Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 70 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (75)III. ÚS 529/2014
PDF · 239.53 KB
No categories available
III. ÚS 529/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49,
Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
vedené pod sp. zn. Rvp 7933/2014 a sp. zn. Rvp 7934/2014, ktorými namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených
pod sp. zn. 15 CoE 347/2013 a sp. zn. 14 CoE 296/2013 a jeho uzneseniami sp. zn.
15 CoE 347/2013 z 13. marca 2014 (Rvp 7933/2014) a sp. zn. 14 CoE 296/2013
z 21. marca 2014 (Rvp 7934/2014), a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., vedené pod sp. zn.
Rvp 7933/2014 a sp. zn. Rvp 7934/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 529/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. júla 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 15 CoE 347/2013
a sp. zn. 14 CoE 296/2013 (ďalej spoločne aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami
sp. zn. 15 CoE 347/2013 z 13. marca 2014 a sp. zn. 14 CoE 296/2013 z 21. marca 2014
(ďalej spoločne aj „napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Košice I (ďalej len
„okresný súd“) jej uznesením sp. zn. 12 Er 1478/2010 z 5. septembra 2013 (Rvp 7933/2014)
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 1 € a uznesením sp. zn. 34 Er 1493/2008
z 5. septembra 2013 (Rvp 7934/2014) súdny poplatok v sume 1 € „za spracovanie
hromadného podania podľa položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že
uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.
Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu
druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom
limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami porušil „jeho základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
Tvrdíme, že Okresný súd Košice I a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu
ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl.6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva
a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie
domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole
ústavnosti.“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria
spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1
zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov,
ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané
bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V
položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je
možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli
podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní
podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k
skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť
alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto
druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor
položky č. 20 b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 15 CoE 347/2013 a sp. zn. 14 CoE 296/2013, ako aj jeho uzneseniami
sp. zn. 15 CoE 347/2013 z 13. marca 2014 a sp. zn. 14 CoE 296/2013 z 21. marca 2014
(ďalej aj „predmetné konania“ a „uznesenia krajského súdu“) boli porušené jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia
krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 7933/2014 a sp. zn. Rvp 7934/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť,
a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
(bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
V oboch prerokovaných veciach je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatku
v sume 1 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v oboch prípadoch o tzv. bagateľné veci.
Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá
z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej
predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných
vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia
mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho
vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu
a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08, III. ÚS 47/2013).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné
bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,
že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne
nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní
a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa
musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval § 42a Občianskeho súdneho poriadku o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy
[Sadzobník súdnych poplatkov položka 20 b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté
uznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uviedol:
«... ktoré podanie sa považuje za hromadné podanie, upravuje Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 42 a vyhláška č. 43/2005 Z. z. o Spravovanom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v ustanoveniach
§ 139a § 139b. Podľa uvedenej právnej úpravy hromadným podaním je podanie, ktoré tvorí
najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň a tento
poplatok je za administratívne spracovanie jednotlivých podaní tvoriacich hromadné
podanie, a to na súde, ktorému je takéto hromadné podanie doručené.
V prejednávanej veci oprávnený v jeden deň, a to dňa 31.07.2013, osobne doručil
do podateľne Okresného súdu Košice 1. hromadné podanie, a to „Návrh na zmenu súdneho
exekútora“ vo viac ako desiatich veciach a na podaniach podateľňa súdu dala pečiatku
„Hromadné podanie“ s údajom „doručené osobne“. Na jednotlivých podaniach oprávnený
ani neuviedol spisové značky daných vecí, a preto tieto súd prvého stupňa zisťoval až
následne podľa údajov o účastníkoch konania a predmetu konania.
Námietku oprávneného, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, o aké hromadné
podanie sa jedná, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, nakoľko v bode b) uznesenia je o. i.
uvedené, že poplatok jedno euro je za spracovanie hromadného podania návrhu na zmenu
exekútora zo dňa 22.07.2013 podľa položky 20b sadzobníka súdnych poplatkov. Uvedeným
hol predmet poplatku dostatočne identifikovaný a nie je možné ho zameniť za iné podanie.
Keďže sa jedná o poplatok za spracovanie hromadného podania, a teda
za poplatkový úkon uvedený v sadzobníku súdnych poplatkov, podľa právnej úpravy
na uloženie povinnosti na jeho úhradu sa nevyžaduje návrh poplatníka, ale pre uloženie
povinnosti zaplatiť súdny poplatok sa vyžaduje iba vykonanie úkonu poplatníkom, ktorým
v danom prípade je hromadného podanie oprávneného.
K tvrdeniu oprávneného, že sa nejedná o hromadné podanie odvolací súd uvádza, že
oprávnený po tom, ako podateľňa súdu prvého stupňa podanie „Návrh na zmenu súdneho
exekútora zo dňa 22.07.2013“ označila ako hromadné podanie, k tomuto označeniu
nezaslal súdu žiadnu námietku, a teda súhlasil s tým, že uvedené podanie je hromadným
podaním.
Za nedôvodnú odvolací súd považuje aj námietku oprávneného, podľa ktorej nemôže
byť spoplatnené podanie ktoré je prvým až deviatym podaním a že z napadnutého uznesenia
nie je zrejmé, či sa jedná o v poradí desiate alebo iné podanie. Podľa položky 20b
Sadzobníka súdnych poplatkov, sa spoplatňuje každé podanie, a teda aj desiate v poradí,
preto neuvedenie poradia podaní, nie je pre povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške
1,00 euro relevantná.»
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia
okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.
také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.
popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych
poplatkoch (položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú
právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)
OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná.
Zo znenia § 109 ods. 1písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade
všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.
V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej
veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b Sadzobníka
súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi
predpismi vyššieho stupňa právnej sily.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2014