Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 429/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou

Mgr. Bronislavou Hanusovou, Štefánikova 27, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Galanta č. k. -562 z 19. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. -562

z 19. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v konaní

o zaplatenie istiny vo výške 10 622,05 € s príslušenstvom oproti vráteniu motorového

vozidla. Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (ktorým bol priznaný žalobcovi proti

sťažovateľovi nárok na náhradu 100 % trov celého konania) vydal okresný súd (zastúpený

vyšším súdnym úradníkom, pozn.) uznesenie č. k. -488, ktorým zaviazal

sťažovateľa na zaplatenie náhrady trov konania vo výške 2 226,53 € a na zaplatenie náhrady

trov právneho zastúpenia vo výške 10 192,57 €. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu

podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou namietal neúčelnosť viacerých úkonov právnej služby.

O podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol okresný súd (zastúpený sudcom, pozn.)

napadnutým uznesením tak, že zmenil uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom v časti

priznanej náhrady trov právneho zastúpenia, a to tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť

náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 9 782,43 €, v ostatnej časti sťažnosť sťažovateľa

zamietol. Za dôvodnú považoval okresný súd iba jeho námietku týkajúcu sa neoprávneného

navýšenia odmeny právneho zástupcu o daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vo výške

19 %, pretože právny zástupca žalobcu v rozhodnom období nebol platiteľom DPH.

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na § 251 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

podľa ktorého sú trovami konania všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené

výdavky. S ohľadom na už uvedené zákonné ustanovenie sťažovateľ vo svojej ústavnej

sťažnosti namietal predovšetkým neúčelnosť siedmich porád žalobcu s jeho právnym

zástupcom. S prihliadnutím na obsah a formu (takmer totožných) úradných záznamov

o porade išlo podľa sťažovateľa o účelové navýšenie trov právneho zastúpenia. Tieto

záznamy podľa sťažovateľa nepreukazovali nevyhnutnosť uskutočnenia jednotlivých porád,

pričom neobsahujú ani samotný obsah konzultácie. Sťažovateľ sa ďalej domnieva,

že po vrátení veci odvolacím súdom záviselo konečné rozhodnutie predovšetkým

od výsledkov znaleckého dokazovania, pričom právna a skutková argumentácia žalobcu

zostávala stabilná. Sťažovateľ preto považuje porady s klientom, resp. ďalšie porady

s klientom za účelné iba v situácii, ak v konaní dôjde k mimoriadnym okolnostiam,

ktoré si advokát a klient potrebujú ozrejmiť a prekonzultovať. Sťažovateľ preto náklady

vyplývajúce z týchto ďalších porád s klientom v tomto prípade považoval za nepreukázané

a neúčelne vynaložené a domnieva sa, že boli vyhotovené dodatočne až po právoplatnom

skončení konania.

4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukázal aj na skutočnosť, že celková

výška náhrady trov právneho zastúpenia prekročila samotnú žalovanú istinu, a preto bol

podľa sťažovateľa naplnený dôvod na moderáciu výšky náhrady trov konania.

Podľa sťažovateľa bolo žalobcom uplatnené právo na náhradu trov konania neprimerane

tvrdé a v konečnom dôsledku aj v rozpore s dobrými mravmi.

5. Sťažovateľ konštatuje, že okresný súd uplatnené trovy právneho zastúpenia

neposudzoval podľa zákonných kritérií ( ), ale iba podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

pričom tieto neboli hodnoverne preukázané a odôvodnené. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia je podľa neho strohé, nepreskúmateľné, formalistické a arbitrárne. Napadnuté

uznesenie je preto v rozpore so základným právom na súdnu ochranu a právom

na spravodlivý proces.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Galanta, sp. zn. zo dňa 19. februára 2020,

porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Galanta. sp. zn. zo dňa

19. februára 2020 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Galanta je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume

372,24 eur (slovom tristosedemdesiatdva eur dvadsaťštyri centov) na účet jeho právnej

zástupkyne Mgr. Bronislavy Hanusovej, Štefánikova 23, Trnava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 56

ods. 1 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

9. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. K porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľa tým, že okresný súd

v konečnom dôsledku priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia aj za úkony

právnej služby, ktoré neboli preukázané a ani vynaložené účelne. Sťažovateľ taktiež

namietal, že okresný súd neznížil výslednú sumu náhrady trov konania, čo považoval

za neprimerane tvrdé a v rozpore s dobrými mravmi.

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje

zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

Odmena za porady s klientom

16. Okresný súd v napadnutom uznesení k priznanej odmene za porady s klientom

uviedol: „Súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že žalovanému bola priznaná

odmena za porady s klientom dňa 20.2.2012, 15.5.2012, 16.4.2013, 30.10.2015, 15.5.2012,

19.9.2016, 18.4.2017, 2.6.2017. Súd z pripojených záznamov o porade k klientom zistil,

že jednotlivé porady sa uskutočnili, ktorú skutočnosť žalobca potvrdil vlastnoručným

podpisom. Jednalo sa o porady s klientom, na ktoré nadväzovali jednotlivé pojednávania

vo veci. Vo všeobecnosti je pravdepodobné, že klient vyhľadá právnu pomoc advokáta

najmä v prípade vypracovania a podania žaloby alebo vyjadrenia k žalobe. V takýchto

situáciách strana nevie, aké budú/sú argumenty protistrany, a preto vopred nevie,

akým smerom bude konanie smerovať. Advokát len vo výnimočných situáciách môže konať

samostatne, inak vo všetkých ostatných situáciách musí konať v súlade s pokynmi klienta.

Je pravdou, že advokát je ten, ktorý má byť znalý veci, avšak klient je vždy

ten, kto rozhoduje o ďalšom postupe v konaní. Je úlohou advokáta vec právne posúdiť,

zrozumiteľne ju vysvetliť klientovi vrátane prezentovania možných výsledkov konania,

a uviesť klientovi možnosti ďalšieho postupu vo veci a jeho odporúčanie. Konečné

rozhodnutie - pokyn, ako vo veci postupovať, však dáva klient. Pokyn klienta môže,

ale aj nemusí byť v súlade s odporúčaním advokáta, a môže ale aj nemusí sa zakladať

na informáciách poskytnutých advokátom. Advokát je povinný informovať klienta o všetkých

skutočnostiach v konaní a následnú konzultáciu medzi advokátom a klientom potom

nemožno považovať za nič iné ako za poradu s klientom. Preto nie je dôvodné tvrdenie

žalovaného, že porady s klientom s výnimkou porady zo dňa 2.6.2017, nie je možné

považovať za účelné a hospodárne a nakoľko žalobca býva v Bratislave a logicky ťažko

predpokladať, že len za účelom uskutočnenia porady v Banskej Bystrici by prekonal

tak veľkú vzdialenosť a neuprednostnil by inú, bežnú menej náročnú formu komunikácie.

Zástupca žalovaného uskutočnil žalobcom namietané porady s klientom z dôvodu

stanovenia ďalšieho postupu pred jednotlivými pojednávaniami, nejednalo sa o porady

iniciované klientom bez toho, aby v konaní nastal posun. Z uvedeného dôvodu súd

považoval porady s klientom konané dňa 20.2.2012, 15.5.2012, 16.4.2013, 30.10.2015,

15.5.2012, 19.9.2016, 18.4.2017, 2.6.2017 za účelné a dôvodné.“

17. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (,

, ) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty

ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť

najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

18. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo

tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu

preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd

pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia dospel. Ústavný súd však musel zaujať

stanovisko k tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti

(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle ), rešpektujúc pritom

svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným

a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci)

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

19. Okresný súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal nielen s námietkami

sťažovateľa smerujúcimi proti priznanej odmene za porady s klientom, ale aj s jeho

námietkami týkajúcimi sa priznanej odmeny za písomné podania žalobcu z 31. mája 2012,

3. júna 2011, 10. októbra 2013 a 20. apríla 2013 a námietkami týkajúcimi sa náhrady

cestovného. Okrem toho okresný súd vyhodnotil sťažovateľovu námietku týkajúcu

sa náhrady DPH pre pôvodného advokáta žalobcu za dôvodnú. Vzhľadom na už citovanú

časť napadnutého uznesenia je zrejmé, že okresný súd považoval predmetné porady

s klientom za preukázané aj s poukazom na predložené úradné záznamy vlastnoručne

podpísané samotným žalobcom. Ústavný súd konštatuje, že takáto forma je vo všeobecnosti

dostatočná na preukázanie porád advokáta s klientom. Účelnosť týchto trov oprel okresný

súd v napadnutom uznesení o povinnosť advokáta informovať klienta o všetkých

skutočnostiach v konaní a jeho viazanosťou pokynmi klienta. Okresný súd sa zároveň

nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že v priebehu piatich rokov, keď sa predmetné porady

odohrali, nedošlo v konaní k žiadnemu posunu. Taktiež neuznal domnienku sťažovateľa,

ktorý tvrdil, že cestovanie žalobcu z Bratislavy do Banskej Bystrice len na účely porady

s advokátom bolo nepravdepodobné. Tieto závery okresného súdu možno považovať

za relevantné, pretože okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemá reálny

priestor, aby skutkovo preveroval každú domnienku formulovanú stranou v konaní

v sťažnosti proti rozhodnutiu o trovách konania. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnuté

uznesenie nemožno považovať ani za nepreskúmateľné a ani za arbitrárne napriek tomu,

že všeobecne pôsobí stroho a do určitej miery aj formalisticky. Tento aspekt je daný

aj „druhotnosťou“ významu rozhodovania o trovách konania oproti rozhodovaniu v merite

veci.

20. Aj keď preto ústavný súd uznáva, že odôvodnenie napadnutého uznesenia

okresného súdu je pomerne stručné, napriek tomu nemožno uzavrieť, že by okresný súd

postupoval svojvoľne alebo akýmkoľvek iným zjavne nesprávnym spôsobom vykladal,

resp. aplikoval príslušné právne predpisy. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(). Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd v napadnutom uznesení

takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu (resp. vyhlášky) nedopustil,

a preto napriek nesúhlasu sťažovateľa, ktorý vyjadril vo svojej ústavnej sťažnosti, ústavný

súd v tomto prípade nevidí priestor na zásah vo forme zrušenia napadnutého uznesenia

okresného súdu.

21. Ústavný súd zároveň konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom uznesení

nedopustil takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Civilného sporového

poriadku, resp. vyhlášky, ktorá by predstavovala extrémne vybočenie zo štandardov

uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by vyvolalo potrebu

ingerencie ústavného súdu do rozhodnutia o náhrade trov konania (m. m. ,

, , , , ).

Taktiež v danom prípade nešlo o takú intenzitu zásahu, ktorá by kolidovala s podstatou

a zmyslom základných práv a slobôd (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. , bod 27). Nemožno preto uzavrieť, že by v danom prípade napadnuté

uznesenie predstavovalo porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivý súdny proces. Ústavný súd zdôrazňuje, že napadnuté uznesenie mohol

preskúmať iba s ohľadom na potenciálne porušenie sťažovateľom špecifikovaného

základného práva (na súdnu ochranu). Ústavný súd nemal právomoc preskúmavať vecnú

správnosť napadnutého uznesenia ako odvolacia inštancia.

22. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa

ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením okresného súdu nie je príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala porušenie označeného základného práva, resp. práva a možnosť

vyslovenia ich porušenia po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto jeho ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Moderácia výšky náhrady trov konania

24. Vo vzťahu k namietanému porušeniu akéhokoľvek základného práva

pred ústavným súdom platí, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv

a slobôd uplatní až v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohol efektívne

uplatniť a neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , , , ,

, ). Pri rozhodovaní všeobecného súdu v konaní,

ktorého je sťažovateľ účastníkom, totiž sťažovateľ nemôže len pasívne vyčkávať

na rozhodnutie a v prípade, ak je preňho nepriaznivé, napadnúť ho ústavnou sťažnosťou

podanou ústavnému súdu, ale v záujme ochrany svojich práv sa má snažiť ovplyvniť

všeobecný súd svojou argumentáciou ešte pred jeho rozhodnutím.

25. Keďže sťažovateľ námietku týkajúcu sa moderácie výšky náhrady trov konania

nevyužil (už) v konaní pred všeobecným súdom (vo svojej sťažnosti proti rozhodnutiu

o trovách konania, pozn.), ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom

súde.

26. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu