Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 30/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta B., B., zastúpeného primátorom mesta Mgr. P. B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.

1 a základného práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 5. februára 2008 v spojení s opravným

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. marca 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2008

doručená sťažnosť Mesta B., B., zastúpeného primátorom mesta Mgr. P. B. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného

v (ďalej len „“) a základného práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 5. februára 2008 v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 5. marca 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom súde

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. krajský súd konal

o žalobe žalobcov v 1. – 14. rade podľa V. časti

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia právneho predchodcu sťažovateľa – Okresného

úradu B., odbor životného prostredia (ďalej tiež len „sťažovateľ“) č. 140-2001/04735 z 2.

júla 2001. Krajský súd rozsudkom č. k. -63 zo 4. apríla 2007 žalobou

napadnuté rozhodnutie sťažovateľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom súčasne

sťažovateľa zaviazal zaplatiť úspešným žalobcom v 1. – 14. rade trovy konania v sume 10

928 Sk.

Proti výroku o trovách konania predmetného rozsudku krajského súdu podali

v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1. – 14. rade v zastúpení ich právnym zástupcom,

na základe čoho najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 5. februára

2008 zmenil odvolaním napadnutý výrok rozsudku krajského súdu o trovách konania

a sťažovateľa zaviazal zaplatiť úspešným žalobcom trovy konania v sume 82 013,50 Sk.

Najvyšší súd opravil chybu v písaní – označenie dátumu vydania rozsudku krajského súdu -

v jeho uznesení z 5. februára 2008 opravným uznesením sp. zn. z 5. marca

2008.

V súvislosti s uznesením a opravným uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ

v sťažnosti uviedol, že s nimi nesúhlasí, pretože vo veci preskúmavaného správneho

rozhodnutia nekonal ani nemal „... vplyv na kvalitu prejednávaných vecí, preto nesúhlasí

s tým, že bude znášať sankcie za predchádzajúci subjekt“ – konkrétne náhradu trov konania.

V súvislosti s napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti

okrem iného uviedol: „Toto rozhodnutie považujeme za nesprávne preto, lebo my, ako

žalovaný, sme nemali vecnú legitimáciu na rozhodovanie v predmete sporu. Vychádzame

z právnej úpravy o prechode niektorých pôsobností z orgánov

štátnej správy na obce a vyššie územné celky v znení neskorších predpisov, v § 4, ods. 3

uvedeného zákona je upravené, že konanie podľa zákonov uvedených v čl. II. až XX. pred

účinnosťou ustanovenou v čl. XXII. dokončia orgány, ktoré ich začali.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd uznesením NS SR č. zo dňa 5. 2. 2008 v spojení

s opravným uznesením NS SR č. zo dňa 5. 3. 2008, porušil základné právo

sťažovateľa Mesto B. vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20,

ods. 1 SR.

Najvyšší súd uznesením NS SR č. zo dňa 5. 2. 2008 v spojení

s opravným uznesením NS SR č. zo dňa 5. 3. 2008 porušil právo sťažovateľa

Mesto B. na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa , ods. 1

SR a podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením NS SR č. zo dňa 5. 2.

2008 v spojení s opravným uznesením NS SR č. zo dňa 5. 3. 2008 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

v spojení s jeho opravným uznesením spočíva v jeho tvrdení, že sťažovateľ nevydal

rozhodnutie, ktoré bolo preskúmavané v správnom súdnictve krajským súdom a následne

odvolacím najvyšším súdom, takže nie je ochotný, resp. nie je správne, aby sťažovateľ

znášal následky zrušenia tohto rozhodnutia v podobe jeho povinnosti určenej mu

napadnutým uznesením najvyššieho súdu uhradiť úspešným žalobcom v 1. – 14. rade trovy

konania. Sťažovateľ argumentuje aj odvolaním sa na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona

č. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na

vyššie územné celky (ďalej len „zákon o prechode pôsobností“), podľa ktorého konania

začaté podľa zákonov uvedených v čl. II až XX pred účinnosťou ustanovenou v čl. XXII

dokončia orgány, ktoré ich začali.

Tým, že najvyšší súd uložil sťažovateľovi znášať trovy konania žalobcov v 1. – 14.

rade, ktorí boli úspešní v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia právneho

predchodcu sťažovateľa, malo byť podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo vlastniť

majetok podľa a tiež jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie

podľa a právo podľa dohovoru.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd od

krajského súdu vyžiadal aj písomné vyhotovenie rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 4. apríla 2007, ako aj zápisnicu z pojednávania krajského súdu, na ktorom

bol predmetný rozsudok vyhlásený.

Zo sťažovateľom predložených, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných listinných

podkladov ústavný súd nezistil, že by v konaní, či už pred prvostupňovým krajským súdom

v konaní vedenom pod sp. zn. , alebo pred odvolacím najvyšším súdom

v konaní vedenom pod sp. zn. , bol sťažovateľ spochybňoval jeho pasívnu

legitimáciu, t. j. oprávnenie byť žalovaným subjektom.

V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade konania pred všeobecnými

súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie

s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným

súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol

už v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc

(, ).

Pri rozhodovaní všeobecného súdu v konaní, ktorého je sťažovateľ účastníkom,

sťažovateľ nemôže len pasívne vyčkávať na rozhodnutie, a v prípade, ak je preňho

nepriaznivé, napadnúť ho sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ale v záujme ochrany

svojich práv sa má snažiť ovplyvniť ho svojou argumentáciou ešte pred rozhodnutím.

Keďže sťažovateľ námietku týkajúcu sa možného porušenia jeho práv spočívajúcu

v spochybnení jeho pasívnej legitimácie účastníka skúmaného konania nevyužil v konaní

pred krajským súdom, ani v konaní pred najvyšším súdom v čase pred jeho rozhodnutím,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa a jeho odvolanie sa na ustanovenie § 4 ods. 3

zákona o prechode pôsobností, ústavný súd konštatuje, že konanie, v ktorom sťažnosťou

napadnutým uznesením a opravným uznesením rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací,

bolo konaním podľa druhej hlavy V. časti (ďalej len

„OSP“), t. j. konaním o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu ( a nasl. ).

Podľa pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom

konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po

vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo

právoplatnosť.

Ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o prechode pôsobností upravuje prípady „správnych

konaní“ (nie súdnych konaní), ktoré ešte neboli skončené pred nadobudnutím účinnosti

zákona o prechode pôsobností, t. j. pred 1. januárom 2002.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že už pred konaním prvostupňového krajského

súdu o preskúmaní žalobou žalobcov v 1. – 14. rade napadnutého správneho rozhodnutia

právneho predchodcu sťažovateľa č. 140-2001/04735 z 2. júla 2001 muselo byť toto

rozhodnutie právoplatné, a teda toto „správne konanie“ skončené. Tento záver nemohol mať

žiaden vplyv na právne nástupníctvo sťažovateľa v „súdnom konaní“ o preskúmanie

zákonnosti správneho rozhodnutia na základe žaloby podľa V. časti , ktoré riešil práve

zákon o prechode pôsobností. Teda rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo byť ani

porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo zaručené v dohovoru a v konečnom dôsledku ani jeho základné

právo vlastniť majetok zaručené v .

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade sa nedá vyvodiť žiadna spojitosť

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho opravným uznesením a označenými

článkami a dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa mohla byť odmietnutá aj ako

zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí najvyššieho

súdu je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá

veta ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa ho sťažovateľ domáhal,

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009