Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 357/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát

doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: ,

Rvp 9544/2014, , , , ,

Rvp 9549/2014, , , , ,

Rvp 9554/2014, , , , ,

Rvp 9559/2014, , , , ,

Rvp 11029/2014, , , , ,

Rvp 11868/2014, , , , ,

Rvp 11873/2014, a vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. z 21. mája 2014, sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. zo 14. mája 2014,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. z 11. júna 2014, sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. z 15. mája 2014,

sp. zn. z 20. mája 2014, sp. zn. a sp. zn.

z 5. júna 2014, sp. zn. zo 16. júna 2014, sp. zn.

a sp. zn. z 22. mája 2014, sp. zn. z 26. mája 2014,

sp. zn. , sp. zn. z 26. júna 2014, sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. z 2. júla 2014,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. z 27. júna 2014

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

2

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

11. a 28. augusta 2014 a 12. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. z 21. mája 2014,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

zo 14. mája 2014, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. z 11. júna 2014, sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. 19 Co 526/2014a sp. zn.

z 15. mája 2014, sp. zn. z 20. mája 2014, sp. zn. a sp. zn.

z 5. júna 2014, sp. zn. zo 16. júna 2014, sp. zn.

a sp. zn. z 22. mája 2014, sp. zn. z 26. mája

2014, sp. zn. a sp. zn. z 26. júna 2014, sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

z 2. júla 2014, sp. zn. , sp. zn. sp. zn.

z 27. júna 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“) a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Bánovce

nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) jej uzneseniami vedenými pod spisovými

značkami: Spr 768/2013, Spr 700/2014, Spr 47/2014, Spr 37/2014, Spr 1103/2013,

Spr 123/2014, Spr 892/2013, Spr 836/2013, Spr 253/2014, Spr 26/20147, Spr 873/2013,

Spr 1105/2013, Spr 54/2014, Spr 711/2013, Spr 129/2014, Spr 889/2013, Spr 337/2014,

Spr 136/2014, Spr 238/2014, Spr 49/2014, Spr 199/2014, Spr 841/20013 z 9. apríla 2014,

Spr 319/2014, Spr 328/2014, Spr 288/2014 z 10. apríla 2014, Spr 599/2013, Spr 539/2013,

4

Spr 598/2013, Spr 494/2013, Spr 580/2013, Spr 445/2013 zo 7. apríla 2014, Spr 680/2013

z 8. apríla 2014 a Spr 396/2014 zo 14. mája 2014 (ďalej len „uznesenia okresného súdu“)

a krajský súd uznesením sp. zn. Spr 4104/2014 z 9. apríla 2014 uložil povinnosť zaplatiť

súdny poplatok „... za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka

súdnych poplatkov (príloha ).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil, a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak,

že uznesenia okresného súdu, ako aj svoje vlastné uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť

súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohla stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu

druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom

limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd postupom v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami porušili „... jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené ;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

Tvrdíme, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou a porušovateľ porušili právo

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručene SR ako aj jeho právo

na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie

formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej

aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby

vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná

rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne

hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona

č. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa

vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané

bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V

položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je

možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli

podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní

podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k

skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť

alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto

druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo súd prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor

položky č. 20b sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „“)] s .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu

6

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (ďalej aj „predmetné konania a uznesenia

krajského súdu“), bolo porušené jej základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu

na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,

z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosť

v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol

ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto

uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,

ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom krajského súdu, ktorý predchádzal

ich vydaniu.

V preskúmavaných veciach je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatku

v sumách od 11 € do 104 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v daných prípadoch

o tzv. bagateľné veci. Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých

konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie

sťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž vylučuje u

tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe

8

uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie ().

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým

uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia

týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a

preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že

takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

10

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaniach a pri rozhodovaní

o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,

a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne

aplikoval o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnych

poplatkov položka 20 b) ] a napadnuté uznesenia neodôvodnil,

čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnení napadnutých uznesení krajský súd opakovane

vyslovuje názor, že:

„O hromadné podanie nejde len v prípade, ak obsahom jednej zásielky... je aj viac

ako desať rôznych podaní rôznych účastníkov, alebo ak v podateľni súdu jedna osoba podá

aj viac ako desať rôznych podaní. Hromadným podaním sa rozumie aspoň desať (t. j. desať

a viac) podaní doručených jednému súdu jedným účastníkom konania v jeden deň,

bez ohľadu na to, či všetky tieto podania boli doručené v jeden moment alebo postupne

počas dňa a či boli doručené jedným alebo viacerými spôsobmi (elektronicky, poštou,

faxom, osobne). Tiež nie je dôležité, či doručené podania jedného účastníka v jeden deň sú

návrhmi na začatie konania, alebo ide o tzv. iné podania...

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia presne špecifikuje

jednotlivé spisové značky konaní, za ktoré súd prvého stupňa vyrubuje navrhovateľovi súdny

poplatok za spracovanie hromadného podania. Súd prvého stupňa tak naplnil požiadavku,

12

aby z písomného vyhotovenia rozhodnutia bolo zrejmé, ktoré konania súd vyhodnotil ako

súčasť hromadného podania, za spracovanie ktorého uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny

poplatok.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých

uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími

námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia súdov

prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na

právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich hromadné podanie) a (položka 20b sadzobníka

súdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)

je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,

ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý

sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná.

Zo znenia zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade

všeobecne záväzného predpisu s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.

V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že

by v jej veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že alebo položka 20b

sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu je v rozpore

s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a postupom krajského súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015

14