Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 69/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

advokátskej spoločnosti Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, IČO 36 865 966,

zastúpenej advokátskou kanceláriou AK Hrabovská s. r. o., Jakubovo námestie 9,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Marianna Hrabovská, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn.

zo 16. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť advokátskej spoločnosti Advokáti Heinrich s. r. o. o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť advokátskej spoločnosti Advokáti

Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, IČO 36 865 966 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Topoľčany

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka

je právnou zástupkyňou žalobcu v napadnutom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. o zaplatenie sumy 215 084 € s príslušenstvom.

3. Sťažovateľka v napadnutom konaní vedenom okresným súdom doručila

elektronické podania adresované do podateľne okresnému súdu z 22. júna 2018

(ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania), podanie z 29. mája 2019 (odvolanie)

bez zaručeného elektronického podpisu (email, pozn.) a okresnému súdu na pojednávaní

predložila podanie v listinnej podobe zo 6. decembra 2018 [(návrh na vykonanie

dokazovania) ďalej spolu len „podania“].

4. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. júla 2019 vydaným súdnym

úradníkom (ďalej len „uznesenie z 11. júla 2019“) bola sťažovateľke uložená povinnosť

zaplatiť v stanovenej lehote súdny poplatok za spracovanie podaní v súhrne v sume 60 €

podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 2 ods. 1 písm. f) zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 11. júla 2019 v súlade s § 239 ods. 1

sťažnosť, ktorou navrhla označené uznesenie okresného súdu

o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok zrušiť v celom rozsahu. Okresný súd

napadnutým uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu

z 11. novembra 2019.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd v napadnutom konaní

nesprávne a formalisticky aplikoval príslušné ustanovenie .

Poukazuje na to, že pokiaľ ide o jej elektronické podania, za ktoré jej okresný súd uložil

povinnosť zaplatiť súdny poplatok, tieto zároveň zasielala aj do elektronickej schránky

podpísané zaručeným elektronickým podpisom prostredníctvom na to určeného portálu

˂slovensko.sk˃. V tejto súvislosti tiež uvádza, že predmetné emaily následne nedoručila

aj v listinnej podobe, a preto sa na nich nemalo prihliadať. Sťažovateľka, vychádzajúc

z uvedeného, spochybňuje potrebu digitalizovať a spracovať predmetné podania okresným

súdom, a teda aj dôvodnosť uloženia poplatkovej povinnosti. Zasielanie podaní emailom

zdôvodňuje tým, že podania doručované do schránky sú často ťažko čitateľné a sú zväčša

doručované s oneskorením jedného až dvoch dní odo dňa odoslania. Sťažovateľka

v nadväznosti na to tvrdí, že tieto podania, najmä však podanie označené

ako „ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania“ zasielala z dôvodu časovej

tiesne, tak aby dokument bol doručený okresnému súdu včas. Pokiaľ ide o podanie

označené ako „návrh na vykonanie dokazovania“, sťažovateľka uvádza, že tento návrh

predniesla ústne na pojednávaní a na základe pokynu sudcu doložila písomne

aj identifikačné údaje navrhovaných svedkov. V súvislosti s týmito prezentovanými

argumentami sťažovateľka namieta, že okresný súd sa s jej argumentáciou v odôvodnení

svojho napadnutého uznesenia nijako nevysporiadal, preto je toho názoru, že napadnuté

uznesenie je arbitrárne, porušujúce jej označené práva.

6. Na základe uvedeného a v sťažnosti použitej argumentácie sťažovateľka navrhla,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa Advokáti Heinrich s. r. o., IČO: 36865966, na súdnu

ochranu podľa článku 46 SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľa

vlastniť majetok podľa SR, uznesením Okresného súdu Topoľčany,

č. k. -1058, zo dňa 16. 9. 2019, porušené bolo.

2) Uznesenie Okresného súdu Topoľčany, č. k. -1058, zo dňa

19. 6. 2019, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Topoľčany na ďalšie konanie.

3) Okresný súd Topoľčany je povinný nahradiť sťažovateľovi Advokáti Heinrich

s. r. o., trovy právneho zastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004,

vo výške 415,51 EUR...“

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

13. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby

a právnické osoby pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými

zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). V súvislosti so sťažnosťami, namietajúcimi porušenie základných práv

a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov, už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho

úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ).

14. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,

).

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) napadnutým

uznesením okresného súdu

15. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť napadnutým

uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť smerujúca proti uzneseniu

okresného súdu z 11. júla 2019 vo veci uloženia povinnosti zaplatiť za spracovanie podaní

doručených súdu v inej podobe ako do jeho elektronickej schránky súdny poplatok v súhrne

v sume 60 € podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 2 ods. 1

písm. f) . Podľa okresného súdu boli pre vyrubenie súdneho

poplatku splnené podmienky, keďže na sťažovateľku sa ako na advokáta podľa príslušných

právnych predpisov vzťahuje povinnosť doručovať podania súdu do elektronickej schránky

a podania v konkrétnej veci urobila v listinnej forme, resp. prostredníctvom emailu.

16. Podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu o súdnych

poplatkoch sa za spracovanie podania a jeho príloh v listinnej podobe, ak zákon ustanovuje

povinnosť doručovať podanie do elektronickej schránky súdu, a za spracovanie podania

a jeho príloh v elektronickej podobe doručeného súdu inak ako do elektronickej schránky

súdu, ak zákon ustanovuje povinnosť doručovať podanie do elektronickej schránky súdu,

vyrubuje súdny poplatok v sume 20 eur za podanie vrátane jeho príloh.

17. V súlade s je poplatníkom ten,

kto je povinný doručovať podania do elektronickej schránky súdu.

18. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)

(„Osobitné ustanovenia o elektronickom výkone verejnej moci na súdoch“) s účinnosťou

od 1. júla 2017 orgán verejnej moci, advokát, súdny exekútor, notár a správca sú povinní

v konaní pred súdom doručovať podania do elektronickej schránky súdu a používať

pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie,

ktorej sú majiteľom; to neplatí, ak súd požiada o predloženie určitej listiny

a pre predkladanie administratívneho spisu alebo iného spisu. Hosťujúci euroadvokát

doručuje elektronické podania prostredníctvom spolupracujúceho advokáta. Ak je pre

podanie určený elektronický formulár, sú osoby podľa predchádzajúcej vety povinné

podanie urobiť prostredníctvom takého formulára. Trovy vzniknuté porušením povinnosti

podľa prvej vety nie sú predmetom náhrady trov konania.

19. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (sp. zn. ).

20. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je súdom opravným. Jeho právomoc preto nenahrádza postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Úlohou

ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných súdov pri vydávaní

procesných rozhodnutí. Rozhodovanie vo veci uloženia súdnych poplatkov (procesné

rozhodnutia) patrí výlučne do právomoci všeobecného súdu, pri ktorom sa prejavujú

atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (m. m. sp. zn. ).

21. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo všeobecnosti patrí aj právo

na prístup k súdu (right of access to a court), resp. právo na súd (right to a court). Z čl. 6

dohovoru vyvoditeľný zákaz odmietnutia spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae) sa týka

priebehu už začatého konania pred súdom, ale zaručuje aj prístup k súdu. Článok 6 ods. 1

dohovoru zaručuje teda každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa civilných práv

a záväzkov mohol predložiť súdu (sp. zn. ).

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

23. Ústavný súd, prihliadajúc na predmet právnej veci, v ktorej sa sťažovateľka

uchádza o ústavnú ochranu svojich práv ústavnou sťažnosťou podľa –

uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok v súhrne v sume 60 €, zdôrazňuje, že z tohto

hľadiska ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Uvedené

zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod odmietnutia ústavnej

sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Pokiaľ

právny predpis upravujúci konanie pred všeobecnými súdmi ()

vylučuje prieskum rozhodnutí u tzv. bagateľných vecí, bolo by proti logike pripustiť,

aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva

(m. m. sp. zn. ).

24. Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa v takýchto veciach

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok porušenie

garantovaných základných práv (m. m. , ,

, , , ), resp. v prípadoch,

ak pôjde o takú intenzitu zásahu, ktorá koliduje s podstatou a zmyslom základných práv

a slobôd (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , bod 27).

25. S prihliadnutím na znenie citovaného § 82l ods. 3 zákona o súdoch je podľa

názoru ústavného súdu opodstatnený záver okresného súdu o existencii povinnosti

sťažovateľky ako právneho zástupcu v konaní pred súdom doručovať podania

do elektronickej schránky súdu.

26. Vzhľadom na podmienky uloženia poplatkovej povinnosti je podľa názoru

ústavného súdu sťažovateľkina argumentácia (bod 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia) právne

bez významu. Predpoklady uloženia poplatkovej povinnosti v zmysle aplikovaného

ustanovenia (pozri bod 16 odôvodnenia tohto rozhodnutia)

v spojení s sú skutočnosť, že osoba má

povinnosť doručovať podania do elektronickej schránky súdu a táto osoba doručí podanie

v elektronickej podobe súdu inak ako do elektronickej schránky súdu, alebo táto osoba

doručí súdu podanie v listinnej podobe.

27. Z hľadiska zákonných predpokladov uloženia poplatkovej povinnosti

podľa predmetného ustanovenia je irelevantné, či podanie

doručí osoba zároveň aj predpísaným spôsobom, t. j. do elektronickej schránky súdu,

ako aj pohnútky, ktoré túto osobu viedli k takémuto spôsobu doručenia podania (či už

formou e-mailu alebo v listinnej podobe). Podstatným pre uloženie poplatkovej povinnosti

je skutočnosť, že podanie uskutočnila osoba, ktorá má povinnosť doručovať podania

do elektronickej schránky súdu a že táto osoba doručila podanie, na ktorú sa vzťahuje

poplatková povinnosť za spracovanie takéhoto podania. Vo veci konajúci súd

v okolnostiach posudzovaného prípadu podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade

so zákonom, pričom ústavný súd nezistil, že by existovali dôvody hodné osobitného zreteľa,

ktoré by bránili okresnému súdu aplikovať . V tejto súvislosti

je potrebné dodať, že všeobecný súd má povinnosť, a nie právo vyberať súdne poplatky,

ak sú na to splnené zákonné podmienky.

28. Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie

okresného súdu založené na právnych záveroch, ktoré majú oporu v aplikovanej právnej

norme a nezasahujú do podstaty, zmyslu a účelu označeného základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

29. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak koná vo veci v súlade

s právnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom konaní. V konkrétnych

okolnostiach veci sú týmito predpismi tie, ktoré upravujú vnútornú organizáciu súdov a v jej

rámci elektronický výkon verejnej moci na súdoch.

30. Okrem už uvedeného je zo všeobecného hľadiska, v nadväznosti na z čl. 6

dohovoru vyvoditeľný zákaz odmietnutia spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae),

rozhodujúce aj to, že spôsob komunikácie, ktorý sťažovateľka ako právna zástupkyňa strany

v príslušnom konaní zvolila (podanie v listinnej podobe), nemá vo vzťahu k ňou

zastupovanej strane sporu za následok zásah do samotnej podstaty práva na spravodlivé

súdne konanie. Absencia komunikácie advokáta so súdom prostredníctvom elektronickej

schránky, resp. podanie urobené advokátom v listinnej podobe neoprávňuje súd na podanie

urobené v listinnej podobe neprihliadať, resp. podanie vyhodnotiť ako neúčinné

(m. m. ).

31. Prípadná poplatková povinnosť, ktorá vzniká advokátovi za podanie urobené

v listinnej podobe, nemôže byť preto sama osebe dôvodom zásahu do samotnej podstaty

a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

32. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru ESĽP, ktorá nevylučuje,

aby záujem na riadnom výkone spravodlivosti ospravedlnil určité finančné obmedzenia

prístupu jednotlivca k súdu. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok v súvislosti s podaním

na všeobecnom súde v civilnom konaní nemôže byť preto považovaná za obmedzenie práva

na prístup k súdu, ktoré by bolo samo osebe nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok

ESĽP vo veci Podbielski a PPU Polpure proti Poľsku z 26. 7. 2005, bod 63, sťažnosť

č. 39199/98).

33. Vzhľadom na už uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením okresného súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktorá by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť

k záveru o ich porušení, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2

písm. g) odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1

) napadnutým uznesením okresného súdu

34. Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , pričom je potrebné konštatovať, že ho odôvodnila stroho

a to tým, že v konečnom dôsledku došlo aj k porušeniu tohto jej základného práva,

keďže sťažovateľke „sa nesprávnym rozhodnutím zníži majetok“. Predpoklad sťažovateľky,

že ide o vecne nesprávne rozhodnutie súdu, ako už bolo konštatované, neobstojí.

Naopak, podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie okresného súdu nemožno

považovať za nezákonné a v rozpore s , a preto uloženú poplatkovú povinnosť

nemožno považovať za protiústavný zásah do jej označeného základného práva hmotnej

povahy. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g)

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch

uplatnených sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu