Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 186/2019
PDF · 218.29 KB
No categories available
I. ÚS 186/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 263/2004 a jeho uznesením sp. zn. 13 C 263/2004 zo 17. januára 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 263/2004 (ďalej aj
„napadnuté konanie“) a jeho uznesením sp. zn. 13 C 263/2004 zo 17. januára 2019 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je
advokátom zastupujúcim žalovaného v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
13 C 263/2004 vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
3. Sťažovateľ ako právny zástupca žalovaného v napadnutom konaní vedenom
okresným súdom podaním v listinnej forme doručeným okresnému súdu 27. decembra 2018
(ďalej len „podanie“) navrhol prerušiť napadnuté konanie do právoplatného skončenia
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 33/2015 vo veci určenia, že podiely
na nehnuteľnostiach patria do dedičstva po nebohej .
4. Uznesením okresného súdu č. k. 13 C 263/2004-318 z 3. januára 2019 vydaným
súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie z 3. januára 2019“) bola sťažovateľovi uložená
povinnosť zaplatiť v stanovenej lehote súdny poplatok za spracovanie podania v listinnej
forme v sume 20 € podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 2 ods. 1
písm. f) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“).
5. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 3. januára 2019 v súlade
s § 239 ods. 1 Civilného sporového poriadku sťažnosť, ktorou navrhol citované rozhodnutie
okresného súdu zrušiť alebo zmeniť a konanie vo veci uloženia povinnosti zaplatiť súdny
poplatok zastaviť.
6. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu z 3. januára 2019 zamietol.
7. Sťažovateľ zdôrazňuje, že okresný súd v napadnutom konaní dospel
k nesprávnemu výkladu príslušných ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“) a zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov
verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“).
8. V tejto súvislosti namieta, že „nie je možné donútiť advokáta ako zástupcu strany
sporu nepriamou novelou zákona, ktorá sa nevzťahuje na súdne konania sankciou, aby
aktivoval elektronickú schránku a sa stal jej majiteľom. Z výkladu § 82l
ods. 3 ZoS vo vzťahu k ZoG skôr vyplýva, že sa zákon vzťahuje na tie fyzické
osoby, ktoré majú aktivovanú elektronickú schránku a sú majiteľmi takejto schránky.
V zákone o e-Governmente ani v Civilnom sporovom poriadku neexistujú ustanovenia, ktoré
by ukladali povinnosť fyzickým osobám advokátom aktivovať elektronickú schránku na
komunikáciu so súdmi.“.
9. Podľa sťažovateľa nie je všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by
upravoval občiansko-právne konanie a ktorý by ukladal advokátovi povinnosť riadiť sa
zákonom o e-Governmente, pričom zákon o súdoch stanovuje iba možnosť zriadiť
a aktivovať elektronickú schránku, nie povinnosť. Ďalej zdôrazňuje, že Civilný sporový
poriadok upravujúci postup súdu, strán sporu a osôb zúčastnených na konaní
pri prejednávaní a rozhodovaní sporov mu ako právnemu zástupcovi neukladá priamo
povinnosť elektronickej komunikácie so súdom.
10. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že § 82l ods. 3 zákona o súdoch zasahuje
v rozpore s ústavou do pôsobnosti iných zákonov a povinnosť elektronickej komunikácie
z neho vyplývajúca sa vzťahuje „iba na elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie,
ktorej sú oprávnené osoby majiteľmi. Na subjekty vrátane advokátov, ktorí uvedené
podmienky nespĺňajú sa ani toto pochybné ustanovenie nemôže vzťahovať a takáto úprava
výklad prezentovaný súdom neslúži vôbec na upevnenie právnej istoty ako základného
princípu spravodlivého procesu. To, že kto je oprávnenou osobou na elektronickú
komunikáciu ZoS neupravuje, ale ho upravuje zákon č. 305/2013 Z. z.“.
11. Absencia právneho predpisu, ktorý by advokátovi priamo uložil povinnosť
aktivovať elektronickú schránku, má za následok, že povinnosť komunikovať so súdom
elektronicky neexistuje. Uplatnenie § 82l ods. 3 zákona o súdoch prichádza do úvahy iba
za situácie splnenia podmienok zákona o e-Governmente, teda ak je advokát majiteľom
elektronickej schránky a má aktivovanú elektronickú schránku.
12. Sťažovateľ namieta, že „nejednoznačná a nepriama právna úprava a nesprávny
výklad ustanovenia zákona izolovane a formalisticky nesvedčí o ústavnosti a je v rozpore so
zásadou právnej istoty a je zásahom do základných práv a slobôd a je obmedzením práva
na súd.“.
13. Sťažovateľ napokon argumentuje, že advokáta nemožno nútiť ani uložením
zaplatenia osobitného súdneho poplatku, ktorý je vo svojej podstate sankciou, aby si
aktivoval elektronickú schránku na doručovanie písomností výlučne elektronicky bez toho,
aby to ustanovili explicitne základné procesné predpisy, ktorými sú Civilný sporový
poriadok, Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok a Trestný poriadok.
14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením vydaným
v tomto konaní, napadnuté uznesenie okresného súdu zruší a vec vráti okresnému súdu
na ďalšie konanie.
II.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
19. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa § 34 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak je navrhovateľ advokátom, nemusí
byť v konaní zastúpený.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
23. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ktorým bola zamietnutá
sťažnosť smerujúca proti uzneseniu okresného súdu z 3. januára 2019 vo veci uloženia
povinnosti zaplatiť za spracovanie podania v listinnej podobe súdny poplatok v sume 20 €
podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 2 ods. 1 písm. f) zákona
o súdnych poplatkoch. Podľa okresného súdu boli pre vyrubenie súdneho poplatku splnené
podmienky, keďže na sťažovateľa sa ako na advokáta podľa príslušných právnych
predpisov vzťahuje povinnosť doručovať podania súdu do elektronickej schránky a podanie
v konkrétnej veci urobil v listinnej forme.
24. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ je advokátom, u ktorého
v súlade s § 34 ods. 2 zákona o ústavnom súde nemusí byť splnená podmienka povinného
zastúpenia. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd v rámci predbežného
prerokovania ústavnú sťažnosť preskúmal z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov,
ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s už citovaným § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
25. Kľúčovou námietkou, ktorou sťažovateľ argumentuje vo všeobecnosti, je
nesprávnosť výkladu v jeho veci použitých ustanovení zákona o súdoch a zákona o e-
Governmente, pričom v konkrétnostiach zdôrazňuje, že všeobecne záväzný právny predpis
upravujúci občiansko-právne konanie a ukladajúci advokátovi povinnosť riadiť sa zákonom
o e-Governmente absentuje. Ďalej namieta, že z § 82l ods. 3 zákona o súdoch vyplýva len
možnosť zriadiť a aktivovať elektronickú schránku, nie povinnosť, pričom citované
ustanovenie podľa jeho názoru zasahuje v rozpore s ústavou do pôsobnosti iných zákonov.
Podľa sťažovateľa nútiť advokáta, aby si aktivoval elektronickú schránku na doručovanie
písomností výlučne elektronicky, nemožno uložením povinnosti zaplatiť súdny poplatok
z dôvodu, že explicitne povinnosť aktivovať elektronickú schránku z príslušného
procesnoprávneho kódexu nevyplýva.
26. Podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu o súdnych
poplatkoch sa za spracovanie podania a jeho príloh v listinnej podobe, ak zákon ustanovuje
povinnosť doručovať podanie do elektronickej schránky súdu, a za spracovanie podania
a jeho príloh v elektronickej podobe doručeného súdu inak ako do elektronickej schránky
súdu, ak zákon ustanovuje povinnosť doručovať podanie do elektronickej schránky súdu,
vyrubuje súdny poplatok v sume 20 eur za podanie vrátane jeho príloh.
27. V súlade s § 2 ods. 1 písm. f) zákona o súdnych poplatkoch je poplatníkom ten,
kto je povinný doručovať podania do elektronickej schránky súdu.
28. Podľa § 82l ods. 3 zákona o súdoch („Osobitné ustanovenia o elektronickom
výkone verejnej moci na súdoch“) s účinnosťou od 1. júla 2017 orgán verejnej moci,
advokát, súdny exekútor, notár a správca sú povinní v konaní pred súdom doručovať
podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom
elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej sú majiteľom; to neplatí, ak súd
požiada o predloženie určitej listiny a pre predkladanie administratívneho spisu alebo iného
spisu. Hosťujúci euroadvokát doručuje elektronické podania prostredníctvom
spolupracujúceho advokáta. Ak je pre podanie určený elektronický formulár, sú osoby
podľa predchádzajúcej vety povinné podanie urobiť prostredníctvom takého formulára.
Trovy vzniknuté porušením povinnosti podľa prvej vety nie sú predmetom náhrady trov
konania.
29. V súlade s § 101cd (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2017)
zákona o súdoch povinnosť podľa § 82l ods. 3 sa od 1. júla 2018 vzťahuje na právneho
zástupcu, ktorý je fyzickou osobou.
30. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (sp. zn. II. ÚS 27/07).
31. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je súdom opravným. Jeho právomoc preto nenahrádza postupy a rozhodnutia
všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Úlohou
ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných súdov pri vydávaní
procesných rozhodnutí. Rozhodovanie vo veci uloženia súdnych poplatkov (procesné
rozhodnutia) patrí výlučne do právomoci všeobecného súdu, pri ktorom sa prejavujú
atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (m. m. sp. zn. III. ÚS 292/2018).
32. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo všeobecnosti patrí aj právo
na prístup k súdu (right of access to a court), resp. právo na súd (right to a court). Z čl. 6
dohovoru vyvoditeľný zákaz odmietnutia spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae) sa týka
priebehu už začatého konania pred súdom, ale zaručuje aj prístup k súdu. Článok 6 ods. 1
dohovoru zaručuje teda každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa civilných práv
a záväzkov mohol predložiť súdu (sp. zn. II. ÚS 281/2017).
33. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
34. Ústavný súd, prihliadajúc na predmet právnej veci, v ktorej sa sťažovateľ
uchádza o ústavnú ochranu svojich práv ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy –
uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok v sume 20 €, zdôrazňuje, že z tohto hľadiska
ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Uvedené zakladá
z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti pri jej
predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Pokiaľ právny predpis
upravujúci konanie pred všeobecnými súdmi (Civilný sporový poriadok) vylučuje prieskum
rozhodnutí u tzv. bagateľných vecí, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (m. m. sp. zn. III. ÚS 22/2019).
35. Navyše, napadnuté uznesenie okresného súdu, proti ktorému nemožno podať
akýkoľvek ďalší opravný prostriedok (bod 10 napadnutého uznesenia okresného súdu),
pretože Civilný sporový poriadok takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2 ods. 2 ústavy),
by malo byť v konečnom dôsledku vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom
(m. m. sp. zn. III. ÚS 292/2018).
36. Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto veciach
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok porušenie
ústavou garantovaných základných práv (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014,
III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015, I. ÚS 56/2017), resp. v prípadoch, ak
pôjde o takú intenzitu zásahu, ktorá koliduje s podstatou a zmyslom základných práv
a slobôd (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27).
37. Sťažovateľ ako kľúčovou námietkou argumentuje nesprávnym výkladom v jeho
veci aplikovaných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (už citovaných).
38. S prihliadnutím na znenie citovaného § 82l ods. 3 zákona o súdoch je v spojení
s § 101cd zákona o súdoch podľa názoru ústavného súdu opodstatnený záver okresného
súdu o existencii povinnosti právneho zástupcu, ktorý je fyzickou osobou v konaní
pred súdom, doručovať podania do elektronickej schránky súdu, a to s účinnosťou od 1. júla
2018.
39. Rovnako opodstatnený a majúci oporu v správnom výklade vo veci použitých
právnych predpisov bol postup okresného súdu pri následnom ukladaní povinnosti
sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za spracovanie podania urobeného v listinnej forme,
a to s prihliadnutím na splnenie podmienok pre vznik poplatkovej povinnosti.
40. Výklad citovaných ustanovení, ktorý predostiera ústavnému súdu sťažovateľ
a podľa ktorého pre uloženie poplatkovej povinnosti neboli splnené podmienky, keďže sa
na neho nevzťahuje povinnosť doručovať súdu do elektronickej schránky, a to vzhľadom
na skutočnosť, že chýba právny predpis, ktorý by advokátovi uložil expressis verbis
povinnosť aktivovať elektronickú schránku, je nevyhnutné považovať za účelový, keďže
v konečnom dôsledku zasahuje do samotnej podstaty ustanovením § 82l ods. 3 zákona
o súdoch zavedenej všeobecnej povinnosti vybraných subjektov komunikovať so súdom
prostredníctvom elektronickej schránky a smeruje aj proti hlavnému cieľu elektronizácie
súdnictva, ktorým je zefektívnenie jeho výkonu.
41. Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie
okresného súdu založené na právnych záveroch, ktoré majú oporu v aplikovanej právnej
norme a nezasahujú do podstaty, zmyslu a účelu označeného základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
42. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak koná vo veci v súlade
s právnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom konaní. V konkrétnych
okolnostiach veci sú týmito predpismi tie, ktoré upravujú vnútornú organizáciu súdov a v jej
rámci elektronický výkon verejnej moci na súdoch.
43. Vec sťažovateľa preto v kontexte námietky výkladu použitých právnych
predpisov zo strany okresného súdu nemá podľa názoru ústavného súdu požadovaný
ústavnoprávny rozmer.
44. Okrem už uvedeného je zo všeobecného hľadiska v nadväznosti na z čl. 6
dohovoru vyvoditeľný zákaz odmietnutia spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae)
rozhodujúce aj to, že spôsob komunikácie, ktorý sťažovateľ ako právny zástupca strany
v príslušnom konaní zvolil (podanie v listinnej podobe), nemá vo vzťahu k ním
zastupovanej strane sporu za následok zásah do samotnej podstaty práva na spravodlivé
súdne konanie. Absencia komunikácie advokáta so súdom prostredníctvom elektronickej
schránky, resp. podanie urobené advokátom v listinnej podobe, neoprávňuje súd na podanie
urobené v listinnej podobe neprihliadať, resp. podanie vyhodnotiť ako neúčinné.
45. Prípadná poplatková povinnosť, ktorá vzniká advokátovi za podanie urobené
v listinnej podobe, nemôže byť preto sama osebe dôvodom zásahu do samotnej podstaty
a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
46. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá nevylučuje, aby záujem na riadnom výkone
spravodlivosti ospravedlnil určité finančné obmedzenia prístupu jednotlivca k súdu.
Povinnosť zaplatiť súdny poplatok v súvislosti s podaním na všeobecnom súde v civilnom
konaní nemôže byť preto považovaná za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by bolo
samo osebe nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Podbielski a PPU
Polpure proti Poľsku z 26. 7. 2005, bod 63, sťažnosť č. 39199/98).
47. Pokiaľ sťažovateľ v konkrétnostiach ústavnému súdu predostiera námietky,
ktorými brojí proti ústavnej udržateľnosti všeobecne záväzných právnych predpisov
upravujúcich komunikáciu advokátov ako fyzických osôb so súdmi (absencia právneho
predpisu upravujúceho povinnosť advokáta riadiť sa zákonom o e-Governmente, rozpor
§ 82l ods. 3 zákona o súdoch s ústavou a zásah do pôsobnosti iných zákonov, absencia
ustanovenia procesno-právneho kódexu o povinnosti aktivovať elektronickú schránku),
ústavný súd konštatuje, že tieto námietky vo všeobecnosti napádajúce ústavnosť právnych
predpisov nemôžu byť predmetom preskúmavania zo strany ústavného súdu v konaní
o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavno-právna relevancia tohto druhu
námietok môže byť zo strany ústavného súdu preskúmavaná v prípadnom konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, kde však sťažovateľovi zjavne chýba
procesná legitimácia na podanie návrhu na začatie konania (§ 74 zákona o ústavnom súde
a contrario).
48. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru,
že medzi argumentáciou sťažovateľa o neústavnosti v jeho veci aplikovaných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov a namietaným porušením základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd
reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie.
49. Vzhľadom na už uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a základným právom
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavný súd ústavnú
sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch
uplatnených sťažovateľom v ústavnej sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019