Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 186/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. zo 17. januára 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“) a jeho uznesením sp. zn. zo 17. januára 2019 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je

advokátom zastupujúcim žalovaného v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

3. Sťažovateľ ako právny zástupca žalovaného v napadnutom konaní vedenom

okresným súdom podaním v listinnej forme doručeným okresnému súdu 27. decembra 2018

(ďalej len „podanie“) navrhol prerušiť napadnuté konanie do právoplatného skončenia

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. vo veci určenia, že podiely

na nehnuteľnostiach patria do dedičstva po nebohej .

4. Uznesením okresného súdu č. k. -318 z 3. januára 2019 vydaným

súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie z 3. januára 2019“) bola sťažovateľovi uložená

povinnosť zaplatiť v stanovenej lehote súdny poplatok za spracovanie podania v listinnej

forme v sume 20 € podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 2 ods. 1

písm. f) o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“).

5. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 3. januára 2019 v súlade

s sťažnosť, ktorou navrhol citované rozhodnutie

okresného súdu zrušiť alebo zmeniť a konanie vo veci uloženia povinnosti zaplatiť súdny

poplatok zastaviť.

6. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu z 3. januára 2019 zamietol.

7. Sťažovateľ zdôrazňuje, že okresný súd v napadnutom konaní dospel

k nesprávnemu výkladu príslušných ustanovení o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“) a o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov

verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“).

8. V tejto súvislosti namieta, že „nie je možné donútiť advokáta ako zástupcu strany

sporu nepriamou novelou zákona, ktorá sa nevzťahuje na súdne konania sankciou, aby

aktivoval elektronickú schránku a sa stal jej majiteľom. Z výkladu § 82l

ods. 3 ZoS vo vzťahu k ZoG skôr vyplýva, že sa zákon vzťahuje na tie fyzické

osoby, ktoré majú aktivovanú elektronickú schránku a sú majiteľmi takejto schránky.

V zákone o e-Governmente ani v neexistujú ustanovenia, ktoré

by ukladali povinnosť fyzickým osobám advokátom aktivovať elektronickú schránku na

komunikáciu so súdmi.“.

9. Podľa sťažovateľa nie je všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by

upravoval občiansko-právne konanie a ktorý by ukladal advokátovi povinnosť riadiť sa

zákonom o e-Governmente, pričom zákon o súdoch stanovuje iba možnosť zriadiť

a aktivovať elektronickú schránku, nie povinnosť. Ďalej zdôrazňuje, že Civilný sporový

poriadok upravujúci postup súdu, strán sporu a osôb zúčastnených na konaní

pri prejednávaní a rozhodovaní sporov mu ako právnemu zástupcovi neukladá priamo

povinnosť elektronickej komunikácie so súdom.

10. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že § 82l ods. 3 zákona o súdoch zasahuje

v rozpore s do pôsobnosti iných zákonov a povinnosť elektronickej komunikácie

z neho vyplývajúca sa vzťahuje „iba na elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie,

ktorej sú oprávnené osoby majiteľmi. Na subjekty vrátane advokátov, ktorí uvedené

podmienky nespĺňajú sa ani toto pochybné ustanovenie nemôže vzťahovať a takáto úprava

výklad prezentovaný súdom neslúži vôbec na upevnenie právnej istoty ako základného

princípu spravodlivého procesu. To, že kto je oprávnenou osobou na elektronickú

komunikáciu ZoS neupravuje, ale ho upravuje “.

11. Absencia právneho predpisu, ktorý by advokátovi priamo uložil povinnosť

aktivovať elektronickú schránku, má za následok, že povinnosť komunikovať so súdom

elektronicky neexistuje. Uplatnenie § 82l ods. 3 zákona o súdoch prichádza do úvahy iba

za situácie splnenia podmienok zákona o e-Governmente, teda ak je advokát majiteľom

elektronickej schránky a má aktivovanú elektronickú schránku.

12. Sťažovateľ namieta, že „nejednoznačná a nepriama právna úprava a nesprávny

výklad ustanovenia zákona izolovane a formalisticky nesvedčí o ústavnosti a je v rozpore so

zásadou právnej istoty a je zásahom do základných práv a slobôd a je obmedzením práva

na súd.“.

13. Sťažovateľ napokon argumentuje, že advokáta nemožno nútiť ani uložením

zaplatenia osobitného súdneho poplatku, ktorý je vo svojej podstate sankciou, aby si

aktivoval elektronickú schránku na doručovanie písomností výlučne elektronicky bez toho,

aby to ustanovili explicitne základné procesné predpisy, ktorými sú Civilný sporový

poriadok, , a .

14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením vydaným

v tomto konaní, napadnuté uznesenie okresného súdu zruší a vec vráti okresnému súdu

na ďalšie konanie.

II.

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa ak je navrhovateľ advokátom, nemusí

byť v konaní zastúpený.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

23. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť postupom

okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ktorým bola zamietnutá

sťažnosť smerujúca proti uzneseniu okresného súdu z 3. januára 2019 vo veci uloženia

povinnosti zaplatiť za spracovanie podania v listinnej podobe súdny poplatok v sume 20 €

podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 2 ods. 1 písm. f) zákona

o súdnych poplatkoch. Podľa okresného súdu boli pre vyrubenie súdneho poplatku splnené

podmienky, keďže na sťažovateľa sa ako na advokáta podľa príslušných právnych

predpisov vzťahuje povinnosť doručovať podania súdu do elektronickej schránky a podanie

v konkrétnej veci urobil v listinnej forme.

24. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ je advokátom, u ktorého

v súlade s nemusí byť splnená podmienka povinného

zastúpenia. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania ústavnú sťažnosť preskúmal z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov,

ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s už citovaným § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

25. Kľúčovou námietkou, ktorou sťažovateľ argumentuje vo všeobecnosti, je

nesprávnosť výkladu v jeho veci použitých ustanovení zákona o súdoch a zákona o e-

Governmente, pričom v konkrétnostiach zdôrazňuje, že všeobecne záväzný právny predpis

upravujúci občiansko-právne konanie a ukladajúci advokátovi povinnosť riadiť sa zákonom

o e-Governmente absentuje. Ďalej namieta, že z § 82l ods. 3 zákona o súdoch vyplýva len

možnosť zriadiť a aktivovať elektronickú schránku, nie povinnosť, pričom citované

ustanovenie podľa jeho názoru zasahuje v rozpore s do pôsobnosti iných zákonov.

Podľa sťažovateľa nútiť advokáta, aby si aktivoval elektronickú schránku na doručovanie

písomností výlučne elektronicky, nemožno uložením povinnosti zaplatiť súdny poplatok

z dôvodu, že explicitne povinnosť aktivovať elektronickú schránku z príslušného

procesnoprávneho kódexu nevyplýva.

26. Podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu o súdnych

poplatkoch sa za spracovanie podania a jeho príloh v listinnej podobe, ak zákon ustanovuje

povinnosť doručovať podanie do elektronickej schránky súdu, a za spracovanie podania

a jeho príloh v elektronickej podobe doručeného súdu inak ako do elektronickej schránky

súdu, ak zákon ustanovuje povinnosť doručovať podanie do elektronickej schránky súdu,

vyrubuje súdny poplatok v sume 20 eur za podanie vrátane jeho príloh.

27. V súlade s je poplatníkom ten,

kto je povinný doručovať podania do elektronickej schránky súdu.

28. Podľa § 82l ods. 3 zákona o súdoch („Osobitné ustanovenia o elektronickom

výkone verejnej moci na súdoch“) s účinnosťou od 1. júla 2017 orgán verejnej moci,

advokát, súdny exekútor, notár a správca sú povinní v konaní pred súdom doručovať

podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom

elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej sú majiteľom; to neplatí, ak súd

požiada o predloženie určitej listiny a pre predkladanie administratívneho spisu alebo iného

spisu. Hosťujúci euroadvokát doručuje elektronické podania prostredníctvom

spolupracujúceho advokáta. Ak je pre podanie určený elektronický formulár, sú osoby

podľa predchádzajúcej vety povinné podanie urobiť prostredníctvom takého formulára.

Trovy vzniknuté porušením povinnosti podľa prvej vety nie sú predmetom náhrady trov

konania.

29. V súlade s § 101cd (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2017)

zákona o súdoch povinnosť podľa § 82l ods. 3 sa od 1. júla 2018 vzťahuje na právneho

zástupcu, ktorý je fyzickou osobou.

30. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (sp. zn. ).

31. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je súdom opravným. Jeho právomoc preto nenahrádza postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Úlohou

ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných súdov pri vydávaní

procesných rozhodnutí. Rozhodovanie vo veci uloženia súdnych poplatkov (procesné

rozhodnutia) patrí výlučne do právomoci všeobecného súdu, pri ktorom sa prejavujú

atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (m. m. sp. zn. ).

32. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo všeobecnosti patrí aj právo

na prístup k súdu (right of access to a court), resp. právo na súd (right to a court). Z čl. 6

dohovoru vyvoditeľný zákaz odmietnutia spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae) sa týka

priebehu už začatého konania pred súdom, ale zaručuje aj prístup k súdu. Článok 6 ods. 1

dohovoru zaručuje teda každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa civilných práv

a záväzkov mohol predložiť súdu (sp. zn. ).

33. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

34. Ústavný súd, prihliadajúc na predmet právnej veci, v ktorej sa sťažovateľ

uchádza o ústavnú ochranu svojich práv ústavnou sťažnosťou podľa –

uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok v sume 20 €, zdôrazňuje, že z tohto hľadiska

ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Uvedené zakladá

z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti pri jej

predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Pokiaľ právny predpis

upravujúci konanie pred všeobecnými súdmi () vylučuje prieskum

rozhodnutí u tzv. bagateľných vecí, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (m. m. sp. zn. ).

35. Navyše, napadnuté uznesenie okresného súdu, proti ktorému nemožno podať

akýkoľvek ďalší opravný prostriedok (bod 10 napadnutého uznesenia okresného súdu),

pretože takúto možnosť výslovne nepripúšťa ( ),

by malo byť v konečnom dôsledku vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom

(m. m. sp. zn. ).

36. Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa v takýchto veciach

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok porušenie

garantovaných základných práv (m. m. , ,

, , , ), resp. v prípadoch, ak

pôjde o takú intenzitu zásahu, ktorá koliduje s podstatou a zmyslom základných práv

a slobôd (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , bod 27).

37. Sťažovateľ ako kľúčovou námietkou argumentuje nesprávnym výkladom v jeho

veci aplikovaných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (už citovaných).

38. S prihliadnutím na znenie citovaného § 82l ods. 3 zákona o súdoch je v spojení

s § 101cd zákona o súdoch podľa názoru ústavného súdu opodstatnený záver okresného

súdu o existencii povinnosti právneho zástupcu, ktorý je fyzickou osobou v konaní

pred súdom, doručovať podania do elektronickej schránky súdu, a to s účinnosťou od 1. júla

2018.

39. Rovnako opodstatnený a majúci oporu v správnom výklade vo veci použitých

právnych predpisov bol postup okresného súdu pri následnom ukladaní povinnosti

sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za spracovanie podania urobeného v listinnej forme,

a to s prihliadnutím na splnenie podmienok pre vznik poplatkovej povinnosti.

40. Výklad citovaných ustanovení, ktorý predostiera ústavnému súdu sťažovateľ

a podľa ktorého pre uloženie poplatkovej povinnosti neboli splnené podmienky, keďže sa

na neho nevzťahuje povinnosť doručovať súdu do elektronickej schránky, a to vzhľadom

na skutočnosť, že chýba právny predpis, ktorý by advokátovi uložil expressis verbis

povinnosť aktivovať elektronickú schránku, je nevyhnutné považovať za účelový, keďže

v konečnom dôsledku zasahuje do samotnej podstaty ustanovením § 82l ods. 3 zákona

o súdoch zavedenej všeobecnej povinnosti vybraných subjektov komunikovať so súdom

prostredníctvom elektronickej schránky a smeruje aj proti hlavnému cieľu elektronizácie

súdnictva, ktorým je zefektívnenie jeho výkonu.

41. Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie

okresného súdu založené na právnych záveroch, ktoré majú oporu v aplikovanej právnej

norme a nezasahujú do podstaty, zmyslu a účelu označeného základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

42. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak koná vo veci v súlade

s právnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom konaní. V konkrétnych

okolnostiach veci sú týmito predpismi tie, ktoré upravujú vnútornú organizáciu súdov a v jej

rámci elektronický výkon verejnej moci na súdoch.

43. Vec sťažovateľa preto v kontexte námietky výkladu použitých právnych

predpisov zo strany okresného súdu nemá podľa názoru ústavného súdu požadovaný

ústavnoprávny rozmer.

44. Okrem už uvedeného je zo všeobecného hľadiska v nadväznosti na z čl. 6

dohovoru vyvoditeľný zákaz odmietnutia spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae)

rozhodujúce aj to, že spôsob komunikácie, ktorý sťažovateľ ako právny zástupca strany

v príslušnom konaní zvolil (podanie v listinnej podobe), nemá vo vzťahu k ním

zastupovanej strane sporu za následok zásah do samotnej podstaty práva na spravodlivé

súdne konanie. Absencia komunikácie advokáta so súdom prostredníctvom elektronickej

schránky, resp. podanie urobené advokátom v listinnej podobe, neoprávňuje súd na podanie

urobené v listinnej podobe neprihliadať, resp. podanie vyhodnotiť ako neúčinné.

45. Prípadná poplatková povinnosť, ktorá vzniká advokátovi za podanie urobené

v listinnej podobe, nemôže byť preto sama osebe dôvodom zásahu do samotnej podstaty

a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

46. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá nevylučuje, aby záujem na riadnom výkone

spravodlivosti ospravedlnil určité finančné obmedzenia prístupu jednotlivca k súdu.

Povinnosť zaplatiť súdny poplatok v súvislosti s podaním na všeobecnom súde v civilnom

konaní nemôže byť preto považovaná za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by bolo

samo osebe nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Podbielski a PPU

Polpure proti Poľsku z 26. 7. 2005, bod 63, sťažnosť č. 39199/98).

47. Pokiaľ sťažovateľ v konkrétnostiach ústavnému súdu predostiera námietky,

ktorými brojí proti ústavnej udržateľnosti všeobecne záväzných právnych predpisov

upravujúcich komunikáciu advokátov ako fyzických osôb so súdmi (absencia právneho

predpisu upravujúceho povinnosť advokáta riadiť sa zákonom o e-Governmente, rozpor

zákona o súdoch s a zásah do pôsobnosti iných zákonov, absencia

ustanovenia procesno-právneho kódexu o povinnosti aktivovať elektronickú schránku),

ústavný súd konštatuje, že tieto námietky vo všeobecnosti napádajúce ústavnosť právnych

predpisov nemôžu byť predmetom preskúmavania zo strany ústavného súdu v konaní

o ústavnej sťažnosti podľa . Ústavno-právna relevancia tohto druhu

námietok môže byť zo strany ústavného súdu preskúmavaná v prípadnom konaní o súlade

právnych predpisov podľa , kde však sťažovateľovi zjavne chýba

procesná legitimácia na podanie návrhu na začatie konania (

a contrario).

48. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru,

že medzi argumentáciou sťažovateľa o neústavnosti v jeho veci aplikovaných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov a namietaným porušením základného práva

na súdnu ochranu podľa či práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie.

49. Vzhľadom na už uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a základným právom

na súdnu ochranu podľa ani právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavný súd ústavnú

sťažnosť podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch

uplatnených sťažovateľom v ústavnej sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2019