Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 331/2020
PDF · 134.03 KB
No categories available
II. ÚS 331/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , vo veci namietaného
porušenia základných práv vlastniť majetok a na súdnu a inú právnu ochranu a podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
5 S 107/2018 z 3. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv vlastniť
majetok, na súdnu a inú právnu ochranu a podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
[bez bližšieho označenia článkov Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)], ako aj
práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) tiež bez bližšieho označenia príslušného článku dohovoru uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 S 107/2018 z 3. apríla 2020
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým krajský súd zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu
tohto súdu z 24. októbra 2019. Týmto uznesením krajský súd vyrubil sťažovateľke
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie kasačnej sťažnosti z 3. septembra 2019
v listinnej podobe vo výške 20 € podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je
prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka
je advokátkou zastupujúcou žalobcu ( , ) proti žalovaným v 1. až 8. rade
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, ktoré skončilo
vydaním prvostupňového rozhodnutia tak, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 107/2018
z 2. júla 2019 žalobu žalobcu zamietol.
3. Sťažovateľka navrhla citované rozhodnutie krajského súdu zrušiť, pretože
vyrubenie súdneho poplatku považuje na neoprávnené. Je advokátkou, ktorá nemá
aktivovanú elektronickú schránku a povinnosť aktivovať ju jej ako fyzickej osobe
nevyplýva zo žiadneho predpisu.
4. Sťažovateľka nesúhlasí s odôvodnením krajského súdu uvedeným v napadnutom
uznesení, pretože krajský súd podľa nej dospel k nesprávnemu výkladu príslušných
ustanovení (§ 82l ods. 3) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a zákona
č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“).
5. Zásadným omylom, ktorého sa súdy vrátane ústavného súdu dopúšťajú, je tvrdenie
sťažovateľky, že bola pre advokátov zavedená všeobecná povinnosť komunikovať
v elektronickej podobe v § 82l ods. 3 zákona o súdoch s tým, že nerozlišujú osoby
s aktivovanou a neaktivovanou elektronickou schránkou. Vyslovuje svoj názor, ktorý
považuje za jedine správny, že „povinnosť komunikovať cez elektronickú schránku
vyplývajúca pre advokátov z ustanovenia § 821 ods. 3 zákona o súdoch sa vzťahuje na tých
advokátov, ktorí majú elektronickú schránku aktivovanú a nevzťahuje sa na advokátov,
ktorí elektronickú schránku aktivovanú nemajú. Ak totiž nedôjde k jej aktivácii, nie je možné
cez elektronickú schránku komunikovať.“.
6. V zmysle uvedeného by sťažovateľka nemala byť ani poplatníkom podľa § 2
ods. 1 písm. f) zákona o súdnych poplatkoch.
7. V petite sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd ústavnú sťažnosť „pripustil
na ďalšie konanie“ a následne nálezom vyslovil, že „jej práva porušené boli“. Požaduje aj
zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu a tiež jeho predchádzajúceho uznesenia
z 24. októbra 2019.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 34 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak je navrhovateľ advokátom, nemusí
byť v konaní zastúpený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení
základných práv „vlastniť majetok, na súdnu a inú právnu ochranu, podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť“, ku ktorému malo podľa sťažovateľky dôjsť
napadnutým uznesením, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť smerujúca proti uzneseniu
krajského súdu vo veci uloženia povinnosti zaplatiť za spracovanie podania v listinnej
podobe súdny poplatok v sume 20 € podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov
v spojení s § 2 ods. 1 písm. f) zákona o súdnych poplatkoch. Podľa krajského súdu boli pre
vyrubenie súdneho poplatku splnené podmienky, keďže na sťažovateľku sa ako
na advokátku podľa príslušných právnych predpisov vzťahuje povinnosť doručovať podania
súdu do elektronickej schránky a podanie v konkrétnej veci urobila v listinnej forme.
15. Sťažovateľka opätovne a opakovane nastoľuje ústavnému súdu svoj výklad
zákona o súdoch a súvisiacich zákonov (obdobne ako v prípade v jej veci vedenej pod
sp. zn. III. ÚS 41/2020, v ktorej ústavný súd jej ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú uznesením zo 4. februára 2020, pozn.).
16. Ústavný súd (bez toho, aby sa zaoberal podrobne jej námietkami a výkladom
právnych noriem) už iba poukazuje na svoje odôvodnenie v bodoch 23 až 36 v citovanom
uznesení, ktoré je vzhľadom na rovnakú právnu argumentáciu a totožnosť sťažnostných
námietok použiteľné aj v tomto konaní. Súčasne na tomto názore nič nemieni zmeniť, hoci
sťažovateľka sa s ním, ako aj s výkladom všeobecných súdov nestotožňuje. Krajský súd
v tejto veci v závere jasne a zrozumiteľne v bode 25 uzavrel, že: „Z jazykového výkladu,
zmyslu a účelu predmetného ustanovenia (mal na mysli § 821 ods. 3 zákona o súdoch, pozn.
ústavného súdu) je nepochybné, že advokáti sú povinní mať aktivovanú elektronickú
schránku a používať ju na doručovanie podaní a komunikáciu so súdom. Uvedená
povinnosť sa vzťahuje aj na sťažovateľku, a to odo dňa 01.07.2018.“
17. Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté uznesenie krajského súdu založené
na právnych záveroch, ktoré majú oporu v aplikovaných právnych normách, je aj dostatočne
odôvodnené, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol opakovane z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne ako
v jej veci sp. zn. III. ÚS 41/2020 a v iných podobných prípadoch I. ÚS 186/2019,
18. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
uplatnenými sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti už nezaoberal, hoci neprehliadol, že táto
ústavná sťažnosť vykazuje neurčitý a nevykonateľný petit a tiež nedostatočné
a kvalifikované označenia základných práv, ktorých porušenie namieta, podľa príslušných
článkov ústavy a dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu