Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 11/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 25. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“) a jeho uznesením sp. zn. z 25. marca 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom je

pod sp. zn. vedené konanie vo veci obchodnej spoločnosti

, , , proti ,

, (ďalej len „žalovaný“),

o zaplatenie sumy 492,64 € s príslušenstvom. Sťažovateľ je ako advokát právnym

zástupcom žalovaného v napadnutom konaní.

3. Sťažovateľ ako právny zástupca žalovaného doručil okresnému súdu

v napadnutom konaní vyjadrenie k znaleckému posudku, a to inak ako do elektronickej

schránky okresného súdu. Uznesením sp. zn. z 25. februára 2019 okresný

súd uložil sťažovateľovi ako právnemu zástupcovi žalovaného zaplatiť v lehote 15 dní

od doručenia uznesenia súdny poplatok v sume 20 € za spracovanie podania a jeho príloh

v listinnej podobe podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 2 ods. 1

písm. f) o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“).

4. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 25. februára 2019 v súlade s Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť,

ktorou navrhol citované rozhodnutie okresného súdu zrušiť alebo zmeniť a konanie vo veci

uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok zastaviť.

5. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 25. februára 2019 zamietol.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na nesprávny právny výklad

príslušných ustanovení o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a

Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o e-Governmente“). V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Zákonom o súdoch, ktorý

neupravuje konanie pred súdom podľa môjho názoru nie je možné nepriamo novelizovať

. Z výkladu ZoS vo vzťahu k ZoG skôr vyplýva,

že sa zákon vzťahuje na tie fyzické osoby, ktoré majú aktivovanú elektronickú schránku

a sú majiteľmi takejto schránky. V zákone o Governmente ani v Civilnom sporovom

poriadku neexistujú ustanovenia, ktoré by ukladali povinnosť fyzickým osobám, advokátom

aktivovať elektronickú schránku na komunikáciu so súdmi a stať sa majiteľom takejto

schránky.“

7. Podľa sťažovateľa neexistuje všeobecne záväzný právny predpis, ktorý

by upravoval občiansko-právne konanie a zároveň ktorý by ukladal advokátovi povinnosť

riadiť sa zákonom o e-Governmente, pričom zákon o súdoch ustanovuje iba možnosť

zriadiť a aktivovať elektronickú schránku, nie povinnosť. Ďalej zdôrazňuje, že Civilný

sporový poriadok upravujúci postup súdu, strán sporu a osôb zúčastnených na konaní

pri prejednávaní a rozhodovaní sporov mu ako právnemu zástupcovi neukladá priamo

povinnosť elektronickej komunikácie so súdom. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť,

že uplatnenie § 82l ods. 3 zákona o súdoch prichádza do úvahy iba za situácie splnenia

podmienok zákona o e-Governmente, teda ak je advokát majiteľom elektronickej schránky

a má aktivovanú elektronickú schránku.

8. Sťažovateľ napokon argumentuje, že advokáta nemožno nútiť ani uložením

zaplatenia osobitného súdneho poplatku, ktorý je vo svojej podstate sankciou, aby si

aktivoval elektronickú schránku na doručovanie písomností výlučne elektronicky bez toho,

aby to ustanovili explicitne základné procesné predpisy, ktorými sú Civilný sporový

poriadok, , a .

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím zo dňa 25. marca 2019 právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a jeho právo na spravodlivý

súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Okresného súdu Trebišov, sp. zn.

- 406 z 25. marca 2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie, aby ju

v potrebnom rozsahu a v intenciách nálezu ústavného súdu znovu prejednal a vo veci

opakovane rozhodol.“

10. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa ak je navrhovateľ advokátom, nemusí

byť v konaní zastúpený.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky 2005, č. 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť postupom

okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ktorým bola zamietnutá

sťažnosť smerujúca proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 25. marca 2019

vo veci uloženia povinnosti zaplatiť za spracovanie podania v listinnej podobe súdny

poplatok v sume 20 € podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 2

ods. 1 písm. f) .

23. Sťažovateľ argumentuje nesprávnosťou výkladu v jeho veci použitých ustanovení

zákona o súdoch a zákona o e-Governmente a zdôrazňuje, že všeobecne záväzný právny

predpis upravujúci občiansko-právne konanie a ukladajúci advokátovi povinnosť riadiť sa

zákonom o e-Governmente absentuje. Ďalej namieta, že z § 82l ods. 3 zákona o súdoch

vyplýva len možnosť zriadiť a aktivovať elektronickú schránku, nie povinnosť, pričom

citované ustanovenie podľa jeho názoru zasahuje v rozpore s do pôsobnosti iných

zákonov. Podľa sťažovateľa nútiť advokáta, aby si aktivoval elektronickú schránku

na doručovanie písomností výlučne elektronicky, nemožno uložením povinnosti zaplatiť

súdny poplatok z dôvodu, že explicitne povinnosť aktivovať elektronickú schránku

z príslušného procesnoprávneho kódexu nevyplýva.

24. Podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu o súdnych

poplatkoch sa za spracovanie podania a jeho príloh v listinnej podobe, ak zákon ustanovuje

povinnosť doručovať podanie do elektronickej schránky súdu, a za spracovanie podania

a jeho príloh v elektronickej podobe doručeného súdu inak ako do elektronickej schránky

súdu, ak zákon ustanovuje povinnosť doručovať podanie do elektronickej schránky súdu,

vyrubuje súdny poplatok v sume 20 eur za podanie vrátane jeho príloh.

25. V súlade s je poplatníkom ten,

kto je povinný doručovať podania do elektronickej schránky súdu.

26. Podľa § 82l ods. 3 zákona o súdoch („Osobitné ustanovenia o elektronickom

výkone verejnej moci na súdoch“) s účinnosťou od 1. júla 2017 orgán verejnej moci,

advokát, súdny exekútor, notár a správca sú povinní v konaní pred súdom doručovať

podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom

elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej sú majiteľom; to neplatí, ak súd

požiada o predloženie určitej listiny a pre predkladanie administratívneho spisu alebo iného

spisu. Hosťujúci euroadvokát doručuje elektronické podania prostredníctvom

spolupracujúceho advokáta. Ak je pre podanie určený elektronický formulár, sú osoby

podľa predchádzajúcej vety povinné podanie urobiť prostredníctvom takého formulára.

Trovy vzniknuté porušením povinnosti podľa prvej vety nie sú predmetom náhrady trov

konania.

27. Podľa § 101cd (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2017)

zákona o súdoch povinnosť podľa § 82l ods. 3 sa od 1. júla 2018 vzťahuje na právneho

zástupcu, ktorý je fyzickou osobou.

28. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (sp. zn. ).

29. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že do obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo všeobecnosti patrí aj právo na prístup k súdu (right of access

to a court), resp. právo na súd (right to a court). Z čl. 6 dohovoru vyvoditeľný zákaz

odmietnutia spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae) sa týka priebehu už začatého konania

pred súdom, ale zaručuje aj prístup k súdu. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje teda

každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa civilných práv a záväzkov mohol predložiť

súdu (sp. zn. ).

30. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

31. Ústavný súd, prihliadajúc na predmet právnej veci, v ktorej sa sťažovateľ

uchádza o ústavnú ochranu svojich práv ústavnou sťažnosťou podľa –

uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok v sume 20 €, zdôrazňuje, že z tohto hľadiska

ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Uvedené zakladá

z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti pri jej

predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Pokiaľ právny predpis

upravujúci konanie pred všeobecnými súdmi () vylučuje prieskum

rozhodnutí u tzv. bagateľných vecí, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (m. m. sp. zn. ).

32. Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa v takýchto veciach

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok porušenie

garantovaných základných práv (m. m. , ,

, , , ), resp. v prípadoch,

ak pôjde o takú intenzitu zásahu, ktorá koliduje s podstatou a zmyslom základných práv

a slobôd (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , bod 27).

Ústavný súd zohľadnil aj aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle

ktorej nie je právo na prístup k súdu absolútne a musí byť podrobené obmedzeniam, tieto

však nesmú obmedziť prístup jednotlivca takým spôsobom alebo do takého rozsahu,

že bude porušená podstata tohto práva (Kľačanová proti Slovenskej republike, rozsudok

z 27. 11. 2018, sťažnosť č. 8394/13, b. 23). Vzhľadom na uvedené ústavný súd výnimočne

poskytuje ochranu sťažovateľom aj v prípade, že hodnota sporu v konaní pred všeobecnými

súdmi bola bagateľná, a preto nemožno posúdenie námietok sťažovateľa voči napadnutému

uzneseniu a priori len z tohto dôvodu vylúčiť.

33. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ sa už v konaní vedenom

pred ústavným súdom pod sp. zn. na základe ústavnej sťažnosti doručenej

ústavnému súdu 25. marca 2019 domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru na základe obdobnej skutkovej a rovnakej právnej argumentácie vo vzťahu

k rovnakému orgánu verejnej moci – okresnému súdu. Ústavný súd uznesením

sp. zn. z 30. apríla 2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2019,

odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa z 25. marca 2019 ako zjavne neopodstatnenú.

34. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto veci nemá

dôvod odchýliť sa od svojich záverov formulovaných v uznesení sp. zn.

z 30. apríla 2019, ktoré sú sťažovateľovi známe (uznesenie sp. zn. bolo

sťažovateľovi doručené 3. júna 2019, pozn.) a ktoré sú vzhľadom na rovnakú právnu

argumentáciu a totožnosť sťažnostných námietok použiteľné aj v tomto konaní.

35. Vzhľadom na uvedené ústavný súd len stručne uzatvára, že s prihliadnutím

na znenie citovaného § 82l ods. 3 zákona o súdoch je v spojení s § 101cd zákona o súdoch

podľa názoru ústavného súdu opodstatnený záver okresného súdu o existencii povinnosti

právneho zástupcu, ktorý je fyzickou osobou v konaní pred súdom, doručovať podania

do elektronickej schránky súdu, a to s účinnosťou od 1. júla 2018. Rovnako opodstatnený

a majúci oporu v správnom výklade vo veci použitých právnych predpisov bol postup

okresného súdu pri následnom ukladaní povinnosti sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok

za spracovanie podania urobeného v listinnej forme, a to s prihliadnutím na splnenie

podmienok pre vznik poplatkovej povinnosti.

36. Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté uznesenie okresného súdu založené

na právnych záveroch, ktoré majú oporu v aplikovanej právnej norme a nezasahujú

do podstaty, zmyslu a účelu označeného základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie.

37. Vzhľadom na už uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a základným právom

na súdnu ochranu podľa ani právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavný súd ústavnú

sťažnosť podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch

uplatnených sťažovateľom v ústavnej sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu