Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 340/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. októbra 2013

a sp. zn. a jeho uznesením z 5. septembra 2013, ako aj postupom Krajského

súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. júla 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. decembra

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. októbra 2013 a sp. zn. a jeho uznesením z 5. septembra 2013, ako aj

postupom Krajského súdu v Žiline (spolu ďalej aj „krajské súdy“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. júla 2013 (spolu ďalej len „napadnuté

uznesenia krajských súdov“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne

v konaniach vedených Okresným súdom Veľký Krtíš a Okresným súdom Ružomberok

(ďalej spolu len „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú

škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľka

odvolania. Následne jej okresné súdy uzneseniami uložili povinnosť, aby v určenej lehote

zaplatila za podané odvolania súdny poplatok v sume 20 € podľa položky č. 7a Sadzobníka

súdnych poplatkov [príloha o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“)]. Proti uzneseniam okresných súdov o uložení povinnosti

zaplatiť súdny poplatok podala sťažovateľka odvolania. Krajské súdy svojimi napadnutými

uzneseniami potvrdili rozhodnutia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny

poplatok za odvolania.

Podľa názoru sťažovateľky „postupom v odvolacom konaní a napadnutým

rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd,

ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

«Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený

svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto

nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie... Podľa položky

č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody

spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu,

spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie

odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,

dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe

(Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená

poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľovi bola v rozpore so o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)

uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu

predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12

ods. 1 a .»

Sťažovateľka poukázala i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. marca 2007, z ktorého odcitovala toto:

„Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe (Sadzobník

súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť

nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy...: Analogické

určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2

dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona, a ak ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto

povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne

konformnému výkladu záver rešpektujúci zásadu

„v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto

prípadoch nevznikla.»

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov

navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo

pred účinnosťou (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o správnych poplatkoch v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti

s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo

podľa ust. § 4 ods. l písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. októbra 2013,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. septembra 2013, ako

aj postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. júla 2013 (ďalej spolu aj „konania a uznesenia krajských súdov“) bolo

porušené jej základné právo podľa a právo podľa dohovoru,

označené uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna

a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter

rozhodnutí krajských súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,

aplikujúc v spojení s , tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajských

súdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňa

o uložení povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu.

Z hľadiska premetu sporu ide vo všetkých troch pôvodných konaniach o prípady

posudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdneho

poplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých

konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie

sťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž vylučuje

u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe

uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne ().

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým

uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia

týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,

a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická

osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)

stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,

ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajské súdy nesprávne

aplikovali prílohu (Sadzobník súdnych poplatkov položka 7a zákona o súdnych

poplatkoch), čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia jedného z napadnutých rozhodnutí krajských súdov

sa uvádza, že «Podľa poplatková

povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie

poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa

rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Súdny poplatok sa platí aj

za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Ak

odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich poplatok podľa ceny predmetu

svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľa alebo odporcu viac, platia

súdny poplatok v závislosti od povahy ich procesného spoločenstva tak, že v prípade

samostatného procesného spoločenstva ( ) platia

súdny poplatok samostatne podľa predmetu svojho odvolania a v prípade nerozlučného

procesného spoločenstva ( ) spoločne

a nerozdielne.

Z vyššie uvedenej poznámky je zrejmé, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen

za samotný návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane

podaného odvolania. Ak aj navrhovateľ poukazuje na odôvodnenie pozmeňujúceho

a doplňujúceho návrhu poslancov, je nutné uviesť, že uvedené odôvodnenie sa vzťahuje

najmä na zdôvodnenie „paušálnosti“ súdneho poplatku pre tieto žaloby vo výške 20 € práve

z dôvodu zlepšenia prístupu k spravodlivosti v týchto veciach, teda aby sa uvedený súdny

poplatok nevyberal podľa percentuálnej sadzby v zmysle položky č. I. ale pravé ako

poplatok paušálny. Z uvedeného nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné

podanie návrhu tak, ako na to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu

nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku,

nakoľko v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

na ktoré, okrem iného, v odvolaní navrhovateľ poukazuje, v súdenej veci ide o súdne

konania, resp. poplatky, ktoré v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené nie sú.

V prejednávanej veci o takýto prípad nejde o konanie o návrhu o náhradu škody spôsobenej

nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a.

Argumentácia navrhovateľa v odvolaní preto nie je úplná a je zjavne účelová s cieľom

dosiahnuť neplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Nesprávna je jeho argumentácia aj v prípade aplikácie ,

konkrétne jeho účinnosti, ak je zrejmé, že odvolacie konanie v danej veci začalo až podaním

odvolania zo strany navrhovateľa, vo vzťahu ku ktorému zaplatenie súdneho poplatku

prináleží, keď odvolanie bolo zo strany navrhovateľa podané dňa 25. 06. 2013, teda

za účinnosti . ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. 145/1905 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 04. 05. 2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu

a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný

okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až

po vzniku poplatkovej povinnosti.“ v ustanovuje, že

poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa

vyrubuje vo výške určenej týmto zaviedol do Zákona

o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné od 01. 10. 2012, a to § 18ca, podľa

ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09.

2012. Okresný súd sa spravoval pri vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní

položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k Zákonu osudných poplatkoch)

účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania a dôvodne

prihliadal na poznámku č. 3 k položke č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm.

a) ako aj ustanovenie a ca . Ani námietka

navrhovateľa, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis je irelevantné, nakoľko

v danom prípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

Okresný súd uznesením, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za odvolanie, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil. V uznesení

bola správne označená položka Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny

poplatok vyrubil a súdny poplatok bol vyrubený v správnej výške. Odvolanie navrhovateľa

preto aj pokiaľ ide o rozsah odôvodnenia samotného uznesenia, odvolací súd nepovažoval

za dôvodné, ak z uznesenia o vyrubení súdneho poplatku vyššie uvedené skutočnosti

jednoznačne vyplývajú.

Odvolací súd preto považoval postup okresného súdu, ktorý rozhodol o povinnosti

navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie za správny a navrhovateľom napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.».

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutých

uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadali so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili, a preto predmetné

uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajských

súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani

za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu

v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014