Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 122 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (468)IV. ÚS 340/2014
PDF · 268.46 KB
No categories available
IV. ÚS 340/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 23345/2013, sp. zn.
Rvp 23346/2013 a sp. zn. Rvp 23356/2013 vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 548/2013 a jeho uznesením z 29. októbra 2013
a sp. zn. 16 Co 538/2013 a jeho uznesením z 5. septembra 2013, ako aj postupom Krajského
súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 320/2013 a jeho uznesením
z 25. júla 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 23345/2013, sp. zn. Rvp 23346/2013 a sp. zn. Rvp 23356/2013 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23345/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. decembra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 548/2013 a jeho uznesením
z 29. októbra 2013 a sp. zn. 16 Co 538/2013 a jeho uznesením z 5. septembra 2013, ako aj
postupom Krajského súdu v Žiline (spolu ďalej aj „krajské súdy“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Co 320/2013 a jeho uznesením z 25. júla 2013 (spolu ďalej len „napadnuté
uznesenia krajských súdov“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Veľký Krtíš a Okresným súdom Ružomberok
(ďalej spolu len „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú
škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľka
odvolania. Následne jej okresné súdy uzneseniami uložili povinnosť, aby v určenej lehote
zaplatila za podané odvolania súdny poplatok v sume 20 € podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“)]. Proti uzneseniam okresných súdov o uložení povinnosti
zaplatiť súdny poplatok podala sťažovateľka odvolania. Krajské súdy svojimi napadnutými
uzneseniami potvrdili rozhodnutia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za odvolania.
Podľa názoru sťažovateľky „postupom v odvolacom konaní a napadnutým
rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd,
ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):
- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
«Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto
nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie... Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu,
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie
odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe
zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená
poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»
Sťažovateľka poukázala i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007, z ktorého odcitovala toto:
„Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník
súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť
nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy...: Analogické
určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto
povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne
konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu
„v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto
prípadoch nevznikla.»
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti
s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo
podľa ust. § 4 ods. l písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 548/2013 a jeho uznesením z 29. októbra 2013,
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 538/2013 a jeho uznesením z 5. septembra 2013, ako
aj postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 320/2013 a jeho
uznesením z 25. júla 2013 (ďalej spolu aj „konania a uznesenia krajských súdov“) bolo
porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
označené uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter
rozhodnutí krajských súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských
súdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňa
o uložení povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu.
Z hľadiska premetu sporu ide vo všetkých troch pôvodných konaniach o prípady
posudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdneho
poplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých
konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie
sťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje
u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe
uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (IV. ÚS 358/08).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné
bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia
týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,
a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická
osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,
ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajské súdy nesprávne
aplikovali prílohu (Sadzobník súdnych poplatkov položka 7a zákona o súdnych
poplatkoch), čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia jedného z napadnutých rozhodnutí krajských súdov
sa uvádza, že «Podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch poplatková
povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa
rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Súdny poplatok sa platí aj
za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Ak
odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich poplatok podľa ceny predmetu
svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľa alebo odporcu viac, platia
súdny poplatok v závislosti od povahy ich procesného spoločenstva tak, že v prípade
samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) platia
súdny poplatok samostatne podľa predmetu svojho odvolania a v prípade nerozlučného
procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) spoločne
a nerozdielne.
Z vyššie uvedenej poznámky je zrejmé, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen
za samotný návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane
podaného odvolania. Ak aj navrhovateľ poukazuje na odôvodnenie pozmeňujúceho
a doplňujúceho návrhu poslancov, je nutné uviesť, že uvedené odôvodnenie sa vzťahuje
najmä na zdôvodnenie „paušálnosti“ súdneho poplatku pre tieto žaloby vo výške 20 € práve
z dôvodu zlepšenia prístupu k spravodlivosti v týchto veciach, teda aby sa uvedený súdny
poplatok nevyberal podľa percentuálnej sadzby v zmysle položky č. I. ale pravé ako
poplatok paušálny. Z uvedeného nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné
podanie návrhu tak, ako na to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu
nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku,
nakoľko v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 39/2007
na ktoré, okrem iného, v odvolaní navrhovateľ poukazuje, v súdenej veci ide o súdne
konania, resp. poplatky, ktoré v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené nie sú.
V prejednávanej veci o takýto prípad nejde o konanie o návrhu o náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a.
Argumentácia navrhovateľa v odvolaní preto nie je úplná a je zjavne účelová s cieľom
dosiahnuť neplatenie súdneho poplatku za odvolanie.
Nesprávna je jeho argumentácia aj v prípade aplikácie zákona č. 286/2012 Z. z.,
konkrétne jeho účinnosti, ak je zrejmé, že odvolacie konanie v danej veci začalo až podaním
odvolania zo strany navrhovateľa, vo vzťahu ku ktorému zaplatenie súdneho poplatku
prináleží, keď odvolanie bolo zo strany navrhovateľa podané dňa 25. 06. 2013, teda
za účinnosti zákona č. 286/2012. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 145/1905 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8 Sžf 37 2010 zo dňa 04. 05. 2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu
a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný
okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až
po vzniku poplatkovej povinnosti.“ Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že
poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa
vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z. zaviedol do Zákona
o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné od 01. 10. 2012, a to § 18ca, podľa
ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09.
2012. Okresný súd sa spravoval pri vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní
položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k Zákonu osudných poplatkoch)
účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania a dôvodne
prihliadal na poznámku č. 3 k položke č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm.
a) ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch. Ani námietka
navrhovateľa, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis je irelevantné, nakoľko
v danom prípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.
Okresný súd uznesením, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil. V uznesení
bola správne označená položka Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny
poplatok vyrubil a súdny poplatok bol vyrubený v správnej výške. Odvolanie navrhovateľa
preto aj pokiaľ ide o rozsah odôvodnenia samotného uznesenia, odvolací súd nepovažoval
za dôvodné, ak z uznesenia o vyrubení súdneho poplatku vyššie uvedené skutočnosti
jednoznačne vyplývajú.
Odvolací súd preto považoval postup okresného súdu, ktorý rozhodol o povinnosti
navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie za správny a navrhovateľom napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.».
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutých
uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadali so všetkými
odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili, a preto predmetné
uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajských
súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani
za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu
v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).
Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2014