Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 42/2020
PDF · 248.81 KB
No categories available
II. ÚS 42/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a zo sudcu
Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
Slovenská pošta, a. s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, IČO 36 631 124, zastúpenej
spoločnosťou Advokáti Heinrich s. r. o., Lombardíniho 22/B, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 39/2016 z 18. augusta 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 76/2018 z 11. apríla
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská pošta, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská pošta, a. s., Partizánska
cesta 9, Banská Bystrica, IČO 36 631 124 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
spoločnosťou Advokáti Heinrich s. r. o., Lombardíniho 22/B, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení s čl. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 43 Cob 39/2016 z 18. augusta 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Obdo 76/2018 z 11. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola stranou sporu
v postavení žalovanej v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 63 Cb 180/2015, v ktorom si žalobca ,
, správca konkurznej podstaty úpadcu –
, , (ďalej len
„žalobca“), proti nej uplatňoval zaplatenie sumy 2 115 € s príslušenstvom, a to z titulu
neuhradených faktúr č. 20140129, č. 20140141 a č. 20140156 za obdobie od 1. júla 2014
do 30. septembra 2014, ktorými žalobca vyfakturoval sťažovateľke dohodnuté nájomné.
3. Okresný súd prvým výrokom rozsudku sp. zn. 63 Cb 180/2015 z 12. novembra
2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi istinu
705 € s 8,15 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej istiny od 1. augusta 2014
do zaplatenia, sumu 705 € s 8,15 % ročným úrokom z omeškania od 1. septembra 2014
do zaplatenia, sumu 705 € s 8,05 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej istiny
od 1. októbra 2014 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Druhým výrokom žalobcovi nepriznal náhradu trov konania a tretím výrokom
určil, že sťažovateľka je povinná zaplatiť súdny poplatok za žalobu v sume 126,50 €
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu
a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie podané sťažovateľkou
proti napadnutému rozsudku krajského súdu a určil, že žalobca má nárok na náhradu trov
dovolacieho konania.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie čl. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo viacerých argumentačných líniách.
7. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy nesprávne právne posúdili otázku
platnosti podnájomnej zmluvy zo 6. augusta 2009 v znení jej dodatku č. 1 z 30. septembra
2011 (ďalej len „podnájomná zmluva“), ktorú uzatvorili sťažovateľka a –
, (ďalej len „
“). Sťažovateľka zastáva názor, že podnájomná zmluva je absolútne neplatná,
pričom k jej zániku malo dôjsť k 31. máju 2011. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť,
že prihliadnuc na akcesorickú povahu podnájomnej zmluvy, následné uzatvorenie dodatku
č. 1 z 30. septembra 2011 je bez právneho významu, pretože nie je možné uzatvárať
dodatok k podnájomnej zmluve, ktorá už predtým zanikla.
8. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosti, z ktorých podľa jej názoru nepochybne
vyplýva, že si bol vedomý toho, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je
predmetom podnájomnej zmluvy, a že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti bola
od 15. marca 2006 obchodná spoločnosť CORTE spol. s r. o. (v súčasnosti CORTE spol.
s r. o. v konkurze, pozn.; ďalej aj „obchodná spoločnosť CORTE“). V tejto súvislosti
sťažovateľka tvrdí, že ak „má dnes za to, že v danej dobe už bol vlastník, tak
úmyselne zavádzal iné subjekty...“ (vrátane sťažovateľky).
9. Sťažovateľka ako užívateľka predmetnej nehnuteľnosti sa po celý čas jej užívania
riadila zápisom vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, podľa ktorého bola v rozhodnej
dobe vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti obchodná spoločnosť CORTE, a ak bolo
v konaní vedenom Okresným súdom Bánovce nad Bebravou sp. zn. 5 C 80/2011 rozsudkom
z 11. septembra 2014 v spore medzi žalobcom a správcom konkurznej podstaty úpadcu
CORTE spol. s r. o. v konkurze rozhodnuté, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je
, bolo podľa jej názoru jeho povinnosťou uplatňovať si proti obchodnej
spoločnosti CORTE žalobou nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu, že táto
prenajímala tretím osobám nehnuteľnosť, ku ktorej nemala vlastnícke právo.
10. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že vždy konala v dobrej
viere, platila a prejavovala vôľu platiť nájomné vrátane služieb spojených s užívaním
nehnuteľnosti. V tejto súvislosti považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského
súdu v bodoch 30 a 31 za nesprávne, keď podľa jej názoru nie je možné, aby na jedno a to
isté plnenie bola jedna osoba zaviazaná dvakrát.
11. Sťažovateľka poukazuje aj na uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 R 8/2009
z 29. apríla 2014, ktorého obsahom bol pokyn správcovi konkurznej podstaty obchodnej
spoločnosti CORTE uzavrieť nájomnú zmluvu na prenájom nehnuteľnosti, ktorú užívala
sťažovateľka. Na základe uvedeného bola 12. mája 2014 uzatvorená nájomná zmluva
medzi obchodnou spoločnosťou CORTE ako prenajímateľom a obchodnou spoločnosťou
JFKonsulting s. r. o., A. Hlinku 1120/7, Bánovce nad Bebravou, IČO 47420618 (ďalej len
„obchodná spoločnosť JFKonsulting s. r. o.“), na dobu neurčitú a 28. augusta 2018 bola
uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou JFKonsulting s. r. o. a sťažovateľkou zmluva
o podnájme časti priestoru v predmetnej nehnuteľnosti.
12. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že ak existovalo právoplatné
rozhodnutie súdu, a to uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 R 8/2009 z 29. apríla 2014, ktoré
je záväzné pre každého, tak oprávnenie prenajať nehnuteľnosť mala v danom čase
spoločnosť CORTE, resp. JFKonsulting s. r. o., a nie žalobca. Sťažovateľka namieta, že
okresný súd ani krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadali
so skutkovým stavom, že právoplatné rozhodnutie súdu určilo, kto má prijímať platby
za nájomné, resp. služby. Rovnako sa nevysporiadali ani s právnymi závermi, že
sťažovateľka si svoju povinnosť uhradiť platbu za užívanie nehnuteľnosti splnila „v tom
čase stanovenému subjektu (súdnym rozhodnutím), čím jej povinnosť platiť zanikla“.
13. Sťažovateľka namieta aj skutočnosť, že okresný súd ani krajský súd žiadnym
spôsobom nereagovali na jej podstatnú argumentáciu, v zmysle ktorej žalobca nie je
oprávnený na prijatie úhrady nájmu a služieb spojených s nájmom za obdobie, počas
ktorého bola predmetná nehnuteľnosť zapísaná do konkurznej podstaty obchodnej
spoločnosti CORTE a konkurzný súd dal právoplatným rozhodnutím pokyn, aby sa nájomné
platilo v prospech správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti CORTE, a rovnako,
že žalobca neuhrádzal poplatky za služby spotrebované žalovaným v období od 1. júla 2014
do 30. septembra 2014 jednotlivým dodávateľom, čím došlo k porušeniu jej práva
na spravodlivý proces a k porušeniu princípu právnej istoty.
14. Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľky nevysporiadal ani s právnou
argumentáciou zásady priority a právom správcu konkurznej podstaty obchodnej
spoločnosti CORTE prijímať platby za užívanie nehnuteľnosti, ktorú mal ako prvý zapísanú
v súpise konkurznej podstaty.
15. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že žalobcom požadované peňažné
plnenie s príslušenstvom je v celom rozsahu nedôvodné a „priznanie žalobného nároku
minimálne v tomto rozsahu je v rozpore s právnym predpisom, v rozpore so zmluvou, ako aj
v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom“. Túto argumentáciu následne
v ústavnej sťažnosti podrobne rozoberá.
16. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa Slovenská pošta, a. s., na súdnu ochranu podľa
článku 46 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na zachovanie princípu právnej
istoty a spravodlivosti podľa článku 1 Ústavy SR, rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici, č. k. 43 Cob/39/2016-111, zo dňa 18. 8. 2016, a uznesením Najvyššieho súdu SR,
č. k. 3 Obdo/76/2018, zo dňa 11. 4. 2019, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43 Cob/39/2016-111, zo dňa 18. 8.
2016, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi Slovenská pošta,
a. s., trovy právneho zastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004, vo výške
415,51 EUR (2 úkony á 163,33 EUR + 2 x paušálna náhrada á 9,80 EUR = 346,26 EUR +
20 % DPH (69,25 EUR) = 415,51 EUR) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Relevantná právna úprava
17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
23. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
25. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
26. Podľa § 420 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu.
27. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
28. Podľa § 422 ods. 1 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou
slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška
príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
29. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke nedostatku riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý žiadnym
spôsobom nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, a to
konkrétne na námietku neplatnosti zmluvy o podnájme zo 6. augusta 2009, námietku úhrady
nájomného a služieb oprávnenému subjektu v zmysle záväzného rozhodnutia konkurzného
súdu, zapísanie nehnuteľnosti do majetkovej podstaty spoločnosti CORTE spol. s r. o.
v konkurze, kde správca konkurznej podstaty koná na základe tzv. zásady priority,
a na námietku neoprávnenosti účtovať služby spojené s nájmom, ktoré žalobca nikdy
neposkytoval, čo zakladá podľa sťažovateľky porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 43 Cob 39/2016 z 18. augusta
2016
30. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil názor (zdôrazňujúc pritom
závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54), podľa
ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľovi
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porov. napr.
III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).
31. Uvedená zásada sa premietla aj do novej právnej úpravy zákona o ústavnom
súde, ktorý v poslednej vete § 124 uvádza, že ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný
prostriedok, lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym
opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku.
32. Princíp zachovania lehoty po podaní dovolania aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj zákonná úprava počítajúca plynutie
lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku
však v každom prípade predpokladajú riadne využitie mimoriadneho opravného prostriedku.
O riadnom využití mimoriadneho opravného prostriedku však nemožno hovoriť v prípade,
ak je podaný neoprávnenou osobou, je podaný po lehote, je podaný bez povinného právneho
zastúpenia advokátom, prípadne ak je podaný proti rozhodnutiu, proti ktorému právna
úprava možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok nepripúšťa. V opačnom prípade by
totiž bola pripustená možnosť špekulatívneho predlžovania lehoty na podanie ústavnej
sťažnosti (m. m. II. ÚS 91/2019).
33. O tento prípad ide aj vo veci sťažovateľky, ktorá dovolaním z dôvodu podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP napadla rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd ako súd
odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu o peňažnom plnení v celkovej výške 2 115 €
(na uplatnené príslušenstvo sa v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP neprihliada, pozn.). Proti
takémuto rozhodnutiu je však prípustnosť dovolania vylúčená na základe zásady ratione
valoris, čo zákonodarca v § 422 ods. 1 písm. a) CSP upravil explicitne.
34. Ďalším dôvodom dovolania, ktorý sťažovateľka v dovolaní uplatnila, bola
tzv. „vada zmätočnosti“ podľa § 420 písm. b) CSP, avšak z odôvodnenia dovolania vyplýva,
že sťažovateľka nenamieta nedostatok procesnej subjektivity sporovej strany, ale
spochybňuje právne posúdenie pasívnej legitimácie strany sporu krajským súdom. Najvyšší
súd v napadnutom uznesení uviedol, že „predmetná dovolacia námietka vyplýva skôr
z nepochopenia právnej úpravy žalovaným“, tvrdené pochybenie odvolacieho súdu nijak
nesúvisí s namietanou vadou zmätočnosti, a preto najvyšší súd konštatoval, že „nie je daná
prípustnosť dovolania žalovaného podľa ustanovenia § 420 písm. b/ C. s. p.“.
35. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno
prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím
dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti [§ 124 zákona o ústavnom súde (m. m.
II. ÚS 103/09, I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03)]. Neprípustné dovolanie nemožno
totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok
nápravy, ktorý je podmienkou podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku
ústavy, a na jeho podanie preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti
na ústavnom súde nie je možné prihliadať (m. m. IV. ÚS 163/2018, II. ÚS 91/2019).
36. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd musí konštatovať, že sťažovateľka podala
mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP proti
napadnutému rozsudku krajského súdu, hoci zákon [§ 422 ods. 1 písm. a) CSP] možnosť
podať tento mimoriadny opravný prostriedok proti takému rozhodnutiu nepripúšťa.
V súvislosti s namietanou tzv. vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. b) CSP ústavný súd
zastáva názor, že sťažovateľka, riadne zastúpená v dovolacom konaní advokátom, sa
nemohla účinne domáhať ochrany svojho základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru označených v bode 1 tohto rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia vecnej legitimácie strany sporu ako dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. b)
CSP, keďže je už prima facie zjavné, že z uvedeného dôvodu je prípustnosť dovolania
vylúčená. Vzhľadom na to nie je možné lehotu na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124
zákona o ústavnom súde počítať od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu
o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľke, ale táto lehota sa počíta
od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.
37. Z obsahu ústavnej sťažnosti nevyplýva deň právoplatnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu, pretože sťažovateľka mylne orientovala svoju pozornosť na deň, keď jej
bolo doručené rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní. Ústavný súd však dopytom
na okresnom súde zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 43 Cob 39/2016
z 18. augusta 2016 nadobudol právoplatnosť 12. septembra 2016. Ústavná sťažnosť
sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 12. júla 2019, teda celkom zjavne po uplynutí
lehoty dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.
38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej
sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f) ako podanú oneskorene.
39. Navyše, vzhľadom na hodnotu sporu pred ústavným súdom (pozri bod 33 tohto
uznesenia) ústavný súd konštatuje, že ide o tzv. bagateľnú vec, čo zakladá dôvod
na odmietnutie ústavnej sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní aj z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (porovnaj najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014,
III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015).
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s čl. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 76/2018 z 11. apríla
2019
40. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd uvádza,
že najvyšší súd v ňom podrobne, logicky, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, prečo
vyhodnotil dovolanie sťažovateľky ako neprípustné bez posúdenia vecnej správnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu.
41. Najvyšší súd podrobne uviedol dôvody neprípustnosti podaného dovolania
v bodoch 8 až 10 napadnutého uznesenia. Ústavný súd vzhľadom na uvedené, ako aj
na chýbajúcu argumentáciu sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu nepovažuje za potrebné podrobne citovať jeho závery v napadnutom uznesení.
42. Ústavný súd konštatuje, že pravidlá tykajúce sa prípustnosti dovolania majú
za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá
bola nastolená právoplatným rozhodnutím, ako aj vytvárať určitý procesný filter
zabraňujúci neúmernej litigačnej záťaži najvyššieho súdu v prípade, ak vec prima facie
nedosahuje intenzitu odôvodňujúcu zásah z pozície dovolacieho súdu, a vzhľadom na ich
jednoznačné vyjadrenie dotknute ́osoby musia počítať s tým, že tieto pravidla ́budú
aplikovane.́
43. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné
pravidla ́dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup všeobecného súdu
v súlade so zákonom preto nemôže byt ̌dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv
sťažovateľky.
44. Vzhľadom na už uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a označeným základným právom podľa ústavy a právom podľa
dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne
umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto
časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
45. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu