Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 53 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (59)II. ÚS 91/2019
PDF · 249.22 KB
No categories available
II. ÚS 91/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej JUDr. Viktorom Novýsedlákom,
L. Svobodu 2674/1, Poprad, advokát, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uzneseniami Okresného súdu Košice I
č. k. 41 C 105/2016-62 zo 14. júla 2016 a č. k. 41 C 105/2016-177 z 22. novembra 2017,
uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 543/2016 z 31. januára 2017
a sp. zn. 1 Co 28/2018 zo 16. februára 2018 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 187/2018 a sp. zn. 4 Cdo 188/2018 zo 6. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 4. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“),
uzneseniami Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 41 C 105/2016-62
zo 14. júla 2016 a č. k. 41 C 105/2016-177 z 22. novembra 2017, uzneseniami Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 543/2016 z 31. januára 2017
a sp. zn. 1 Co 28/2018 zo 16. februára 2018 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 187/2018 a sp. zn. 4 Cdo 188/2018
zo 6. decembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka je žalobkyňou v súdnom spore
vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 41 C 105/2016 proti žalovaným o určenie
vlastníckeho práva. V rámci tohto súdneho konania sa sťažovateľka návrhom domáhala
aj vydania neodkladného opatrenia, aby súd zakázal žalovaným v 1. a 2. rade nakladať
s pozemkami, ktoré sú predmetom sporu. Napadnutým uznesením č. k. 41 C 105/2016-62
zo 14. júla 2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 41 C 105/2016-114
zo 7. novembra 2016 okresný súd návrh sťažovateľky na neodkladné opatrenie zamietol.
Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
namietala, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a z nesprávne zisteného skutkového stavu. Krajský súd napadnutým uznesením
sp. zn. 1 Co 543/2016 z 31. januára 2017 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil,
pričom mal svoje rozhodnutie odôvodniť tým, že sťažovateľka sa domáhala ochrany práva,
ktoré vlastne nemá, respektíve ho nepreukázala na základe listinných dôkazov.
Ďalším namietaným uznesením č. k. 41 C 105/2016-177 z 22. novembra 2017
okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na vydanie neodkladného opatrenia,
ktorým sa domáhala zákazu fyzicky a právne nakladať s pozemkami, ktoré sú predmetom
sporu, keďže vlastníci začali s ich úpravou.
Aj proti tomuto v poradí druhému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Co 28/2018
zo 16. februára 2018 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
3. Proti obom uvedeným uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie
z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
a podľa § 420 ods. 1 písm. b) CSP, ktoré odôvodnila tým, že v konaní boli predložené
listinné dôkazy, ktoré preukazujú oprávnenosť podanej žaloby aspoň v tej miere,
že bola podľa sťažovateľky splnená podmienka danosti práva z hľadiska nariadenia
neodkladného opatrenia, ktorého vydania sa sťažovateľka domáhala. Sťažovateľka
tiež namietala argumentáciu súdu, ktorú považovala za arbitrárnu, nedostatočnú a nemajúcu
oporu v zákone.
Najvyšší súd napadnutými uzneseniami sp. zn. 4 Cdo 187/2018
a sp. zn. 4 Cdo 188/2018 zo 6. decembra 2018 dovolania sťažovateľky odmietol z dôvodu,
že dovolanie nemôže byť podané proti rozhodnutiu o neodkladnom opatrení, ktoré nemá
charakter konečného rozhodnutia.
4. Sťažovateľka sa domnieva, že uvedeným postupom jej najvyšší súd odňal
možnosť konať pred súdom, keďže nakladanie so sporným pozemkom „má takú povahu,
ktorá znemožňuje dosiahnuť pre sťažovateľku spravodlivé rozhodnutie vo veci“.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd a najvyšší súd porušili jej základné právo
na spravodlivé súdne konanie, keďže sa nespravovali zásadou vyslovenou v čl. 2
ods. 1 CSP, podľa ktorého musí byť ochrana ohrozených alebo porušených práv spravodlivá
a účinná, rozhodnutiu musí predchádzať spoľahlivé zistenie skutkového stavu,
t. j. dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého procesu. Krajský súd a najvyšší
súd podľa sťažovateľky svoje napadnuté uznesenia náležitým spôsobom neodôvodnili,
sú rozporuplné a arbitrárne, pretože nereagujú relevantným a dostatočným spôsobom
na právnu argumentáciu sťažovateľky, že v prípade nenariadenia neodkladného opatrenia
bude jej vlastníckeho právo ohrozené. Taktiež súdy nijako nereagovali na námietku
sťažovateľky, že dochádza k fyzickému znehodnocovaniu spornej parcely.
5. Sťažovateľka vyjadrila presvedčenie, že v jej prípade bolo uzneseniami krajského
súdu a najvyššieho súdu bezdôvodne znevýhodnené jej vlastnícke právo oproti
vlastníckemu právu druhej strany sporu, t. j. vlastníckemu právu žalovaných, a preto došlo
aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej takto nálezom rozhodol:
„Uzneseniami Okresného súdu Košice I č. 41C/105/20169-62, Krajského súdu
Košice sp. zn. 1Co/543/2016 zo dňa 31.01.2017, Okresného súdu Košice I č. 41C/105/2016
-177 Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/28/2018 zo dňa 16.02.2018, Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/187/2018, sp. zn. 4Cdo/188/2018 zo dňa 6.12.2018,
doručenom sťažovateľke 3.1. 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky vlastniť
majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Okresného súdu Košice 1 č. 41C/105/20169-62, Uznesenie Krajského
súdu Košice sp. zn. 1Co/543/2016 zo dňa 31.01.2017, Uznesenie Okresného súdu Košice I
č. 41C/105/2016-177, Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/28/2018
zo dňa 16.02.2018 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/187/2018, sp. zn. 4Cdo/188/2018 zo dňa 6.12.2018, doručené sťažovateľke
3.1. 2019 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľka má právo náhradu trov konania.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť
vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti
procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti
v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana
súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,
pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
13. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
14. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
15. Podľa § 357 písm. d) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej
inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia.
III.
16. Podstata sťažnosti sťažovateľky spočíva v tvrdenom porušení jej základného
práva na ochranu vlastníctva, základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie, ku ktorému malo dôjsť napadnutými uzneseniami okresného súdu, krajského
súdu a najvyššieho súdu pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na nariadenie
neodkladného opatrenia. Týmto návrhom sa sťažovateľka v konaní o určenie vlastníckeho
práva proti žalovaným domáhala vyslovenia zákazu nakladania (aj fyzicky aj právne)
s pozemkami, ktoré sú predmetom sporu. Konajúce súdy napadnutými uzneseniami
návrhom sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia nevyhoveli, ich rozhodnutia
sú preto podľa sťažovateľky arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, založené na nesprávne
zistenom skutkovom stave a zároveň nimi bolo „znevýhodnené“ vlastnícke právo
sťažovateľky vo vzťahu k vlastníckemu právu žalovaných.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu č. k. 41
C 105/2016-62 zo 14. júla 2016 a č. k. 41 C 105/2016-177 z 22. novembra 2017
17. Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
je právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd
pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu (porovnaj m. m. III. ÚS 149/05, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť a aj domáhal využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
18. Napadnutými uzneseniami okresný súd rozhodol o dvoch návrhoch sťažovateľky
na nariadenie neodkladného opatrenia. Proti obom napadnutým uzneseniam okresného súdu
podala sťažovateľka odvolania, o ktorých krajský súd rozhodol uzneseniami
sp. zn. 1 Co 543/2016 z 31. januára 2017 a sp. zn. 1 Co 28/2018 zo 16. februára 2018
tak, že uznesenia okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka teda bola oprávnená podať
proti napadnutým uzneseniu okresného súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam okresného súdu vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu
sp. zn. 1 Co 543/2016 z 31. januára 2017 a sp. zn. 1 Co 28/2018 zo 16. februára 2018
19. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil názor (zdôrazňujúc pritom
závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54),
podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní
je sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému uzneseniu)
odvolacieho súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).
20. Uvedená zásada sa premietla aj do novej právnej úpravy zákona o ústavnom
súde, ktorý v poslednej vete ustanovenia § 124 uvádza, že ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
21. Princíp zachovania lehoty po podaní dovolania aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj zákonná úprava počítajúca plynutie
lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku,
však v každom prípade predpokladá riadne využitie mimoriadneho opravného prostriedku.
O riadnom využití mimoriadneho opravného prostriedku pritom nemožno hovoriť
v prípade, že je podaný neoprávnenou osobou, je podaný po lehote, je podaný bez
povinného právneho zastúpenia advokátom, prípadne ak je podaný proti rozhodnutiu, proti
ktorému právna úprava možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok nepripúšťa.
V opačnom prípade by sme totiž pripustili možnosť špekulatívneho predlžovania lehoty na
podanie ústavnej sťažnosti.
22. O tento prípad ide aj vo veci sťažovateľky. Sťažovateľka dovolaním napadla dve
uznesenia krajského súdu, ktorými krajský súd ako súd odvolací rozhodoval o návrhu
sťažovateľky na vydanie neodkladného opatrenia v konaní, kde meritum veci predstavuje
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
23. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
24. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí za splnenia podmienok uvedených
pod písmenom a) až f).
25. Ústavný súd si je vedomý toho, že prijatím Civilného sporového poriadku
sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení dočasne upraviť pomery strán
sporu a následne rozhodnúť vo veci samej, resp. cieľom bolo eliminovať ohrozenie budúcej
exekúcie. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia, ktorého obsah
by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330 ods. 2 CSP), na rozdiel od úpravy podľa
Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení vylučovala
možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci samej.
Vo veci sťažovateľky však nešlo o prípad trvalej úpravy pomerov, ale o návrh,
ktorým sa malo zabrániť žalovaným nakladať s nehnuteľnosťami do vyriešenia sporu
v merite veci, teda určenia vlastníckeho práva. Oba návrhy na nariadenie neodkladného
opatrenia, ktoré boli podané v priebehu konania o merite veci, boli okresným súdom
zamietnuté a krajský súd ako súd druhej inštancie dvakrát zamietnutie návrhu potvrdil.
V žiadnom prípade preto nemôžeme hovoriť o tom, že by v prípadne namietaných uznesení
krajského súdu vo veci sťažovateľky išlo o rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia,
ktorými sa konanie končí, tak ako to predpokladá ustanovenie § 420 CSP.
26. Ustanovenie § 421 ods. 1 CSP pripúšťa možnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne. Zároveň však samotná zákonná úprava v § 421 ods. 2 CSP
vylučuje možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktorými odvolací
súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Z možnosti podať
dovolanie je tak vylúčené aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia [§ 357 písm. d) CSP].
27. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno
prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím
dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (predtým § 53 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov; teraz § 124 zákona o ústavnom
súde) (m. m. II. ÚS 103/09, I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03). Neprípustné
dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný
právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti
na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska
plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať
28. Vzhľadom na už uvedené preto ústavný súd musí konštatovať, že sťažovateľka
podala mimoriadny opravný prostriedok, dovolanie, proti napadnutým uzneseniam
krajského súdu, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o nariadení neodkladného opatrenia,
hoci zákon možnosť podať tento mimoriadny opravný prostriedok proti takému rozhodnutiu
nepripúšťa. V prípade sťažovateľky nemožno hovoriť o riadnom vyčerpaní opravného
prostriedku, a preto nemožno lehotu na podanie ústavnej sťažnosti počítať od momentu,
keď bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie najvyššieho súdu o tomto mimoriadnom
opravnom prostriedku, ale od momentu, keď napadnuté uznesenia krajského súdu
(uznesenia o odvolaní) nadobudli právoplatnosť.
29. Z obsahu sťažnosti nevyplýva deň právoplatnosti napadnutých uznesení
krajského súdu, keďže sťažovateľka riadne zastúpená právnym zástupcom mylne
orientovala svoju pozornosť na deň, keď jej boli doručené rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní, a navyše žiadne z napadnutých uznesení k svojej ústavnej sťažnosti nepriložila.
Ústavný súd však dopytom na okresnom súde zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu
sp. zn. 1 Co 543/2016 z 31. januára 2017 nadobudlo právoplatnosť 4. apríla 2017
a napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Co 28/2018 zo 16. februára 2018 nadobudlo
právoplatnosť 13. marca 2018. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená
4. marca 2019, teda celkom zjavne po uplynutí lehoty dvoch mesiacov vo vzťahu
k uvedeným napadnutým uzneseniam krajského súdu.
30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť, v ktorej sťažovateľka
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f) ako podanú oneskorene.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 187/2018 a sp. zn. 4 Cdo 188/2018 zo 6. decembra 2018
31. Napadnutým uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 187/2018
a sp. zn. 4 Cdo 188/2018 zo 6. decembra 2018 boli dovolania sťažovateľky podané proti
uzneseniam krajského súdu sp. zn. 1 Co 543/2016 z 31. januára 2017 a sp. zn. 1 Co 28/2018
zo 16. februára 2018 odmietnuté, ako sťažovateľka sama v sťažnosti uvádza, z dôvodu,
že dovolanie nemôže byť podané proti rozhodnutiu o neodkladnom opatrení, ktoré nemá
charakter konečného rozhodnutia.
32. Týmito rozhodnutiami došlo podľa sťažovateľky k odňatiu možnosti konať
pred súdom, keďže nakladanie s pozemkom má takú povahu, ktorá znemožňuje
pre sťažovateľku spravodlivé rozhodnutie vo veci. Zo strany žalovaných totiž dochádza
k výraznému fyzickému znehodnoteniu charakteru a využiteľnosti sporného pozemku.
33. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
34. Ústavný súd poukazuje aj na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym
východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa
ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51
ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46
ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01,
35. Postup najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolania sťažovateľky
proti uzneseniam krajského súdu vo veci nariadenia neodkladného opatrenia, keďže ide
o rozhodnutia, proti ktorým právna úprava Civilného sporového poriadku neumožňuje
podať dovolanie, nemožno považovať za postup, ktorý by bol spôsobilý porušiť
sťažovateľkou označené základné práva na ochranu vlastníctva a súdnu ochranu. Navyše
je tiež potrebné podotknúť, že sťažovateľka, riadne zastúpená advokátom, v sťažnosti
okrem nespokojnosti s výsledkom konania o jej návrhu na vydanie neodkladného opatrenia
neuviedla žiadne konkrétne okolnosti, pochybenia v postupe najvyššieho súdu, prípadne
nedostatky jeho odôvodnenia a namietané uznesenia ani k ústavnej sťažnosti nepriložila.
36. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení
(neodkladných opatrení), pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach
alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000,
č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní
o zrušení predbežného opatrenia).
Keďže v tomto prípade sa sťažovateľka návrhom na vydanie neodkladného opatrenia
domáhala dočasnej úpravy pomerov do skončenia konania v merite veci o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (pozri bod 25 uznesenia), čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na konanie o neodkladnom
opatrení v prípade sťažovateľky aplikovateľný.
37. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky
v časti namietajúcej uznesenia najvyššieho súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu
základných práv sťažovateľky na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) ako zjavne
neopodstatnenú.
38. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2019