Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 53 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (59)II. ÚS 103/09
PDF · 197.53 KB
No categories available
II. ÚS 103/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť F. Š., L., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3 a čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Považská
Bystrica pod sp. zn. 5 C 71/07, Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 17 Co 290/07 a
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 129/08 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2009 doručená sťažnosť F. Š., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom
Považská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 71/07, Krajským súdom
v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 290/07 a Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 129/08.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:
„Dňa 23. 5. 2007 podala dcéra navrhovateľa na Okresnom súde v Považskej Bystrici
voči svojmu otcovi - navrhovateľovi návrh na zrušenie vecného bremena. Tento návrh bol
vedený na OS Pov. Bystrica pod 5C 71/07. ...
Po podanom návrhu súd vypočul účastníkov, kde bolo preukázané, že predmetnú
nehnuteľnosť, ktorú mal navrhovateľ opustiť postavil sám so svojou bývalou manželkou,
táto doposiaľ bývalého manžela nevyplatila a preto keďže uplynula doba na výkon
rozhodnutia - 10 rokov, sa bývalá manželka s navrhovateľom dohodli, že v tomto rodinnom
dome bude navrhovateľ bývať aj naďalej. Skutočne aj v dome býval, riadne prispieval na
náklady spojené s jeho užívaním. Jeho bývalá manželka previedla celú nehnuteľnosť na
svoju dcéru, ktorá však začala všemožne svojmu otcovi škodiť, vyvolávať konflikty, neustále
tohto sledovala spoločne s matkou, vulgárne sa ku nemu chovala až napokon, po tom, čo
bola v tr. konaní uznaná za vinnú z priestupku proti občianskemu spolunažívania, podala
návrh s tým, že žiada vecné bremeno - právo doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti
svojmu otcovi zrušiť.
I napriek tomu, že súd účastníkov vypočul, oboznámil sa s rozvodovým spisom
navrhovateľa ako aj so spisom o vyporiadaní BSM, rozhodol tak, že vecné bremeno zrušil,
nie ako požadovala jeho dcéra, ale za odplatu Sk 2000,- mesačne s tým, že s návrhom
súhlasil. Hoci doručil písomne súdu, že s návrhom nesúhlasí, nakoľko po opustení z budovy
súdu sa mu dcéra vysmiala, teda ešte pred vyhlásením rozhodnutia prehodnotil svoje
stanovisko a s návrhom nesúhlasil, súd jeho právo bývania zrušil a spravil z neho
bezdomovca. Navrhovateľ podal voči takémuto rozhodnutiu odvolanie, napokon napadol i
rozhodnutie KS na NS SR, no bezúspešne. ...
Po právoplatnom skončení veci dcéra navrhovateľa ohlásila z trvalého pobytu a tak
sa z navrhovateľa v dôchodkovom veku stal bezdomovec, bez akéhokoľvek nároku na
strechu nad hlavou. T. č. prespáva po príbuzných, domoch kultúry a pod., dcéra ani sumu
Sk 2.000,- neplatí riadne, včas, dokonca niektoré mesiace uhradené nemá.
Z takto prevedeného dokazovania a ustálenia dôvodnosti návrhu jeho dcéry, nemá
bývanie, hoci sa sám významne zaslúžil o nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti, finančne
sa zaťažil, zdravotne pri stavbe si poškodil a t. č. nemá kde bývať. Suma Sk 2.000,- je
neadekvátna možnosti zabezpečenia si bývania, ako dôchodca nedostane žiadnu pôžičku,
nemá z čoho a akým spôsobom si bývanie zabezpečiť, je vo veku, kedy by potreboval pomoc,
no takýmito rozhodnutiami považuje postup OS, KS i NS s následkom porušenia jeho práva
na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 odst. 1, 2 Ústavy SR ako ak spravodlivého konania
podľa čl. 12 odst. 1, 2 Ústavy.
Z uvedených skutočností vyplýva, že v tomto prípade došlo k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu ako aj na spravodlivé konanie ako aj nemožnosť vlastníctvo
zneužiť na ujmu iného priznané občanovi v Ústave Slovenskej republiky.
Na základe uvedených skutočností navrhujem, aby Ústavný súd SR po prejednaní
tohto podnetu a po zhodnotení dôkazov vydal toto rozhodnutie
Právo navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 12 odst. 1, 2, čl. 20
odst. 3 , čl. 46 odst. 1, 2 Ústavy SR bolo v konaní 5C 71/07 Okresným súdom v Považskej
Bystrici, ako aj v konaní 17 Co 290/2007 KS Trenčín ako aj NS SR 2 Cd o 129/2008
porušené bolo.
Navrhovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- €,
ktoré je OS Považská Bystrica povinný vyplatiť do 30 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.
OS Považská Bystrica ako aj KS Trenčín je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia navrhovateľa vo výške 245, 70 € /prevzatie veci - 115.90 €, spísanie návrhu -
115,90 €, 2x režijný paušál á 6,95 €, na účet JUDr. D. K. ... do 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20
ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v konaniach vedených Okresným súdom Považská Bystrica
pod sp. zn. 5 C 71/07, Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 17 Co 290/07 a Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 129/08.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
a v rámci toho na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy najvyšším
súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 129/08, ústavný súd pripomína, že podľa svojej
ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na
skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania
zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať
a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,
ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre
konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02,
I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ
ide o skúmanie prípustnosti dovolania, jeho opodstatnenosti a pod.
Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo
osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis
IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti nevyplýva, z akého dôvodu namieta sťažovateľ, ktorý je
zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, porušenie svojich označených práv.
Z obsahu návrhu však možno vydedukovať, že jeho podstatou je nesúhlas sťažovateľa
s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 2 Cdo 129/08
z 30. septembra 2008, ktoré si ústavný súd zadovážil, ktorým bolo rozhodnuté
o neprípustnosti dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 290/07
z 22. januára 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 71/07-56 z 31. júla 2007.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 129/08 z 30. septembra
2008 okrem iného vyplýva, že:
„... V danej veci dovolaním napadnutý rozsudok nespadá pod žiadny dôvod
neprípustnosti dovolania v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, lebo nejde o zmeňujúci,
ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti
nemu prípustné a dovolací súd doposiaľ vo veci nerozhodoval, takže zatiaľ ani nevyslovil
v tejto veci právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný
v konaní postihnutom procesnými vadami taxatívne vymenovanými v § 237 O. s. p. (§ 242
ods. 1 O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd na skúmanie prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj jeho prípustnosťou v zmysle § 237 písm. a) až
g) O. s. p. (t. j. či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania
hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom
a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným). Existenciu
žiadnej podmienky prípustnosti dovolania v tomto ustanovení uvedenej dovolateľ
nenamietal a nezistil ju ani dovolací súd. ...
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo
osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237
O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná
skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale
nezakladala by prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd rozhodol správne prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o takýto prípad v danej veci nešlo).
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 238 O. s. p.
a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na okresnom či krajskom súde bolo
postihnuté vadami uvedenými v § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol
dovolanie odporcu podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok
prípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať
napadnutým rozsudkom z hľadiska jeho vecnej správnosti. ...“
Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor najvyššieho súdu je zdôvodnený
dostatočne a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu
k napadnutému konaniu najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
2. Pokiaľ ide o napadnuté konania, ktoré boli vedené pred okresným súdom
pod sp. zn. 5 C 71/07 a pred krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 290/07, treba konštatovať,
že tieto konania boli právoplatne skončené 3. marca 2008, pričom sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 3. februára 2009.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané
porušenie základného práva.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začína plynúť dňom, keď
nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý
zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 3. marca 2008. Predmetná
sťažnosť bola podaná až 3. februára 2009 a ústavnému súdu doručená 6. februára 2009, teda
dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred
ústavným súdom.
Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Cdo 129/08 z 30. septembra 2008 ako neprípustné, a keďže ústavný súd
nezistil žiadne dôvody na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd
uvedeným uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1 v časti II tohto rozhodnutia), v tejto
súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci
nemohlo založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania
nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto
rozhodnutie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za kvalifikovanú právnu
skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde.
V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za
procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých
prípadoch lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu plynie odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí
dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej
povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať
dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Vzhľadom na to, že sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa sťažovateľ
obrátil neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase,
keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa
preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok voči týmto
rozhodnutiam všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127
ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je
predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku
ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie
sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03,
Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť smerujúcu proti napadnutému konaniu
okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 C 71/07 a konaniu krajského súdu vedeného pod
sp. zn. 17 Co 290/07 odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.
3. V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa
čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 3 ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
5 C 71/07, krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 290/07 a najvyšším súdom pod sp. zn.
2 Cdo 129/08, ústavný súd jeho návrhu nevyhovel, pretože už aj v kontexte uvedených
skutočností nezistil medzi týmito článkami ústavy a tvrdeným porušením týchto základných
práv ústavne relevantnú súvislosť. Z tohto dôvodu bol aj v tejto časti návrh sťažovateľa
odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.
Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2009