Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 103/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť F. Š., L., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3 a čl. 46 ods. 1

a 2 v konaniach vedených Okresným súdom Považská

Bystrica pod sp. zn. , Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. a

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2009 doručená sťažnosť F. Š., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa a 2, a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom

Považská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. , Krajským súdom

v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:

„Dňa 23. 5. 2007 podala dcéra navrhovateľa na Okresnom súde v Považskej Bystrici

voči svojmu otcovi - navrhovateľovi návrh na zrušenie vecného bremena. Tento návrh bol

vedený na OS Pov. Bystrica pod . ...

Po podanom návrhu súd vypočul účastníkov, kde bolo preukázané, že predmetnú

nehnuteľnosť, ktorú mal navrhovateľ opustiť postavil sám so svojou bývalou manželkou,

táto doposiaľ bývalého manžela nevyplatila a preto keďže uplynula doba na výkon

rozhodnutia - 10 rokov, sa bývalá manželka s navrhovateľom dohodli, že v tomto rodinnom

dome bude navrhovateľ bývať aj naďalej. Skutočne aj v dome býval, riadne prispieval na

náklady spojené s jeho užívaním. Jeho bývalá manželka previedla celú nehnuteľnosť na

svoju dcéru, ktorá však začala všemožne svojmu otcovi škodiť, vyvolávať konflikty, neustále

tohto sledovala spoločne s matkou, vulgárne sa ku nemu chovala až napokon, po tom, čo

bola v tr. konaní uznaná za vinnú z priestupku proti občianskemu spolunažívania, podala

návrh s tým, že žiada vecné bremeno - právo doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti

svojmu otcovi zrušiť.

I napriek tomu, že súd účastníkov vypočul, oboznámil sa s rozvodovým spisom

navrhovateľa ako aj so spisom o vyporiadaní BSM, rozhodol tak, že vecné bremeno zrušil,

nie ako požadovala jeho dcéra, ale za odplatu Sk 2000,- mesačne s tým, že s návrhom

súhlasil. Hoci doručil písomne súdu, že s návrhom nesúhlasí, nakoľko po opustení z budovy

súdu sa mu dcéra vysmiala, teda ešte pred vyhlásením rozhodnutia prehodnotil svoje

stanovisko a s návrhom nesúhlasil, súd jeho právo bývania zrušil a spravil z neho

bezdomovca. Navrhovateľ podal voči takémuto rozhodnutiu odvolanie, napokon napadol i

rozhodnutie KS na NS SR, no bezúspešne. ...

Po právoplatnom skončení veci dcéra navrhovateľa ohlásila z trvalého pobytu a tak

sa z navrhovateľa v dôchodkovom veku stal bezdomovec, bez akéhokoľvek nároku na

strechu nad hlavou. T. č. prespáva po príbuzných, domoch kultúry a pod., dcéra ani sumu

Sk 2.000,- neplatí riadne, včas, dokonca niektoré mesiace uhradené nemá.

Z takto prevedeného dokazovania a ustálenia dôvodnosti návrhu jeho dcéry, nemá

bývanie, hoci sa sám významne zaslúžil o nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti, finančne

sa zaťažil, zdravotne pri stavbe si poškodil a t. č. nemá kde bývať. Suma Sk 2.000,- je

neadekvátna možnosti zabezpečenia si bývania, ako dôchodca nedostane žiadnu pôžičku,

nemá z čoho a akým spôsobom si bývanie zabezpečiť, je vo veku, kedy by potreboval pomoc,

no takýmito rozhodnutiami považuje postup OS, KS i NS s následkom porušenia jeho práva

na súdnu ochranu zaručené v , 2 SR ako ak spravodlivého konania

podľa , 2 .

Z uvedených skutočností vyplýva, že v tomto prípade došlo k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu ako aj na spravodlivé konanie ako aj nemožnosť vlastníctvo

zneužiť na ujmu iného priznané občanovi v .

Na základe uvedených skutočností navrhujem, aby Ústavný súd SR po prejednaní

tohto podnetu a po zhodnotení dôkazov vydal toto rozhodnutie

Právo navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 12 odst. 1, 2, čl. 20

odst. 3 , , 2 SR bolo v konaní Okresným súdom v Považskej

Bystrici, ako aj v konaní KS Trenčín ako aj NS SR

porušené bolo.

Navrhovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- €,

ktoré je OS Považská Bystrica povinný vyplatiť do 30 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.

OS Považská Bystrica ako aj KS Trenčín je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia navrhovateľa vo výške 245, 70 € /prevzatie veci - 115.90 €, spísanie návrhu -

115,90 €, 2x režijný paušál á 6,95 €, na účet JUDr. D. K. ... do 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20

ods. 3 a a 2 v konaniach vedených Okresným súdom Považská Bystrica

pod sp. zn. , Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. a Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. .

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

a v rámci toho na spravodlivé súdne konanie podľa a 2 najvyšším

súdom v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd pripomína, že podľa svojej

ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ

ide o skúmanie prípustnosti dovolania, jeho opodstatnenosti a pod.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo

osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

). Z obsahu sťažnosti nevyplýva, z akého dôvodu namieta sťažovateľ, ktorý je

zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, porušenie svojich označených práv.

Z obsahu návrhu však možno vydedukovať, že jeho podstatou je nesúhlas sťažovateľa

s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn.

z 30. septembra 2008, ktoré si ústavný súd zadovážil, ktorým bolo rozhodnuté

o neprípustnosti dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 22. januára 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -56 z 31. júla 2007.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra

2008 okrem iného vyplýva, že:

„... V danej veci dovolaním napadnutý rozsudok nespadá pod žiadny dôvod

neprípustnosti dovolania v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, lebo nejde o zmeňujúci,

ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti

nemu prípustné a dovolací súd doposiaľ vo veci nerozhodoval, takže zatiaľ ani nevyslovil

v tejto veci právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný

v konaní postihnutom procesnými vadami taxatívne vymenovanými v (

ods. 1 ), neobmedzil sa dovolací súd na skúmanie prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia , ale sa zaoberal aj jeho prípustnosťou v zmysle až

g) (t. j. či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania

hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným). Existenciu

žiadnej podmienky prípustnosti dovolania v tomto ustanovení uvedenej dovolateľ

nenamietal a nezistil ju ani dovolací súd. ...

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo

osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale

nezakladala by prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie,

či odvolací súd rozhodol správne prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o takýto prípad v danej veci nešlo).

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z

a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na okresnom či krajskom súde bolo

postihnuté vadami uvedenými v Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol

dovolanie odporcu podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok

prípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať

napadnutým rozsudkom z hľadiska jeho vecnej správnosti. ...“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor najvyššieho súdu je zdôvodnený

dostatočne a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu

k napadnutému konaniu najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o napadnuté konania, ktoré boli vedené pred okresným súdom

pod sp. zn. a pred krajským súdom pod sp. zn. , treba konštatovať,

že tieto konania boli právoplatne skončené 3. marca 2008, pričom sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 3. februára 2009.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané

porušenie základného práva.

Lehota na podanie sťažnosti podľa začína plynúť dňom, keď

nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý

zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 3. marca 2008. Predmetná

sťažnosť bola podaná až 3. februára 2009 a ústavnému súdu doručená 6. februára 2009, teda

dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred

ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. septembra 2008 ako neprípustné, a keďže ústavný súd

nezistil žiadne dôvody na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd

uvedeným uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1 v časti II tohto rozhodnutia), v tejto

súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci

nemohlo založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania

nemožno z hľadiska považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto

rozhodnutie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za kvalifikovanú právnu

skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53

ods. 3 .

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za

procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých

prípadoch lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu plynie odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej

povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať

dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa sťažovateľ

obrátil neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase,

keď už uplynula lehota ustanovená v . Ústavný súd sa

preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok voči týmto

rozhodnutiam všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127

ods. 1 považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je

predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku

, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie

sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis , ,

).

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť smerujúcu proti napadnutému konaniu

okresného súdu vedeného pod sp. zn. a konaniu krajského súdu vedeného pod

sp. zn. odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

3. V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa

a 2 a v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

, krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

, ústavný súd jeho návrhu nevyhovel, pretože už aj v kontexte uvedených

skutočností nezistil medzi týmito článkami a tvrdeným porušením týchto základných

práv ústavne relevantnú súvislosť. Z tohto dôvodu bol aj v tejto časti návrh sťažovateľa

odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2009