Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6b0/373559.f461b9.pdf
PDF · 99.17 KB
No categories available
2Cdo/129/2008
Najvyšší súd 2 Cdo 129/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky E. Š., bývajúcej
v L., časť H., zastúpenej JUDr. D. D., advokátom v P., proti odporcovi F. Š., bývajúcemu L.,
časť H., zastúpenému JUDr. D. K., advokátkou v P., o zrušenie vecného bremena, vedenej
na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 5 C 71/2007, o dovolaní odporcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 22. januára 2008 sp. zn. 17 Co 290/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 31. júla 2007 č. k. 5 C 71/2007–56 zrušil
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, právo doživotného užívania a voľného pohybu po
nehnuteľnosti a to rodinnému domu súpisné číslo X., postavenom na parcele č. KN X. kat.
2
územie H., parcela č. KN X. zastavaná plocha a nádvoria o výmere X. ma parcela č. KN X.
2
zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m, zapísaných na LV č. X. kat. územie H. vo
vlastníctve navrhovateľky, zriadené v prospech odporcu kúpnou zmluvou z 20. mája 1996,
zapísané Správou katastra P. pod V.. Navrhovateľke uložil povinnosť mesačne vyplácať
odporcovi 2 000 Sk ako náhradu za výkon práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu vždy
vopred k jeho rukám najneskôr do 15-teho dňa v mesiaci od právoplatnosti rozsudku.
Žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Mal preukázané, že kúpna zmluva,
ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č. X. a parcelám
č. KN X. a KN X. kat. územie H., uzavretá medzi navrhovateľkou ako kupujúcou a odporcom
a matkou navrhovateľky ako predávajúcimi, je platná a platne bolo zriadené aj právo
doživotného užívania nehnuteľností vo forme vecného bremena v prospech matky
navrhovateľky a odporcu. Účastníci konania žili v predmetnom rodinnom dome bez
vážnejších konfliktov do roku 2000, potom sa spolužitie natoľko zhoršilo, že odporca sa v
roku 2003 odsťahoval. Pri hodnotení miery narušenia vzťahov medzi účastníkmi vychádzal
súd prvého stupňa nielen zo zhodného tvrdenia účastníkov konania, ale aj priestupkových
spisov Obvodného úradu P.. Dospel k záveru, že bez ohľadu na mieru zavinenia
navrhovateľky či odporcu a spôsob vyvolania konfliktov a ich druhov, je ďalšie užívanie
nehnuteľnosti odporcom nemožné. Stotožnil sa s jeho tvrdením, že mu nie je umožnené
vykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prečo si bol nútený nájsť alternatívne
ubytovanie. Z tohto dôvodu zrušil vecné bremeno a uložil navrhovateľke povinnosť uhrádzať
odporcovi titulom jeho zrušenia 2 000,- Sk mesačne (§ 151p ods. 3 druhá veta Občianskeho
zákonníka). Mal teda dostatočne preukázané, že od momentu zriadenia vecného bremena do
podania návrhu na jeho zrušenie došlo k zmene pomerov medzi osobou oprávnenou
a povinnou z vecného bremena a že je daný dôvod na jeho zrušenie, ale za náhradu v rovnakej
výške ako bol odporca povinný platiť navrhovateľke za výkon práva zodpovedajúcemu
vecnému bremenu. Prihliadol aj na skutočnosť, že odporca má kde bývať a nie je odkázaný na
bývanie v rodinnom dome. Pri hodnotení dôkazov neprihliadol na konanie, v ktorom sa
odporca domáhal proti navrhovateľke vrátenia daru, ani zmluvu o úvere z 18. 9. 1997, pretože
tieto právne úkony sa týkali iných nehnuteľností a s predmetom konania v danej veci
nesúviseli. Tiež na tvrdenia odporcu týkajúce sa investícií do rodinného domu po zriadení
vecného bremena z dôvodu , že tak oprávnená i povinná osoba z vecného bremena sa musia
podieľať na nákladoch spojených s užívaním veci. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 2 O. s. p.
Na odvolanie oboch účastníkov konania Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 22. januára
2007 sp. zn. 17 Co 290/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žiadnemu
z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Vo veci samej sa v celom rozsahu stotožnil so
súdom prvého stupňa, ktorý správne vyhodnotil vykonané dôkazy a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil správne právne závery. Uviedol, že tvrdenia odporcu o vyvolávaní konfliktov
navrhovateľkou a jej matkou nespochybňujú závery súdu prvého stupňa o existencii dôvodu
na zrušenie vecného bremena, spočívajúceho v zmene pomerov a majúceho za následok
nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. Je z nich zrejmé, že ďalšie
trvanie vecného bremena je neúnosné aj pre samotného oprávneného t. j. odporcu, ktorý za
takéhoto stavu nemá zabezpečené dôstojné bývanie. Priznanú náhradu za zrušené vecné
bremeno považoval za primeranú. Nakoľko išlo len o právo z vecného bremena spočívajúce
v bývaní, táto čiastka nemôže pokrývať sumu, ktorú by oprávnený z vecného bremena
potreboval na zakúpenie bytu do vlastníctva. Za opodstatnené nepovažoval námietky
navrhovateľky proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o trovách konania, pretože správne
posúdil jej úspech za čiastočný. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 2
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca. V dôvodoch dovolania
rozoberal skutkový stav veci, ako ho v konaní pred súdmi nižších stupňov uvádzal. Trval
na tom, že nie je daný zákonný dôvod na zrušenie vecného bremena a že nebol preukázaný
hrubý nepomer medzi vecným bremenom a jeho výhodou ako oprávneného z vecného
bremena. Podľa jeho názoru súd nesprávne vec právne posúdil (§ 243b ods. 1 O. s. p.), keď
vecné bremeno zrušil za odplatu bez skúmania, či uvedená suma je adekvátna v danom
regióne na zabezpečenie si primeraného bývania. Mal navrhovateľke uložiť nájsť mu
primerané bývanie, prípadne vyhradiť samostatnú izbu v dome. Žiadal preto zrušiť rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Navrhovateľka vo vyjadrení navrhla dovolanie ako právne nedôvodné zamietnuť
a zaviazať odporcu na náhradu trov dovolacieho konania. Poukázala na skutočnosť, že
odporca so zrušením vecného bremena ako aj peňažnou náhradou (2 000 Sk) súhlasil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom.
Dovolanie je prípustné, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo proti rozsudku,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238
ods. 3 O. s. p.).
V danej veci dovolaním napadnutý rozsudok nespadá pod žiadny dôvod prípustnosti
dovolania v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, lebo nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci
rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné
a dovolací súd doposiaľ vo veci nerozhodoval, takže zatiaľ ani nevyslovil v tejto veci právny
názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní
postihnutom procesnými vadami taxatívne vymenovanými v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1
O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd na skúmanie prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj jeho prípustnosťou v zmysle § 237 písm. a/ až g/
O. s. p. (t. j. či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovania vylúčeným
sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania v tomto ustanovení uvedenej dovolateľ nenamietal a nezistil ju ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania vyplýva námietka odporcu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), ktorý
dovolací dôvod ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe
ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť
by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladala by
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
rozhodol správne prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o takýto prípad v danej veci nešlo).
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 238 O. s. p.
a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na okresnom či krajskom súde bolo
postihnuté vadami uvedenými v § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol
dovolanie odporcu podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok
prípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať
napadnutým rozsudkom z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Navrhovateľ mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 veta prvá O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľovi síce v dovolacvom konaní
vznikli trovy právneho zastúpenia, ale tieto mu neboli priznané. Dovolací súd z hľadiska
náhrady trov dovolacieho konania na jeho podanie z 27. 5. 2008 neprihliadol, keďže
navrhovateľ trovy právneho zastúpenia nevyčíslil a iné trovy zo spisu nevyplývajú.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2008
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: