Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 37 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)IV. ÚS 163/2018
PDF · 271.28 KB
No categories available
IV. ÚS 163/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora
, , zastúpeného
spoločnosťou LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Ing. Michal Žiaran, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 4 Er 810/2010-254
z 28. februára 2014, uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 215/2015-357
z 15. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Oboer 13/2017 z 31. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť súdneho exekútora , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. februára 2018 doručená sťažnosť súdneho exekútora ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou
LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Ing. Michal Žiaran, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 810/2010-254 z 28. februára 2014,
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 CoE 215/2015-357
z 15. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Oboer 13/2017 z 31. októbra 2017.
Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Okresný súd Bánovce
nad Bebravou uznesením č. 4Er/810/2010-254 zo dňa 28.02.2014 rozhodol nasledovne:
Súd ukladá súdnemu exekútorovi so sídlom
exekútorského úradu , poriadkovú pokutu
vo výške 300,- eur (slovom tristo eur), ktorú je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Exekútor napadol uznesenie č. 4Er/810/2010-254 Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou zo dňa 28.2.2014 odvolaním z dôvodu nezákonnosti.
Krajský súd v Trenčíne uznesením č. 19CoE/215/2015-357 zo dňa 15.12.2015
rozhodol o odvolaní nasledovne:
Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.
Exekútor napadol uznesenie č. 19CoE/215/2015-357 zo dňa 15.12.2015 Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 28.2.2014 dovolaním.
Súd uznesením č. 4Oboer/13/2017 zo dňa 31.10.2017 rozhodol o dovolaní
nasledovne:
Dovolanie odmieta.“
V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Exekučný poriadok v žiadnom ustanovení neupravuje
možnosť exekučnému súdu uložiť súdnemu exekútorovi poriadkovú pokutu. Túto skutočnosť
nemožno z Exekučného poriadku ani inak vyvodiť, naopak porušenie zákona súdnym
exekútorom upravuje prostredníctvom disciplinárnej zodpovednosti exekútora. Okresný súd
nemá právomoc uložiť súdnemu exekútorovi poriadkovú pokutu, avšak okresný súd ju
napriek tomu uložil, a to podľa Občianskeho súdneho poriadku.
Súd pri skúmaní prípustnosti dovolania sa obmedzil len na zistenie, že rozhodnutie
bolo vydané v exekučnom konaní, avšak ďalej neskúmal, či bolo vydané podľa Exekučného
poriadku. Pretože zákon v § 237 ods. 2 OSP vylučuje dovolací prieskum podľa § 237 ods. 1
OSP za splnenia dvoch podmienok, a to že rozhodnutie bolo vydané
a) v exekučnom konaní
b) podľa Exekučného poriadku.
Ergo, proti všetkým rozhodnutiam vydaných v exekučnom konaní podľa iného zákona
ako Exekučného poriadku, je dovolanie prípustné.
A teda Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil právo na prístup k súdu...
Súd zaslal exekútorovi výzvu zo dňa 1.10.2013, ktorú prevzal splnomocnenec
dňa 4.10.2013. Súd nepožiadal exekútora, ale vyzval. Súd môže uložiť poriadkovú pokutu,
len ak uloží exekútorovi rozhodnutím vykonať úkon alebo povinnosť a ten ju nesplní. Súd
neuložil rozhodnutím exekútorovi žiadnu povinnosť a ani úkon...
Odvolací súd žiadnym spôsobom nevysvetlil a ani neuviedol akými úvahami sa
spravoval, keď považoval exekútora za osobne zodpovedného za prieťahy konania, keď mu
osobne neboli výzvy súdu ani doručené a naviac ani neskúmal dôvod nutnej potreby súdu
prvého stupňa, pre ktorý by údajne mali nastať prieťahy konania, a to hlavne v kontexte, že
súd prvého stupňa žiadnym spôsobom získané údaje od exekútora nepoužil. Ďalej súd
žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu nepovažuje poskytnutie údajov súdu prvého
stupňa za naplnenie výchovnej funkcie ukladania poriadkovej pokuty a tiež žiadnym
spôsobom ani neodôvodnil, prečo sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe súdov...“
Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd sa
v napadnutých rozhodnutiach nezaoberali všetkými jeho tvrdeniami a argumentmi, a preto
napadnuté rozhodnutia považuje za nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené. V dôsledku
toho došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa „a) Najvyšší súd Slovenskej republiky
1. porušil právo na prístup k súdu, keď odmietol dovolanie, hoci dovolanie bolo
prípustné,
b) Krajský súd v Trenčíne
1. porušil právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keď sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s hlavnými námietkami odvolania,
2. porušil princíp právnej istoty pri splnení povinnosti,
c) Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Bánovce nad Bebravou
1. porušil princíp legality, keď okresný súd rozhodol o uložení pokuty napriek tomu,
že na také rozhodnutie nemal právomoc a ani neboli splnené podmienky na jej uloženie
a odvolací súd tento postup potvrdil,
2. porušil princíp právnej istoty, keď exekútor oprávnene očakával, že mu nie je
možné uložiť poriadkovú pokutu a keď už bola uložená, že bude odvolacím súdom
zrušená.“.
Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.
II. Uznesenie č. 4Er/810/2010-254 vydané Okresným súdom Bánovce nad Bebravou
zo dňa 28.02.2014 sa zrušuje.
III. Uznesenie č. 19CoE/215/2015-357 vydané Krajským súdom v Trenčíne, zo dňa
15.12.2015 sa zrušuje.
IV. Uznesenie č. 4Oboer/13/2017 vydané Najvyšším súdom Slovenskej republiky,
zo dňa 31.10.2017 sa zrušuje.
V. Okresný súd Bánovce nad Bebravou je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
konania v sume 325,42 € na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že k porušeniu jeho označeného základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo uznesením okresného
súdu č. k. 4 Er 810/2010-254 z 28. februára 2014, uznesením krajského súdu
č. k. 19 CoE 215/2015-357 z 15. decembra 2015 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Oboer 13/2017 z 31. októbra 2017.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že
k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie
a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb.
Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť
konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy
takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov
základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon
a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné
záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú
ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto
konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania
uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom
ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd
z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci
(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese
vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny
postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných
zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie
obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov
a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť svoje
rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj okresný súd, krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného
súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne
rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná
a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je potrebné odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, resp. z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že už
v minulosti opakovane (z najnovších rozhodnutí porov. II. ÚS 467/2017, II. ÚS 344/2017)
pri sťažnostiach sťažovateľov – súdnych exekútorov, ktorými sa títo obracali na ústavný
súd, judikoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného
činiteľa. Tento status mu priznáva § 2 ods. 1 Exekučného poriadku, v ktorom je ustanovené,
že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu
exekučných titulov. Podľa § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej
činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom verejnej moci, postavenie verejného činiteľa.
Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou v Exekučnom poriadku preniesol štát
časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie
vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť
má význam len právno-technicky či organizačno-inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho
vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Ak preto súdny exekútor vykonáva
funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej
moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým
prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard
ochrany ich základných práv, ako v konaní pred súdmi (rovnaké závery vo veciach porovnaj
v II. ÚS 314/2012, II. ÚS 402/2012, II. ÚS 33/2014, II. ÚS 34/2014, II. ÚS 241/2014,
I. ÚS 478/2011, III. ÚS 151/2012, III. ÚS 211/2012, III. ÚS 363/2012).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu č. k. 4 Er 810/2010-254 z 28. februára 2014.
Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 810/2010-254 z 28. februára 2014,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdu
č. k. 4 Er 810/2010-254 z 28. februára 2014 preskúmal na základe odvolania podaného
sťažovateľom. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 19 CoE 215/2015-357 z 15. decembra
2015, ktorým uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 810/2010-254 z 28. februára 2014
potvrdil.
V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 4 Er 810/2010-254 z 28. februára 2014, ústavný
súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 215/2015-357 z 15. decembra 2015
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 215/2015-357
z 15. decembra 2015. V nadväznosti na túto skutočnosť riadiac sa zásadou materiálnej
ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002
vo veci Zvolská a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)
a vychádzajúc zo svojej (už) ustálenej judikatúry ústavný súd uvádza, že v prípade
procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania považuje lehotu
na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade
za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne
vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu,
ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu dovolacieho súdu
(m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 394/2013).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatoval, že podanie neprípustného dovolania
nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za vyčerpanie účinného prostriedku
nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V prípade, že dovolanie nie je
prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný prostriedok, ktorý zákon poskytuje
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd (II. ÚS 64/06, II. ÚS 103/09).
V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný
prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom
konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (m. m. II. ÚS 77/06,
Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento
opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu
o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde (II. ÚS 103/09, I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03,
I. ÚS 209/03). Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127
ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je
predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku
ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie
sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno podať sťažnosť v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu
základného práva.
V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 19 CoE 215/2015-357 z 15. decembra 2015 začala plynúť právoplatnosťou tohto
rozhodnutia (sťažovateľovi bolo rozhodnutie doručené 11. januára 2016). Sťažovateľ podal
sťažnosť 2. februára 2018, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Pretože zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty (napr.
I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04), ústavný súd sťažnosť v časti,
v ktorej sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 215/2015-357
z 15. decembra 2015 odmietol ako oneskorene podanú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Oboer 13/2017 z 31. októbra 2017
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté
rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jeho námietkami
uvedenými v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 19 CoE 215/2015-357
z 15. decembra 2015. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozhodol arbitrárne. Závery
dovolacieho súdu sú podľa názoru sťažovateľa nesprávne vzhľadom na to, že dovolanie
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu bolo prípustné. V dôsledku toho malo dôjsť
podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 4 Oboer 13/2017 z 31. októbra
2017 najvyšší súd uviedol:
„... 4. Vychádzajúc z ustanovení § 470 ods. 1, 2 C. s. p., s prihliadnutím na základné
princípy obsiahnuté v čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 3 ods. 1 C. s. p., najvyšší súd posudzoval
podmienky prípustnosti dovolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania
dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
5. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Súdny exekútor, ktorému bola uložená poriadková
pokuta napadol dovolaním uznesenie o jej uložení. Uznesenia odvolacieho súdu, proti
ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Uznesenie, proti
ktorému podal súdny exekútor dovolanie, nie je uvedené v týchto ustanoveniach, preto
prípustnosť jeho dovolania z § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nevyplýva.
6. Podľa § 237 ods. 1 O. s. p je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (teda aj uzneseniu), ak v konaní došlo k závažným procesným vadám
taxatívne vymenovaným v tomto ustanovení. V zmysle § 237 ods. 2 O. s. p. však dovolanie
podľa odseku 1 nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného
predpisu (ktorým tu treba rozumieť Exekučný poriadok).
7. Dovolaním napadnuté rozhodnutie bolo vydané práve v konaní podľa Exekučného
poriadku. Prípustnosť dovolania súdneho exekútora preto nevyplýva ani z § 237 O. s. p.
8. Vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci podaného dovolania nemožno vyvodiť
z ustanovenia § 239 O. s. p. a ani z ustanovenia § 237 O. s. p, najvyšší súd dovolanie
súdneho exekútora ako procesne neprípustné odmietol (§ 447 písm. d C. s. p.)...“
Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou
(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že
považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ale len tzv. inú vadu
konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistil v posudzovanej veci
relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru,
že v sťažnosti uvedené námietky sťažovateľa sú zjavne neopodstatnené.
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa
v napadnutom uznesení sp. zn. 4 Oboer 13/2017 z 31. októbra 2017 zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými dovolacími námietkami
sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 19 CoE 215/2015-357 z 15. decembra 2015 odmietol. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne
neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní
aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Oboer 13/2017 z 31. októbra 2017 a základným právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej
namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Oboer 13/2017 z 31. októbra 2017
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia
okresného súdu č. k. 4 Er 810/2010-254 z 28. februára 2014, uznesenia krajského súdu
č. k. 19 CoE 215/2015-357 z 15. decembra 2015 a uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Oboer 13/2017 z 31. októbra 2017, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie
náhrady trov konania).
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že z hľadiska predmetu
konania (uloženie poriadkovej pokuty vo výške 300 €) ide v prípade sťažovateľa o vec,
ktorú možno kvalifikovať ako tzv. bagateľnú vec . Za daných okolností už samotný predmet
sporu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie
sťažnosti už pri jej predbežnom prerokúvaní. Vzhľadom na to, že zákon č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok účinný od 1. júla 2016 v § 422 ods. 1 písm. a) vylučuje u tzv.
bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe
uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08). Z obsahu sťažnosti ani jej príloh
nevyplýva, že by vo veci sťažovateľa došlo k extrémnemu vybočeniu z už uvedených
štandardov.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018