Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 163/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora

, , zastúpeného

spoločnosťou LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Ing. Michal Žiaran, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. -254

z 28. februára 2014, uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -357

z 15. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť súdneho exekútora , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. februára 2018 doručená sťažnosť súdneho exekútora ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou

LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Ing. Michal Žiaran, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) č. k. -254 z 28. februára 2014,

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -357

z 15. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. októbra 2017.

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Okresný súd Bánovce

nad Bebravou uznesením č. -254 zo dňa 28.02.2014 rozhodol nasledovne:

Súd ukladá súdnemu exekútorovi so sídlom

exekútorského úradu , poriadkovú pokutu

vo výške 300,- eur (slovom tristo eur), ktorú je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Exekútor napadol uznesenie č. -254 Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou zo dňa 28.2.2014 odvolaním z dôvodu nezákonnosti.

Krajský súd v Trenčíne uznesením č. -357 zo dňa 15.12.2015

rozhodol o odvolaní nasledovne:

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Exekútor napadol uznesenie č. -357 zo dňa 15.12.2015 Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 28.2.2014 dovolaním.

Súd uznesením č. zo dňa 31.10.2017 rozhodol o dovolaní

nasledovne:

Dovolanie odmieta.“

V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Exekučný poriadok v žiadnom ustanovení neupravuje

možnosť exekučnému súdu uložiť súdnemu exekútorovi poriadkovú pokutu. Túto skutočnosť

nemožno z Exekučného poriadku ani inak vyvodiť, naopak porušenie zákona súdnym

exekútorom upravuje prostredníctvom disciplinárnej zodpovednosti exekútora. Okresný súd

nemá právomoc uložiť súdnemu exekútorovi poriadkovú pokutu, avšak okresný súd ju

napriek tomu uložil, a to podľa .

Súd pri skúmaní prípustnosti dovolania sa obmedzil len na zistenie, že rozhodnutie

bolo vydané v exekučnom konaní, avšak ďalej neskúmal, či bolo vydané podľa Exekučného

poriadku. Pretože zákon v vylučuje dovolací prieskum podľa

za splnenia dvoch podmienok, a to že rozhodnutie bolo vydané

a) v exekučnom konaní

b) podľa Exekučného poriadku.

Ergo, proti všetkým rozhodnutiam vydaných v exekučnom konaní podľa iného zákona

ako Exekučného poriadku, je dovolanie prípustné.

A teda Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil právo na prístup k súdu...

Súd zaslal exekútorovi výzvu zo dňa 1.10.2013, ktorú prevzal splnomocnenec

dňa 4.10.2013. Súd nepožiadal exekútora, ale vyzval. Súd môže uložiť poriadkovú pokutu,

len ak uloží exekútorovi rozhodnutím vykonať úkon alebo povinnosť a ten ju nesplní. Súd

neuložil rozhodnutím exekútorovi žiadnu povinnosť a ani úkon...

Odvolací súd žiadnym spôsobom nevysvetlil a ani neuviedol akými úvahami sa

spravoval, keď považoval exekútora za osobne zodpovedného za prieťahy konania, keď mu

osobne neboli výzvy súdu ani doručené a naviac ani neskúmal dôvod nutnej potreby súdu

prvého stupňa, pre ktorý by údajne mali nastať prieťahy konania, a to hlavne v kontexte, že

súd prvého stupňa žiadnym spôsobom získané údaje od exekútora nepoužil. Ďalej súd

žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu nepovažuje poskytnutie údajov súdu prvého

stupňa za naplnenie výchovnej funkcie ukladania poriadkovej pokuty a tiež žiadnym

spôsobom ani neodôvodnil, prečo sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe súdov...“

Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd sa

v napadnutých rozhodnutiach nezaoberali všetkými jeho tvrdeniami a argumentmi, a preto

napadnuté rozhodnutia považuje za nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené. V dôsledku

toho došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa „a) Najvyšší súd Slovenskej republiky

1. porušil právo na prístup k súdu, keď odmietol dovolanie, hoci dovolanie bolo

prípustné,

b) Krajský súd v Trenčíne

1. porušil právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keď sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal s hlavnými námietkami odvolania,

2. porušil princíp právnej istoty pri splnení povinnosti,

c) Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Bánovce nad Bebravou

1. porušil princíp legality, keď okresný súd rozhodol o uložení pokuty napriek tomu,

že na také rozhodnutie nemal právomoc a ani neboli splnené podmienky na jej uloženie

a odvolací súd tento postup potvrdil,

2. porušil princíp právnej istoty, keď exekútor oprávnene očakával, že mu nie je

možné uložiť poriadkovú pokutu a keď už bola uložená, že bude odvolacím súdom

zrušená.“.

Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa zaručené

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

II. Uznesenie č. -254 vydané Okresným súdom Bánovce nad Bebravou

zo dňa 28.02.2014 sa zrušuje.

III. Uznesenie č. -357 vydané Krajským súdom v Trenčíne, zo dňa

15.12.2015 sa zrušuje.

IV. Uznesenie č. vydané Najvyšším súdom Slovenskej republiky,

zo dňa 31.10.2017 sa zrušuje.

V. Okresný súd Bánovce nad Bebravou je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania v sume 325,42 € na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že k porušeniu jeho označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru došlo uznesením okresného

súdu č. k. -254 z 28. februára 2014, uznesením krajského súdu

č. k. -357 z 15. decembra 2015 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. októbra 2017.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných

zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie

obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť svoje

rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj okresný súd, krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného

súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne

rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je potrebné odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, resp. z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že už

v minulosti opakovane (z najnovších rozhodnutí porov. , )

pri sťažnostiach sťažovateľov – súdnych exekútorov, ktorými sa títo obracali na ústavný

súd, judikoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného

činiteľa. Tento status mu priznáva § 2 ods. 1 Exekučného poriadku, v ktorom je ustanovené,

že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu

exekučných titulov. Podľa § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej

činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom verejnej moci, postavenie verejného činiteľa.

Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou v Exekučnom poriadku preniesol štát

časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie

vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť

má význam len právno-technicky či organizačno-inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho

vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Ak preto súdny exekútor vykonáva

funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej

moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým

prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard

ochrany ich základných práv, ako v konaní pred súdmi (rovnaké závery vo veciach porovnaj

v , , , , ,

, , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením okresného súdu č. k. -254 z 28. februára 2014.

Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. -254 z 28. februára 2014,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdu

č. k. -254 z 28. februára 2014 preskúmal na základe odvolania podaného

sťažovateľom. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. -357 z 15. decembra

2015, ktorým uznesenie okresného súdu č. k. -254 z 28. februára 2014

potvrdil.

V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -254 z 28. februára 2014, ústavný

súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -357 z 15. decembra 2015

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj uznesením krajského súdu č. k. -357

z 15. decembra 2015. V nadväznosti na túto skutočnosť riadiac sa zásadou materiálnej

ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002

vo veci Zvolská a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)

a vychádzajúc zo svojej (už) ustálenej judikatúry ústavný súd uvádza, že v prípade

procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania považuje lehotu

na podanie sťažnosti ustanovenú v v zásade

za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne

vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu,

ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu dovolacieho súdu

(m. m. , , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatoval, že podanie neprípustného dovolania

nemožno z hľadiska považovať za vyčerpanie účinného prostriedku

nápravy v zmysle . V prípade, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný prostriedok, ktorý zákon poskytuje

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd (, ).

V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa

podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný

prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom

konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (m. m. ,

).

Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento

opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu

o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

(, , ,

). Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127

ods. 1 považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je

predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku

, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie

sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať.

Podľa možno podať sťažnosť v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu

základného práva.

V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -357 z 15. decembra 2015 začala plynúť právoplatnosťou tohto

rozhodnutia (sťažovateľovi bolo rozhodnutie doručené 11. januára 2016). Sťažovateľ podal

sťažnosť 2. februára 2018, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa

.

Pretože neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty (napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v časti,

v ktorej sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -357

z 15. decembra 2015 odmietol ako oneskorene podanú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. októbra 2017

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté

rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jeho námietkami

uvedenými v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. -357

z 15. decembra 2015. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozhodol arbitrárne. Závery

dovolacieho súdu sú podľa názoru sťažovateľa nesprávne vzhľadom na to, že dovolanie

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu bolo prípustné. V dôsledku toho malo dôjsť

podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 31. októbra

2017 najvyšší súd uviedol:

„... 4. Vychádzajúc z ustanovení , , s prihliadnutím na základné

princípy obsiahnuté v , 2 a , najvyšší súd posudzoval

podmienky prípustnosti dovolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania

dovolania, teda podľa príslušných ustanovení .

5. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Súdny exekútor, ktorému bola uložená poriadková

pokuta napadol dovolaním uznesenie o jej uložení. Uznesenia odvolacieho súdu, proti

ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v a Uznesenie, proti

ktorému podal súdny exekútor dovolanie, nie je uvedené v týchto ustanoveniach, preto

prípustnosť jeho dovolania z a nevyplýva.

6. Podľa § 237 ods. 1 O. s. p je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu (teda aj uzneseniu), ak v konaní došlo k závažným procesným vadám

taxatívne vymenovaným v tomto ustanovení. V zmysle však dovolanie

podľa odseku 1 nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného

predpisu (ktorým tu treba rozumieť Exekučný poriadok).

7. Dovolaním napadnuté rozhodnutie bolo vydané práve v konaní podľa Exekučného

poriadku. Prípustnosť dovolania súdneho exekútora preto nevyplýva ani z

8. Vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci podaného dovolania nemožno vyvodiť

z ustanovenia a ani z ustanovenia O. s. p, najvyšší súd dovolanie

súdneho exekútora ako procesne neprípustné odmietol ( )...“

Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

(napr. , , ) opakovane uvádza, že

považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa

(ďalej len „OSP“), ale len tzv. inú vadu

konania podľa . Ústavný súd nezistil v posudzovanej veci

relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru,

že v sťažnosti uvedené námietky sťažovateľa sú zjavne neopodstatnené.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení sp. zn. z 31. októbra 2017 zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými dovolacími námietkami

sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -357 z 15. decembra 2015 odmietol. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne

neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní

aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. októbra 2017 a základným právom podľa

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej

namietal porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. októbra 2017

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia

okresného súdu č. k. -254 z 28. februára 2014, uznesenia krajského súdu

č. k. -357 z 15. decembra 2015 a uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. októbra 2017, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie

náhrady trov konania).

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že z hľadiska predmetu

konania (uloženie poriadkovej pokuty vo výške 300 €) ide v prípade sťažovateľa o vec,

ktorú možno kvalifikovať ako tzv. bagateľnú vec . Za daných okolností už samotný predmet

sporu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie

sťažnosti už pri jej predbežnom prerokúvaní. Vzhľadom na to, že

účinný od 1. júla 2016 v vylučuje u tzv.

bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe

uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie (). Z obsahu sťažnosti ani jej príloh

nevyplýva, že by vo veci sťažovateľa došlo k extrémnemu vybočeniu z už uvedených

štandardov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2018