Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 394/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., J. 251, a Ing. Ľ. L., P., zastúpených advokátom

JUDr. Z. K., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa , 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z

20. októbra 2009, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

28. septembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1

TdoV/22/2011 z 29. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. M., a Ing. Ľ. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2012

doručená sťažnosť Ing. L. M., J. 251 (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a Ing. Ľ. L., P.

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom

JUDr. Z. K., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa , 2 a 3 písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. októbra 2009

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu z 28. septembra 2010“ alebo „napadnuté rozhodnutie z 28. septembra

2010“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2011 (ďalej

len „uznesenie najvyššieho súdu z 29. novembra 2011“ alebo „napadnuté rozhodnutie z 29.

novembra 2011“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovatelia boli rozsudkom krajského súdu uznaní za vinných zo spáchania

trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania spolupáchateľstvom podľa

k a v znení

neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“), za čo bol

každému z nich uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov a podľa § 58 ods. 1

písm. a) a im bol výkon tohto trestu podmienečne odložený na

skúšobnú dobu troch rokov.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia v zákonom ustanovenej lehote

prostredníctvom obhajcu odvolanie, ktorým namietali, že výrok rozsudku krajského súdu

nie je v súlade so zisteným skutkovým stavom, pretože krajský súd až pod vplyvom názoru

najvyššieho súdu zmenil svoj predchádzajúci právny názor a uznal ich za vinných napriek

tomu, že nebolo vykonané nové dokazovanie. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na

chýbajúcu nezávislosť a nestrannosť príslušného senátu krajského súdu. Ďalej namietajú, že

predmetná skutková podstata predpokladá znemožnenie, aby sa vec patriaca do konkurznej

podstaty zapísala a odhadla. Podľa ich názoru v danom prípade takáto situácia nenastala,

pretože správkyni konkurznej podstaty bol predložený z ich strany súpis aktív a pasív, ktorý

zahŕňal aj (spornú) pohľadávku finančných garancií. V tejto súvislosti sťažovatelia ďalej

namietajú, že nie ich zavinením, ale zavinením pracovníkov banky boli finančné prostriedky

prevedené na účty, na ktoré „oni nemali dosah“. Sťažovatelia tiež namietajú, že ostáva stále

sporné, kedy došlo k prevodu predmetných finančných prostriedkov, teda či už pri podpise

zmlúv (29. apríla 1999) a pred ustanovením predbežnej správkyne konkurznej podstaty

(10.máj 1999), alebo až na základe (sporného) prevodného príkazu (18. máj 1999), teda po

ustanovení správkyne konkurznej podstaty. Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že konkurz

bol vyhlásený 6. augusta 1999, ale uznesením najvyššieho súdu bol zrušený 22. októbra

1999 a všetky dovtedy vykonané úkony boli nulitné. Sťažovatelia tiež namietajú, že

predmetné finančné prostriedky ani neboli majetkom úpadcu. Sťažovateľ v 1. rade nad

rámec uvedených námietok uvádza, že nebolo ani riadne preukázané, že o ustanovení

predbežnej správkyne konkurznej podstaty bol oboznámený pred 19. májom 1999.

Na základe tejto argumentácie sťažovatelia žiadajú, aby najvyšší súd ako odvolací

súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sťažovateľmi podané odvolanie prerokoval a napadnutým rozhodnutím

z 28. septembra 2010 podľa o trestnom konaní súdnom

() v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2005

(ďalej len „“) rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľov pre jeho

nedôvodnosť zamietol.

Sťažovatelia prostredníctvom obhajcu podali proti uzneseniu najvyššieho súdu

z 28. septembra 2010 dovolanie, ktorým sa domáhali, aby najvyšší súd ako súd dovolací

postupom podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) z dôvodu uvedeného v

vyslovil uvedené porušenie zákona v ich neprospech a podľa

ods. 2 zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2010, ako aj

rozsudok krajského súdu. Sťažovatelia ďalej navrhli, aby najvyšší súd podľa § 391 ods. 1

vrátil vec so svojím právnym názorom na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sťažovateľmi podané dovolanie prerokoval a napadnutým uznesením

z 29. novembra 2011 podľa rozhodol tak, že dovolanie

sťažovateľov pre zrejmé nesplnenie dovolacích dôvodov odmietol.

Následne sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu, uzneseniu najvyššieho súdu

z 28. septembra 2010 a uzneseniu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 podali ústavnému

súdu sťažnosť, ktorou sa na základe argumentácie v nej uvedenej domáhajú, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné práva sťažovateľov v zmysle článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, a článok 6 ods. 1, článok 6 ods. 2 a článok 6 ods. 3 písmena d/ Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa

20. 10. 2009 sp. zn. , uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28. 10. 2010 (správne má byť 28. septembra 2010, pozn.) vydanom pod sp. zn.

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2011 vydanom v konaní

pod sp. zn. boli porušené.

2/ Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 20. 10. 2009 vydaný v konaní pod sp. zn.

, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 10. 2010 vydanom

pod sp. zn. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

29. 11. 2011 vydanom pod sp.zn. zrušuje.

3/ Krajský súd Prešov je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. Z. K., so sídlom Advokátskej kancelárie, K., a to do

jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu

Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že

vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.

člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,

a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,

obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach

predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne

a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho

súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára

2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec

predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol,

že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát

ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľov pokračoval ďalej.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa druhej vety návrh musí obsahovať, akej

veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa

navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a musí byť uvedené proti komu

sťažnosť smeruje.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako

v prípade svedkov proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom krajského súdu, uznesením

najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu z 29. novembra 2011

na účely, či v danom prípade neexistujú prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na

ďalšie konanie.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , z ktorého vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Podľa vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba

na krajský súd na vykonanie konania v prvom stupni predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, vykoná konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa doterajších

predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná

najvyšší súd podľa doterajších predpisov.

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku

súdu prvého stupňa je odvolanie.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia mali v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti rozsudku krajského súdu účinný opravný

prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy nimi tvrdeného porušenia práv (čo aj

využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Možnosť využitia

tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie tejto

časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba

vtedy, ak by sťažovatelia nemali inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich

práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práv podľa a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

z 28. septembra 2010

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal časť

sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práv podľa a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

z 28. septembra 2010.

Zo skutočností uvedených ústavným súdom (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že proti

uzneseniu najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 sťažovatelia podali dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím z 29. novembra 2011 tak, že dovolanie

odmietol.

Ústavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti na

rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body

51, 53, 54), rešpektujúc aj vlastnú rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti

ustanovená v v zásade zachovaná aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m.

, , ). Ústavný súd preto v tomto prípade

považoval lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu z 28. septembra

2010 za zachovanú.

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľov uplatnených vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 28. septembra 2010,

pričom sa zaoberal iba tými, ktoré neboli predmetom prieskumu zo strany najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu, teda len nedostatkami viažucimi sa na zisťovanie skutkového stavu

veci a námietkami súvisiacimi s náležitým, a teda aj presvedčivým odôvodnením rozhodnutí

všeobecných súdov.

V súlade s uvedeným ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

skúmal, či v danom prípade neexistujú iné prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na

ďalšie konanie.

V spojitosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2010

sťažovatelia predovšetkým namietajú, že „(p)ostupom všeobecných súdov a orgánov

činných v trestnom konaní bolo porušené právo na súdnu ochranu sťažovateľov

predovšetkým tým, že došlo k nepochybným porušeniam ustanovení

o základných zásadách konania s osobitným zdôraznením povinnosti náležitého zistenia

skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom pre

samotné rozhodnutie, prezumpcia neviny a z nej vyplývajúce pravidlo in dubio pro reo.

Tieto orgány bez ohľadu na stupeň ich pôsobenia sa vo svojich rozhodnutiach

nedostatočne, resp. vôbec nevyporiadali s rozhodnými a rozhodujúcimi skutočnosťami a

argumentmi sťažovateľov, vrátane so zmätočnosťou a protirečivosťou rozhodnutia

prvostupňového Krajského súdu v Prešove, ktoré mali vplyv na rozhodnutie o ich odsúdení,

čo činí napadnuté rozhodnutia nepreskúmateľnými.“.

V rámci námietky, ktorou sťažovatelia poukazujú na nesprávne zistenie skutkového

stavu veci (predostreli ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu), uvádzajú, že «... finančné

prostriedky, ktoré boli predmetom obžaloby, nikdy neboli vlastníctvom N., nakoľko slúžili

ako garancia pre projekt W. Toto je zásadná nesprávnosť ktorú súdy vôbec nebrali do

úvahy, hoci tento fakt bol nielen výpoveďami sťažovateľov, ale aj listinnými dôkazmi a

výpoveďami nezávislých svedkov úplne preukázaný. JUDr. R. H. ako správkyňa konkurznej

podstaty potvrdila že obžalovaní pri jej osobnej návšteve dňa 17. 6. 1999 v sídle spoločnosti

kedy jej boli predložené súpisy aktív a pasív tak medzi nimi bola aj pohľadávka finančných

garancií pre vyššie spomenutý projekt. Na hlavnom pojednávaní dňa 30. 4. 2008 svedkyňa

opätovne túto skutočnosť potvrdila, že obžalovaní jej majetok N. s.r.o. P. nezatajovali a od

počiatku v súpise majetku tejto spoločnosti mala podchytenú aj túto pohľadávku. Mimo

toho, táto pohľadávka, ktorá bola v skutočnosti garanciou pre projekt W. bola mimo

dispozíciu sťažovateľov a je absolútne irelevantné, či sťažovatelia nejakú „žiadosť

o prevod“ podpísali..., nakoľko rozhodnutím Č. a. s. P. došlo k prevodu finančných

prostriedkov na vnútrobankový účet. ... K prevodu došlo bez pričinenia obžalovaných, ba

proti ich neskoršej vôli, avšak v súlade s či. VIII. Bod 3 zmlúv č. 306/02/10/98/JJ

a 306/03/10/98/JJ obe z 20. 08. 1998 a neskoršími dodatkami z 29. 4. 1999...

Z toho vyvodzujeme a preukázateľne aj tvrdíme, že postupy predchádzali dátumu

vyhlásenia konkurzu a bolo len a výlučne na banke, kedy prevody uskutoční, pričom

zmluvami bola banka viazaná a nezávisle od vôle sťažovateľov mala a musela finančné

prostriedky previesť. Zdôrazňujeme, že správkyňa konkurznej podstaty spoločnosti N. s. r .

o. bola ustanovená súdom s dátumom 10. 5. 1999.

Za tých okolností akýkoľvek prevodný príkaz, či tzv. žiadosť o prevod, datovaný

dňom 18. 5. 1999 bol absolútne nadbytočný a v konečnom dôsledku aj zásadným spôsobom

spochybnený svedeckými výpoveďami Ing. I. H., svedka O. a samozrejme sťažovateľmi -

Ing. M. a Ing. L., ktorí sme zhodne potvrdili, že koncom roku 1999 sme boli na pozvanie

riaditeľky banky v jej sídle a pre zrejme administratívne pochybenia banky sme

konvalidovali niektoré listiny vrátane aj antidatovanej žiadosti o prevod zo dňa 18. 5.

1999.».

V súvislosti so „žiadosťou o prevod z 18. mája 1999“ sťažovatelia poukazujú na to,

že «si vyžaduje pozornosť preto, že ju prokurátor, prvostupňový i druhostupňový súd

akceptovali bez ohľadu na to, že z hľadiska banky, ale aj z hľadiska nášho /prihliadame na

záložné zmluvy uzavreté 29. 4. 1999/ a z hľadiska zisteného objektívneho stavu nezávisle od

nás, je tento „dokument“ len obyčajným papierom bez významu k veci. Navyše, tento

„dokument“ spochybňujeme, lebo jeho možná porovnateľnosť s originálom sa nikdy

nemohla overiť a nevylučujeme, že mohlo ísť o zámer osôb, ktoré stáli v pozadí trestného

oznámenia. Naše návrhy, aby sa grafologicky ale aj po technickej stránke overila pravosť

„žiadosti o prevod“, boli odmietnuté čo má nepochybne vplyv na objektívnosť dokazovania

a spravodlivý súdny proces.». Sťažovatelia v ďalšom (čiastočne paradoxne) uviedli, že

„žiadosť o prevod z 18. mája 1999“ bola podpísaná 20. decembra 1999.

Sťažovatelia ďalej namietajú aj porušenie princípu nezávislosti a nestrannosti

krajského súdu, pretože tento súd rozhodoval pod vplyvom názoru najvyššieho súdu

vysloveného v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach.

Sťažovateľ v 1. rade osobitne namieta, že nebolo jednoznačne dokázané, že do

19. mája 1999 mal vedomosť o ustanovení správkyne konkurznej podstaty. Sťažovateľ

v 1. rade v tejto súvislosti uvádza, že „(e)xistujú len domnienky a to osobitne zdôrazňoval aj

krajský súd v doterajších svojich oslobodzujúcich rozsudkoch. Avšak táto skutočnosť,

vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemá opodstatnenie. To, čo je uvedené

v rozhodnutiach súdov o svedectve svedkyne Z. nie sú pravdivé. Ing. M. uviedol, že v živote

nikdy a ani nik z mojej rodiny žiadnu poštu od pani Z. nedostal. V rozhodnom čase táto

svedkyňa už niekoľko rokov žila v B. a na pojednávaní ju videl po desiatich rokoch

prvýkrát. Navyše, doporučený list, ktorý bol adresovaný do vlastných rúk, pracovník pošty

by nikdy svedkyni nemohol ani vydať.“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že z vymedzenia postavenia

a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd je oprávnený

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd

teda nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m.

), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové

zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia

použitých právnych predpisov je v súlade s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore

so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú

riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť

len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za

následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Najvyšší súd namietaným rozhodnutím z 28. septembra 2010 odvolanie sťažovateľov

podané proti rozsudku krajského súdu zamietol a v relevantnej časti ho odôvodnil takto:

«Z vykonaného dokazovania krajským súdom predovšetkým bez akýchkoľvek pochybností

vyplynulo, že konatelia spoločnosti sa dozvedeli o ustanovení predbežnej správkyne

rozhodne pred kritickým dátumom 18. máj 1999, t. j. dozvedeli sa vtedy aj o zákaze

manipulácie s majetkom spoločnosti. Uvedené zistenie vyplýva už napokon z uznesenia

najvyššieho súdu z 18. marca 2004, sp. zn. , ktorý v tejto veci rozhodoval.

Obžalovaný Ing. Ľ. L. svojim podpisom potvrdil prevzatie listu o ustanovení predbežnej

správkyne a Ing. L. M. i keď prevzatie o ustanovení správkyne nepodpísal (nepodpisoval v

zamestnaní žiadne prevzatie pošty na svoj úsek), ale jeho vedomosť o uvedenej skutočnosti

vyplýva jednak s výpovedi jeho susedy p. Z. (č.l. 2510), že si navzájom preberali poštu a

túto si odovzdali bezprostredne po jej prevzatí, ale aj z výpovede svedkyne Ž. Z. (č.l. 2516),

že list od predbežnej správkyne bol doručený organizácii 12. mája 1999 a bol evidovaný

pod č. 1497 a bol pridelený Ing. L. M.

Napokon aj z výpovede Ing. D., ale i ďalších pracovníkov firmy je zrejmé, že list

spôsobil v organizácii šok vzhľadom k jeho ekonomickým, ale aj personálnym dopadom a

okamžite bol predmetom rokovania vedenia firmy za účelom prijatia potrebných opatrení.

Je teda nepochybné, keďže obaja obžalovaní patrili do užšieho vedenia firmy, že o liste boli

informovaní.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je síce pravdou, že sporná pohľadávka bola

zaradená do súpisu aktív a pasív pre predbežnú správkyňu ako uvádzajú obaja obžalovaní.

Jej zaradenie do súpisu je však treba považovať len za formálne, pretože fakticky

obžalovaní robili všetky kroky, aby sa finančné prostriedky vedené na ich účtoch v Č. a. s.

P. nedostali do konkurznej podstaty.

Uvedené napokon vyplýva aj z ich výpovedí, tzn. ich pohnútku, motív je možné

stotožniť so snahou ochrániť tieto finančné prostriedky patriace N. s. r. o. pred exekútormi,

lebo firme hrozili exekúcie a v tomto smere aj konali.

Niet rovnako žiadnych pochýb o tom, že finančné prostriedky z ich účtu boli

prevedené na základe ich žiadosti 18. mája 1999 na účet N. a. s. K., čo vyplýva nielen z

výsluchov svedkov - pracovníkov banky, ale aj listinných dôkazov založených v spise - zvlášť

žiadosti o prevod peňazí z účtu N. s. r. o. na účet N. a. s., ale aj výpisov z účtov oboch

spoločností, ktoré dátum prevodu potvrdzujú. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť, že

obhajobné tvrdenia obžalovaných, že banka samotná zapríčinila, že bankové záruky boli

prevedené mimo ich dosah na účet N. a. s. a banka len dodatočne v decembri 1999 si mala

zaobstarať od obžalovaných pri rokovaní v decembri 1999 ich podpis na spornom

dokumente (podľa ich verzie podpísali „nejaký“ dokument) lebo banke mal chýbať pri

kontrole. Je možné konštatovať, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní

vyplynulo, že v inkriminovanom čase, sa žiadna kontrola v banke nekonala. Naopak

uskutočnilo sa rokovanie so zástupcami spol. N. a. s. K. (a teda obžalovanými lebo firmy

boli personálne prepojené), na ktorú boli prostriedky prevedené, ale len preto, lebo už i táto

spoločnosť sa dostávala do finančných problémov a banka žiadala práve posilniť bankové

záruky. Nič teda, ešte aj v tom čase, nebránilo tomu, aby bankové záruky boli vrátené späť.

Najmä tomu nebránila skutočnosť, že s týmito nebolo možné nakladať z dôvodu ich blokácie

z príkazu okresného prokurátora v P. Príkaz okresného prokurátora bol totiž daný až 31.

marca 2000.

Z uvedeného preto vyplýva, že obžalovaní, tak ako to proklamovali aj vo svojich

výpovediach, chceli bankové záruky ochrániť pred exekútormi a robili všetko preto, aby

fakticky neboli zaradené do konkurznej podstaty aj keď išlo nepochybne o majetok, ktorý do

konkurznej podstaty patril. V opačnom prípade by ochrana týchto prostriedkov prevodom

na iný subjekt nemala ani zmysel.

Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka obžalovaných, že aj keď k prevodu

finančných prostriedkom došlo v inkriminovanej dobe (t. j. 18. mája 1999), táto skutočnosť

by nemala žiadny trestnoprávny význam, lebo konkurz vyhlásený na majetok N. bol

vyhlásený 6. augusta 1999, ale uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol

zrušený t.j. úkony obžalovaných vedúce k prevodu bankových záruk boli potom nulitné.

Podľa v znení neskorších zákonov (zákon o konkurze

a vyrovnaní) však predbežná správkyňa konkurznej podstaty svoje oprávnenia vykonávala

do vyhlásenia konkurzu, zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu resp. jeho zastavenia.

Žiadna z takýchto skutočností však nenastala a najvyšší súd svojim uznesením z 22. októbra

1999. sp. zn. , len zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. To znamená, že všetky úkony obžalovaných boli

relevantné a nie nulitné ako sa snažili argumentovať obžalovaní vo svojom odvolaní a ako

také boli spôsobilé okrem iného aj založiť ich trestnoprávnu zodpovednosť.

K ostatnej odvolacej námietke obžalovaných t.j. námietke zaujatosti konajúceho

senátu, ktorá mala spočívať v tom. že tento senát po oslobodzujúcich rozsudkoch napokon

ich uznal za vinných zo spáchania žalovaného skutku najvyšší súd iba dodáva, že uvedená

námietka nezodpovedá žiadnym taxatívne vymedzeným dôvodom uvedených v § 30 ods. 1

, pre ktorý by mohol byť ten - ktorý sudca vylúčený z konania (ide o námietku, ktorá

sa týka procesného postupu súdu).

Na základe vyššie uvedeného preto Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade

s rozhodnutím krajského súdu (aj keď z iných vyššieuvedených dôvodov) dospel k záveru, že

skutok, ktorý bol predmetom obžaloby krajského prokurátora sa stal, je trestným činom

a tento spáchali obžalovaní Ing. L. M. a Ing. Ľ. L.

Pokiaľ sa týka právnej kvalifikácie skutku, prvostupňový súd tento kvalifikoval ako

trestný čin marenia konkurzného, alebo vyrovnacieho konania spolupáchateľstvom podľa

§ 9 ods. 2, § 256 d ods. 1 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Tohto

trestného činu sa dopustí ten, kto marí konkurzné konanie tým, že znemožní, aby sa vec

patriace do konkurznej podstaty zapísala a odhadla a spôsobí tým škodu veľkého rozsahu.

Z vykonaného dokazovania je však zrejmé - a to aj z výsluchu predbežnej konkurznej

správkyne JUDr. A. R., že finančné, bankové zábezpeky vedené na účtoch v Č. a. s.,

pobočka P. boli zaevidované (zapísané) v rámci majetku úpadcu aj keď ako vyplýva z vyššie

uvedeného len formálne.

Krajský súd preto pochybil pokiaľ skutok po právnej stránke kvalifikoval podľa

citovaného zákonného ustanovenia. Stavu veci zodpovedala právna kvalifikácia skutku

podľa § 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. c/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 podľa

ktorého sa takéhoto konania dopustí ten kto nevydá vec patriacu do konkurznej podstaty

a spôsobí takýmto činom značnú škodu.

Z vykonaného dokazovania bolo bezpečne preukázané, že obžalovaní síce fakticky

bankové záruky zapísali v rámci svojho majetku, ale skutočne ich, hoci do konkurznej

podstaty bezpochyby patrili nikdy nevydali.

Uvedené pochybenie krajského súdu je však len formálnej povahy, nemá žiadny vplyv

na posúdenie trestnosti skutku a preto najvyšší súd nepovažoval za potrebné toto

pochybenie napraviť zrušením napadnutého rozsudku.»

Pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 ústavný súd

vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého

stupňa nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti

(m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí

všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2010

s rozsudkom krajského súdu považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na podstatnú

časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý uviedol: „Senát Krajského súdu

v Prešove na hlavných pojednávaniach v dňoch 04. 11. - 07. 11. 2004, 14. 01.

- 16. 01. 2004, 12. 02. 2004, 18. 03. 2004, 02. 09. 2005, 14. 10. 2005, 30. 4. 2008 a 20. 10.

2009 vykonal nielen dôkazy zaobstarané v prípravnom konaní pred a po došetrení, ale aj

v konaní pred súdom zaobstarané procesnými stranami a súdom a nariadené nadriadeným

súdom.

Rešpektoval tiež uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

04. 05. 2005 sp. zn. , zo dňa 20. 12. 2007 sp. zn. a zo dňa

27. 1. 2009 sp. zn. .

V prvom tomto uznesení nadriadený súd v bode I. podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/,

ods. 2 zrušil oslobodzujúci rozsudok tunajšieho súdu z 18. 03. 2004 ohľadne

všetkých obžalovaných v časti týkajúcej sa skutku pod bodom 2/ obžaloby Krajského

prokurátora v Prešove z 20. 01. 2003, sp. zn. , kvalifikovaného ako trestný čin

marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2,

§ 256d ods. 1 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. a vo výroku o náhrade škody. Podľa § 259 ods. 1

vec vrátil Krajskému súdu v Prešove, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol. ...

V druhom uznesení druhostupňový súd podľa , ,

v znení účinnom do 1. 1. 2006 krajským prokurátorom napadnutý rozsudok zo 14. 10. 2005

zrušil vo vzťahu k obžalovaným Ing. L. M. a Ing. Ľ. L. a podľa ods. I vec

vrátil Krajskému súdu v Prešove, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Prvostupňovému súdu pritom nariadil doplniť dokazovanie zaobstaranou zápisnicou o

prípadne vykonanej kontrole v pobočke Č. a.s. P. a či jej obsahom nie je záznam o

dodatočnom podpise (malo k tomu dôjsť v decembri 1999 alebo v januári 2000) žiadosti o

prevod peňazí z 18. 5. 1999 a následne starostlivo vyhodnotiť vykonané dôkazy. ...

Súd nariadené doplnenie dokazovania vykonal a zároveň akceptoval aj návrhy

procesných strán.

V treťom prípade uznesením podľa zrušil krajským

prokurátorom napadnutý rozsudok zo dňa 30. 4. 2008 a podľa vec

vrátil Krajskému súdu v Prešove, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Tunajší súd na hlavnom pojednávaní 20. 10. 2009 doplnil aj v tomto prípade dokazovanie

oboznámením sa s novými podaniami obhajoby, správkyne konkurznej podstaty úpadcu. Č.

a. s., pobočka P. a spoločnosťou I. a. s. K. Iné návrhy na doplnenie dokazovania procesné

strany nemali.“

Krajský súd sa k jednotlivým námietkam sťažovateľov vyjadril takto: „Obžalovaní

nikdy nespochybňovali vlastníctvo N., s. r. o., P. k finančným prostriedkom -bankovým

zárukám v objeme 5.970.000,- Sk a 1.612.000,- FRF, teda v celkovej čiastke 17.236.268,-

Sk, ktoré prostriedky sú a boli vedené najskôr ako pohľadávky voči N., a. s., K. a neskôr

proti Č., a. s., pobočka P. ...

Z výsluchu správkyne konkurznej podstaty N., s. r. o., ako aj z výpovede svedkyne

Ing. A. Ď., účtovnej dokumentácie a obhajoby obžalovaných je nepochybné, že finančné

garancie aj keď boli vedené na účte N., a. s., úroky z nich plynuli na účet N., s. r. o.

Konatelia N., a. s., vlastníctvo N., s. r. o., k týmto finančným prostriedkom nikdy

nespochybňovali...

Podpisom zmlúv zo dňa 29. 4. 1999 [sťažovatelia, pozn.] urobili všetko potrebné

k tomu, aby finančné prostriedky v celkovom objeme 17.236.268,- Sk z blokačných účtov N.,

s. r. o., P., v Č., a. s., pobočka P., boli prevedené na blokačné účty N., a. s., K., v rovnakej

banke. Zriadenie blokačných účtov klienta – N., a. s. K. ku dňu 3. 5. 1999 bolo vykonané

pracovníkmi banky už bez pokynu klienta. Skutočný prevod 5.970.000,- Sk a 1.612.000,-

FRF, teda v prepočte celkom 17.236.268,- Sk sa uskutočnil až dňa 18. 5. 1999. Stalo sa tak

na písomný pokyn oboch obžalovaných Ing. L. M. a Ing. Ľ. L. v podobe bankového

prevodného príkazu z 18. 5. 1999, kedy títo obžalovaní už museli vedieť o ustanovení

správkyne konkurznej podstaty úpadcu N. s. r. o. P., pretože Ing. Ľ. L. preukázateľne

prevzal list tejto správkyne 14. 5. 1999, v ktorom bol poučený o zákaze nakladania s

majetkom N. s. r. o. P. bez jej súhlasu. ...

Skutočný prevod peňazí v celkovom objeme 17.236.268,- Sk vykonaný dňa

18. 5. 1999 na základe obžalovanými podpísaného bankového prevodného príkazu s ich

vedomím, že už je ustanovený predbežný správca konkurznej podstaty úpadcu N. s. r. o. P.

je, s ohľadom na vyššie uvedené rozhodujúcim momentom pre založenie trestnej

zodpovednosti obžalovaných Ing. L. M. a Ing. Ľ. L. za skutok uvedený pod bodom 2

obžaloby, rešpektujúc pritom právne záväzný názor Najvyššieho súdu SR uvedený v

zrušujúcich uzneseniach v tejto trestnej veci.

Vypočutím svedkov Ing. Š. D., Ing. V. M., prečítanými výpoveďami svedkov Ž. Z., J.

K. a Ing. A. D. ako i správ a dokumentácie Slovenskej pošty bolo zistené, že list od

predbežnej správkyne z 10. 5. 1999 a uznesenie Krajského súdu Košice o ustanovení

predbežnej správkyne z 5. 5. 1999 boli do N., s. r. o. doručené dňa 12. 5. 1999, kedy ich

prevzal donášač pošty v N., s. r. o. Táto pošta bola odovzdaná sekretárkam konateľov, ktoré

pre odstup času nevedeli uviesť, kedy sa konatelia s obsahom tejto pošty oboznámili.

Svedkyňa Mgr. E. Z., susedka Ing. L. M., pred súdom vypovedala, že pre Ing. M. prevzala

poštovú zásielku dňa 12. 5. 1999 a túto musela toho dňa alebo nasledujúceho dňa odovzdať

adresátovi alebo jeho príbuzným. Správkyňa uznesenie Krajského súdu Košice z 5. 5. 1999

prevzala 12. 5. 1999. ...

(P)odľa doručovacej knihy pošty list predbežnej správkyne zo dňa 10.5.1999 prevzal

[sťažovateľ v 2. rade, pozn.] dňa 14.5.1999, čo žiadnym spôsobom nespochybnil ani

obžalovaný Ing. Ľ. L., ktorý potvrdil, že podpis je jeho.“

Krajský súd na záver uviedol, že na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov

dospel k záveru, že „... obžalovaní Ing. L. M. a Ing. Ľ. L. presun finančných prostriedkov

vykonali po ustanovení predbežného správcu konkurznej podstaty, o čom vedeli.

Obžalovaný Ing. Ľ. L. o tejto skutočnosti sa hodnoverným spôsobom dozvedel už 14. 5.

1999, o čom nepochybne musel informovať aj obž. Ing. M. a to minimálne pri podpise tohto

prevodu, pričom nie je možné prehliadnuť aj ten fakt, že obž. Ing. L. M. sa s najväčšou

pravdepodobnosťou o tejto skutočnosti dozvedel z písomnosti, ktorá bola odovzdaná jeho

rodinným príslušníkom. Úmysel odňať predmetné finančné prostriedky z dispozície

správkyne konkurznej podstaty úpadcu svedčí aj neskoršie postúpenie pohľadávok z N. a. s.

K. v likvidácii na spoločnosť I. a. s. K. Na tomto konštatovaní nič nemôžu zmeniť ani tie

skutočnosti, že obžalovaní existenciu finančných prostriedkov v celkovej sume 17 236 268,-

Sk patriacu N. s. r. o. P. pred správkyňou konkurznej podstaty nepopierali, ba predstierali

snahu vrátiť ich späť N. s. r. o. P.

Z uvedených dôvodov súd uznal obžalovaných Ing. L. M. a Ing. Ľ. L. vinnými zo

spolupáchateľstva k trestnému činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania

podľa k , Tr. účinného do 31.

12. 2005, pretože spoločným konaním marili konkurzné konanie tým, že znemožnili, aby sa

vec patriaca do konkurznej podstaty zapísala a odhadla a takým činom uvedeným v odseku

1 spôsobili škodu veľkého rozsahu.“

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov v danom

prípade ide najmä o posúdenie, či ustálenie skutkového deja nepredstavuje neprípustný

zásah do sťažovateľmi označených práv, ako aj o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných

súdov nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom

prípade, ak by rozhodnutia všeobecných súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich

vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali

s relevantnou argumentáciou sťažovateľov.

S ohľadom na už citovaný obsah rozhodnutí všeobecných súdov v danej veci podľa

názoru ústavného súdu možno dospieť k záveru o tom, že uznesenie najvyššieho súdu

z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu je ústavne akceptovateľné.

K námietke, v rámci ktorej sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že krajský súd

nebol dostatočne nezávislý a nestranný, pretože rozhodoval pod vplyvom právneho názoru

najvyššieho súdu, ktorý tento súd vyslovil v rozhodnutiach, ktorými zrušil predchádzajúce

rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku takáto

skutočnosť nevyplýva, práve naopak, z rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd

doplnil dokazovanie v zmysle pokynov najvyššieho súdu, ktoré, ako sám krajský súd

uvádza, vyplývali z predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutí. Rovnako v rozsudku

krajského súdu sa nenachádza ani taký záver, že by najvyšší súd dal záväzné pokyny pre

krajský súdu ako jednotlivé dôkazy hodnotiť.

Najvyšší súd aj k námietke sťažovateľov, v rámci ktorej sťažovatelia argumentovali,

že prípadný prevod finančných prostriedkov v rozhodujúcej dobe (18. mája 1999) nemá

trestnoprávny význam z dôvodu následného zrušenia uznesenia o vyhlásení konkurzu,

pretože v takom prípade ich všetky doterajšie úkony musia byť považované za nulitné,

uviedol konkrétne dôvody, ktoré vyvracali argumentáciu sťažovateľov.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí z 28. septembra 2010 poukázal na konkrétne

skutočnosti a dôkazy, hodnotiac ich jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, ktoré

preukazovali spáchanie skutku, z ktorého sťažovatelia boli uznaní za vinných. Najvyšší súd

pri ustálení otázky vedomosti sťažovateľov o ustanovení správkyne konkurznej podstaty

pred 19. májom 1999 poukázal v prípade sťažovateľa v 2. rade na skutočnosť, že prevzatie

oznámenia o ustanovení správkyne konkurznej podstaty potvrdil svojím podpisom,

a v prípade sťažovateľa v 1. rade poukázal na výpovede svedkov (Z., Z. a Ing. D.), ako aj na

výpovede samotných sťažovateľov, z ktorých vyplývalo, že motívom ich postupu bolo

ochrániť predmetné finančné prostriedky pred exekútormi. V tejto súvislosti ústavný súd

uvádza, že sťažovateľ v 1. rade namieta iba to, že z výpovede svedkyne Z. nevyplýva záver,

ktorý ustálili všeobecné súdy, všeobecné súdy však uvedený skutkový záver vyvodili aj z

iných dôkazných prostriedkov, čo sťažovateľ v 1. rade v sťažnosti už nenamieta.

Sťažovatelia namietajú, že príčinou prevodu finančných prostriedkov nebola tzv.

„žiadosť o prevod z 18. mája 1999“, ale uvedený postup banky, ktorý mal svoj základ

v zmluvách uzatvorených pred ustanovením predbežnej správkyne konkurznej podstaty,

z ktorých banke vyplývala povinnosť predmetné finančné prostriedky previesť. Najvyšší

súd v tejto súvislosti poukázal na konkrétne dôkazy, a to výsluch svedkov – pracovníkov

banky, žiadosť o prevod z 18. mája 1999, ako aj na skutočnosť, že spoločnosť, na účet

ktorej boli predmetné finančné prostriedky prevedené, bola personálne prepojená

s úpadcom, a teda sťažovateľom nič nebránilo predmetné finančné prostriedky previesť na

účet úpadcu; v tejto súvislosti najvyšší súd poukázal aj na motív sťažovateľov, ktorý

vyplynul z ich výpovedí, a to ochrániť predmetné finančné prostriedky pred exekútormi.

Všetky tieto skutočnosti jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti racionálne viedli

k záveru o preukázaní, že prevod finančných prostriedkov bol uskutočnený na základe tzv.

„žiadosti o prevod z 18. mája 1999“.

Ku skutkovej argumentácii sťažovateľov ústavný súd uvádza, že sťažovatelia v tomto

smere predkladajú ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu prezentovanú už v konaní pred

všeobecnými súdmi a odlišnú od tej, ktorú všeobecné súdy ustálili. Podstata argumentácie

sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom sa v tejto súvislosti orientuje iba na

požiadavku prehodnotenia už hodnotených dôkazov, v rámci čoho sťažovatelia konkrétne

uvádzajú, že z vykonaných dôkazných prostriedkov vyplýva iný skutkový záver než ten,

ktorý ustálili všeobecné súdy. K uvedenému je potrebné uviesť, že „skutková argumentácia“

sťažovateľov je vedená v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný

súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že nie je v zásade ani oprávnený

prehodnocovať hodnotiace úsudky všeobecných súdov.

Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade by bol až stav, keď by

skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámec zásad

spravodlivého procesu a uvedený nedostatok by nebol napravený v rámci sústavy

všeobecných súdov. Ak však skutkový dej bol ustálený výberom z niektorej do úvahy

prichádzajúcej skutkovej alternatívy, ktorá z hodnotených dôkazov racionálne vyplývala,

tak na takéto hodnotenie z ústavnoprávneho hľadiska v zásade nemožno nazerať negatívne.

Sťažovatelia však v sťažnosti neuvádzajú také dôvody, ktoré by mohli byť relevantné

v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračujú v polemike vedenej pred všeobecnými

súdmi, ktorú prenášajú do konania pred ústavným súdom.

Podľa ústavného súdu nie je v danom prípade priestor na záver, že by sa všeobecné

súdy dopustili zjavného omylu pri ustálení skutkového stavu, pretože skutkový záver

ustálený všeobecnými súdmi má dostatočný racionálny základ vo vykonaných dôkazných

prostriedkoch. Všeobecné súdy v tomto smere náležite uviedli, na základe akých úvah sa

dospelo k ustáleniu skutkového deja a pre úsudok, že všeobecné súdy pochybili v podobe

zjavného vybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, nie je

v danom prípade priestor. Sťažovatelia tak od ústavného súdu mylne očakávajú, že ústavný

súd prehodnotí dokazovanie uskutočnené pred všeobecnými súdmi a jeho výsledky podrobí

ďalšiemu inštančnému prieskumu.

K námietke, v rámci ktorej sťažovatelia uvádzali, že rozhodnutia všeobecných súdov

sú nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ústavný súd, vychádzajúc

z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom

krajského súdu, vzhľadom na uvedené uvádza, že predmetné rozhodnutia obsahujú podľa

jeho názoru dostatok skutkových záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by závery

všeobecných súdov boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovatelia

sa so závermi všeobecných súdov nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto rozhodnutí. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia z 28. septembra 2010 je zrejmé, že najvyšší súd sa dostatočne

precíznym spôsobom vysporiadal aj so všetkými sťažovateľmi nastolenými námietkami

v rámci podaného odvolania.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 (aj

s poukazom na rozsudok krajského súdu) je toho názoru, že existenciu naplnenia znakov

skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého boli sťažovatelia uznaní za

vinných, všeobecné súdy riadne odôvodnili a ich zistenia, argumenty a závery nevykazujú

znaky zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle. Najvyšší súd v napadnutom uznesení

z 28. septembra 2010 zrozumiteľne a bez zjavných vnútorných protirečení vysvetlil svoj

skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú

ochranu právam sťažovateľov.

Ústavný súd tak považuje odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra

2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu za náležité, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1

a dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sekundárneho porušenia

čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Zhrnúc doteraz uvedené, ústavný súd uvádza, že sťažovatelia síce v sťažnosti

namietajú porušenie základného práva podľa a práv podľa

a 2 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých sťažovatelia

zakladajú ťažiskovú časť argumentácie, je zrejmé, že neuvádzajú také tvrdenia,

prostredníctvom ktorých by relevantným spôsobom odôvodňovali porušenie základného

práva podľa a práv podľa a 2 dohovoru a z tohto pohľadu

ústavnoprávne relevantným spôsobom spochybňovali opodstatnenosť záverov vyslovených

v uznesení najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľov

poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,

postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo

slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,

ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že na základe sťažovateľmi vymedzených námietok,

prostredníctvom ktorých namietajú porušenie základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru vo väzbe na obsah odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu, dospel

k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska nemožno napadnuté rozhodnutie z 28. septembra

2010 hodnotiť ako ústavne nekonformné, pretože v jeho odôvodnení sú zreteľne uvedené

dôvody, ktoré racionálne vedú k záveru sformulovanému vo výrokovej časti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi uznesením

najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu na jednej

strane a sťažovateľmi označenými právami na strane druhej neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy rozhodli vo veci sťažovateľov spôsobom,

s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, ale tieto rozhodnutia boli náležite odôvodnené, na

základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už

uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práv podľa a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

z 29. novembra 2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal časť

sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 29. novembra

2011.

Sťažovatelia namietajú, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z 29. novembra

2011 je nedostatočné, protirečivé, a teda nespĺňa náležitosti vyplývajúce z ustanovení

a tiež nevyhovuje požiadavkám, ktoré na odôvodnenie rozhodnutí

súdov kladie judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Sťažovatelia tiež uviedli, že

najvyšší súd ako dovolací súd sa nevysporiadal s ich relevantnou argumentáciou.

Sťažovatelia na záver argumentácie uviedli, že uznesením najvyššieho súdu z 29. novembra

2011 bolo porušené ich „právo na prístup k súdu v dôsledku toho, že podanie odmietol

a nezaoberal sa s vecou v rozsahu, ako sa od neho očakáva a to aj napriek zákonným

podmienkam, ktoré boli splnené“.

Z obsahu príloh sťažnosti a uznesenia najvyššieho súdu z 29. novembra 2011

vyplýva, že sťažovatelia podaný mimoriadny opravný prostriedok založili na dovolacom

dôvode podľa . V rámci uplatneného dovolacieho

dôvodu uviedli, že „(n)esprávne právne posúdenie zisteného skutku vidíme predovšetkým

v tom, že ani prvostupňový, ani druhostupňový súd, vôbec neprihliadol k očividným

nesprávnym interpretáciám skutkových zistení, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie

vo veci samej“. Ďalej poukázali na konkrétne dôkazné prostriedky, z ktorých by podľa nich

mal vyplývať iný skutkový stav, než ten, ktorý ustálil krajský súd a najvyšší súd. V dovolaní

tiež poukázali na to, že boli zamietnuté ich návrhy na vykonanie dôkazných prostriedkov

(kniha návštev v Č., a. s. P., z 18. mája 1999, záznam z kamerového systému v Č., a. s., P.,

originál žiadosti o prevod z 18. mája 1999 a výsluch svedka JUDr. K.).

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím z 29. novembra 2011 o dovolaní rozhodol

tak, že ho v podľa odmietol, pretože dospel k záveru, že

sťažovateľmi uvedené dovolacie dôvody podľa

neboli naplnené.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia z 29. novembra 2011 vo vzťahu

k dovolaciemu dôvodu podľa (rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia) poukázal na to, že „... dovolanie, ako mimoriadny

opravný prostriedok v zmysle tohto ustanovenia, je určené k náprave právnych pochybení

vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných

skutočností podľa noriem hmotného práva, nie však z hľadiska procesných predpisov.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol

v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny

trestný čin alebo že išlo o iný trestný čin...

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera

o dôvod dovolania podľa len z toho hľadiska, či skutok,

z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby

zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie teda je, že skutok ustálený súdmi v

pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol

subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú

v , pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje

naplnenie citovaného dovolacieho dôvodu.“.

Najvyšší súd k dovolacím námietkam sťažovateľov uviedol, že «(z) obsahu

dovolania obvinených vyplýva, že ako osobitný dovolací dôvod, uvádzajú námietky týkajúce

sa zásadne skutkových zistení súdov oboch stupňov, a to čo sa týka hodnotenia

a odmietnutia vykonania navrhnutých dôkazov (sporná „žiadosť o prevod“, preukázanie

vedomosti Ing. M. o ustanovení predbežnej správkyne konkurznej podstaty, údajné

pochybenie banky, nezabezpečenie dôkazov ako napr. knihy návštev, záznamu z kamerového

systému a iné.). Namietanie týchto skutočností, akým je spochybňovanie vyhodnotenia

vykonaného dokazovania, iné hodnotenie skutku, predstavuje namietanie skutkových zistení

a záverov, čo vyššie citované ustanovenie nepripúšťa. Skutkové zistenia

(v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú

pre dovolací súd záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. Dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd...».

Najvyšší súd ďalej uviedol, že „... preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku obvinených, že rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, nie je možné akceptovať.

V súvislosti so skutkom právne kvalifikovaným ako trestný čin marenia konkurzného alebo

vyrovnacieho konania podľa § 256d ods. 1 písm. b), ods. 3 Tr. zák. formou

spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že

tomuto skutku ustálenému súdmi v pôvodnom konaní síce zodpovedala právna kvalifikácia

podľa § 256d ods. 1 písm. c), ods. 3 Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2

Tr. zák., v zmysle ktorého sa tohto konania dopustí ten. kto nevydá vec patriacu do

konkurznej podstaty a spôsobí takýmto činom značnú škodu, ale zároveň ide o skutočnosť,

ktorá zásadným spôsobom neovplyvní postavenie obvinených v zmysle ustanovenia § 371

ods. 5 účinného od 01. septembra 2011 (. ods. 2 ).

Podľa vyššie citovaného ustanovenia, dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) a podľa

ods. 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie

obvineného.

S touto skutočnosťou sa vysporiadal už aj odvolací súd v odôvodnení uznesenia

sp. zn. , v ktorom uviedol, že krajský súd v tomto smere síce pochybil, ale toto

pochybenie je len formálnej povahy, nakoľko nemá žiaden vplyv na posúdenie trestnosti

skutku.

V súlade s vyššie uvedeným je zrejmé, že existencia uplatneného dovolacieho dôvodu

(, ) je založená výlučne na skutkových výhradách obvinených,

obsahuje argumenty a subjektívne názory stojace mimo dovolacieho dôvodu.“.

Na podklade týchto úvah a citovaných zákonných ustanovení najvyšší súd dospel

k záveru, že dovolací dôvod podľa

v posudzovanom prípade zjavne splnený nebol, a preto dovolanie sťažovateľov v zmysle

odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 29. novembra 2011,

v kontexte námietok, ktoré sťažovatelia vzniesli proti uzneseniu najvyššieho súdu

z 29. novembra 2011, dospel k týmto záverom:

Najvyšší súd podrobne vysvetlil podstatu inštitútu dovolania a v tomto kontexte aj

sťažovateľmi vymedzený dovolací dôvod podľa ,

a teda podmienky jeho aplikovateľnosti. Na základe interpretácie dotknutých ustanovení

vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľov pod uvedený dovolací dôvod,

poukazujúc na obsah argumentácie sťažovateľov obsahujúcej iba námietky smerujúce proti

skutkovým zisteniam konajúcich súdov a námietky spochybňujúce správnosť procesu

vyhodnotenia dôkazov.

V napadnutom rozhodnutí z 29. novembra 2011 najvyšší súd podrobne interpretoval

dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania

[ ] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť

dovolacích námietok sťažovateľov. V dostatočnom rozsahu odpovedal na ťažiskové

argumenty sťažovateľov týkajúce sa ich tvrdení o nedostatkoch dovolaním napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2010. Na základe náležitého odôvodnenia

najvyšší súd vylúčil danosť dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia Trestného

poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Najvyšší súd sa na záver vysporiadal aj s otázkou právnej kvalifikácie skutku,

zo spáchania ktorého boli sťažovatelia uznaní za vinných, a dospel k záveru, že tomuto

skutku zodpovedala právna kvalifikácia, na ktorú poukázal najvyšší súd v napadnutom

rozhodnutí z 28. septembra 2010, vzhľadom na to, že táto skutočnosť zásadným spôsobom

nie je spôsobilá ovplyvniť postavenie obvinených, takže ani v tomto aspekte nedošlo

k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa .

Záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľov bol založený na

racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,

ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 tak predstavuje

dostatočný základ na jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľom zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 za náležité, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1

a dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sekundárneho porušenia

čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Zhrnúc doteraz uvedené, ústavný súd uvádza, že sťažovatelia síce v sťažnosti

namietajú porušenie základného práva podľa a práv podľa

a 2 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých sťažovatelia

zakladajú ťažiskovú časť argumentácie, je zrejmé, že neuvádzajú také tvrdenia,

prostredníctvom ktorých by relevantným spôsobom odôvodňovali porušenie základného

práva podľa a práv podľa a 2 dohovoru a z tohto pohľadu

ústavnoprávne relevantným spôsobom spochybňovali opodstatnenosť záverov vyslovených

v uznesení najvyššieho súdu z 29. novembra 2011.

Na základe už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľmi

vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namietajú porušenie základného práva

podľa a práv podľa a 2 dohovoru vo väzbe na obsah

odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu 29. novembra 2011, nemožno z ústavnoprávneho

hľadiska napadnuté rozhodnutie z 29. novembra 2011 hodnotiť ako ústavne nekonformné,

pretože v jeho odôvodnení sú explicitne uvedené dôvody, ktoré racionálne vedú k záveru

sformulovanému vo výrokovej časti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi uznesením

najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 na jednej strane a sťažovateľmi označenými

základnými právami na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu

z 29. novembra 2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal aj tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)

dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu

z 29. novembra 2011.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd uvádza, že sťažovatelia, zastúpení advokátom,

neodôvodnili, v čom by malo spočívať namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 3 písm.

d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 a uznesením najvyššieho

súdu z 29. novembra 2011.

Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú

zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v , čo

zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi a požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013