Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 249/2019
PDF · 292.23 KB
No categories available
I. ÚS 249/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti
, , , zastúpenej advokátom
, , vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 16/2018-458
z 19. júna 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 196/2018
z 29. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 16. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti
, , (ďalej len „sťažovateľka), zastúpenej
advokátom , , ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Co 16/2018-458 z 19. júna 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 196/2018
z 29. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že «4. Sťažovateľka
podala dňa 10. 05. 2011 na Okresný súd žalobu, ktorou tento žiadala, aby zaviazal
Slovenskú republiku – Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky,
Chlumeckého 2, 820 12 Bratislava 212, IČO: 31 688 861 („Žalovaný“) na zaplatenie sumy
460 000 eur s príslušenstvom. Nárok sťažovateľky bol odôvodnený škodou spôsobenou
nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov („Zákon
o zodpovednosti“).
5. Nezákonným rozhodnutím, ktorým bola Sťažovateľke spôsobená škoda, je
rozhodnutie Správy katastra Humenné č. V-650/06 z 28. 06. 2006 („Nezákonné
rozhodnutie“), ktorým bol povolený vklad záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve
Sťažovateľky, pričom toto právo bolo zapísané na list vlastníctva , k. ú.
v časti C – ťarchy. Bolo tak urobené na základe záložnej zmluvy uzavretej 29.10. 2003
medzi veriteľom a záložným veriteľom a záložcom a vlastníkom
založených nehnuteľností, ktorým bola Sťažovateľka („Záložná zmluva“). Záložné právo
bolo zriadené pre zabezpečenie pohľadávky s príslušenstvom zo zmluvy o pôžičke
z 29.10.2003 uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom
, pričom pohľadávka veriteľa bola vo výške 4 500 000 Sk. V dôsledku
povolenia vkladu záložného práva došlo k realizácii záložného práva – dňa 2. 7. 2007 bola
vykonaná dobrovoľná dražba predajom nehnuteľností vo vlastníctve Sťažovateľky, pričom
novým vlastníkom týchto nehnuteľností sa stala spoločnosť Coryn, s.r.o. Nezákonné
rozhodnutie bolo následne na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia Správy katastra Humenné zrušené rozsudkom Krajského súdu z 9. decembra
2008 sp. zn. 1S/124/2006-128.
6. Dňa 22. 11. 2013 Okresný súd rozsudkom („Prvý rozsudok“) zaviazal Žalovaného
zaplatiť Sťažovateľke sumu 435 000 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania z tejto sumy
od 14. 03. 2011 až do zaplatenia vo výške 8%, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
priznal Sťažovateľke trovy konania. Rozsudok Okresný súd odôvodnil tým, že boli splnené
všetky zákonom stanovené podmienky na priznanie náhrady škody, ktorej výška bola zistená
znaleckým posudkom.
7. Prvý rozsudok bol uznesením Krajského súdu z 31. 03. 2015 na základe odvolania
Žalovanej zrušený vo vyhovujúcej časti a v časti trov konania. Podľa právneho názoru
Krajského súdu v konaní doposiaľ neboli preukázané všetky zákonom požadované
podmienky, ktoré musia byť splnené na priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Pochybnosti sa podľa Krajského súdu týkali primárne problematiky príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou.
8. Dňa 27. 01. 2016 Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom („Druhý
rozsudok“) rozhodol tak, že Žalovanú zaviazal zaplatiť Sťažovateľke 435 000 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 8% od 14. 03. 2011 do zaplatenia. Druhý rozsudok Okresného súdu
bol odôvodnený tým, že boli splnené všetky predpoklady na náhradu škody, ktoré
predpokladá Zákon o zodpovednosti.
9. Na základe odvolania podaného Žalovanou bol Druhý rozsudok uznesením
Krajského súdu zo 6. 6. 2017 zrušený a vec bola Okresnému súdu vrátená na nové konanie
a rozhodnutie. Zrušenie Druhého rozsudku Krajský súd odôvodnil tým, že neboli splnené
predpoklady na náhradu škody, konkrétne príčinná súvislosť, pretože nebolo preukázané, že
Nezákonné rozhodnutie bolo hlavnou a jedinou príčinou škody, pričom zároveň
Sťažovateľka mohla podať aj iné žaloby, ako napr. žaloba o neplatnosť dobrovoľnej dražby.
10. Dňa 20. 10. 2017 Okresný súd rozsudkom sp. zn. 21C/63/2011-436 („Tretí
rozsudok“) žalobu Sťažovateľky zamietol. V Treťom rozsudku Okresný súd okrem iného
poukázal na to, že Sťažovateľka neuniesla svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázala príčinnú
súvislosť medzi Nezákonným rozhodnutím a škodou. Konkrétne je v Treťom rozsudku
uvedené, že „nebolo preukázané, aby nezákonné rozhodnutie katastra o povolení vkladu
záložného práva do katastra bolo jedinou a hlavnou príčinou škody. Povolením vkladu
záložného práva nedošlo k zmene vlastníka a nedošlo ani k jeho obmedzeniu jeho
vlastníckych práv. K predaju pozemkov a k zmenšeniu majetku došlo až následne, udelením
príklepu na dobrovoľnej dražbe.».
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „11. Proti Tretiemu rozsudku podala
Sťažovateľka prostredníctvom Advokáta odvolanie, v ktorom poukázala na to, že nie je
zrejmé, aká iná príčina mohla byť dôvodom platného vzniku záložného práva ako
Nezákonné rozhodnutie, ktorým bol povolený vklad záložného práva. Žiadna iná príčina
platného vzniku záložného práva ako Nezákonné rozhodnutie neexistuje. Bez nezákonného
rozhodnutia by nemohla byť ani realizovaná dražba, v dôsledku ktorej Sťažovateľka prišla
o svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.
12. Krajský súd o odvolaní Sťažovateľky rozhodol Napádaným rozsudkom z 19. júna
2018, ktorým Tretí rozsudok Okresného súdu potvrdil a stranám sporu nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.
13. Následne bolo proti tomuto rozsudku Sťažovateľkou podané dovolanie, ktoré
bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 196/2018 z 29. 1. 2019
odmietnuté.“.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že «25. Neuralgickým bodom
predmetného sporu bolo posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi Nezákonným
rozhodnutím a vzniknutou škodou. Práve príčinná súvislosť bola primárnym dôvodom pre
zrušenie Prvého rozsudku aj Druhého rozsudku Okresného súdu Krajským súdom...
29. Ak budeme vychádzať z predpokladu, že výlučnou podmienkou je, aby predmetná
príčina vzniku škody bola jediná, poškodeného (v tomto prípade Sťažovateľku) takýto
prístup stavia do výrazne nevýhodnej pozície. Ak by popri Nezákonnom rozhodnutí
existovali (bez toho, aby na to mal poškodený vplyv) aj ďalšie, čo i len vedľajšie príčiny
vzniku škody (ako je to aj v tomto prípade), pre poškodeného by tento striktný prístup
znamenal, že sa náhrady škody automaticky nedomôže, a to ani pomerne. Dôvodom by bola
skutočnosť, že príčinou vzniku škody nebola výlučne jedna právna skutočnosť (hoci aj
hlavná, bez ktorej by ku vzniku škody nebolo došlo), ale aj ďalšie. Tento striktný prístup by
zároveň vylučoval priznanie čo i len pomernej časti vzniknutej škody (v miere, v akej sa tá-
ktorá právna skutočnosť na vzniku škody podieľala), pretože by nemohla byť splnená
podmienka príčinnej súvislosti...
35. Keďže v predmetnom prípade bolo hlavnou príčinou vzniku škody spôsobenej
Sťažovateľke práve Nezákonné rozhodnutie, striktný výklad podaný Krajským súdom a aj
Okresným súdom (viazaným právnym názorom Krajského súdu) Sťažovateľke znemožňuje
domôcť sa náhrady škody jej spôsobenej štátom...
39. Preto aj keby Sťažovateľka mala aj iné adekvátne prostriedky nápravy stavu
spôsobeného Nezákonným rozhodnutím, uvedené nemôže znamenať, že štát je z toho
automaticky „vyvinený“, a teda že automaticky nemôže zodpovedať za žiadnu škodu. Ak bol
Krajský súd toho názoru, že Sťažovateľka napr. mohla napadnúť samotnú dobrovoľnú
dražbu (hoci ako poukazovala, nezákonnosť Nezákonného rozhodnutia bola konštatovaná
až po samotnej dražbe), to samo osebe nemohlo automaticky viesť k záveru, že absentuje
príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím, ale malo sa to
(za predpokladu, že by bol uvedený názor Krajského súdu správny) prejaviť vo výške
priznanej náhrady škody a nie v prehre sporu.».
5. Napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú
podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené, keďže sa v nich krajský súd
a najvyšší súd nevysporiadali so všetkými námietkami sťažovateľky, ktoré boli uplatnené
v rámci odvolacieho a dovolacieho konania.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 3 listiny, práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie zruší a vec vráti na ďalšie
konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
15. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo
(napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
16. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis
proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie
z 19. 2. 1998).
17. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu
ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej
sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu
došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením
ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013,
IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
18. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 16/2018-458 z 19. júna 2018 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 196/2018 z 29. januára 2019.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy,
čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
5 Co 16/2018-458 z 19. júna 2018
19. Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu
Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C 63/2011-436 z 20. októbra 2017. Vo vzťahu
k záverom obsiahnutým v napadnutom rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú udržateľnosť a nezistil,
že by napadnutý rozsudok bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený,
a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
20. Sťažovateľka v tejto časti ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský
súd napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej
námietkami uvedenými v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 63/2011-436
z 20. októbra 2017. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd rozhodol arbitrárne. V dôsledku
toho malo podľa nej dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy,
čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu
činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolská
a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) a vychádzajúc
zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný súd uvádza, že v prípade procesného
rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania považuje lehotu na podanie ústavnej
sťažnosti v zásade za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti
posudzovanej veci zjavne vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu všeobecného súdu, ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu dovolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,
22. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ
uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho
práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie
ústavnej sťažnosti v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,
I. ÚS 276/2010). Tieto judikáty sa premietli do § 124 poslednej vety zákona o ústavnom
súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota
na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku. Vzhľadom na to sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením už
uvedených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 16/2018-458 z 19. júna
2018.
23. V relevantných častiach napadnutého rozsudku krajský súd predovšetkým
uviedol:
„16. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu 1. inštancie, že v konaní bolo
preukázané, že Správa katastra Humenné vydala pod. č. V-650/06 dňa 28.06.2006
nezákonné rozhodnutie, ktorým bol povolený vklad záložného práva k nehnuteľnostiam vo
vlastníctve žalobcu, čím podľa OZ platne vzniklo záložné právo a následne došlo k predaju
nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu na dobrovoľnej dražbe. Toto rozhodnutie má
konštitutívne účinky a znamená platný vznik záložného práva k nehnuteľnostiam.
Uvedené rozhodnutie Správy katastra Humenné č.V-650/06 z 28.06.2006, ktorým bol
povolený vklad záložného práva je nezákonné, pretože v konaní bolo preukázané, že
Krajský súd v Prešove ho v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, svojim
rozsudkom č. k. 1S/124/2006-128 z 09.12.2008, ktorý sa stal právoplatným 25.02.2009 a
vykonateľným dňa 12.03.2009 zrušil a vec bola vrátaná na ďalšie konanie. Súd teda v
konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia právoplatne týmto rozsudkom rozhodol, že
napadnuté rozhodnutie je nezákonné a preto ho zrušil a v rozsudku špecifikoval jeho
nezákonnosť, t. j. ktoré konkrétne právne normy boli porušené. Súd prvej inštancie správne
konštatoval, že podľa ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. aj podľa ust. § 442 Občianskeho
zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). V konaní bolo
skutočne preukázané, že všeobecná hodnota veci bola ku dňu 2.7.2007, teda ku dňu príklepu
a zániku vlastníckeho práva žalobcu určená znaleckým posudkom súdneho znalca vo výške
435.000 eur. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v danom
prípade žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť a nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a škodou, pričom v danom prípade zavinenie sa nevyžadovalo,
lebo išlo o objektívnu zodpovednosť. Preto bolo namieste žalobu zamietnuť. Odvolací súd
zhodne s názorom súdu 1. inštancie má za to, že nebolo preukázané, aby nezákonné
rozhodnutie katastra o povolení vkladu záložného práva do katastra bolo jedinou a hlavnou
príčinnou škody. Povolením vkladu záložného práva nedošlo k zmene vlastníka a nedošlo
ani k obmedzeniu jeho vlastníckych práv. K predaju pozemkov a k zmenšeniu majetku došlo
až následne, udelením príklepu na dobrovoľnej dražbe, ktorá však nasledovala až potom,
ako hlavný dlžník neslnil svoj záložným právom zabezpečovaný dlh (nesplnenie pohľadávky
riadne a včas). Ide o zloženú právnu skutočnosť, z ktorej nezákonné rozhodnutie o povolení
vkladu záložného práva nie je jedinou a hlavnou skutočnosťou. Podstatné je, že vkladom
záložného práva (nezákonné rozhodnutie) nedošlo k prevodu vlastníckeho práva žalobcu a
teda ani k zmenšeniu jeho majetku. I odvolací súd má za to, že v danom prípade v konaní o
náhradu škody voči štátu je potrebné skúmať, či žalobca využil všetky oprávnené
prostriedky, aby ujmu, ktorá predstavuje náhradu škody, bolo možné nahradiť inak.
Odvolací súd zotrváva na svojom právnom názore, že žalobca mohol a mal v súlade s
judikatúrou R89/2000 (analogický ručiteľ voči dlžníkovi) uplatniť si žalobou voči dlžníkovi
náhradu toho, čo za dlžníka plnil záložnému veriteľovi zo svojho majetku. Právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia má prednosť pred právom na náhradu škody voči štátu.
Taktiež dlžník mohol a mal podať žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby, keďže
vedel, že prebieha súdne konanie o neplatnosť vkladu záložnej zmluvy, na základe ktorej sa
dražba realizovala. Tam mohol uplatniť aj námietky o neplatnosti záložnej zmluvy a iné
námietky, čo však bez vážneho dôvodu neurobil. Pokiaľ žalobca poukázal na výsledky
trestného konania, kde bolo konštatované, že zabezpečovaný dlh bol dlžníkom splnený,
mohol a mal podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia voči záložnému veriteľovi,
ktorý sa na jeho úkor obohatil, lebo jednak prijal vrátené peniaze a jednak navrhol vykonať
dobrovoľnú dražbu na záloh.“
24. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal
a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými
v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 63/2011-436 z 20. októbra 2017.
Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto napadnutým rozsudkom
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Postup krajského súdu, ktorý vyústil do vydania
napadnutého rozsudku, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým
by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky použitých procesno-
právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno
považovať za neodôvodnený či arbitrárny.
25. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy,
čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu č. k. 5 Co 16/2018-458 z 19. júna 2018, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy,
čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 196/2018 z 29. januára 2019
26. Sťažovateľka v tejto časti ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší
súd napadnuté uznesenie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej
námietkami uvedenými v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Podľa
názoru sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne a vzhľadom na to sú podľa nej závery
dovolacieho súdu nesprávne. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
27. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 4 Cdo 196/2018
z 29. januára 2019 najvyšší súd uviedol:
„Žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili jednu zo základných
podmienok úspešnosti uplatnenia náhrady škody spôsobenej štátom z dôvodu nezákonného
rozhodnutia, a to príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím Správy katastra
Humenné a vzniknutou škodou, a zároveň súdy nižších inštancií od nej požadovali najprv
uplatnenie iných opravných prostriedkov, aby ujmu, ktorá predstavuje náhradu škody, bolo
možné nahradiť inak. Dovolací súd dospel k záveru, že uvedené námietky je potrebné
z hľadiska materiálneho považovať za námietky netýkajúce sa procesného postupu súdov
(v zmysle procedúry prejednania veci), ale za námietky týkajúce sa právneho posúdenia
veci (právnych záverov súdov), na ktorom súdy založili svoje rozhodnutia. Dovolací súd
poznamenáva, že v dôvodoch dovolania dovolateľka neuvádza, aká konkrétna právna
otázka bola odvolacím súdom nesprávne riešená a v čom spočíva nesprávnosť toho
riešenia. Pokiaľ by totiž dovolanie tieto dôvody obsahovalo, išlo by o dovolací dôvod
upravený v ustanovení § 432 ods. 1 C.s.p., t. j., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Tento dovolací dôvod však dovolateľka v dovolaní
nekonkretizovala v zmysle § 432 ods. 1 C.s.p., teda ani nepoužila.
V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. je
potrebné konštatovať, že najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že
realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď
R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011. 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon
od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho
vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia
niektorou zo strán civilného sporového konania. Na tom zotrval aj aktuálny judikát
R 24/2017.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľka neopodstatnene tvrdí,
že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z týchto
dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne proti rozsudku odvolacieho
súdu nie je podľa § 420 písm. f/ C.s.p. prípustné, preto ho ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/ C.s.p.).“
28. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení sp. zn. 4 Cdo 196/2018 z 29. januára 2019 zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal s relevantnými dovolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa
nestotožnil, a preto dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu
odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
29. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 196/2018 z 29. januára 2019 a základnými právami podľa
čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 3 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 196/2018 z 29. januára 2019, podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k.
5 Co 16/2018-458 z 19. júna 2018 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 196/2018
z 29. januára 2019
30. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti,
ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 16/2018-458 z 19. júna 2018
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 196/2018 z 29. januára 2019, je
nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti ňou použitej
argumentácie. Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená
v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
31. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci
na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2019