Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 249/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti

, , , zastúpenej advokátom

, , vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a 3 , Listiny

základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -458

z 19. júna 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 16. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti

, , (ďalej len „sťažovateľka), zastúpenej

advokátom , , ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 3 (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj základného práva podľa a práva podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -458 z 19. júna 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že «4. Sťažovateľka

podala dňa 10. 05. 2011 na Okresný súd žalobu, ktorou tento žiadala, aby zaviazal

Slovenskú republiku – Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky,

Chlumeckého 2, 820 12 Bratislava 212, IČO: 31 688 861 („Žalovaný“) na zaplatenie sumy

460 000 eur s príslušenstvom. Nárok sťažovateľky bol odôvodnený škodou spôsobenou

ne o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov („Zákon

o zodpovednosti“).

5. Nezákonným rozhodnutím, ktorým bola Sťažovateľke spôsobená škoda, je

rozhodnutie Správy katastra Humenné č. V-650/06 z 28. 06. 2006 („Nezákonné

rozhodnutie“), ktorým bol povolený vklad záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve

Sťažovateľky, pričom toto právo bolo zapísané na list vlastníctva , k. ú.

v časti C – ťarchy. Bolo tak urobené na základe záložnej zmluvy uzavretej 29.10. 2003

medzi veriteľom a záložným veriteľom a záložcom a vlastníkom

založených nehnuteľností, ktorým bola Sťažovateľka („Záložná zmluva“). Záložné právo

bolo zriadené pre zabezpečenie pohľadávky s príslušenstvom zo zmluvy o pôžičke

z 29.10.2003 uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom

, pričom pohľadávka veriteľa bola vo výške 4 500 000 Sk. V dôsledku

povolenia vkladu záložného práva došlo k realizácii záložného práva – dňa 2. 7. 2007 bola

vykonaná dobrovoľná dražba predajom nehnuteľností vo vlastníctve Sťažovateľky, pričom

novým vlastníkom týchto nehnuteľností sa stala spoločnosť Coryn, s.r.o. Nezákonné

rozhodnutie bolo následne na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti postupu

a rozhodnutia Správy katastra Humenné zrušené rozsudkom Krajského súdu z 9. decembra

2008 sp. zn. -128.

6. Dňa 22. 11. 2013 Okresný súd rozsudkom („Prvý rozsudok“) zaviazal Žalovaného

zaplatiť Sťažovateľke sumu 435 000 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania z tejto sumy

od 14. 03. 2011 až do zaplatenia vo výške 8%, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a

priznal Sťažovateľke trovy konania. Rozsudok Okresný súd odôvodnil tým, že boli splnené

všetky zákonom stanovené podmienky na priznanie náhrady škody, ktorej výška bola zistená

znaleckým posudkom.

7. Prvý rozsudok bol uznesením Krajského súdu z 31. 03. 2015 na základe odvolania

Žalovanej zrušený vo vyhovujúcej časti a v časti trov konania. Podľa právneho názoru

Krajského súdu v konaní doposiaľ neboli preukázané všetky zákonom požadované

podmienky, ktoré musia byť splnené na priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím. Pochybnosti sa podľa Krajského súdu týkali primárne problematiky príčinnej

súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou.

8. Dňa 27. 01. 2016 Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom („Druhý

rozsudok“) rozhodol tak, že Žalovanú zaviazal zaplatiť Sťažovateľke 435 000 Eur s úrokom

z omeškania vo výške 8% od 14. 03. 2011 do zaplatenia. Druhý rozsudok Okresného súdu

bol odôvodnený tým, že boli splnené všetky predpoklady na náhradu škody, ktoré

predpokladá Zákon o zodpovednosti.

9. Na základe odvolania podaného Žalovanou bol Druhý rozsudok uznesením

Krajského súdu zo 6. 6. 2017 zrušený a vec bola Okresnému súdu vrátená na nové konanie

a rozhodnutie. Zrušenie Druhého rozsudku Krajský súd odôvodnil tým, že neboli splnené

predpoklady na náhradu škody, konkrétne príčinná súvislosť, pretože nebolo preukázané, že

Nezákonné rozhodnutie bolo hlavnou a jedinou príčinou škody, pričom zároveň

Sťažovateľka mohla podať aj iné žaloby, ako napr. žaloba o neplatnosť dobrovoľnej dražby.

10. Dňa 20. 10. 2017 Okresný súd rozsudkom sp. zn. -436 („Tretí

rozsudok“) žalobu Sťažovateľky zamietol. V Treťom rozsudku Okresný súd okrem iného

poukázal na to, že Sťažovateľka neuniesla svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázala príčinnú

súvislosť medzi Nezákonným rozhodnutím a škodou. Konkrétne je v Treťom rozsudku

uvedené, že „nebolo preukázané, aby nezákonné rozhodnutie katastra o povolení vkladu

záložného práva do katastra bolo jedinou a hlavnou príčinou škody. Povolením vkladu

záložného práva nedošlo k zmene vlastníka a nedošlo ani k jeho obmedzeniu jeho

vlastníckych práv. K predaju pozemkov a k zmenšeniu majetku došlo až následne, udelením

príklepu na dobrovoľnej dražbe.».

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „11. Proti Tretiemu rozsudku podala

Sťažovateľka prostredníctvom Advokáta odvolanie, v ktorom poukázala na to, že nie je

zrejmé, aká iná príčina mohla byť dôvodom platného vzniku záložného práva ako

Nezákonné rozhodnutie, ktorým bol povolený vklad záložného práva. Žiadna iná príčina

platného vzniku záložného práva ako Nezákonné rozhodnutie neexistuje. Bez nezákonného

rozhodnutia by nemohla byť ani realizovaná dražba, v dôsledku ktorej Sťažovateľka prišla

o svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

12. Krajský súd o odvolaní Sťažovateľky rozhodol Napádaným rozsudkom z 19. júna

2018, ktorým Tretí rozsudok Okresného súdu potvrdil a stranám sporu nárok na náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

13. Následne bolo proti tomuto rozsudku Sťažovateľkou podané dovolanie, ktoré

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. 1. 2019

odmietnuté.“.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že «25. Neuralgickým bodom

predmetného sporu bolo posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi Nezákonným

rozhodnutím a vzniknutou škodou. Práve príčinná súvislosť bola primárnym dôvodom pre

zrušenie Prvého rozsudku aj Druhého rozsudku Okresného súdu Krajským súdom...

29. Ak budeme vychádzať z predpokladu, že výlučnou podmienkou je, aby predmetná

príčina vzniku škody bola jediná, poškodeného (v tomto prípade Sťažovateľku) takýto

prístup stavia do výrazne nevýhodnej pozície. Ak by popri Nezákonnom rozhodnutí

existovali (bez toho, aby na to mal poškodený vplyv) aj ďalšie, čo i len vedľajšie príčiny

vzniku škody (ako je to aj v tomto prípade), pre poškodeného by tento striktný prístup

znamenal, že sa náhrady škody automaticky nedomôže, a to ani pomerne. Dôvodom by bola

skutočnosť, že príčinou vzniku škody nebola výlučne jedna právna skutočnosť (hoci aj

hlavná, bez ktorej by ku vzniku škody nebolo došlo), ale aj ďalšie. Tento striktný prístup by

zároveň vylučoval priznanie čo i len pomernej časti vzniknutej škody (v miere, v akej sa tá-

ktorá právna skutočnosť na vzniku škody podieľala), pretože by nemohla byť splnená

podmienka príčinnej súvislosti...

35. Keďže v predmetnom prípade bolo hlavnou príčinou vzniku škody spôsobenej

Sťažovateľke práve Nezákonné rozhodnutie, striktný výklad podaný Krajským súdom a aj

Okresným súdom (viazaným právnym názorom Krajského súdu) Sťažovateľke znemožňuje

domôcť sa náhrady škody jej spôsobenej štátom...

39. Preto aj keby Sťažovateľka mala aj iné adekvátne prostriedky nápravy stavu

spôsobeného Nezákonným rozhodnutím, uvedené nemôže znamenať, že štát je z toho

automaticky „vyvinený“, a teda že automaticky nemôže zodpovedať za žiadnu škodu. Ak bol

Krajský súd toho názoru, že Sťažovateľka napr. mohla napadnúť samotnú dobrovoľnú

dražbu (hoci ako poukazovala, nezákonnosť Nezákonného rozhodnutia bola konštatovaná

až po samotnej dražbe), to samo osebe nemohlo automaticky viesť k záveru, že absentuje

príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím, ale malo sa to

(za predpokladu, že by bol uvedený názor Krajského súdu správny) prejaviť vo výške

priznanej náhrady škody a nie v prehre sporu.».

5. Napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú

podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené, keďže sa v nich krajský súd

a najvyšší súd nevysporiadali so všetkými námietkami sťažovateľky, ktoré boli uplatnené

v rámci odvolacieho a dovolacieho konania.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv podľa a 3 , listiny, práva podľa

dohovoru, ako aj základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie zruší a vec vráti na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

9. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

15. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania ().

16. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis

proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

17. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej

sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu

došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , ,

, , ).

18. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 3 , listiny a práva podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -458 z 19. júna 2018 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. januára 2019.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3 ,

čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-458 z 19. júna 2018

19. Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. -436 z 20. októbra 2017. Vo vzťahu

k záverom obsiahnutým v napadnutom rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú udržateľnosť a nezistil,

že by napadnutý rozsudok bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený

v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený,

a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v .

20. Sťažovateľka v tejto časti ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský

súd napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej

námietkami uvedenými v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -436

z 20. októbra 2017. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd rozhodol arbitrárne. V dôsledku

toho malo podľa nej dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa a 3 ,

čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu

činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolská

a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) a vychádzajúc

zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný súd uvádza, že v prípade procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania považuje lehotu na podanie ústavnej

sťažnosti v zásade za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti

posudzovanej veci zjavne vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu, ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu dovolacieho súdu (m. m. , ,

).

22. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ

uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho

práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie

ústavnej sťažnosti v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , , ,

). Tieto judikáty sa premietli do § 124 poslednej vety zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota

na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku. Vzhľadom na to sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením už

uvedených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. -458 z 19. júna

2018.

23. V relevantných častiach napadnutého rozsudku krajský súd predovšetkým

uviedol:

„16. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu 1. inštancie, že v konaní bolo

preukázané, že Správa katastra Humenné vydala pod. č. V-650/06 dňa 28.06.2006

nezákonné rozhodnutie, ktorým bol povolený vklad záložného práva k nehnuteľnostiam vo

vlastníctve žalobcu, čím podľa platne vzniklo záložné právo a následne došlo k predaju

nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu na dobrovoľnej dražbe. Toto rozhodnutie má

konštitutívne účinky a znamená platný vznik záložného práva k nehnuteľnostiam.

Uvedené rozhodnutie Správy katastra Humenné č.V-650/06 z 28.06.2006, ktorým bol

povolený vklad záložného práva je nezákonné, pretože v konaní bolo preukázané, že

Krajský súd v Prešove ho v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, svojim

rozsudkom č. k. -128 z 09.12.2008, ktorý sa stal právoplatným 25.02.2009 a

vykonateľným dňa 12.03.2009 zrušil a vec bola vrátaná na ďalšie konanie. Súd teda v

konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia právoplatne týmto rozsudkom rozhodol, že

napadnuté rozhodnutie je nezákonné a preto ho zrušil a v rozsudku špecifikoval jeho

nezákonnosť, t. j. ktoré konkrétne právne normy boli porušené. Súd prvej inštancie správne

konštatoval, že podľa ust. aj podľa ust. Občianskeho

zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). V konaní bolo

skutočne preukázané, že všeobecná hodnota veci bola ku dňu 2.7.2007, teda ku dňu príklepu

a zániku vlastníckeho práva žalobcu určená znaleckým posudkom súdneho znalca vo výške

435.000 eur. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v danom

prípade žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť a nepreukázal príčinnú súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím a škodou, pričom v danom prípade zavinenie sa nevyžadovalo,

lebo išlo o objektívnu zodpovednosť. Preto bolo namieste žalobu zamietnuť. Odvolací súd

zhodne s názorom súdu 1. inštancie má za to, že nebolo preukázané, aby nezákonné

rozhodnutie katastra o povolení vkladu záložného práva do katastra bolo jedinou a hlavnou

príčinnou škody. Povolením vkladu záložného práva nedošlo k zmene vlastníka a nedošlo

ani k obmedzeniu jeho vlastníckych práv. K predaju pozemkov a k zmenšeniu majetku došlo

až následne, udelením príklepu na dobrovoľnej dražbe, ktorá však nasledovala až potom,

ako hlavný dlžník neslnil svoj záložným právom zabezpečovaný dlh (nesplnenie pohľadávky

riadne a včas). Ide o zloženú právnu skutočnosť, z ktorej nezákonné rozhodnutie o povolení

vkladu záložného práva nie je jedinou a hlavnou skutočnosťou. Podstatné je, že vkladom

záložného práva (nezákonné rozhodnutie) nedošlo k prevodu vlastníckeho práva žalobcu a

teda ani k zmenšeniu jeho majetku. I odvolací súd má za to, že v danom prípade v konaní o

náhradu škody voči štátu je potrebné skúmať, či žalobca využil všetky oprávnené

prostriedky, aby ujmu, ktorá predstavuje náhradu škody, bolo možné nahradiť inak.

Odvolací súd zotrváva na svojom právnom názore, že žalobca mohol a mal v súlade s

judikatúrou R89/2000 (analogický ručiteľ voči dlžníkovi) uplatniť si žalobou voči dlžníkovi

náhradu toho, čo za dlžníka plnil záložnému veriteľovi zo svojho majetku. Právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia má prednosť pred právom na náhradu škody voči štátu.

Taktiež dlžník mohol a mal podať žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby, keďže

vedel, že prebieha súdne konanie o neplatnosť vkladu záložnej zmluvy, na základe ktorej sa

dražba realizovala. Tam mohol uplatniť aj námietky o neplatnosti záložnej zmluvy a iné

námietky, čo však bez vážneho dôvodu neurobil. Pokiaľ žalobca poukázal na výsledky

trestného konania, kde bolo konštatované, že zabezpečovaný dlh bol dlžníkom splnený,

mohol a mal podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia voči záložnému veriteľovi,

ktorý sa na jeho úkor obohatil, lebo jednak prijal vrátené peniaze a jednak navrhol vykonať

dobrovoľnú dražbu na záloh.“

24. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -436 z 20. októbra 2017.

Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Postup krajského súdu, ktorý vyústil do vydania

napadnutého rozsudku, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým

by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky použitých procesno-

právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno

považovať za neodôvodnený či arbitrárny.

25. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa a 3 ,

čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu č. k. -458 z 19. júna 2018, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3 ,

čl. 36 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. januára 2019

26. Sťažovateľka v tejto časti ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší

súd napadnuté uznesenie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej

námietkami uvedenými v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Podľa

názoru sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne a vzhľadom na to sú podľa nej závery

dovolacieho súdu nesprávne. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu

jej základných práv podľa a 3 , listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

27. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 29. januára 2019 najvyšší súd uviedol:

„Žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili jednu zo základných

podmienok úspešnosti uplatnenia náhrady škody spôsobenej štátom z dôvodu nezákonného

rozhodnutia, a to príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím Správy katastra

Humenné a vzniknutou škodou, a zároveň súdy nižších inštancií od nej požadovali najprv

uplatnenie iných opravných prostriedkov, aby ujmu, ktorá predstavuje náhradu škody, bolo

možné nahradiť inak. Dovolací súd dospel k záveru, že uvedené námietky je potrebné

z hľadiska materiálneho považovať za námietky netýkajúce sa procesného postupu súdov

(v zmysle procedúry prejednania veci), ale za námietky týkajúce sa právneho posúdenia

veci (právnych záverov súdov), na ktorom súdy založili svoje rozhodnutia. Dovolací súd

poznamenáva, že v dôvodoch dovolania dovolateľka neuvádza, aká konkrétna právna

otázka bola odvolacím súdom nesprávne riešená a v čom spočíva nesprávnosť toho

riešenia. Pokiaľ by totiž dovolanie tieto dôvody obsahovalo, išlo by o dovolací dôvod

upravený v ustanovení , t. j., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Tento dovolací dôvod však dovolateľka v dovolaní

nekonkretizovala v zmysle , teda ani nepoužila.

V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle je

potrebné konštatovať, že najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že

realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď

R 54/2012 a , , . ,

, , a ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon

od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho

vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia

niektorou zo strán civilného sporového konania. Na tom zotrval aj aktuálny judikát

R 24/2017.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľka neopodstatnene tvrdí,

že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z týchto

dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne proti rozsudku odvolacieho

súdu nie je podľa prípustné, preto ho ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol ( ).“

28. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení sp. zn. z 29. januára 2019 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými dovolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa

nestotožnil, a preto dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

29. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2019 a základnými právami podľa

a 3 , listiny a právom podľa dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa

a 3 , listiny a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2019, podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k.

-458 z 19. júna 2018 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. januára 2019

30. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných

práv podľa a 3 , listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. -458 z 19. júna 2018

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2019, je

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti ňou použitej

argumentácie. Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená

v súlade s .

31. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci

na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2019