Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1TdoV/22/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Haralda Stiffela

a sudcov JUDr. Milana Lipovského, JUDr. Štefana Michalíka, JUDr. Daniela Hudáka

a JUDr. Martina Piovartsyho, v trestnej veci proti obvinenému Ing. L. M. , CSc., a spol., vedenej

na Krajskom súde v Prešove, pod sp. zn. , prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom

dňa 29. novembra 2011 v Bratislave, dovolanie, ktoré podali obvinení Ing. L. M., CSc., a Ing.

Ľ. L., zastúpení obhajcom JUDr. Z. K., advokátom v Košiciach, proti uzneseniu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. septembra 2010, sp. zn. , a takto

rozhodol:

Podľa sa dovolanie obvinených Ing. L. M., CSc., a Ing. Ľ. L.

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 20. októbra 2009, sp. zn. , boli obvinení

Ing. L. M., CSc., a Ing. Ľ. L. uznaní za vinných z trestného činu marenia konkurzného alebo

vyrovnacieho konania v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. b), ods. 3

účinného do 01. januára 2006 (ďalej len „ Tr. zák.“), na tom

skutkovom základe, že

obžalovaný Ing. L. M., CSc., v postavení spoločníka obchodnej spoločnosti N., s.r.o., P., od

30. júna 1998 člena Predstavenstva N., a.s., K. a súčasne konateľa a technického námestníka

obchodnej spoločnosti N., spol. s.r.o. P. a obžalovaný Ing. Ľ. L. v postavení spoločníka obchodnej

spoločnosti N., s.r.o., P., od 30. júna 1998 člena Predstavenstva N., a.s. K. a súčasne konateľa

a námestníka pre inžiniering obchodnej spoločnosti N., spol. s.r.o. P., konali tak, že

obžalovaní Ing. Ľ. L. a Ing. L. M., CSc., po tom, čo ako konatelia obchodnej spoločnosti

N., spol. s.r.o., P. dňa 20. augusta 1998 podpísali s Č., a.s., pobočka P., 2 zmluvy o vstupe banky do

záväzkov na klienta č. X. a č. X. a na účty spoločnosti N., spol. s.r.o., P. č. X. bolo dňa

19. augusta 1998 prevedených 5.970.000.-Sk a č. X. bolo dňa 6. októbra 1998 prevedených

1.612.000.-FRF v súvislosti s akciou W., Poľská republika v tendry so spoločnosťou S. z F.,

prostredníctvom francúzskej banky C. L., po vzájomnej dohode dňa 18. mája 1999 žiadosťami

o prevod finančných prostriedkov adresovaných uvedenej banke, previedli tieto finančné

prostriedky na novovytvorené účty obchodnej spoločnosti N., a.s., K., č. účtov X. a X. v tom istom

peňažnom ústave, aj napriek tomu, že vedeli o ustanovení predbežného správcu konkurznej

podstaty v súvislosti s návrhom na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti N., spol. s.r.o., P.

uznesením Krajského súdu Košice č. z 5. mája 1999 a z toho vyplývajúceho zákazu

disponovania s majetkom tvoriacim konkurznú podstatu, čím spôsobili, že uvedené finančné

prostriedky nemohli byť zahrnuté do konkurznej podstaty spoločnosti N., spol. s.r.o., P. ku škode

tejto spoločnosti vo výške 17.236.268.-Sk, (po prepočte konverzným kurzom 512.139,28 EUR).

Za tento trestný čin uložil Krajský súd v Prešove obvineným Ing. L. M., CSc., a Ing. Ľ. L.

podľa § 256d ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov každému samostatne.

Podľa § 58 ods. 1, písm. a), § 59 ods. 1 Tr. zák. im bol výkon týchto trestov podmienečne

odložený na skúšobnú dobu 3 rokov.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove nadobudol právoplatnosť 28. septembra 2010, kedy

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, uznesením sp. zn. , podľa § 256

č. účinného do 01. januára 2006 (ďalej len „“) odvolania

obvinených Ing. L. M., CSc., Ing. Ľ. L. a krajského prokurátora v Prešove zamietol.

Krajský súd v Prešove predložil dňa 21. septembra 2011 Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolanie, ktoré podali obvinení Ing. L. M., CSc., a Ing. Ľ. L. na uvedenom Krajskom

súde v Prešove dňa 31. marca 2011, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. septembra 2010, sp. zn. , z dôvodu uvedeného v

Domáhali sa ním, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd, vyslovil, že týmto

uznesením a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol zákon porušený v ich neprospech. V tejto

súvislosti obvinení prostredníctvom obhajcu argumentovali nasledovne :

Nesprávne právne posúdenie zisteného skutku vidíme predovšetkým v tom, že ani

prvostupňový, ani druhostupňový súd, vôbec neprihliadol k očividným nesprávnym interpretáciám

skutkových zistení, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Predovšetkým

finančné prostriedky, ktoré boli predmetom obžaloby, nikdy neboli vlastníctvom N., nakoľko slúžili

ako garancia pre projekt W. Toto je zásadná nesprávnosť, ktorú súdy vôbec nebrali do úvahy, hoci

tento fakt bol nielen našimi výpoveďami, ale aj listinnými dôkazmi a výpoveďami nezávislých

svedkov úplne preukázaný. JUDr. R.-H., ako správkyňa konkurznej podstaty, potvrdila, že obvinení

pri jej osobnej návšteve dňa 17. júna 1999 v sídle spoločnosti, kedy jej boli predložené súpisy aktív

a pasív a medzi nimi bola aj pohľadávka finančných garancií. Na hlavnom pojednávaní dňa 30.

apríla 2008 svedkyňa opätovne túto skutočnosť potvrdila, a to, že obvinení jej majetok N., s.r.o., P.

nezatajovali a od počiatku v súpise majetku tejto spoločnosti mala podchytenú aj túto pohľadávku.

Mimo toho, táto pohľadávka, ktorá bola v skutočnosti garanciou pre projekt W. bola mimo našu

dispozíciu a je absolútne irelevantné, či sme nejakú „žiadosť o prevod“ podpísali, nakoľko

rozhodnutím Č. a.s. P. došlo k prevodu finančných prostriedkov na vnútrobankový účet. Nakoniec

sám prvostupňový súd na strane 7 odsek 4 konštatuje, že „išlo o finančné garancie, s týmito

nakladať obžalovaní ani nemohli...“ a k prevodu došlo bez pričinenia obžalovaných, ba proti ich

neskoršej vôli, avšak v súlade s čl. VIII. bod 3 zmlúv č 306/02/10/98/JJ a 306/03/10/98/JJ, obe z 20.

augusta 1998 s neskoršími dodatkami z 29. apríla 1999.

Napriek tomu že prvostupňový súd túto skutočnosť uviedol vo svojom rozsudku, odsúdil nás,

dávame do pozornosti, že v predchádzajúcich troch prípadoch, keď sme boli spod obžaloby

krajského prokurátora oslobodení, táto informácia mala rozhodujúci význam. Nakoľko

prvostupňový súd s prihliadnutím na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nás odsúdil, čím

poprel svoju nezávislosť formuláciou (strana 7), čím zrejme chcel deklarovať nezhodu v právnom

názore s nadriadeným súdom. Lenže táto skutočnosť je zásadnou a na jej existencii súdy nesprávne

a nezákonne rozhodli. Vyvodzujeme z toho, že aj keď senát najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí

na strane 8 odsek 3 uvádza, že „krajský súd preto pochybil, pokiaľ skutok po právnej stránke

kvalifikoval podľa citovaného zákonného ustanovenia, stavu veci zodpovedala právna kvalifikácia

skutku podľa § 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. c), ods. 3 Tr. zák., podľa ktorého sa tohto konania

dopustí ten, ktorý nevydá vec patriacu do konkurznej podstaty a spôsobí takýmto činom značnú

škodu“.

Táto argumentácia odvolacieho súdu nemá vôbec oporu v dôkazoch. Poukázali sme už

vyššie na to, čo uvádzal aj prvostupňový súd na strane 7 ods. 4 rozsudku a je to v konečnom

dôsledku preukázané aj zmluvami, ktoré boli uzavreté ešte pred vyhlásením konkurzu na spoločnosť

( v spise sa nachádzajúce záložné zmluvy zo dňa 29. apríla 1999 k pohľadávkam č. 306/02/61/98/JJ

a 306/03/61/98/JJ, ktorú na strane jednej uzavreli Ing F. a Ing. J. za banku a za N. a.s. Košice, Ing.

M. a Ing. M., CSc., to v plnom rozsahu potvrdzujú ). Bolo preukázané aj to, že k uzavretiu týchto

zmlúv a prevodu finančných prostriedkov došlo na základe požiadavky štatutárnych zástupcov N.,

ktorú podali JUDr. K. a Ing. M..

Z toho vyvodzujeme a preukázateľne aj tvrdíme, že postupy predchádzali dátumu vyhlásenia

konkurzu a bolo len a výlučne na banke, kedy prevody uskutoční, pričom zmluvami bola banka

viazaná a nezávisle od našej vôle mala a musela finančné prostriedky previesť. Zdôrazňujeme, že

správkyňa konkurznej podstaty spoločnosti N. bola ustanovená súdom s dátumom 10. mája 1999.

Za týchto okolností akýkoľvek prevodný príkaz, či tzv. žiadosť o prevod, datovaný dňom

18. mája 1999 bol absolútne nadbytočný a v konečnom dôsledku aj zásadným spôsobom

spochybnený svedeckými výpoveďami Ing. H., svedka O. a samozrejme aj nami, ktorí sme zhodne

potvrdili, že koncom roku 1999 sme boli na pozvanie riaditeľky banky v jej sídle a pre zrejme

administratívne pochybenia banky sme konvalidovali niektoré listiny, vrátane aj antidatovanej

žiadosti o prevod zo dňa 18. mája 1999.

Napriek tomu, že sme otázku garancií vysvetlili a preukázali opak toho, čo tvrdí odvolací

súd vo svojom uznesení, pri tomto dokumente banky nazvanom „žiadosť o prevod zo dňa 18. má-

ja 1999“, je potrebné ozrejmiť niektoré skutočnosti, na ktoré pri rozhodovaní nebral na zreteľ.

Jediným záväzným a zaužívaným slovným výrazom na listinách pre prevod vo všetkých bankách bol

aj v roku 1999 „prevodný príkaz“ a nie žiadosť o prevod. Správny výraz - prevodný príkaz

používali pracovníci banky aj vo svojich výpovediach ako svedkovia (konkrétne Ing. F.). V zmysle

vtedy platného a Všeobecných obchodných podmienok vydaných

NBS dňa 07. decembra 1993 mala banka zabezpečiť prevod zmienených finančných prostriedkov na

účet N. a.s. do jedného dňa po podpísaní zmluvy. Banka tak neurobila. Podľa nášho názoru si

banka bola vedomá porušenia svojich povinností, a preto sa snažila svoju chybu „zhojiť“ spornou

„žiadosťou o prevod“. Tvrdíme, že sporná „žiadosť o prevod“ bola podpísaná 20. decembra 1999.

Spornosť tohto dokladu osvedčuje aj to, že Všeobecné obchodné podmienky vydané NBS

zároveň stanovujú obligatórne náležitosti písomného príkazu na zúčtovanie. Podpísané musia byť

oprávnenými osobami podľa podpisových vzorov a verifikáciu vykonáva pracovník banky svojim

podpisom. Na tejto „žiadosti o prevod“ však podpis pracovníka banky chýba. Nepochybne to mal

byť podpis Ing. J., ale ten ho nepodpísal a nemohol ho podpísať ani v reálnom čase, tzn.

20. decembra 1999, nakoľko už čerpal dovolenku z dôvodu odchodu z banky. Táto „žiadosť

o prevod“ bola napísaná na klasickom písacom stroji, hoci banka už v tom čase využívala zásadne

počítačom vyhotovované listiny. Je zrejmé, že tento doklad sa objavil až následne vo vyšetrovacom

spise a jeho pôvod je obklopený mimoriadne záhadnými skutočnosťami. Pri jeho pozornom

preskúmaní je zistiteľné, že listina vykazuje rozdiely v type písma - pokiaľ ide o text a potom

samotný dátum. Nepochybne bude potrebné zabezpečiť originál tejto žiadosti a tento podrobiť

expertíze. Podľa nášho názoru ide o vyrobený falzifikát majúci za cieľ dosiahnuť napriek úplne

spornému vznesenému obvineniu výsledok taký, aký sa v konečnom dôsledku odsúdením dosiahol.

Viacerí pracovníci banky potvrdili, že vôbec nebola potrebná „žiadosť o prevod“ a na zmenu

garancie bolo postačujúce znenie zmlúv o zmene garancií, ktoré boli podpísané ešte

29. apríla 1999.

Doposiaľ jednoznačne a preukázateľne nebolo dokázané, že Ing. M., bol o ustanovení

správkyne do 19. mája 1999 vyrozumený. Existujú len domnienky, a to osobitne zdôrazňoval

aj krajský súd v doterajších oslobodzujúcich rozsudkoch.

Podľa v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie

na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom

prostriedku. V tejto súvislosti obvinení upozorňujú na priebeh hlavných pojednávaní a na konanie

pred odvolacím súdom, a to čo sa týka odmietnutia návrhov na vykonanie dokazovania. Týkalo

sa to sporného dokumentu - žiadosti o prevod. Prvostupňový ani odvolací súd sa s návrhmi

nezaoberal a vo svojom uznesení ich ani nespomenul, čo považujeme za osvedčenie, že naše návrhy

boli ignorované. Navrhovali sme, aby si prvostupňový súd zabezpečil:

a) knihu návštev v Č. a.s. P., z dňa 18. mája 1999, nakoľko každá návšteva sa zapisovala a podľa

nej sa dá zistiť, či sme v banke boli,

b) záznam z kamerového systému v Č. a.s. P.,

c) zabezpečiť originál „žiadosti o prevod“,

d) vypočuť vyšetrovateľa JUDr. K., ktorý vo veci OÚV P. konal so zameraním na to, za akých

okolností, kedy a od koho nadobudol tzv. „žiadosť o prevod“.

Z týchto dôvodov obvinení v dovolaní navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

z dôvodu uvedeného v konštatoval uvedené

porušenie zákona v ich neprospech a podľa zrušil uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. septembra 2010, sp. zn. a rozsudok Krajského súdu

v Prešove z 20. októbra 2009, sp. zn. . Ďalej navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky podľa vrátil vec s právnym názorom na ďalšie konanie.

V zmysle sa krajský prokurátor v Prešove, prostredníctvom svojho

námestníka, dňa 23. augusta 2011 k obsahu uvedeného dovolania vyjadril nasledovne:

Za právnu inperfektnosť dovolania považujem fakt, že skutočnosti uvádzané v dovolaní

sú v zásade namietaním správnosti a úplnosti zisteného skutku, aj keď sa možno domnievať,

že dovolateľ vychádza z právneho názoru, že v konkrétnom prípade neboli naplnené pojmové znaky

skutkovej podstaty prejednávaného ani iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti

aplikovaného Tr. zák.

Citovaný rozsudok Krajského súdu Prešov a s ním súvisiace uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky považujem za zákonné.

Mám za to, že v priebehu trestného konania bolo vykonané dokazovanie v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie, bol zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti

a takto vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obvinení naplnili pojmové znaky skutkovej

podstaty trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 256d ods. 1

písm. b), ods. 3 Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.

Predpokladom vyvodenia trestnej zodpovednosti pre predmetný trestný čin je to, aby

páchateľ, ktorý marí konkurzné konanie tým, že koná spôsobom, ktorý znemožní, aby sa vec

patriaca do konkurznej podstaty zapísala a odhadla a spôsobí takým činom škodu veľkého rozsahu.

Ak páchateľ prevedením peňažných prostriedkov z účtu firmy, na ktorú bol vyhlásený konkurz, resp.

bol ustanovený predbežný správca konkurznej podstaty, čo má za následok zákaz manipulovať

s majetkom zo zákona, na účet inej firmy, sleduje účel, aby finančné prostriedky nepodliehali

konkurznému konaniu, dopustí sa uvedeného trestného činu. Na naplnenie pojmových znakov

kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu je nevyhnutné spôsobenie škody.

Za rozporné s výsledkami vykonaného dokazovania považujem tvrdenie dovolateľa

o vážnom spochybnení žiadosti o prevod finančných prostriedkov z 18. mája 1999. Dôkazmi,

po posúdení ktorých boli dovolaním napádané rozhodnutia súdov vydané, bolo že obžalovaní vedeli

o ustanovení predbežnej správkyne konkurznej podstaty, JUDr. R., a teda aj o zákaze nakladania

s majetkom spoločnosti, a to rozhodne pred dátumom 18. mája 1999 a súčasne bolo preukázané, že

k prevodu peňažných prostriedkov došlo práve tohto dňa, na základe písomnej žiadosti podpísanej

obvinenými z toho istého dňa.

Stotožňujem sa so závermi súdov, osobitne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

že z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že konatelia spoločnosti

sa dozvedeli o ustanovení predbežnej správkyne konkurznej podstaty pred kritickým dňom

18. mája 1999, t.j. dozvedeli sa vtedy aj o zákaze manipulácie s majetkom spoločnosti. Obvinený

Ing. L. svojim podpisom priamo potvrdil prevzatie listu o ustanovení predbežnej správkyne

a obvinený Ing. L. M., CSc.,, i keď prevzatie o ustanovení predbežnej správkyne nepodpísal

(nepodpisoval v zamestnaní žiadne prevzatie pošty na svoj úsek), ale jeho vedomosť o uvedenej

skutočnosti vyplýva jednak z výpovede jeho susedy pani Z. č.l. 2510), že si navzájom preberali poštu

a túto si odovzdávali bezprostredne po jej prevzatí, ale aj z výpovede svedkyne Ž. Z. (č. l. 2516), že

list od predbežnej správkyne bol doručený spoločnosti a bol evidovaný pod č. 1497 a bol pridelený

Ing. M., CSc., Stotožňujem sa so záverom súdov, že okrem výpovedí obžalovaných nie sú žiadne

relevantné dôkazy, ktoré by spochybňovali prijatie takéhoto záveru.

Ani po doplnení dokazovania Krajským súdom v Prešove v intenciách opakovane vydaných

uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými boli zrušené oslobodzujúce rozsudky,

v rámci ktorých vykonal krajský súd odvolacím súdom nariadené dokazovanie a zároveň akceptoval

aj všetky návrhy obhajcu, nevynímajúc návrhy na vypočutie správkyne konkurznej podstaty

Mgr. R. – H., Ing. J., neboli zistené žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by jednoznačnosť záveru

v tomto smere spochybňovali. Takéto skutočnosti nevyplynuli z výpovedi svedkov Ing. F., Ing. J.,

JUDr. S. ani Ing. S.. Ani jeden z týchto svedkov nespochybnil, že prevod peňažných prostriedkov bol

vykonaný 18. mája 1999, o čom nepochybne svedčí výpis z účtu, ako zásadný objektívny dôkaz

prevodu peňazí. Písomná žiadosť o prevod je plne v súlade s výpisom z účtu a spochybňovanie

dátumu jej podpísania zo strany obžalovaných považujem za tohto stavu za účelové a dôkazmi

vyvrátené.

Naznačené skutočnosti uvádzam v zásade len z dôvodu, že ich spochybňovaním sa domáha

dovolateľ zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu, majúc pritom na zreteli, že ide v rámci

dovolacieho konania o neprípustnú požiadavku opätovného skúmania a menenia skutkových zistení.

Vo vzťahu k vyjadreniam dovolateľa, skutočnosť, že k zmene zaistenia treťou osobou došlo

už na základe žiadosti z 1. apríla 1999 a následne na to podpísaných zmlúv o zriadení záložného

práva z 29. apríla 1999, nepovažujem v tomto smere za relevantnú. Je zrejmé, že na základe týchto

žiadosti a zmlúv došlo k zmene zaistenia treťou osobou, konkrétne spoločnosť N., a.s,. K.

sa zaviazala zaistiť vystavené bankové záruky v prospech spoločnosti N., s.r.o,. P. vlastnými

finančnými prostriedkami, ktoré podľa prehlásenia uvedeného v zmluvách spoločnosť v čase

podpísania zmlúv reálne vlastnila. Je nepochybne preukázané, že takéto prehlásenie zástupcov

spoločnosti N., a.s., K. nezodpovedalo skutočnosti. Výpoveďami Ing. J. a Ing. F. a ďalších

pracovníkov Č., a.s., ako aj výpisom z účtu uvedenej spoločnosti, je nepochybne preukázané, že

spoločnosť v čase podpísania zmlúv takéto peňažné prostriedky nemala. Tieto prostriedky, ktorými

mala zaistiť vystavené bankové záruky, spoločnosť získala až po prevode z účtu spoločnosti N.,

s.r.o., na základe nepochybných žiadosti z 18. mája 1999.

Je zrejmé, že žiadosťami o zmenu zaistenia treťou osobou z 1. apríla 1999 a zmlúv

z 29. apríla 1999 malo dôjsť, a aj došlo, k zmene subjektu, ktorý bude svojím majetkom zaisťovať

poskytnuté bankové garancie. Pred podpísaním týchto zmlúv bol týmto subjektom N., s.r.o., P.

Po podpise zmlúv sa týmto subjektom stala spoločnosť N., a.s., K. Tieto žiadosti nemožno súčasne

považovať aj za žiadosti o prevod peňažných prostriedkov, bankových garancií, z účtu N. na účet

N., a.s., zriadený 3. mája 1999. Už len samotný dátum zriadenia predmetného účtu preukazuje, že

prevod v deň podpisu zmluvy ani nebolo možné uskutočniť, keďže účet neexistoval.

Nestotožňujem sa ani s názorom dovolateľa, že s predmetnými peňažnými prostriedkami

nemohla spoločnosť N. disponovať. Disponovaním s peňažnými prostriedkami je nepochybne aj

prevod peňazí na účty N., a.s,. K., k čomu došlo 18. mája 1999. Takéto nakladanie nezodpovedá

tvrdeniu svedkyne Ing. F., na ktoré súd poukazuje, a síce, že išlo o poskytnutú zálohovú platbu,

poskytnutú francúzskou stranou v prospech N., s.r.o., P., z ktorej sa preplácali faktúry vystavené

uvedenou spoločnosťou, ale až po tom, čo ich odobrila francúzska strana. Je zrejmé, že prevod

peňazí na účty N., a.s,. K. bol uskutočnený bez akejkoľvek súčinnosti s francúzskou stranou, a teda

je zrejmé, že spoločnosť N., s.r.o., P. bola riadnym vlastníkom predmetným peňažných prostriedkov,

slúžiacich na zaistenie vystavených bankových záruk.

Súdy správne ustálili, že prevodom peňazí z účtov N., s.r.o,. P. po ustanovení predbežnej

správkyne konkurznej podstaty JUDr. R., obvinení konali s úmyslom, aby tieto peňažné prostriedky

neboli zahrnuté do konkurznej podstaty spoločnosti N.. Už z výpovedi ich samotných je zrejmé, ako

štatutárni zástupcovia spoločnosti vzhľadom k zlej finančnej situácie spoločnosti vedeli o reálnej

hrozbe exekúcie na majetok spoločnosti, už v mesiaci apríl 1999 smerovali ich aktivity k záchrane

finančných prostriedkov pred exekútormi. V kontexte s tým, je podľa môjho názoru, aj konanie

obvinených po tom, čo sa dozvedeli o ustanovení predbežnej správkyne konkurznej podstaty, s tým,

že v danom prípade už išlo nie o ochranu majetku pred možnými exekúciami, ale o spôsob

odstránenia majetku spoločnosti po reálnom ustanovení správkyne konkurznej podstaty.

Nepochybne konali s vedomím, že akékoľvek nakladanie majetkom spoločnosti N. bez súhlasu

predbežnej správkyne, nie je možné. To, že prevod peňazí sa uskutočnil až 18. mája 1999, teda

s vedomím, že je ustanovená predbežná správkyňa konkurznej podstaty, považujem vyššie

popísanými dôkazmi za nepochybne preukázané.

Následkom ich konania bola skutočnosť, že predmetné finančné prostriedky neboli

materiálne zahrnuté do súpisu majetkovej podstaty úpadcu, N., spol. s r.o. P., ku škode uvedenej

spoločnosti v sume 17.236.268,- Sk (572.139,28 Eur).

Je nepochybne, že konaním obžalovaných došlo k ohrozeniu úplného a správneho zistenia

majetku patriaceho do konkurznej podstaty v tom smere, že tieto úkony nemohla predbežná

správkyňa konkurznej podstaty vykonať riadnym spôsobom v konkrétnom čase po jej ustanovení

do funkcie predbežnej správkyne. To, že obvinení sledovali zámer mariť konkurzné konanie,

je zrejmé aj z formulácie, akou odôvodňovali presun peňazí na účty N., a.s., a síce malo ísť

o ochranu pred exekúciou. Je zrejmé, že k tomu, aby mohli byť peňažné prostriedky vrátené

spoločnosti N., bolo nutné podať žalobu o neplatnosť právneho úkonu zo strany správkyne

konkurznej podstaty, čo rovnako nasvedčuje, že peňažné prostriedky nemohli byť po ich prevode na

účty N., a.s., zahrnuté do konkurznej podstaty N. Skutočnosť, že uvedená suma bola v spoločnosti

N., s.r.o., P. formálne evidovaná ako pohľadávka, nie je relevantná. Zhromaždené dôkazy

preukazujú, že aktivity obžalovaných smerujúce k vráteniu peňazí na účty N. boli až dôsledkom

reálnej hrozby trestného stíhania, resp. už začatia trestného stíhania vo veci uznesením z 22. marca

2000.

Krajský prokurátor v Prešove preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

predmetné dovolanie obvinených Ing. L. M., CSc., a Ing. Ľ. L. podľa

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že dovolanie je

prípustné ( a ), bolo podané oprávnenou osobou (

písm. b) ), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok

podať (, ), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, že podané

dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa ( ).

So zreteľom na novelu č. a prechodné ustanovenie

ods. 2 , sa použije pre rozhodovanie o dovolaní obvinených Ing. L. M., CSc., a Ing. Ľ. L.,

účinný od 01. septembra 2011.

Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne uplatnených

námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho

dôvodu, musí skutočne, t.j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu

uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na

príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý

je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania,

vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody

dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní -

podstatne užšie.

Podľa ustanovenia dovolanie možno podať len, ak rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Z obsahu dovolania obvinených vyplýva, že ako osobitný dovolací dôvod, uvádzajú

námietky týkajúce sa zásadne skutkových zistení súdov oboch stupňov, a to čo sa týka hodnotenia

a odmietnutia vykonania navrhnutých dôkazov (sporná „žiadosť o prevod“, preukázanie vedomosti

Ing. M. o ustanovení predbežnej správkyne konkurznej podstaty, údajné pochybenie banky,

nezabezpečenie dôkazov ako napr. knihy návštev, záznamu z kamerového systému a iné.).

Namietanie týchto skutočností, akým je spochybňovanie vyhodnotenia vykonaného dokazovania,

iné hodnotenie skutku, predstavuje namietanie skutkových zistení a záverov, čo vyššie citované

ustanovenie nepripúšťa. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie

vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento

nemôže na nich nič meniť. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu

skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní

pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len

odvolací súd.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nepreskúmava

skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu, teda nepreskúmava ani

neúplnosť skutkových zistení ani nesprávne hodnotenie dôkazov a podobne. Rozsah jeho

prieskumnej povinnosti je vždy vymedzený len dovolacím dôvodom, pre ktorý je dovolanie podané.

Prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, dôsledne vychádza zo zásady,

že trestné konanie je založené na princípe dvojinštančnosti. Dovolanie ani prostredníctvom tohto

dovolacieho dôvodu nenahradzuje riadne opravné prostriedky, ani iné mimoriadne opravné

prostriedky, ktorých uplatnením možno riešiť niektoré nedostatky v skutkových zisteniach.

Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený len z toho hľadiska, či skutok alebo

iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, teda či sú právne kvalifikované

v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.

Na podklade tohto dovolacieho dôvodu teda nie je možné posudzovať a hodnotiť správnosť

a úplnosť skutkového stavu v zmysle , ani preverovať úplnosť vykonaného

dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa , pretože

to sú otázky upravené normami procesného práva a nie hmotným právom. Tento záver zodpovedá

skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd,

kde nemožno znovu vytvárať, či zásadne meniť skutkové zistenia. Právna úprava spôsobu

rozhodovania najvyššieho súdu predpokladá, že v tomto konaní nebude dokazovanie vykonané

vôbec alebo len celkom výnimočne v značne obmedzenom rozsahu a zamerané výlučne na to, aby

mohlo byť rozhodnuté o dovolaní ( ).

Treba uviesť, že dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle tohto

ustanovenia, je určené k náprave právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia

spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie

však z hľadiska procesných predpisov. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa

rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek

tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že išlo o iný trestný čin.

Najvyšší súd vychádza z toho, že tento dovolací dôvod súvisí s nesprávnou aplikáciou

zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu na zistený skutkový stav, ktorým je dovolací

súd viazaný, prípadne nesprávnej aplikácie iných noriem hmotného práva. Dovolací súd hodnotí

skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. i) len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol

v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného

trestného činu.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie teda je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom

konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný

(podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v , pričom

len opačný prípad (nesprávna subsumpcia ) odôvodňuje naplnenie citovaného dovolacieho dôvodu.

Vychádzajúc z tejto právnej úpravy dovolací súd skúmal, či zistený skutkový stav bol

správne právne kvalifikovaný, teda či skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného

činu a či nedošlo k porušeniu iných ustanovení trestnoprávneho charakteru (napr. či neexistujú

dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.).

Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že námietku obvinených, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, nie je možné akceptovať. V súvislosti so skutkom právne

kvalifikovaným ako trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256d

ods. 1 písm. b), ods. 3 Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., Najvyšší súd

Slovenskej republiky uvádza, že tomuto skutku ustálenému súdmi v pôvodnom konaní síce

zodpovedala právna kvalifikácia podľa § 256d ods. 1 písm. c), ods. 3 Tr. zák. formou

spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., v zmysle ktorého sa tohto konania dopustí ten, kto

nevydá vec patriacu do konkurznej podstaty a spôsobí takýmto činom značnú škodu, ale zároveň

ide o skutočnosť, ktorá zásadným spôsobom neovplyvní postavenie obvinených v zmysle

ustanovenia účinného od 01. septembra 2011 (, ods. 2 ).

Podľa vyššie citovaného ustanovenia, dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) a podľa ods. 3

nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.

S touto skutočnosťou sa vysporiadal už aj odvolací súd v odôvodnení uznesenia sp. zn.

, v ktorom uviedol, že krajský súd v tomto smere síce pochybil, ale toto pochybenie

je len formálnej povahy, nakoľko nemá žiaden vplyv na posúdenie trestnosti skutku.

V súlade s vyššie uvedeným je zrejmé, že existencia uplatneného dovolacieho dôvodu

(, ) je založená výlučne na skutkových výhradách obvinených,

obsahuje argumenty a subjektívne názory stojace mimo dovolacieho dôvodu.

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci nebol naplnený uplatnený dôvod dovolania podľa

, dovolací súd bez preskúmania veci podané dovolanie obvinenými

Ing. L. M., CSc., a Ing. Ľ. L. odmietol na neverejnom zasadnutí ( ).

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok ( ).

V Bratislave, 29. novembra 2011

JUDr. Harald S t i f f e l , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová