Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a20/364146.68d74b.pdf
PDF · 120.98 KB
No categories available
2To/13/2009
Najvyšší súd 2 To 13/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému
Ing. L. M., CSc. a spol. pre trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí 28. septembra 20110 v Bratislave o odvolaní
obžalovaných Ing. L. M. CSc. a Ing. Ľ. L. a krajského prokurátora v Prešove proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 20. októbra 2009, sp. zn. 2 T 2/2003, takto
rozhodol:
Podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 odvolania obžalovaných
Ing. L. M. CSc. a Ing. Ľ. L. a krajského prokurátora v Prešove sa z a m i e t a j ú .
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 20. októbra 2009, sp. zn. 2 T 2/2003 boli
obžalovaní Ing. L. M. CSc. a Ľ. L. uznaní za vinných z trestného činu marenia konkurzného
alebo vyrovnacieho konania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. b/,
ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 na tom skutkovom základe, že
obžalovaný Ing. L. M., CSc. v postavení spoločníka obchodnej spoločnosti N., s.r.o. P.,
od 30. júna 1998 člena Predstavenstva N., a.s. K. a súčasne konateľa a technického
námestníka obchodnej spoločnosti N., spol. s r.o. P. a obžalovaný Ing. Ľ. L. v postavení
spoločníka obchodnej spoločnosti N., s.r.o. P., od 30.6.1998 člena Predstavenstva N., a.s. K.
a súčasne konateľa a námestníka pre inžiniering obchodnej spoločnosti N., spol. s.r.o. P.,
konali tak, že
obžalovaní Ing. Ľ. L. a Ing. L. M., CSc. po tom, čo ako konatelia obchodnej spoločnosti
N., spol. s.r.o. P. dňa 20.8.1998 podpísali s Č., a.s., pobočka P. 2 zmluvy o vstupe banky do
záväzkov na klienta č. X. a č. X. a na účty spoločnosti N., spol. s.r.o. P. č. X. bolo dňa
19.8.1998 prevedených 5.970.000.- Sk a č. X. bolo dňa 6.10.1998 prevedených 1.612.000.-
2
FRF v súvislosti s akciou W., P. v tendry so spoločnosťou S. z F., prostredníctvom
francúzskej banky C., po vzájomnej dohode dňa 18.5.1999 žiadosťami o prevod finančných
prostriedkov adresovaných uvedenej banke, previedli tieto finančné prostriedky
na novovytvorené účty obchodnej spoločnosti N., a.s. K., č. účtov X. a X. v tom istom
peňažnom ústave aj napriek tomu, že vedeli o ustanovení predbežného správcu konkurznej
podstaty v súvislosti s návrhom na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti N., spol. s.r.o.
P. uznesením Krajského súdu Košice č. 1 K 87/99 z 5.5.1999 a z toho vyplývajúceho zákazu
disponovania s majetkom tvoriacim konkurznú podstatu, čím spôsobili, že uvedené finančné
prostriedky nemohli byť zahrnuté do konkurznej podstaty spoločnosti N.. spol. s.r.o. P.
ku škode tejto spoločnosti vo výške 17 236.268.-Sk, (po prepočte konverzným kurzom
572 139,28 EUR).
Za to boli Ing. L. M., CSc. a Ing. Ľ. L. (každý samostatne) odsúdení podľa § 256d
ods. 3 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 2 rokov a podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59
ods. 1 Tr. zák. im bol výkon tohto trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 rokov.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnom stanovenej lehote odvolanie obžalovaní
a krajský prokurátor.
Obžalovaní Ing. L. M., CSc. a Ing. Ľ. L. v odôvodnení svojho odvolania, ktoré podali
prostredníctvom obhajcu poukázali na to, že rozsudok krajského súdu nie je v súlade
zo zisteným skutkovým stavom, pretože senát vo svojich predchádzajúcich rozsudkoch
(v troch prípadoch) ich oslobodil spod obžaloby a až pod vplyvom názoru najvyššieho súdu
zmenil svoje stanovisko a vyniesol odsudzujúci rozsudok napriek tomu, že nebolo vykonané
nové dokazovanie. Z toho vyplýva, že senát krajského súdu nebol nezávislý a nestranný, preto
vznášajú aj námietku zaujatosti senátu.
V ďalšom zvýrazňujú, že skutková podstata žalovaného trestného činu vyžaduje
znemožnenie, aby sa vec patriaca do konkurznej podstaty zapísala a odhadla. V predmetnom
prípade však správkyni konkurznej podstaty bol predložený z ich strany súpis aktív a pasív,
ktorý zahrňoval aj pohľadávku finančných garancií, ktoré oni nikdy nespochybňovali a vždy
patrili do majetku N. s.r.o. P.. Nie svojim zavinením, ale zavinením pracovníkmi Č. a.s. P.
bolo zapríčinené, že peniaze boli prevedené na vnútorné účty banky, na ktoré už nemali
dosah. Pritom zostáva stále otázkou, kedy vlastne došlo k samotnému prevodu bankových
3
záruk na účet N. a.s. K., či pri podpise zmlúv (29. apríla 1999) teda pred ustanovením
predbežnej správkyne konkurznej podstaty – 10. mája 1999 alebo až prevodným príkazom
18. mája 1999, t.j. po jej ustanovení.
V tejto súvislosti poukazujú aj na to, že konkurz bol vyhlásený síce 6. augusta 1999,
ale uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol zrušený (22. októbra 1999) tzn.,
že všetky úkony dovtedy vykonané boli úkonmi nulitnými t.j. nemôže byť z nich
vyvodzovaná ani trestná zodpovednosť aj keby bola preukázaná. Naviac doposiaľ nebolo
ani preukázané jednoznačne, že Ing. L. M. CSc. bol o ustanovení predbežnej správkyne
oboznámený, ako aj to či finančné prostriedky, ktoré sú predmetom obžaloby boli majetkom
úpadcu.
Žiadali preto, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na nové konanie a rozhodnutie.
Krajský prokurátor vo svojom odvolaní uviedol, že nazhromaždenými dôkazmi bola
vina obžalovaných v plnom rozsahu preukázaná, pričom obžalovaní uskutočnili prevod
finančných prostriedkov na iný subjekt aj napriek tomu, že vedeli, že s finančnými
prostriedkami už nemôžu nakladať – konali teda v priamom úmysle podľa § 4 písm. a/
Tr. zák., a ich konanie bolo motivované snahou znemožniť správne zistenie majetku
patriaceho do konkurznej podstaty.
S prihliadnutím na to a na postoj obžalovaných k spáchanej trestnej činnosti
ako i absencie poľahčujúcich okolností žiadal, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok
vo výroku o treste a uložil obžalovaným nepodmienečný trest odňatia slobody pri dolnej
hranici trestnej sadzby a pre jeho výkon ich zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal podľa § 254 ods. 1
Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým
mohli odvolatelia podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo,
prichádzajúc aj na eventuálne chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a zistil, že odvolania
obžalovaných a krajského prokurátora nie sú dôvodné.
4
V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že krajský súd v predmetnej veci už rozhodol
a to rozsudkami zo 18. marca 2004, 10. októbra 2005 a 30. apríla 2008 pričom vo všetkých
týchto prípadoch obžalovaný spod obžaloby krajského prokurátora oslobodil. Najvyšší súd
Slovenskej republiky tieto rozsudku, ktoré boli napadnuté odvolaním krajského prokurátora
zrušil a vec vrátil krajskému súdu spolu s pokynmi, v ktorých smeroch je potrebné doplniť
dokazovanie resp. na ktoré dôkazy je potrebné prihliadnuť, aby ich vyhodnotenie
zodpovedalo princípom vyjadrenými v § 2 ods. 6 Tr. por.
Krajský súd po doplnení dokazovania v intenciách aké nariadil najvyšší sú napokon
vo svojom ostatnom rozsudku, ktorý je predmetom odvolacieho konania obžalovaných
Ing. L. M., CSc. a Ing. Ľ. L. uznal vinnými zo spáchania žalovaného trestného činu tak ako je
to uvedené vyššie.
Z pripojeného spisového materiálu a hlavne obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva, že prvostupňový súd svoj postup odôvodnil paradoxne výhradne s poukazom na to,
že rešpektoval právne záväzný názor najvyššieho súdu uvedený v jeho zrušujúcich
uzneseniach 2 To 122/2005 a 2 To 8/2008, pričom v zásade skutkové zistenia prevzal
bez zmeny vrátane ich hodnotenia z jeho predchádzajúcich oslobodzujúcich rozsudkov,
na čo vo svojom odvolaní správne poukazujú obaja obžalovaní s tým, že prvostupňový súd
tým znevážil svoje predchádzajúce postoje.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na už dlhodobo uplatňovanú súdnu prax,
že viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 264 ods. 1
Tr. por. znamená povinnosť rešpektovať závery, ktoré učinil odvolací súd v otázkach
hmotného a procesného práva. V prípade hmotného práva viazanosť súdu prvého stupňa
právnym názorom odvolacieho súdu by spočívalo v tom, že správne zistený skutočný stav
veci (tzn. skutková veta rozsudku) vykazuje znaky konkrétneho trestného činu resp. zistený
skutok nie je trestným činom.
Ak nie je skutočný stav veci správne zistený a ak má odvolací súd za to, že je tomu tak
preto, že prvostupňový súd nehodnotil správne dôkazy vo veci vykonané (ako v tomto
prípade) môže odvolací súd len upozorniť, v ktorých smeroch má byť konanie doplnené,
a lebo čím je treba sa znovu zaoberať, nesmie však v žiadnom prípade k spôsobu hodnotenia
dôkazov udeľovať záväzné pokyny.
5
Z uvedeného a z uznesení najvyššieho súdu je však zrejmé, že v danom prípade
v žiadnom smere najvyšší súd nevyslovil žiadny právny názor, ale naopak zaoberal
sa hodnotením dôkazov súdom prvého stupňa t.j., upozornil na ktoré dôkazy okrem iného
má prvostupňový súd zamerať svoju pozornosť pri ich hodnotení.
V tomto zmysle preto aj najvyšší súd v súlade s odvolacími námietkami obžalovaných
môže len konštatovať, že potom napadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k výroku
rozhodnutia je parodovaný a nejasný napriek tomu, že samotný výrok napadnutého rozsudku
je správny, má totiž svoj podklad v správne zistenom skutkovom stave založenom
na rozsiahlom, vyčerpávajúcom dokazovaní, ktoré krajský súd vykonal na hlavnom
pojednávaní vrátane dôkazov, ktoré nariadil najvyšší súd vo svojich uzneseniach citovaných
vyššie.
Z vykonaného dokazovania krajským súdom predovšetkým bez akýchkoľvek
pochybností vyplynulo, že konatelia spoločnosti sa dozvedeli o ustanovení predbežnej
správkyne rozhodne pred kritickým dátumom 18. máj 1999, t.j. dozvedeli sa vtedy aj o zákaze
manipulácie s majetkom spoločnosti. Uvedené zistenie vyplýva už napokon z uznesenia
najvyššieho súdu z 18. marca 2004, sp. zn. 1 To 31/2004, ktorý v tejto veci rozhodoval.
Obžalovaný Ing. Ľ. L. svojim podpisom potvrdil prevzatie listu o ustanovení predbežnej
správkyne a Ing. L. M., CSc. i keď prevzatie o ustanovení správkyne nepodpísal
(nepodpisoval v zamestnaní žiadne prevzatie pošty na svoj úsek), ale jeho vedomosť
o uvedenej skutočnosti vyplýva jednak s výpovedi jeho susedy p. Z. (č.l. 2510), že si
navzájom preberali poštu a túto si odovzdali bezprostredne po jej prevzatí, ale aj z výpovede
svedkyne Ž. Z. (č.l. 2516), že list od predbežnej správkyne bol doručený organizácii
12. mája 1999 a bol evidovaný pod č. 1497 a bol pridelený Ing. L. M. CSc.
Napokon aj z výpovede Ing. D., ale i ďalších pracovníkov firmy je zrejmé,
že list spôsobil v organizácii šok vzhľadom k jeho ekonomickým, ale aj personálnym
dopadom a okamžite bol predmetom rokovania vedenia firmy za účelom prijatia potrebných
opatrení. Je teda nepochybné, keďže obaja obžalovaní patrili do užšieho vedenia firmy,
že o liste boli informovaní.
6
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je síce pravdou, že sporná pohľadávka bola
zaradená do súpisu aktív a pasív pre predbežnú správkyňu ako uvádzajú obaja obžalovaní.
Jej zaradenie do súpisu je však treba považovať len za formálne, pretože fakticky obžalovaní
robili všetky kroky, aby sa finančné prostriedky vedené na ich účtoch v Č. a.s. P. nedostali do
konkurznej podstaty.
Uvedené napokon vyplýva aj z ich výpovedí, tzn. ich pohnútku, motív je možné
stotožniť so snahou ochrániť tieto finančné prostriedky patriace N. s.r.o. pred exekútormi,
lebo firme hrozili exekúcie a v tomto smere aj konali.
Niet rovnako žiadnych pochýb o tom, že finančné prostriedky z ich účtu boli prevedené
na základe ich žiadosti 18. mája 1999 na účet N. a.s. K., čo vyplýva nielen z výsluchov
svedkov – pracovníkov banky, ale aj listinných dôkazov založených v spise – zvlášť žiadosti
o prevod peňazí z účtu N. s.r.o. na účet N. a.s., ale aj výpisov z účtov oboch spoločností, ktoré
dátum prevodu potvrdzujú. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť, že obhajobné tvrdenia
obžalovaných, že banka samotná zapríčinila, že bankové záruky boli prevedené mimo ich
dosah na účet N. a.s. a banka len dodatočne v decembri 1999 si mala zaobstarať od
obžalovaných pri rokovaní v decembri 1999 ich podpis na spornom dokumente (podľa ich
verzie podpísali „nejaký“ dokument) lebo banke mal chýbať pri kontrole. Je možné
konštatovať, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní vyplynulo,
že v inkriminovanom čase, sa žiadna kontrola v banke nekonala. Naopak uskutočnilo
sa rokovanie so zástupcami spol. N. a.s. K. (a teda obžalovanými lebo firmy boli personálne
prepojené), na ktorú boli prostriedky prevedené, ale len preto, lebo už i táto spoločnosť s
a dostávala do finančných problémov a banka žiadala práve posilniť bankové záruky. Nič
teda, ešte aj v tom čase, nebránilo tomu, aby bankové záruky boli vrátené späť. Najmä tomu
nebránila skutočnosť, že s týmito nebolo možné nakladať z dôvodu ich blokácie z príkazu
okresného prokurátora v Poprade. Príkaz okresného prokurátora bol totiž daný
až 31. marca 2000.
Z uvedeného preto vyplýva, že obžalovaní, tak ako to proklamovali aj vo svojich
výpovediach, chceli bankové záruky ochrániť pred exekútormi a robili všetko preto,
aby fakticky neboli zaradené do konkurznej podstaty aj keď išlo nepochybne o majetok, ktorý
do konkurznej podstaty patril. V opačnom prípade by ochrana týchto prostriedkov prevodom
na iný subjekt nemala ani zmysel.
7
Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka obžalovaných, že aj keď k prevodu
finančných prostriedkom došlo v inkriminovanej dobe (t.j. 18. mája 1999), táto skutočnosť
by nemala žiadny trestnoprávny význam, lebo konkurz vyhlásený na majetok N. bol
vyhlásený 6. augusta 1999, ale uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol zrušený
t.j. úkony obžalovaných vedúce k prevodu bankových záruk boli potom nulitné.
Podľa § 9b ods. 3 zák. č. 328/1991 Zb. v znení neskorších zákonov (zákon o konkurze
a vyrovnaní) však predbežná správkyňa konkurznej podstaty svoje oprávnenia vykonávala
do vyhlásenia konkurzu, zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu resp. jeho zastavenia.
Žiadna z takýchto skutočností však nenastala a najvyšší súd svojim uznesením
z 22. októbra 1999, sp. zn. 7 Obo 295/99, len zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu
v Košiciach a vec mu vrátil na ďalšie konanie. To znamená, že všetky úkony obžalovaných
boli relevantné a nie nulitné ako sa snažili argumentovať obžalovaní vo svojom odvolaní
a ako také boli spôsobilé okrem iného aj založiť ich trestnoprávnu zodpovednosť.
K ostatnej odvolacej námietke obžalovaných t.j. námietke zaujatosti konajúceho senátu,
ktorá mala spočívať v tom, že tento senát po oslobodzujúcich rozsudkoch napokon ich uznal
za vinných zo spáchania žalovaného skutku najvyšší súd iba dodáva, že uvedená námietka
nezodpovedá žiadnym taxatívne vymedzeným dôvodom uvedených v § 30 ods. 1 Tr. por.,
pre ktorý by mohol byť ten – ktorý sudca vylúčený z konania (ide o námietku, ktorá sa týka
procesného postupu súdu).
Na základe vyššie uvedeného preto Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade
s rozhodnutím krajského súdu (aj keď z iných vyššieuvedených dôvodov) dospel k záveru,
že skutok, ktorý bol predmetom obžaloby krajského prokurátora sa stal, je trestným činom
a tento spáchali obžalovaní Ing. L. M. CSc. a Ing. Ľ. L..
Pokiaľ sa týka právnej kvalifikácie skutku, prvostupňový súd tento kvalifikoval
ako trestný čin marenia konkurzného, alebo vyrovnacieho konania spolupáchateľstvom podľa
§ 9 ods. 2, § 256 d ods. 1 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Tohto
trestného činu sa dopustí ten, kto marí konkurzné konanie tým, že znemožní, aby sa vec
patriace do konkurznej podstaty zapísala a odhadla a spôsobí tým škodu veľkého rozsahu.
8
Z vykonaného dokazovania je však zrejmé – a to aj z výsluchu predbežnej konkurznej
správkyne JUDr. A. R. – H., že finančné, bankové zábezpeky vedené na účtoch v Č. a.s.,
pobočka P. boli zaevidované (zapísané) v rámci majetku úpadcu aj keď ako vyplýva z vyššie
uvedeného len formálne.
Krajský súd preto pochybil pokiaľ skutok po právnej stránke kvalifikoval podľa
citovaného zákonného ustanovenia. Stavu veci zodpovedala právna kvalifikácia skutku podľa
§ 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. c/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, podľa ktorého
sa takéhoto konania dopustí ten kto nevydá vec patriacu do konkurznej podstaty a spôsobí
takýmto činom značnú škodu.
Z vykonaného dokazovania bolo bezpečne preukázané, že obžalovaní síce fakticky
bankové záruky zapísali v rámci svojho majetku, ale skutočne ich, hoci do konkurznej
podstaty bezpochyby patrili nikdy nevydali.
Uvedené pochybenie krajského súdu je však len formálnej povahy, nemá žiadny vplyv
na posúdenie trestnosti skutku a preto najvyšší súd nepovažoval za potrebné toto pochybenie
napraviť zrušením napadnutého rozsudku.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil ani žiadny zákonný dôvod
pre zmenu výroku o treste.
Uložený trest odňatia slobody aj podľa názoru najvyššieho súdu zodpovedá všetkým
zákonným kritériám uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. zák., na ktoré bol krajský súd povinný
prihliadnuť pri určení druhu a výmery trestu. Tento druh trestu zodpovedá aj jeho účelu podľa
§ 23 ods. 1 Tr. zák. K odvolacím námietkam krajského prokurátora je potrebné uviesť,
že obžalovaní doposiaľ neboli súdne trestaní, pracujú, žijú riadnym usporiadaným životom
a zároveň neboli zistené žiadne priťažujúce okolnosti podľa § 34 Tr. zák. Za takúto okolnosť
v žiadnom prípade nie je možné považovať tzv. postoj obžalovaných k trestnej činnosti
ako to uvádza krajský prokurátor vo svojich odvolacích námietkach majúc na mysli zrejme
skutočnosť, že obžalovaní sa k spáchaniu skutku nepriznali a tento neoľutovali (§ 33
písm. ch/, j/ Tr. zák.) Podľa § 33 ods. 1 Tr. por. však obvinení majú právo sa brániť spôsobom
aký uznajú za vhodný a spôsob ich obrany im nie je možné pričítať v ich neprospech – ako
priťažujúcu okolnosť.
9
Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaniach
obžalovaných Ing. L. M. CSc. a Ing. Ľ. L. a krajského prokurátora rozhodol tak ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 28. septembra 2010
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.
predseda senátu
Vyhotovil: JUDr. Ing. Anton Jakubík
Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková