Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/13/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému

Ing. L. M., CSc. a spol. pre trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí 28. septembra 20110 v Bratislave o odvolaní

obžalovaných Ing. L. M. CSc. a Ing. Ľ. L. a krajského prokurátora v Prešove proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 20. októbra 2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa v znení účinnom do 1. januára 2006 odvolania obžalovaných

Ing. L. M. CSc. a Ing. Ľ. L. a krajského prokurátora v Prešove sa z a m i e t a j ú .

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 20. októbra 2009, sp. zn. boli

obžalovaní Ing. L. M. CSc. a Ľ. L. uznaní za vinných z trestného činu marenia konkurzného

alebo vyrovnacieho konania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. b/,

ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 na tom skutkovom základe, že

obžalovaný Ing. L. M., CSc. v postavení spoločníka obchodnej spoločnosti N., s.r.o. P.,

od 30. júna 1998 člena Predstavenstva N., a.s. K. a súčasne konateľa a technického

námestníka obchodnej spoločnosti N., spol. s r.o. P. a obžalovaný Ing. Ľ. L. v postavení

spoločníka obchodnej spoločnosti N., s.r.o. P., od 30.6.1998 člena Predstavenstva N., a.s. K.

a súčasne konateľa a námestníka pre inžiniering obchodnej spoločnosti N., spol. s.r.o. P.,

konali tak, že

obžalovaní Ing. Ľ. L. a Ing. L. M., CSc. po tom, čo ako konatelia obchodnej spoločnosti

N., spol. s.r.o. P. dňa 20.8.1998 podpísali s Č., a.s., pobočka P. 2 zmluvy o vstupe banky do

záväzkov na klienta č. X. a č. X. a na účty spoločnosti N., spol. s.r.o. P. č. X. bolo dňa

19.8.1998 prevedených 5.970.000.- Sk a č. X. bolo dňa 6.10.1998 prevedených 1.612.000.-

2

FRF v súvislosti s akciou W., P. v tendry so spoločnosťou S. z F., prostredníctvom

francúzskej banky C., po vzájomnej dohode dňa 18.5.1999 žiadosťami o prevod finančných

prostriedkov adresovaných uvedenej banke, previedli tieto finančné prostriedky

na novovytvorené účty obchodnej spoločnosti N., a.s. K., č. účtov X. a X. v tom istom

peňažnom ústave aj napriek tomu, že vedeli o ustanovení predbežného správcu konkurznej

podstaty v súvislosti s návrhom na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti N., spol. s.r.o.

P. uznesením Krajského súdu Košice č. z 5.5.1999 a z toho vyplývajúceho zákazu

disponovania s majetkom tvoriacim konkurznú podstatu, čím spôsobili, že uvedené finančné

prostriedky nemohli byť zahrnuté do konkurznej podstaty spoločnosti N.. spol. s.r.o. P.

ku škode tejto spoločnosti vo výške 17 236.268.-Sk, (po prepočte konverzným kurzom

572 139,28 EUR).

Za to boli Ing. L. M., CSc. a Ing. Ľ. L. (každý samostatne) odsúdení podľa § 256d

ods. 3 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 2 rokov a podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59

ods. 1 Tr. zák. im bol výkon tohto trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 rokov.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnom stanovenej lehote odvolanie obžalovaní

a krajský prokurátor.

Obžalovaní Ing. L. M., CSc. a Ing. Ľ. L. v odôvodnení svojho odvolania, ktoré podali

prostredníctvom obhajcu poukázali na to, že rozsudok krajského súdu nie je v súlade

zo zisteným skutkovým stavom, pretože senát vo svojich predchádzajúcich rozsudkoch

(v troch prípadoch) ich oslobodil spod obžaloby a až pod vplyvom názoru najvyššieho súdu

zmenil svoje stanovisko a vyniesol odsudzujúci rozsudok napriek tomu, že nebolo vykonané

nové dokazovanie. Z toho vyplýva, že senát krajského súdu nebol nezávislý a nestranný, preto

vznášajú aj námietku zaujatosti senátu.

V ďalšom zvýrazňujú, že skutková podstata žalovaného trestného činu vyžaduje

znemožnenie, aby sa vec patriaca do konkurznej podstaty zapísala a odhadla. V predmetnom

prípade však správkyni konkurznej podstaty bol predložený z ich strany súpis aktív a pasív,

ktorý zahrňoval aj pohľadávku finančných garancií, ktoré oni nikdy nespochybňovali a vždy

patrili do majetku N. s.r.o. P.. Nie svojim zavinením, ale zavinením pracovníkmi Č. a.s. P.

bolo zapríčinené, že peniaze boli prevedené na vnútorné účty banky, na ktoré už nemali

dosah. Pritom zostáva stále otázkou, kedy vlastne došlo k samotnému prevodu bankových

3

záruk na účet N. a.s. K., či pri podpise zmlúv (29. apríla 1999) teda pred ustanovením

predbežnej správkyne konkurznej podstaty – 10. mája 1999 alebo až prevodným príkazom

18. mája 1999, t.j. po jej ustanovení.

V tejto súvislosti poukazujú aj na to, že konkurz bol vyhlásený síce 6. augusta 1999,

ale uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol zrušený (22. októbra 1999) tzn.,

že všetky úkony dovtedy vykonané boli úkonmi nulitnými t.j. nemôže byť z nich

vyvodzovaná ani trestná zodpovednosť aj keby bola preukázaná. Naviac doposiaľ nebolo

ani preukázané jednoznačne, že Ing. L. M. CSc. bol o ustanovení predbežnej správkyne

oboznámený, ako aj to či finančné prostriedky, ktoré sú predmetom obžaloby boli majetkom

úpadcu.

Žiadali preto, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský prokurátor vo svojom odvolaní uviedol, že nazhromaždenými dôkazmi bola

vina obžalovaných v plnom rozsahu preukázaná, pričom obžalovaní uskutočnili prevod

finančných prostriedkov na iný subjekt aj napriek tomu, že vedeli, že s finančnými

prostriedkami už nemôžu nakladať – konali teda v priamom úmysle podľa § 4 písm. a/

Tr. zák., a ich konanie bolo motivované snahou znemožniť správne zistenie majetku

patriaceho do konkurznej podstaty.

S prihliadnutím na to a na postoj obžalovaných k spáchanej trestnej činnosti

ako i absencie poľahčujúcich okolností žiadal, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok

vo výroku o treste a uložil obžalovaným nepodmienečný trest odňatia slobody pri dolnej

hranici trestnej sadzby a pre jeho výkon ich zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal podľa § 254 ods. 1

zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým

mohli odvolatelia podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo,

prichádzajúc aj na eventuálne chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a zistil, že odvolania

obžalovaných a krajského prokurátora nie sú dôvodné.

4

V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že krajský súd v predmetnej veci už rozhodol

a to rozsudkami zo 18. marca 2004, 10. októbra 2005 a 30. apríla 2008 pričom vo všetkých

týchto prípadoch obžalovaný spod obžaloby krajského prokurátora oslobodil. Najvyšší súd

Slovenskej republiky tieto rozsudku, ktoré boli napadnuté odvolaním krajského prokurátora

zrušil a vec vrátil krajskému súdu spolu s pokynmi, v ktorých smeroch je potrebné doplniť

dokazovanie resp. na ktoré dôkazy je potrebné prihliadnuť, aby ich vyhodnotenie

zodpovedalo princípom vyjadrenými v

Krajský súd po doplnení dokazovania v intenciách aké nariadil najvyšší sú napokon

vo svojom ostatnom rozsudku, ktorý je predmetom odvolacieho konania obžalovaných

Ing. L. M., CSc. a Ing. Ľ. L. uznal vinnými zo spáchania žalovaného trestného činu tak ako je

to uvedené vyššie.

Z pripojeného spisového materiálu a hlavne obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku

vyplýva, že prvostupňový súd svoj postup odôvodnil paradoxne výhradne s poukazom na to,

že rešpektoval právne záväzný názor najvyššieho súdu uvedený v jeho zrušujúcich

uzneseniach a , pričom v zásade skutkové zistenia prevzal

bez zmeny vrátane ich hodnotenia z jeho predchádzajúcich oslobodzujúcich rozsudkov,

na čo vo svojom odvolaní správne poukazujú obaja obžalovaní s tým, že prvostupňový súd

tým znevážil svoje predchádzajúce postoje.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na už dlhodobo uplatňovanú súdnu prax,

že viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 264 ods. 1

znamená povinnosť rešpektovať závery, ktoré učinil odvolací súd v otázkach

hmotného a procesného práva. V prípade hmotného práva viazanosť súdu prvého stupňa

právnym názorom odvolacieho súdu by spočívalo v tom, že správne zistený skutočný stav

veci (tzn. skutková veta rozsudku) vykazuje znaky konkrétneho trestného činu resp. zistený

skutok nie je trestným činom.

Ak nie je skutočný stav veci správne zistený a ak má odvolací súd za to, že je tomu tak

preto, že prvostupňový súd nehodnotil správne dôkazy vo veci vykonané (ako v tomto

prípade) môže odvolací súd len upozorniť, v ktorých smeroch má byť konanie doplnené,

a lebo čím je treba sa znovu zaoberať, nesmie však v žiadnom prípade k spôsobu hodnotenia

dôkazov udeľovať záväzné pokyny.

5

Z uvedeného a z uznesení najvyššieho súdu je však zrejmé, že v danom prípade

v žiadnom smere najvyšší súd nevyslovil žiadny právny názor, ale naopak zaoberal

sa hodnotením dôkazov súdom prvého stupňa t.j., upozornil na ktoré dôkazy okrem iného

má prvostupňový súd zamerať svoju pozornosť pri ich hodnotení.

V tomto zmysle preto aj najvyšší súd v súlade s odvolacími námietkami obžalovaných

môže len konštatovať, že potom napadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k výroku

rozhodnutia je parodovaný a nejasný napriek tomu, že samotný výrok napadnutého rozsudku

je správny, má totiž svoj podklad v správne zistenom skutkovom stave založenom

na rozsiahlom, vyčerpávajúcom dokazovaní, ktoré krajský súd vykonal na hlavnom

pojednávaní vrátane dôkazov, ktoré nariadil najvyšší súd vo svojich uzneseniach citovaných

vyššie.

Z vykonaného dokazovania krajským súdom predovšetkým bez akýchkoľvek

pochybností vyplynulo, že konatelia spoločnosti sa dozvedeli o ustanovení predbežnej

správkyne rozhodne pred kritickým dátumom 18. máj 1999, t.j. dozvedeli sa vtedy aj o zákaze

manipulácie s majetkom spoločnosti. Uvedené zistenie vyplýva už napokon z uznesenia

najvyššieho súdu z 18. marca 2004, sp. zn. , ktorý v tejto veci rozhodoval.

Obžalovaný Ing. Ľ. L. svojim podpisom potvrdil prevzatie listu o ustanovení predbežnej

správkyne a Ing. L. M., CSc. i keď prevzatie o ustanovení správkyne nepodpísal

(nepodpisoval v zamestnaní žiadne prevzatie pošty na svoj úsek), ale jeho vedomosť

o uvedenej skutočnosti vyplýva jednak s výpovedi jeho susedy p. Z. (č.l. 2510), že si

navzájom preberali poštu a túto si odovzdali bezprostredne po jej prevzatí, ale aj z výpovede

svedkyne Ž. Z. (č.l. 2516), že list od predbežnej správkyne bol doručený organizácii

12. mája 1999 a bol evidovaný pod č. 1497 a bol pridelený Ing. L. M. CSc.

Napokon aj z výpovede Ing. D., ale i ďalších pracovníkov firmy je zrejmé,

že list spôsobil v organizácii šok vzhľadom k jeho ekonomickým, ale aj personálnym

dopadom a okamžite bol predmetom rokovania vedenia firmy za účelom prijatia potrebných

opatrení. Je teda nepochybné, keďže obaja obžalovaní patrili do užšieho vedenia firmy,

že o liste boli informovaní.

6

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je síce pravdou, že sporná pohľadávka bola

zaradená do súpisu aktív a pasív pre predbežnú správkyňu ako uvádzajú obaja obžalovaní.

Jej zaradenie do súpisu je však treba považovať len za formálne, pretože fakticky obžalovaní

robili všetky kroky, aby sa finančné prostriedky vedené na ich účtoch v Č. a.s. P. nedostali do

konkurznej podstaty.

Uvedené napokon vyplýva aj z ich výpovedí, tzn. ich pohnútku, motív je možné

stotožniť so snahou ochrániť tieto finančné prostriedky patriace N. s.r.o. pred exekútormi,

lebo firme hrozili exekúcie a v tomto smere aj konali.

Niet rovnako žiadnych pochýb o tom, že finančné prostriedky z ich účtu boli prevedené

na základe ich žiadosti 18. mája 1999 na účet N. a.s. K., čo vyplýva nielen z výsluchov

svedkov – pracovníkov banky, ale aj listinných dôkazov založených v spise – zvlášť žiadosti

o prevod peňazí z účtu N. s.r.o. na účet N. a.s., ale aj výpisov z účtov oboch spoločností, ktoré

dátum prevodu potvrdzujú. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť, že obhajobné tvrdenia

obžalovaných, že banka samotná zapríčinila, že bankové záruky boli prevedené mimo ich

dosah na účet N. a.s. a banka len dodatočne v decembri 1999 si mala zaobstarať od

obžalovaných pri rokovaní v decembri 1999 ich podpis na spornom dokumente (podľa ich

verzie podpísali „nejaký“ dokument) lebo banke mal chýbať pri kontrole. Je možné

konštatovať, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní vyplynulo,

že v inkriminovanom čase, sa žiadna kontrola v banke nekonala. Naopak uskutočnilo

sa rokovanie so zástupcami spol. N. a.s. K. (a teda obžalovanými lebo firmy boli personálne

prepojené), na ktorú boli prostriedky prevedené, ale len preto, lebo už i táto spoločnosť s

a dostávala do finančných problémov a banka žiadala práve posilniť bankové záruky. Nič

teda, ešte aj v tom čase, nebránilo tomu, aby bankové záruky boli vrátené späť. Najmä tomu

nebránila skutočnosť, že s týmito nebolo možné nakladať z dôvodu ich blokácie z príkazu

okresného prokurátora v Poprade. Príkaz okresného prokurátora bol totiž daný

až 31. marca 2000.

Z uvedeného preto vyplýva, že obžalovaní, tak ako to proklamovali aj vo svojich

výpovediach, chceli bankové záruky ochrániť pred exekútormi a robili všetko preto,

aby fakticky neboli zaradené do konkurznej podstaty aj keď išlo nepochybne o majetok, ktorý

do konkurznej podstaty patril. V opačnom prípade by ochrana týchto prostriedkov prevodom

na iný subjekt nemala ani zmysel.

7

Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka obžalovaných, že aj keď k prevodu

finančných prostriedkom došlo v inkriminovanej dobe (t.j. 18. mája 1999), táto skutočnosť

by nemala žiadny trestnoprávny význam, lebo konkurz vyhlásený na majetok N. bol

vyhlásený 6. augusta 1999, ale uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol zrušený

t.j. úkony obžalovaných vedúce k prevodu bankových záruk boli potom nulitné.

Podľa v znení neskorších zákonov (zákon o konkurze

a vyrovnaní) však predbežná správkyňa konkurznej podstaty svoje oprávnenia vykonávala

do vyhlásenia konkurzu, zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu resp. jeho zastavenia.

Žiadna z takýchto skutočností však nenastala a najvyšší súd svojim uznesením

z 22. októbra 1999, sp. zn. , len zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu

v Košiciach a vec mu vrátil na ďalšie konanie. To znamená, že všetky úkony obžalovaných

boli relevantné a nie nulitné ako sa snažili argumentovať obžalovaní vo svojom odvolaní

a ako také boli spôsobilé okrem iného aj založiť ich trestnoprávnu zodpovednosť.

K ostatnej odvolacej námietke obžalovaných t.j. námietke zaujatosti konajúceho senátu,

ktorá mala spočívať v tom, že tento senát po oslobodzujúcich rozsudkoch napokon ich uznal

za vinných zo spáchania žalovaného skutku najvyšší súd iba dodáva, že uvedená námietka

nezodpovedá žiadnym taxatívne vymedzeným dôvodom uvedených v ,

pre ktorý by mohol byť ten – ktorý sudca vylúčený z konania (ide o námietku, ktorá sa týka

procesného postupu súdu).

Na základe vyššie uvedeného preto Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade

s rozhodnutím krajského súdu (aj keď z iných vyššieuvedených dôvodov) dospel k záveru,

že skutok, ktorý bol predmetom obžaloby krajského prokurátora sa stal, je trestným činom

a tento spáchali obžalovaní Ing. L. M. CSc. a Ing. Ľ. L..

Pokiaľ sa týka právnej kvalifikácie skutku, prvostupňový súd tento kvalifikoval

ako trestný čin marenia konkurzného, alebo vyrovnacieho konania spolupáchateľstvom podľa

§ 9 ods. 2, § 256 d ods. 1 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Tohto

trestného činu sa dopustí ten, kto marí konkurzné konanie tým, že znemožní, aby sa vec

patriace do konkurznej podstaty zapísala a odhadla a spôsobí tým škodu veľkého rozsahu.

8

Z vykonaného dokazovania je však zrejmé – a to aj z výsluchu predbežnej konkurznej

správkyne JUDr. A. R. – H., že finančné, bankové zábezpeky vedené na účtoch v Č. a.s.,

pobočka P. boli zaevidované (zapísané) v rámci majetku úpadcu aj keď ako vyplýva z vyššie

uvedeného len formálne.

Krajský súd preto pochybil pokiaľ skutok po právnej stránke kvalifikoval podľa

citovaného zákonného ustanovenia. Stavu veci zodpovedala právna kvalifikácia skutku podľa

§ 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. c/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, podľa ktorého

sa takéhoto konania dopustí ten kto nevydá vec patriacu do konkurznej podstaty a spôsobí

takýmto činom značnú škodu.

Z vykonaného dokazovania bolo bezpečne preukázané, že obžalovaní síce fakticky

bankové záruky zapísali v rámci svojho majetku, ale skutočne ich, hoci do konkurznej

podstaty bezpochyby patrili nikdy nevydali.

Uvedené pochybenie krajského súdu je však len formálnej povahy, nemá žiadny vplyv

na posúdenie trestnosti skutku a preto najvyšší súd nepovažoval za potrebné toto pochybenie

napraviť zrušením napadnutého rozsudku.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil ani žiadny zákonný dôvod

pre zmenu výroku o treste.

Uložený trest odňatia slobody aj podľa názoru najvyššieho súdu zodpovedá všetkým

zákonným kritériám uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. zák., na ktoré bol krajský súd povinný

prihliadnuť pri určení druhu a výmery trestu. Tento druh trestu zodpovedá aj jeho účelu podľa

§ 23 ods. 1 Tr. zák. K odvolacím námietkam krajského prokurátora je potrebné uviesť,

že obžalovaní doposiaľ neboli súdne trestaní, pracujú, žijú riadnym usporiadaným životom

a zároveň neboli zistené žiadne priťažujúce okolnosti podľa § 34 Tr. zák. Za takúto okolnosť

v žiadnom prípade nie je možné považovať tzv. postoj obžalovaných k trestnej činnosti

ako to uvádza krajský prokurátor vo svojich odvolacích námietkach majúc na mysli zrejme

skutočnosť, že obžalovaní sa k spáchaniu skutku nepriznali a tento neoľutovali (§ 33

písm. ch/, j/ Tr. zák.) Podľa však obvinení majú právo sa brániť spôsobom

aký uznajú za vhodný a spôsob ich obrany im nie je možné pričítať v ich neprospech – ako

priťažujúcu okolnosť.

9

Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaniach

obžalovaných Ing. L. M. CSc. a Ing. Ľ. L. a krajského prokurátora rozhodol tak ako je to

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 28. septembra 2010

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.

predseda senátu

Vyhotovil: JUDr. Ing. Anton Jakubík

Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková