Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 349/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., K., zastúpenej

advokátom JUDr. T. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. T. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd v konaní sp. zn.

prerokúva trestnú vec spolupáchateľstva k trestnému činu marenia konkurzného alebo

vyrovnávacieho konania podľa § 9 ods. 2 k § 256d ods. 1 písm. b) a ods. 3 Trestného

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“),

ktorého predmetom je rozhodovanie o obžalobe zo skutku prevodu finančných prostriedkov

na bankových účtoch z jednej obchodnej spoločnosti na inú obchodnú spoločnosť

19. augusta 1998, ktorého sa mali dopustiť obžalovaní spoločným konaním. Obžalovaní

týmto skutkom mali mariť konkurzné konanie tým, že znemožnili, aby sa vec patriaca do

konkurznej podstaty zapísala a odhadla, a takým činom spôsobili škodu veľkého rozsahu.

Príkazom Okresnej prokuratúry Poprad (ďalej len „okresná prokuratúra“)

č. II. PO 006/00 z 31. marca 2000 nariadil prokurátor okresnej prokuratúry zaistiť na účte

č... vedenom v ..., sumu 5 970 000 Sk a na účte č.... vedenom tou istou bankou sumu

1 612 000 FRF a tiež zakázal so zaistenými peniazmi akúkoľvek dispozíciu počas vedenia

trestného konania.

Zmluvami o postúpení pohľadávok z 30. marca 2007 spísanými do notárskych

zápisníc boli postupcom N., a. s. v likvidácii (ďalej len „postupca“), postúpené pohľadávky,

ktoré mal postupca z účtov č... a č... vedených v..., vo výške postúpenej pohľadávky

minimálne 5 970 000 Sk a vo výške 1 612 000 FRF na sťažovateľku. Na základe zmlúv

o postúpení pohľadávok sa sťažovateľka stala vlastníčkou týchto pohľadávok s oprávnením

s nimi disponovať a ich aj vymáhať. Uvedené skutočnosti boli oznámené krajskému súdu

v rámci konania vedeného pod sp. zn. aj s predložením notárskych zápisníc.

Na hlavnom pojednávaní konanom 30. apríla 2008 navrhol prokurátor Krajskej

prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajský prokurátor“) zrušiť zaistenie bankových účtov,

keďže zaistenie nie je už pre účely trestného konania potrebné.

Keďže krajský súd na návrh krajského prokurátora nereagoval, domáhala sa

sťažovateľka ako vlastníčka uvedených pohľadávok opakovane v konaní vedenom krajským

súdom pod sp. zn. viacerými písomnými návrhmi zrušenia zaistenia bankových

účtov, keďže podľa jej názoru už toto zaistenie nie je pre účely trestného konania potrebné.

Na opakované žiadosti sťažovateľky o zrušenie zaistenia finančných prostriedkov

reagoval predseda senátu krajského súdu tak, že o týchto odmietal rozhodnúť, keďže mu

podľa jeho názoru povinnosť rozhodovať o trvaní zaistenia z nevyplýva.

Sťažovateľka podaním z 1. marca 2010 požiadala o zrušenie zaistenia finančných

prostriedkov aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý jej

prípisom sp. zn. zo 17. marca 2010 oznámil, že jej žiadosť je potrebné

predložiť na rozhodnutie krajskému súdu. V označenom prípise najvyšší súd okrem iného

uviedol, že „... v predmetnej veci by prichádzalo do úvahy, pri splnení podmienok, iba

zrušenie zaistenia podľa O zrušení rozhoduje rovnaký orgán

ako o zaistení, t. j. v prípravnom konaní prokurátor a v konaní pred súdom senát (alebo

samosudca), ktorý rozhodol o veci v prvom stupni t. j. v tomto prípade senát Krajského súdu

v Prešove. Proti jeho rozhodnutiu je v zmysle prípustná sťažnosť, o ktorej by

potom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky.“.

Na poslednú žiadosť sťažovateľky týkajúcu sa zrušenia zaistenia finančných

prostriedkov reagoval predseda senátu krajského súdu tak, že v prípise z 22. marca 2010

oznámil sťažovateľke, že o jej žiadosti nebude rozhodovať. Predseda senátu krajského súdu

vyslovil názor, že potreba zaistenia finančných prostriedkov stále trvá, keďže trestné

konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Napriek tomu, že predseda senátu na žiadosť sťažovateľky o zrušenie zaistenia

finančných prostriedkov reagoval prípisom z 22. marca 2010, a nie rozhodnutím, podala

sťažovateľka proti nemu podaním z 27. marca 2010 „opravný prostriedok“. Najvyšší súd

prípisom zo 7. apríla 2010 odstúpil toto podanie sťažovateľky z dôvodu vecnej príslušnosti

krajskému súdu.

Prípisom z 19. apríla 2010 predseda senátu krajského súdu sťažovateľke oznámil, že

naďalej trvá na svojom stanovisku z 22. marca 2010 a nevidí dôvod, aby o „opravnom

prostriedku“ rozhodoval.

V nadväznosti na skutočnosť, že krajský súd odmietal rozhodnúť o zrušení zaistenia

finančných prostriedkov, sťažovateľka opakovane podávala aj sťažnosti na prieťahy

v konaní, ktoré adresovala predsedovi krajského súdu. Predseda krajského súdu v odpovedi

na sťažnosť sťažovateľky v prípise zo 4. novembra 2009 uviedol, že k prieťahom v konaní

vedenom pod sp. zn. nedošlo, a poukázal tiež na to, že sťažovateľka nemá v tomto

trestnom konaní postavenie žiadnej procesnej strany, a teda jej nepatria nijaké práva, ktoré

by si mohla v ňom uplatňovať. Na v poradí poslednú sťažnosť sťažovateľky na prieťahy

v tomto konaní reagoval predseda krajského súdu prípisom z 10. mája 2010, v ktorom

sťažovateľke oznámil, že predseda senátu, ktorý predmetnú trestnú vec prerokúva, nemá

zákonom uloženú povinnosť rozhodovať o trvaní zaistenia a samotné rozhodnutie vydá iba

v prípade, ak by sa zaistenie účtu malo zrušiť pre jeho nepotrebnosť. Predseda krajského

súdu v tomto prípise tiež uviedol, že nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti

ktoréhokoľvek sudcu.

Sťažovateľka zastáva názor, že postupom krajského súdu, ktorým odmieta

rozhodnúť o ďalšom trvaní zaistenia finančných prostriedkov formou rozhodnutia, proti

ktorému by bol prípustný opravný prostriedok, dochádza k odopretiu spravodlivosti, a tým

aj k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, ako aj jej základného práva vlastniť

majetok. Zároveň podľa jej názoru dochádza aj k prieťahom v konaní vedenom krajským

súdom pod sp. zn. , a tým aj k porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2

. Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že „... čím dlhšie budú finančné prostriedky

mimo našej dispozície, budú nám vznikať liknavosťou sudcu značné škody, ktoré sme si sami

nezapríčinili. Z predložených dokumentov do súdneho spisu, je predsa evidentné, že

pohľadávky finančných prostriedkov sme nadobudli legálne a nezapríčinili sme ničím to, že

došlo ku skutku, ktorým boli porušené predpisy .“.

Sťažovateľka poukazuje na ustanovenie Trestný

poriadok účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“), podľa ktorého

„Súd rozhoduje rozsudkom alebo trestným rozkazom, kde to zákon výslovne ustanovuje;

v ostatných prípadoch rozhoduje, ak zákon neustanovuje niečo iné, uznesením“, a v tejto

súvislosti tvrdí, že z citovaného textu vyplýva povinnosť krajského súdu rozhodnúť o jej

návrhu na zrušenie zaistenia finančných prostriedkov formou súdneho rozhodnutia, ktoré

má byť riadne odôvodnené a preskúmateľné súdom vyššieho stupňa.

Sťažovateľka odôvodňuje potrebu zrušenia zaistenia finančných prostriedkov najmä

zmenou právnej kvalifikácie stíhaného skutku, ku ktorému došlo v priebehu predmetného

trestného konania.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo I. a. s. na súdnu ochranu podľa , ods. 1 SR a na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Prešove č. k. porušené bolo.

2. Základné právo I. a. s. na ochranu majetku podľa čl. 20, ods. 1 v konaní

Krajského súdu v Prešove porušené bolo.

3. Základné právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 2

v konaní Krajského súdu v Prešove porušené bolo.

4. Prikazuje Krajskému súdu v Prešove aby v konaní vydal o zrušení

zaistenia bankových účtov rozhodnutie podľa .

5. Priznáva I. a. s. primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- EUR (slovom

Päťdesiattisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť I. a. s. trovy právneho zastúpenia

v sume, aká bude určená na účet právneho zástupcu JUDr. T. P. do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

a práva podľa dohovoru

V záujme objektívneho posúdenia opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky ešte pred

jej predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu krajského súdu o vyjadrenie

k sťažnosti. Predseda krajského súdu odpovedal na žiadosť ústavného súdu prípisom sp. zn.

Spr 10088/2010 zo 6. júla 2010, v ktorom v plnom rozsahu zotrval na svojej argumentácii

uvedenej vo svojich odpovediach sťažovateľke zo 4. novembra 2009 a z 10. mája 2010.

Podstata tejto argumentácie spočíva v tom, že sťažovateľka nemá v predmetnom trestnom

konaní postavenie ktorejkoľvek zo strán konania, nie je teda obžalovanou ani poškodenou,

a z ustanovenia nevyplýva súdu povinnosť rozhodovať

o trvaní zaistenia a samotné rozhodnutie vydá súd iba v prípade, ak by sa zaistenie účtu

malo zrušiť, prípadne obmedziť. Zároveň predseda krajského súdu priložil k vyjadreniu

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 2. júla 2010, z ktorého vyplýva, že krajský

súd vyhovel návrhu prokurátora krajskej prokuratúry z 30. apríla 2008 a zaistenie

finančných prostriedkov na bankových účtoch zrušil, keďže pre účely trestného konania už

nie je potrebné.

Ústavný súd vzhľadom na to, že krajský súd zrušil zaistenie finančných prostriedkov

na bankových účtoch, vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá na

podanej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky podaním zo 14. júla 2010 ústavnému súdu oznámil, že

na podanej sťažnosti trvá okrem výroku, ktorým sťažovateľka požadovala, aby ústavný súd

prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. vydal o zrušení

zaistenia bankových účtov rozhodnutie podľa . Zároveň opäť zdôraznil,

že v dôsledku zmeny právnej kvalifikácie stíhaného trestného činu zanikol dôvod na

zaistenie finančných prostriedkov na bankových účtoch už v roku 2005.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

spočíva podľa sťažovateľky v tom, že postupom krajského súdu, ktorým

odmietal rozhodnúť formou zákonného rozhodnutia o zrušení zaistenia finančných

prostriedkov na bankových účtoch, dochádza (dochádzalo) k odopretiu spravodlivosti.

Keďže krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. z 2. júla 2010 o zrušení

zaistenia finančných prostriedkov na bankových účtoch, zanikol aj dôvod, pre ktorý

sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal

aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sa náprava vo veci sťažovateľky

vykoná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie

označeného základného práva sťažovateľky (, ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa

V zásade z rovnakých dôvodov sťažovateľka namietala aj porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

.

Namietať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa môže podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu

v prípade, ak k porušeniu tohto práva malo dôjsť v trestnom konaní, niektorá zo strán

trestného konania.

Podľa stranou trestného konania sa rozumie ten, proti

ktorému sa vedie trestné konanie, zúčastnená osoba a poškodený a v konaní pred súdom aj

prokurátor a spoločenský zástupca; rovnaké postavenie ako strana má aj iná osoba, na ktorej

návrh alebo žiadosť sa konanie vedie alebo ktorá podala opravný prostriedok.

Sťažovateľka v sťažnosti netvrdí, že má postavenie niektorej zo strán trestného

konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. a ani podľa názoru ústavného súdu

takýmto postavením nedisponuje. Táto skutočnosť by pri prísne formalistickom

posudzovaní sťažnosti zakladala dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Ústavný súd ale vzal do úvahy argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej «Máme za

to, že pokiaľ v trestnom konaní sú naše finančné prostriedky a ich používanie závislé na

rozhodnutí predsedu senátu, nemôže naše procesné postavenie byť „nijaké“, a preto

predseda senátu našu spoločnosť musí vnímať s právami umožňujúcimi domáhať sa

naplnenia pojmových znakov výkonu vlastníctva finančných prostriedkov.».

Ústavný súd si uvedomuje závažnosť argumentu sťažovateľky, v zmysle ktorého by

ako vlastníčka zaistených finančných prostriedkov mala mať možnosť domáhať sa v rámci

trestného konania zrušenia zaistenia týchto finančných prostriedkov a žiadať, aby súd

rozhodol o tejto jej žiadosti bez zbytočných prieťahov. V prospech tohto argumentu možno

poukázať najmä na , podľa ktorého ak zaistenie účtu na

účely trestného konania už nie je potrebné, zaistenie sa zruší. Ak nie je potrebné

v stanovenej výške, zaistenie sa obmedzí. O zrušení a obmedzení zaistenia rozhodne

predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor.

Ústavný súd vzal na vedomie tiež Trestného

poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový “), podľa ktorého

osoba, ktorej peňažné prostriedky boli zaistené, má právo žiadať o zrušenie alebo

obmedzenie zaistenia. O takej žiadosti musí predseda senátu a v prípravnom konaní

prokurátor bezodkladne rozhodnúť. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť. Ak sa

žiadosť zamietla, osoba, ktorej peňažné prostriedky boli zaistené, ju môže, ak v nej

neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť; inak sa o nej nekoná.

Z citovaného vyplýva, že nový na rozdiel od

účinného do 31. decembra 2005 dáva možnosť majiteľovi finančných prostriedkov (ktorý

nemusí byť žiadnou zo strán trestného konania) žiadať o zrušenie zaistenia. Predmetné

trestné konanie sa ale spravuje ustanoveniami účinného do

31. decembra 2005.

Sťažovateľka v podaní z 15. júla 2010 adresovanom predsedovi krajského súdu,

ktorým reagovala na uznesenie krajského súdu z 2. júla 2010 (týmto uznesením bolo

zrušené zaistenie predmetných finančných prostriedkov, pozn.) a ktorý tvorí súčasť

dokumentácie predloženej ústavnému súdu, okrem iného uviedla, že „Škodu, ktorú nám

spôsobil svojím konaním predseda senátu Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D., si budeme

uplatňovať zákonnou cestou.“. Z citovaného vyplýva, že sťažovateľka sama uznáva, že

existuje „zákonná cesta“, prostredníctvom ktorej sa môže uchádzať o náhradu škody

spôsobenej jej nečinnosťou predsedu senátu krajského súdu vo veci zrušenia zaistenia

predmetných finančných prostriedkov. Ústavný súd zastáva obdobný právny názor a v tejto

súvislosti poukazuje na príslušné ustanovenia Z. z o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Podľa § 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,

okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená

škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a ušlý

zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu v prípade, ak iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Pokiaľ je sťažovateľka toho názoru, že nečinnosťou krajského súdu v súvislosti so

zrušením zaistenia finančných prostriedkov jej bola spôsobená škoda na jej vlastníckych

právach, môže sa jej náhrady domáhať postupom v zmysle príslušných ustanovení zákona

o zodpovednosti za škodu.

Sťažovateľka má teda v danom prípade k dispozícii účinný prostriedok nápravy, a to

podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Orgánom verejnej moci pritom je štátny orgán,

a teda aj všeobecný súd. Zodpovednosť štátu možno uplatniť za podmienok ustanovených

zákonom o zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím aj nesprávnym

úradným postupom orgánu verejnej moci.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto

každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(). Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010