Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 442/2018
PDF · 278.71 KB
No categories available
IV. ÚS 442/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Komorovskou,
Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára
2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. júna 2018 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Komorovskou, Kuzmányho 57,
Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018.
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Rozsudkom Okresného súdu
Košice II, zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 28C/226/2015-98, bol zamietnutý môj návrh
o zaplatenie 6 513,04 Eur s prísl., titulom nezaplatenej advokátskej odmeny a náhrady
hotových výdavkov za právne služby poskytnuté odporcovi , súdnemu
exekútorovi, a bola som zaviazaná na úhradu trov konania odporcovi vo výške 390,50 Eur
a trov právneho zastúpenia vo výške 824,13 Eur.
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 23.5.2017, sp. zn. 6Co/40/2016-120,
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, a stranám sporu neboli priznané trovy
konania.
Uznesením Najvyššieho súdu SR, zo dňa 28.2.2018, sp. zn. 8Cdo/202/2017, bolo
moje dovolanie odmietnuté, a odporcovi bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania
v rozsahu 100%.“
3. V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Predmetom konania bol môj návrh o zaplatenie
advokátskej odmeny a náhrady hotových výdavkov za právne služby poskytnuté odporcovi
, súdnemu exekútorovi. O mojom návrhu rozhodol súd prvého stupňa
na prvom pojednávaní, na ktorom odporca cestou právnej zástupkyne prvýkrát predložil
ako dôkazy do konania listiny, ktoré som ja videla prvýkrát, a tieto som spochybnila.
Na preverenie tvrdených skutočností ohľadne týchto listín som žiadala, aby mi boli súdom
doručené, po čom sa k nim chcem vyjadriť. Za týmto účelom som žiadala pojednávanie
odročiť. Súd prvého stupňa uložil odporcovi predložiť tieto listiny do 10 dní
s konštatovaním, že mi budú doručené, následne po čom dal priestor na záverečné reči,
dokazovanie vyhlásil za skončené a vydal rozsudok o zamietnutí mojej žaloby. Po tomto
vyhlásení rozsudku, odporca doručil do spisu predmetné dôkazy (v jednom vyhotovení pre
moje účely), ako aj doposiaľ nepredložený dôkaz, ktorý súd prvého stupňa založil pod čl.
63, teda medzi už existujúce listiny na čl. 61,62 a 64.
Súd prvého stupňa zamietol môj návrh z dôvodu premlčania, ktoré zhliadol podľa
zásady, že premlčuje sa nárok na plnenie po vykonaní toho-ktorého úkonu právnej služby.
V odvolaní voči rozsudku súdu prvého stupňa som vyjadrila nesúhlas s meritórnym
záverom súdu prvého stupňa o premlčaní, a súčasne som namietala znemožnenie mojich
procesných práv, kde súd prvého stupňa napriek mojej žiadosti o odročenie pojednávania
za účelom riadneho oboznámenia sa s prvýkrát predloženými dôkazmi odporcu - ktoré sú
podkladom tohto rozsudku, mi toto neumožnil, a vydal meritórne rozhodnutie.
V dovolaní voči rozsudku odvolacieho súdu som poukázala na skutočnosť, že
odvolací súd síce potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa pre zamietnutie žaloby z dôvodu
premlčania, avšak s rozdielnym právnym názorom oproti súdu prvého stupňa ohľadne
rozhodnej okolnosti - a to okamihu, od ktorého plynie premlčacia lehota. V tejto právne
podstatnej okolnosti sú rozsudky rozporné, čím je porušená aj zásada dvojinštančnosti
konania. Dovolací súd túto dovolaciu námietku vôbec nevybavil.
V dovolaní som tiež poukázala na to, že konajúce súdy mi nesprávnym procesným
postupom ako strane znemožnil uskutočniť moje procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu zákona. Dovolací súd napriek mojim námietkam uzavrel, že v posudzovanej
veci konanie pred odvolacím súdom nebolo takouto vadou postihnuté...“
4. Podľa názoru sťažovateľky: „1/ Bol porušený zákon, keď dovolací súd sa
nevysporiadal s mojimi dovolacími námietkami ohľadne znemožnenia mi realizovať moje
procesné práva, z dôvodu nemožnosti riadneho oboznámením sa s listinami - dôkazmi
obrany odporcu, doloženými do spisu krátko pred vyhlásením rozsudku, ktoré listiny však
boli podkladom tohto rozsudku.
2/ Bolo porušené moje právo na spravodlivé konanie z dôvodu rozhodovania súdu
prvého stupňa na základe dôkazu doloženého a zaevidovaného do spisu po vyhlásení
rozsudku (čl. 63).
3/ Bolo porušené moje právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko rozsudok
odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnený a nezodpovedal na moje odvolacie
námietky, ktoré boli následne predložené ako dovolacie námietky.
4/ Bolo porušené moje právo na spravodlivé konanie, kde odvolací súd, ani dovolací
súd sa nevysporiadali s otázkou premlčania vo vzťahu k dohode o dobe predloženia
vyúčtovania.
5/ Bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa na základe iného záveru dôvodu premlčania, pričom dovolací
súd jednak nevybavil túto námietku, a súčasne, o tejto okolnosti (rozdielne odôvodnenej
súdom prvého stupňa a odvolacím súdom) bola porušená dvojinštančnosť konania.“
5. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd a najvyšší súd sa v napadnutých
rozhodnutiach nezaoberali všetkými jej tvrdeniami a argumentmi, a preto napadnuté
rozhodnutia považuje za nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené. V dôsledku toho došlo
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
6. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky, zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, zo dňa 28.2.2018, sp. zn. 8Cdo/202/2017 a Rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach, zo dňa 23.5.2017, sp. zn. 6Co/40/2016-120, porušené.
Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
zo dňa 28.2.2018, sp. zn. 8Cdo/202/2017 a Rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
zo dňa 23.5.2017, sp. zn. 6Co/40/2016-120.
Najvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach, sú povinní nahradiť sťažovateľke trovy
konania - právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne, vo výške 459,96 Eur.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej označeného základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo rozsudkom
krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018.
12. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane
uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na
uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb
a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
15. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si
osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na
prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
18. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
19. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť
svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
20. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
21. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017
22. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd
napadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej
námietkami uvedenými v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 28 C 226/2015-98 z 12. októbra 2015. Podľa názoru sťažovateľky
krajský súd rozhodol arbitrárne a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní
a v zistených skutočnostiach. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ
uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho
práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie
sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). Vzhľadom
na to sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením uvedených práv sťažovateľky
rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017.
24. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj rozsudkom krajského súdu
č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017. V nadväznosti na túto skutočnosť, riadiac sa
zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu činnosť ESĽP
(m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolská a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54) a vychádzajúc zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný
súd uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania
považuje lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
v zásade za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci
zjavne vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu, ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
dovolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 394/2013). Keďže
v posudzovanom prípade sťažovateľka podala sťažnosť vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu včas, nemohol ústavný súd odmietnuť sťažnosť v časti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako podanú oneskorene.
25. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 6 Co 40/2016-120
z 23. mája 2017 krajský súd uviedol:
„... 40. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyni
vzniklo právo na odmenu a náhradu hotových výdavkov za každý účtovaný úkon vo faktúre
č. 2/2014 okamihom vykonania jednotlivých úkonov právnej služby, t.j. za prípravu
a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 27.5.2002 a za posledný úkon
účasť na pojednávaní dňa 29.1.2007. Vo vzťahu k poslednému účtovanému úkonu začala
plynúť premlčacia lehota dňom 29.1.2007 a uplynula dňom 29.1.2010.
41. Žalobkyňa uplatnila svoj nárok na súde žalobou dňa 9.9.2014, t.j. po uplynutí
premlčacej lehoty.
42. Aj pre ten prípad, ak by vznik nároku na odmenu a náhradu hotových výdavkov
advokáta bol viazaný na skončenie zastupovania tak, ako to argumentovala žalobkyňa
počas konania na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že k doručeniu odvolania plnomocenstva
zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobkyni došlo dňa 1.7.2010, o čom svedčí elektronická
komunikácia medzi žalovaným a žalobkyňou, a odpoveď žalobkyne na e-mail žalovaného,
v ktorej vzala na vedomie odvolanie plnomocenstva žalovaným.
43. K námietkam žalobkyne ohľadom charakteru plnomocenstva a o tom, že nedošlo
k skončeniu zastupovania žalovaného žalobkyňou odvolací súd poznamenáva, že
plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa
osvedčuje existencia a rozsah oprávneného zástupcu konať v mene a na účet zastúpeného...
49. Vo vzťahu k zástupcovi je odvolanie účinkov plnomocenstva platné už od
okamihu, keď sa o tejto skutočnosti dozvie.
50. V súdenom prípade žalobkyňa sa dozvedela o odvolaní plnomocenstva dňa
1.7.2010. Už nasledujúcim dňom začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku
žalobkyne voči žalovanému z titulu odmeny, ako aj náhrady hotových výdavkov za účtované
úkony...
53. Už dňom 2.7.2010 mohla žalobkyňa uplatniť svoje práva žalobou na súde.
Premlčacia lehota na uplatnenie práva začala žalobkyni plynúť (pre ten prípad, ak vznik
nároku na odmenu a náhradu hotových výdavkov advokáta pri zastupovaní v konaní pred
súdom mal by byť viazaný na skončenie zastupovania) dňom 2.7.2010 a uplynul 2.7.2013.
Žalobkyňa svoje právo uplatnila žalobou na súde až 9.9.2014.
54. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je rozhodujúce, z akého dôvodu žalobkyňa
neuplatnila svoje právo v uvedenej lehote na súde. Vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol
námietku premlčania práva, nebolo možné premlčané právo žalobkyni priznať (viď § 100
ods. 1 OZ)...“
26. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa
nestotožnil, a preto rozsudok okresného súdu č. k. 28 C 226/2015-98 z 12. októbra 2015
vo veci samej potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru
ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by
bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,
zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 a základným právom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej
namietala porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018
28. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd
napadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej
námietkami uvedenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120
z 23. mája 2017. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne a jeho závery
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v zistených skutočnostiach. V dôsledku toho
malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
29. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 8 Cdo 202/2017
z 28. februára 2018 najvyšší súd uviedol:
«... 10. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci
a došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu niektorého z vykonaných dôkazov, najvyšší súd už
podľa predchádzajúcej úpravy (§ 237 ods. 1 písm. f/ OSP) dospel k záveru, že uvedené
nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strán sporu (R 37/1993,
R125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016,
2Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá
nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu.
11. Dovolateľka nedôvodne namieta, že sa k dôkazu (č.l. 63 spisu) nemohla vyjadriť,
a tým bolo konanie postihnuté vadou § 420 písm. f/ CSP. Tvrdenie žalobkyne má vyplývať
z obsahu zápisnice z 12.10.2015 (súd ju mal oboznámiť len s 3 listinami) a z podania
právnej zástupkyne žalovaného z 26.10.2015, ktoré uvádza v počte 4 listín. Táto skutočnosť
však zo spisu nevyplýva. Súd v zápisnici uvádza len fotokópiou listu z 1.7.2010 „Zrušenie
plnomocenstva“ ako prílohu emailovej správy, nerozlišuje či bola s podpisom alebo bez
podpisu ako tvrdí žalobkyňa, predmetné listiny sú v spise riadne založené (na č.l. 61 až 64
spisu). Okrem toho s uvedeným dôkazom sa mohla oboznámiť aj neskôr (konanie ešte
nebolo právoplatne ukončené), a najmä, mohla nesprávne vykonanie dôkazu namietať
v odvolacom konaní. Z podaného odvolania je však zrejmé, že výhradu neoboznámenia
s dôkazom na č.l. 63 v tomto smere nevzniesla, hoci tak urobiť mohla a podľa zásady
„každý je povinný si strážiť svoje práva“, aj urobiť mala. Pretože aj pre oblasť procesného
práva platí všeobecná právna zásada „male enim iure nostro uti non debemus“ („nemáme
však zneužívať svoje právo“ - Gai. Institutiones 1,53), javí sa postup žalobkyne ako
odporujúci tejto zásade.
12. Za tejto situácie prelomenie stavu právnej istoty, nastolenej právoplatnosťou
rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania, do úvahy
neprichádza.
13. Rovnako je nedôvodná námietka, že žalobkyňa nemala dostatočnú možnosť
vyjadriť sa k dôkazom (č.l. 61 až 64 spisu). Súd postupoval v súlade s ustanovením § 123
OSP, podľa ktorého právo vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak,
že predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní
účastníkovi, aby sa k nemu bezprostredne vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení
vykonaného dôkazu považuje za významné. Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným
z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy.
Procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr. aj z hľadiska pravosti
a správnosti listiny a pod.) musí súd vytvoriť už v rámci dokazovania. Z obsahu zápisnice
z 12.10.2015 vyplýva, že súd na pojednávaní po doplnení dokazovania umožnil žalobkyni
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Žalobkyňa však žiaden nový dôkaz na doplnenie
dokazovania nenavrhla. Uviedla, že si nepamätá svoju emailovú adresu v čase zasielania
predložených písomností, žiadala poskytnúť priestor na ďalšie vyjadrenie sa
k písomnostiam. Súd preto procesne nepochybil, keď rozhodol podľa § 120 ods. 4 OSP,
nakoľko dokazovanie považoval za skončené a dal priestor na záverečné prednesy. Právo
žalobkyne vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a princíp rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na
spravodlivé súdne konanie, porušené nebolo.
14. Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu, dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP, pričom
obsah spisu nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska. Potvrdzujúce
rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 OSP z hľadiska formálnej
štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych
otázok. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
správnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. 1. ÚS 188/06).
Podľa právneho názoru vec prejednávajúceho senátu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod
pre odklon od vyššie uvedeného a nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/
CSP.»
30. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018 zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal s relevantnými dovolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa
nestotožnil, a preto dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu
č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani
za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu
v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení právnych predpisov.
31. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018 a základným právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej
namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 40/2016-120 z 23. mája 2017 a uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Cdo 202/2017 z 28. februára 2018, vrátenie veci na ďalšie konanie
a priznanie náhrady trov konania).
33. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018