Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 442/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Komorovskou,

Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -120 z 23. mája 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára

2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. júna 2018 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Komorovskou, Kuzmányho 57,

Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -120 z 23. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2018.

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Rozsudkom Okresného súdu

Košice II, zo dňa 12.10.2015, sp. zn. -98, bol zamietnutý môj návrh

o zaplatenie 6 513,04 Eur s prísl., titulom nezaplatenej advokátskej odmeny a náhrady

hotových výdavkov za právne služby poskytnuté odporcovi , súdnemu

exekútorovi, a bola som zaviazaná na úhradu trov konania odporcovi vo výške 390,50 Eur

a trov právneho zastúpenia vo výške 824,13 Eur.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 23.5.2017, sp. zn. -120,

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, a stranám sporu neboli priznané trovy

konania.

Uznesením Najvyššieho súdu SR, zo dňa 28.2.2018, sp. zn. , bolo

moje dovolanie odmietnuté, a odporcovi bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania

v rozsahu 100%.“

3. V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Predmetom konania bol môj návrh o zaplatenie

advokátskej odmeny a náhrady hotových výdavkov za právne služby poskytnuté odporcovi

, súdnemu exekútorovi. O mojom návrhu rozhodol súd prvého stupňa

na prvom pojednávaní, na ktorom odporca cestou právnej zástupkyne prvýkrát predložil

ako dôkazy do konania listiny, ktoré som ja videla prvýkrát, a tieto som spochybnila.

Na preverenie tvrdených skutočností ohľadne týchto listín som žiadala, aby mi boli súdom

doručené, po čom sa k nim chcem vyjadriť. Za týmto účelom som žiadala pojednávanie

odročiť. Súd prvého stupňa uložil odporcovi predložiť tieto listiny do 10 dní

s konštatovaním, že mi budú doručené, následne po čom dal priestor na záverečné reči,

dokazovanie vyhlásil za skončené a vydal rozsudok o zamietnutí mojej žaloby. Po tomto

vyhlásení rozsudku, odporca doručil do spisu predmetné dôkazy (v jednom vyhotovení pre

moje účely), ako aj doposiaľ nepredložený dôkaz, ktorý súd prvého stupňa založil pod čl.

63, teda medzi už existujúce listiny na čl. 61,62 a 64.

Súd prvého stupňa zamietol môj návrh z dôvodu premlčania, ktoré zhliadol podľa

zásady, že premlčuje sa nárok na plnenie po vykonaní toho-ktorého úkonu právnej služby.

V odvolaní voči rozsudku súdu prvého stupňa som vyjadrila nesúhlas s meritórnym

záverom súdu prvého stupňa o premlčaní, a súčasne som namietala znemožnenie mojich

procesných práv, kde súd prvého stupňa napriek mojej žiadosti o odročenie pojednávania

za účelom riadneho oboznámenia sa s prvýkrát predloženými dôkazmi odporcu - ktoré sú

podkladom tohto rozsudku, mi toto neumožnil, a vydal meritórne rozhodnutie.

V dovolaní voči rozsudku odvolacieho súdu som poukázala na skutočnosť, že

odvolací súd síce potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa pre zamietnutie žaloby z dôvodu

premlčania, avšak s rozdielnym právnym názorom oproti súdu prvého stupňa ohľadne

rozhodnej okolnosti - a to okamihu, od ktorého plynie premlčacia lehota. V tejto právne

podstatnej okolnosti sú rozsudky rozporné, čím je porušená aj zásada dvojinštančnosti

konania. Dovolací súd túto dovolaciu námietku vôbec nevybavil.

V dovolaní som tiež poukázala na to, že konajúce súdy mi nesprávnym procesným

postupom ako strane znemožnil uskutočniť moje procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu zákona. Dovolací súd napriek mojim námietkam uzavrel, že v posudzovanej

veci konanie pred odvolacím súdom nebolo takouto vadou postihnuté...“

4. Podľa názoru sťažovateľky: „1/ Bol porušený zákon, keď dovolací súd sa

nevysporiadal s mojimi dovolacími námietkami ohľadne znemožnenia mi realizovať moje

procesné práva, z dôvodu nemožnosti riadneho oboznámením sa s listinami - dôkazmi

obrany odporcu, doloženými do spisu krátko pred vyhlásením rozsudku, ktoré listiny však

boli podkladom tohto rozsudku.

2/ Bolo porušené moje právo na spravodlivé konanie z dôvodu rozhodovania súdu

prvého stupňa na základe dôkazu doloženého a zaevidovaného do spisu po vyhlásení

rozsudku (čl. 63).

3/ Bolo porušené moje právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko rozsudok

odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnený a nezodpovedal na moje odvolacie

námietky, ktoré boli následne predložené ako dovolacie námietky.

4/ Bolo porušené moje právo na spravodlivé konanie, kde odvolací súd, ani dovolací

súd sa nevysporiadali s otázkou premlčania vo vzťahu k dohode o dobe predloženia

vyúčtovania.

5/ Bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa na základe iného záveru dôvodu premlčania, pričom dovolací

súd jednak nevybavil túto námietku, a súčasne, o tejto okolnosti (rozdielne odôvodnenej

súdom prvého stupňa a odvolacím súdom) bola porušená dvojinštančnosť konania.“

5. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd a najvyšší súd sa v napadnutých

rozhodnutiach nezaoberali všetkými jej tvrdeniami a argumentmi, a preto napadnuté

rozhodnutia považuje za nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené. V dôsledku toho došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky, zaručené podľa Slovenskej

republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, zo dňa 28.2.2018, sp. zn. a Rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach, zo dňa 23.5.2017, sp. zn. -120, porušené.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

zo dňa 28.2.2018, sp. zn. a Rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

zo dňa 23.5.2017, sp. zn. -120.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach, sú povinní nahradiť sťažovateľke trovy

konania - právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne, vo výške 459,96 Eur.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej označeného základného

práva podľa a práva podľa dohovoru došlo rozsudkom

krajského súdu č. k. -120 z 23. mája 2017 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. februára 2018.

12. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb

a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

13. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

18. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

19. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť

svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany

bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

20. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

21. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -120 z 23. mája 2017

22. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd

napadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej

námietkami uvedenými v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -98 z 12. októbra 2015. Podľa názoru sťažovateľky

krajský súd rozhodol arbitrárne a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní

a v zistených skutočnostiach. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu

jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

23. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ

uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho

práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie

sťažnosti ustanovená v v zásade zachovaná aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , , ). Vzhľadom

na to sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením uvedených práv sťažovateľky

rozsudkom krajského súdu č. k. -120 z 23. mája 2017.

24. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru aj rozsudkom krajského súdu

č. k. -120 z 23. mája 2017. V nadväznosti na túto skutočnosť, riadiac sa

zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu činnosť ESĽP

(m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolská a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54) a vychádzajúc zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný

súd uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania

považuje lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v

v zásade za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci

zjavne vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu, ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

dovolacieho súdu (m. m. , , ). Keďže

v posudzovanom prípade sťažovateľka podala sťažnosť vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu včas, nemohol ústavný súd odmietnuť sťažnosť v časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako podanú oneskorene.

25. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. -120

z 23. mája 2017 krajský súd uviedol:

„... 40. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyni

vzniklo právo na odmenu a náhradu hotových výdavkov za každý účtovaný úkon vo faktúre

č. 2/2014 okamihom vykonania jednotlivých úkonov právnej služby, t.j. za prípravu

a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 27.5.2002 a za posledný úkon

účasť na pojednávaní dňa 29.1.2007. Vo vzťahu k poslednému účtovanému úkonu začala

plynúť premlčacia lehota dňom 29.1.2007 a uplynula dňom 29.1.2010.

41. Žalobkyňa uplatnila svoj nárok na súde žalobou dňa 9.9.2014, t.j. po uplynutí

premlčacej lehoty.

42. Aj pre ten prípad, ak by vznik nároku na odmenu a náhradu hotových výdavkov

advokáta bol viazaný na skončenie zastupovania tak, ako to argumentovala žalobkyňa

počas konania na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, odvolací súd sa

stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že k doručeniu odvolania plnomocenstva

zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobkyni došlo dňa 1.7.2010, o čom svedčí elektronická

komunikácia medzi žalovaným a žalobkyňou, a odpoveď žalobkyne na e-mail žalovaného,

v ktorej vzala na vedomie odvolanie plnomocenstva žalovaným.

43. K námietkam žalobkyne ohľadom charakteru plnomocenstva a o tom, že nedošlo

k skončeniu zastupovania žalovaného žalobkyňou odvolací súd poznamenáva, že

plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa

osvedčuje existencia a rozsah oprávneného zástupcu konať v mene a na účet zastúpeného...

49. Vo vzťahu k zástupcovi je odvolanie účinkov plnomocenstva platné už od

okamihu, keď sa o tejto skutočnosti dozvie.

50. V súdenom prípade žalobkyňa sa dozvedela o odvolaní plnomocenstva dňa

1.7.2010. Už nasledujúcim dňom začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku

žalobkyne voči žalovanému z titulu odmeny, ako aj náhrady hotových výdavkov za účtované

úkony...

53. Už dňom 2.7.2010 mohla žalobkyňa uplatniť svoje práva žalobou na súde.

Premlčacia lehota na uplatnenie práva začala žalobkyni plynúť (pre ten prípad, ak vznik

nároku na odmenu a náhradu hotových výdavkov advokáta pri zastupovaní v konaní pred

súdom mal by byť viazaný na skončenie zastupovania) dňom 2.7.2010 a uplynul 2.7.2013.

Žalobkyňa svoje právo uplatnila žalobou na súde až 9.9.2014.

54. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je rozhodujúce, z akého dôvodu žalobkyňa

neuplatnila svoje právo v uvedenej lehote na súde. Vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol

námietku premlčania práva, nebolo možné premlčané právo žalobkyni priznať (viď § 100

ods. 1 )...“

26. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku č. k. -120 z 23. mája 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa

nestotožnil, a preto rozsudok okresného súdu č. k. -98 z 12. októbra 2015

vo veci samej potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru

ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by

bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,

zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu č. k. -120 z 23. mája 2017 a základným právom podľa čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej

namietala porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -120 z 23. mája 2017 podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2018

28. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd

napadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej

námietkami uvedenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. -120

z 23. mája 2017. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne a jeho závery

nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v zistených skutočnostiach. V dôsledku toho

malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

29. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 28. februára 2018 najvyšší súd uviedol:

«... 10. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci

a došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu niektorého z vykonaných dôkazov, najvyšší súd už

podľa predchádzajúcej úpravy ( ) dospel k záveru, že uvedené

nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strán sporu (R 37/1993,

R125/1999, R 42/1993 a , , , ,

, , , ). Podľa právneho názoru

dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá

nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

v zmysle nedostatočné zistenie skutkového stavu, alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu.

11. Dovolateľka nedôvodne namieta, že sa k dôkazu (č.l. 63 spisu) nemohla vyjadriť,

a tým bolo konanie postihnuté vadou . Tvrdenie žalobkyne má vyplývať

z obsahu zápisnice z 12.10.2015 (súd ju mal oboznámiť len s 3 listinami) a z podania

právnej zástupkyne žalovaného z 26.10.2015, ktoré uvádza v počte 4 listín. Táto skutočnosť

však zo spisu nevyplýva. Súd v zápisnici uvádza len fotokópiou listu z 1.7.2010 „Zrušenie

plnomocenstva“ ako prílohu emailovej správy, nerozlišuje či bola s podpisom alebo bez

podpisu ako tvrdí žalobkyňa, predmetné listiny sú v spise riadne založené (na č.l. 61 až 64

spisu). Okrem toho s uvedeným dôkazom sa mohla oboznámiť aj neskôr (konanie ešte

nebolo právoplatne ukončené), a najmä, mohla nesprávne vykonanie dôkazu namietať

v odvolacom konaní. Z podaného odvolania je však zrejmé, že výhradu neoboznámenia

s dôkazom na č.l. 63 v tomto smere nevzniesla, hoci tak urobiť mohla a podľa zásady

„každý je povinný si strážiť svoje práva“, aj urobiť mala. Pretože aj pre oblasť procesného

práva platí všeobecná právna zásada „male enim iure nostro uti non debemus“ („nemáme

však zneužívať svoje právo“ - Gai. Institutiones 1,53), javí sa postup žalobkyne ako

odporujúci tejto zásade.

12. Za tejto situácie prelomenie stavu právnej istoty, nastolenej právoplatnosťou

rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania, do úvahy

neprichádza.

13. Rovnako je nedôvodná námietka, že žalobkyňa nemala dostatočnú možnosť

vyjadriť sa k dôkazom (č.l. 61 až 64 spisu). Súd postupoval v súlade s ustanovením § 123

, podľa ktorého právo vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak,

že predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní

účastníkovi, aby sa k nemu bezprostredne vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení

vykonaného dôkazu považuje za významné. Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným

z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy.

Procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr. aj z hľadiska pravosti

a správnosti listiny a pod.) musí súd vytvoriť už v rámci dokazovania. Z obsahu zápisnice

z 12.10.2015 vyplýva, že súd na pojednávaní po doplnení dokazovania umožnil žalobkyni

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Žalobkyňa však žiaden nový dôkaz na doplnenie

dokazovania nenavrhla. Uviedla, že si nepamätá svoju emailovú adresu v čase zasielania

predložených písomností, žiadala poskytnúť priestor na ďalšie vyjadrenie sa

k písomnostiam. Súd preto procesne nepochybil, keď rozhodol podľa ,

nakoľko dokazovanie považoval za skončené a dal priestor na záverečné prednesy. Právo

žalobkyne vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky, a princíp rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na

spravodlivé súdne konanie, porušené nebolo.

14. Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu, dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle , pričom

obsah spisu nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska. Potvrdzujúce

rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo

kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle z hľadiska formálnej

štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych

otázok. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

správnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Podľa právneho názoru vec prejednávajúceho senátu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod

pre odklon od vyššie uvedeného a nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/

.»

30. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení sp. zn. z 28. februára 2018 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými dovolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa

nestotožnil, a preto dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu

č. k. -120 z 23. mája 2017 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani

za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu

v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení právnych predpisov.

31. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2018 a základným právom podľa

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej

namietala porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2018

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozsudku krajského súdu č. k. -120 z 23. mája 2017 a uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. februára 2018, vrátenie veci na ďalšie konanie

a priznanie náhrady trov konania).

33. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018