Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 418/2026
PDF · 255.98 KB
No categories available
IV. ÚS 418/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej 4JUSTICE advokátska kancelária, s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/155/2024 z 25. februára 2026 a uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/12/2023, 3Co/13/2023 z 28. marca 2024 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje obe napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa ako správca konkurznej podstaty úpadcu žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy 51 509,62 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia.
3. Vo veci rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom pre zmeškanie tak, že žalobu zamietol. Proti rozsudku sťažovateľka podala odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením č. k. 3Co/184/2019-161 z 29. októbra 2019 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Súd prvej inštancie po vrátení veci rozsudkom pre zmeškanie č. k. 16C/203/2016-200 z 20. októbra 2021 žalobu sťažovateľky opäť zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka sa bez ospravedlnenia a bez žiadosti o odročenie pojednávania nedostavila na pojednávanie napriek tomu, že predvolanie jej bolo doručené do elektronickej schránky a bola poučená o tom, že ak sa na pojednávanie nedostaví a svoju neprítomnosť neospravedlní včas a vážnymi okolnosťami, súd na návrh druhej strany rozhodne o žalobe rozsudkom pre zmeškanie.
5. Následne súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 16C/203/2016 z 5. septembra 2022 návrh sťažovateľky na zrušenie rozsudku pre zmeškanie zamietol z dôvodu, že (i) sťažovateľka nenamietala nedoručenie (riadne a včas) predvolania na pojednávanie, na ktorom sa rozhodlo rozsudkom pre zmeškanie, ale argumentovala, že v čase pojednávania bola odvolaná ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu; (ii) konkurzný súd v uznesení o odvolaní sťažovateľky z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu jej uložil povinnosť vykonávať činnosti súvisiace s výkonom funkcie správcu, najmä činnosti týkajúce sa správy a ochrany majetku, ktorý podlieha konkurzu, až do ustanovenia nového správcu; (iii) nový správca konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený do funkcie až uznesením zverejneným v Obchodnom vestníku 10. decembra 2021, teda až po vydaní rozsudku pre zmeškanie; (iv) sťažovateľka mohla vydaniu rozsudku pre zmeškanie zabrániť, ak by sa bola dostavila na pojednávanie alebo požiadala o jeho odročenie.
6. Na odvolanie žalobcu a sťažovateľky (už v procesnej pozícii intervenientky) krajský súd uznesením sp. zn. 3Co/12/2023, 3Co/13/2023 z 28. marca 2024 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Krajský súd vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu konštatoval, že (i) sťažovateľka o existencii ňou tvrdených prekážok brániacich jej v účasti na súdnom pojednávaní vedela pred súdnym pojednávaním a mohla ich súdu oznámiť a ospravedlniť sa z pojednávania; (ii) skutočným dôvodom neúčasti sťažovateľky na pojednávaní bolo jej subjektívne pochybenie spočívajúce vo faktickom opomenutí termínu pojednávania a spoliehanie sa na to, že sa ho zúčastní nový správca; (iii) sťažovateľka bola povinná po odvolaní z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu vykonávať procesné úkony a požiadať o odročenie pojednávania; (iv) sťažovateľkou namietané viacnásobné porušenie ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správcoch“) zo strany konkurzného súdu vyhodnotil súd v tomto konaní ako irelevantné.
7. Vo vzťahu k rozsudku pre zmeškanie konštatoval (i) splnenie podmienok jeho vydania, na ktoré nemá vplyv skutočnosť, že výkon správcovskej činnosti sťažovateľky bol pozastavený, resp. že ju konkurzný súd odvolal z funkcie správkyne konkurznej podstaty, keďže jej uložil povinnosť vykonávať činnosti súvisiace s výkonom funkcie správcu; (ii) z hľadiska komplexného vyhodnotenia ako sankcie za procesnú pasivitu strany uviedol, že v danej veci išlo síce o spor, ktorý začal v roku 2016 a bolo o ňom prvýkrát rozhodnuté rozsudkom pre zmeškanie z 3. júla 2018 (odvolacím súdom zrušený), avšak okrem písomných vyjadrení oboch procesných strán v ňom nebolo vykonané žiadne dokazovanie.
8. Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, v ktorom namietala, že ako intervenientky sa jej uznesenie krajského súdu priamo dotýka, pretože ju fakticky označuje za osobu zodpovednú za zmeškanie pojednávania a za následok v podobe kontumačného rozsudku.
Tiež namietala, že súdy nižšej inštancie sa vecne nevysporiadali s tým, či osoba s pozastaveným výkonom správcovskej činnosti mohla konať ako správca a či za týchto okolností mohli byť splnené procesné podmienky na vydanie kontumačného rozsudku.
9. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8Cdo/155/2024 z 25. februára 2026 dovolanie odmietol, pretože sťažovateľka ako intervenientka nebola osobou oprávnenou na podanie dovolania, pretože netvorila so žalobcom nerozlučné procesné spoločenstvo. K vecnému preskúmaniu jej námietok sa tak dovolací súd nedostal.
10. Súbežne s dovolaním sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 484/2024 z 3. septembra 2024 odmietol ako neprípustnú, poukazujúc na princíp subsidiarity. Ústavný súd teda nepriamo skonštatoval prípustnosť dovolania, pričom odmietnutie ústavnej sťažnosti založil práve na skutočnosti, že na základe podaného dovolania prebieha dovolacie konanie.
II. Argumentácia sťažovateľky
11. Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej práv došlo v dvoch na seba nadväzujúcich úrovniach. Ako prvý zasiahol do jej práv krajský súd, ktorý nezákonne a neodôvodnene ponechal v platnosti rozhodnutie založené na nesprávnom posúdení jej procesného postavenia. Následne do jej práv zasiahol najvyšší súd, ktorý sa odmietol týmito pochybeniami vecne zaoberať a dovolanie odmietol výlučne z procesného dôvodu, čo je nesprávny a ústavne neudržateľný záver. Najvyšší súd posúdil oprávnenie sťažovateľky podať dovolanie výlučne formalisticky, bez zohľadnenia osobitných okolností tejto veci, procesnej histórie konania, povahy postavenia sťažovateľky ako bývalej správkyne konkurznej podstaty, ako aj bez zohľadnenia toho, že práve proti nej môžu byť vyvodzované závažné právne a majetkové následky v dôsledku rozhodnutí všeobecných súdov.
12. Najvyšší súd uviedol, že predmetom konania je pohľadávka patriaca do konkurznej podstaty úpadcu, ktorej nositeľom je úpadca zastúpený správcom konkurznej podstaty, a že sťažovateľka ako predchádzajúca správkyňa nie je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa nárok uplatňuje. Na tomto základe uzavrel, že rozhodnutie vo veci sa jej priamo netýka. Takéto posúdenie je podľa sťažovateľky neúplné. Najvyšší súd sa vôbec nezaoberal tým, že predmetom dovolacích námietok nebola iba samotná existencia pohľadávky patriacej do konkurznej podstaty, ale najmä zákonnosť a ústavná udržateľnosť procesného postupu všeobecných súdov, ktoré sťažovateľke spätne pripísali procesné pochybenie za obdobie, v ktorom jej bol pozastavený výkon správcovskej činnosti a v ktorom už zároveň bola odvolaná z funkcie správcu. Práve tieto závery všeobecných súdov sa sťažovateľky priamo dotýkajú. Rozhodnutia všeobecných súdov vychádzajú zo záveru, že sťažovateľka mala napriek pozastaveniu výkonu správcovskej činnosti a napriek svojmu následnému odvolaniu z funkcie správcu vykonávať procesné úkony v civilnom konaní, prípadne sa mala zúčastniť pojednávania alebo požiadať o jeho odročenie. V dôsledku takéhoto záveru bola jej neúčasť na pojednávaní vyhodnotená ako subjektívne pochybenie, ktoré viedlo k potvrdeniu rozsudku pre zmeškanie. Táto otázka sa pritom netýka iba majetku úpadcu, ale aj právneho postavenia samotnej sťažovateľky ako správkyne, resp. bývalej správkyne a jej možnej zodpovednosti za škodu.
13. Najvyšší súd mal preto posúdiť, či uznesenie krajského súdu priamo a nepriaznivo zasahuje aj do právneho postavenia sťažovateľky. Pri tomto posúdení mal zohľadniť, že sťažovateľka v dovolacom konaní nenamietala iba ochranu cudzej pohľadávky patriacej do konkurznej podstaty, ale aj záver všeobecných súdov o jej vlastnej procesnej zodpovednosti za zmeškanie pojednávania a za následok v podobe zamietnutia žaloby rozsudkom pre zmeškanie.
14. Napokon ústavný súd v odmietajúcom uznesení výslovne uviedol, že najvyšší súd je oprávnený posúdiť námietky zásahov do práv sťažovateľky krajským súdom na základe uplatneného mimoriadneho opravného prostriedku, teda dovolania. Z uvedeného vyplýva, že dovolanie sťažovateľky nebolo z ústavnoprávneho hľadiska zjavne irelevantným alebo bezvýznamným procesným úkonom.
15. Ústavný súd v odmietajúcom uznesení (body 23 a 24) výslovne identifikoval kľúčovú otázku, ktorú boli všeobecné súdy povinné vyriešiť pred tým, ako mohli vyvodiť negatívne procesné následky v podobe kontumačného rozsudku. Touto otázkou bolo, či účasť sťažovateľky na pojednávaní v civilnom sporovom konaní o zaplatenie vôbec predstavovala výkon správcovskej činnosti v zmysle zákona o správcoch, a teda či sťažovateľka mohla byť v čase pozastavenia výkonu správcovskej činnosti oprávnená a povinná takýto úkon vykonať. Z uznesenia ústavného súdu vyplýva potreba rozlišovania medzi konaniami, ktoré sú vyvolané konkurzom, resp. ktorých právny základ spočíva v konkurznom práve, a civilnými spormi, ktoré existujú nezávisle od konkurzu. Samotná skutočnosť, že na strane úpadcu mala vystupovať osoba správcu, preto nemohla bez ďalšieho znamenať, že účasť na pojednávaní v takomto spore je výkonom správcovskej činnosti. Podľa názoru sťažovateľky nemožno túto formuláciu vykladať inak než tak, že ústavný súd považoval za právne významnú práve otázku, či predmetný procesný úkon vôbec patrí do rámca správcovskej činnosti.
16. Porušovatelia vôbec nereflektovali na už relevantné zákonné ustanovenia a na argumentáciu sťažovateľky, v zmysle ktorej v dôsledku pozastavenia výkonu funkcie správcu existovala zákonná prekážka vo výkone funkcie správcu, keďže zákon o správcoch sťažovateľke výslovne zakazuje vykonávať správcovskú činnosť. Krajský súd iba paušálne uviedol, že tieto otázky mali byť riešené pred konkurzným súdom. S uvedeným však nemožno súhlasiť, keďže ide o predbežnú otázku účastníctva v konaní. Sťažovateľka zdôrazňuje, že nemohla byť po odvolaní z funkcie v postavení účastníka konania namiesto úpadcu, keďže jej zákonné ustanovenia výkon správcovskej činnosti počas pozastaveného výkonu funkcie správcu neumožňujú, resp. výslovne zakazujú.
17. Krajský súd sa tiež nedostatočne vysporiadal s argumentmi sťažovateľky týkajúcimi sa korektívu spravodlivosti a účelu kontumačného rozsudku ako sankcie za procesnú pasivitu strany v spore. Z opisu skutkových okolností je pritom nepochybné, že sťažovateľka bola procesne aktívna v priebehu celého konania až do pozastavenia výkonu činnosti správcu. Skutočnosť, že v konaní bol z jej strany podaný „len“ návrh na vydanie platobného rozkazu a vyjadrenie k odporu a že nebolo vykonané žiadne dokazovanie, nemožno hodnotiť ako nedostatok procesnej aktivity na jej strane.
18. Primárnym dôvodom vzniku celej situácie boli prieťahy konkurzného súdu. Vyvstáva otázka, či konanie a rozhodnutie konkurzného súdu v spojení s osemmesačným trvaním ustanovenia nového správcu nie je v rozpore s čl. 35 ods. 1 ústavy a nenúti, aby správca s pozastaveným
výkonom činnosti vykonával podnikateľskú činnosť proti svojej vôli. Rozhodnutím krajského súdu došlo preto k porušeniu jej práva na slobodnú voľbu povolania.
19. Rozhodnutie krajského súdu zasahuje aj do jej práva vlastniť majetok, a to tým, že sťažovateľka ako správca odvolaná z funkcie by úkony v konaní – ospravedlnenie z pojednávania, prípadne účasť na pojednávaní musela vykonať na vlastné náklady, keďže na odmenu z prípadnej vymoženej sumy by mal nárok už novovymenovaný správca, a nie sťažovateľka.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
20. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), porušenie vlastníckeho práva sťažovateľky (čl. 20 ods. 1 ústavy) a práva na slobodnú voľbu povolania (čl. 35 ods. 1 ústavy) uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu v konaní o zaplatenie pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia, keď z majetku úpadcu sa v rámci konkurzu uspokojil veriteľ žalovanej. Sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty vystupovala v konaní pôvodne ako žalobkyňa, po odvolaní z funkcie správkyne ako intervenientka na strane žalobcu (nového správcu).
III.1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu:
21. Podstata argumentácie sťažovateľky v tejto časti spočíva v konštatovaní, že najvyšší súd sa meritórne nezaoberal jej dovolacími námietkami, keďže nesprávne odmietol jej dovolanie ako podané neoprávnenou osobou, čo je v rozpore so závermi ústavného súdu v predchádzajúcom uznesení, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako neprípustná z dôvodu súčasného podania dovolania a ústavnej sťažnosti. Ťažiskom argumentácie sťažovateľky v súvislosti s porušením jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu je jeho nedostatočné odôvodnenie. Dovolaciemu súdu sťažovateľka vyčíta, že nenapravil pochybenia súdov nižších inštancií, ktorých úlohou bolo skúmať procesnú podmienku konania, teda otázku účastníctva sťažovateľky ako žalobkyne v súdnom konaní po odvolaní z funkcie správkyne konkurznej podstaty, ktorej nedostavenie sa na pojednávanie bolo sankcionované vydaním kontumačného rozsudku.
22. Sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala z § 420 písm. b) a f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ako aj § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
23. Po preskúmaní napadnutého uznesenia a dôvodov na odmietnutie podaného dovolania sťažovateľky v ňom uvedených s poukazom na v ústavnej sťažnosti uplatnené námietky sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky odmietol ako podané neoprávnenou osobou. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na to, že v danom prípade sťažovateľka ako intervenientka netvorila so žalobcom nerozlučné spoločenstvo, že rozhodnutie vo veci samej nebolo pre sťažovateľku záväzné, nevyplývali jej z neho žiadne práva alebo povinnosti, keďže v danom prípade išlo o pohľadávku patriacu do konkurznej podstaty úpadcu, ktorej nositeľom je úpadca zastúpený správcom konkurznej podstaty a sťažovateľka
ako predchádzajúca správkyňa takým subjektom už nie je. K uvedenému právnemu záveru dospel najvyšší súd, aplikujúc relevantné ustanovenia Civilného sporového poriadku (§ 425 v spojení s § 77 CSP, § 84 CSP, § 228 ods. 2 CSP), ako aj poukazujúc na názory odbornej literatúry.
24. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za ktorých splnenia civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.
25. Otázka subjektívnej prípustnosti dovolania intervenientom je explicitne upravená tak, že dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). V súdenej veci sťažovateľka vystupovala v procesnej pozícii intervenienta na strane žalobcu, s ktorým netvorila nerozlučné procesné spoločenstvo (§ 84 CSP), nebola ako odvolaná správkyňa konkurznej podstaty už nositeľkou hmotnoprávnych oprávnení, preto aj ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka nebola legitimovaná na podanie dovolania.
26. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (súdu) a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 444/2018).
27. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza v rozhodnutí najvyššieho súdu nič, čo by signalizovalo porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky preto v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Totožný dôvod odmietnutia platí aj vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. ústavy, ktorých porušenie sťažovateľka namieta v súvislosti s porušením práva na súdnu ochranu.
28. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, ústavný súd, odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08), uvádza, že predmetné články ústavy predstavujú súčasť základných princípov ústavy a vzhľadom na to nie sú priamo aplikovateľnými ustanoveniami v individuálnych konaniach o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy, ale vyslovenie porušenia je de facto viazané na vyslovenie porušenia konkrétneho základného práva (I. ÚS 485/2010, I. ÚS 229/2019), čo nebol prípad sťažovateľky, a preto aj v tejto časti je jej sťažnosť zjavne neopodstatnená.
III.2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu:
29. V prípade uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu základných práv, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť, je lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu. Ústavný súd vo vzťahu k zachovaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu na podklade podaného dovolania tiež už uviedol, že zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je vylúčené v prípadoch, v ktorých je neprípustnosť dovolania daná ex lege (III. ÚS 674/2014), prípadne je dovolanie podané neoprávnenou osobou alebo zjavne oneskorene (II. ÚS 13/2022). V opačnom prípade by sa totiž akceptovala možnosť špekulatívneho predlžovania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (II. ÚS 91/2019, III. ÚS 197/2023, I. ÚS 719/2025).
30. O tento prípade ide aj vo veci sťažovateľky, ktorej dovolanie najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol podľa § 447 písm. b) CSP ako podané neoprávnenou osobou, z čoho vyplýva, že sťažovateľka mimoriadny opravný prostriedok riadne nevyužila. Z uvedeného dôvodu nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí jej dovolania v súvislosti s plynutím dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (§ 124 zákona o ústavnom súde). Inými slovami, lehotu na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124 zákona o ústavnom súde nemožno počítať od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľke (2. apríla 2026), ktorým bolo dovolanie odmietnuté z dôvodu podania neoprávnenou osobou, keďže takéto využitie mimoriadneho opravného prostriedku nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, ktorý je podmienkou podania ústavnej sťažnosti v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto sa táto lehota počíta od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
31. Z dôvodov ústavnej sťažnosti je zrejmé, že kvalifikovane právne zastúpená sťažovateľka odvíja zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu práve od doručenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
32. Sťažovateľka bola oprávnená domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu priamo sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu, čo síce v dvojmesačnej lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde urobila, avšak súčasne s ústavnou sťažnosťou podala aj dovolanie, čo viedlo ústavný súd k odmietnutiu jej predchádzajúcej sťažnosti ako neprípustnej. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na právne závery ústavného súdu v uvedenom rozhodnutí, z ktorých podľa jej názoru vyplýva správnosť jej procesného postupu, ústavný súd konštatuje, že v bodoch 23 a 24 odmietajúceho uznesenia boli ústavným súdom vyslovené len predbežné mimoprocesné tézy, ktoré nemožno považovať za záväzný právny názor, ktorý by mal na ďalší priebeh dovolacieho konania význam z hľadiska kasačnej záväznosti. Ústavný súd tiež v bodoch 25 a 26 predmetného uznesenia uviedol, že nehrozí riziko odmietnutia ústavnej sťažnosti sťažovateľky proti rozhodnutiu odvolacieho súdu po rozhodnutí o jej dovolaní (lehota podľa § 124 zákona o ústavnom súde sa považuje za zachovanú), ak bude dovolanie odmietnuté ako neprípustné z dôvodov založených na úvahe dovolacieho súdu. V prípade sťažovateľky o takú situáciu nejde, keďže jej dovolanie bolo
odmietnuté z dôvodov na strane osoby dovolateľky, ktorá nebola ako intervenient na jeho podanie oprávnená. Nenastala tak alternatíva, ktorú mal ústavný súd v odmietajúcom uznesení na mysli, a preto jeho predchádzajúce závery nijako nekolidujú so závermi prijatými ústavným súdom v tomto uznesení.
33. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu