Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 54 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (60)I. ÚS 428/2019
PDF · 292.44 KB
No categories available
I. ÚS 428/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, IČO 31575 951, zastúpenej
advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ JUDr. František Sedlačko, PhD. LL.M., advokát, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
11 Co 118/2018-298 z 22. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina,
IČO 31 575 951 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 118/2018-298 z 22. marca 2019 (ďalej aj
„namietané uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že 51 žalobcov,
vlastníkov bytov v bytovom dome na Vinohradskej 4 v Hlohovci (vrátane Bytového
družstva so sídlom v Trnave v pozícii vlastníka niekoľkých bytov), podalo žalobu
proti sťažovateľke, v ktorej sa domáhali vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
58,16 € s príslušenstvom z úverovej zmluvy, ktorá súvisela so správou bytového domu.
Žalobcovia boli zastúpení spoločnosťou UNITED LAWYERS, advokátska kancelária,
s. r. o., Miletičova 23, Bratislava. K žalobe bolo priložené splnomocnenie z 10. júna 2016
pre uvedenú advokátsku kanceláriu, v ktorom sa uvádza, že vlastníci bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome súp. č. 1364 v Hlohovci zastúpení správcom Bytovým
družstvom so sídlom v Trnave (ďalej aj „správca“) udeľujú splnomocnenie advokátskej
kancelárii.
3. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 11 C 21/2017-81
z 30. januára 2018 vyzval žalobcov prostredníctvom označeného právneho zástupcu, aby
predložili súdu originál splnomocnenia preukazujúceho oprávnenie advokátskej kancelárie
na zastupovanie žalobcov v konaní, podpísaného všetkými žalobcami, alebo preukázali súdu
inak oprávnenie Bytového družstva so sídlom v Trnave na udelenie splnomocnenia
advokátskej kancelárii na zastupovanie žalobcov v konaní. Právny zástupca žalobcov
podaním doručeným okresnému súdu 13. februára 2018 uviedol, že v konaní bolo
preukázané priame zákonné zastúpenie vlastníkov správcom podľa § 8b ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), ktorý koná
v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.
4. Okresný súd uznesením č. k. 11 C 21/2017-205 z 9. mája 2018 konanie v časti
týkajúcej sa žalobcov, vlastníkov bytov, ktorí mali byť zastúpení advokátskou kanceláriou
(okrem časti týkajúcej sa správcu v pozícii vlastníka niekoľkých bytov), zastavil a žalovanej
nepriznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej
inštancie podali odvolanie žalobcovia v celom rozsahu a žalovaný v rozsahu výroku
o náhrade trov konania.
5. Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 11 Co 118/2018-298 z 22. marca 2019
uznesenie okresného súdu o zastavení konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že správca mal oprávnenie udeliť splnomocnenie
advokátskej kancelárii v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov, pretože mu toto
právo vyplýva z § 8b ods. 1 v spojení s § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z. ako
súčasť výkonu správy, a preto mal advokát oprávnenie podať žalobu. Krajský súd zároveň
vyslovil, že povinnosťou okresného súdu v ďalšom konaní bude vec meritórne preskúmať,
zaoberať sa vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcami uplatnených nárokov.
6. Sťažovateľka v sťažnosti označené porušenie svojich práv napadnutým uznesením
odvolacieho súdu odôvodňuje tým, že „Odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, že
ako strana sporu vystupovali individualizovaní vlastníci bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome. V ich prípade bolo potrebné, aby všetky tieto subjekty udelili písomné
splnomocnenie advokátovi na podanie žaloby a zastupovanie v konaní. Pritom z § 92 ods. 1
CSP vyplýva, že splnomocnenie udelí strana, a nie jej zákonný zástupca. Podľa § 68 ods. 1
CSP v spojení s § 67 CSP koná zákonný zástupca za stranu len v rozsahu, v akom nemá
fyzická osoba spôsobilosť samostatne konať pred súdom, teda v akom nemá spôsobilosť na
právne úkony. V tomto prípade ide o zastúpenie vlastníkov bytov, ktorí majú spôsobilosť na
právne úkony, ako aj spôsobilosť samostatne konať pred súdom. Preto mali splnomocnenie
udeliť samostatne, k čomu však nedošlo.“.
7. Sťažovateľka svoju argumentáciu podporila aj judikatúrou všeobecných súdov
[uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 180/2008 z 15. októbra 2009, uznesenia ďalších odvolacích súdov], v ktorých bol
žalobcom v súdnych sporoch priamo správca konajúci ako zákonný zástupca vlastníkov
bytov a nebytových priestorov, nie vlastníci ako fyzické osoby. Sťažovateľka tiež naznačila,
že žaloba bola podaná v mene všetkých individuálnych vlastníkov, „zrejme práve kvôli
naznačenej výške potenciálnej náhrady trov konania. Ak by mali byť stranou sporu
individuálni vlastníci (ktorí sú ako žalobcovia označení v žalobe), mohli by sa nimi stať len
v takom prípade, ak by prejavili vlastnú vôľu so vstupom do konania. Ako súd prvej
inštancie správne uvádza, túto vôľu prejavil len správca. Napriek tomu sú stranou sporu aj
tí individuálni vlastníci (všetci), ktorí takúto vôľu neprejavili a na takýto prejav vôle nebol
podľa § 68 ods. 1 CSP v spojení s § 67 CSP oprávnený ani správca, ktorý mohol podať
žalobu iba ako samostatný žalobca, konajúci v mene vlastníkov (ako tzv. hromadného
subjektu). V danom prípade išlo o odstrániteľnú vadu a súd prvej inštancie sa ju snažil aj
odstrániť, čo však žalobcovia resp. ich právny zástupca nespravil.“.
8. Ďalším argumentom sťažovateľky bolo tvrdenie, že aj v prípade správnosti
argumentu, že „vlastníkov zastupoval správca ako zákonný zástupca, ktorý udelil
splnomocnenie, momentom prevodu vlastníctva k bytu alebo nebytovému priestoru takéto
oprávnenie, odvodené iba od vlastníctva bytu zaniklo“. Uvádza pritom štyri prípady,
v ktorých sa vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru zmenilo.
9. Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľka napadnuté uznesenie krajského súdu
za arbitrárne a právne neudržateľné a vyjadrila presvedčenie, že samotné konanie malo byť
aktuálne voči žalovanému (sťažovateľke) právoplatne zastavené.
10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 22.3.2019 č.k.
11 Co/118/2018-298 porušené bolo.
II. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 22.3.2019 č.k. 11 Co/118/2018-298 sa
zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
16. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým uznesením
krajského súdu č. k. 11 Co 118/2018-298 z 22. marca 2019, ktorým odvolací súd zrušil
uznesenie okresného súdu o zastavení konania a vrátil okresnému súdu vec na ďalšie
konanie, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa presvedčenia sťažovateľky boli procesnoprávne normy krajským súdom aplikované
spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ústavou, a preto je napadnuté rozhodnutie krajského súdu
arbitrárne a právne neudržateľné. Predmetom konania pred všeobecným súdom bolo
vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej zmluvy vo výške 58,16 €.
17. Vzhľadom na hodnotu sporu pred všeobecnými súdmi ide o prípad posudzovaný
ako tzv. bagateľná vec, čo spravidla zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pri jej
predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti z hľadiska doterajšej
judikatúry ústavného súdu (porovnaj najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014,
III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015). Ústavný súd už viackrát vyslovil
právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok v § 238 ods. 5 upravuje,
že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých
je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, táto
skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie
dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr.
IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý aj do roviny ústavného súdnictva (m. m. IV. ÚS 431/2012).
Aj za novej právnej úpravy sa za tzv. bagateľnú vec pre dovolací prieskum považujú spory
vo veciach, kde napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku].
Ústavný súd však zohľadnil aj aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, v zmysle ktorej nie je právo na prístup k súdu absolútne a musí byť podrobené
obmedzeniam, tieto však nesmú obmedziť prístup jednotlivca takým spôsobom alebo
do takého rozsahu, že bude porušená podstata tohto práva (Kľačanová proti Slovenskej
republike, rozsudok z 27. 11. 2018, sťažnosť č. 8394/13, b. 23). Vzhľadom na uvedené
ústavný súd výnimočne poskytuje ochranu sťažovateľom aj v prípade, že hodnota sporu
v konaní pred všeobecnými súdmi bola bagateľná, a preto nemožno posúdenie námietok
sťažovateľky voči napadnutému uzneseniu a priori len z tohto dôvodu vylúčiť.
18. Ústavný súd zároveň pripomína, že spravidla nepripúšťa prieskum zrušujúcich
rozhodnutí odvolacích súdov a nezasahuje do prebiehajúceho, ešte neskončeného konania
pred všeobecnými súdmi (III. ÚS 46/2013, II. ÚS 562/2018). Aj kasačné rozhodnutie
odvolacieho súdu je však spôsobilé citeľne zasiahnuť do základných práv účastníka konania
ústavnoprocesného charakteru, a teda môže byť predmetom ústavného prieskumu. O taký
prípad pôjde najmä vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu postihnuté vadou
spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv sťažovateľa, ktorý v ďalšom postupe
a rozhodovaní súdu prvej inštancie, vzhľadom na jeho viazanosť právnym názorom
odvolacieho súdu, nebude mať možnosť svoje ústavnoprávne námietky uplatniť. Ochrana
poskytovaná zo strany ústavného súdu základným právam a slobodám fyzických
a právnických osôb by nebola ochranou účinnou, ak by sme možnosť zásahu zo strany
ústavného súdu v takýchto prípadoch vylúčili (m. m. III. ÚS 46/2013, I. ÚS 357/2016).
19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského
súdu v rozsahu nevyhnutnom na predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti.
20. Ústavný súd uvádza, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
21. Sťažovateľka sa v rámci svojej argumentácie v ústavnej sťažnosti stotožnila
so závermi okresného súdu, ktorý konanie iniciované žalobcami proti nej zastavil. Okresný
súd svoje rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že keď sú ako strany sporu označení jednotliví
vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome, bolo potrebné, aby títo udelili písomné
splnomocnenie advokátskej kancelárii na podanie žaloby a ich zastupovanie v konaní.
Okresný súd nepovažoval splnomocnenie podpísané správcom bytového domu v mene
vlastníkov bytového domu, ktorým správca udelil plnú moc na zastupovanie v súdnom
konaní advokátskej kancelárii, za dostatočné. Súd prvej inštancie nepovažoval v konaní
za preukázané, že by správca bol v prejednávanej veci zákonným zástupcom vlastníkov
bytov a nebytových priestorov. Správca je podľa okresného súdu oprávnený konať
za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom len pri správe domu,
pričom zastupuje v konaní na súde vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome v troch
zákonom vymedzených prípadoch, medzi ktoré nepatrí prípad prebiehajúceho konania.
Podľa okresného súdu tak správca nebol v prejednávanej veci zákonným zástupcom
vlastníkov bytov. Z dôvodu nepreukázania oprávnenia advokátskej kancelárie podať
predmetnú žalobu za všetkých žalobcov, ale len za Bytové družstvo so sídlom v Trnave
(t. j. správcu bytového domu, ktorý bol tiež vlastníkom niekoľkých bytov), okresný súd
konanie v časti týkajúcej sa žalobcov – fyzických osôb, ktorí sú vlastníkmi jednotlivých
bytov v bytovom dome, zastavil.
22. Ako ústavný súd zistil z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu,
v súvislosti s dôvodmi zastavenia konania a odvolacích dôvodov žalobcov odvolací súd
skúmal najmä otázku oprávnenosti správcu udeliť plnomocenstvo splnomocnencovi
(advokátskej kancelárii) a otázku toho, či v danom prípade súdneho konania možno hovoriť
o spore súvisiacom so správou domu. Vo vzťahu k týmto otázkam odvolací súd
v napadnutom uznesení uviedol:
„Z obsahu preskúmavaného spisu odvolací súd zistil, že žalobcovia v 1. až 19. rade,
v 22. až 29. rade a v 31. až 51. rade sú vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom
dome súp. č. 1364 v Hlohovci. Bytové družstvo so sídlom v Trnave na Beethovenovej ul.
č. 26 je správcom uvedeného domu na základe Zmluvy o výkone správy č. 252 zo dňa
13.5.2008 uzavretej podľa ustanovení § 8a a nasl. zákona o vlastníctve bytov. V žalobe sú
ako žalobcovia uvedení aj žalobcovia v 1. až 19. rade, v 22. až 29. rade a v 31. až 51. rade
zastúpení Bytovým družstvom so sídlom v Trnave na Beethovenovej ul. č. 26, všetci
zastúpení spoločnosťou UNITED LAWYERS, advokátska kancelária s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Miletičova ul. č. 23. K žalobe je pripojené plnomocenstvo, z ktorého je zrejmé,
že žalobcovia v 1. až 51 rade ako vlastníci bytov a nebytových priestorov, zastúpení
správcom bytového domu udeľujú splnomocnenie splnomocnencovi UNITED LAWYERS,
advokátska kancelária s.r.o.. Z plnomocenstva vyplýva, že je udelené najmä na
zastupovanie žalobcov - vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome súp. č.
1364 v Hlohovci proti žalovanému Primá banka Slovensko a.s. v súdnom konaní pred
Okresným súdom Trnava v žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia, aby podal návrh na
začatie konania a zastupoval splnomocniteľov v celom rozsahu práv a povinností podľa
príslušných právnych predpisov.
15. Podľa § 8b ods. 1 zákona o vlastníctve bytov správca je povinný vykonávať
správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich
účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome pred súdom. Správca zastupuje v konaní na súde vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome, proti ktorým smeruje návrh na začatie konania podaný prehlasovaným
vlastníkom bytu a nebytového priestoru v dome, návrh na začatie konania o určenie
platnosti zmluvy o výkone správy podaný iným vlastníkom bytu a nebytového priestoru
v dome alebo návrh na začatie konania o zdržanie sa výkonu záložného práva alebo zákaz
výkonu záložného práva podaný iným vlastníkom bytu a nebytového priestoru v dome; toto
zastupovanie trvá, kým sa v konaní pred súdom nepreukáže rozpor záujmov správcu
so záujmom zastupovaných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.
16. Z výslovnej dikcie prvej vety citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé
a nespochybniteľné, že správca domu je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. Je preto potrebné ustáliť, či predmetná
žaloba bola súdu podaná v súvislosti so správou domu.
17. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona o vlastníctve bytov správa domu je obstarávanie
služieb a tovaru, ktorými správca alebo spoločenstvo zabezpečuje pre vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome prevádzku, údržbu, opravy a udržiavanie spoločných častí
domu, spoločných zariadení domu, priľahlého pozemku a príslušenstva.
18. Zo zmluvy o termínovanom úvere č. 06/067/09 uzavretej medzi vlastníkmi bytov
v bytovom dome súp. č. 1364 v Hlohovci a žalovaným dňa 22.12.2009 (pod obchodným
menom Dexia banka Slovensko,a.s.) vyplýva, že účelom úveru je obnova bytového domu.
19. Z vyššie uvedených skutočností je nepochybné, že nakoľko sa žaloba týka nárokov
žalobcov vyplývajúcich z vyššie uvedeného úveru na obnovu domu, úkony správcu domu
v súvislosti s podaním žaloby sú konaním pri správe domu - a teda je oprávnený konať
za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. Pretože je správca podľa
§ 8b ods. 1 zákona o vlastníctve bytov povinný vykonávať správu domu samostatne v mene
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet, jedná sa o priame
zastúpenie, kde zástupca (v tomto prípade správca domu) uskutočňuje právne úkony
(v tomto prípade dohodu o plnomocenstve) prejavujúc vlastnú vôľu (správca sám zvolil
advokátsku kanceláriu) v mene zastúpeného (vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome) a na jeho účet (účinky zo zastúpenia vznikajú priamo zastúpeným vlastníkom bytov
a nebytových priestorov v dome). Odvolací súd teda uzatvára, že správca mal oprávnenie
udeliť plnomocenstvo v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov advokátskej
kancelárii na zastupovanie v súdnom spore, pretože toto oprávnenie správcovi vyplýva
priamo z citovaného ustanovenia § 8b ods. 1 v spojení s § 6 ods. 2 písm. a) zákona
o vlastníctve bytov ako súčasť výkonu správy domu. Advokátska kancelária - spoločnosť
UNITED LAWYERS, advokátska kancelária s.r.o. ako splnomocnenec potom mala riadne
oprávnenie podať súdu žalobu za všetkých tam uvedených žalobcov.“
V závere napadnutého uznesenia odvolací súd uviedol, že povinnosťou súdu prvej
inštancie v ďalšom konaní bude vec meritórne preskúmať, zaoberať sa vecnou aj právnou
správnosťou a dôvodnosťou žalobcami uplatnených nárokov.
23. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno
hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
IV. ÚS 62/08, II. ÚS 56/2019).
24. Ústavný súd konštatuje, že výklad právnej normy v konaní o odvolaní, konkrétne
§ 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý uskutočnil krajský súd, nejaví známky
arbitrárnosti alebo ústavnej neudržateľnosti, ktorá by bola spôsobilá porušiť základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu alebo právo na spravodlivé súdne konanie, a nemožno preto
hovoriť ani o zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľky v mimoriadnom rozsahu,
ktorý by odôvodňoval potrebu ústavnoprávnej ochrany zo strany ústavného súdu
pri rozhodovaní o tzv. bagateľnej veci.
25. Podľa § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom a účinnom
do 31. októbra 2018 (t. j. v čase udelenia splnomocnenia a podania žaloby, v čase
rozhodnutia okresného súdu) je správca povinný vykonávať správu domu samostatne
v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať
pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. Správca
zastupuje v konaní na súde vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, proti ktorým
smeruje návrh na začatie konania podaný prehlasovaným vlastníkom bytu a nebytového
priestoru v dome, návrh na začatie konania o určenie platnosti zmluvy o výkone správy
podaný iným vlastníkom bytu a nebytového priestoru v dome alebo návrh na začatie
konania o zdržanie sa výkonu záložného práva alebo zákaz výkonu záložného práva podaný
iným vlastníkom bytu a nebytového priestoru v dome; toto zastupovanie trvá, kým
sa v konaní pred súdom nepreukáže rozpor záujmov správcu so záujmom zastupovaných
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.
26. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom a účinnom
do 31. októbra 2018 správa domu je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca alebo
spoločenstvo zabezpečuje pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome prevádzku,
údržbu, opravy a udržiavanie spoločných častí domu, spoločných zariadení domu,
priľahlého pozemku a príslušenstva.
27. Oprávnenie správcu na zastupovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov
vyplýva priamo z § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., prvej vety. Ako uviedol krajský súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia, ide o priame zákonné zastúpenie, pri ktorom správca
vo vzťahu k tretej osobe uskutočňuje svoje vlastné vyhlásenie vôle, a to v mene a na účet
zastúpeného (vlastníkov bytov a nebytových priestorov), v dôsledku čoho pri priamom
zastúpení vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. V tomto prípade správca sám
udelil splnomocnenie advokátskej kancelárii na zastupovanie vlastníkov v mene vlastníkov
a na ich účet. Krajský súd tiež dospel k záveru, že predmet konania možno zahrnúť
pod správu domu, keďže účelom úverového vzťahu, z ktorého vznikla vymáhaná dlžná
suma, bola obnova bytového domu. Zo zákona vyplývajúca možnosť správcu bytového
domu zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov v súvislosti so správou domu
na súde znamená aj oprávnenie vykonávať aj všetky procesné práva v zmysle Civilného
sporového poriadku na úspešné hájenie záujmov vlastníkov. Záver odvolacieho súdu, že
správca bol oprávnený udeliť splnomocnenie advokátskej kancelárii na zastupovanie
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na zastupovanie v súdnom
spore, preto podľa ústavného súdu nejaví známky arbitrárnosti alebo svojvôle pri výklade
a aplikácii právneho predpisu, tak ako to naznačuje sťažovateľka. Tento záver krajského
súdu vyplýva z právnej úpravy platnej v relevantnom čase.
28. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 180/2008 z 1. januára 2009,
na ktoré poukazuje v ústavnej sťažnosti aj samotná sťažovateľka, vyplýva, že zákon
č. 182/1993 Z. z. prešiel viacerými podstatnými zmenami, ktoré sa týkajú oprávnenia
správcu bytového domu konať v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktoré
ústavný súd v stručnosti uvádza.
29. Až do účinnosti zákona č. 367/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov (účinný od 1. júla 2004), mohol správca v zastúpení
vlastníkov bytov a nebytových priestorov uplatniť ich práva na súde len vtedy, ak mu takéto
právo vyplynulo zo zmluvy o výkone správy.
30. Počnúc 1. júlom 2004 bol správca oprávnený pri výkone správy majetku
vlastníkov bytov a nebytových priestorov vo svojom mene na účet vlastníkov vymáhať
úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv od vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome. Ak teda začalo súdne konanie pred 1. júlom 2004,
v ktorom bol ako žalobca označený správca a súd žalobu zatiaľ z dôvodu nedostatku
aktívnej legitimácie nezamietol, od 1. júla 2004 už tak nemohol urobiť v dôsledku zmeny
právnej úpravy. Počas účinnosti tejto právnej úpravy konal správca ako nepriamy zástupca
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, správu bytového domu vykonával samostatne
na účet vlastníkov, no vo svojom mene.
31. Ďalšou podstatnou novelizáciou zákona č. 182/1993 Z. z., ktorá súvisela
s oprávnením správcu konať pri správe domu v mene vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, bol zákon č. 268/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov (účinný od 1. júla 2007). Od účinnosti tejto novely, ktorá sa vzťahuje
aj na prípad sťažovateľky, správca vystupoval ako priamy zástupca vlastníkov bytov
a nebytových priestorov, ktorý koná v ich mene a na ich účet. Z uvedeného vyplýva, že aj
zmluvy súvisiace s výkonom správy bytového domu na základe tohto zákonného
splnomocnenia uzatváral zástupca vlastníkov v mene vlastníkov a na ich účet. Plnenia
zo zmlúv neboli poskytované správcovi, ale samotným vlastníkom, zmluvu však
za všetkých vlastníkov fyzicky podpisoval správca. Touto novelou zároveň zákonodarca
do právnej úpravy výslovne zakotvil oprávnenie správcu konať pri správe domu
za vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde, a to práve v ustanovení § 8b ods. 1
zákona č. 182/1993 Z. z. Všeobecné súdy v tomto období akceptovali žaloby podané
správcom ako žalobcom, ktorý konal ako zákonný zástupca vlastníkov bytov a nebytových
priestorov (rozhodnutia, na ktoré v ústavnej sťažnosti odkazuje aj sťažovateľka).
32. Tvrdeniu sťažovateľky v ústavnej sťažnosti, že ak sa žalobca bráni aplikáciou
§ 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., žalobu mal v mene a na účet vlastníkov bytov
a nebytových priestorov podať sám správca, nemožno prisvedčiť. Zastúpenie vlastníkov
bytov a nebytových priestorov pri správe domu správcom je totiž priamym zákonným
zastúpením sui generis. Nejde totiž o zákonné zastúpenie osôb, ktoré nemajú spôsobilosť
na právne úkony. Uvedené vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2014
zo 6. júna 2016, v ktorom najvyšší súd uviedol: „Uvedený záver, že správca je oprávnený
pri výkone správy majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov v mene vlastníkov
vymáhať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv od
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, však nevylučuje, že aj samotní vlastníci
bytov a nebytových priestorov nemôžu sami tieto úhrady vymáhať. Opačný záver by viedol
k príliš formalistickému postupu súdu a odopretiu práva na súdnu ochranu.“ Zákonná
úprava priameho zastúpenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov správcom aj v konaní
pred súdom teda neznamená, že by si svoje práva na súde nemohli hájiť aj samotní vlastníci
bytov a nebytových priestorov, tak ako tomu bolo aj v prípade sťažovateľky.
33. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že ďalšou novelou zákona č. 182/1993 Z. z.,
zákonom č. 283/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov (účinná od 1. novembra 2018), boli do zákona vložené nové ustanovenia § 9
ods. 7 a 8, v zmysle ktorých správca (aj spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových
priestorov) naďalej pri správe domu koná v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome. Vzhľadom na problémy aplikačnej praxe pri zastupovaní vlastníkov
bytov a nebytových priestorov na súde zákonodarca zmenil spôsob konania správcu
(aj spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov) pri súdnych sporoch, a to tak, že
správca zastupuje a koná vo vlastnom mene na účet vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci. Z uvedeného vyplýva, že
po tejto novele je správca aktívne alebo pasívne vecne legitimovaný zastupovať vlastníkov
bytov a nebytových priestorov na súde vo vlastnom mene, no na ich účet. Správca teda bude
sám účastníkom konania.
34. Ústavný súd preto konštatuje, že spôsob, akým krajský súd v napadnutom
uznesení aplikoval na vec príslušnú právnu úpravu, nejaví známky arbitrárnosti alebo
svojvôle. Uvedený výklad právnej úpravy krajským súdom je v ústavných limitoch,
zodpovedá relevantnej právnej úprave aj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Práve
opačný, príliš formalistický výklad právnej úpravy by mohol viesť k popretiu práva druhého
účastníka konania (vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome) na súdnu ochranu,
čo sa však v tomto prípade nestalo.
35. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že v tomto
prípade nešlo o žiadny mimoriadny zásah do ústavných práv sťažovateľky, ktorý by
pri preskúmaní veci tzv. bagateľnej hodnoty odôvodnil potrebu poskytnúť ústavnoprávnu
ochranu zo strany ústavného súdu, a taktiež sa uvádza, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci
námietok sťažovateľky neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich
porušení.
36. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu