Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 56/2019
PDF · 168.24 KB
No categories available
II. ÚS 56/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného obchodnou spoločnosťou
ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 24, Žilina, v mene ktorej koná advokát
Mgr. Martin Dikoš, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 150/2018-645
z 24. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 150/2018-645
z 24. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
žalovaného v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré bolo právoplatne ukončené rozsudkom
krajského súdu č. k. 10 Co 74/2017-597 z 30. novembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie
vo veci samej“). Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej Okresný súd Žilina
(ďalej len „okresný súd“) rozhodol o trovách konania uznesením č. k. 6 C 228/2011-609
z 9. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie o trovách konania“) tak, že žalobkyni priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a súčasne Slovenskej republike priznal proti
sťažovateľovi nárok na náhradu trov, ktoré počas konania hradila, tiež v rozsahu 100 %.
Proti uzneseniu okresného súdu o trovách konania podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že ho ako oneskorene podané
odmietol.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že «... súd zistil, že v dobe doručovania
už ktorému bolo Uznesenie OS doručené dňa 18.04.2018, nebol právnym
zástupcom Sťažovateľa, nakoľko už dňa 27.04.2017 bolo Okresnému súdu doručené
podanie Sťažovateľa, ktorým tento odvolal splnomocnenie udelené
na zastupovanie v Konaní. Za účinné teda Krajský súd považoval doručenie druhému
právnemu zástupcovi Sťažovateľa, , ktorému bolo Uznesenie doručené dňa
13.04.2018.
... podaním súčasne oznamuje súdu, že dňa 16.04.2018 mal
Sťažovateľovi zaslať výpoveď plnomocenstva. Ako prílohu uvedenej Žiadosti
predložil dokument označený ako „Vypovedanie plnomocenstva“ zo dňa
16.04.2018... v ktorom... o. i. tvrdí, že spolu s Výpoveďou zasiela Sťažovateľovi originál
Uznesenia OS...».
Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti tvrdí, že nedisponuje originálom uznesenia
okresného súdu o trovách konania a „Jediným vyhotovením Uznesenia OS, ktorým
Sťažovateľ disponuje, je jeho elektronická verzia (scan), ktorá bola Sťažovateľovi zaslaná
formou e-mailovej správy od dňa 18.04.2018.“.
4. Podľa názoru sťažovateľa mu uznesenie o trovách konania bolo účinne doručené
18. apríla 2018, a preto je práve tento deň rozhodujúci pre začatie plynutia lehoty
na podanie odvolania. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „...posledným dňom je
práve deň 03.05.2018, t. j. deň, v ktorý bolo Odvolanie skutočne podané.“.
5. Vo vzťahu k porušeniu označených práv sťažovateľ tvrdí, že „...postupom
Krajského súdu v Žiline, ktorý predchádzal vydaniu Uznesenia KS, mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, čím došlo k zásahu do jeho ústavou garantovaných práv. Týmto
postupom Sťažovateľ súčasne bez vlastného zavinenia stratil možnosť na preskúmanie
Uznesenia OS, ktoré jednoznačne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V dôsledku nezákonného odmietnutia Odvolania Sťažovateľa, na základe ktorého
Krajský súd v Žiline nijako nepreskúmal Uznesenie OS pre nesprávne právne posúdenie
veci vymedzené v Odvolaní Sťažovateľa, bolo Sťažovateľovi znemožnené uplatňovať svoje
právo na súdnu ochranu, čo v konečnom dôsledku viedlo k zásahu do jeho práva na súdnu
a inú právnu ochranu.“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „... základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Žiline zo dňa 24.10.2018, sp. zn.: 10Co/150/2018-645, porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.10.2018, sp. zn.: 10Co/150/2018–645
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Žiline.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16
až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa
tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
14. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd nesprávne
vyhodnotil časový okamih účinného doručenia uznesenia o trovách konania, a teda sa jeho
odvolaním meritórne nezaoberal, čím porušil už označené práva sťažovateľa.
15. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) advokát je povinný pri výkone
advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi.
Podľa § 22 ods. 4 zákona o advokácii odstúpením od zmluvy o poskytovaní právnych
služieb podľa odsekov 1 až 3 sa zmluva zrušuje okamihom, keď prejav vôle odstúpiť dôjde
klientovi.
Podľa § 22 ods. 5 zákona o advokácii advokát je povinný do 15 dní od doručenia
oznámenia klientovi o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej
veci vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia. To neplatí, ak klient
oznámi advokátovi, že na splnení tejto povinnosti netrvá.
16. Podľa § 92 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) odvolanie splnomocnenia stranou alebo výpoveď
splnomocnenia zástupcom sú voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo zástupca súdu
oznámili.
17. Podľa § 110 ods. 2 CSP ak má strana viacerých advokátov, doručí sa písomnosť
tomu z nich, ktorého určí strana na doručovanie písomností. Ak strana výslovne neurčí
žiadneho z advokátov, doručuje sa ktorémukoľvek z nich.
18. Ústavný súd konštatuje, že z podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynuli
tieto časové súvislosti:
- uznesenie o trovách konania vydal okresný súd 9. apríla 2018,
- uznesenie o trovách konania bolo doručené 13. apríla 2018,
- uznesenie o trovách konania bolo doručené Advokátskej kancelárii
18. apríla 2018 (doručenie nie je možné považovať za účinné, pretože
odvolanie plnej moci udelenej Advokátskej kancelárii bolo okresnému
súdu doručené už 27. apríla 2017),
- okresnému súdu bolo doručené podanie zo 16. apríla 2018, ktorým
oznámil vypovedanie plnej moci vo vzťahu k sťažovateľovi k rovnakému dátumu,
- plná moc sťažovateľa pre spoločnosť ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s. r. o.,
z 15. marca 2018 bola predložená okresnému súdu 19. marca 2018.
Z uvedeného vyplýva, že v čase doručovania uznesenia o trovách konania
bol právnym zástupcom sťažovateľa aj spoločnosť ADVOKÁTI
Müller § Dikoš, s. r. o., ale sťažovateľ neurčil, ktorému právnemu zástupcovi má okresný
súd písomnosti doručovať.
19. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „... v čase
doručovania/doručenia predmetného uznesenia zastupoval žalovaného
(vypovedanie plnomocenstva žalovanému zo strany tohto advokáta písomným podaním
zo dňa 16.4.2018 bolo okresnému súdu oznámené až toho istého dňa; § 92 ods. 3 CSP),
doručenie predmetného uznesenia vo vzťahu k žalovanému prostredníctvom tohto advokáta
dňa 13.4.2018 je účinné. Preto tento dátum bral krajský súd ako relevantný pri počítaní
začiatku plynutia lehoty na podanie odvolania vo vzťahu k žalovanému.“
20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že
medzi obsahom základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru) a napadnutým uznesením krajského súdu
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľom označených
práv. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu nemožno považovať
za svojvoľné či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popierali účel a zmysel zákona.
21. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno
hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
22. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
23. Tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva „na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu“ krajským súdom, ktoré v jeho mene formuloval
kvalifikovaný právny zástupca, považoval ústavný súd vzhľadom na absenciu právne
relevantného odôvodnenia iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe
nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.
24. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je zjavne
neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019