Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 192/2019
PDF · 179.21 KB
No categories available
II. ÚS 192/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2019
v zložení z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátkou JUDr. Adrianou Krajníkovou,
Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 3
a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Asan 3/2018 z 20. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 19
ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 7 Asan 3/2018 z 20. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako súdna exekútorka bola
rozhodnutím disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov sp. zn. DK 28/2010
z 19. októbra 2011 v spojení s rozhodnutím odvolacej komisie Slovenskej komory
exekútorov (ďalej len „rozhodnutie“) „uznaná vinnou zo spáchania závažného
disciplinárneho previnenia“ podľa § 220 ods. 2 Exekučného poriadku. Za uvedené
disciplinárne previnenie bolo sťažovateľke uložené disciplinárne opatrenie – peňažná
pokuta.
Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu žalobu o preskúmanie rozhodnutia
disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov, o ktorej Krajský súd v Košiciach
rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 S 101/2013 z 24. mája 2018 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) tak, že žalobu zamietol.
3. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.
Podľa názoru sťažovateľky „... bol porušený zákon, nakoľko v rozpore s § 9 ods. 2
Disciplinárneho poriadku platného v čase konania, neboli mi do vlastných rúk doručené
písomnosti, o ktorých tak ukladá zákon. Predmetné listiny boli doručené do rúk právne
nekompetentnej osobe. Jednalo sa o návrh na začatie konania a meritórne rozhodnutia
vo veci.“. Podstatou nesprávneho, a teda podľa sťažovateľky neúčinného doručenia
rozhodnutia disciplinárnej komisie je to, že uvedené listiny boli doručené na adresu
exekútorského úradu, kde ich prevzal ako zásielku určenú do vlastných rúk splnomocnenec
na preberanie zásielok. Podľa slov sťažovateľky mali byť listiny doručované do vlastných
rúk sťažovateľky ako fyzickej osoby, nie do vlastných rúk súdnej exekútorky.
V týchto súvislostiach sťažovateľka vytýkala najvyššiemu súdu aj označenie
žalobkyne v napadnutom rozsudku, o ktorom tvrdila že je nesprávne (ako žalobkyňa je
uvedená súdna exekútorka). Aj označenie žalovaného považovala sťažovateľka
za nesprávne a uviedla: «Na strane žalovaného je v preambule označený subjekt
„Disciplinárna komisia“, ktorý orgán však nebol žalovaný, ale žalovaným bol orgán
„Slovenská komora exekútorov, Disciplinárna komisia, Šustekova č. 49, 851 04 Bratislava
5, Odvolacia disciplinárna komisia Slovenskej komory exekútorov“. Teda žalovaným je
odvolacia disciplinárna komisia, čo je iný orgán, než disciplinárna komisia.»
4. Sťažovateľka podaním z 20. júna 2019 svoju ústavnú sťažnosť doplnila
a v argumentácii sa pritom zamerala na tvrdenia, že v procese správneho trestania platí
analógia trestného práva, a nie práva správneho. Na podporu tohto tvrdenia sťažovateľka
priložila rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžk 20/2017 z 26. februára 2019, ktorým boli
disciplinárne rozhodnutia Slovenskej advokátskej komory vo veci právnej zástupkyne
sťažovateľky zrušené a vrátené na prvoinštančné konanie práve z dôvodu sporného spôsobu
doručovania do vlastných rúk. Okrem uvedeného rozsudku sťažovateľka priložila ďalší
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 16/2012 z 29. októbra 2012.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „Ústavné právo sťažovateľky, zaručené podľa čl. 19 ods. 3, čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, zo dňa 20.2.2019, sp. zn. 7Asan/3/2018, porušené.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa
20.2.2019, sp. zn. 7Asan/3/2018, a vracia vec na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
11. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom
súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) až g) zákona o ústavnom súde.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
13. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o neúčinnom doručení
disciplinárneho rozhodnutia, keďže bolo doručené na adresu exekútorského úradu
do vlastných rúk súdnej exekútorky. Sťažovateľka je toho názoru, že pre správne trestanie
sú v rámci otázky doručovania písomností príslušné normy trestného práva. Sťažovateľka
porušenie svojich v ústavnej sťažnosti označených práv nachádza aj v nesprávnom označení
procesných strán v napadnutom rozsudku.
14. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska jeho ústavnej
akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľkou označeného
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva podľa čl. 19
ods. 3, čl. 46 ods. 1 a základného práva na súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
15. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (m. m. II. ÚS 56/2019, II. ÚS 386/2017, II. ÚS 113/2019).
16. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol: „Žalobkyňa ako
disciplinárne obvinená v prejednávanej veci vystupovala v pozícii súdnej exekútorky, teda
osoby štátom určenej a splnomocnenej na vykonávanie exekučnej činnosti a nie v pozícii
fyzickej osoby... Teda v uvedenom prípade išlo o žalobkyňu – súdnu exekútorku majúcu
postavenie verejného činiteľa, pri výkone exekučnej činnosti, ktorý je súčasne výkonom
verejnej moci.“
17. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na obdobné konania a je presvedčená o použití
analógie trestného práva, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, kde uviedol: „... zákon... o advokácii... a o živnostenskom
podnikaní... priamo odkazuje na primeranú aplikáciu Trestného poriadku, pokiaľ uvedený
zákon alebo disciplinárny poriadok komory priamo neupravujú niektoré postupy
v disciplinárnom konaní alebo postavenie, práva a povinnosti účastníkov konania.
Z tu aplikovaného EP a k nemu prislúchajúceho Disciplinárneho poriadku nevyplýva
podporné použitie ustanovení Trestného poriadku.“
Najvyšší súd konštatoval, že aplikácia ustanovení Trestného zákona a Trestného
poriadku nesmie byť v oblasti správneho práva bezbrehá, a uzavrel, že nič nebránilo
účinnému doručeniu písomností na adresu exekútorského úradu sťažovateľky.
18. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho označenia ústavný
súd uvádza, že takáto skutočnosť nemôže založiť výrok ústavného súdu o porušení
základných práv a slobôd a dáva sťažovateľke do pozornosti § 143 Správneho súdneho
poriadku.
19. Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup
a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil,
že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnený.
20. Ústavný súd uvádza, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo ratifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
21. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu
nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok
(m. m. II. ÚS 465/2017, II. ÚS 423/2018).
22. Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis k čl. 46 ods. 1 ústavy
na prístup súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu
každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.
Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.
Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom.
Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí
tejto osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami
a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú. Z uvedeného výkladu a chápania
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že na to, aby sa sťažovateľ stal účastníkom konania
pred správnym súdom, musí splniť predpoklady ustanovené zákonom. Tieto predpoklady
správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas
oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený
a povinný skúmať.
23. Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže z ústavnej
sťažnosti a priložených príloh nezistil, že by sťažovateľke postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bolo znemožnené obrátiť sa na súd, keď sa
domnievala, že bola v disciplinárnom konaní vedenom orgánmi Slovenskej komory
exekútorov ukrátená na svojich právach. Sťažovateľka uplatnila ochranu proti rozhodnutiam
disciplinárnych orgánov Slovenskej komory exekútorov podaním žaloby o preskúmanie
rozhodnutia disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov, ako aj kasačnej
sťažnosti proti rozsudku krajského súdu. Táto ochrana jej nebola žiadnym spôsobom
obmedzená alebo znemožnená. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd zákonnosť
rozhodnutia preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 3 ústavy
24. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 3 ústavy odvíja
od porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie
(čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol ako zjavne
neopodstatnenú, konštatuje, že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, a preto aj v tejto
časti bolo potrebné jej ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
25. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť ako celok
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2019