Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 192/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2019

v zložení z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Adrianou Krajníkovou,

Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 3

a a 2 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 19

ods. 3 a a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 20. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako súdna exekútorka bola

rozhodnutím disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov sp. zn. DK 28/2010

z 19. októbra 2011 v spojení s rozhodnutím odvolacej komisie Slovenskej komory

exekútorov (ďalej len „rozhodnutie“) „uznaná vinnou zo spáchania závažného

disciplinárneho previnenia“ podľa § 220 ods. 2 Exekučného poriadku. Za uvedené

disciplinárne previnenie bolo sťažovateľke uložené disciplinárne opatrenie – peňažná

pokuta.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu žalobu o preskúmanie rozhodnutia

disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov, o ktorej Krajský súd v Košiciach

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 24. mája 2018 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) tak, že žalobu zamietol.

3. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.

Podľa názoru sťažovateľky „... bol porušený zákon, nakoľko v rozpore s § 9 ods. 2

Disciplinárneho poriadku platného v čase konania, neboli mi do vlastných rúk doručené

písomnosti, o ktorých tak ukladá zákon. Predmetné listiny boli doručené do rúk právne

nekompetentnej osobe. Jednalo sa o návrh na začatie konania a meritórne rozhodnutia

vo veci.“. Podstatou nesprávneho, a teda podľa sťažovateľky neúčinného doručenia

rozhodnutia disciplinárnej komisie je to, že uvedené listiny boli doručené na adresu

exekútorského úradu, kde ich prevzal ako zásielku určenú do vlastných rúk splnomocnenec

na preberanie zásielok. Podľa slov sťažovateľky mali byť listiny doručované do vlastných

rúk sťažovateľky ako fyzickej osoby, nie do vlastných rúk súdnej exekútorky.

V týchto súvislostiach sťažovateľka vytýkala najvyššiemu súdu aj označenie

žalobkyne v napadnutom rozsudku, o ktorom tvrdila že je nesprávne (ako žalobkyňa je

uvedená súdna exekútorka). Aj označenie žalovaného považovala sťažovateľka

za nesprávne a uviedla: «Na strane žalovaného je v preambule označený subjekt

„Disciplinárna komisia“, ktorý orgán však nebol žalovaný, ale žalovaným bol orgán

„Slovenská komora exekútorov, Disciplinárna komisia, Šustekova č. 49, 851 04 Bratislava

5, Odvolacia disciplinárna komisia Slovenskej komory exekútorov“. Teda žalovaným je

odvolacia disciplinárna komisia, čo je iný orgán, než disciplinárna komisia.»

4. Sťažovateľka podaním z 20. júna 2019 svoju ústavnú sťažnosť doplnila

a v argumentácii sa pritom zamerala na tvrdenia, že v procese správneho trestania platí

analógia trestného práva, a nie práva správneho. Na podporu tohto tvrdenia sťažovateľka

priložila rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2019, ktorým boli

disciplinárne rozhodnutia Slovenskej advokátskej komory vo veci právnej zástupkyne

sťažovateľky zrušené a vrátené na prvoinštančné konanie práve z dôvodu sporného spôsobu

doručovania do vlastných rúk. Okrem uvedeného rozsudku sťažovateľka priložila ďalší

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2012.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „Ústavné právo sťažovateľky, zaručené podľa , , 2

Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, zo dňa 20.2.2019, sp. zn. , porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa

20.2.2019, sp. zn. , a vracia vec na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

11. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom

súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na jeho odmietnutie podľa až g) .

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

13. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o neúčinnom doručení

disciplinárneho rozhodnutia, keďže bolo doručené na adresu exekútorského úradu

do vlastných rúk súdnej exekútorky. Sťažovateľka je toho názoru, že pre správne trestanie

sú v rámci otázky doručovania písomností príslušné normy trestného práva. Sťažovateľka

porušenie svojich v ústavnej sťažnosti označených práv nachádza aj v nesprávnom označení

procesných strán v napadnutom rozsudku.

14. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska jeho ústavnej

akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľkou označeného

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva podľa čl. 19

ods. 3, čl. 46 ods. 1 a základného práva na súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy podľa v spojení s dohovoru.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

15. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (m. m. , , ).

16. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol: „Žalobkyňa ako

disciplinárne obvinená v prejednávanej veci vystupovala v pozícii súdnej exekútorky, teda

osoby štátom určenej a splnomocnenej na vykonávanie exekučnej činnosti a nie v pozícii

fyzickej osoby... Teda v uvedenom prípade išlo o žalobkyňu – súdnu exekútorku majúcu

postavenie verejného činiteľa, pri výkone exekučnej činnosti, ktorý je súčasne výkonom

verejnej moci.“

17. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na obdobné konania a je presvedčená o použití

analógie trestného práva, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, kde uviedol: „... zákon... o advokácii... a o živnostenskom

podnikaní... priamo odkazuje na primeranú aplikáciu , pokiaľ uvedený

zákon alebo disciplinárny poriadok komory priamo neupravujú niektoré postupy

v disciplinárnom konaní alebo postavenie, práva a povinnosti účastníkov konania.

Z tu aplikovaného EP a k nemu prislúchajúceho Disciplinárneho poriadku nevyplýva

podporné použitie ustanovení .“

Najvyšší súd konštatoval, že aplikácia ustanovení a Trestného

poriadku nesmie byť v oblasti správneho práva bezbrehá, a uzavrel, že nič nebránilo

účinnému doručeniu písomností na adresu exekútorského úradu sťažovateľky.

18. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho označenia ústavný

súd uvádza, že takáto skutočnosť nemôže založiť výrok ústavného súdu o porušení

základných práv a slobôd a dáva sťažovateľke do pozornosti § 143 Správneho súdneho

poriadku.

19. Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup

a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku

v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil,

že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnený.

20. Ústavný súd uvádza, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo ratifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, ).

21. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu

nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok

(m. m. , ).

22. Článok 46 ods. 2 je vo svojej podstate lex specialis k

na prístup súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Účelom v spojení s je zaručiť prístup k súdu

každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.

Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.

Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom.

Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí

tejto osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami

a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú. Z uvedeného výkladu a chápania

a 2 vyplýva, že na to, aby sa sťažovateľ stal účastníkom konania

pred správnym súdom, musí splniť predpoklady ustanovené zákonom. Tieto predpoklady

správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas

oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený

a povinný skúmať.

23. Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie , keďže z ústavnej

sťažnosti a priložených príloh nezistil, že by sťažovateľke postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bolo znemožnené obrátiť sa na súd, keď sa

domnievala, že bola v disciplinárnom konaní vedenom orgánmi Slovenskej komory

exekútorov ukrátená na svojich právach. Sťažovateľka uplatnila ochranu proti rozhodnutiam

disciplinárnych orgánov Slovenskej komory exekútorov podaním žaloby o preskúmanie

rozhodnutia disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov, ako aj kasačnej

sťažnosti proti rozsudku krajského súdu. Táto ochrana jej nebola žiadnym spôsobom

obmedzená alebo znemožnená. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd zákonnosť

rozhodnutia preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

24. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa odvíja

od porušenia základného práva podľa a 2 a práva podľa

dohovoru. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu ( a 2 ) a práva na spravodlivé súdne konanie

(čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol ako zjavne

neopodstatnenú, konštatuje, že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu

sťažovateľkou označeného základného práva podľa , a preto aj v tejto

časti bolo potrebné jej ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

25. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť ako celok

odmietnuť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2019