Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)II. ÚS 423/2018
PDF · 172.88 KB
No categories available
II. ÚS 423/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť a ,
, zastúpených Advokátskou kanceláriou BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ, Mariánske
námestie 31, Žilina, v mene ktorej koná JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 93/2017 z 23. februára
2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2018
doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 93/2017 z 23. februára 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Sťažovatelia podali na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) žalobu
o určenie neplatnosti výpovede nájmu z bytu a určenie, že nájom bytu trvá. Okresný súd
rozhodol rozsudkom sp. zn. 31 C 30/2005 zo 4. februára 2016 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) tak, že žalobu sťažovateľov zamietol a uložil im povinnosť vypratať
priestory so samostatným vchodom číslo II v juhozápadnej časti prízemia stavby školy
súp. č. , zapísanej na LV č. , trakt , vedľajší vchod,
pozostávajúce z troch miestností, kuchyne, predsiene, komory, kúpeľne a WC a odovzdať
ich žalovanému.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „Dôvodom tohto rozhodnutia bol záver súdu o tom,
že priestory užívané sťažovateľmi nie sú bytom a tam, kde nie je nájom bytu, nemožno sa
zaoberať ani otázkou platnosti, či neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Nájom bytu tak ani
nemôže trvať.
Podstatnou pre posúdenie veci sa tak stala jediná otázka a to, či priestory užívané
sťažovateľmi sú alebo nie sú bytom, a teda, či podľa dodatočného kolaudačného
rozhodnutia je možné presne určiť druh stavby, charakter, účel stavby.“
3. Krajský súd v Žiline rozhodol o odvolaní sťažovateľov rozsudkom
sp. zn. 8 Co 207/2016 z 26. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom ako dovolací
dôvod uviedli § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a ako nesprávnosť právneho posúdenia
uviedli: « - „... rozhodujúcimi dôkazmi pre posúdenie skutočnosti, či miestnosti odovzdané
žalobcovi 1/ (Výmerom a Dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu) sú bytom alebo nie, bolo
stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, pričom ani v jednom z týchto dokumentov nie
je žiadna zmienka o byte v zmysle definície § 62 zákona č. 41/1964 Zb.“
„Iné ako dodatočné kolaudačné rozhodnutie nebolo účastníkmi sporu dôkazmi
vykonanými súdom prvej inštancie preukázané.“ »
4. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľov odmietol z dôvodu, že v ňom absentuje iná
zákonom požadovaná náležitosť, a teda dovolací dôvod v ňom nie je vymedzený spôsobom
5. Porušenie základného práva sťažovatelia odôvodňujú najmä tým, že «Zo žiadneho
ustanovenia CSP nevyplýva, že by dovolatelia boli povinní pri uplatnení dovolacieho
dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu konkretizovať spôsobom: „Za nesprávne právne posúdenie veci
pokladáme...“, „Právna otázka, ktorá bola nesprávne riešená znie:...“ Potreba takejto
konkretizácie nesprávne riešenej právnej otázky nevyplýva ani z § 432 ods. 1 CSP, ako to
uvádza dovolací súd v závere ods. 15 rozhodnutia, pretože podľa § 432 ods. 1 CSP
dovolanie podané podľa 5 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.
Z textu podaného dovolania je zjavné, že dovolatelia poukazovali na nesprávne
právne posúdenie veci/nesprávny právny záver odvolacieho súdu o tom, či nimi užívaný
priestor, výpoveď z nájmu ktorého a trvanie nájmu ktorého bolo predmetom súdneho
konania, je alebo nie je bytom.».
6. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľov podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8Cdo/93/2017 zo dňa 23. februára 2018
porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn.: 8Cdo/93/2017 zo dňa 23. februára 2018 a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
konania...“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
13. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
14. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd), vyslovenia porušenia ktorého sa sťažovatelia dovolávajú, zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(m. m. I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (m. m. II. ÚS 21/02,
15. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá
dovolanie nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľov
(m. m. I. ÚS 156/2018, II. ÚS 465/2017).
III.
16. Ústavný súd konštatuje, že v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je
viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto konaní zastúpení kvalifikovanou právnou
zástupkyňou. Ústavný súd môže rozhodovať iba o porušení tých práv a v súvislosti s tým
konaním, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite
sťažnosti domáhajú. Podľa ustálenej judikatúry tvrdenia o porušení práv v iných konaniach,
ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu
potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04). V danom
prípade tak z hľadiska sťažovateľmi označeného práva podrobil ústavný súd svojmu
prieskumu len rozhodnutie najvyššieho súdu.
17. Predmetom podanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že došlo k porušeniu
ich základného práva na spravodlivý proces, a preto ústavný súd preskúmal napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité
odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej časti
odôvodnenia konštatoval: «Žalobcovia 1/ a 2/ v danom prípade namietali, že odvolací súd
sa pri riešení otázky, či miestnosti odovzdané žalobcovi 1/ (Výmerom a Dohodou o prevzatí
a odovzdaní bytu) sú bytom alebo nie nezamerali na nasledovné skutočnosti: zákon
nedefinuje pojem „dodatočné“, byt sa nenachádza na parcele č. ako stavba uvedená
na dodatočnom kolaudačnom rozhodnutí atď. Argumentovali tým, že neprihliadnutím
na uvedené skutočnosti súd nesprávne vyhodnotil nimi predložený dôkaz - „dodatočné“
kolaudačné rozhodnutie ako jediné kolaudačné rozhodnutie, ktorému iné nepredchádzalo
a nesprávne zhodnotil, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, že išlo o byt. Následne
potom súd nesprávne vychádzal zo stavebného a kolaudačného rozhodnutia s nesprávnym
právnym záverom, že sa v nich žiadna zmienka o byte nenachádza a iné listinné dôkazy
nemôžu potvrdiť existenciu bytu v zmysle zákona č. 41/1964 Zb. Z odôvodnenia súdu prvej
inštancie, ako aj odvolacieho súdu, je zjavné, že súd mal preukázané len dodatočné
kolaudačné rozhodnutie, ktorému nepredchádzalo iné kolaudačné rozhodnutie. Pojem
„dodatočné“ súd vysvetlil tak, že užívanie stavby sa povoľovalo v čase, kedy sa táto už
predčasne používala...
Námietku, že ku škole patril vždy aj byt školníka, súd nepovažoval za právne
významnú. Je zjavné, že žalobcovia 1/ a 2/ chcú vyriešiť len skutkovú otázku a žiadajú ňou
posúdiť správnosť vykonaného dokazovania odvolacím súdom, či mal dostatočne
preukázané, že iné ako „dodatočné“ kolaudačné rozhodnutie vydané nebolo. Výhrady mali
žalobcovia tiež k spôsobu vykonania a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Len samotné
spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama
polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní
veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 432 ods. 2 CSP.»
18. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení
jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľov odmietol. Najvyšší
súd v napadnutom uznesení primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim
spôsobom reflektoval na sťažovateľmi vznesené námietky.
Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu
v napadnutom uznesení nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či
svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05,
19. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
20. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok (m. m. II. ÚS 465/2017).
21. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľmi označených práv, dospel k záveru, že je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. septembra 2018