Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 423/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť a ,

, zastúpených Advokátskou kanceláriou BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ, Mariánske

námestie 31, Žilina, v mene ktorej koná JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. februára

2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2018

doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 23. februára 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Sťažovatelia podali na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) žalobu

o určenie neplatnosti výpovede nájmu z bytu a určenie, že nájom bytu trvá. Okresný súd

rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 4. februára 2016 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) tak, že žalobu sťažovateľov zamietol a uložil im povinnosť vypratať

priestory so samostatným vchodom číslo II v juhozápadnej časti prízemia stavby školy

súp. č. , zapísanej na LV č. , trakt , vedľajší vchod,

pozostávajúce z troch miestností, kuchyne, predsiene, komory, kúpeľne a WC a odovzdať

ich žalovanému.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „Dôvodom tohto rozhodnutia bol záver súdu o tom,

že priestory užívané sťažovateľmi nie sú bytom a tam, kde nie je nájom bytu, nemožno sa

zaoberať ani otázkou platnosti, či neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Nájom bytu tak ani

nemôže trvať.

Podstatnou pre posúdenie veci sa tak stala jediná otázka a to, či priestory užívané

sťažovateľmi sú alebo nie sú bytom, a teda, či podľa dodatočného kolaudačného

rozhodnutia je možné presne určiť druh stavby, charakter, účel stavby.“

3. Krajský súd v Žiline rozhodol o odvolaní sťažovateľov rozsudkom

sp. zn. z 26. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom ako dovolací

dôvod uviedli

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a ako nesprávnosť právneho posúdenia

uviedli: « - „... rozhodujúcimi dôkazmi pre posúdenie skutočnosti, či miestnosti odovzdané

žalobcovi 1/ (Výmerom a Dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu) sú bytom alebo nie, bolo

stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, pričom ani v jednom z týchto dokumentov nie

je žiadna zmienka o byte v zmysle definície “

„Iné ako dodatočné kolaudačné rozhodnutie nebolo účastníkmi sporu dôkazmi

vykonanými súdom prvej inštancie preukázané.“ »

4. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľov odmietol z dôvodu, že v ňom absentuje iná

zákonom požadovaná náležitosť, a teda dovolací dôvod v ňom nie je vymedzený spôsobom

uvedeným v .

5. Porušenie základného práva sťažovatelia odôvodňujú najmä tým, že «Zo žiadneho

ustanovenia nevyplýva, že by dovolatelia boli povinní pri uplatnení dovolacieho

dôvodu podľa právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu konkretizovať spôsobom: „Za nesprávne právne posúdenie veci

pokladáme...“, „Právna otázka, ktorá bola nesprávne riešená znie:...“ Potreba takejto

konkretizácie nesprávne riešenej právnej otázky nevyplýva ani z , ako to

uvádza dovolací súd v závere ods. 15 rozhodnutia, pretože podľa

dovolanie podané podľa 5 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci.

Z textu podaného dovolania je zjavné, že dovolatelia poukazovali na nesprávne

právne posúdenie veci/nesprávny právny záver odvolacieho súdu o tom, či nimi užívaný

priestor, výpoveď z nájmu ktorého a trvanie nájmu ktorého bolo predmetom súdneho

konania, je alebo nie je bytom.».

6. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľov podľa článku 46 ods. 1 rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 23. februára 2018

porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn.: zo dňa 23. februára 2018 a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania...“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

13. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

14. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (resp. právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd), vyslovenia porušenia ktorého sa sťažovatelia dovolávajú, zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(m. m. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (m. m. ,

).

15. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (m. m. ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľov

(m. m. , ).

III.

16. Ústavný súd konštatuje, že v zmysle je

viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto konaní zastúpení kvalifikovanou právnou

zástupkyňou. Ústavný súd môže rozhodovať iba o porušení tých práv a v súvislosti s tým

konaním, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite

sťažnosti domáhajú. Podľa ustálenej judikatúry tvrdenia o porušení práv v iných konaniach,

ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu

potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (m. m. ). V danom

prípade tak z hľadiska sťažovateľmi označeného práva podrobil ústavný súd svojmu

prieskumu len rozhodnutie najvyššieho súdu.

17. Predmetom podanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že došlo k porušeniu

ich základného práva na spravodlivý proces, a preto ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej časti

odôvodnenia konštatoval: «Žalobcovia 1/ a 2/ v danom prípade namietali, že odvolací súd

sa pri riešení otázky, či miestnosti odovzdané žalobcovi 1/ (Výmerom a Dohodou o prevzatí

a odovzdaní bytu) sú bytom alebo nie nezamerali na nasledovné skutočnosti: zákon

nedefinuje pojem „dodatočné“, byt sa nenachádza na parcele č. ako stavba uvedená

na dodatočnom kolaudačnom rozhodnutí atď. Argumentovali tým, že neprihliadnutím

na uvedené skutočnosti súd nesprávne vyhodnotil nimi predložený dôkaz - „dodatočné“

kolaudačné rozhodnutie ako jediné kolaudačné rozhodnutie, ktorému iné nepredchádzalo

a nesprávne zhodnotil, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, že išlo o byt. Následne

potom súd nesprávne vychádzal zo stavebného a kolaudačného rozhodnutia s nesprávnym

právnym záverom, že sa v nich žiadna zmienka o byte nenachádza a iné listinné dôkazy

nemôžu potvrdiť existenciu bytu v zmysle Z odôvodnenia súdu prvej

inštancie, ako aj odvolacieho súdu, je zjavné, že súd mal preukázané len dodatočné

kolaudačné rozhodnutie, ktorému nepredchádzalo iné kolaudačné rozhodnutie. Pojem

„dodatočné“ súd vysvetlil tak, že užívanie stavby sa povoľovalo v čase, kedy sa táto už

predčasne používala...

Námietku, že ku škole patril vždy aj byt školníka, súd nepovažoval za právne

významnú. Je zjavné, že žalobcovia 1/ a 2/ chcú vyriešiť len skutkovú otázku a žiadajú ňou

posúdiť správnosť vykonaného dokazovania odvolacím súdom, či mal dostatočne

preukázané, že iné ako „dodatočné“ kolaudačné rozhodnutie vydané nebolo. Výhrady mali

žalobcovia tiež k spôsobu vykonania a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Len samotné

spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama

polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní

veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v .»

18. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení

jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľov odmietol. Najvyšší

súd v napadnutom uznesení primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim

spôsobom reflektoval na sťažovateľmi vznesené námietky.

Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu

v napadnutom uznesení nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či

svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. ,

).

19. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ,

).

20. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(m. m. , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok (m. m. ).

21. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľmi označených práv, dospel k záveru, že je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

a preto ju z tohto dôvodu podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2018