Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)I. ÚS 156/2018
PDF · 170.51 KB
No categories available
I. ÚS 156/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti EKO BENZ, s. r. o., Ľubochnianska 2131/2,
Ľubotice, zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, Štefánikova 40, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej
vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 73/2016 z 31. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti EKO BENZ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. apríla 2018 doručená sťažnosť spoločnosti EKO BENZ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 73/2016 z 31. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľky a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Cb 176/2013-86 z 24. apríla 2014
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o zaplatenie
sumy 14 947,88 € s príslušenstvom. Okresný súd okrem iného uviedol, že „z hľadiska
pôsobenia prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť príjemcu (adresáta) právneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého subjektu zabrániť.
Prejav vôle podľa tohto výsledku je právne účinný od momentu, kedy sa dostane do sféry
vplyvu príjemcu, t. j. keď mal možnosť objektívne príjemca sa oboznámiť s obsahom
zásielky, a to bez ohľadu na to, či tak skutočne urobil.“. Podľa okresného súdu výpoveď
predmetnej zmluvy o manipulácii a skladovaní, ktorú protistrana podala na poštovú
prepravu, sa do sféry dispozície sťažovateľky dostala 28. novembra 2012 vhodením
oznámenia pošty o uložení zásielky. Výpovedná lehota teda uplynula 31. marca 2013
(výpovedná lehota bola v predmetnej zmluve o manipulácii a skladovaní dohodnutá v dĺžke
štyroch mesiacov, pozn.), a preto sťažovateľka nemá nárok na zaplatenie za služby
spojenými so skladovaním za apríl 2013. Podľa názoru sťažovateľky výpovedná lehota
uplynula až 30. apríla 2013, keďže zásielku prevzala 14. decembra 2012.
Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 Cob 238/2014
z 23. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že mu nevyhovel a rozsudok
okresného súdu potvrdil, pričom sa v celom rozsahu po právnej a skutkovej stránke s jeho
závermi stotožnil.
Následne bolo sťažovateľkou podané proti rozsudku krajského súdu podľa § 421
ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) dovolanie, keďže podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd pri
riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté podľa
§ 447 písm. c) CSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, keďže prípustnosť dovolania nebola daná.
3. Sťažovateľka uviedla, že „najvyšší súd, podobne ako súd odvolací a súd prvej
inštancie, sa vôbec nezaoberali skutočnosťou, ktorú prezentoval navrhovateľ počas
konania, že konateľ spoločnosti EKO BENZ, s.r.o. nebol prítomný v dňoch 28.11.2012
(streda) až 30.11.2012 (piatok) - teda v dňoch doručovania zásielky - v sídle spoločnosti
(bol mimo územia SR), pričom on jediný bol oprávnený v mene spoločnosti takúto zásielku
prevziať. Preto si nemohol prevziať od súdnej doručovateľky spornú doporučenú zásielku,
resp. o existencii takejto zásielky nemal ani vedomosť. Zásielku, ktorej obsahom bola
výpoveď zmluvy, si vyzdvihol na pošte dňa 14.12.2012, teda ešte v odbernej lehote, inak by
mu ju pošta už nevydala. Až týmto dňom sa mohol objektívne dozvedieť o obsahu
doručovanej zásielky. Pre daný prípad je však nepodstatné, či by si poštovú zásielku
vyzdvihol už 1.12.2012, kedy sa vrátil zo zahraničia a mohol ju prvý krát objektívne
vyzdvihnúť alebo až 14.12.2012, kedy tak skutočne urobil. Výpovedná lehota začala plynúť
od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom si predmetnú zásielku prevzal.
... Navrhovateľ zastáva názor, že doporučená zásielka, ktorej obsahom bola výpoveď
zmluvy zo strany jeho zmluvného partnera, mohla byť navrhovateľovi objektívne doručená
buď dňom jej doručenia do vlastných rúk adresáta, ak by bol adresát prítomný pri jej
doručovaní súdnym doručovateľom, alebo dňom, v ktorom by si ju adresát na základe
oznámenia o jej uložení na pošte po návrate zo zahraničia prevzal v rámci plynutia
odbernej lehoty na pošte alebo najneskôr dňom, v ktorom by odberná lehota na prevzatie
zásielky máme uplynula a počas nej by si ju adresát nevyzdvihol. Až niektorým z týchto
časových okamihov môže nastať objektívna možnosť oboznámiť sa obsahom zásielky bez
ohľadu na to, či by sa adresát o jej obsahu aj skutočne dozvedel.“.
4. Sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví
porušenie jej v bode 1 označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, zruší
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie. Okrem toho sa
domáha aj priznania náhrady trov konania v sume 790,92 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), vyslovenia porušenia ktorého
sa sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným súdom (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
14. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998). Otázku
posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov
(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru
o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže
byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
15. Predmetom podanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že došlo k porušeniu jej
v bode 1 označených základných práv, a preto sa ústavný súd oboznámil s napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité
odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej časti
odôvodnenia konštatoval:
„Skutočnosť, že dovolateľom označené rozhodnutie najvyššieho súdu, od ktorého
vyvodzuje odklon odvolacieho súdu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, sa dotýka
situácie, kedy k vyzdvihnutiu zásielky v odbernej lehote vôbec neprišlo, nevylučuje aplikáciu
uvedeného právneho záveru aj na situáciu, kedy k prevzatiu zásielky neskôr (v odbernej
lehote) prišlo. Opačný záver by viedol k vzniku situácií, kedy by adresát zásielky vytváral
neprimerané obštrukcie pri jej preberaní, úmyselne oddiaľoval začiatok plynutia
výpovednej doby a spôsoboval tak nerovnosť vo vzájomných právach a povinnostiach
subjektov právnych vzťahov. Je možné súhlasiť s právnym názorom vyjadreným
v rozhodnutí odvolacieho súdu, v zmysle ktorého je podstatné posúdenie, kedy mal adresát
objektívne možnosť sa s obsahom zásielky oboznámiť a nie kedy tak skutočne urobil, ktoré
korešponduje aj so závermi vyjadrenými v rozhodnutí najvyššieho súdu označenom
dovolateľom sp. zn. 5Cdo/129/2010. Neúspešným pokusom o doručenie na adrese sídla
žalobcu a následným vhodením oznámenia o uložení zásielky na pošte bolo adresátovi
objektívne umožnené si zásielku vyzdvihnúť a oboznámiť sa s jej obsahom a skutočnosť, že
tak adresát aj napriek vedomosti o uložení zásielky na pošte neurobil, nemôže byť na ťarchu
odosielateľa. Odvolací súd sa pri riešení tejto právnej otázky neodklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, preto prípustnosť dovolania žalobcu nie je možné
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. vyvodiť.“
16. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení
jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie sťažovateľky
odmietol. Najvyšší súd v napadnutom uznesení primeraným a v okolnostiach danej veci
postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené námietky. Ústavný súd na
základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí
nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
17. Sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavne významnú argumentáciu, pretože dovolanie
proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka totiž založila prevažne na
argumentácii totožnej s odôvodnením sťažnosti. V súvislosti s procesnou aktivitou
sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný
súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku
sťažovateľky.
18. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
19. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (bod 12, pozn.).
20. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom
prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018