Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 156/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti EKO BENZ, s. r. o., Ľubochnianska 2131/2,

Ľubotice, zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, Štefánikova 40, Košice,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa prvej

vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti EKO BENZ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. apríla 2018 doručená sťažnosť spoločnosti EKO BENZ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľky a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -86 z 24. apríla 2014

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o zaplatenie

sumy 14 947,88 € s príslušenstvom. Okresný súd okrem iného uviedol, že „z hľadiska

pôsobenia prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť príjemcu (adresáta) právneho

úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého subjektu zabrániť.

Prejav vôle podľa tohto výsledku je právne účinný od momentu, kedy sa dostane do sféry

vplyvu príjemcu, t. j. keď mal možnosť objektívne príjemca sa oboznámiť s obsahom

zásielky, a to bez ohľadu na to, či tak skutočne urobil.“. Podľa okresného súdu výpoveď

predmetnej zmluvy o manipulácii a skladovaní, ktorú protistrana podala na poštovú

prepravu, sa do sféry dispozície sťažovateľky dostala 28. novembra 2012 vhodením

oznámenia pošty o uložení zásielky. Výpovedná lehota teda uplynula 31. marca 2013

(výpovedná lehota bola v predmetnej zmluve o manipulácii a skladovaní dohodnutá v dĺžke

štyroch mesiacov, pozn.), a preto sťažovateľka nemá nárok na zaplatenie za služby

spojenými so skladovaním za apríl 2013. Podľa názoru sťažovateľky výpovedná lehota

uplynula až 30. apríla 2013, keďže zásielku prevzala 14. decembra 2012.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 23. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že mu nevyhovel a rozsudok

okresného súdu potvrdil, pričom sa v celom rozsahu po právnej a skutkovej stránke s jeho

závermi stotožnil.

Následne bolo sťažovateľkou podané proti rozsudku krajského súdu podľa § 421

ods. 1 písm. a) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) dovolanie, keďže podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd pri

riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté podľa

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, keďže prípustnosť dovolania nebola daná.

3. Sťažovateľka uviedla, že „najvyšší súd, podobne ako súd odvolací a súd prvej

inštancie, sa vôbec nezaoberali skutočnosťou, ktorú prezentoval navrhovateľ počas

konania, že konateľ spoločnosti EKO BENZ, s.r.o. nebol prítomný v dňoch 28.11.2012

(streda) až 30.11.2012 (piatok) - teda v dňoch doručovania zásielky - v sídle spoločnosti

(bol mimo územia SR), pričom on jediný bol oprávnený v mene spoločnosti takúto zásielku

prevziať. Preto si nemohol prevziať od súdnej doručovateľky spornú doporučenú zásielku,

resp. o existencii takejto zásielky nemal ani vedomosť. Zásielku, ktorej obsahom bola

výpoveď zmluvy, si vyzdvihol na pošte dňa 14.12.2012, teda ešte v odbernej lehote, inak by

mu ju pošta už nevydala. Až týmto dňom sa mohol objektívne dozvedieť o obsahu

doručovanej zásielky. Pre daný prípad je však nepodstatné, či by si poštovú zásielku

vyzdvihol už 1.12.2012, kedy sa vrátil zo zahraničia a mohol ju prvý krát objektívne

vyzdvihnúť alebo až 14.12.2012, kedy tak skutočne urobil. Výpovedná lehota začala plynúť

od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom si predmetnú zásielku prevzal.

... Navrhovateľ zastáva názor, že doporučená zásielka, ktorej obsahom bola výpoveď

zmluvy zo strany jeho zmluvného partnera, mohla byť navrhovateľovi objektívne doručená

buď dňom jej doručenia do vlastných rúk adresáta, ak by bol adresát prítomný pri jej

doručovaní súdnym doručovateľom, alebo dňom, v ktorom by si ju adresát na základe

oznámenia o jej uložení na pošte po návrate zo zahraničia prevzal v rámci plynutia

odbernej lehoty na pošte alebo najneskôr dňom, v ktorom by odberná lehota na prevzatie

zásielky máme uplynula a počas nej by si ju adresát nevyzdvihol. Až niektorým z týchto

časových okamihov môže nastať objektívna možnosť oboznámiť sa obsahom zásielky bez

ohľadu na to, či by sa adresát o jej obsahu aj skutočne dozvedel.“.

4. Sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví

porušenie jej v bode 1 označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, zruší

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie. Okrem toho sa

domáha aj priznania náhrady trov konania v sume 790,92 €.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

10. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa

(resp. právo podľa dohovoru), vyslovenia porušenia ktorého

sa sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). zaručené základné právo

na súdnu ochranu podľa neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným súdom (, ).

14. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998). Otázku

posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov

(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže

byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

15. Predmetom podanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že došlo k porušeniu jej

v bode 1 označených základných práv, a preto sa ústavný súd oboznámil s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej časti

odôvodnenia konštatoval:

„Skutočnosť, že dovolateľom označené rozhodnutie najvyššieho súdu, od ktorého

vyvodzuje odklon odvolacieho súdu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, sa dotýka

situácie, kedy k vyzdvihnutiu zásielky v odbernej lehote vôbec neprišlo, nevylučuje aplikáciu

uvedeného právneho záveru aj na situáciu, kedy k prevzatiu zásielky neskôr (v odbernej

lehote) prišlo. Opačný záver by viedol k vzniku situácií, kedy by adresát zásielky vytváral

neprimerané obštrukcie pri jej preberaní, úmyselne oddiaľoval začiatok plynutia

výpovednej doby a spôsoboval tak nerovnosť vo vzájomných právach a povinnostiach

subjektov právnych vzťahov. Je možné súhlasiť s právnym názorom vyjadreným

v rozhodnutí odvolacieho súdu, v zmysle ktorého je podstatné posúdenie, kedy mal adresát

objektívne možnosť sa s obsahom zásielky oboznámiť a nie kedy tak skutočne urobil, ktoré

korešponduje aj so závermi vyjadrenými v rozhodnutí najvyššieho súdu označenom

dovolateľom sp. zn. . Neúspešným pokusom o doručenie na adrese sídla

žalobcu a následným vhodením oznámenia o uložení zásielky na pošte bolo adresátovi

objektívne umožnené si zásielku vyzdvihnúť a oboznámiť sa s jej obsahom a skutočnosť, že

tak adresát aj napriek vedomosti o uložení zásielky na pošte neurobil, nemôže byť na ťarchu

odosielateľa. Odvolací súd sa pri riešení tejto právnej otázky neodklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, preto prípustnosť dovolania žalobcu nie je možné

z ustanovenia vyvodiť.“

16. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení

jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie sťažovateľky

odmietol. Najvyšší súd v napadnutom uznesení primeraným a v okolnostiach danej veci

postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené námietky. Ústavný súd na

základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí

nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

17. Sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavne významnú argumentáciu, pretože dovolanie

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka totiž založila prevažne na

argumentácii totožnej s odôvodnením sťažnosti. V súvislosti s procesnou aktivitou

sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný

súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku

sťažovateľky.

18. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (bod 12, pozn.).

20. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom

prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2018