Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 386/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

EUROSTONEX, s. r. o., Vieska – Bezdedov 113, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom

Čičmancom, Advokátska kancelária, Prievozská 14/A, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. februára 2017, ako aj

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 2. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROSTONEX, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROSTONEX, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. februára 2017, ako aj

postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. decembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 28. apríla 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Trenčín, pobočky

Považská Bystrica (ďalej len „úrad“) sp. zn. 9312401/5/657920/2014/Danb z 19. februára

2014 bol sťažovateľke určený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za

zdaňovacie obdobie september 2012 vo výške 2 000 € a znížil sa nadmerný odpočet na DPH

za toto zdaňovacie obdobie zo sumy 2 546,12 € na sumu 546,12 €. Úrad s poukazom na

ustanovenie o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) neuznal sťažovateľke právo odpočítať si

DPH v celkovej výške 2 000 € z dodávateľskej faktúry od dodávateľky NDP SLOVAKIA

s. r. o. (ďalej len „dodávateľka“), a to konkrétne z jej faktúry č. 20123056 z 28. septembra

2012 so základom dane 10 000 € a s 20 % DPH 2 000 € za dodávku mramorových dosiek

v množstve 5 000 kg. Podľa názoru úradu dodávateľka, sťažovateľka a obchodná

spoločnosť Real property development, s. r. o., boli v rozhodnom období personálne

a ekonomicky prepojené cez osoby spoločníkov a konateľov, obchodná spoločnosť

L. K. EURO s. r. o., je rizikovým subjektom, ktorej konateľom bola istý čas

i „neexistujúca“ osoba, pričom v súčasnosti je bez konateľa, sťažovateľka neprehľadným

skladovým hospodárstvom, skladovaním tovaru viacerých vzájomne personálne

prepojených spoločností v jednom sklade vytvorila ekonomické prostredie vhodné na

zneužitie práva, tovar na spornej faktúre je špecifikovaný len všeobecne bez konkrétnej

špecifikácie (nie je uvedený typ, sortiment, druh, farba, odtieň, povrchová úprava, odolnosť,

rozmer, pôvod a pod.), obchodné transakcie medzi sťažovateľkou a dodávateľkou prebehli

bez toho, aby došlo k pohybu tovaru (tovar sa stále nachádzal v sklade na Svätoplukovej 14,

Púchov), a napriek zvyšovaniu ceny za tovar sťažovateľka od svojho vzniku v roku 2009

vykazuje stratu na dani z príjmu právnických osôb, pričom za celé obdobie vykazuje nulovú

daňovú povinnosť.

3. Rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

„riaditeľstvo“) sp. zn. 1100306/1/236064/2014/5051 z 20. mája 2014 bolo rozhodnutie

úradu potvrdené, a to s poukazom na správnosť skutkových a právnych záverov úradu.

4. Rozsudkom krajského súdu č. k. -27 z 2. decembra 2015 bola

zamietnutá žaloba sťažovateľky podaná proti rozhodnutiu riaditeľstva. Podľa názoru

krajského súdu skutkové zistenia a právne závery riaditeľstva a úradu zodpovedajú zásadám

logického myslenia a správneho uváženia, pričom sú v súlade s hmotnoprávnymi

ustanoveniami zákona o DPH (§ 49 ods. 1 zákona o DPH).

5. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. februára 2017, ktorý bol

právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 3. marca 2017, bol rozsudok krajského súdu

potvrdený. Podľa názoru najvyššieho súdu je nesporné, že úrad vykonal rozsiahle

dokazovanie, a preto je potrebné sa s jeho závermi stotožniť. Úlohou dodávateľky bolo len

vystavenie fiktívnych faktúr, o čom konateľ sťažovateľky musel mať

vedomosť, keďže prostredníctvom neho boli tieto spoločnosti personálne prepojené. Ani

samotná fyzická existencia časti predmetného tovaru v sklade sťažovateľky nepreukazuje,

že tento tovar dodávateľka naozaj sťažovateľke dodala. Navyše sklad, ktorý používa

sťažovateľka, užívajú aj ďalšie spoločnosti vrátane dodávateľky, tovar v sklade nie je

jednoznačne označený, nie je teda možné hodnoverne preukázať, že ten-ktorý tovar je práve

vo vlastníctve sťažovateľky či inej osoby. Vlastníctvo tovaru nemôže sťažovateľka

preukázať ani skladovými kartami, lebo skladovú evidenciu vedie účelovo tak, že jednotlivé

skladové zásoby nevykazujú kontinuitu. Nie je úlohou finančných orgánov zisťovať pôvod

predmetného tovaru, naopak, je povinnosťou sťažovateľky, ktorá si uplatňuje odpočet DPH

na vstupe, preukázať, že predmetný tovar dodal sťažovateľke konkrétny dodávateľ uvedený

na faktúre, z ktorej si sťažovateľka uplatňuje odpočet. Sťažovateľka nielenže nepreukázala,

že dodávateľka jej skutočne dodala predmetný tovar popísaný na sporných faktúrach, ale

práve naopak, úrad rozsiahlym šetrením jednoznačne preukázal, že tento tovar nemohla

dodávateľka sťažovateľke skutočne dodať. Dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte,

a nie na úrade. Preto daňový subjekt je povinný svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať. Ak tak

neurobí (ako je to aj v tomto prípade), nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako

oprávnený.

6. Podľa názoru sťažovateľky úrad, riaditeľstvo, krajský súd, ale aj najvyšší súd

nesprávne právne posúdili skutkové okolnosti prípadu a následne nesprávne aplikovali

relevantné ustanovenia zákona o DPH, ako aj smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra

2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len

„smernica“), v dôsledku čoho došlo k porušeniu označených článkov a dohovoru.

Sťažovateľka tak v žalobe, ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

poukázala na to, že predložila úradu a riaditeľstvu faktúru č. 20123056 z 28. septembra

2012 od dodávateľky týkajúcu sa nákupu mramorových dosiek v množstve 5 000 kg

vo výške 2 000 € s celkovou fakturovanou sumou 12 000 € a s miestom odberu

Svätoplukova 14, Púchov, pričom faktúru vystavil . Ďalej predložila faktúru

č. 2012084 z 15. januára 2013, ktorou fakturovala obchodnej spoločnosti Real property

development, s. r. o., kamenárske práce na chate Donovaly vrátane rezania, leštenia

a montáže, okrem iného aj mramorové dosky 83,33 m² = 5 000 kg v cene 12 500 € bez DPH

s tým, že materiál bol dovezený motorovým vozidlom Iveco s evidenčným číslom

PU za 1 375 € bez DPH.

Podľa sťažovateľky skutkové zistenie riaditeľstva, podľa ktorého mramorové dosky

iných spoločností sú bez označenia majiteľa, v dôsledku čoho sa nedalo určiť, ktoré

spoločnosti sú majiteľmi konkrétneho tovaru, ale ani to, ktorý tovar patrí sťažovateľke, je

zavádzajúci a skresľujúci, lebo v zápisnici o miestnom zisťovaní z 13. augusta 2013 nie je

zapísaná skutočnosť, že pracovníčky úradu nemohli identifikovať majiteľov tovaru, ale ani

presné množstvo tovaru.

Na účely odstránenia nezrovnalostí, ktoré úrad zistil, sťažovateľka navrhla vypočuť

ako svedkov vodiča zabezpečujúceho dopravu tovaru a pracovníkov, ktorí zabezpečovali

položenie kameňa. Podľa názoru úradu a riaditeľstva za predpokladu zaujatosti týchto

svedkov by ich výpoveď nemusela byť vierohodná a nemala by význam pre konečné

rozhodnutie. Na základe toho úrad a riaditeľstvo dospeli k záveru, že ak by aj svedkovia

potvrdili zabudovanie mramorových dosiek tak, ako to tvrdí sťažovateľka, ich výpovede by

nevyvrátili vopred naoktrojovaný názor, že došlo k zneužitiu práva zo strany sťažovateľky.

Takýto postup bez vyhodnotenia priameho dôkazu po jeho vykonaní procesným spôsobom

treba považovať za arbitrárny, neústavný a nezákonný.

Sťažovateľka namieta, že závery o personálnom prepojení dodávateľky,

sťažovateľky a obchodnej spoločnosti Real property development, s. r. o., o rizikovosti

obchodnej spoločnosti L. K. EURO s. r. o., o neprehľadnom skladovom hospodárstve

sťažovateľky skladovaním tovaru viacerých vzájomne personálne prepojených spoločností

v jednom sklade, o nedostatočnej špecifikácii tovaru na spornej faktúre, o tom, že nedošlo

k pohybu tovaru v rámci obchodnej transakcie medzi sťažovateľkou a dodávateľkou (tovar

sa stále nachádzal v sklade na Svätoplukovej 14, Púchov), a o tom, že napriek zvyšovaniu

ceny za tovar sťažovateľka od svojho vzniku vykazuje stratu na dani z príjmu a nulovú

daňovú povinnosť, treba považovať za rozporné s obsahom dôkazov, ktoré v procese

dokazovania úrad vykonal a ktoré si osvojilo aj riaditeľstvo spolu s krajským súdom

a najvyšším súdom. Týmito dôkazmi sú zápisnica z miestneho zisťovania č.

9312401/5/105895/2013 zo 16. januára 2013, zápisnica z miestneho zisťovania č.

9900430/5/3771087/2013/FrüM z 13. augusta 2013, zápisnica z miestneho zisťovania č.

9104404/5/1952154/2013/Bir z 15. mája 2013 a zápisnica o ústnom pojednávaní č.

9312401/5/1962013/2013/Sal zo 16. mája 2013. Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí sa

nedá zistiť, na základe akých ďalších hodnoverných dôkazov všeobecné súdy a riaditeľstvo

spochybnili vierohodnosť výpovede svedka . Došlo len ku konštatovaniu

nezrovnalostí v predložených faktúrach, čo sa týka ich obsahu, nijakým spôsobom však

nespochybnili nenakúpenie a nedovezenie tovaru (pravdepodobne správne má byť

„nakúpenie a dovezenie tovaru“, pozn.) do skladu sťažovateľky.

Podľa presvedčenia sťažovateľky všeobecné súdy, ako aj úrad a riaditeľstvo vykonali

síce istý rad dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadali iba na niektoré z nich (najmä na

tie, ktoré svedčili v neprospech sťažovateľky) a len tieto dôkazy boli predmetom ich úvah

a hodnotení. Iné dôkazy (svedčiace v prospech sťažovateľky) len konštatovali, ale

predmetom úvah a hodnotení vôbec neboli. Vznikol tým stav nepreskúmateľnosti

a protiústavnosti rozhodnutí.

7. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti EUROSTONEX, s. r. o.(...), na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

07. februára 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: -27 zo dňa

02. decembra 2015 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: -27 zo dňa

02. decembra 2015 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 07. februára 2017 zrušuje a vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti EUROSTONEX, s. r. o.(...) priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov), ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Pavlovi Čičmancovi,

so sídlom Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava(...)“

II.

8. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. februára 2017 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -27 z 2. decembra 2015.

Podľa názoru najvyššieho súdu, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH,

nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami, ale musí dôjsť aj k preukázaniu reálneho,

faktického dodania, ktoré musí byť rovnako materiálne preukázané. Tieto dva druhy

preukázania musia byť splnené kumulatívne. Dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje

daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie formálnej, ako aj materiálnej podmienky.

Daňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné dokumenty, na základe ktorých

si uplatňuje odpočet DPH. Tieto preukázané listiny sa musia zhodovať so skutočne

realizovanými plneniami. Preukázanie samotnej faktúry je dostačujúce iba v prípade, že je

nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením. Doklady

musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť aj

ako právna skutočnosť reálne preukázateľné. Ak správca dane s prihliadnutím na objektívne

skutočnosti zistí, že právo na odpočet DPH sa uplatňuje neoprávnene (spôsobom

pokúšajúcim sa obísť zákon), subjektu právo na odpočet DPH zamietne. Uvedené vyplýva

z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, ale aj zo smernice.

Je nesporné, že úrad vykonal rozsiahle dokazovanie, s ktorého závermi sa najvyšší

súd stotožňuje. Je zjavné, že úlohou dodávateľky bolo len vystavenie fiktívnej faktúry na

predmetný tovar, o čom ako konateľ sťažovateľky musel mať vedomosť, lebo

jeho osobou boli tieto spoločnosti personálne prepojené.

Tovar je na faktúre špecifikovaný veľmi široko, chýbajú základné údaje ako typ,

farba, odolnosť a podobne. Obchodné transakcie medzi sťažovateľkou a dodávateľkou

prebiehali bez toho, aby došlo k pohybu tovaru. Obchodná spoločnosť L. K. EURO s. r. o.,

od ktorej mala dodávateľka tovar nadobudnúť, je rizikovým subjektom, ktorý v čase

uskutočnenia obchodu nemal žiadnych zamestnancov, žiadne kancelárske, prevádzkové ani

skladové priestory, žiadne vybavenie a navyše ani konateľa. O jej nefunkčnosti svedčí aj jej

súčasný stav, keď nemá konateľa, pričom posledným konateľom bola neexistujúca osoba.

Samotná fyzická existencia časti predmetného tovaru v sklade sťažovateľky

nepreukazuje, že tento tovar jej reálne dodala dodávateľka. Navyše sklad, ktorý používa

sťažovateľka, užívajú aj ďalšie spoločnosti vrátane dodávateľky. Tovar v sklade nie je

jednoznačne označený, nie je teda možné hodnoverne preukázať, že ten-ktorý tovar je práve

vo vlastníctve sťažovateľky či inej osoby. Vlastníctvo tovaru nemôže sťažovateľka

preukázať ani skladovými kartami, lebo skladovú evidenciu zásob vedie účelovo tak, že

jednotlivé skladové zásoby nevykazujú kontinuitu. Treba zdôrazniť, že nie je úlohou

správnych orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru. Je povinnosťou sťažovateľky,

ktorá si uplatňuje odpočet DPH na vstupe, preukázať, že predmetný tovar jej dodala

dodávateľka uvedená na faktúre. V danom prípade sťažovateľka nielenže nepreukázala, že

dodávateľka jej reálne dodala predmetný tovar popísaný na faktúre, ale práve naopak, úrad

rozsiahlym šetrením jednoznačne preukázal, že predmetný tovar dodávateľka nemohla

sťažovateľke reálne dodať.

Rozsudok najvyššieho súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený

3. marca 2017 (vyplýva to z kópie doručenky, pozn.).

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

11. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1

a dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudku z 2. decembra 2015, nie je daná právomoc ústavného

súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len

vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa

a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že

sťažovateľka právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využila.

12. Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie a

dohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku zo 7. februára 2017 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

14. Sťažovateľka namieta nesprávne skutkové a právne závery úradu, riaditeľstva

a všeobecných súdov. Vyplýva to jednak z nedostatočného dokazovania (niektoré dôkazné

návrhy sťažovateľky smerujúce k výsluchu svedkov neboli vykonané), ale tiež

z nesprávneho (jednostranného) vyhodnotenia vykonaných dôkazov (keďže sa prihliadlo len

na tie dôkazy, ktoré boli v neprospech sťažovateľky). Tieto nesprávne skutkové závery

vyústili napokon podľa sťažovateľky do nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Podľa názoru ústavného súdu sú skutkové a právne závery najvyššieho súdu

úplné, dostatočne jasné, ale aj presvedčivé. Nijaké známky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti nevykazujú. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, sama osebe

nezakladá porušenie označených článkov a dohovoru.

Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné, že formulácia rozhodujúcich

námietok sťažovateľky sa nesie vo všeobecnej rovine. Konkrétne napríklad sťažovateľka

poukazuje na celý rad zápisníc z miestneho zisťovania a z ústneho pojednávania, na ktoré sa

podľa nej pri rozhodovaní neprihliadalo a ktoré sú rozporné so závermi, ku ktorým správne

orgány a všeobecné súdy dospeli. Pritom nijako neuvádza, aké konkrétne skutočnosti či

okolnosti vyplývajúce z označených listinných dôkazov neboli pri rozhodovaní vzaté do

úvahy. Navyše žiaden z týchto listinných dôkazov nebol ani ústavnému súdu predložený

(k sťažnosti boli totiž pripojené iba rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu).

Za uvedeného stavu treba argumentáciu sťažovateľky považovať za príliš všeobecnú,

teda za takú, ktorá neumožňuje konkrétne preskúmať správnosť skutkových a právnych

záverov všeobecných súdov. K tomu treba dodať, že nie je úlohou ústavného súdu

„domýšľať si“, aké konkrétne skutočnosti a okolnosti mala sťažovateľka na mysli. Bolo

totiž jej úlohou v podanej sťažnosti tieto konkrétne uviesť a doložiť.

16. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017