Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 81/2019
PDF · 212.26 KB
No categories available
II. ÚS 81/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. Mariána Kollára,
IČO 31957285, Mnoheľova 22, Poprad, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Školská 257, Veľký Slavkov, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Marcel Mašan, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 1 Cob 33/2017-160 zo 6. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Obdo 58/2018 z 25. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť JUDr. Mariána Kollára o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Mariána Kollára, IČO 31957285,
Mnoheľova 22, Poprad (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 1 Cob 33/2017-160 zo 6. februára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 58/2018
z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľ sa v procesnom postavení žalobcu domáhal na Okresnom súde Poprad
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 55/2014 zaplatenia
sumy 1 328 € spolu s úrokmi z omeškania v sume 0,1 % za každý deň omeškania
od 3. októbra 2012 do zaplatenia.
Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ a žalovaný uzavreli zmluvu o nájme
nebytových priestorov 30. júna 2011 na dobu určitú (do 1. septembra 2012).
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že žalovaný „prevádzkoval predmet nájmu
ako až do 30. 9. 2012“.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na § 676 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa nájom skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak sa
prenajímateľ s nájomcom nedohodnú inak. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti uviedol:
„Ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh
na vydanie veci alebo na vypratanie celej nehnuteľnosti na súd do 30 dní, obnovuje sa
nájomná zmluva za tých istých podmienok, za ktorých bola dojednaná pôvodne. Nájom
dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu
dobu sa obnovuje na túto dobu.
Ako vyplývalo z bodu 5. článku VI predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov,
bolo povinnosťou nájomcu protokolárne odovzdať prenajímateľovi nebytové priestory
najneskôr k 1.9. 2012 s ich uvedením do pôvodného stavu, tak ako ich prevzal do užívania
ku dňu vzniku nájomného vzťahu. Túto zmluvnú povinnosť si... nesplnil.
Ako vyplýva z bodu 1. článku III. Doba nájmu predmetnej nájomnej zmluvy, nájom
uzavretý na dobu 1 roka sa obnovuje súčinnosťou od 2.9.2012. Vzhľadom na obnovenie
nájomnej zmluvy... pokračovala aj povinnosť uhrádzať mesačné nájomné v sume 2 234,00
€. ...zaslanú faktúru č. 023/12 zo dňa 1.10.2012 za mesiac október 2012 nezaplatil v deň
splatnosti, t. j. do 2.10.2012.
Sťažovateľ si... uplatnil iba zaplatenie sumy 1328 € z faktúry 023/12 a to z dôvodu,
že služby spojené s nájmom za mesiac október 2012 vo výške 906 € neboli poskytnuté.“
3. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 Cb 55/2014 z 22. decembra 2016 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobe sťažovateľa vyhovel.
Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu
zamietol.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie a dovolacie
dôvody vyvodil z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Najvyšší súd
napadnutým uznesením rozhodol tak, že dovolanie odmietol.
4. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu uviedol, že krajský
súd úmyselne zmenil skutkový stav, rozhodol arbitrárne a v rozpore so skutkovým stavom
a objektívne vyhodnotenými dôkaznými prostriedkami zistenými okresným súdom.
Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vytýka postupu krajského súdu najmä to,
že „... hrubým spôsobom porušil taxatívne vymedzenú dikciu ustanovenia § 676 ods. 2
Obč. zák., v zmysle ktorej, ak nájomca predmet nájmu po skončení nájmu nevyprace
a neodovzdá prenajímateľovi, pokračuje konkludentne v nájomnom pomere. V danom
prípade bolo povinnosťou nájomcu ukončiť nájomný vzťah najneskôr k 1.9.2012. Tým,
že žalovaný pokračoval v nájomnom vzťahu po 1.9.2012, došlo k obnoveniu nájomnej
zmluvy za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne...“. Vo vzťahu
k porušeniu už označených práv sťažovateľ uviedol, že napadnutý rozsudok krajského súdu
je arbitrárny a prekvapivý, keďže sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe,
avšak tento odklon v napadnutom rozsudku riadne neodôvodnil.
5. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd porušil právo na spravodlivý súdny proces
tým, že dovolanie odmietol v zmysle § 422 CSP. Sťažovateľ argumentuje, že „... podstatou
dovolania bolo, že odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie a žalobu zamietol.“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR č. 5Obdo/58/2018
zo dňa 25. 10. 2018 a rozsudkom Krajský súd v Prešove č. 1Cob/33/2017-160
zo dňa 6.2.2018 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 5Obdo/58/2018 zo dňa 25. 10. 2018 sa zrušuje
a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Rozsudkom Krajský súd v Prešove č. 1Cob/33/2017-160 zo dňa 6.2.2018 sa zrušuje
a vec vracia Krajskému súdu SR na ďalšie konanie.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 2 000,- € ktoré sú Najvyšší súd SR a Krajský súd Prešov spoločne a nerozdielne
povinní zaplatiť do 30. dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť
sťažovateľovi trovy konania...“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16
až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa
tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom
súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) až g) zákona o ústavnom súde.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
14. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práv
nesprávnym a prekvapivým rozhodnutím krajského súdu, ktorý „hrubým spôsobom porušil
taxatívne vymedzenú dikciu ustanovenia § 676 ods. 2 Obč. zák.“, a následne nesprávnym
posúdením prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
15. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu
k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 56/2019, II. ÚS 386/2017, I. ÚS 88/07).
16. Krajský súd v napadnutom rozsudku podrobne opísal zistený skutkový stav,
z ktorého pri rozhodovaní vychádzal, a v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého
rozsudku s ohľadom na vykonané dokazovanie uviedol: „Z obsahu spisu, a to najmä
výpovedí žalobcu, žalovaného a vypočutých svedkov vyplýva však, že Zmluva o nájme bola
uzavretá na dobu určitú, avšak ústne mohla byť a bola uzavretá do 30.9.2012. Nebytové
priestory boli zo strany žalovaného odovzdané dňa 27.9.2012, čo potvrdili aj obidve strany
sporu.
Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca nemôže byť v konaní úspešný, ak požaduje
zaplatenie nájomného za mesiac október, kedy je zrejmé, že žalovaný nebytové priestory už
neužíval. Nemôže teda požadovať zaplatenie nájomného, či náhradu za bezdôvodné
obohatenie, pretože bolo preukázané, že žalovaný nebytové priestory odovzdal. Z obsahu
vykonaného dokazovania je zrejmé, že nájom nebytového priestoru bol účastníkmi
jednoznačne dohodnutý na dobu určitú, t. j. do 1.9.2012, ústnou dohodou do 30.9.2012,
a odvolací súd má za to, že ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sa na nájom
nebytových priestorov v tomto prípade nevzťahuje, pretože bolo preukázané, čo je
rozhodujúce, že predmet nájmu bol odovzdaný žalobcovi najneskôr 27.9.2012, bol teda
vrátený žalobcovi ako nájomcovi a nemohlo teda dôjsť k predlžovaniu nájmu a uplynutím
dohodnutej doby sa nájom skončil. V danom prípade bolo preukázané, že nebytový priestor
bol žalobcovi odovzdaný riadne, žalovaný ho užíval do konca mesiaca september
(do 27.9.2012), ďalej ho fakticky už neužíval a bolo preukázané aj to, že žalovaný vrátil
žalobcovi kľúče od nebytového priestoru. Žalobca naopak nepreukázal, že by žalovaný
po 1.10.2012 nebytový priestor užíval, najmä za situácie, že požaduje zaplatenie nájmu
za mesiac október 2012.“
17. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak
by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z
ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
18. Poukázaním na citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd
konštatuje, že krajský súd dostatočne a jasne formuloval závery, na ktorých založil tvrdenie
o predĺžení nájomného vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným (najmä body 13, 14, 17
napadnutého rozsudku), a napadnutý rozsudok dostatočne a ústavne konformným spôsobom
odôvodnil. Ústavný súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ, ako aj žalovaný
nemali reálny záujem na trvaní nájomného vzťahu, čo de facto v priebehu konania potvrdili
obe strany.
K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu
19. Sťažovateľ v dovolaní odôvodnil porušenie svojich práv § 420 písm. f) a § 421
ods. 1 písm. a) CSP. Podstatu námietok proti napadnutému uzneseniu tvorí nesúhlas
sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu, z ktorých vyvodil svoje rozhodnutie. Ústavnú
sťažnosť treba aj v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
20. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k dovolaciemu
dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, resp. námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení
a nezákonnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, uviedol: „Odvolaciemu súdu nie je
možné dôvodne vytýkať, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení dostatočne nevysporiadal
s argumentáciou sporových strán. Odvolací súd sa so základnými odvolacími námietkami
žalovaného zaoberal, stotožnil sa s nimi a odpovedal na ne v bodoch 12 až 19 svojho
rozhodnutia. Výslovne konštatoval, že sa stotožňuje o tvrdeniami žalovaného, že písomne
bola nájomná zmluva dohodnutá na dobu určitú do 01.09.2012, avšak na základe dôkazov
mal za to, že ústne bola medzi stranami nájomná zmluva uzavretá do 30.09.2012.
Skonštatoval, že ak bol predmet nájmu odovzdaný žalobcovi najneskôr dňa 27.09.2012,
nemohlo dôjsť k predĺženiu nájmu a uplynutím ústne dohodnutej nájomnej zmluvy sa nájom
skončil, teda že na daný prípad sa ust. §676 ods. 2 OZ nevzťahuje.
Preto odvolací súd uzavrel, že žalobca nemôže byť úspešný ak požaduje zaplatenie
nájomného za mesiac október, nakoľko je zrejmé, že žalovaný nebytové priestory nevyužíval
a žalobcovi ich odovzdal. Odvolací súd teda dostatočne objasnil, prečo zmenil rozhodnutie
súdu prvej inštancie a s oporou v zákone svoje závery aj právne kvalifikoval.“
21. Vo vzťahu k námietke o prekvapivom rozhodnutí krajského súdu najvyšší súd
v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že strany
sporu mali dostatočný priestor argumentovať a tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska
ukončenia nájomnej zmluvy a odovzdania nebytového priestoru. Žalobca aj žalovaný túto
možnosť v konaní využili a súd sa jednotlivými námietkami žalovaného aj žalobcu zaoberal
a aj vysporiadal.
Dovolací súd konštatuje, že v danom prípade nemožno rozhodnutie odvolacieho súdu
považovať za prekvapivé s prípadným procesným dôsledkom, ktorým by došlo u žalobcu
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nevykazuje
znaky prekvapivého a arbitrárneho rozhodnutia...“
22. Najvyšší súd zdôraznil, že pokiaľ k procesnej vade konania došlo podľa názoru
sťažovateľa podľa § 420 písm. f) CSP v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, „...
tak dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že § 420 písm. f/ CSP dáva porušenie práva
na spravodlivý proces do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s
jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje
žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona a ani procesné práva účastníka...“.
23. V závere napadnutého uznesenia najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ je dovolanie
odôvodnené § 421 ods. 1 písm. a) CSP, tak prípustnosť dovolania je v týchto prípadoch
obmedzená § 422 CSP, v zmysle ktorého je dovolanie neprípustné v tzv. bagateľných
veciach (predmetom konania bola suma 1 328 €). Ak ide o bagateľnú vec, dovolací súd
dovolanie odmietne bez toho, aby skúmal správnosť záverov odvolacieho súdu.
24. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd rozsiahlo, dostatočne a presvedčivo
odôvodnil záver napadnutého uznesenia o tom, prečo nie je dovolanie sťažovateľa
prípustné. Prijaté závery sa v rámci skutočností, ktoré sú ústavnému súdu z obsahu ústavnej
sťažnosti a z obsahu pripojených listinných dôkazov známe, nejavia ani ako arbitrárne,
ale ani ako zjavne neodôvodnené.
25. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998). Otázku
posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov
(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru
o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom
na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa (m. m. I. ÚS 156/2018,
26. Ústavný súd uvádza, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo ratifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
27. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor
svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok
(m. m. II. ÚS 465/2017).
28. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2019