Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 81/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. Mariána Kollára,

IČO 31957285, Mnoheľova 22, Poprad, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Školská 257, Veľký Slavkov, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Marcel Mašan, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -160 zo 6. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť JUDr. Mariána Kollára o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Mariána Kollára, IČO 31957285,

Mnoheľova 22, Poprad (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -160 zo 6. februára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovateľ sa v procesnom postavení žalobcu domáhal na Okresnom súde Poprad

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. zaplatenia

sumy 1 328 € spolu s úrokmi z omeškania v sume 0,1 % za každý deň omeškania

od 3. októbra 2012 do zaplatenia.

Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ a žalovaný uzavreli zmluvu o nájme

nebytových priestorov 30. júna 2011 na dobu určitú (do 1. septembra 2012).

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že žalovaný „prevádzkoval predmet nájmu

ako až do 30. 9. 2012“.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na § 676 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého sa nájom skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak sa

prenajímateľ s nájomcom nedohodnú inak. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti uviedol:

„Ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh

na vydanie veci alebo na vypratanie celej nehnuteľnosti na súd do 30 dní, obnovuje sa

nájomná zmluva za tých istých podmienok, za ktorých bola dojednaná pôvodne. Nájom

dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu

dobu sa obnovuje na túto dobu.

Ako vyplývalo z bodu 5. článku VI predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov,

bolo povinnosťou nájomcu protokolárne odovzdať prenajímateľovi nebytové priestory

najneskôr k 1.9. 2012 s ich uvedením do pôvodného stavu, tak ako ich prevzal do užívania

ku dňu vzniku nájomného vzťahu. Túto zmluvnú povinnosť si... nesplnil.

Ako vyplýva z bodu 1. článku III. Doba nájmu predmetnej nájomnej zmluvy, nájom

uzavretý na dobu 1 roka sa obnovuje súčinnosťou od 2.9.2012. Vzhľadom na obnovenie

nájomnej zmluvy... pokračovala aj povinnosť uhrádzať mesačné nájomné v sume 2 234,00

€. ...zaslanú faktúru č. 023/12 zo dňa 1.10.2012 za mesiac október 2012 nezaplatil v deň

splatnosti, t. j. do 2.10.2012.

Sťažovateľ si... uplatnil iba zaplatenie sumy 1328 € z faktúry 023/12 a to z dôvodu,

že služby spojené s nájmom za mesiac október 2012 vo výške 906 € neboli poskytnuté.“

3. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 22. decembra 2016 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobe sťažovateľa vyhovel.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu

zamietol.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie a dovolacie

dôvody vyvodil z a Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Najvyšší súd

napadnutým uznesením rozhodol tak, že dovolanie odmietol.

4. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu uviedol, že krajský

súd úmyselne zmenil skutkový stav, rozhodol arbitrárne a v rozpore so skutkovým stavom

a objektívne vyhodnotenými dôkaznými prostriedkami zistenými okresným súdom.

Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vytýka postupu krajského súdu najmä to,

že „... hrubým spôsobom porušil taxatívne vymedzenú dikciu ustanovenia § 676 ods. 2

Obč. zák., v zmysle ktorej, ak nájomca predmet nájmu po skončení nájmu nevyprace

a neodovzdá prenajímateľovi, pokračuje konkludentne v nájomnom pomere. V danom

prípade bolo povinnosťou nájomcu ukončiť nájomný vzťah najneskôr k 1.9.2012. Tým,

že žalovaný pokračoval v nájomnom vzťahu po 1.9.2012, došlo k obnoveniu nájomnej

zmluvy za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne...“. Vo vzťahu

k porušeniu už označených práv sťažovateľ uviedol, že napadnutý rozsudok krajského súdu

je arbitrárny a prekvapivý, keďže sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe,

avšak tento odklon v napadnutom rozsudku riadne neodôvodnil.

5. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd porušil právo na spravodlivý súdny proces

tým, že dovolanie odmietol v zmysle . Sťažovateľ argumentuje, že „... podstatou

dovolania bolo, že odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie a žalobu zamietol.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR č.

zo dňa 25. 10. 2018 a rozsudkom Krajský súd v Prešove č. -160

zo dňa 6.2.2018 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 25. 10. 2018 sa zrušuje

a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Rozsudkom Krajský súd v Prešove č. -160 zo dňa 6.2.2018 sa zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu SR na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 2 000,- € ktoré sú Najvyšší súd SR a Krajský súd Prešov spoločne a nerozdielne

povinní zaplatiť do 30. dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

sťažovateľovi trovy konania...“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až ,

až , až , a . V zmysle a sa

tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom

súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na jeho odmietnutie podľa až g) .

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

14. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práv

nesprávnym a prekvapivým rozhodnutím krajského súdu, ktorý „hrubým spôsobom porušil

taxatívne vymedzenú dikciu ustanovenia § 676 ods. 2 Obč. zák.“, a následne nesprávnym

posúdením prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

15. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

16. Krajský súd v napadnutom rozsudku podrobne opísal zistený skutkový stav,

z ktorého pri rozhodovaní vychádzal, a v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku s ohľadom na vykonané dokazovanie uviedol: „Z obsahu spisu, a to najmä

výpovedí žalobcu, žalovaného a vypočutých svedkov vyplýva však, že Zmluva o nájme bola

uzavretá na dobu určitú, avšak ústne mohla byť a bola uzavretá do 30.9.2012. Nebytové

priestory boli zo strany žalovaného odovzdané dňa 27.9.2012, čo potvrdili aj obidve strany

sporu.

Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca nemôže byť v konaní úspešný, ak požaduje

zaplatenie nájomného za mesiac október, kedy je zrejmé, že žalovaný nebytové priestory už

neužíval. Nemôže teda požadovať zaplatenie nájomného, či náhradu za bezdôvodné

obohatenie, pretože bolo preukázané, že žalovaný nebytové priestory odovzdal. Z obsahu

vykonaného dokazovania je zrejmé, že nájom nebytového priestoru bol účastníkmi

jednoznačne dohodnutý na dobu určitú, t. j. do 1.9.2012, ústnou dohodou do 30.9.2012,

a odvolací súd má za to, že ust. , sa na nájom

nebytových priestorov v tomto prípade nevzťahuje, pretože bolo preukázané, čo je

rozhodujúce, že predmet nájmu bol odovzdaný žalobcovi najneskôr 27.9.2012, bol teda

vrátený žalobcovi ako nájomcovi a nemohlo teda dôjsť k predlžovaniu nájmu a uplynutím

dohodnutej doby sa nájom skončil. V danom prípade bolo preukázané, že nebytový priestor

bol žalobcovi odovzdaný riadne, žalovaný ho užíval do konca mesiaca september

(do 27.9.2012), ďalej ho fakticky už neužíval a bolo preukázané aj to, že žalovaný vrátil

žalobcovi kľúče od nebytového priestoru. Žalobca naopak nepreukázal, že by žalovaný

po 1.10.2012 nebytový priestor užíval, najmä za situácie, že požaduje zaplatenie nájmu

za mesiac október 2012.“

17. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak

by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

18. Poukázaním na citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd

konštatuje, že krajský súd dostatočne a jasne formuloval závery, na ktorých založil tvrdenie

o predĺžení nájomného vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným (najmä body 13, 14, 17

napadnutého rozsudku), a napadnutý rozsudok dostatočne a ústavne konformným spôsobom

odôvodnil. Ústavný súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ, ako aj žalovaný

nemali reálny záujem na trvaní nájomného vzťahu, čo de facto v priebehu konania potvrdili

obe strany.

K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

19. Sťažovateľ v dovolaní odôvodnil porušenie svojich práv § 420 písm. f) a § 421

ods. 1 písm. a) . Podstatu námietok proti napadnutému uzneseniu tvorí nesúhlas

sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu, z ktorých vyvodil svoje rozhodnutie. Ústavnú

sťažnosť treba aj v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

20. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k dovolaciemu

dôvodu podľa , resp. námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení

a nezákonnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, uviedol: „Odvolaciemu súdu nie je

možné dôvodne vytýkať, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení dostatočne nevysporiadal

s argumentáciou sporových strán. Odvolací súd sa so základnými odvolacími námietkami

žalovaného zaoberal, stotožnil sa s nimi a odpovedal na ne v bodoch 12 až 19 svojho

rozhodnutia. Výslovne konštatoval, že sa stotožňuje o tvrdeniami žalovaného, že písomne

bola nájomná zmluva dohodnutá na dobu určitú do 01.09.2012, avšak na základe dôkazov

mal za to, že ústne bola medzi stranami nájomná zmluva uzavretá do 30.09.2012.

Skonštatoval, že ak bol predmet nájmu odovzdaný žalobcovi najneskôr dňa 27.09.2012,

nemohlo dôjsť k predĺženiu nájmu a uplynutím ústne dohodnutej nájomnej zmluvy sa nájom

skončil, teda že na daný prípad sa ust. nevzťahuje.

Preto odvolací súd uzavrel, že žalobca nemôže byť úspešný ak požaduje zaplatenie

nájomného za mesiac október, nakoľko je zrejmé, že žalovaný nebytové priestory nevyužíval

a žalobcovi ich odovzdal. Odvolací súd teda dostatočne objasnil, prečo zmenil rozhodnutie

súdu prvej inštancie a s oporou v zákone svoje závery aj právne kvalifikoval.“

21. Vo vzťahu k námietke o prekvapivom rozhodnutí krajského súdu najvyšší súd

v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že strany

sporu mali dostatočný priestor argumentovať a tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska

ukončenia nájomnej zmluvy a odovzdania nebytového priestoru. Žalobca aj žalovaný túto

možnosť v konaní využili a súd sa jednotlivými námietkami žalovaného aj žalobcu zaoberal

a aj vysporiadal.

Dovolací súd konštatuje, že v danom prípade nemožno rozhodnutie odvolacieho súdu

považovať za prekvapivé s prípadným procesným dôsledkom, ktorým by došlo u žalobcu

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nevykazuje

znaky prekvapivého a arbitrárneho rozhodnutia...“

22. Najvyšší súd zdôraznil, že pokiaľ k procesnej vade konania došlo podľa názoru

sťažovateľa podľa v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, „...

tak dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že dáva porušenie práva

na spravodlivý proces do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s

jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci

súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti

dovolania podľa , pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje

žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona a ani procesné práva účastníka...“.

23. V závere napadnutého uznesenia najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ je dovolanie

odôvodnené , tak prípustnosť dovolania je v týchto prípadoch

obmedzená , v zmysle ktorého je dovolanie neprípustné v tzv. bagateľných

veciach (predmetom konania bola suma 1 328 €). Ak ide o bagateľnú vec, dovolací súd

dovolanie odmietne bez toho, aby skúmal správnosť záverov odvolacieho súdu.

24. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd rozsiahlo, dostatočne a presvedčivo

odôvodnil záver napadnutého uznesenia o tom, prečo nie je dovolanie sťažovateľa

prípustné. Prijaté závery sa v rámci skutočností, ktoré sú ústavnému súdu z obsahu ústavnej

sťažnosti a z obsahu pripojených listinných dôkazov známe, nejavia ani ako arbitrárne,

ale ani ako zjavne neodôvodnené.

25. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998). Otázku

posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov

(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (m. m. ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom

na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa (m. m. ,

).

26. Ústavný súd uvádza, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo ratifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, ).

27. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor

svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok

(m. m. ).

28. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2019