Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 87/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

Slovenskej asociácie producentov v audiovízii, Grösslingová 32, Bratislava,

IČO 36 061 182, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3,

Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa , základného práva

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -532 zo 4. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii,

Grösslingová 32, Bratislava, IČO 36 061 182 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách len

„sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -532 zo 4. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd vedie šesť súdnych konaní,

predmetom ktorých je zaplatenie konkrétnej sumy vzniknutej z titulu bezdôvodného

obohatenia a v ktorých sťažovateľka vystupuje ako žalobkyňa proti šiestim rôznym

žalovaným. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „Z dôvodu, že medzi sťažovateľom

ako organizáciou kolektívnej správy a niektorými prevádzkovateľmi káblovej retransmisie

nedošlo k uzavretiu hromadných licenčných zmlúv podľa § 78 a nasl. AZ, ktorými by boli

vysporiadané majetkové práva nositeľov, ktorí sa obrátili na žalobcu ako OKS a tým

k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane prevádzkovateľov káblovej retransmisie, bol

sťažovateľ povinný v zmysle AZ v spojení s a uplatniť

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia súdnou cestou.“

3. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd porušil jej práva tým, že spojil šesť

rôznych konaní v rozličnom procesnom štádiu a s rôznymi žalovanými, čím nerešpektoval

zmysel a účel (ďalej aj „“). Navyše,

sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nedostatočne odôvodnené, pokiaľ okresný

súd „... bližšie nezdôvodnil o akú údajnú skutkovú súvislosť umožňujúcu mu procesný

postup podľa ust. sa má jednať t. j. ktoré sú tie isté rozhodujúce

skutočnosti, ktoré je potrebné posúdiť v súdnom konaní... Sťažovateľ považuje len strohé

odcitovanie ustanovenia právneho prepisu v bode 4 odôvodnenia Uznesenia bez uvedenia

čo i len stručného odôvodnenia a konkrétnej právnej úvahy o tom, ako ho súd v konkrétnej

veci aplikuje za absolútne nepreskúmateľné rozhodnutie v rozpore s ako

aj ustálenou rozhodovacou praxou v zmysle . Sťažovateľ má za to, že práve

pri rozhodnutiach, voči ktorým nie je prípustný žiadny opravný prostriedok si dôvera

v princípy výslovne zakotvené do (viď. a 2 ) ako je spravodlivé súdne

konanie, princíp právnej istoty a legitímneho očakávania ešte viac vyžaduje zachovanie

štandardov odôvodnenia súdneho rozhodnutia v záujme jeho preskúmateľnosti.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:

„Uznesením a postupom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. -532 zo dňa

4.11.2019 boli porušené sťažovateľove základné práva a slobody podľa

Slovenskej republiky, základné práva a slobody podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -532 zo dňa 4.11.2019

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súd Banská Bystrica na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „“).

7. Podľa a obdobne podľa listiny každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

12. Sťažovateľka porušenie práv zdôvodnila najmä arbitrárnosťou napadnutého

uznesenia, tvrdením, že spojením niekoľkých konaní jej okresný súd odňal možnosť

predniesť argumenty proti jednotlivým žalovaným samostatne, a napokon tým, že spojením

vecí nie je zachovaná hospodárnosť konania.

13. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (m. m. , , ).

14. Aj napriek tomu, že predmetom preskúmavania v konaní o ústavnej sťažnosti je

rozhodnutie súdu prvej inštancie, proti ktorému nie je odvolanie ako riadny opravný

prostriedok prípustné ( a contrario), ústavný súd zdôrazňuje, že v konkrétnych

okolnostiach sťažovateľkinej veci nemá postavenie opravnej inštancie všeobecných súdov

(napr. ), a preto mu nepatrí právomoc preskúmavať rozhodnutie vydané

všeobecným súdom z pohľadu zákonnosti, ale iba z pohľadu ústavnosti. V konkrétnych

okolnostiach veci by preto ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci súdu prvej

inštancie bola opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti jeho postupu pri rozhodovaní

o spojení vecí na spoločné konanie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou.

15. V súlade s a v záujme hospodárnosti konania súd spojí

na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo

sa týkajú tých istých strán. Ak boli také konania pridelené viacerým sudcom toho istého

súdu, rozhodne o spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr (odsek 1).

Ak sa v žalobe uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody,

pre ktoré súd konania spojil, súd môže niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie

(odsek 2).

16. Podľa v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu,

ktorý ho vydal, označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok,

stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

17. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.

Konajúci súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu

prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18. Sťažovateľka tvrdí, že v jej veci bolo na mieste aplikovať požiadavky

vyplývajúce z , ktorý upravuje formálne a obsahové náležitosti rozsudku.

19. Ústavný súd sa s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci

s názorom sťažovateľky nestotožňuje. Podporné použitie aj pre skupinu

uznesení, ktorými sa rozhoduje vo veci samej a ktoré majú obdobne ako rozsudok účinky

meritórneho rozhodnutia, nemožno v zásade vylúčiť. Formálne a obsahové požiadavky

ostatných uznesení, teda uznesení nemajúcich povahu meritórneho rozhodnutia však

vyplývajú z , ktorý príslušnému všeobecnému súdu ukladá povinnosť vydané

uznesenie odôvodniť stručne.

20. Rozhodnutie všeobecného súdu o spojení vecí na spoločné konanie napadnuté

touto ústavnou sťažnosťou nie je obdobne ako rozhodnutie o vylúčení veci na samostatné

konanie rozhodnutím, ktorým by sa rozhodovalo o právach a povinnostiach strán v spore

vo veci samej, ale ide o procesné rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania

(m. m. , , ). Z uvedených dôvodov je podporné

použitie upravujúceho formálne a obsahové náležitosti rozsudku aj

vo veci napadnutého uznesenia okresného súdu nedôvodné.

21. V súlade s už citovaným dôvodom na procesné spojenie vecí

na spoločné konanie je buď skutková súvislosť prejednávaných vecí, alebo existencia

totožnosti strán sporu prejednávaných vecí, a pritom postačí splnenie aj len niektorej

z týchto podmienok.

22. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva ako dôvod

spojenia vecí na spoločné konanie v záujme zabezpečenia hospodárnosti konania skutková

súvislosť všetkých prejednávaných vecí (existencia totožných nárokov vyplývajúcich

z totožného právneho dôvodu a uplatnenie nárokov totožným žalobcom).

23. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, aj keď stručné, je,

prihliadajúc na jeho povahu (procesnoprávny charakter rozhodnutia o spojení vecí

na spoločné konanie) a relevantnú právnu úpravu týkajúcu sa požiadaviek na písomné

vyhotovenie uznesení ( ) a berúc do úvahy všetky okolnosti posudzovanej veci

a relevantnú judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa názoru ústavného súdu dostatočné, zrozumiteľné a ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodňuje prijatý právny záver o splnení podmienok na spojenie vecí

na spoločné konanie. Z napadnutého uznesenia okresného súdu zároveň jednoznačne

vyplýva, ktorý zo zákonom stanovených dôvodov bol dôvodom na spojenie predmetných

vecí na spoločné konanie.

24. Prihliadajúc na dosiaľ uvedené, nie je argumentácia sťažovateľky v kontexte

postupu okresného súdu v napadnutom konaní a ním vydaného napadnutého uznesenia

spôsobilá ovplyvniť postavenie sťažovateľky ako žalobkyne v predmetných veciach takým

spôsobom, ktorý by si vyžadoval zásah zo strany ústavného súdu.

25. V súvislosti s námietkami sťažovateľky, ktorými spochybňuje hospodárnosť

spojenia jednotlivých konaní, ústavný súd zdôrazňuje, že samotné spojenie vecí na spoločné

konanie nie je prekážkou pre ďalšie uplatňovanie základného práva sťažovateľky ako strany

v spore na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže jej v ďalšom konaní nebráni tak, ako sa mylne

domnieva, predniesť konkrétne argumenty ku každému z uplatňovaných nárokov proti

rôznym žalovaným a ani použiť rozdielne prostriedky procesnej obrany a útoku proti nim.

Naviac, v súlade s súd nie je viazaný uznesením, ktorým sa

upravuje vedenie konania, čo znamená, že už vydané uznesenie o vedení konania (spojenie

vecí na spoločné konanie alebo vylúčenie veci na samostatné konanie) môže zmeniť,

prípadne vydať nové uznesenie, ktorým bude otázka vedenia konania upravená inak.

26. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil zo strany

okresného súdu také vybočenie zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ktoré môže mať za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Napadnuté uznesenie okresného súdu je

primeraným spôsobom odôvodnené a je výsledkom rozhodovania okresného súdu

vykonaného v súlade s príslušnými ustanoveniami , teda

spôsobom, ktorý mu príslušné procesno-právne ustanovenia upravujúce vedenie konania

umožňujú ( ), a preto aj z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

27. Iba na okraj ústavný súd uvádza, že jeho pozornosti neuniklo, že právny zástupca

sťažovateľky v texte ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 16. januára 2020)

opakovane poukazuje na znenie už neplatného a neúčinného zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právnemu zástupcovi sťažovateľky,

že od 1. marca 2019 sa konanie pred ústavným súdom spravuje novou právnou úpravou –

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov.

Rovnako tak ústavný súd poukazuje na splnomocnenie sťažovateľky, ktoré je

prílohou ústavnej sťažnosti a ktoré bolo ústavnému predložené vo fotokópii. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na ustálenú súdnu prax podľa judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (napr. sp. zn. ), podľa ktorej je zastúpený povinný

predložiť splnomocnenie v jeho originálnej verzii, a nie fotokópiu, pretože iba originál

splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom, že jednoznačne preukazuje

prejavenú vôľu zastúpeného. Z uvedeného ústavný súd vyvodil, že pri posudzovaní

právnych účinkov fotokópie splnomocnenia je súdna prax jednotná, keďže fotokópii

splnomocnenia nepriznala žiadne právne účinky, preto je potrebné predkladať konajúcemu

súdu originál splnomocnenia (m. m. , , ).

V záujme hospodárnosti konania v spojení s odmietnutím ústavnej sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej však ústavný súd sťažovateľku k odstráneniu uvedeného nedostatku

nevyzýval.

28. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť

odmietnuť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu