Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 87/2020
PDF · 187.61 KB
No categories available
II. ÚS 87/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
Slovenskej asociácie producentov v audiovízii, Grösslingová 32, Bratislava,
IČO 36 061 182, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3,
Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 16 Ca 9/2019-532 zo 4. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii,
Grösslingová 32, Bratislava, IČO 36 061 182 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách len
„sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 16 Ca 9/2019-532 zo 4. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd vedie šesť súdnych konaní,
predmetom ktorých je zaplatenie konkrétnej sumy vzniknutej z titulu bezdôvodného
obohatenia a v ktorých sťažovateľka vystupuje ako žalobkyňa proti šiestim rôznym
žalovaným. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „Z dôvodu, že medzi sťažovateľom
ako organizáciou kolektívnej správy a niektorými prevádzkovateľmi káblovej retransmisie
nedošlo k uzavretiu hromadných licenčných zmlúv podľa § 78 a nasl. AZ, ktorými by boli
vysporiadané majetkové práva nositeľov, ktorí sa obrátili na žalobcu ako OKS a tým
k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane prevádzkovateľov káblovej retransmisie, bol
sťažovateľ povinný v zmysle § 169 ods. 4 AZ v spojení s § 458a OZ a § 442a OZ uplatniť
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia súdnou cestou.“
3. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd porušil jej práva tým, že spojil šesť
rôznych konaní v rozličnom procesnom štádiu a s rôznymi žalovanými, čím nerešpektoval
zmysel a účel § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Navyše,
sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nedostatočne odôvodnené, pokiaľ okresný
súd „... bližšie nezdôvodnil o akú údajnú skutkovú súvislosť umožňujúcu mu procesný
postup podľa ust. § 166 ods. 1 CSP sa má jednať t. j. ktoré sú tie isté rozhodujúce
skutočnosti, ktoré je potrebné posúdiť v súdnom konaní... Sťažovateľ považuje len strohé
odcitovanie ustanovenia právneho prepisu v bode 4 odôvodnenia Uznesenia bez uvedenia
čo i len stručného odôvodnenia a konkrétnej právnej úvahy o tom, ako ho súd v konkrétnej
veci aplikuje za absolútne nepreskúmateľné rozhodnutie v rozpore s § 220 ods. 2 CSP ako
aj ustálenou rozhodovacou praxou v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP. Sťažovateľ má za to, že práve
pri rozhodnutiach, voči ktorým nie je prípustný žiadny opravný prostriedok si dôvera
v princípy výslovne zakotvené do CSP (viď. čl. 2 ods. 1 a 2 CSP) ako je spravodlivé súdne
konanie, princíp právnej istoty a legitímneho očakávania ešte viac vyžaduje zachovanie
štandardov odôvodnenia súdneho rozhodnutia v záujme jeho preskúmateľnosti.“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:
„Uznesením a postupom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ca/9/2019-532 zo dňa
4.11.2019 boli porušené sťažovateľove základné práva a slobody podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné práva a slobody podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16Ca/9/2019-532 zo dňa 4.11.2019
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súd Banská Bystrica na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“).
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
12. Sťažovateľka porušenie práv zdôvodnila najmä arbitrárnosťou napadnutého
uznesenia, tvrdením, že spojením niekoľkých konaní jej okresný súd odňal možnosť
predniesť argumenty proti jednotlivým žalovaným samostatne, a napokon tým, že spojením
vecí nie je zachovaná hospodárnosť konania.
13. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (m. m. II. ÚS 56/2019, II. ÚS 386/2017, I. ÚS 88/07).
14. Aj napriek tomu, že predmetom preskúmavania v konaní o ústavnej sťažnosti je
rozhodnutie súdu prvej inštancie, proti ktorému nie je odvolanie ako riadny opravný
prostriedok prípustné (§ 357 CSP a contrario), ústavný súd zdôrazňuje, že v konkrétnych
okolnostiach sťažovateľkinej veci nemá postavenie opravnej inštancie všeobecných súdov
(napr. I. ÚS 31/05), a preto mu nepatrí právomoc preskúmavať rozhodnutie vydané
všeobecným súdom z pohľadu zákonnosti, ale iba z pohľadu ústavnosti. V konkrétnych
okolnostiach veci by preto ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci súdu prvej
inštancie bola opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti jeho postupu pri rozhodovaní
o spojení vecí na spoločné konanie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou.
15. V súlade s § 166 ods. 1 a 2 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí
na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo
sa týkajú tých istých strán. Ak boli také konania pridelené viacerým sudcom toho istého
súdu, rozhodne o spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr (odsek 1).
Ak sa v žalobe uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody,
pre ktoré súd konania spojil, súd môže niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie
(odsek 2).
16. Podľa § 236 CSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu,
ktorý ho vydal, označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok,
stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
17. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Konajúci súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu
prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
18. Sťažovateľka tvrdí, že v jej veci bolo na mieste aplikovať požiadavky
vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP, ktorý upravuje formálne a obsahové náležitosti rozsudku.
19. Ústavný súd sa s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci
s názorom sťažovateľky nestotožňuje. Podporné použitie § 220 ods. 2 CSP aj pre skupinu
uznesení, ktorými sa rozhoduje vo veci samej a ktoré majú obdobne ako rozsudok účinky
meritórneho rozhodnutia, nemožno v zásade vylúčiť. Formálne a obsahové požiadavky
ostatných uznesení, teda uznesení nemajúcich povahu meritórneho rozhodnutia však
vyplývajú z § 236 CSP, ktorý príslušnému všeobecnému súdu ukladá povinnosť vydané
uznesenie odôvodniť stručne.
20. Rozhodnutie všeobecného súdu o spojení vecí na spoločné konanie napadnuté
touto ústavnou sťažnosťou nie je obdobne ako rozhodnutie o vylúčení veci na samostatné
konanie rozhodnutím, ktorým by sa rozhodovalo o právach a povinnostiach strán v spore
vo veci samej, ale ide o procesné rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania
(m. m. I. ÚS 116/09, III. ÚS 588/2012, IV. ÚS 6/2020). Z uvedených dôvodov je podporné
použitie § 220 ods. 2 CSP upravujúceho formálne a obsahové náležitosti rozsudku aj
vo veci napadnutého uznesenia okresného súdu nedôvodné.
21. V súlade s už citovaným § 166 ods. 1 CSP dôvodom na procesné spojenie vecí
na spoločné konanie je buď skutková súvislosť prejednávaných vecí, alebo existencia
totožnosti strán sporu prejednávaných vecí, a pritom postačí splnenie aj len niektorej
z týchto podmienok.
22. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva ako dôvod
spojenia vecí na spoločné konanie v záujme zabezpečenia hospodárnosti konania skutková
súvislosť všetkých prejednávaných vecí (existencia totožných nárokov vyplývajúcich
z totožného právneho dôvodu a uplatnenie nárokov totožným žalobcom).
23. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, aj keď stručné, je,
prihliadajúc na jeho povahu (procesnoprávny charakter rozhodnutia o spojení vecí
na spoločné konanie) a relevantnú právnu úpravu týkajúcu sa požiadaviek na písomné
vyhotovenie uznesení (§ 236 CSP) a berúc do úvahy všetky okolnosti posudzovanej veci
a relevantnú judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa názoru ústavného súdu dostatočné, zrozumiteľné a ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodňuje prijatý právny záver o splnení podmienok na spojenie vecí
na spoločné konanie. Z napadnutého uznesenia okresného súdu zároveň jednoznačne
vyplýva, ktorý zo zákonom stanovených dôvodov bol dôvodom na spojenie predmetných
vecí na spoločné konanie.
24. Prihliadajúc na dosiaľ uvedené, nie je argumentácia sťažovateľky v kontexte
postupu okresného súdu v napadnutom konaní a ním vydaného napadnutého uznesenia
spôsobilá ovplyvniť postavenie sťažovateľky ako žalobkyne v predmetných veciach takým
spôsobom, ktorý by si vyžadoval zásah zo strany ústavného súdu.
25. V súvislosti s námietkami sťažovateľky, ktorými spochybňuje hospodárnosť
spojenia jednotlivých konaní, ústavný súd zdôrazňuje, že samotné spojenie vecí na spoločné
konanie nie je prekážkou pre ďalšie uplatňovanie základného práva sťažovateľky ako strany
v spore na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže jej v ďalšom konaní nebráni tak, ako sa mylne
domnieva, predniesť konkrétne argumenty ku každému z uplatňovaných nárokov proti
rôznym žalovaným a ani použiť rozdielne prostriedky procesnej obrany a útoku proti nim.
Naviac, v súlade s § 237 ods. 2 CSP súd nie je viazaný uznesením, ktorým sa
upravuje vedenie konania, čo znamená, že už vydané uznesenie o vedení konania (spojenie
vecí na spoločné konanie alebo vylúčenie veci na samostatné konanie) môže zmeniť,
prípadne vydať nové uznesenie, ktorým bude otázka vedenia konania upravená inak.
26. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil zo strany
okresného súdu také vybočenie zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ktoré môže mať za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Napadnuté uznesenie okresného súdu je
primeraným spôsobom odôvodnené a je výsledkom rozhodovania okresného súdu
vykonaného v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, teda
spôsobom, ktorý mu príslušné procesno-právne ustanovenia upravujúce vedenie konania
umožňujú (§ 166 ods. 1 CSP), a preto aj z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
27. Iba na okraj ústavný súd uvádza, že jeho pozornosti neuniklo, že právny zástupca
sťažovateľky v texte ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 16. januára 2020)
opakovane poukazuje na znenie už neplatného a neúčinného zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právnemu zástupcovi sťažovateľky,
že od 1. marca 2019 sa konanie pred ústavným súdom spravuje novou právnou úpravou –
zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.
Rovnako tak ústavný súd poukazuje na splnomocnenie sťažovateľky, ktoré je
prílohou ústavnej sťažnosti a ktoré bolo ústavnému predložené vo fotokópii. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na ustálenú súdnu prax podľa judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 4 Sži 35/2014), podľa ktorej je zastúpený povinný
predložiť splnomocnenie v jeho originálnej verzii, a nie fotokópiu, pretože iba originál
splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom, že jednoznačne preukazuje
prejavenú vôľu zastúpeného. Z uvedeného ústavný súd vyvodil, že pri posudzovaní
právnych účinkov fotokópie splnomocnenia je súdna prax jednotná, keďže fotokópii
splnomocnenia nepriznala žiadne právne účinky, preto je potrebné predkladať konajúcemu
súdu originál splnomocnenia (m. m. III. ÚS 129/2017, II. ÚS 231/2018, II. ÚS 363/2018).
V záujme hospodárnosti konania v spojení s odmietnutím ústavnej sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej však ústavný súd sťažovateľku k odstráneniu uvedeného nedostatku
nevyzýval.
28. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. februára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu