Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 588/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., Z., zastúpenej

advokátkou Mgr. Z. M., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -126 z 12. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 20. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., Z. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-126 z 12. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka 28. mája

2012 podala krajskému súdu „spoločnú“ správnu žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti

jedenástich rozhodnutí (druhostupňového) správneho orgánu – Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorými potvrdil rozhodnutia (prvostupňového)

správneho orgánu – Daňového úradu vo Z. o uložení pokuty sťažovateľke za nepredloženie

súhrnného výkazu elektronickými prostriedkami na dani z pridanej hodnoty za rôzne

zdaňovacie obdobia.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím rozhodol takto:

„Súd vylučuje veci, ktoré napadli na Krajskom súde v Banskej Bystrici v spoločnej

žalobe dňa 28. mája 2012 č. 1040503/1/39802/2012 z 21. marca 2012,

č. 1040503/1/39815/2012 z 29. februára 2012, č. 1040503/1/39824/2012 z 21. marca 2012,

č. 1040503/1/39831/2012 z 21. marca 2012, č. 1040503/1/39910/2012 z 21. marca 2012,

č. 1040503/1/39898/2012 z 22. marca 2012, č. 1040503/1/39890/2012 z 21. marca 2012,

č. 1040503/1/39880/2012 z 21. marca 2012, č. 1040503/1/39936/2012 z 21. marca 2012,

č. 1040503/1/39921/2012 z 21. marca 2012 na samostatné konanie a po právoplatnosti

uznesenia budú vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod samostatnými spisovými

značkami.“

Uvedené rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto: „Po nápade veci súd nespojil

tieto veci na spoločné konanie. Vo všetkých veciach bolo vydané samostatné rozhodnutie,

jednalo sa o iné zdaňovacie obdobie. Ohľadom každej veci je potrebné vyrubiť osobitne

súdny poplatok, preto súd okrem prvej veci č. 1040503/1/39789/2012 z 21. 03. 2012 vylúčil

na samostatné konania, ktoré budú vedené pod osobitnými spisovými značkami.

Rozhodnutie o vylúčení vecí na samostatné konanie nie je v rozpore s “

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu garantované a právo garantované

ods. 1 dohovoru. Krajský súd interpretoval ustanovenie , podľa ktorého ak

sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak

odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné

konanie v rozpore s označenými právami. Všetky správne rozhodnutia majú rovnaké

odôvodnenie, rovnaký právny základ, rovnakých účastníkov a vychádzajú z rovnakého

skutkového stavu. Dôsledkom rozhodnutia krajského súdu je to, že sťažovateľka musí svoje

práva brániť v jedenástich osobitných konaniach namiesto jedného, čo sa odrazí na jej

osobných, časových a vecných nákladoch. Krajský súd porušil aj princíp hospodárnosti

konania, pretože v každom konaní bude musieť byť preukazovaný ten istý skutkový stav,

vykonaná interpretácia tých istých právnych noriem a dokonca i rozhodnuté tým istým

spôsobom medzi zhodnými účastníkmi. Okrem toho napadnuté rozhodnutie krajského súdu

nie je riadne odôvodnené, keďže sa vôbec nevysporiadal s tým, prečo je podľa neho

potrebné konať o preskúmaní zákonnosti správnych rozhodnutí osobitne aj vtedy, ak sa tieto

rozhodnutia líšia len v údaji o príslušnom zdaňovacom období.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, a ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením

krajského súdu č. k. -126 z 12. júna 2012, ktorým ako správny súd rozhodujúci

o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti jedenástich rozhodnutí

správneho orgánu, desať z nich vylúčil na samostatné konanie.

Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým

konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). K odňatiu tohto práva dochádza až vtedy, ak osobe domáhajúcej sa svojho

práva súdna ochrana nebola poskytnutá.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že vo svojej piatej

časti upravujúcej správne súdnictvo inštitút „spoločnej žaloby“ (ako ju označila

sťažovateľka) nepozná. Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov upravujú ustanovenia až (t. j. druhá hlava).

Z ustanovenia vyplýva, že podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje

v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach

ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť

tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa

použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa

na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú

vec vylúčiť na samostatné konanie.

Uznesením o vylúčení veci na samostatné konanie v zmysle

sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov konania vo veci samej, ale ide

o procesné uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania (podobne ).

Hlavným kritériom pre vydanie takéhoto rozhodnutia nie je na rozdiel od rozhodnutia

v zmysle , hospodárnosť konania, ale (vychádzajúc z petitu) nevhodnosť

prerokovania návrhu na začatie konania (žaloby) s ohľadom na nároky v ňom uplatňované

v jednom konaní, pričom dôvody „nevhodnosti“ sú výlučne na subjektívnom posúdení

sudcu a závisia od konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu.

V danom prípade bola dôvodom rozhodnutia krajského súdu podľa

skutočnosť, že vo všetkých jedenástich veciach boli vydané samostatné rozhodnutia

správneho orgánu týkajúce sa rôznych zdaňovacích období. Týmto rozhodnutím krajský súd

neodmietol poskytnúť sťažovateľke súdnu ochranu, ale naopak, po vylúčení vecí

na samostatné konanie tieto budú predmetom preskúmavania a rozhodovania správneho

súdu, ktorý pri tom, vychádzajúc z princípu právnej istoty, musí mať na zreteli to, aby

na právne relevantné otázky pri opakovaní v rovnakých podmienkach dal sťažovateľke

rovnakú odpoveď (napr. , a ).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,

resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie

právneho záveru krajského súdu vyjadreného v jeho rozhodnutí.

Sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich práv, je zjavne

neopodstatnená, a preto ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012