Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 588/2012
PDF · 161.86 KB
No categories available
III. ÚS 588/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., Z., zastúpenej
advokátkou Mgr. Z. M., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/55/2012-126 z 12. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 20. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., Z. (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
23 S/55/2012-126 z 12. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka 28. mája
2012 podala krajskému súdu „spoločnú“ správnu žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti
jedenástich rozhodnutí (druhostupňového) správneho orgánu – Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorými potvrdil rozhodnutia (prvostupňového)
správneho orgánu – Daňového úradu vo Z. o uložení pokuty sťažovateľke za nepredloženie
súhrnného výkazu elektronickými prostriedkami na dani z pridanej hodnoty za rôzne
zdaňovacie obdobia.
Krajský súd napadnutým rozhodnutím rozhodol takto:
„Súd vylučuje veci, ktoré napadli na Krajskom súde v Banskej Bystrici v spoločnej
žalobe dňa 28. mája 2012 č. 1040503/1/39802/2012 z 21. marca 2012,
č. 1040503/1/39815/2012 z 29. februára 2012, č. 1040503/1/39824/2012 z 21. marca 2012,
č. 1040503/1/39831/2012 z 21. marca 2012, č. 1040503/1/39910/2012 z 21. marca 2012,
č. 1040503/1/39898/2012 z 22. marca 2012, č. 1040503/1/39890/2012 z 21. marca 2012,
č. 1040503/1/39880/2012 z 21. marca 2012, č. 1040503/1/39936/2012 z 21. marca 2012,
č. 1040503/1/39921/2012 z 21. marca 2012 na samostatné konanie a po právoplatnosti
uznesenia budú vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod samostatnými spisovými
značkami.“
Uvedené rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto: „Po nápade veci súd nespojil
tieto veci na spoločné konanie. Vo všetkých veciach bolo vydané samostatné rozhodnutie,
jednalo sa o iné zdaňovacie obdobie. Ohľadom každej veci je potrebné vyrubiť osobitne
súdny poplatok, preto súd okrem prvej veci č. 1040503/1/39789/2012 z 21. 03. 2012 vylúčil
na samostatné konania, ktoré budú vedené pod osobitnými spisovými značkami.
Rozhodnutie o vylúčení vecí na samostatné konanie nie je v rozpore s § 112 ods. 2 O. s. p.“
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6
ods. 1 dohovoru. Krajský súd interpretoval ustanovenie § 112 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak
sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak
odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné
konanie v rozpore s označenými právami. Všetky správne rozhodnutia majú rovnaké
odôvodnenie, rovnaký právny základ, rovnakých účastníkov a vychádzajú z rovnakého
skutkového stavu. Dôsledkom rozhodnutia krajského súdu je to, že sťažovateľka musí svoje
práva brániť v jedenástich osobitných konaniach namiesto jedného, čo sa odrazí na jej
osobných, časových a vecných nákladoch. Krajský súd porušil aj princíp hospodárnosti
konania, pretože v každom konaní bude musieť byť preukazovaný ten istý skutkový stav,
vykonaná interpretácia tých istých právnych noriem a dokonca i rozhodnuté tým istým
spôsobom medzi zhodnými účastníkmi. Okrem toho napadnuté rozhodnutie krajského súdu
nie je riadne odôvodnené, keďže sa vôbec nevysporiadal s tým, prečo je podľa neho
potrebné konať o preskúmaní zákonnosti správnych rozhodnutí osobitne aj vtedy, ak sa tieto
rozhodnutia líšia len v údaji o príslušnom zdaňovacom období.
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že napadnutým
rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením
krajského súdu č. k. 23 S/55/2012-126 z 12. júna 2012, ktorým ako správny súd rozhodujúci
o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti jedenástich rozhodnutí
správneho orgánu, desať z nich vylúčil na samostatné konanie.
Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého
uznesenia krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým
konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či
právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). K odňatiu tohto práva dochádza až vtedy, ak osobe domáhajúcej sa svojho
práva súdna ochrana nebola poskytnutá.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že Občiansky súdny poriadok vo svojej piatej
časti upravujúcej správne súdnictvo inštitút „spoločnej žaloby“ (ako ju označila
sťažovateľka) nepozná. Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov upravujú ustanovenia § 247 až § 250k OSP (t. j. druhá hlava).
Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, že podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje
v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach
ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť
tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 246c OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 112 ods. 2 OSP ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa
na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú
vec vylúčiť na samostatné konanie.
Uznesením o vylúčení veci na samostatné konanie v zmysle § 112 ods. 2 OSP
sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov konania vo veci samej, ale ide
o procesné uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania (podobne I. ÚS 116/09).
Hlavným kritériom pre vydanie takéhoto rozhodnutia nie je na rozdiel od rozhodnutia
v zmysle § 112 ods. 1 OSP, hospodárnosť konania, ale (vychádzajúc z petitu) nevhodnosť
prerokovania návrhu na začatie konania (žaloby) s ohľadom na nároky v ňom uplatňované
v jednom konaní, pričom dôvody „nevhodnosti“ sú výlučne na subjektívnom posúdení
sudcu a závisia od konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu.
V danom prípade bola dôvodom rozhodnutia krajského súdu podľa § 112 ods. 2 OSP
skutočnosť, že vo všetkých jedenástich veciach boli vydané samostatné rozhodnutia
správneho orgánu týkajúce sa rôznych zdaňovacích období. Týmto rozhodnutím krajský súd
neodmietol poskytnúť sťažovateľke súdnu ochranu, ale naopak, po vylúčení vecí
na samostatné konanie tieto budú predmetom preskúmavania a rozhodovania správneho
súdu, ktorý pri tom, vychádzajúc z princípu právnej istoty, musí mať na zreteli to, aby
na právne relevantné otázky pri opakovaní v rovnakých podmienkach dal sťažovateľke
rovnakú odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,
resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie
právneho záveru krajského súdu vyjadreného v jeho rozhodnutí.
Sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich práv, je zjavne
neopodstatnená, a preto ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde už pri jej predbežnom prerokovaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2012