Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 151/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Slovenská pošta, a. s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, IČO 36631124, zastúpenej

advokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., Lombardíniho 22B, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia princípu

právnej istoty a spravodlivosti podľa , porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. septembra 2017 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská pošta, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská pošta, a. s., Partizánska

cesta 9, Banská Bystrica, IČO 36631124 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia princípu právnej istoty a spravodlivosti podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. septembra 2017 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. decembra 2018 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum

ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období

od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola stranou sporu

v postavení žalovanej v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom si žalobca JUDr. Otto Markech,

Kpt. Nálepku 336, Horná Streda, správca konkurznej podstaty úpadcu Peter Križan –

MÄSKO, Svätoplukova 1339, Bánovce nad Bebravou, IČO 34480773 (ďalej len

„žalobca“), proti nej uplatňoval zaplatenie sumy 705 € s príslušenstvom, a to z titulu

neuhradenej faktúry č. 20140176 z 3. novembra 2014, ktorou žalobca vyfakturoval

sťažovateľke dohodnuté nájomné.

4. Okresný súd prvým výrokom rozsudku sp. zn. zo 7. februára 2017

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 705 €

spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 5. decembra 2014 do zaplatenia

do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Druhým výrokom priznal žalobcovi proti

sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tretím výrokom určil,

že sťažovateľka je povinná zaplatiť súdny poplatok za žalobu v sume 42 € do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a určil, že

žalobca má proti sťažovateľke právo na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie podané sťažovateľkou

proti napadnutému rozsudku krajského súdu a určil, že žalobca má nárok na náhradu trov

dovolacieho konania.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie , základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo viacerých argumentačných líniách.

8. Sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie otázky platnosti podnájomnej

zmluvy zo 6. augusta 2009 v znení jej dodatku č. 1 z 30. septembra 2011 (ďalej len

„podnájomná zmluva“), ktorú uzatvorili sťažovateľka a Peter Križan – MÄSKO,

Svätoplukova 1339, Bánovce nad Bebravou, IČO 34480773 (ďalej len „Peter Križan“).

Sťažovateľka v tejto argumentácii rozvíja úvahy o absolútnej neplatnosti podnájomnej

zmluvy a jej zániku k 31. máju 2011. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje

na skutočnosť, že prihliadnuc na akcesorickú povahu podnájomnej zmluvy, následné

uzatvorenie dodatku č. 1 z 30. septembra 2011 je bez právneho významu, pretože nie je

možné uzatvárať dodatok k podnájomnej zmluve, ktorá už predtým zanikla.

9. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosti, z ktorých podľa jej názoru nepochybne

vyplýva, že Peter Križan si bol vedomý toho, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je

predmetom podnájomnej zmluvy, a že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti bola

od 15. marca 2006 obchodná spoločnosť CORTE spol. s r. o. (v súčasnosti CORTE spol.

s r. o. v konkurze, pozn.; ďalej aj „obchodná spoločnosť CORTE“). V tejto súvislosti

sťažovateľka tvrdí, že ak Peter Križan má „dnes za to“, že v danej dobe bol vlastníkom

predmetnej nehnuteľnosti, tak úmyselne zavádzal iné subjekty vrátane sťažovateľky.

10. Sťažovateľka ďalej uvádza, že po celú dobu sa ako užívateľka predmetnej

nehnuteľnosti riadila údajom uvedeným v katastri nehnuteľností, na základe ktorého bola

v rozhodnej dobe vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti obchodná spoločnosť CORTE,

a ak bolo v konaní vedenom Okresným súdom Bánovce nad Bebravou sp. zn.

rozsudkom z 11. septembra 2014 v spore medzi žalobcom a správcom konkurznej podstaty

úpadcu CORTE spol. s r. o. v konkurze rozhodnuté, že vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti je Peter Križan, bolo jeho povinnosťou uplatňovať si proti obchodnej

spoločnosti CORTE žalobou nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu, že táto

prenajímala tretím osobám nehnuteľnosť, ku ktorej nemala vlastnícke právo.

11. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že vždy konala v dobrej

viere, platila a prejavovala vôľu platiť nájomné vrátane služieb spojených s užívaním

nehnuteľnosti. V tejto súvislosti sťažovateľka považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu v bodoch 22 a 23 za nesprávne, keď podľa jej názoru nie je možné,

aby na jedno a to isté plnenie bola jedna osoba zaviazaná dvakrát.

12. Sťažovateľka poukazuje aj na uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 29. apríla 2014, ktorého obsahom bol pokyn správcovi konkurznej podstaty obchodnej

spoločnosti CORTE uzavrieť nájomnú zmluvu na prenájom nehnuteľnosti, ktorú užívala

sťažovateľka. Na základe uvedeného bola 12. mája 2014 uzatvorená nájomná zmluva medzi

obchodnou spoločnosťou CORTE ako prenajímateľom a obchodnou spoločnosťou

JFKonsulting s. r. o., A. Hlinku 1120/7, Bánovce nad Bebravou, IČO 47420618 (ďalej len

„obchodná spoločnosť JFKonsulting s. r. o.“), na dobu neurčitú a 28. augusta 2018 bola

uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou JFKonsulting s. r. o. a sťažovateľkou zmluva

o podnájme časti priestoru v predmetnej nehnuteľnosti.

13. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že ak existovalo právoplatné rozhodnutie

súdu, a to uznesenie okresného súdu sp. zn. z 29. apríla 2014, ktoré je záväzné

pre každého, tak oprávnenie prenajať nehnuteľnosť mala v danom čase spoločnosť CORTE,

resp. JFKonsulting s. r. o., a nie žalobca. Sťažovateľka namieta, že okresný súd ani krajský

súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadali so skutkovým stavom,

že právoplatné rozhodnutie súdu určilo, kto má prijímať platby za nájomné, resp. služby.

Rovnako sa nevysporiadali ani s právnymi závermi, že sťažovateľka si svoju povinnosť

uhradiť platbu za užívanie nehnuteľnosti splnila v tom čase súdnym rozhodnutím

stanovenému subjektu, čím jej povinnosť platiť zanikla.

14. Sťažovateľka namieta aj skutočnosť, že okresný súd ani krajský súd žiadnym

spôsobom nereagovali na jej podstatnú argumentáciu, v zmysle ktorej žalobca nie je

oprávnený na prijatie úhrady nájmu a služieb spojených s nájmom za obdobie, počas

ktorého bola predmetná nehnuteľnosť zapísaná do konkurznej podstaty obchodnej

spoločnosti CORTE a konkurzný súd dal právoplatným rozhodnutím pokyn, aby sa nájomné

platilo v prospech správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti CORTE, a rovnako,

že žalobca neuhrádzal poplatky za služby spotrebované žalovaným v novembri 2014

jednotlivým dodávateľom, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces

a k porušeniu princípu právnej istoty.

15. Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľky nevysporiadal ani s právnou

argumentáciou zásady priority a právom správcu konkurznej podstaty obchodnej

spoločnosti CORTE prijímať platby za užívanie nehnuteľnosti, ktorú mal ako prvý zapísanú

v súpise konkurznej podstaty.

16. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že žalobcom požadovaná suma 705 € je

celá nedôvodná a priznanie žalobného nároku v tomto rozsahu je v rozpore s právnym

predpisom, v rozpore so zmluvou, ako aj v rozpore s dobrými mravmi a poctivým

obchodným stykom. Túto argumentáciu ďalej v ústavnej sťažnosti podrobne rozvádza.

17. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa Slovenská pošta, a. s., na súdnu ochranu podľa

SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj na zachovanie princípu právnej istoty

a spravodlivosti podľa článku 1 SR, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. -140, zo dňa 27.9.2017, a uznesením Najvyššieho súdu SR, č. k.

, zo dňa 12.12.2018, porušené bolo.

2) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -140, zo dňa

27.9.2017, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi Slovenská pošta,

a. s. trovy právneho zastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004, vo výške

415,51 EUR (2 úkony á 163,33 EUR + 2 x paušálna náhrada á 9,80 EUR = 346,26 EUR +

20% DPH (69,25 EUR) = 415,51 EUR) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

21. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

22. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

25. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

26. Podľa (ďalej len „“) je dovolanie

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

27. Podľa dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou

slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška

príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

28. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke nedostatku riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý žiadnym

spôsobom nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, a to

konkrétne na námietku neplatnosti zmluvy o podnájme zo 6. augusta 2009, námietku úhrady

nájomného a služieb oprávnenému subjektu v zmysle záväzného rozhodnutia konkurzného

súdu, zapísanie nehnuteľnosti do majetkovej podstaty spoločnosti CORTE spol. s r. o.

v konkurze, kde správca konkurznej podstaty koná na základe tzv. zásady priority,

a na námietku neoprávnenosti účtovať služby spojené s nájmom, ktoré žalobca nikdy

neposkytoval, čo zakladá podľa sťažovateľky porušenie , základného práva

na súdnu ochranu podľa a porušenie práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.1 K namietanému porušeniu , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. septembra

2017

29. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil názor (zdôrazňujúc pritom

závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54), podľa

ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľovi

lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porov. napr.

, ).

30. Uvedená zásada sa premietla aj do novej právnej úpravy zákona o ústavnom

súde, ktorý v poslednej vete § 124 uvádza, že ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný

prostriedok, lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

31. Princíp zachovania lehoty po podaní dovolania aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj zákonná úprava počítajúca plynutie

lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku

však v každom prípade predpokladajú riadne využitie mimoriadneho opravného prostriedku.

O riadnom využití mimoriadneho opravného prostriedku však nemožno hovoriť v prípade,

ak je podaný neoprávnenou osobou, je podaný po lehote, je podaný bez povinného právneho

zastúpenia advokátom, prípadne ak je podaný proti rozhodnutiu, proti ktorému právna

úprava možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok nepripúšťa. V opačnom prípade by

totiž bola pripustená možnosť špekulatívneho predlžovania lehoty na podanie ústavnej

sťažnosti (m. m. ).

32. O tento prípad ide aj vo veci sťažovateľky, ktorá dovolaním napadla rozsudok

krajského súdu, ktorým krajský súd ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu

o peňažnom plnení v celkovej výške 705 € [na uplatnené príslušenstvo sa v zmysle § 422

ods. 1 písm. a) neprihliada, pozn.]. Proti takémuto rozhodnutiu je však prípustnosť

dovolania vylúčená na základe zásady ratione valoris, čo zákonodarca explicitne upravil

v citovanom .

33. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno

prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím

dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti [predtým § 53 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov; teraz

(m. m. , , , )]. Neprípustné dovolanie

nemožno totiž z hľadiska považovať za účinný a dostupný právny

prostriedok nápravy, ktorý je podmienkou podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto

článku , a na jeho podanie preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie

sťažnosti na ústavnom súde nie je možné prihliadať (m. m. ,

).

34. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd musí konštatovať, že sťažovateľka podala

mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) proti napadnutému rozsudku krajského súdu,

hoci zákon možnosť podať tento mimoriadny opravný prostriedok proti takému rozhodnutiu

nepripúšťa. Vzhľadom na to nie je možné lehotu na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124

počítať od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu

o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľke, ale táto lehota sa počíta

od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

35. Z obsahu ústavnej sťažnosti nevyplýva deň právoplatnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu, pretože sťažovateľka mylne orientovala svoju pozornosť na deň, keď jej

bolo doručené rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní. Ústavný súd však dopytom

na okresnom súde zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 27. septembra 2017 nadobudol právoplatnosť 24. októbra 2017. Ústavná sťažnosť

sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 5. apríla 2019, teda celkom zjavne po uplynutí

lehoty dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť, v ktorej sťažovateľka

namieta porušenie a základného práva podľa , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. f) ako podanú oneskorene.

37. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľka v odvolaní, ktoré

podala proti rozsudku okresného súdu, neuplatnila všetky námietky, ktoré následne

prezentovala v ústavnej sťažnosti a s ktorými sa podľa jej názoru krajský súd vôbec

nevysporiadal. Ústavný súd nahliadnutím do odvolania sťažovateľky proti rozsudku

okresného súdu z 20. marca 2017 zistil, že ním sťažovateľka len veľmi stručne (na rozdiel

od rozsiahlej dovolacej argumentácie a argumentácie v ústavnej sťažnosti, pozn.) namietala

neplatnosť zmluvy o podnájme zo 6. augusta 2009, nesprávne právne posúdenie potreby

prerušiť konanie do skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

a nedostatok pasívnej legitimácie v spore. Žiadne iné námietky v podanom

odvolaní nevzniesla.

38. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej z princípu subsidiarity (v zmysle a zákona o ústavnom

súde) limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom okrem iného vyplýva,

že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných

práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až

následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej

posúdenie nemá právomoc (, ).

39. Sťažovateľka námietky o úhrade nájomného a služieb oprávnenému subjektu

v zmysle záväzného rozhodnutia konkurzného súdu, námietku zapísania nehnuteľnosti

do majetkovej podstaty spoločnosti CORTE spol. s r. o. v konkurze, kde správca konkurznej

podstaty koná na základe tzv. zásady priority, a námietku neoprávnenosti účtovať služby

spojené s nájmom, ktoré žalobca nikdy neposkytoval, ktoré formulovala v ústavnej

sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, primárne neuplatnila v podanom odvolaní proti

napadnutému rozsudku okresného súdu. Tieto námietky sťažovateľka uplatnila až

v podanom dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ale vzhľadom

na jednoznačnú dikciu muselo byť sťažovateľke zastúpenej

kvalifikovaným právnym zástupcom zrejmé, že dovolanie bude odmietnuté ako neprípustné

bez meritórneho prieskumu. S odkazom na túto ustálenú judikatúru ústavný súd konštatuje,

že ústavnú sťažnosť by v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

40. Navyše vzhľadom na hodnotu sporu pred ústavným súdom (pozri bod 32 tohto

uznesenia) ústavný súd konštatuje, že ide o tzv. bagateľnú vec, čo zakladá dôvod

na odmietnutie ústavnej sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní aj z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti (porovnaj najmä , ako aj ,

, , ).

III.2 K namietanému porušeniu , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra

2018

41. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd uvádza,

že najvyšší súd v ňom podrobne, logicky, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, prečo

vyhodnotil dovolanie sťažovateľky ako neprípustné bez posúdenia vecnej správnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu.

42. Najvyšší súd podrobne uviedol dôvody neprípustnosti podaného dovolania

v bodoch 12 až 15 napadnutého uznesenia. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nepovažuje

za potrebné podrobne citovať závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení.

43. Ústavný súd konštatuje, že pravidlá tykajúce sa prípustnosti dovolania majú

za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá

bola nastolená právoplatným rozhodnutím, ako aj vytvárať určitý procesný filter zabraňujúci

neúmernej litigačnej záťaži najvyššieho súdu v prípade, ak vec prima facie nedosahuje

intenzitu odôvodňujúcu zásah z pozície dovolacieho súdu, a vzhľadom na ich jednoznačné

vyjadrenie dotknute osoby musia počítať s tým, že tieto pravidla budú aplikovane .

́́́

44. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidla dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup všeobecného súdu

́

̌

v súlade so zákonom preto nemôže byt dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv

sťažovateľky.

45. Vzhľadom na už uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a označenými právami, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto

ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

46. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu