Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 322/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Š., B., pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a podľa čl. II-107 Charty základných práv Európskej únie postupom a

uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. z 25. mája 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo V. K. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Žiar nad

Hronom sp. zn. z 25. mája 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. z 25. mája

2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Žiar nad Hronom j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia V. K. v sume 110,98 € (slovom stodesať eur a deväťdesiatosem centov) na účet

jeho advokátky JUDr. I. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -14

z 21. septembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. I. Š., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. II-107 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením Okresného súdu Žiar nad

Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. mája 2010.

Napádaným uznesením okresný súd na základe sťažovateľom (povinným) podanej

námietky zaujatosti proti súdnemu exekútorovi JUDr. R. K., Exekútorský úrad, B.,

z dôvodu, že tento bol bývalým zamestnancom spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„oprávnená“), rozhodol, že súdny exekútor nie je vylúčený z vykonávania funkcie vo veci

exekúcie proti sťažovateľovi na uspokojenie pohľadávky oprávnenej vo výške 7 078,87 €

s prísl. na základe exekučného titulu – rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

S., a. s., B., sp. zn. SR 05121/08 z 10. júna 2008 a návrhu oprávnenej na vykonanie

exekúcie. Okresný súd považoval za preukázané, že „námietka zaujatosti neobsahuje

obligatórnu náležitosť a to údaj o tom kedy sa povinný dozvedel o dôvode pre vylúčenie

exekútora a zároveň nemá preukázané, že povinný podal námietku v zákonnej lehote a preto

exekútora nevylúčil z vykonávania exekúcie. Skutočnosť, že exekútor bol zamestnancom

oprávneného súd bez ďalšieho nepovažuje za okolnosť, na základe ktorej možno mať

pochybnosti o jeho nezaujatosti, resp. za dôvod, pre vylúčenie exekútora z vykonávania

exekúcie.“.

Podľa názoru sťažovateľa takéto zdôvodnenie je na úkor preskúmateľnosti

rozhodnutia a na úkor procesného práva na presvedčivé zdôvodnenie podľa § 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 25. mája 2010 bolo porušené jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. II-107 charty, aby uvedené uznesenie zrušil

a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 2022/10,

Spr. z 9. novembra 2010 vyjadril predseda okresného súdu, pričom pripojil aj

vyjadrenie zákonnej sudkyne, s ktorým, ako uviedol, sa po obsahovej stráne stotožnil.

Z obsahu tohto vyjadrenia okrem iného vyplýva:

„Mám za to, že v uvedenej veci sa postupovalo v zmysle zákonných ustanovení

a sťažnosť sťažovateľa (povinného v exekučnom konaní), ohľadne rozhodnutia o nevylúčení

súdneho exekútora z vykonávania exekúcie, je nedôvodná...

Len samotná skutočnosť, že súdny exekútor bol pred vymenovaním do funkcie

exekútora zamestnancom oprávneného, aj naďalej podľa názoru súdu nie je dôvodom pre

vylúčenie exekútora z vykonávania exekúcie, resp. takýto vzťah nemožno považovať za tak

intenzívny, aby objektívne mohla byť narušená nestrannosť súdneho exekútora pri

vykonávaní exekúcie v zmysle ust. § 3 Exekučného poriadku...

Zamestnanecký pomer medzi exekútorom a účastníkom konania ako dôvod pre jeho

vylúčenie z vykonávania exekúcie, by podľa názoru súdu práve naopak mohol pripadať do

úvahy v prípade, pokiaľ by týmto účastníkom bol povinný. V takomto prípade by totiž mohlo

objektívne hroziť, že exekútor nebude vykonávať úkony za účelom uspokojenia pohľadávky,

práve pre jeho možný blízky – pozitívny vzťah k povinnému, čím by mohol byť poškodený

oprávnený.

Z celej sťažnosti povinného preto skôr vyplýva, že dôvodom jeho nespokojnosti zo

súdnym exekútorom a dôvodom, pre ktorý zrejme bola podaná aj námietka zaujatosti, sú

skutočnosti vyplývajúce v postupe exekútora v rámci vykonávania exekúcie, pritom podľa

ust. § 30 ods. 2 Exekučného poriadku, dôvodom na vylúčenie exekútora nie sú okolnosti,

ktoré spočívajú v postupe exekútora v exekučnom konaní. Ak sa námietka zaujatosti týka len

týchto okolností, súd na ňu neprihliada. Ako napr. povinný v sťažnosti uviedol, napriek

tomu, že súdny exekútor vedel, že v podobných prípadoch sa najmenej sčasti exekúcie

zastavujú, súdny exekútor nedal podnet na zastavenie exekúcie, hoci ho mal dať. K tomuto

súd uvádza, že takáto povinnosť pre súdneho exekútora vyplýva z ust. § 57 ods. 4 EP, ktoré

však bolo do Exekučného poriadku zavedené novelou s účinnosťou až od 1. 6. 2010...“

Predseda okresného súdu v podaní z 9. novembra 2010 a právna zástupkyňa

sťažovateľa v podaní z 8. decembra 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom

pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 25. mája 2010. V obsahu

označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Obsah základného práva podľa , porušenie ktorého sa namieta,

nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní; jeho obsahom je i upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky, ktoré v medziach zákonov tento článok vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ).

Sťažovateľ uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu podaním námietky

zaujatosti proti súdnemu exekútorovi, pretože „v priebehu exekúcie“ sa dozvedel, že tento

bol bývalým zamestnancom oprávnenej. Okresný súd následne rozhodol, že súdny exekútor

nie je vylúčený z vykonávania exekúcie, pretože sťažovateľ nepreukázal, že námietku

zaujatosti podal v zákonnej lehote a táto námietka neobsahovala ani údaj o tom, kedy sa

o dôvode pre vylúčenie dozvedel (§ 30 ods. 5 a 6 Exekučného poriadku). Skutočnosť, že

súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej, okresný súd nepovažoval za dôvod na jeho

vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Ústavný súd zo svojho postavenia ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti musí pri uplatňovaní svojej právomoci brať ohľad aj na dodržiavanie procesných

zásad zaručujúcich právo na spravodlivý proces garantované a nasl. .

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Ústavný súd konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora

s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje

záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.

Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným

pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti

vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani

disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom

prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30

ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný

bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii

pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie

poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného

poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu

podľa . Interpretáciou a používaním týchto ustanovení nemožno

obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí

súčasne vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti

pre účely zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov

( ). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou

zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Nestrannosť sa vzťahuje podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na orgány verejnej moci

„autonómne“ nezávisle od pojmu súd. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) ide aj o niektoré orgány, ktoré môžu vykonávať justičné funkcie a môžu sa

považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (Ettl a i. c. Rakúsko z 23. apríla 1987,

séria A, č. 117, Campbell a Fell c. Spojené kráľovstvo z 28. júna 1984, séria A, č. 80, Rolf

Gustafsson c. Švédsko z 1. júla 1997 a iné).

Podobne ESĽP postupoval aj vo veciach Lauko c. Slovensko a Kadubec

c. Slovensko, kde o priestupkoch rozhodli obvodný a okresný úrad – správne orgány

nezaradené do sústavy súdov Slovenskej republiky, čo nebolo samo osebe rozhodujúce.

Podľa názoru ESĽP takýto orgán, ktorý čiastočne vykonáva funkcie súdu, musí byť

nezávislý a nestranný.

Ústavný súd zdôrazňuje, že záruky nezávislosti majú aj psychologickú povahu. Súd

musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa tak javiť aj v očiach strán. Táto zásada sa

vzťahuje aj na orgány, ktoré vykonávajú aj niektoré právomoci všeobecného súdu. Ide o tzv.

teóriu zdania, ktorá sa viaže na rozhodovanie o zaujatosti súdneho orgánu, aj keď neexistuje

dôvod na subjektívnu zaujatosť.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že „námietka zaujatosti neobsahuje

obligatórnu náležitosť a to údaj o tom, kedy sa povinný dozvedel o dôvode pre vylúčenie

exekútora a zároveň nemá preukázané, že povinný podal námietku v zákonnej lehote a preto

exekútora nevylúčil z vykonávania exekúcie“.

Okresný súd v rozhodnutí sp. zn. z 25. mája 2010 vôbec nevyhodnotil

nestrannosť orgánu verejnej moci, a to ani subjektívnu ani objektívnu nestrannosť.

Keďže okresný súd v danom prípade nerozhodol v súlade s § 30 ods. 1 v spojení s §

4 Exekučného poriadku, ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku postupu okresného

súdu nezlučiteľného s nebola sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana, čím došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

(bod 1 výroku nálezu).

Okrem uvedeného ústavný súd považoval za potrebné reagovať aj na vyjadrenie

okresného súdu, že v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. júna 2010)

je exekútor povinný predložiť vec súdu bezodkladne potom, ako nadobudne pochybnosti

alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie,

a v tejto súvislosti odkázať na svoju konštantnú judikatúru (napr. ,

, a iné), z ktorej vyplýva, že všeobecný súd rozhodne

o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na

ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný

v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na

vedenie takéhoto konania.

Sťažovateľ taktiež namietal, že postupom a napadnutým uznesením okresného súdu

bolo porušené jeho právo podľa čl. II-107 charty. Ústavný súd túto časť sťažnosti prijal na

ďalšie konanie, preto bolo potrebné zaoberať sa aj touto námietkou, a to najmä z hľadiska

rozsahu pôsobnosti a aplikovateľnosti charty na posudzovaný prípad.

Je nepochybné, že na základe Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva

o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky č. ), sa charta (publikovaná

14. decembra 2007 v Úradnom vestníku Európskej únie pod č. 2007/C 303/01) stala právne

záväznou súčasťou primárneho práva Európskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou

silou ako sú zakladajúce zmluvy dňom 1. decembra 2009.

Sťažovateľom namietané porušenie práva zodpovedá čl. 47 charty.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať...

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity

určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,

ak vykonávajú právo únie...

Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú na

vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovať

v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na Vysvetlivky k Charte základných práv

(publikované 14. decembra 2007 pod č. 2007/C 303/02, ďalej len „vysvetlivky k charte“),

ako aj na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

V prípade sťažovateľa, ktorý sa obrátil na všeobecný súd, aby rozhodol o jeho veci

na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva únie, nejde o žiaden

z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu únie (rozsudok z 13. júla

1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika

chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991, s. I-2925)

alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa malo v posudzovanom

prípade aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004 vo veci C-71/02, Zb. 2004, s. I-3025). Súdny

dvor Európskej únie potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Naviac je potrebné si

uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku

Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty

Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj na

vysvetlivky v charte ako nástroja výkladu je aplikácia charty v posudzovanom prípade

vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje

na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky,

je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku

nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne ].

V danom prípade na ochranu označených práv sťažovateľa bolo potrebné nielen

zrušiť napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ale aj vrátiť mu vec na ďalšie konanie, aby

opätovne rozhodol o námietke sťažovateľa, a to bez ohľadu na to, v akom štádiu sa

v súčasnosti exekučné konanie nachádza (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je okresný súd podľa viazaný

právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí, ktoré je v zmysle § 56

ods. 7 vykonateľné jeho doručením.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti z 8. decembra 2010 žiadal priznať náhradu trov

konania v sume 110,98 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.

V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov náhrada trov konania za

jeden úkon právnej služby je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €, čo pri dvoch

úkonoch právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)

a dvoch režijných paušáloch predstavuje spolu sumu 254,88 €. Keďže suma požadovaná

sťažovateľom neprevyšuje takto vypočítanú sumu, ústavný súd prikázal okresnému súdu

uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 110,98 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011