Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_28CoEk-2-2024.pdf
PDF · 92.24 KB
Case nature
Area
Subarea
28CoEk/2/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom zo sudcov – predsedu senátu: JUDr. Peter Duman a členiek senátu: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zast.: Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. D. D. XXXX/X, E., o vymoženie 996 € s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 12.10.2022, č. k. 52Er/698/2015-22, takto
rozhodol:
Napadnuté uznesenie sa potvrdzuje.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. pod sp. zn. EX 23161/15 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil na základe ustanovení § 3, § 4, § 5 ods. 1 a 2, § 30 ods. 1 a 3, 44 ods. 2 a 3, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), čl. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r) a 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 70, § 73 ods. 3 a 5 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSRK“), § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „ZoRK“), ako i odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
3. Súd prvej inštancie s odvolaním sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 322/2010-37 z 13.04.2011 dospel k záveru, že nemožno vo veci exekúcie oprávneného poveriť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., pretože jednoznačne a nepochybne existuje dôvod na jeho vylúčenie ako súdneho exekútora. Súdny exekútor bol v minulosti zamestnancom oprávneného, teda existuje tu vzťah zaujatosti súdneho exekútora k oprávnenému. Okrem toho súd prvej inštancie dospel k záveru, že exekúciu na podklade predloženého exekučného titulu rozhodcovského rozsudku nemožno vykonať. Skonštatoval, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti ZoSRK a vzhľadom na prechodné ustanovenie § 73 ods. 3 ZoSRK je teda potrebné posúdiť jej platnosť podľa ZoRK účinného do 31.12.2014. Ak bola v čase svojho uzavretia neplatná, zostáva neplatná aj za účinnosti nových predpisov a jej neplatnosť sa nekonvaliduje. Podľa § 12 ods. 6 ZoRK v cit. znení zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Vyžaduje sa podrobenie určitému, teda jednému konkrétnemu stálemu
rozhodcovskému súdu. Naopak v rozpore s citovaným ustanovením je taká rozhodcovská zmluva, ktorá podriaďuje strany dvom či viacerým rozhodcovským súdom, pričom voľba konkrétneho je prenechaná na vôľu jednej strany. V takom prípade tak totiž v skutočnosti medzi stranami nejde o rozhodcovskú zmluvu v zmysle citovaných ustanovení, ale len o akúsi „predbežnú dohodu“ na možnom rozhodcovskom konaní, ktorej konkretizácia patrí jednej zmluvnej strane. Ak by bolo prípustné, aby sa rozhodcovskou zmluvou umožnilo jednej strane voľne si zvoliť jeden spomedzi viacerých stálych rozhodcovských súdov, znamenalo by to, že tejto strane by bolo dané aj právo vybrať resp. určiť úpravu procesného postupu rozhodcovského konania, čo by bolo v rozpore s principiálnou črtou rozhodcovského konania. Výber rozhodcovského súdu spočíva v tomto prípade na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Takýmto spôsobom sa oprávnený vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky na všeobecnom súde. Právo dlžníka obrátiť sa na všeobecný súd je len iluzórne. Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná. Rozhodcovská zmluva je neplatná podľa § 39 OZ. Okrem toho považoval súd prvej inštancie túto rozhodcovskú zmluvu aj za neprijateľnú podmienku. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy znamená, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom, ktorý na to nemal oprávnenie, preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom a na jeho základe nemožno vykonať exekúciu.
4. Včasným odvolaním sa oprávnený domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, resp. na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis, okrem ust. § 44 ods. 2 EP aj ust. § 45 ZoRK. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu. Ak súd na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 45 ods. 2 ZoRK spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania o práva, ktoré im priznáva ZoRK alebo Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci. Oprávnený s povinným uzatváral rozhodcovskú zmluvu podľa ust. § 3 ZoRK formou samostatného právneho úkonu, na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Súd prvej inštancie tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nesprávne zisteného skutkového stavu. Predložený exekučný titul bol vydaný oprávneným orgánom. V danej veci konal súd nad rámec zákonných ustanovení, pretože rozhodcovskou doložkou bolo umožnené spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje práva, čím nebolo porušené ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Okrem toho namietol, že nález Ústavného súdu SR nemá všeobecnú platnosť a všeobecné súdy ním nie sú viazané. Odkázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré JUDr. Rudolfa Krutého poverili vykonaním exekúcie i na ďalšiu judikatúru. To, že súdny exekútor bol v minulosti radovým zamestnancom oprávneného, podľa neho nezakladá samo osebe pochybnosť o jeho nezaujatosti. Na záver oznámil meno nového súdneho exekútora (JUDr. Ivan Nestor).
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 44 ods. 2 EP), že odvolanie je riadne (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
6. V prejednávanej veci bol návrh na vykonanie exekúcie spísaný u súdneho exekútora 14.03.2015, teda pred 31.03.2017, v dôsledku čoho sa exekučné konanie dokončí podľa predpisov účinných do 31.03.2017 (porov. § 243h ods. 1 EP).
7. Prvým dôvodom, prečo súd prvej inštancie zamietol žiadosť o udelenie poverenia je, že JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., súdneho exekútora, považoval za vylúčeného z výkonu exekúcie, pretože bol v minulosti radovým zamestnancom oprávneného. Oprávnený pritom nijako nenamieta proti právnemu záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého vylúčenie súdneho exekútora zakladá dôvod zamietnutia jeho žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 1 a 2 EP. Argumentácia oprávneného smeruje len proti názoru súdu prvej inštancie, že súdny exekútor je vylúčený z výkonu exekúcie, pretože bol v minulosti radovým zamestnancom oprávneného. Tento názor súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správny a odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia (§ 387 ods. 2 CSP).
8. Odvolací súd len dopĺňa, že podľa ustanovenia § 30 ods. 1 EP je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie okrem iného vtedy, ak pre jeho pomer k účastníkom exekučného konania možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 322/2010, na ktorý odkázal aj súd prvej inštancie, vyslovil tieto právne závery: „...nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu. ... záruky nezávislosti majú aj psychologickú povahu. Súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa tak javiť aj v očiach strán. Táto zásada sa vzťahuje aj na orgány, ktoré vykonávajú aj niektoré právomoci všeobecného súdu. Ide o tzv. teóriu zdania, ktorá sa viaže na rozhodovanie o zaujatosti súdneho orgánu, aj keď neexistuje dôvod na subjektívnu zaujatosť.“
9. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom ústavného súdu, ktorý je súčasťou jeho konštantnej judikatúry (napr. IV. ÚS 157/2012, I. ÚS 220/2012, III. ÚS 445/2012). Odvolací súd si je pritom vedomý, že nález ústavného súdu je záväzný len v konkrétnej veci, nie však všeobecne. Právna argumentácia tohto nálezu je však presvedčivá a výstižná a niet dôvodu, aby sa tunajší súd od nej odchýlil. Je potrebné ho vziať v tomto konkrétnom prípade do úvahy, pretože sa jednoznačne a výslovne týka exekútora JUDr. Rudolfa Krutého a spája sa s jeho predchádzajúcim zamestnaním a zamestnávateľom, ktorým je v tomto konaní oprávnený. Existencia pracovného pomeru exekútora k oprávnenému (hoci aj pred začatím vykonávania exekučnej činnosti) je takým „pomerom k účastníkovi“, ktorý vzbudzuje pochybnosti o jeho nezaujatosti. V tejto súvislosti možno poukázať na relatívne triviálnu úvahu, že súdny exekútor ako zamestnanec s právnickým vzdelaním sa podieľal na spracúvaní dokumentov, ktoré oprávnený používa, a ak by sa ukázala ich právna problematickosť, mohlo by to mať voči súdnemu exekútorovi negatívne konzekvencie v podobe uplatňovania nárokov oprávneného na náhradu škody z pracovnoprávneho vzťahu. Práve riziko tohto typu vzbudzuje pochybnosť o tom, či je exekútor skutočne schopný vykonávať exekúciu nezaujato a nestranne voči všetkým účastníkom konania (porov. § 3 prvú vetu EP). Pokiaľ ide o názory iných súdov SR, na ktoré poukazoval oprávnený, odvolací súd nimi nie je viazaný, preto sa k rozhodnutiam týchto súdov nevyjadruje.
10. Na vyššie uvedených záveroch nič nemení ani skutočnosť, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD. bol k 31.10.2023 odvolaný z funkcie a jeho nástupcom sa stal súdny exekútor JUDr. Ladislav Jakubec, so sídlom exekútorského úradu Zámocká 30, 811 01 Bratislava (§ 383 CSP), keďže v čase podania žiadosti o vydanie poverenia a v čase vydania napadnutého rozhodnutia funkciu súdneho exekútora vykonával. Naviac vykonaním exekúcie nemožno poveriť osobu, ktorej zanikol výkon funkcie a iná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná nebola, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie vecne správne.
11. Navyše, v exekučnom konaní treba skúmať nielen osobný vzťah súdneho exekútora k účastníkom konania, ale aj vzťah vyplývajúci z ekonomickej závislosti. Stále potom platí, čo v podstate konštatoval už súd prvej inštancie, že podaním žiadosti o vydanie poverenia sa medzi oprávneným a súdnym exekútorom zakladá v exekučnom konaní zmluvný vzťah, súčasťou ktorého je aj nárok exekútora na odmenu za jeho činnosť v rámci exekučného konania. Odvolanie exekútora z funkcie však zákon vyslovene nespája so zánikom nároku odvolaného exekútora na odmenu za úkony, ktoré v minulosti vykonal. O pretrvávajúcej ekonomickej závislosti svedčí v tomto zmysle aj smernica Slovenskej komory exekútorov, ktorou sa upravuje postup odovzdávania exekučnej agendy „Dohodou o odovzdaní exekučnej agendy nástupcovi exekútora“, vydaná podľa § 16 ods. 7 EP v znení v rozhodujúcom čase. Tá totiž predpokladá, že nástupca vykoná finančné vysporiadanie v nadväznosti na uplatnené pohľadávky (trovy exekúcie) exekútora, ktorému výkon funkcie exekútora zanikol (bod 12 smernice). Takýto postup vyplýva aj z §16a ods. 1 druhej vety EP, ktorá sa primerane použije aj na nástupcu (§ 16 ods. 8 EP). Aj s odkazom na skutočnosť, že k odvolaniu súdneho exekútora JUDr. R. Krutého, PhD., došlo na základe jeho vlastnej žiadosti, sa možno preto opodstatnene domnievať, že dôvody ekonomickej závislosti v
prejednávanej exekúcii teda de facto naďalej trvajú, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie vecne správne.
12. Zároveň treba pripomenúť, že odvolaný exekútor môže byť opätovne vymenovaný (§ 16 ods. 3 EP), ak spĺňa podmienky na vymenovanie za exekútora podľa § 10 ods. 1 EP. Keďže JUDr. R. Krutý, PhD., bol odvolaný na vlastnú žiadosť, zjavne bude tieto podmienky spĺňať, takže nie je vylúčené, že funkciu súdneho exekútora bude vykonávať aj v budúcnosti.
13. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie aj na závere o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy pre jej rozpor s § 12 ods. 6 ZoRK v znení účinnom v čase jej uzavretia. Oprávnený v odvolaní nespochybnil argumenty súdu prvej inštancie v prospech ním zaujatého výkladu § 12 ods. 6 ZoRK. Odvolací súd v tomto smere len pripomína, že rozhodcovská zmluva (teda právomoc rozhodcovského súdu) vylučuje právomoc štátnych súdov a tým v podstate obmedzuje právo na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže dôvody preskúmania rozhodcovského rozsudku sú veľmi obmedzené. Samozrejme, principiálne nie je vylúčené, aby sa strany vzájomnou dohodou vzdali uplatnenia určitého práva (napríklad aj práva na súdnu ochranu pred všeobecným súdom) voľbou alternatívneho prostriedku riešenia sporov, ktorý im právo ponúka. V takom prípade však súdy musia dôsledne kontrolovať okolnosti takéhoto dojedania, a to najmä prostredníctvom všeobecných klauzúl (súlad s dobrými mravmi a pod.), ako aj výkladom príslušných noriem, ktoré tieto alternatívne prostriedky riešenie sporov upravujú, aby bolo zabezpečené, že tieto alternatíve prostriedky budú vo výsledku principiálne rovnocenné čo do kvality a procedurálnych záruk pre účastníkov. Podľa názoru súdu bol s týmito požiadavkami nezlučiteľný taký výklad ZoRK účinného do 31.12.2014, a teda pripustenie takej rozhodcovskej zmluvy, ktorá by mala za následok, že z rozhodcovského konania ako riešenia sporu medzi dvoma stranami nestrannou treťou osobou sa stane konanie riadené a kontrolované jednou z nich. Ako už bolo súdom prvej inštancie odôvodnené, presne to by bolo následkom pripustenia takej rozhodcovskej zmluvy, akou je rozhodcovská zmluva, resp. doložka medzi oprávneným a povinným, ktorá zveruje voľbu rozhodcovského súdu príslušného na prejednanie veci do rúk žalobcu. Takáto rozhodcovská zmluva, ktorá nezodpovedá ústavne konformnému výkladu ustanovenia § 12 ods. 6 ZoRK je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozpor so zákonom neplatná (§ 39 OZ).
14. Odvolateľ nespochybnil, že nárok, ktorý uplatňuje voči povinnému, vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o úvere z 13.02.2009) v zmysle § 52 ods. 1 OZ. Podľa § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase podpisu zmluvy spotrebiteľské zmluvy nesmeli obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatilo okrem iného vtedy, ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, čo musel dokázať dodávateľ (§ 53 ods. 3 OZ). Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ považovalo za neprijateľnú podmienku okrem iného také ustanovenie – rozhodcovskú doložku, ktorá vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V prejednávanej veci je rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 18 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktoré odkazuje zmluva o úvere. Obsiahnutie rozhodcovskej doložky v týchto podmienkach už samo osebe vylučuje záver o tom, že by ju bolo možné považovať za individuálne dojednanú. Uzatváranie rozhodcovskej doložky súčasne s uzatváraním zmluvy o úvere (jedným úkonom) vedie k tomu, že dlžník nemá šancu sa slobodne rozhodnúť, či rozhodcovskú doložku akceptuje alebo nie. To vedie k záveru, že rozhodcovskú doložku medzi oprávneným a povinným treba považovať za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách boli podľa § 53 ods. 5 OZ neplatné. Takáto rozhodcovská zmluva, resp. doložka, okrem rozporu s § 12 ods. 6 ZoRK, aj neprimerane znevýhodňuje spotrebiteľa tým, že veriteľovi (u ktorého hlavne prichádza do úvahy iniciovanie rozhodcovského konania) umožňuje voliť si taký rozhodcovský súd, aký najviac zodpovedá jeho potrebám.
15. Pokiaľ ide o tvrdenú „alternatívnosť“ tejto rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, ktorou argumentoval oprávnený v podanom odvolaní, tá je v skutočnosti len zdanlivá. Iniciovanie akéhokoľvek súdneho konania prichádza do úvahy predovšetkým zo strany veriteľa (oprávneného), nie dlžníka (povinného). Znenie rozhodcovskej doložky pritom umožňuje dodávateľovi (veriteľovi, oprávnenému) voliť si medzi štátnym súdom a rozhodcovským súdom. Podanie žaloby na rozhodcovskom súde pritom automaticky vylučuje právomoc štátneho súdu, čo vyplýva zo znenia rozhodcovskej doložky v bode 18 všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Takáto voľba, a tým aj znevýhodnenie spotrebiteľa, je pritom podľa súdu práve cieľom takto formulovanej rozhodcovskej zmluvy, ktorú oprávnený používa opakovane.
16. Na základe uvedeného potom odvolací súd uzatvára, že s ohľadom na uplatnené odvolacie dôvody treba považovať napadnuté rozhodnutie za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
17. Odvolací súd len dodáva, že povinný dňa XX.XX.XXXX zomrel, k čomu došlo po podaní návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi 14.03.2015, teda v priebehu konania (§ 36 ods. 1 a 2 EP). Keďže k zániku právnej subjektivity povinného došlo vo fáze rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, na ktorej sa povinný nezúčastňuje (návrh na vykonanie exekúcie, ani prípadné odvolanie proti zamietavému rozhodnutiu o udelení poverenia sa povinnému nedoručuje) a po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd aj bez návrhu exekučné konanie zastaví (§ 44 ods. 4 EP v znení účinnom do 31.03.2017), nemá žiaden zmysel pokračovať v konaní s prípadnými právnymi nástupcami povinného. Vo vykonávaní exekúcie sa totiž vôbec pokračovať nebude, keďže zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa konštatovala neprípustnosť exekúcie.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keďže týmto uznesením sa konanie nekončí (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 9a EP). O trovách sa rozhodne pri zastavení konania (§ 44 ods. 4 a § 200 ods. 5 EP).
19. Senát odvolacieho súdu prijal toto uznesenie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.