Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 445/2012
PDF · 285.13 KB
No categories available
III. ÚS 445/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B.
F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Kežmarok v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 449/2003, sp. zn.
5 Er 110/2004, sp. zn. 5 Er 262/2004, sp. zn. 5 Er 6/2004 a sp. zn. 5 Er 57/2004 a jeho
uzneseniami z 23. marca 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 719/2006 a jeho
uznesením z 20. júna 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10876/2012,
sp. zn. Rvp 10877/2012, sp. zn. Rvp 10878/2012, sp. zn. Rvp 10879/2012, sp. zn.
Rvp 10880/2012 a sp. zn. Rvp 10881/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 445/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. júla 2012
osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 5 Er 449/2003, sp. zn. 5 Er 110/2004, sp. zn. 5 Er 262/2004, sp. zn.
5 Er 6/2004 a sp. zn. 5 Er 57/2004 a jeho uzneseniami z 23. marca 2012 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Er 719/2006 a jeho uznesením z 20. júna 2012 (spolu ďalej aj
„napadnuté uznesenia“).
Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil exekútora JUDr. R. K. z vykonávania
exekúcie vo veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 5 Er 449/2003, sp. zn.
5 Er 110/2004, sp. zn. 5 Er 262/2004, sp. zn. 5 Er 6/2004, sp. zn. 5 Er 57/2004 a sp. zn.
3 Er 719/2006 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom
prípade sťažovateľky ako oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod
na jeho vylúčenie.
Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uvádza, že „v záujme vymoženia jednej
zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej
osobe... a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu... viedol prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K. ...
exekúcie“.
Okresný súd napadnutými uzneseniami «ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
(správne má byť uvedené „súdneho exekútora“, pozn.) z vykonávania exekúcie. Práve
označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k [ich] vydaniu,
sťažovateľka napáda z hľadiska porušenia jej základných, nižšie definovaných, práv...»
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod
sp. zn. 5 Er 449/2003, sp. zn. 5 Er 110/2004, sp. zn. 5 Er 262/2004, sp. zn. 5 Er 6/2004,
sp. zn. 5 Er 57/2004 a sp. zn. 3 Er 719/2006 a napadnutými uzneseniami porušil jej práva,
konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj
„Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»
Sťažovateľka poukazuje na to, že je „poškodenou osobou a teda subjektom, ktorý
disponuje právom podať individuálnu sťažnosť a zároveň subjektom, ktorého základné
práva majú byť ochránené rozhodnutím ústavného súdu“.
V ďalšej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie
jej v sťažnostiach označených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 5 Er 449/2003, sp. zn. 5 Er 110/2004, sp. zn. 5 Er 262/2004, sp. zn. 5
Er 6/2004, sp. zn. 5 Er 57/2004 a sp. zn. 3 Er 719/2006 a napadnuté uznesenia „nelegitímne
a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru
a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný
súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011,
sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo objektívnej
zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom
postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh
exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu
vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom
exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.
Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že „Okresný súd Kežmarok
neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 30
Exekučného poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez existencie racionálnych obáv
o legálny a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia splnenia formálnych a materiálnych
podmienok námietky zaujatosti a bez uskutočnenia testu objektívnej a subjektívnej stránky
zaujatosti súdneho exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu
ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13.04.2011, sp. zn. III. ÚS 322/2010-37, s konečnou
platnosťou rozhodol. Okresný súd Kežmarok vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej
právnej normy a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu
ochranu.“.
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „z odôvodnenia napadnutého
uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu,
že súdny exekútor je zaujatý voči sťažovateľovi – obchodnej spoločnosti P., s. r. o.
Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom odôvodnia uznesenia, nie je možné
na nich prihliadať ako na také, ktoré majú vyvolať právne účinky vylúčenia súdneho
exekútora z výkonu exekúcie. Právna úprava výberu exekútora neumožňuje exekučnému
súdu vylúčiť súdneho exekútora z vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému!
Oprávnený si legálne vyberá exekútora (§ 38 a § 39 Exekučného poriadku), pričom nikdy
nejde o náhodný výber, ale výber založený na pomere oprávneného k exekútorovi, pretože
oprávnený je vedený pri výbere vnútornými úvahami o spoľahlivosti, dôvere a lojálnom
prístupe!“.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „vzhľadom k skutočnosti, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu
Okresného súdu Kežmarok odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená
formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že
,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.
Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie
so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej
v petite sťažností označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli
napadnutými uzneseniami a postupom okresného súdu predchádzajúcim ich vydaniu
porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené.
Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
a úhrady trov konania.
II.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania
môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10876/2012, sp. zn. Rvp 10877/2012, sp. zn. Rvp 10878/2012, sp. zn. Rvp 10879/2012,
sp. zn. Rvp 10880/2012 a sp. zn. Rvp 10881/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne
normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného
súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 449/2003, sp. zn. 5 Er 110/2004, sp. zn.
5 Er 262/2004, sp. zn. 5 Er 6/2004, sp. zn. 5 Er 57/2004 a sp. zn. 3 Er 719/2006
a napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
2.1 Sťažovateľka v prvom rade svojimi sťažnosťami namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v už označených konaniach
a napadnutými uzneseniami. V obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu
(PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny
exekútor bol zamestnancom oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) pred vykonávaním exekúcie
(hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej),
považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...
Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo
vyjadriť sa o osobe exekútora.
Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u
exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor
vylúčený...
Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,
proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník
podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.
Okresný súd v napadnutých uzneseniach okrem iného uviedol, že «V priebehu
konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z
vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30 ods. 3
Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR z 13. 04. 2011
pod sp. zn. III. ÚS 322/2010...
Podľa ust. § 30 ods. 1 EP exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak
so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného
konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti...
Podľa § 30 ods. 3 EP, len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je
vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa ods. 7 môže exekútor v
konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...
Podľa § 30 ods. 11 EP ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii
pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie
poverí súd.
Požiadavka nestrannosti exekútora vyplýva nielen z § 3 EP, ale je ju možno odvodiť
aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Nestrannosť podľa Čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa vzťahuje aj na orgány verejnej
moci „autonómne“, nezávisle od pojmu súd. Podľa názoru ESĽP ide aj o niektoré orgány,
ktoré môžu vykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za súd podlá Čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru ESĽP aj orgán,
ktorý len čiastočne vykonáva funkcie súdu musí byt nezávislý a nestranný.
V § 30 ods. 1 EP sa uvádza, že exekútor je vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom
na jeho pomer k účastníkom exekučného konania možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Zákon tu teda výslovne hovorí o účastníkoch konania, nie iba o povinnom.
Podľa § 37 ods. 1 EP účastníkmi konania sú (okrem iných) oprávnený a povinný. V zmysle
týchto ustanovení je teda exekútor vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na pomer
k oprávnenému možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Z judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva vytvorenej tzv. teórie zdania (Delcourt vs. Belgicko) vyplýva, že súd resp.
aj niektorý iný orgán, ktorý vykonáva justičné funkcie (v danom prípade exekútor) musí byť
nielen subjektívne (fakticky) nezávislý, ale musí sa tak javiť aj objektívne, v očiach strán.
Záruky nezávislosti majú nielen faktickú, ale aj psychologickú povahu. Exekútor nemusí byť
v skutočnosti zaujatý, stačí, že sa javí byť zaujatým v očiach strán. Z existencie ustanovenia
§ 4 EP v našom právnom poriadku, ktorý podľa názoru tunajšieho súdu predstavuje jednu
zo zákonných záruk nestrannosti funkcie súdneho exekútora vyplýva, Že súbežné
vykonávanie funkcie exekútora a akéhokoľvek pracovného pomeru by bolo prekážkou jeho
nestrannosti. Avšak podľa názoru exekučného súdu aj skutočnosť, že súdny exekútor bol
zamestnancom (právneho oddelenia) oprávneného, bez ohľadu na jeho konkrétnu pracovnú
náplň a väzby s inými zamestnancami oprávneného, spolu v spojení s ďalšími
skutočnosťami ako je enormne vysoký počet exekúcií vedených týmto exekútorom v
prospech oprávneného, vrátane vysokého počtu ničím neodôvodnených návrhov
oprávneného na zmenu z pôvodných exekútorov na súdneho exekútora R. K., ktorým boli
exekučné súdy prv než im tento exekútor v zmysle § 30 ods. 3 EP oznámil skutočnosti, že
možno mať pochybností o jeho nezaujatosti vzhľadom na vzťah k oprávnenému, povinné z
dôvodu dispozičného práva oprávneného ku exekučnému konania vyhovieť, ako aj v spojení
so skutočnosťou, že na rozdiel od iných súdnych exekútorov v obdobných veciach súdny
exekútor R. K. v rozpore so znením § 57 ods. 4 EP účinným od 1.6.2010 (novela EP z.č.
144/2010 Z.z.) nepredkladal exekučnému súdu podnety na zastavenie, resp. čiastočné
zastavenie exekúcie pre neprijateľné podmienky v základných spotrebiteľských zmluvách
(je pritom všeobecne známe a súdu známe z jeho úradnej činnosti, že značné množstvo
exekúcií vedených v prospech oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok je pre neprijateľnosť niektorej zmluvnej podmienky v základnej
spotrebiteľskej zmluve čiastočne alebo úplne zastavovaná, ktoré uznesenia boli zasielané aj
exekútorovi JUDr. R. K., čiže mu musela byť táto skutočnosť známa) je okolnosťou, ktorá v
zmysle teórie zdania môže vyvolať v očiach ostatných účastníkov exekučného konania
(predovšetkým povinného) pochybnosť o jeho nezaujatosti. Exekučný súd tak v danom
prípade dospel k záveru, že vyššie uvedený exekútor JUDr. R. K. je vylúčený z tejto exekúcie
a preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.
Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho
exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje
záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných
rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.
Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže
oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom
exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú
zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor
bol zamestnancom účastníka exekučného konania (sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou
vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je
v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne
rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných veciach
sp. zn. I. ÚS 137/2012, II. ÚS 592/2011, IV. ÚS 252/2012). Ak súd vylúči exekútora
z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený
a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci
svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,spravodlivosť musí byť
nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt
vs. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17,
§ 31).
Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok
porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania
(oprávnenej).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu
konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania
exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť
o jeho nezaujatosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými
uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť
po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa
všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše
treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného
súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou
právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v už označených konaniach
a jeho napadnutými uzneseniami.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1
dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí
všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.
II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu
a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom
prijatí sťažností na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj v týchto častiach
sťažností sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
2.3 Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v už označených
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru majú charakter základných
(ústavných) princípov, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri
výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnou
súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných
práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd
dospel k záveru, že v posudzovaných veciach neboli porušené sťažovateľkou označené
základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza
do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
(m. m. IV. ÚS 119/07). Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky aj
v týchto častiach podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú
neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012