Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 445/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B.

F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia Slovenskej

republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Kežmarok v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami z 23. marca 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. júna 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. júla 2012

osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia a

dohovoru postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami z 23. marca 2012 a v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. júna 2012 (spolu ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil exekútora JUDr. R. K. z vykonávania

exekúcie vo veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom

prípade sťažovateľky ako oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod

na jeho vylúčenie.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uvádza, že „v záujme vymoženia jednej

zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej

osobe... a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom

Stáleho rozhodcovského súdu... viedol prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K. ...

exekúcie“.

Okresný súd napadnutými uzneseniami «ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

(správne má byť uvedené „súdneho exekútora“, pozn.) z vykonávania exekúcie. Práve

označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k [ich] vydaniu,

sťažovateľka napáda z hľadiska porušenia jej základných, nižšie definovaných, práv...»

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. a napadnutými uzneseniami porušil jej práva,

konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené (ďalej aj

„Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

Sťažovateľka poukazuje na to, že je „poškodenou osobou a teda subjektom, ktorý

disponuje právom podať individuálnu sťažnosť a zároveň subjektom, ktorého základné

práva majú byť ochránené rozhodnutím ústavného súdu“.

V ďalšej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie

jej v sťažnostiach označených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 5

Er 6/2004, sp. zn. a sp. zn. a napadnuté uznesenia „nelegitímne

a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené Dohovoru

a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný

súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011,

sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo objektívnej

zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom

postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh

exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu

vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom

exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že „Okresný súd Kežmarok

neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 30

Exekučného poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez existencie racionálnych obáv

o legálny a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia splnenia formálnych a materiálnych

podmienok námietky zaujatosti a bez uskutočnenia testu objektívnej a subjektívnej stránky

zaujatosti súdneho exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu

ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13.04.2011, sp. zn. -37, s konečnou

platnosťou rozhodol. Okresný súd Kežmarok vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej

právnej normy a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu

ochranu.“.

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „z odôvodnenia napadnutého

uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu,

že súdny exekútor je zaujatý voči sťažovateľovi – obchodnej spoločnosti P., s. r. o.

Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom odôvodnia uznesenia, nie je možné

na nich prihliadať ako na také, ktoré majú vyvolať právne účinky vylúčenia súdneho

exekútora z výkonu exekúcie. Právna úprava výberu exekútora neumožňuje exekučnému

súdu vylúčiť súdneho exekútora z vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému!

Oprávnený si legálne vyberá exekútora (§ 38 a § 39 Exekučného poriadku), pričom nikdy

nejde o náhodný výber, ale výber založený na pomere oprávneného k exekútorovi, pretože

oprávnený je vedený pri výbere vnútornými úvahami o spoľahlivosti, dôvere a lojálnom

prístupe!“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „vzhľadom k skutočnosti, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu

Okresného súdu Kežmarok odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená

formálna podmienka upravená ust. “.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie a dohovoru tvrdiac, že

,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal

v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval

o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie

výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.

Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli

objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie

so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),

pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod

zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej

v petite sťažností označené práva, resp. označené články a dohovoru boli

napadnutými uzneseniami a postupom okresného súdu predchádzajúcim ich vydaniu

porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené.

Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania.

II.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne

normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto

uznesenia).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a namietanému porušeniu a dohovoru postupom okresného

súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a napadnutými uzneseniami

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2.1 Sťažovateľka v prvom rade svojimi sťažnosťami namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v už označených konaniach

a napadnutými uzneseniami. V obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu

(, , , ) súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) pred vykonávaním exekúcie

(hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej),

považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo

vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u

exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor

vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,

proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník

podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný súd v napadnutých uzneseniach okrem iného uviedol, že «V priebehu

konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z

vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30 ods. 3

Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR z 13. 04. 2011

pod sp. zn. ...

Podľa ust. § 30 ods. 1 EP exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak

so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného

konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti...

Podľa § 30 ods. 3 EP, len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je

vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa ods. 7 môže exekútor v

konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...

Podľa § 30 ods. 11 EP ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii

pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie

poverí súd.

Požiadavka nestrannosti exekútora vyplýva nielen z § 3 EP, ale je ju možno odvodiť

aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Nestrannosť podľa Čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa vzťahuje aj na orgány verejnej

moci „autonómne“, nezávisle od pojmu súd. Podľa názoru ESĽP ide aj o niektoré orgány,

ktoré môžu vykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za súd podlá Čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru ESĽP aj orgán,

ktorý len čiastočne vykonáva funkcie súdu musí byt nezávislý a nestranný.

V § 30 ods. 1 EP sa uvádza, že exekútor je vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom

na jeho pomer k účastníkom exekučného konania možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Zákon tu teda výslovne hovorí o účastníkoch konania, nie iba o povinnom.

Podľa § 37 ods. 1 EP účastníkmi konania sú (okrem iných) oprávnený a povinný. V zmysle

týchto ustanovení je teda exekútor vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na pomer

k oprávnenému možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Z judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva vytvorenej tzv. teórie zdania (Delcourt vs. Belgicko) vyplýva, že súd resp.

aj niektorý iný orgán, ktorý vykonáva justičné funkcie (v danom prípade exekútor) musí byť

nielen subjektívne (fakticky) nezávislý, ale musí sa tak javiť aj objektívne, v očiach strán.

Záruky nezávislosti majú nielen faktickú, ale aj psychologickú povahu. Exekútor nemusí byť

v skutočnosti zaujatý, stačí, že sa javí byť zaujatým v očiach strán. Z existencie ustanovenia

§ 4 EP v našom právnom poriadku, ktorý podľa názoru tunajšieho súdu predstavuje jednu

zo zákonných záruk nestrannosti funkcie súdneho exekútora vyplýva, Že súbežné

vykonávanie funkcie exekútora a akéhokoľvek pracovného pomeru by bolo prekážkou jeho

nestrannosti. Avšak podľa názoru exekučného súdu aj skutočnosť, že súdny exekútor bol

zamestnancom (právneho oddelenia) oprávneného, bez ohľadu na jeho konkrétnu pracovnú

náplň a väzby s inými zamestnancami oprávneného, spolu v spojení s ďalšími

skutočnosťami ako je enormne vysoký počet exekúcií vedených týmto exekútorom v

prospech oprávneného, vrátane vysokého počtu ničím neodôvodnených návrhov

oprávneného na zmenu z pôvodných exekútorov na súdneho exekútora R. K., ktorým boli

exekučné súdy prv než im tento exekútor v zmysle § 30 ods. 3 EP oznámil skutočnosti, že

možno mať pochybností o jeho nezaujatosti vzhľadom na vzťah k oprávnenému, povinné z

dôvodu dispozičného práva oprávneného ku exekučnému konania vyhovieť, ako aj v spojení

so skutočnosťou, že na rozdiel od iných súdnych exekútorov v obdobných veciach súdny

exekútor R. K. v rozpore so znením § 57 ods. 4 EP účinným od 1.6.2010 (novela EP z.č.

) nepredkladal exekučnému súdu podnety na zastavenie, resp. čiastočné

zastavenie exekúcie pre neprijateľné podmienky v základných spotrebiteľských zmluvách

(je pritom všeobecne známe a súdu známe z jeho úradnej činnosti, že značné množstvo

exekúcií vedených v prospech oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je

rozhodcovský rozsudok je pre neprijateľnosť niektorej zmluvnej podmienky v základnej

spotrebiteľskej zmluve čiastočne alebo úplne zastavovaná, ktoré uznesenia boli zasielané aj

exekútorovi JUDr. R. K., čiže mu musela byť táto skutočnosť známa) je okolnosťou, ktorá v

zmysle teórie zdania môže vyvolať v očiach ostatných účastníkov exekučného konania

(predovšetkým povinného) pochybnosť o jeho nezaujatosti. Exekučný súd tak v danom

prípade dospel k záveru, že vyššie uvedený exekútor JUDr. R. K. je vylúčený z tejto exekúcie

a preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje

záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.

Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže

oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom

exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú

zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor

bol zamestnancom účastníka exekučného konania (sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou

vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je

v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne

rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných veciach

sp. zn. , , ). Ak súd vylúči exekútora

z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený

a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť

súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností

o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci

svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,spravodlivosť musí byť

nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt

vs. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17,

§ 31).

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania

(oprávnenej).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania

exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť

o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť

po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv.

Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa

všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše

treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného

súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou

právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v už označených konaniach

a jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa a

dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie a dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa a podľa

dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.

, , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva vlastniť majetok

podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu,

keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu

a právom podľa a dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom

prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj v týchto častiach

sťažností sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnené.

2.3 Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v už označených

konaniach a jeho napadnutými uzneseniami došlo aj k porušeniu a

dohovoru.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia a dohovoru majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri

výklade a uplatňovaní . Uvedené ustanovenia a dohovoru sú vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných

práv a slobôd garantovaných podľa , a preto ak ústavný súd

dospel k záveru, že v posudzovaných veciach neboli porušené sťažovateľkou označené

základné práva podľa a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza

do úvahy ani vyslovenie porušenia a dohovoru

(m. m. ). Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky aj

v týchto častiach podľa pre ich zjavnú

neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012