Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 86/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., Advokátska kancelária F., B. pre namietané porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa a základného práva na súdnu

ochranu a inú právnu ochranu podľa a 4 a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 22. júna 2009 a uznesením Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. z 25. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010

doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

podľa a 4 a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. júna 2009 a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25.

septembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v exekučnej veci sp. zn.

vydal 22. júna 2009 rozhodnutie, ktorým vyhovel námietkam povinného

a exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom v prospech oprávneného (sťažovateľky)

zastavil, pričom v odôvodnení označil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd ako súd

odvolací uznesením sp. zn. z 25. septembra 2009 uvedené prvostupňové

rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Exekučným titulom malo v tomto prípade byť vykonateľné rozhodnutie – platobný

výmer na vymoženie dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení –

poistného v sume 244,57 € s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd „rozhodoval vo veci na základe

skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho rozhodnutia,

resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne stanovených podmienok oprávnený

posudzovať iný orgán“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy konali tiež v rozpore s ustanovením čl. 2

ods. 2 , „keďže rozhodovali vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok

nepriznával, resp. za taxatívne vymedzených zákonných podmienok zveroval túto

rozhodovaciu právomoc inému orgánu“, čím porušili „dôležité zásady právneho štátu,

a to zásadu zákonnej limitácie právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej

istoty sťažovateľa“.

Podľa sťažovateľky v predmetnom exekučnom konaní okresný súd a krajský súd

„ako exekučné súdy po vyše sedem rokov od nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti

platobného výmeru ex offo zastavili exekúciu z dôvodu jeho údajnej nulity“, čím konali

v priamom rozpore „s právnym poriadkom a nad rámec zákonom zverených kompetencií“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že „Povinný svoje právo domáhať sa súdneho

preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nevyužil, ako

aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo

Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný

súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne

preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru...

V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené

konkurzné konanie. V zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze tak dňom

vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty oprávnenie nakladať

s majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súviseli s

nakladaním s majetkom konkurznej podstaty. Počas trvania konkurzu sa na činnosť a

právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z

vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených

skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca

konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný

výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)...

Pohľadávka z titulu Platobného výmeru bola postúpená na sťažovateľa a keďže

Povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú Platobným výmerom, Sťažovateľ inicioval

na Okresnom súde Trenčín exekučné konanie sp. zn. , predmetom ktorého

bolo vymoženie predpísaného dlžného poistného...“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:

«Samotné vyhlásenie nulity správneho rozhodnutia by však z pohľadu

hmotnoprávnych účinkov danej absolútnej neplatnosti správneho rozhodnutia nebolo

postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého

by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je

však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti...

Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací KS

TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle SR,

keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku

síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,

avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok

zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými

sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR

v Náleze sp. zn. -19 zo dňa 10.12.2008 uvádza v súvislosti s údajnou

neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné

výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia

prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto

rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom a nie okresnému súdu v posudzovanom

exekučnom konaní...“».

Sťažovateľka považuje tiež uznesenia okresného súdu a krajského súdu

za „arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia...“.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -66 zo dňa

25.09.2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. -26 zo

dňa 22.06.2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu

práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľa garantovaných , a ods. 4 SR, ust. ,

ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -66 zo dňa

25.09.2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. Zn49 -26 zo dňa

22.06.2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

označených základných práv podľa a a 4 a

listiny, ako aj podľa práva čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 49

z 22. júna 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného

v . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať iba v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka

využila zákonnú možnosť a obrátila sa svojím odvolaním na krajský súd, ktorý na základe

jej opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať

na základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu

sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie označených

základných práv zaručených a listinou a práva zaručeného podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. septembra 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení

označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací

v rámci exekučného konania sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity

exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu

a charakter konania, v ktorom tak učinil, takže podľa jej názoru krajský súd (ale tiež

aj okresný súd) konal aj v rozpore s . Okrem toho sťažovateľka tvrdila,

že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil a toto rozhodnutie je arbitrárne.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto článku podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd vydal 15. mája 2008

poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*048854 pre súdneho exekútora. Predmetom

exekučného konania bol vymáhaný nárok v sume 244,57 € s príslušenstvom a exekučným

titulom v danej veci bol platobný výmer č. 470/2005 z 24. mája 2005 vydaný správcom

konkurznej podstaty úpadcu.

V procesnom postavení oprávneného bola sťažovateľka, ktorá pohľadávku vymáhanú

v rámci exekučného konania mala nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok

uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu ako postupcom a ňou

ako postupníkom.

Okresný súd uznesením č. k. -26 z 22. júna 2009 vyhovel námietkam

povinného proti exekúcii a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo

rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 1.7.1999, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 17.7.1999, číslo 3215/1999-A, tomuto subjektu zrušené

povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne v zmysle v znení

neskorších predpisov. Podľa v znení účinnom v čase

vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa

vstúpila do likvidácie...

Vzhľadom na uvedené zrušená poisťovňa a neskôr ani správca konkurznej podstaty

nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní a takýmto

spôsobom vykonávať právomoc verejného orgánu, ktorá bola zo zákona zverená len

poisťovniam s platným povolením na vykonávanie zdravotníckej starostlivosti. Na tom

nemohol nič zmeniť ani nový právny stav, ktorý nastal po vyhlásení konkurzu...

Právomoc vyrubovať zdravotné poistenie nie je možné odvodzovať ani zo zák.

č. , ktorý ako predpis súkromného práva nemohol založiť úpadcovi a správcovi

konkurznej podstaty právo vydávať individuálne správne akty, ktorými platobné výmery

vyrubujúce poistné na zdravotné poistenie bezpochyby sú. Uvedenému záveru neodporuje

ani skutočnosť, že v zmysle ust. na správcu

konkurznej podstaty prešlo oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Nakladanie

s majetkom podstaty v kontexte zákona o konkurze a vyrovnaní nezahŕňa právo

autoritatívnymi rozhodnutiami zakladať práva a povinnosti iným subjektom, ktoré právo

patrí len orgánom verejnej moci.

Na základe uvedeného má súd za to, že sú tu dôvody, pre ktoré je exekúcia

neprípustná. Exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol

vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vydaný v rozpore so zákonom a osobou, ktorá

na takéto konanie nebola oprávnená. Súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul

je ničotným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu a exekúciu zastavil.“

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -66 z 25. septembra 2009 tak, že napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného

konštatoval:

„Vzhľadom na väčšie množstvo exekučných vecí oprávneného, už aj prejednaných

Krajským súdom v Trenčíne, je odvolaciemu súdu známe, že z výpisu z obchodného registra

už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. vyplýva, že tento subjekt sa dostal do likvidácie zo

zákona ( ) a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 20.04.2001, č. k. -30 bol podľa vyhlásený na majetok

poisťovne konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal dňa

24.05.2002 platobný výmer. Dňa 07.07.2005 bola pohľadávka vyplývajúca z platobného

výmeru postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávok na oprávneného.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva

na základe vykonateľnej notárskej zápisnice... Okrem iných, exekúciu je možné vykonať

na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy

vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ EP)...

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobný výmer, ktorý mal byt'

v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom

konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce

vyriešiť otázku, či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným

titulom, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu

konkurznej podstaty.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré

existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom

podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním

s majetkom podstaty ( o konkurze a vyrovnaní).

Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty

orgánu verejnej moci (správy).

...Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty

dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie správcovi

konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje,

správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty,

ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 EP.

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým,

či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku,

a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom

o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov

je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak

rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely

exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok,

že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej

moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom

konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že

v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.

Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého

stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je paaktom, preto

exekúcia nemala byť ani nariadená. Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval preto

za opodstatnené, už aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa

22.04.2009.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 ako vecne správne potvrdil.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo

podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených

sťažovateľkou.

Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadné námietky sťažovateľky,

a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský

súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným

súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné

ustanovenia v znení neskorších predpisov

pojednávajúce o správnom súdnictve.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť

na návrh alebo aj bez návrhu. Možnosť zastaviť exekúciu súdom bez návrhu Exekučný

poriadok (z hľadiska dôvodov, okolností a pod.) bližšie neupravuje. Je však nesporné,

že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu

konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne

o zastavení exekúcie. Je tiež nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd

dospel k záveru, že neexistuje relevantné rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku,

ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil

so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného konania.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd dostatočne

sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie

je možné ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru č. 470/2005

z 24. mája 2005 vôbec nemala začať. Ústavný súd bez toho, aby považoval za potrebné

podrobnejšie argumentovať, konštatuje, že závery oboch konajúcich súdov o tom,

že správca konkurznej podstaty je nepríslušným orgánom na vydávanie platobných výmerov

zdravotnej poisťovne v konkurze, a teda jeho „rozhodnutie“ majúce povahu nulitného aktu

(paaktu), ktorý nemohol mať žiadne účinky ani nikoho zaväzovať, sú úplne správne

a celkom logicky a rozumne reflektujú právnu úpravu obsiahnutú v relevantných právnych

predpisoch. Za rovnako správny a v žiadnom prípade nie svojvoľný alebo arbitrárny treba

považovať záver krajského súdu prezentovaný v odôvodnení jeho rozhodnutia, že platobný

výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom,

na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných

veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým

sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd

konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp.

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (, ).

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci sa

odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. -19

z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález.

V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú

právnu situáciu, keď námietky v sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý v rámci

exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné

možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci

odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením

krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa , a to vychádzajúc z toho, že absencia

porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho

charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku

(obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že (a v rámci odôvodnenia sťažnosti

tvrdený rozpor postupu súdov v napadnutých konaniach s ) neobsahuje

konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery

o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným

porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne z hľadiska dodržania zásad

spravodlivého procesu) ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (obdobne ).

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010