Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1693 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1786)III. ÚS 86/2010
PDF · 233.49 KB
No categories available
III. ÚS 86/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., Advokátska kancelária F., B. pre namietané porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu
ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49 Er/934/2008 z 22. júna 2009 a uznesením Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 4 CoE/106/2009 z 25. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010
doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 49 Er/934/2008 z 22. júna 2009 a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE/106/2009 z 25.
septembra 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v exekučnej veci sp. zn.
49 Er/934/2008 vydal 22. júna 2009 rozhodnutie, ktorým vyhovel námietkam povinného
a exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom v prospech oprávneného (sťažovateľky)
zastavil, pričom v odôvodnení označil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd ako súd
odvolací uznesením sp. zn. 4 CoE/106/2009 z 25. septembra 2009 uvedené prvostupňové
rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Exekučným titulom malo v tomto prípade byť vykonateľné rozhodnutie – platobný
výmer na vymoženie dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení –
poistného v sume 244,57 € s príslušenstvom.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd „rozhodoval vo veci na základe
skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho rozhodnutia,
resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne stanovených podmienok oprávnený
posudzovať iný orgán“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv.
Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy konali tiež v rozpore s ustanovením čl. 2
ods. 2 ústavy, „keďže rozhodovali vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok
nepriznával, resp. za taxatívne vymedzených zákonných podmienok zveroval túto
rozhodovaciu právomoc inému orgánu“, čím porušili „dôležité zásady právneho štátu,
a to zásadu zákonnej limitácie právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej
istoty sťažovateľa“.
Podľa sťažovateľky v predmetnom exekučnom konaní okresný súd a krajský súd
„ako exekučné súdy po vyše sedem rokov od nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti
platobného výmeru ex offo zastavili exekúciu z dôvodu jeho údajnej nulity“, čím konali
v priamom rozpore „s právnym poriadkom a nad rámec zákonom zverených kompetencií“.
Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že „Povinný svoje právo domáhať sa súdneho
preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nevyužil, ako
aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo
Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný
súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne
preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru...
V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené
konkurzné konanie. V zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze tak dňom
vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty oprávnenie nakladať
s majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súviseli s
nakladaním s majetkom konkurznej podstaty. Počas trvania konkurzu sa na činnosť a
právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z
vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených
skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca
konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný
výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)...
Pohľadávka z titulu Platobného výmeru bola postúpená na sťažovateľa a keďže
Povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú Platobným výmerom, Sťažovateľ inicioval
na Okresnom súde Trenčín exekučné konanie sp. zn. 61 Er/1295/2008, predmetom ktorého
bolo vymoženie predpísaného dlžného poistného...“.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:
«Samotné vyhlásenie nulity správneho rozhodnutia by však z pohľadu
hmotnoprávnych účinkov danej absolútnej neplatnosti správneho rozhodnutia nebolo
postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého
by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je
však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti...
Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací KS
TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku
síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,
avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok
zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými
sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky...
Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR
v Náleze sp. zn. I. ÚS 415/08-19 zo dňa 10.12.2008 uvádza v súvislosti s údajnou
neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné
výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia
prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto
rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom a nie okresnému súdu v posudzovanom
exekučnom konaní...“».
Sťažovateľka považuje tiež uznesenia okresného súdu a krajského súdu
za „arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia...“.
Vzhľadom na už uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 CoE/106/2009-66 zo dňa
25.09.2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49 Er/934/2008-26 zo
dňa 22.06.2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu
práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva
Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1,
ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 CoE/106/2009-66 zo dňa
25.09.2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. Zn49 Er/934/2008-26 zo dňa
22.06.2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov
právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd
v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj podľa práva čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 49
Er/934/2008 z 22. júna 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného
v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať iba v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka
využila zákonnú možnosť a obrátila sa svojím odvolaním na krajský súd, ktorý na základe
jej opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať
na základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu
sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať
prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie označených
základných práv zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoE/106/2009 z 25. septembra 2009.
Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení
označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací
v rámci exekučného konania sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým bola
exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity
exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu
a charakter konania, v ktorom tak učinil, takže podľa jej názoru krajský súd (ale tiež
aj okresný súd) konal aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Okrem toho sťažovateľka tvrdila,
že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil a toto rozhodnutie je arbitrárne.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto článku ústavy podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd vydal 15. mája 2008
poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*048854 pre súdneho exekútora. Predmetom
exekučného konania bol vymáhaný nárok v sume 244,57 € s príslušenstvom a exekučným
titulom v danej veci bol platobný výmer č. 470/2005 z 24. mája 2005 vydaný správcom
konkurznej podstaty úpadcu.
V procesnom postavení oprávneného bola sťažovateľka, ktorá pohľadávku vymáhanú
v rámci exekučného konania mala nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu ako postupcom a ňou
ako postupníkom.
Okresný súd uznesením č. k. 49 Er/934/2008-26 z 22. júna 2009 vyhovel námietkam
povinného proti exekúcii a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo
rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 1.7.1999, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 17.7.1999, číslo 3215/1999-A, tomuto subjektu zrušené
povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne v zmysle zák. č. 273/1994 Z. z. v znení
neskorších predpisov. Podľa § 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom v čase
vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa
vstúpila do likvidácie...
Vzhľadom na uvedené zrušená poisťovňa a neskôr ani správca konkurznej podstaty
nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní a takýmto
spôsobom vykonávať právomoc verejného orgánu, ktorá bola zo zákona zverená len
poisťovniam s platným povolením na vykonávanie zdravotníckej starostlivosti. Na tom
nemohol nič zmeniť ani nový právny stav, ktorý nastal po vyhlásení konkurzu...
Právomoc vyrubovať zdravotné poistenie nie je možné odvodzovať ani zo zák.
č. 328/1991 Zb., ktorý ako predpis súkromného práva nemohol založiť úpadcovi a správcovi
konkurznej podstaty právo vydávať individuálne správne akty, ktorými platobné výmery
vyrubujúce poistné na zdravotné poistenie bezpochyby sú. Uvedenému záveru neodporuje
ani skutočnosť, že v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) zák. č. 328/1991 Zb. na správcu
konkurznej podstaty prešlo oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Nakladanie
s majetkom podstaty v kontexte zákona o konkurze a vyrovnaní nezahŕňa právo
autoritatívnymi rozhodnutiami zakladať práva a povinnosti iným subjektom, ktoré právo
patrí len orgánom verejnej moci.
Na základe uvedeného má súd za to, že sú tu dôvody, pre ktoré je exekúcia
neprípustná. Exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vydaný v rozpore so zákonom a osobou, ktorá
na takéto konanie nebola oprávnená. Súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul
je ničotným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu a exekúciu zastavil.“
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 4 CoE/106/2009-66 z 25. septembra 2009 tak, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného
konštatoval:
„Vzhľadom na väčšie množstvo exekučných vecí oprávneného, už aj prejednaných
Krajským súdom v Trenčíne, je odvolaciemu súdu známe, že z výpisu z obchodného registra
už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. vyplýva, že tento subjekt sa dostal do likvidácie zo
zákona (§ 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z.) a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 20.04.2001, č. k. 7 K/70/2001-30 bol podľa zák. č. 328/1991 Zb. vyhlásený na majetok
poisťovne konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal dňa
24.05.2002 platobný výmer. Dňa 07.07.2005 bola pohľadávka vyplývajúca z platobného
výmeru postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávok na oprávneného.
Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva
na základe vykonateľnej notárskej zápisnice... Okrem iných, exekúciu je možné vykonať
na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy
vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ EP)...
Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobný výmer, ktorý mal byt'
v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom
konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce
vyriešiť otázku, či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným
titulom, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu
konkurznej podstaty.
Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré
existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca
konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom
podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním
s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní).
Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty
orgánu verejnej moci (správy).
...Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty
dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie správcovi
konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje,
správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty,
ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 EP.
Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým,
či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku,
a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom
o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov
je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak
rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely
exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok,
že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej
moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.
Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom
konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že
v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.
Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého
stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je paaktom, preto
exekúcia nemala byť ani nariadená. Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval preto
za opodstatnené, už aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 MCdo/20/2008 zo dňa
22.04.2009.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.“
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo
podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených
sťažovateľkou.
Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadné námietky sťažovateľky,
a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský
súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným
súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné
ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
pojednávajúce o správnom súdnictve.
V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť
na návrh alebo aj bez návrhu. Možnosť zastaviť exekúciu súdom bez návrhu Exekučný
poriadok (z hľadiska dôvodov, okolností a pod.) bližšie neupravuje. Je však nesporné,
že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu
konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne
o zastavení exekúcie. Je tiež nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd
dospel k záveru, že neexistuje relevantné rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku,
ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil
so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného konania.
Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd dostatočne
sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie
je možné ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru č. 470/2005
z 24. mája 2005 vôbec nemala začať. Ústavný súd bez toho, aby považoval za potrebné
podrobnejšie argumentovať, konštatuje, že závery oboch konajúcich súdov o tom,
že správca konkurznej podstaty je nepríslušným orgánom na vydávanie platobných výmerov
zdravotnej poisťovne v konkurze, a teda jeho „rozhodnutie“ majúce povahu nulitného aktu
(paaktu), ktorý nemohol mať žiadne účinky ani nikoho zaväzovať, sú úplne správne
a celkom logicky a rozumne reflektujú právnu úpravu obsiahnutú v relevantných právnych
predpisoch. Za rovnako správny a v žiadnom prípade nie svojvoľný alebo arbitrárny treba
považovať záver krajského súdu prezentovaný v odôvodnení jeho rozhodnutia, že platobný
výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom,
na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu.
V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných
veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým
sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd
konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných
súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp.
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).
Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci sa
odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. I. ÚS 415/08-19
z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález.
V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú
právnu situáciu, keď námietky v sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý v rámci
exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné
možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci
odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením
krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia
porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti
všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho
charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku
(obdobne napr. III. ÚS 27/08).
Ústavný súd konštatuje, že čl. 46 ods. 4 ústavy (a v rámci odôvodnenia sťažnosti
tvrdený rozpor postupu súdov v napadnutých konaniach s čl. 2 ods. 2 ústavy) neobsahuje
konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery
o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným
porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne z hľadiska dodržania zásad
spravodlivého procesu) ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (obdobne III. ÚS 386/09).
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2010