Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 329/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., pre

namietané porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici č. k. -55 z 25. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -55 z 25.

mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľ je právnickou osobou, založenou podľa slovenského práva; v rámci

svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe Zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 24. 06. 2003 poskytol

Sťažovateľ úver vo výške 165,97 Eur (t. j. 5 000,02 Sk). Zmluva o. i. obsahovala

ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť

sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi

poskytnutý úver v 13-ich dvojtýždňových splátkach v sume 19,92 Eur (600,11 Sk)

dvojtýždenne od 08. 07. 2003.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t. j. medzi sťažovateľom

a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol

priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré

mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.

Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním

úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver okamžite

splatný. Dňa 13. 10. 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska zápisnica

bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 13. 02. 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny

exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom dňa

12. 03. 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.

Dňa 08. 02. 2007 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo

udelené dňa 12. 03. 2004 poverenie na výkon exekúcie. ...

Okresný súd Žiar nad Hronom ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie

o exekučnej agende v danej veci uznesením zo dňa 03. 02. 2010, sp. zn. -44

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal dňa 24. 02. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací

uznesením zo dňa 25. 05. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 03. 02. 2010 ako

vecne a právne správne. ...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho

vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už

prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie

v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok.

Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1

Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.

predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. ...

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci

rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho

zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru. ...»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského

súdu č. k. -55 z 25. mája 2010 bolo porušené jej právo podľa čl. 1

dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 798,01 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 179,80 €.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 1

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -55 z 25. mája

2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -44 z 3. februára 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej

zastavení z dôvodu absolútnej neplatnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí sformuloval dôvody vyhlásenia exekúcie za

neprípustnú a jej zastavenia takto:

„Súd zistil, že oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere. Súčasťou zmluvy bolo aj

splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. Následne bola notárom napísaná notárska zápisnica, kde za povinného

konal a zápisnicu podpísal splnomocnený advokátsky koncipient na základe substitučného

plnomocenstva. Pri uzatváraní zmluvy o úvere však povinný nemal možnosť voľby výberu

zástupcu, pretože zo zmluvy je zrejmé, že pri jej uzatváraní bola použitá predtlač

vyhotovená veriteľom, oprávneným, v ktorej už bola osoba splnomocnenca - advokáta,

určená. Udelenie takéhoto plnomocenstva (uzavretia dohody o plnomocenstve)

splnomocniteľom, povinným, nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia a to, že

splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného ako aj slobodnú voľbu pri

voľbe svojho splnomocnenca. Z uvedeného je zrejmé, že záujmy splnomocneného advokáta

sú v rozpore so záujmami povinného a preto dohoda o plnomocenstve je absolútne

neplatná. Absolútna neplatnosť dohody o plnomocenstve má za následok, že substitút

nemohol zastupovať povinného pri spisovaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu a

teda notárska zápisnica neobsahuje jednu z materiálnych podmienok vykonateľnosti a to

súhlas povinného s vykonateľnosťou a nie je exekučným titulom.“

Krajský súd sa s argumentáciou okresného súdu stotožnil a jeho rozhodnutie ako

vecne správne potvrdil, pričom okrem iného uviedol:

«Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou

skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované

široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,

ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva

uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému

bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,

odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok

v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či

vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec

v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený

zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote,

o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je

obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony

splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj

na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22

ods. 2 , s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje.

Okrem už konštatovaných vád „udeleného“ plnomocenstva na dôvažok je potrebné

spomenúť i zásadnú skutočnosť, že povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si

splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante

konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred

pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec

hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že

splnomocnenec bude hájiť záujem povinného ako aj slobodná voľba pri výbere svojho

splnomocnenca. Už len všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v odvolaním

napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za

následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda

plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov

uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne

účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva

nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená

notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.»

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť

na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,

za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na

základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57

ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok, určenie

okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné

vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu

konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To

znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto

predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu

vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého bola

exekúcia vykonávaná, t. j. notárska zápisnica o uznaní záväzku je neplatná, a teda nie je

v zmysle § 41 Exekučného poriadku spôsobilým exekučným titulom, správne rozhodol, ak

sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného

konania (m. m. , ).

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj okresného

súdu dospel k záveru, že nimi nemohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať majetok

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony

podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku)

a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Nemožno

akceptovať námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením exekúcie došlo zo strany

štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere, pretože

zmluva o úvere nebola napadnutým uznesením krajského súdu vôbec dotknutá a jej

posúdenie nebolo ani pre rozhodovania okresného súdu a krajského súdu v danej veci

relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskej

zápisnice, ktorou bol uznaný záväzok dlžníka z tejto zmluvy o úvere. Aj keď krajský súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená

za neprípustnú z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného

z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde

podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej

peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy a v prípade úspechu v konaní aj práva súdom

priznanú pohľadávku exekučne vymáhať.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje za potrebné tiež uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr.

, , ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné

princípy postupu vyplývajúce z až . V opačnom prípade by sa ústavný

súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná súvislosť

medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu a napádaným uznesením

krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľky podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

sťažovateľkou v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010