Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)I. ÚS 69/04
PDF · 202.5 KB
No categories available
I. ÚS 69/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 69/04-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2004
predbežne prerokoval sťažnosť 1. Slovenskej republiky, zastúpenej Okresnou prokuratúrou
Bratislava III, a 2. generálneho prokurátora Slovenskej republiky, vo veci porušenia ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2002 sp. zn. M Cdo 37/01 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Okresnou prokuratúrou Bratislava III, a
generálneho prokurátora Slovenskej republiky o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2003
doručená sťažnosť 1. Slovenskej republiky, zastúpenej Okresnou prokuratúrou Bratislava
III, a 2. generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „sťažovatelia“, resp.
„sťažovateľ 1“ alebo „sťažovateľ 2“), zastúpených JUDr. I. A., okresnou prokurátorkou
Bratislava III, a JUDr. M. H., generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, ktorou
namietali porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) z 18. decembra 2002 sp. zn. M Cdo 37/01.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že: «Návrhom zo dňa 2. novembra 1995 č. k.
Pc 2030/95-9 sa sťažovateľ v 1. rade voči odporcom: 1) Západoslovenské lesy š. p., Pekná
cesta č. 19, Bratislava, 2) Ing. I. K., J., 3) E. K., J., domáhal určenia neplatnosti prevodu
majetku štátu na iné osoby, a to na základe článku IV. ods. 1 zákona č. 17/1993 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti
orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde
národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zákon č. 92/1991
Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 17/1993 Z. z.“).
V priebehu konania o tomto návrhu došlo k rozdeleniu odporcu v 1. rade – š. p.
Západoslovenské lesy – na dva štátne podniky – š. p. Lesy Bratislava a š. p. Lesy Trenčín.
Práva a povinnosti súvisiace s právnym vzťahom, tvoriacim predmet konania o návrhu
sťažovateľa v 1. rade, prešli na š. p. Lesy Bratislava (ako o tom svedčia napokon i listinné
dôkazy, obsiahnuté v spise Okresného súdu Bratislava – vidiek, neskôr Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. V-2 7 C 169/95 na č. l. 59, 73 – 77).
Po vykonanom dokazovaní vyniesol Okresný súd Bratislava III dňa 9. 9. 1998 pod č.
k. V-2 7 C 169/95-83 rozsudok, ktorým návrh zamietol a odporcom nepriznal náhradu trov
konania. Rešpektujúc skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo, označil Okresný súd
Bratislava III v predmetnom rozsudku odporcu v 1. rade, a to „Lesy Bratislava š. p., Pekná
cesta 19, Bratislava“. V dôsledku odvolania navrhovateľa konal vo veci Krajský súd
v Bratislave, ktorý rozsudkom zo 17. februára 1999 č. k. 17 Co 444/98-116 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcom 1) až 3) nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania.
Po vynesení tohto rozsudku, avšak ešte pred jeho doručením, došlo s účinnosťou od
29. 10. 1999 k zlúčeniu š. p. Lesy Bratislava spolu s ďalšími štátnymi podnikmi obdobného
zamerania, čím vznikol štátny podnik Lesy Slovenskej republiky so sídlom v Banskej
Bystrici, nám. SNP č. 8. O tejto zmene však všeobecné súdy konajúce vo veci nemali
vedomosť, pretože im to nikto neoznámil. Zrejme preto Okresný súd Bratislava III dňa
13. 6. 2000 doručoval vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave odporcovi v 1.
rade na adresu „Západoslovenské lesy, š. p., Pekná cesta 19, 813 52 Bratislava 3“. Až na
doklade o doručení tohto rozsudku sa nachádza odtlačok pečiatky Lesy Slovenskej
republiky, štátny podnik Banská Bystrica, pracovisko Bratislava (č. l. 123 spisu).
Oba vyššie citované rozsudky napadol mimoriadnym dovolaním generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“) dňa 25. júna 2001 pod č.
k. VI Pz 683/00-2. O tomto mimoriadnom dovolaní konal Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „súd“) pod sp. zn. M Cdo 37/01, pričom konanie uznesením z 18. decembra 2002
č. k. M Cdo 37/01 zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie súd v podstate odôvodnil konštatovaním, že „generálny
prokurátor SR v mimoriadnom dovolaní z 25. 6. 2001 označil za jedného z účastníkov
konania (žalovaného v 1. rade) subjekt, ktorý od 29. 10. 1999 neexistuje; od tohto časového
úseku totiž správu lesného a iného majetku (okrem iného) vo vlastníctve Slovenskej
republiky, vykonáva právnická osoba s názvom: Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik so
sídlom v Banskej Bystrici, Nám. SNP č. 8.
Ak v konaní, v ktorom sa účastenstvo zakladá § 90, vety prvej, O. s. p., bol označený
za účastníka konania ten, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, ide o nedostatok
podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Preto je súd povinný v ktoromkoľvek štádiu
konania k tomuto nedostatku podmienky konania prihliadnuť a konanie zastaviť tak, ako to
musel urobiť v tomto prípade i dovolací súd (§ 103, § 104 ods. 1, § 243c O. s. p.)“.
Týmto uznesením došlo k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu
ochranu.
Podľa § 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“), občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti
a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany
práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.
Podľa § 42 ods. 3 OSP, pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie
náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý
účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.
Podľa § 43 OSP predseda senátu vyzve účastníkov, aby nesprávne, neúplné alebo
nezrozumiteľné podanie v určenej lehote opravili alebo doplnili. Poučuje účastníkov aj
o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť.
Ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní a v konaní
nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastaví. O týchto následkoch musí
byť účastník poučený.
Podľa § 90 OSP účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný)
alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.
Podľa § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1, vety prvej, ods. 2, vety prvej, ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to
vhodné opatrenia.
Podľa § 241 ods. 1 vety prvej OSP v dovolaní sa musí popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať
na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha.
Podľa § 243h OSP v mimoriadnom dovolaní sa musí popri všeobecných
náležitostiach podania (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda.
Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“) zlučovaný podnik zaniká a jeho majetok
a záväzky prechádzajú na preberajúci podnik.
Týmito ustanoveniami sa súd dôsledne neriadil.
Základným pochybením súdu bolo, že mimoriadne dovolanie sťažovateľa v 2. rade
podriadil režimu ustanovenia § 90 OSP (ktorý napokon aj nesprávne citoval slovami
„podľa § 90, vety prvej O. s. p. ...“), ako keby bolo návrhom na začatie konania.
Mimoriadne dovolanie je však mimoriadnym opravným prostriedkom, a preto podlieha
režimu podania. Jeho náležitosti stanovuje § 243h OSP s použitím § 42 ods. 3 OSP. Tieto
náležitosti mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„mimoriadne dovolanie“) má.
Keďže sa prokurátor pri podávaní mimoriadneho dovolania riadi ustanoveniami
§ 243h OSP s použitím § 42 ods. 3 OSP, nepodáva mimoriadne dovolanie proti určitým
účastníkom konania, ale proti určitému rozhodnutiu súdu. Toto rozhodnutie musí presne
označiť, z čoho vyplýva jeho povinnosť použiť tie isté údaje o účastníkoch konania, ktoré sa
uvádzajú v záhlaví rozsudku. Pritom je právne bezvýznamné, či v období od vydania
rozsudku do podania mimoriadneho dovolania prišlo k zmenám vo vzťahu k niektorému
z účastníkov.
Zo spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. V-2 7 C 169/95, ani z uznesenia súdu
č. k. M Cdo 37/01 z 18. decembra 2002 nevyplýva, akým spôsobom sa súd dozvedel, že
žalovaný v 1. rade, t. j. Lesy Bratislava š. p., Pekná cesta 19, Bratislava, od 29. októbra
1999 neexistuje. Bez ohľadu na spôsob tohto zistenia bolo povinnosťou súdu skúmať, či
práva a povinnosti zaniknutého subjektu neprešli na iný subjekt, a to tým skôr, ak sám
konštatuje, že „správu lesného a iného majetku (okrem iného) vo vlastníctve Slovenskej
republiky, vykonáva právnická osoba s názvom: Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik so
sídlom v Banskej Bystrici, nám. SNP č. 8“. Až podľa výsledkov takéhoto skúmania by bolo
možné v súlade so zákonom zvážiť odstraniteľnosť alebo neodstraniteľnosť podmienky
konania. Takéto šetrenie – ako vyplýva z vyššie citovaného uznesenia – súd nevykonal.
Ak by súd postupoval štandardným spôsobom, musel by sa pred svojím rozhodnutím
oboznámiť s rozhodnutím príslušného registrového súdu – či už Okresného súdu Bratislava
I z 29. októbra 1999 č. k. ZPZ: 44/Pš/1999, Pš 313/B vo vzťahu k zaniknutému štátnemu
podniku Lesy Bratislava, alebo Okresného súdu v Banskej Bystrici z 29. októbra 1999 č. k.
ZPZ: 41/Pš/1999, Pš 155/S vo vzťahu k novovzniknutému štátnemu podniku Lesy Slovenskej
republiky. Z ktoréhokoľvek z týchto rozhodnutí mohol súd získať informáciu, že štátny
podnik Lesy Bratislava zanikol zlúčením do štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky,
ktorý preberá na seba všetky práva, záväzky a pohľadávky, aj neznáme, po zrušenom
štátnom podniku Lesy Bratislava. Z toho potom ďalej vyplýva, že na štátny podnik prešlo zo
zákona (§ 14 ods. 4 zákona o štátnom podniku) aj právo (pasívna legitimácia) byť
účastníkom konania vo veci návrhu podaného sťažovateľom v 1. rade, a teda aj konania
o mimoriadnom dovolaní, vedeného súdom pod sp. zn. M Cdo 37/01. Nebol tu daný žiaden
nedostatok podmienky konania a bolo preto povinnosťou súdu po upresnení zmien na strane
žalovaného v 1. rade preskúmať mimoriadne dovolanie z vecného hľadiska a rozhodnúť
v merite veci. Ak tak súd v danom prípade nepostupoval, ale v rozpore s platným právnym
poriadkom konanie zastavil, porušil právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu a inú právnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ak by Ústavný súd Slovenskej republiky nemienil prisvedčiť vyššie uvedenej
argumentácii a dospel by k záveru, že v mimoriadnom dovolaní bol žalovaný v 1. rade
označený nesprávne, aj v takomto prípade je potrebné poukázať na procesné pochybenie
súdu, ktoré malo za následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle článku 46 ods. 1 ústavy. V takomto prípade by bolo povinnosťou súdu vyzvať
sťažovateľa v 1. rade (ako účastníka konania) alebo sťažovateľa v 2. rade (ako podateľa
mimoriadneho dovolania), aby vadu v označení žalovaného v 1. rade odstránil, a súčasne
ho poučiť, že neodstránenie vady bude mať za následok zastavenie konania. Len následne,
ak by bol subjekt oslovený súdom nečinný, by bolo možné uvažovať o prípadnom zastavení
konania.
Nemožno napokon vylúčiť ani predpoklad, že nezákonným zastavením konania
o mimoriadnom dovolaní bolo porušené aj právo generálneho prokurátora Slovenskej
republiky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy, pretože generálny
prokurátor Slovenskej republiky má právo, aby súd preskúmal podané mimoriadne
dovolanie po vecnej stránke a rozhodol o ňom. Existencia tohto práva nevylučuje existenciu
obdobného práva účastníkov konania.
Právny vzťah spočívajúci v prevode majetku štátu na iné osoby, je vzťahom
občianskoprávnym. Rovnako občianskoprávnym vzťahom je potom i právny vzťah
spočívajúci v spore o neplatnosť takéhoto prevodu. Slovenská republika je účastníkom
právneho vzťahu spočívajúceho v spore o neplatnosť prevodu majetku štátu na iné osoby
(čl. IV. ods. 1 zákona č. 17/1993 Z. z.); je preto právnickou osobou (§ 21 Občianskeho
zákonníka).
Proti uzneseniu súdu nie je prípustný opravný prostriedok [§ 202 ods. 3, písm. e),
§ 243f ods. 2, písm. c) OSP]. Uznesenie súdu z 18. decembra 2002 č. k. M Cdo 37/01
nadobudlo právoplatnosť 21. januára 2003.
Túto ústavnú sťažnosť podáva aj generálny prokurátor Slovenskej republiky,
využívajúc pritom jednak oprávnenie, dané mu ustanovením § 29 písm. a) zákona
č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, ako aj preto, že
uznesením z 18. decembra 2002 č. k. M Cdo 31/97 súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že túto ústavnú sťažnosť podala oprávnená
osoba riadne a včas. Obaja sťažovatelia podávajú túto sťažnosť súčasne z opatrnosti,
vedení snahou predísť odmietnutiu sťažnosti len z formálnych dôvodov.»
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd podľa
čl. 127 ods. 2 ústavy vydal tento nález:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2002 č. k. Mcdo
37/01, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. marca 2003 (...), bolo porušené právo
sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej
republiky; ústavný súd uznesenie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia, a to 1. Slovenská republika, zastúpená Okresnou prokuratúrou
Bratislava III, a 2. generálny prokurátor Slovenskej republiky, namietali porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra
2002 sp. zn. M Cdo 37/01.
Podľa čl. 127 ústavy predmetom ochrany ústavného súdu sú len základné práva alebo
slobody fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ich ľudské práva a základné slobody
vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, pričom ochrana podľa uvedeného článku ústavy sa poskytuje voči nositeľom
verejnej moci. Sťažovatelia, konkrétne Slovenská republika, zastúpená Okresnou
prokuratúrou Bratislava III, a generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorí sú sami
nositeľmi verejnej moci, sa nemôžu domáhať ochrany podľa čl. 127 ústavy, preto je ich
sťažnosť nezlučiteľná rationae materiae a rationae personae s týmto článkom ústavy.
Tento článok v znení účinnom od 1. januára 2002 podľa názoru ústavného súdu
zvýraznil prirodzenú koncepciu základných práv a slobôd podľa ústavy okrem iného aj tým,
že z hľadiska ochrany poskytovanej ústavným súdom už nerozlišuje medzi ochranou
základných práv a slobôd zaručených v ústave a ochranou ľudských práv a základných
slobôd zaručených v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných
slobodách, že bez ohľadu na tento prameň práva môže ústavný súd rovnakým spôsobom
sankcionovať ich porušenia tým, že napr. zruší rozhodnutie, opatrenie alebo zásah, ktorým
boli porušené, a dokonca môže priznať tomu, koho práva boli takto porušené, primerané
finančné zadosťučinenie, čo sú právne prostriedky nápravy svojou povahou typické pre
individuálnu ochranu základných práv a slobôd, a nie pre ochranu orgánov verejnej moci
a na ich roveň postavených právnických osôb.
Podľa názoru ústavného súdu by bolo nelogické a v zrejmom rozpore s prirodzenou
koncepciou ľudských práv a základných slobôd, z ktorej vychádza aj ústavná úprava
základných práv a slobôd (pozri napr. PL. ÚS 18/95, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 6/01), ak by ich
nositeľom mohli byť aj orgán verejnej moci alebo právnická osoba verejného práva s tým
istým oprávnením na ich ústavnú ochranu, ktorú im proti zásahom týchto subjektov
poskytuje ústavný súd podľa čl. 127 ústavy.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2004