Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 69/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2004

predbežne prerokoval sťažnosť 1. Slovenskej republiky, zastúpenej Okresnou prokuratúrou

Bratislava III, a 2. generálneho prokurátora Slovenskej republiky, vo veci porušenia ich

základného práva podľa uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2002 sp. zn. M Cdo 37/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Okresnou prokuratúrou Bratislava III, a

generálneho prokurátora Slovenskej republiky o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2003

doručená sťažnosť 1. Slovenskej republiky, zastúpenej Okresnou prokuratúrou Bratislava

III, a 2. generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „sťažovatelia“, resp.

„sťažovateľ 1“ alebo „sťažovateľ 2“), zastúpených JUDr. I. A., okresnou prokurátorkou

Bratislava III, a JUDr. M. H., generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, ktorou

namietali porušenie svojho základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 18. decembra 2002 sp. zn. M Cdo 37/01.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že: «Návrhom zo dňa 2. novembra 1995 č. k.

Pc 2030/95-9 sa sťažovateľ v 1. rade voči odporcom: 1) Západoslovenské lesy š. p., Pekná

cesta č. 19, Bratislava, 2) Ing. I. K., J., 3) E. K., J., domáhal určenia neplatnosti prevodu

majetku štátu na iné osoby, a to na základe článku IV. ods. 1 ,

ktorým sa mení a dopĺňa o pôsobnosti

orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde

národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a

Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“).

V priebehu konania o tomto návrhu došlo k rozdeleniu odporcu v 1. rade – š. p.

Západoslovenské lesy – na dva štátne podniky – š. p. Lesy Bratislava a š. p. Lesy Trenčín.

Práva a povinnosti súvisiace s právnym vzťahom, tvoriacim predmet konania o návrhu

sťažovateľa v 1. rade, prešli na š. p. Lesy Bratislava (ako o tom svedčia napokon i listinné

dôkazy, obsiahnuté v spise Okresného súdu Bratislava – vidiek, neskôr Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. V-2 na č. l. 59, 73 – 77).

Po vykonanom dokazovaní vyniesol Okresný súd Bratislava III dňa 9. 9. 1998 pod č.

k. V-2 -83 rozsudok, ktorým návrh zamietol a odporcom nepriznal náhradu trov

konania. Rešpektujúc skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo, označil Okresný súd

Bratislava III v predmetnom rozsudku odporcu v 1. rade, a to „Lesy Bratislava š. p., Pekná

cesta 19, Bratislava“. V dôsledku odvolania navrhovateľa konal vo veci Krajský súd

v Bratislave, ktorý rozsudkom zo 17. februára 1999 č. k. -116 napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcom 1) až 3) nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania.

Po vynesení tohto rozsudku, avšak ešte pred jeho doručením, došlo s účinnosťou od

29. 10. 1999 k zlúčeniu š. p. Lesy Bratislava spolu s ďalšími štátnymi podnikmi obdobného

zamerania, čím vznikol štátny podnik Lesy Slovenskej republiky so sídlom v Banskej

Bystrici, nám. SNP č. 8. O tejto zmene však všeobecné súdy konajúce vo veci nemali

vedomosť, pretože im to nikto neoznámil. Zrejme preto Okresný súd Bratislava III dňa

13. 6. 2000 doručoval vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave odporcovi v 1.

rade na adresu „Západoslovenské lesy, š. p., Pekná cesta 19, 813 52 Bratislava 3“. Až na

doklade o doručení tohto rozsudku sa nachádza odtlačok pečiatky Lesy Slovenskej

republiky, štátny podnik Banská Bystrica, pracovisko Bratislava (č. l. 123 spisu).

Oba vyššie citované rozsudky napadol mimoriadnym dovolaním generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“) dňa 25. júna 2001 pod č.

k. -2. O tomto mimoriadnom dovolaní konal Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „súd“) pod sp. zn. M Cdo 37/01, pričom konanie uznesením z 18. decembra 2002

č. k. M Cdo 37/01 zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. Svoje rozhodnutie súd v podstate odôvodnil konštatovaním, že „generálny

prokurátor SR v mimoriadnom dovolaní z 25. 6. 2001 označil za jedného z účastníkov

konania (žalovaného v 1. rade) subjekt, ktorý od 29. 10. 1999 neexistuje; od tohto časového

úseku totiž správu lesného a iného majetku (okrem iného) vo vlastníctve Slovenskej

republiky, vykonáva právnická osoba s názvom: Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik so

sídlom v Banskej Bystrici, Nám. SNP č. 8.

Ak v konaní, v ktorom sa účastenstvo zakladá , vety prvej, , bol označený

za účastníka konania ten, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, ide o nedostatok

podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Preto je súd povinný v ktoromkoľvek štádiu

konania k tomuto nedostatku podmienky konania prihliadnuť a konanie zastaviť tak, ako to

musel urobiť v tomto prípade i dovolací súd (, , )“.

Týmto uznesením došlo k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu

ochranu.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti

a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany

práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Podľa , pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie

náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa

týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným

počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý

účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Podľa predseda senátu vyzve účastníkov, aby nesprávne, neúplné alebo

nezrozumiteľné podanie v určenej lehote opravili alebo doplnili. Poučuje účastníkov aj

o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť.

Ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní a v konaní

nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastaví. O týchto následkoch musí

byť účastník poučený.

Podľa účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný)

alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1, vety prvej, ods. 2, vety prvej, ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to

vhodné opatrenia.

Podľa vety prvej v dovolaní sa musí popri všeobecných

náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu

a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať

na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha.

Podľa v mimoriadnom dovolaní sa musí popri všeobecných

náležitostiach podania (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda.

Podľa o štátnom podniku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“) zlučovaný podnik zaniká a jeho majetok

a záväzky prechádzajú na preberajúci podnik.

Týmito ustanoveniami sa súd dôsledne neriadil.

Základným pochybením súdu bolo, že mimoriadne dovolanie sťažovateľa v 2. rade

podriadil režimu ustanovenia (ktorý napokon aj nesprávne citoval slovami

„podľa , vety prvej ...“), ako keby bolo návrhom na začatie konania.

Mimoriadne dovolanie je však mimoriadnym opravným prostriedkom, a preto podlieha

režimu podania. Jeho náležitosti stanovuje s použitím . Tieto

náležitosti mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„mimoriadne dovolanie“) má.

Keďže sa prokurátor pri podávaní mimoriadneho dovolania riadi ustanoveniami

s použitím , nepodáva mimoriadne dovolanie proti určitým

účastníkom konania, ale proti určitému rozhodnutiu súdu. Toto rozhodnutie musí presne

označiť, z čoho vyplýva jeho povinnosť použiť tie isté údaje o účastníkoch konania, ktoré sa

uvádzajú v záhlaví rozsudku. Pritom je právne bezvýznamné, či v období od vydania

rozsudku do podania mimoriadneho dovolania prišlo k zmenám vo vzťahu k niektorému

z účastníkov.

Zo spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. V-2 , ani z uznesenia súdu

č. k. M Cdo 37/01 z 18. decembra 2002 nevyplýva, akým spôsobom sa súd dozvedel, že

žalovaný v 1. rade, t. j. Lesy Bratislava š. p., Pekná cesta 19, Bratislava, od 29. októbra

1999 neexistuje. Bez ohľadu na spôsob tohto zistenia bolo povinnosťou súdu skúmať, či

práva a povinnosti zaniknutého subjektu neprešli na iný subjekt, a to tým skôr, ak sám

konštatuje, že „správu lesného a iného majetku (okrem iného) vo vlastníctve Slovenskej

republiky, vykonáva právnická osoba s názvom: Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik so

sídlom v Banskej Bystrici, nám. SNP č. 8“. Až podľa výsledkov takéhoto skúmania by bolo

možné v súlade so zákonom zvážiť odstraniteľnosť alebo neodstraniteľnosť podmienky

konania. Takéto šetrenie – ako vyplýva z vyššie citovaného uznesenia – súd nevykonal.

Ak by súd postupoval štandardným spôsobom, musel by sa pred svojím rozhodnutím

oboznámiť s rozhodnutím príslušného registrového súdu – či už Okresného súdu Bratislava

I z 29. októbra 1999 č. k. ZPZ: , Pš 313/B vo vzťahu k zaniknutému štátnemu

podniku Lesy Bratislava, alebo Okresného súdu v Banskej Bystrici z 29. októbra 1999 č. k.

ZPZ: , Pš 155/S vo vzťahu k novovzniknutému štátnemu podniku Lesy Slovenskej

republiky. Z ktoréhokoľvek z týchto rozhodnutí mohol súd získať informáciu, že štátny

podnik Lesy Bratislava zanikol zlúčením do štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky,

ktorý preberá na seba všetky práva, záväzky a pohľadávky, aj neznáme, po zrušenom

štátnom podniku Lesy Bratislava. Z toho potom ďalej vyplýva, že na štátny podnik prešlo zo

zákona (§ 14 ods. 4 zákona o štátnom podniku) aj právo (pasívna legitimácia) byť

účastníkom konania vo veci návrhu podaného sťažovateľom v 1. rade, a teda aj konania

o mimoriadnom dovolaní, vedeného súdom pod sp. zn. M Cdo 37/01. Nebol tu daný žiaden

nedostatok podmienky konania a bolo preto povinnosťou súdu po upresnení zmien na strane

žalovaného v 1. rade preskúmať mimoriadne dovolanie z vecného hľadiska a rozhodnúť

v merite veci. Ak tak súd v danom prípade nepostupoval, ale v rozpore s platným právnym

poriadkom konanie zastavil, porušil právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle .

Ak by Ústavný súd Slovenskej republiky nemienil prisvedčiť vyššie uvedenej

argumentácii a dospel by k záveru, že v mimoriadnom dovolaní bol žalovaný v 1. rade

označený nesprávne, aj v takomto prípade je potrebné poukázať na procesné pochybenie

súdu, ktoré malo za následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle článku 46 ods. 1 . V takomto prípade by bolo povinnosťou súdu vyzvať

sťažovateľa v 1. rade (ako účastníka konania) alebo sťažovateľa v 2. rade (ako podateľa

mimoriadneho dovolania), aby vadu v označení žalovaného v 1. rade odstránil, a súčasne

ho poučiť, že neodstránenie vady bude mať za následok zastavenie konania. Len následne,

ak by bol subjekt oslovený súdom nečinný, by bolo možné uvažovať o prípadnom zastavení

konania.

Nemožno napokon vylúčiť ani predpoklad, že nezákonným zastavením konania

o mimoriadnom dovolaní bolo porušené aj právo generálneho prokurátora Slovenskej

republiky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 , pretože generálny

prokurátor Slovenskej republiky má právo, aby súd preskúmal podané mimoriadne

dovolanie po vecnej stránke a rozhodol o ňom. Existencia tohto práva nevylučuje existenciu

obdobného práva účastníkov konania.

Právny vzťah spočívajúci v prevode majetku štátu na iné osoby, je vzťahom

občianskoprávnym. Rovnako občianskoprávnym vzťahom je potom i právny vzťah

spočívajúci v spore o neplatnosť takéhoto prevodu. Slovenská republika je účastníkom

právneho vzťahu spočívajúceho v spore o neplatnosť prevodu majetku štátu na iné osoby

(čl. IV. ods. 1 ); je preto právnickou osobou ( Občianskeho

zákonníka).

Proti uzneseniu súdu nie je prípustný opravný prostriedok [§ 202 ods. 3, písm. e),

, ]. Uznesenie súdu z 18. decembra 2002 č. k. M Cdo 37/01

nadobudlo právoplatnosť 21. januára 2003.

Túto ústavnú sťažnosť podáva aj generálny prokurátor Slovenskej republiky,

využívajúc pritom jednak oprávnenie, dané mu ustanovením § 29 písm. a) zákona

č. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, ako aj preto, že

uznesením z 18. decembra 2002 č. k. M Cdo 31/97 súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že túto ústavnú sťažnosť podala oprávnená

osoba riadne a včas. Obaja sťažovatelia podávajú túto sťažnosť súčasne z opatrnosti,

vedení snahou predísť odmietnutiu sťažnosti len z formálnych dôvodov.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd podľa

vydal tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2002 č. k. Mcdo

37/01, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. marca 2003 (...), bolo porušené právo

sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej

republiky; ústavný súd uznesenie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia, a to 1. Slovenská republika, zastúpená Okresnou prokuratúrou

Bratislava III, a 2. generálny prokurátor Slovenskej republiky, namietali porušenie svojho

základného práva podľa uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra

2002 sp. zn. M Cdo 37/01.

Podľa predmetom ochrany ústavného súdu sú len základné práva alebo

slobody fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ich ľudské práva a základné slobody

vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, pričom ochrana podľa uvedeného článku sa poskytuje voči nositeľom

verejnej moci. Sťažovatelia, konkrétne Slovenská republika, zastúpená Okresnou

prokuratúrou Bratislava III, a generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorí sú sami

nositeľmi verejnej moci, sa nemôžu domáhať ochrany podľa , preto je ich

sťažnosť nezlučiteľná rationae materiae a rationae personae s týmto článkom .

Tento článok v znení účinnom od 1. januára 2002 podľa názoru ústavného súdu

zvýraznil prirodzenú koncepciu základných práv a slobôd podľa okrem iného aj tým,

že z hľadiska ochrany poskytovanej ústavným súdom už nerozlišuje medzi ochranou

základných práv a slobôd zaručených v ústave a ochranou ľudských práv a základných

slobôd zaručených v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných

slobodách, že bez ohľadu na tento prameň práva môže ústavný súd rovnakým spôsobom

sankcionovať ich porušenia tým, že napr. zruší rozhodnutie, opatrenie alebo zásah, ktorým

boli porušené, a dokonca môže priznať tomu, koho práva boli takto porušené, primerané

finančné zadosťučinenie, čo sú právne prostriedky nápravy svojou povahou typické pre

individuálnu ochranu základných práv a slobôd, a nie pre ochranu orgánov verejnej moci

a na ich roveň postavených právnických osôb.

Podľa názoru ústavného súdu by bolo nelogické a v zrejmom rozpore s prirodzenou

koncepciou ľudských práv a základných slobôd, z ktorej vychádza aj ústavná úprava

základných práv a slobôd (pozri napr. , , ), ak by ich

nositeľom mohli byť aj orgán verejnej moci alebo právnická osoba verejného práva s tým

istým oprávnením na ich ústavnú ochranu, ktorú im proti zásahom týchto subjektov

poskytuje ústavný súd podľa .

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2004