Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 570/2026
PDF · 163.33 KB
No categories available
I. ÚS 570/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, Námestie SNP 489/33, Bratislava, zastúpeného povereným zamestnancom JUDr. Petrom Nemcom, PhD., LL.M., proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/8/2022-216 z 11. septembra 2025 a proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/2/2026 z 19. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) označeným rozsudkom správneho súdu a označeným rozsudkom najvyššieho správneho súdu, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ uverejnil na svojej oficiálnej webovej platforme výzvu na predkladanie žiadostí o poskytnutie dotácie podľa § 5 zákona č. 299/2020 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 299/2020 Z. z.“). Žalobca (obchodná spoločnosť podal žiadosť o poskytnutie dotácie, na čo ho sťažovateľ oznámením z 15. novembra 2021 upovedomil, že obsah žiadosti posúdil a zistil, že nespĺňa podmienky, a preto nebude žiadosť podporená priznaním dotácie.
3. Žalobca sa správnou žalobou domáhal prieskumu zákonnosti postupu sťažovateľa, ako aj zákonnosti opatrenia – oznámenia z 15. novembra 2021, ktoré napadnutým rozsudkom z 11. septembra 2025 správny súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia
predmetného opatrenia bolo (i) nedostatočné odôvodnenie toho, prečo žalobcovi nebola dotácia priznaná, resp. aké podmienky nesplnil, a (ii) nezákonný postup sťažovateľa, ktorý mal spočívať v tom, že nerealizoval procesné úkony smerujúce k odstráneniu vád žiadosti, s ktorou sa žalobca prihlásil do dotačnej schémy na základe vyhlásenej výzvy.
4. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť odôvodnenú § 440 ods. 1 písm. f) a g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), ktorú najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom z 19. marca 2026 ako nedôvodnú zamietol. Dospel pritom k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahovala žiadne také námietky, ktoré by kvalifikovane vyvracali závery správneho súdu, a to tak, aby to dopadalo na správnosť, resp. zákonnosť výroku rozsudku.
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutia, v ktorých súdy (i) nesprávne právne posúdili povahu podania žalobcu a (ii) neoprávnene rozšírili súdny prieskum na oblasť, ktorá patrí do diskrečnej právomoci správneho orgánu, predstavujú zásah do jeho základných práv v takej intenzite, ktorá zakladá ich ústavnú neudržateľnosť. Argumentuje tým, že podanie žalobcu nespĺňa zákonom stanovené materiálne a formálne náležitosti žiadosti o poskytnutie dotácie. V nadväznosti na to tvrdí, že povinnosť vyzvať na odstránenie nedostatkov platí výlučne na prípady existencie riadne podanej žiadosti.
6. Sťažovateľ je presvedčený, že viaceré závery obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu nespĺňajú ústavné požiadavky kladené na preskúmateľnosť, vnútornú konzistentnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. V ďalšej časti sťažnostnej argumentácie poukazuje na vybrané časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu, ktoré podľa jeho názoru zakladajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súčasne uvádza dôvody, pre ktoré považuje prijaté právne závery za ústavne neudržateľné.
7. Osobitne namieta nevysporiadanie sa najmä s týmito podstatnými právnymi námietkami: a) o právnej povahe predmetného podania ako základného predpokladu pre posúdenie všetkých ďalších právnych záverov prijatých v konaní; b) o rozlíšení medzi doručeným podaním a právne relevantnou žiadosťou; c) o tom, že nešlo o vyradenie žiadosti z procesu posudzovania, ale o nesplnenie podmienok na vznik žiadosti ako právne relevantného úkonu; d) o tom, prečo mala byť práve otázka rozsahu a detailnosti odôvodnenia oznámenia z 15. novembra 2021 rozhodujúcou právnou otázkou pre posúdenie zákonnosti postupu sťažovateľa; e) o praktických dôsledkoch výroku rozsudku správneho súdu o zrušení napadnutého oznámenia z 15. novembra 2021, ak vzhľadom na povahu dotačnej schémy, jej časové ohraničenie a účelové určenie finančných prostriedkov vznikajú závažné pochybnosti o tom, aký konkrétny zákonný postup má po vrátení veci nasledovať; f) o splnenie zákonných podmienok na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti; g) a súčasne namieta aj vnútorný rozpor v argumentácii najvyššieho správneho súdu, ktorý na jednej strane uvádza, že súdy nie sú oprávnené posudzovať charakter identifikovaných
nedostatkov podania ani nahrádzať odborné hodnotenie správneho orgánu vlastnou úvahou, no na druhej strane svoj záver opiera o vlastné právne posúdenie charakteru predmetného nedostatku.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom správneho súdu, ktorým zrušil oznámenie sťažovateľa z 15. novembra 2021 a napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu, ktorým s poukazom na § 461 SSP zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku správneho súdu. V dôsledku nedostatočného vysporiadania sa s argumentáciou, opomenutia kľúčových právnych otázok a formalistického prístupu k hodnoteniu skutkového stavu sťažovateľ považuje napadnuté rozsudky za nepreskúmateľne a arbitrárne.
9. Ústavný súd sa najskôr zaoberal tým, či má právomoc preskúmať obidva napadnuté rozhodnutia. Vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom správneho súdu treba uviesť, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
10. Sťažovateľ mal možnosť podať proti namietanému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť najvyššiemu správnemu súdu. Takúto kasačnú sťažnosť aj podal, a bolo o nej rozhodnuté napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľa ako ústredného orgánu štátnej správy na podanie ústavnej sťažnosti pre namietané porušenie ústavných práv.
12. Predpokladom aktívnej procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva,
že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 19/04 z 28. januára 2004).
13. Ak vystupuje orgán verejnej moci vo vrchnostenskom, mocenskom postavení, teda pri výkone zverenej časti verejnej moci [napr. prokurátor pri podávaní mimoriadneho opravného prostriedku (II. ÚS 19/04), správne orgány vystupujúce v správnom súdnictve ako žalované (II. ÚS 80/09), minister spravodlivosti proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu Súdnej rady Slovenskej republiky (II. ÚS 136/2020)], nie je nositeľom základných práv a slobôd, a teda nepožíva ochranu poskytovanú ústavou základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb.
14. Preto pokiaľ ide o aktívnu procesnú legitimáciu sťažovateľa v konkrétnom prípade, tento bol účastníkom správneho súdneho konania z titulu svojho postavenia ako nositeľa verejnej moci (aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva), a preto aj jeho procesné práva v správnom súdnom konaní sú prepojené s jeho mocenským postavením, a ich prípadné porušenie nemôže byť namietané cez ústavnú sťažnosť. Súdna ochrana zvlášť v správnom súdnictve súvisí s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred atakmi výkonnej moci (m. m. II. ÚS 80/09).
15. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ (resp. jeho čelný predstaviteľ minister, ktorý ho riadi a zodpovedá za jeho činnosť) má pri poskytovaní dotácií podľa zákona č. 299/2020 Z. z. postavenie orgánu verejnej moci a koná z pozície nie súkromnej osoby v súkromnoprávnom sektore, ale ako štátny orgán vykonávajúci svoje kompetencie a právomoci v rámci štátnej správy pre oblasť kultúry. Tento status mu priznáva zákon č. 299/2020 Z. z. a zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy z není neskorších predpisov, v zmysle ktorých je sťažovateľ (resp. jeho minister) štátom určenou osobou (štátnym orgánom) na poskytovanie dotácie zo štátneho rozpočtu na zákonom stanovené účely.
16. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nemá aktívnu procesnú legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu proti rozsudku najvyššieho správneho súdu. V takomto prípade sťažovateľ (jeho minister) ako žalovaný v správnom súdnom konaní a ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť kultúry nie je nositeľom žiadnych základných práv a slobôd.
17. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nie je osobou oprávnenou na podanie ústavnej sťažnosti, a preto ju ústavný súd v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu