Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 191/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Národnej banky Slovenska, Ulica Imricha Karvaša 1,

Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a podľa v spojení s

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 a čl. 52 ods. 6 Charty základných práv Európskej

únie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. januára

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Národnej banky Slovenska o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou

osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2012

doručená sťažnosť Národnej banky Slovenska, Ulica Imricha Karvaša 1, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s (ďalej len „“) a podľa

čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 a čl. 52 ods. 6 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. januára 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd v rámci správneho súdnictva

v konaní vedenom pod sp. zn. na základe žaloby dohliadanej banky

preskúmaval zákonnosť jej rozhodnutí, a teda rozhodnutie prvostupňového orgánu – Útvaru

dohľadu nad finančným trhom Národnej banky Slovenska (ďalej len „útvar dohľadu“)

č. z 25. januára 2010 a rozhodnutie druhostupňového orgánu – Bankovej

rady Národnej banky Slovenska (ďalej len „banková rada“) č.

zo 14. decembra 2010. Sťažovateľka uviedla, že tieto rozhodnutia boli prijaté v súvislosti

s tým, že pri vykonávaní dohľadu na mieste podľa o dohľade nad

finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) jej zamestnanci zistili u dohliadanej

banky nedostatky spojené s poskytovaním investičných služieb a obchodovania s klientom,

za čo bola dohliadanej banke uložená pokuta v sume 330 000 €. Proti prvostupňovému

rozhodnutiu útvaru dohľadu podala dohliadaná banka rozklad, o ktorom rozhodol

druhostupňový orgán sťažovateľky, a teda banková rada, ktorá prvostupňové rozhodnutie

potvrdila. Vzhľadom na nespokojnosť s rozhodnutiami sťažovateľky sa dohliadaná banka

v rámci správneho súdnictva domáhala ich preskúmania a zrušenia. Najvyšší súd následne

svojím rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2012 napadnuté rozhodnutia

sťažovateľky zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľky je namietaný rozsudok najvyššieho súdu

nepreskúmateľný a arbitrárny, pretože nereflektuje na jej podstatné argumenty a zamlčiava

dôležité skutočnosti o svojej relevantnej judikatúre. Sťažovateľka videla problém

predovšetkým v tom, že podľa jej názoru najvyšší súd nekriticky prebral argumenty

dohliadanej banky týkajúce sa tvrdení o začiatku a konci plynutia lehoty na uloženie

sankcie, ako aj argumenty o „údajných podstatných rozdieloch v skutkových okolnostiach

medzi kauzou dohliadanej banky a porovnávanou kauzou pri judikáte (rozsudku)

Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 31. októbra 1995“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila:

„Najvyšší súd SR v konečnom dôsledku svojím rozsudkom sp. zn.

z 31. 10. 1995 judikoval, že v porovnávanej súdnej kauze sp. zn. bol

rozhodujúcim dňom pre začiatok plynutia prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie až deň

skončenia kontroly dňa 20. 3. 1995 (teda nie už deň 22. 2. 1995, kedy došlo k oboznámeniu

zástupcu kontrolovaného subjektu s obsahom protokolu o kontrole vrátane oboznámenia

s kontrolnými zisteniami).

Rovnocenným ekvivalentom tohto dňa vo veci sťažovateľky (NBS), ktorú Najvyšší súd

SR ukončil rozsudkom sp. zn. zo dňa 25. 1. 2012, teda bol deň

31. marca 2009, kedy sa uskutočnilo prerokovanie protokolu o vykonanom dohľade na

mieste č. ODO-15849/2008 (o čom bola vyhotovená zápisnica prevzatá zástupcami

dohliadanej banky - neskoršieho žalobcu), teda v tomto prípade až dňom 31. marca 2009

začala plynúť prekluzívna lehota na uloženie sankcie (pokuty) dohliadanej banke, ktorú

zakotvuje § 50 ods. 10 zákona o bankách a § 144 ods. 15 zákona o cenných papieroch.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka uviedla, že rozhodnutie najvyššieho súdu je

ústavne neakceptovateľné, pretože najvyšší súd podľa nej jednostranne vyhodnotil skutkový

a právny stav v jej neprospech. Zároveň dodala, že napadnutý rozsudok neobsahuje

odôvodnenie, ktoré by zodpovedalo princípom a požiadavkám na riadne, dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 25. 1.

2012, ktorým zrušil druhostupňové rozhodnutie Národnej banky Slovenska, Bankovej rady

NBS č. zo dňa 14. 12. 2010 a tiež prvostupňové rozhodnutia Národnej

banky Slovenska, útvaru dohľadu nad finančným trhom č. zo dňa 25. 1.

2010 o uložení pokuty v sume 330 000 eur, porušil základné právo sťažovateľky... na súdnu

ochranu zaručené podľa v spojení s a podľa

čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd... a zároveň porušil

sťažovateľkine základné právo na spravodlivé konanie (spravodlivý proces) zaručené podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach... a podľa čl. 47 druhého

odseku v spojení s čl. 51 ods. 1 a čl. 52 ods. 6 Charty základných práv Európskej únie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25. 1. 2012...; zároveň Ústavný súd Slovenskej

republiky celú vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie, pri ktorom je Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný právnym názorom

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov konania

(právneho zastúpenia), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet

sťažovateľkinho právneho zástupcu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu...“

Ku skutočnosti, že v zmysle § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) nebolo k sťažnosti pripojené splnomocnenie pre advokáta pre účely zastupovania

pred ústavným súdom, sťažovateľka uviedla:

„Na základe ustanovení , zákona

o Národnej banke Slovenska..., čl. 9 ods. 1 a 7 Organizačného poriadku Národnej banky

Slovenska č. 87/2006 z 20. 12. 2006 v znení neskorších dodatkov a čl. III ods. 1, čl. IV ods.

1 a čl. II ods. 1 písm. a) pracovného predpisu NBS č. 18/1996 o postupe v súdnom,

správnom a inom obdobnom konaní v právnych veciach Národnej banky Slovenska v znení

neskorších predpisov... je za Národnú banku Slovenska (sťažovateľku) oprávnený vo veci

tejto sťažnosti konať generálny riaditeľ odboru právnych služieb Národnej banky

Slovenska, a to vrátane podania tejto sťažnosti na Ústavný súd SR a tiež vrátane

zastupovania Národnej banky Slovenska pred Ústavným súdom SR v konaní o tejto

sťažnosti.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Keďže sťažovateľka sťažnosťou podľa namietala, že najvyšší súd

porušil jej právo na spravodlivý proces, ústavný súd sa zaoberal otázkou jej procesnej

legitimácie v tomto type konania. Ústavný súd teda skúmal, či sťažnosť bola podaná

oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy podľa .

Podľa Národná banka Slovenska je nezávislá centrálna banka

Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska môže v rámci svojej pôsobnosti vydávať

všeobecne záväzné právne predpisy, ak je na to splnomocnená zákonom.

V zmysle

o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o NBS“) sa

zriaďuje Národná banka Slovenska ako nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky,

ktorá je právnickou osobou so sídlom v Bratislave, ale nezapisuje sa do obchodného

registra. V rozsahu svojej pôsobnosti vydáva všeobecne záväzné právne predpisy, ak to

ustanovuje tento zákon alebo osobitný zákon, pričom tieto všeobecne záväzné právne

predpisy sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska

taktiež vedie konania a vydáva rozhodnutia, ak to ustanovuje tento zákon alebo osobitný

zákon.

Podľa § 36 zákona o NBS a § 1 ods. 2 zákona o dohľade nad finančným trhom

Národná banka Slovenska vykonáva dohľad nad finančným trhom podľa tohto zákona

a osobitných predpisov.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom na konanie vo veciach

zverených Národnej banke Slovenska týmto zákonom a osobitnými zákonmi, v ktorom sa

rozhoduje o právach alebo povinnostiach dohliadaných subjektov alebo iných osôb, sa

vzťahuje tento zákon, ak osobitný zákon neustanovuje inak; na konanie pred Národnou

bankou Slovenska podľa tohto zákona a osobitných zákonov sa nevzťahujú všeobecné

predpisy o správnom konaní.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom účastníkom konania je

dohliadaný subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach podľa tohto zákona a osobitných

zákonov sa má konať...; v konaní o uložení pokuty, inej sankcie alebo opatrenia na nápravu

podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov je účastníkom konania dohliadaný subjekt

alebo iná osoba, ktorej sa má uložiť pokuta, iná sankcia alebo opatrenie na nápravu.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom zákonnosť právoplatných

rozhodnutí Národnej banky Slovenska vydaných podľa tohto zákona je preskúmateľná

súdom podľa osobitného zákona [§ 244, § 246 ods. 2 písm. b) a § 247 až § 250k

(ďalej len „OSP“)]; na preskúmavanie jej rozhodnutí alebo

postupu je príslušný najvyšší súd.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú

súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej

samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj

fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických

a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Z ustanovenia vyplýva, že v rámci správneho súdnictva súdy

preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov aj právnických osôb, ktorým zákon zveruje

rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej

správy. Do tejto skupiny správnych orgánov, ktorých rozhodnutia a postupy podliehajú

prieskumnej právomoci v rámci správneho súdnictva, je potrebné zaradiť aj sťažovateľku,

ktorá zastáva postavenie orgánu verejnej správy pri uplatňovaní svojej právomoci podľa

príslušných právnych predpisov [napr. zákon o dohľade nad finančným trhom, zákon

č. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, o cenných papieroch a investičných službách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov].

Pridržiavajúc sa relevantnej právnej úpravy je ústavný súd toho názoru, že pri

uplatňovaní právomoci v rámci dohľadu nad finančným trhom sťažovateľka plní funkciu

orgánu verejnej správy sui generis, ktorý vedie osobitné konania, medzi inými aj konanie

o uložení pokuty. V súlade s právnymi predpismi regulujúcimi finančný trh sťažovateľka

v rámci konania o uložení pokuty rozhoduje o uložení sankcie dohliadanému subjektu. Jej

rozhodnutie je v súlade s § 33 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom s použitím

a násl. preskúmateľné najvyšším súdom.

Sťažovateľka v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

vystupovala síce ako účastník konania, ale v postavení orgánu verejnej správy, ktorého

zákonnosť rozhodnutí bola predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve.

Podľa názoru ústavného súdu v rámci konania patriaceho do oblasti správneho

súdnictva môže uplatniť a realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník

konania pred príslušným správnym orgánom podaním žaloby proti jeho právoplatnému

rozhodnutiu (obdobne , , ). V takom type verejného

súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa a nasl. , je pojmovo vylúčené, aby

orgán verejnej správy, ktorým je v tomto prípade sťažovateľka rozhodujúca o uložení

sankcie podľa všeobecne záväzných právnych predpisov regulujúcich finančný trh, mohol

uplatňovať a realizovať právo na spravodlivý súdny proces. Na podporu tohto záveru možno

uviesť, že sťažovateľka nie je v žiadnom prípade oprávnená na začatie konania podľa § 247

a nasl. , pretože jej procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní

sa preskúmava zákonnosť jej rozhodnutí, ktoré boli prijaté v procesnom postupe, kde mala

nadradené mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomuto postupu

môže v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve ( ,

a nasl. ).

V rámci konania, v ktorom sa preskúmavala zákonnosť rozhodnutí sťažovateľky

(útvaru dohľadu a bankovej rady), sa ona samotná nedomáhala ochrany „svojho“ práva, ale

práve naopak, výsledky jej rozhodovacej činnosti boli predmetom skúmania najvyššieho

súdu. Pritom išlo o rozhodnutia, ktoré sťažovateľka prijala v konaní sledujúcom všeobecný

účel (v rámci dohľadu nad finančným trhom), keď za zistené nedostatky uložila

dohliadanému subjektu (banke) sankciu.

V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať

sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb,

ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo

jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom,

ktorý v celom rozsahu vylučuje sťažovateľa ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu

a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali

sťažnosť podľa (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú

v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu

tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj

v skutočnosti boli nositeľmi zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán

verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“,

a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.

Na tomto názore ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že podľa zákona o NBS

je sťažovateľka považovaná za právnickú osobu. Priznanie právnej subjektivity podľa

názoru ústavného súdu neznamená priznanie subjektivity v rozsahu nositeľa základných

práv a slobôd v zmysle , prípadne v rozsahu zaručenom dohovorom

(porovnaj čl. 34).

Z toho vyplýva, že sťažovateľka je v danom prípade osobou zjavne neoprávnenou na

podanie sťažnosti podľa , a preto ústavný súd jej sťažnosť z tohto

dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde (obdobne , , ).

Okrem toho ústavný súd pripomína, že špecifiká konania pred ústavným súdom sú

upravené v , ktorý vo svojom ustanovení explicitne

ustanovuje, že k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie

navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí

výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Z tohto pohľadu nie

je možné akceptovať právny názor sťažovateľky odvolávajúci sa na ustanovenia

, zákona o NBS a svoje interné predpisy o tom, že v konaní pred

ústavným súdom ju zastupuje generálny riaditeľ odboru právnych služieb. Ustanovenie § 20

ods. 2 v konaní podľa platí bez výhrad pre

fyzické osoby a právnické osoby hoc aj vystupujúce v postavení orgánu verejnej moci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012