Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)PL. ÚS 19/2014
PDF · 722.27 KB
No categories available
PL. ÚS 19/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. marca 2016 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, Marianny
Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu skupiny 47 poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom,
poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 17 ods. 1 písm. g), § 43 ods. 1 a § 51 ods. 4
písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky takto
rozhodol:
Návrhu skupiny 47 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. júna 2014
doručený návrh skupiny 47 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli rozhodnúť o nesúlade § 17 ods. 1 písm. g),
§ 43 ods. 1 a § 51 ods. 4 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z.
o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o poľovníctve“) s čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3 ústavy.
2. Hneď v úvode dôvodov svojho návrhu navrhovatelia s poukazom na právne
zakotvenie existencie Slovenskej poľovníckej komory (ďalej len „komora“) zdôrazňujú,
že napadnutá právna úprava predstavuje obmedzenie združovacieho práva, lebo „jeho
súčasný výkon je podmienený povinným členstvom v samosprávnom poľovníckom orgáne –
v komore“. Argumentujú tiež v prospech záveru, že vytváranie poľovníckych organizácií je
prejavom realizácie združovacieho práva, a na podporu tohto svojho názoru citujú vybrané
ustanovenia zákona o poľovníctve, dôvodovú správu k tomuto zákonu i judikatúru
ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2010. Osobitne pritom akcentujú právny názor,
podľa ktorého „združenia, ktoré vznikajú realizáciou združovacieho práva sú
súkromnoprávnymi inštitútmi. Táto ich základná charakterová črta ich predurčuje k tomu,
že sú oddelené od štátu, čo v praxi znamená, že štát nemôže zasahovať do ich fungovania.
Na úseku poľovníctva sú nositeľmi týchto kvalitatívnych znakov práve poľovnícke
organizácie. Naopak, poľovnícku komoru je možné považovať za verejnoprávny subjekt – je
to verejnoprávna korporácia založená na záujmovom princípe vykonávajúca úlohy v oblasti
verejnej správy. Takáto povaha priamo stanovuje jej bližší vzťah ku štátu a jeho úlohám.
V organizáciách tohto druhu je bežne zákonom stanovené povinné členstvo.
Napadnutá právna úprava vytvára spojením uvedených dvoch rozličných koncepcií
nový hybridný typ organizačnej štruktúry, ktorá je kombináciou súkromnoprávneho
(združenie) a verejnoprávneho inštitútu (samosprávny orgán korporátneho typu).
Vytvorenie takejto právnej úpravy je neštandardné z toho dôvodu, že oba inštitúty sú
vzhľadom na odlišné zásady regulujúce jednotlivé právne odvetvia nekompatibilné. Pokým
inštitút združení je vytvorený na zásade dobrovoľnosti, členstvo vo verejnoprávnych
komorách je naopak riadené zásadou povinného zákonného členstva. O nekompatibilite
oboch inštitútov sa vyjadril aj Ústavný súd SR, keď v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/08 zdôraznil,
že právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie verejnoprávnych inštitúcií
a združení ako napríklad korporácií verejného práva. Podľa navrhovateľov by bolo
legitímne rozhodnutie vytvoriť reguláciu výkonu poľovníckeho práva formou zjednotenej
samosprávnej organizácie za predpokladu neexistencie súkromnoprávneho prvku,
resp. naopak, teda reguláciu na báze realizácie práva na slobodné združovania
bez ingerencie verejnej moci.“.
3. S poukazom na iné subjekty korporatívneho charakteru navrhovatelia ďalej
dôvodia, že „v platnom právnom systéme Slovenskej republiky je mimo poľovníckej sféry
existencia modelu, ktorý by spájal výkon združovacieho práva s povinným členstvom
v samosprávnom orgáne skôr raritou. V rámci výkonu samosprávy síce existujú subjekty,
u ktorých je povinné členstvo bežné, avšak tieto subjekty sú verejnoprávnymi
korporáciami záujmovej samosprávy typovo patriacimi medzi profesijné komory. Medzi
profesijné komory s povinným členstvom patria napríklad Slovenská advokátska komora,
Komora daňových poradcov alebo Slovenská komora audítorov. Okrem uvedených
profesijných komôr existujú aj také komory, ktoré síce súvisia s výkonom určitého
povolania, avšak členstvo je založené na dobrovoľnom princípe, ako napríklad
v Slovenskej lekárskej komore... Pri oboch modeloch však platí, že hlavným poslaním
stavovskej (profesijnej) komory je chrániť profesijné záujmy svojich členov a dohliadať
nad profesionalitou výkonu ich činnosti, jej súladu s právom a morálkou. (Machajová, J.:
Všeobecné správne právo. 6. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2012. s.
159).
Uvedené znaky však nie je možné aplikovať na poľovnícku komoru, keďže jej
existencia nesúvisí s výkonom slobodného povolania a jej zaradenie medzi profesijné
komory sa javí byť nevhodným analogickým krokom. Navrhovatelia sú presvedčení, že je
nevyhnutné vnímať základné kvalitatívne rozdiely medzi výkonom práv poľovníctva
a výkonom slobodných povolaní. Medzi tieto odlišnosti patrí nielen skutočnosť, že v prípade
výkonu slobodných povolaní je regulovaná zárobková činnosť členov komory, ale aj fakt,
že striktnejšou reguláciou je dosiahnutá aj zvýšená ochrana tretích osôb...“.
4. Navrhovatelia argumentujú aj porovnaním poľovníckeho práva s právom
rybárskym podľa zákona č. 139/2002 Z. z. o rybárstve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o rybárstve“) zdôrazňujúc pravidlo, podľa ktorého rybárske právo patrí štátu.
Pritom „lov v rybárskych revíroch je umožnený len osobám, ktoré sú držiteľmi platného
rybárskeho lístka a platného povolenia na rybolov... rybársky lístok vydáva obec... Vydanie
rybárskeho lístka je výkonom štátnej správy... Na konkrétny lov je potrebné aj povolenie
na rybolov, ktoré vydáva užívateľ... Okrem splnenia uvedených dvoch kumulatívnych
podmienok... nie je potrebné spĺňať ďalšie zákonné kritériá, ktoré by boli nutným
predpokladom pre výkon tohto aspektu rybárskeho práva. Napriek tomu, že rybárske právo
je ex lege definované ako právo štátu, jeho úprava je vzhľadom na subjekty, ktoré toto
právo vykonávajú menej rigidná, než úprava výkonu poľovníckeho práva – k získaniu
rybárskeho lístka a povolenia na rybolov sa nevyžaduje žiadne povinné členstvo v komore
alebo inom subjekte orgánu verejnej správy.
V rámci výkonu rybárskeho práva tak konzekventne neexistuje ani žiadne zákonné
obmedzenie združovacieho práva, ktoré súvisí s týmto výkonom – osoby realizujúce
rybárske právo sa môžu bez obmedzenia združovať za účelom výkonu tohto práva. Dôkazom
je aj existencia Slovenského rybárskeho zväzu, ktorý v zmysle úvodných ustanovení svojich
stanov združuje občanov v súlade so zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov...“.
5. Navrhovatelia sú presvedčení, že kritizovaná právna úprava nenapĺňa podmienku
nevyhnutnosti obmedzenia výkonu práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 3 ústavy.
Poukazujú v tejto súvislosti na ustanovenia zákona o poľovníctve regulujúce úlohy komory
a skúmajú ich súvis s inštitútom povinného členstva v komore. Súčasne vychádzajú
z rozhodnutia Ústavného súdu Maďarska, ktorý rozhodoval, „či vykonáva poľovnícka
komora taký druh verejnej činnosti, ktorý by musel byť podmienený povinným členstvom.
Po posúdení všetkých zákonných úloh v rámci výkonu verejnej správy, ktoré komora
na úseku poľovníctva plnila, vyplynulo, že žiadna z týchto úloh... nie je takou spoločenskou
činnosťou, ktorá by musela byť nevyhnutne podmienená povinným členstvom v komore.“.
Zhrňujúco potom navrhovatelia formulujú záver, podľa ktorého „žiadna z verejných úloh
komory nemá taký charakter, ktorý by vyžadoval povinné členstvo v komore“.
6. Navrhovatelia skúmajú aj ďalšiu ústavnú podmienku obmedzenia výkonu práva
slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 3 ústavy, ktorou je existencia konkretizovaného
konfliktného záujmu. Citujúc z dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve konštatujú,
že sú v nej „uvedené niektoré dôvody, ktoré by mohli byť z ústavnoprávneho pohľadu
relevantné (verejnoprávny a bezpečnostný rozmer; zásah do prírodného prostredia
ako bohatstva štátu) a navrhovatelia uznávajú, že z pohľadu viacerých aspektov výkonu
poľovníckych práv je legitímne požadovať určitý stupeň regulácie tohto druhu spoločenskej
činnosti.
Zároveň sú však presvedčení, že napriek tomu, že nová právna úprava sledovala
legitímny cieľ, prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil nebol primeraný, vzhľadom
na možnosť iných, menej invazívnych... spôsobov dosiahnutia stanoveného cieľa.
Navrhovatelia sú toho názoru, že zákonná regulácia výkonu poľovníckeho práva, v ktorej by
absentovalo povinné členstvo v komore, je rovnako efektívnym prostriedkom ako súčasná
práva úprava, pričom by predstavovala výrazne menej intenzívnejší zásah do združovacieho
práva...
Okrem toho je nutné pripomenúť, že v zákone o poľovníctve sa nachádza viacero
právnych noriem, ktoré regulujú výkon práva poľovníctva, pričom nesúvisia s členstvom
v komore. Dohľad nad dodržiavaním týchto ustanovení vykonáva celý systém orgánov
štátnej správy na úseku poľovníctva, ktoré vykonávajú svoju pôsobnosť všeobecne,
bez ohľadu na členstvo osôb vykonávajúcich poľovnícke právo v komore.
Aj keď predchádzajúce skutočnosti ešte viac zvýrazňujú neodôvodnenosť
a protiústavnosť napadnutej právnej úpravy, finálne posúdenie splnenia tretej podmienky
nie je, vzhľadom na nesplnenie predchádzajúcej podmienky, nutné.“.
7. V závere dôvodov svojho návrhu navrhovatelia sumarizujú, že v prípade
napadnutej právnej úpravy „nedošlo k splneniu druhej podmienky stanovenej v čl. 29 ods. 3
Ústavy SR. Keďže sa jedná o kumulatívne podmienky, v aplikačnej praxi to znamená,
že musia byť splnené všetky súčasne a nedodržanie čo i len jednej z nich spôsobí
protiústavnosť obmedzenia.
Vychádzajúc z uvedeného interpretačného a aplikačného pravidla a dôkazov
predložených v predchádzajúcich bodoch je možné konštatovať, že v prípade predmetných
ustanovení zákona o poľovníctve naozaj došlo k nedovolenému a protiústavnému
obmedzeniu práva slobodne sa združovať.“.
8. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 19/2014-21 z 10. septembra 2014 návrh
navrhovateľov prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.
Nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych noriem.
9. Ústavný súd 23. septembra 2014 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom
súde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej
republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.
10. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-888/2014 doručenom ústavnému
súdu 2. decembra 2014 najprv akcentuje postavenie poľovníckych organizácií podľa § 32
zákona o poľovníctve, keďže z ich právnej úpravy vyplýva, že „fyzické osoby sa môžu
podieľať na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu
bez toho, aby bolo obmedzené ich združovacie právo. Podmienkou na získanie poľovného
lístka nie je členstvo v poľovníckej organizácii (§ 51 ods. 4). Fyzická osoba, ktorá je členom
poľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka
organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia už nemusia byť členmi SPK.“.
11. K namietanému § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve národná rada udáva,
že „na území Slovenskej republiky je viacero fyzických osôb, ktoré sa združujú za účelom
výkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú
v užívaní žiaden poľovný revír a nebráni im to v naplňovaní Ústavou garantovaného práva
na združovanie podľa čl. 29 ods. 1 a v tomto prípade ide o právny vzťah, ktorý zabezpečuje
riadne užívanie schváleného poľovného revíru. Nikomu sa nezamedzuje združiť sa
za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého obhospodarovania
a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva založiť si poľovnícku
organizáciu, avšak na užívanie poľovného revíru musí mať riadne podpísanú zmluvu
s vlastníkmi poľovných pozemkov zaradených do schváleného poľovného revíru.“.
12. Podľa názoru národnej rady z § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve vyplýva,
že „ak sa chce dotyčná osoba podieľať na chove zveri, starať sa o ňu a jej životné
prostredie a svoju činnosť zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK. Ak sa osoba
nechce zúčastňovať na love zveri, vtedy sa môže slobodne združovať v poľovníckej
organizácii bez toho, aby vlastnila poľovný lístok a aj tak bude plnohodnotným členom,
ktorý sa sám vzdal možnosti lovu zveri. Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade nie je
možné aplikovať ustanovenie čl. 29 ods. 3 Ústavy, keďže osoba sa môže dobrovoľne stať
členom SPK.“. K § 51 ods. 4 písm. d) zákona o poľovníctve zasa národná rada uvádza,
že „ak sa chce niekto združovať za účelom trvalo udržateľného, racionálneho,
cieľavedomého obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného
bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby
a ochrany životného prostredia, môže tak urobiť bez ohľadu na to či je alebo nie je členom
SPK. Členstvo v SPK v prípade vydania poľovného lístka slúži na kontrolu SPK, či sú
splnené podmienky na jeho vydanie a riešenie disciplinárnych previnení držiteľov
poľovných lístkov.“.
13. Ku kritériu nevyhnutnosti plynúcemu z čl. 29 ods. 3 ústavy vo vzťahu
k namietanej právnej úprave národná rada odkazuje na vymedzenie úloh komory podľa § 42
zákona o poľovníctve, z ktorého „nepochybne vyplýva, že SPK plní komplexné úlohy
na úseku poľovníctva, ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov SPK.
Je potrebné uviesť, že v súčasnosti okrem Slovenskej poľovníckej komory ďalej ešte
existuje Slovenský poľovnícky zväz a ďalšie poľovnícke organizácie. Slovenská poľovnícka
komora má v zmysle zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve v znení neskorších predpisov
a na základe predmetného zákona vydaných jej stanov postavenie profesijnej samosprávnej
(stavovskej) organizácie, podobne ako je postavenie Slovenskej advokátskej komory
alebo Notárskej komory Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že môže mať osobitný spôsob
registrácie jej členov, dokonca aj povinné členstvo, nakoľko v slovenskom právnom systéme
teória i prax bežne rozoznáva a pozná profesijné (resp. stavovské) komory s povinným
alebo s nepovinným členstvom, pričom podmienka povinného členstva v Slovenskej
poľovníckej komore nie je obmedzovaním slobody združovania, pokiaľ sa viaže na výkon
práva poľovníctva ako výkonu určitej profesie. Pre tých, čo nemajú záujem o výkon práva
poľovníctva, tak nič nebráni v tom, aby vstúpili do Slovenského poľovníckeho zväzu
alebo do inej poľovníckej organizácie, ktoré majú charakter občianskych združení
s nepovinným členstvom. Preto sme toho názoru, že povinné členstvo v Slovenskej
poľovníckej komore nie je obmedzením práva na slobodné združovanie sa.“.
14. Národná rada vo svojom vyjadrení neformuluje návrh na rozhodnutie vo veci
samej a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
15. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“) vo svojom stanovisku č. 44610/2014/21 doručenom
ústavnému súdu 4. decembra 2014 najprv rekapituluje judikatórnu a právno-teoretickú
dogmatiku obmedzovania základného práva slobodne sa združovať, pričom v tomto svetle
osobitnú pozornosť venuje neurčitému právnemu pojmu „verejný záujem“.
16. Následne ku komparácii práva poľovníctva a rybárskeho práva uvádzanej
navrhovateľmi vláda konštatuje množstvo podobných čŕt oboch skúmaných právnych
kategórií, no súčasne upozorňuje aj na „niekoľko významných rozdielov“. Podčiarkuje
skutočnosť, že Slovenský rybársky zväz je občianskym združením založeným podľa zákona
č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o združovaní“), a na druhej strane zákon o združovaní v § 1 ods. 3 písm. d) spod svojej
pôsobnosti združovanie občanov na výkon práva poľovníctva explicitne vyníma.
V nadväznosti na to vláda rekapituluje charakteristické rysy profesijných samosprávnych
inštitúcií („kontrolná a disciplinárna právomoc“, „ochrana a presadzovanie profesijných
záujmov členov komôr“ a „samofinancovanie“) a konštatuje, že „SPK spĺňa aspekty
profesijného združenia v rámci záujmovej samosprávy, jednak z dôvodu, že je to explicitne
uvedené v § 1 ods. 1 Stanov SPK, ako aj z dôvodu, že SPK bola zriadená na základe zákona
a sú jej zverené určité pôsobnosti na úseku verejnej správy. Na rozdiel od Slovenského
rybárskeho zväzu, SPK plní významné úlohy v rámci preneseného výkonu štátnej správy
v oblasti poľovníctva.“. V porovnávacej perspektíve ďalej vláda konštatuje,
že „z bezpečnostného hľadiska je pri komparácii výkonu poľovníckeho a rybárskeho práva
s ohľadom na používané prostriedky dôležité zamerať pozornosť na skutočnosť, že
poľovníci sú držiteľmi zbraní, čo samotnú právnu úpravu výkonu práva poľovníctva posúva
na inú úroveň. Je nepochybné, že pri téme držby a používania zbraní sa do popredia
dostáva verejný záujem, resp. záujem celej spoločnosti na precíznej a dôkladnej regulácii
tejto sféry.“. Aj preto je podľa vlády „vo verejnom záujme spoločnosti nevyhnutné
regulovať túto činnosť aj prostredníctvom samosprávneho subjektu, t. j. SPK. Pri výkone
poľovníckeho práva použitím zbrane môže dôjsť k závažnejším zásahom do prírodného
prostredia a prírodných hodnôt spoločnosti (najmä na poľovnej zveri), no ešte
nebezpečnejšia sa javí možnosť ohrozenia života, zdravia a bezpečnosti občanov. Bez
náležitého monitorovania aktivít poľovníkov a evidencie ich počtu by mohlo dôjsť
k narušeniu doteraz fungujúceho systému, ktorého chod zabezpečuje predovšetkým
Slovenská poľovnícka komora. Absencia dôkladného regulovania výkonu poľovníckeho
práva by mohla vniesť do života bežných občanov neistotu, pretože po zrušení povinného
členstva v Slovenskej poľovníckej komore by už Slovenská poľovnícka komora nemala
dosah na aktivity poľovníkov, ktoré sú zväčša spojené s držbou alebo používaním zbrane pri
výkone práva poľovníctva.
Je nesporné, že aj pri výkone rybárskeho práva dochádza k zásahom do prírody
a životného prostredia, zásadný rozdiel medzi výkonom práva rybárstva a výkonom práva
poľovníctva je však v skutočnosti, že pri výkone práva rybárstva sa používa vo väčšine
prípadov udica, ktorej používanie nemôže v zásade ohroziť iné osoby, a takisto na jej
používanie nie je potrebné žiadne povolenie, v porovnaní s výkonom práva poľovníctva
so zbraňou, ktorej používanie musí podliehať špeciálnej zákonnej regulácii, kvôli jej
spoločenskej nebezpečnosti a ochrane života a zdravia ďalších osôb.
...
Stotožňovanie výkonu rybárskeho práva a poľovníckeho práva v návrhu
preto z uvedených dôvodov považujeme za zavádzajúce a účelové...“.
17. Vláda nesúhlasí s názorom navrhovateľov o vzťahu komory ku skupine
tzv. profesijných komôr. Citujúc z dôvodovej správy uvádza, že považuje „skôr
za opodstatnené prirovnanie Slovenskej poľovníckej komory k inej profesijnej komore
s povinným členstvom, aj keď sa pri poľovníctve nejedná o výkon slobodného povolania.
Poľovníctvo ako činnosť má taktiež svoju osobitnú povahu, keďže sa ním podstatným
spôsobom zasahuje do prírody resp. životného prostredia, čo sú hodnoty, ktoré sú
predmetom verejného záujmu spoločnosti. Neopomenuteľným je fakt, že poľovníctvo sa
v drvivej väčšine prípadov vykonáva so zbraňou... Práve používanie zbrane považujeme
za činiteľ, ktorý môže zásadne ohrozovať verejný záujem... tento aspekt výkonu
poľovníckeho práva je hlavným dôvodom na jeho prísnejšiu zákonnú reguláciu.“.
Poukazujúc na príklad Slovenskej advokátskej komory ako typickej profesijnej komory
vláda dôvodí, že na túto komoru „štát preniesol oprávnenie posúdiť, či určitá osoba spĺňa
zákonom o advokácii stanovené podmienky na to, aby mohla vykonávať činnosť advokáta...
Do tohto procesu nevstupuje žiadny iný subjekt verejnej moci. Obdobne právo vydať
poľovný lístok ako podmienky na lov zveri štát zákonom o poľovníctve preniesol
na Slovenskú poľovnícku komoru, ktorá posudzuje, či osoba žiadajúca o vydanie poľovného
lístka spĺňa zákonom o poľovníctve stanovené podmienky.
V tejto súvislosti zároveň nesúhlasíme s porovnávaním Slovenskej poľovníckej
komory s profesijnými združeniami s nepovinným členstvom, ako napr. so Slovenskou
lekárskou komorou..., keďže výkon lekárskeho povolania je podmienený dostatočnou
zákonnou reguláciou, a preto je členstvo lekárov resp. iných zdravotníckych pracovníkov
v príslušných profesijných komorách podľa zákona dobrovoľné.“.
18. V nadväznosti na to vláda rekapituluje relevantnú právnu úpravu podmienok
výkonu zdravotníckeho povolania a konštatuje, že „výkon zdravotníckeho povolania
podlieha viacerým stupňom regulácie, t. j. že nevyhnutným predpokladom výkonu
zdravotníckeho povolania samotným zdravotníckym pracovníkom je získanie licencie
a registrácia na príslušnej komore, pričom toto povolanie môže vykonávať len
v zdravotníckom zariadení, ktoré bolo schválené Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej
republiky alebo samosprávnym krajom v rámci preneseného výkonu štátnej správy.
Členstvo v komore teda už nie je povinné, pretože z hľadiska verejného záujmu tieto stupne
regulácie poskytujú spoločnosti dostatočnú záruku, že osoby vykonávajúce zdravotnícke
povolanie sú istým spôsobom kontrolované a že samotný výkon zdravotníckeho povolania
predpokladá splnenie prísnych podmienok.“.
19. Vláda sa následne vyjadruje k niektorým čiastkovým argumentačným základom,
ktoré použili v odôvodnení svojho návrhu navrhovatelia. Akcentuje, že podľa § 32 ods. 1
písm. a) zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia združuje nielen držiteľov poľovných
lístkov, ale aj iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmov
svojich členov na úseku poľovníctva, a teda „žiadnym spôsobom nie je obmedzené
združovacie právo osôb... fyzická osoba, ktorá je členom poľovníckej organizácie, nemusí
byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka organizácia musí byť členom SPK,
jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“.
20. Členstvo v komore ako podmienka na vydanie poľovného lístka je podľa názoru
vlády „nesprávne dávané do súvislosti s obmedzením práva na združovanie. V tomto
prípade nejde o združovacie právo, ale o právo vykonávať poľovníctvo, a to je úplne iná
kategória ako združovacie právo. Na jeho realizáciu je potrebné spĺňať aj iné podmienky,
ktoré sú legitímne z hľadiska vykonávania tejto činnosti. Z uvedeného opäť vyplýva fakt,
že právo na združovanie občanov podľa čl. 29 ods. 1 nie je obmedzené, nakoľko ak sa chce
niekto združovať za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého
obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti
prírodných ekosystémov, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany
životného prostredia, môže tak urobiť bez ohľadu na to či je alebo nie je členom SPK.“.
21. Vláda podčiarkuje, že len vtedy, „ak chce dotyčná osoba chov zveri, starostlivosť
o ňu a jej životné prostredie zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK. Ak sa osoba
nechce zúčastňovať na love zveri, vtedy sa môže slobodne združovať v poľovníckej
organizácii bez toho, aby vlastnila poľovný lístok a aj tak bude plnohodnotným členom,
ktorý sa sám vzdal možnosť lovu zveri.“.
22. K namietanému § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve vláda uvádza,
že „aj v praktických prípadoch na celom území Slovenskej republiky je niekoľko stoviek
osôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi
poľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír a nebráni im to
v naplňovaní Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na združovanie... Platnosť
zmluvy medzi vlastníkmi poľovných pozemkov a poľovníckou organizáciou je čisto právny
vzťah, ktorý zabezpečuje riadne užívanie schváleného poľovného revíru. Nikomu nič
nebráni združiť sa za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého
obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva, zriadiť si
poľovnícku organizáciu, avšak na užívanie poľovného revíru musí mať riadne podpísanú
zmluvu s vlastníkmi poľovných pozemkov zaradených do schváleného poľovného revíru.
Preto sa javí ako účelové spájať ekonomickú stránku vzťahu užívateľa poľovného revíru
s vlastníkom poľovného pozemku s právom združovania sa osôb. Takýmto spôsobom by sa
dalo napadnúť ktorékoľvek písmeno v § 17 ods. 1, že jeho uplatnením v právnom vzťahu
dvoch subjektov dochádza k zásahu do slobody združovania.“. Podľa vlády „celý návrh
vychádza z mylne interpretovanej nemožnosti osoby sa združovať, ak táto osoba nie je
držiteľom poľovného lístka a tým pádom členom SPK. Znovu je potrebné konštatovať,
že žiadne z ustanovení zákona o poľovníctve neobmedzuje právo osoby slobodne sa
združovať v poľovníckej organizácii.“.
23. K podmienke nevyhnutnosti regulovanej v čl. 29 ods. 3 ústavy vláda odkazuje
na § 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve, podľa ktorého komora „vydáva poľovné
lístky, predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich. Skutočne nie je jasné,
akým spôsobom by SPK vykonávala hlavne posledné slová tohto ustanovenia, ktoré je
okrem iného preneseným výkonom štátnej správy, ak by osoby, ktorým poľovný lístok
vydala, neboli jej členmi. A práve to je jeden z dôvodov jednotného prístupu ku všetkým
osobám, ktoré sú držiteľmi poľovných lístkov. Pri dobrovoľnom členstve by vydávanie
a predlžovanie platnosti poľovných lístkov prebiehalo bez problémov, avšak pri odnímaní
by jedným z argumentov bolo tiež to, že nie je členom SPK.“. Vláda poukazuje
aj na disciplinárnu právomoc komory, „ktorá je síce riešená v § 77 ods. 1 zákona
o poľovníctve a je viazaná na držiteľa poľovného lístka, ale v previazanosti na § 51 ods. 4
písm. d) je tento zároveň tým pádom aj členom SPK. Ak by členom SPK nebol, nemohla by
SPK proti nemu vyvodzovať disciplinárnu právomoc...“.
24. K argumentácii navrhovateľov využívajúcej súvisiace rozhodnutie Ústavného
súdu Maďarska vláda uvádza, že „maďarská právna úprava poľovníctva obsahuje niekoľko
významných odlišností od slovenskej právnej úpravy poľovníctva, najmä rozdelenie
poľovníkov do dvoch skupín, a to skupina profesionálnych poľovníkov s povinným
členstvom v komore a skupina športových poľovníkov s dobrovoľným členstvom v komore.
Vzhľadom na odlišný právny režim úpravy členstva poľovníka v komore s ohľadom na jeho
charakter, sa nám poukazovanie na rozhodovaciu činnosť maďarského ústavného súdu
nejaví ako celkom správne. Maďarský Ústavný súd sa v predmetnom prípade zaoberal
práve výkonom športového resp. rekreačného poľovníctva.
Keďže podľa slovenskej právnej úpravy poznáme iba jeden druh výkonu poľovníctva,
nie je možné dávať za príklad toto rozhodnutie, keďže vychádza z rozdielnych skutkových
a právnych okolností.“. Navyše vláda zdôrazňuje, že traja sudcovia Ústavného súdu
Maďarska k diskutovanému rozhodnutiu pripojili odlišné stanovisko.
25. Na podklade rekapitulovaných dôvodov vláda navrhuje, aby ústavný súd vo veci
samej návrhu navrhovateľov nevyhovel. Súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
vo veci.
26. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 17. decembra 2014
navrhovateľom s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke
upustenia od ústneho pojednávania vo veci.
27. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 9. marca 2015 navrhovatelia
oznámili, že trvajú na verejnom ústnom pojednávaní vo veci. Zdôraznili, že cieľom ich
návrhu „v žiadnom prípade nebolo spochybnenie legitimity poľovníckej komory samotnej,
návrh poslancov upozorňoval na povinné členstvo v poľovníckej komore v kontexte
potenciálneho porušenia ústavného práva na slobodné združovanie“. V reakcii
na vyjadrenie vlády o potrebe posúdenia aplikovateľnosti čl. 29 ústavy na zriadenie
a činnosť komory formulujú názor, že takýto postup „vôbec nie je potrebný, keďže návrh
poslancov vychádza z tézy apriórnej existencie ústavného práva na slobodné združovanie
mimo rámca poľovníckej komory, pričom až zavedenie povinného členstva v tomto subjekty
vytvára porušenie tohto originálneho ústavného práva a zakladá rozpor s čl. 29 Ústavy
Slovenskej republiky“.
28. Navrhovatelia zotrvávajú na svojom návrhu.
29. Na verejnom ústnom pojednávaní konanom 16. marca 2016 právny zástupca
navrhovateľov zrekapituloval regulačnú podstatu kritizovaných ustanovení zákona
o poľovníctve, ako aj esenciálne črty základného práva slobodne sa združovať plynúce
z judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 11/2010). V nadväznosti na to uviedol, že sa síce
poľovníci môžu združovať v poľovníckych organizáciách, „ale nemôžu vykonávať to
základné imanentné právo poľovať. Nemôžu bez toho, aby boli členmi Slovenskej
poľovníckej komory“. Opätovne poukázal na postavenie nositeľov tzv. profesijnej
samosprávy a na podstatu členstva v týchto subjektoch, komparatívnu perspektívu svojho
prednesu doplnil o informácie zo sféry rybárskeho práva a o poukaz na súvisiace
rozhodnutie Ústavného súdu Maďarska. Zdôraznil, že „komôr v zmysle zákona
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, teda lekári, stomatológovia, sestričky, je jedenásť,
členstvo je dobrovoľné a pritom v zmysle zákona vykonávajú tieto komory aj na nečlenov
kontrolnú právomoc a disciplinárnu právomoc. Je to... prísnejší výkon funkcie alebo výkon
povolania... V tomto prípade je úprava adekvátna. A z tohto dôvodu si myslíme,
že... základná podmienka nevyhnutnosti obmedzenia základného práva nebola splnená, to,
čo zamýšľal zákonodarca, sa dá urobiť úplne inak.“. Formuloval názor, že „zákon neviaže
disciplinárnu právomoc alebo postih na člena, viaže ho na držiteľa poľovného lístka, už len
táto terminológia hovorí o tom, že nie je nevyhnutné, aby ten človek bol členom komory“.
Svoj prednes uzavrel konštatovaním, že „nie je zámerom komoru zrušiť, avšak obmedzenia
voči poľovníkom sú tak zásadné, že zasahujú do práv poľovníkov... do ich základného práva
združovať sa“. Zopakoval, že navrhovatelia zotrvávajú na svojom návrhu.
II.
Obsahová podstata právnej úpravy poľovníctva so zameraním na napadnuté
ustanovenia
30. Podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve je poľovníctvom súhrn činností
zameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie
voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťou
kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia.
31. Súčasne podľa § 2 písm. q) zákona o poľovníctve je právom a výkonom
poľovníctva súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú
alebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a zhody parožia si privlastňovať alebo
predávať, zbierať vajcia pernatej zveri na účel jej vyliahnutia a chovu s povolením podľa
osobitného predpisu a využívať na to v nevyhnutnej miere poľovné pozemky, poľné a lesné
cesty.
32. Právo poľovníctva je zákonom formulované ako právo jednotné („... súhrn práv
a povinností...“). Vykonáva sa na území poľovného revíru, ktorý vzniká na základe
rozhodnutia príslušného okresného úradu o uznaní poľovných pozemkov za poľovný revír
[§ 2 písm. p) zákona o poľovníctve]. Žiadosť o uznanie poľovného revíru môže podať
vlastník alebo vlastníci poľovného pozemku, z ktorého má byť poľovný revír uznaný (§ 4
ods. 1 zákona o poľovníctve).
33. Podľa § 2 písm. w) zákona o poľovníctve je užívaním poľovného revíru výkon
práva poľovníctva v poľovnom revíri.
34. Ak sa vlastníci spoločného poľovného revíru rozhodnú užívať poľovný revír sami
alebo prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie, uzatvoria medzi sebou
zmluvu vlastníkov spoločného poľovného revíru o jeho užívaní (§ 12 zákona
o poľovníctve). Užívanie poľovného revíru však môžu aj postúpiť zmluvou o užívaní
poľovného revíru osobe odlišnej od vlastníka predmetného poľovného revíru [§ 13 ods. 1
písm. b) až d) zákona o poľovníctve].
35. V § 12 a § 13 teda zákon o poľovníctve reguluje dva zmluvné typy odlišujúce sa
od seba predovšetkým druhovou charakteristikou kontrahentov. Zmluvu podľa § 12 zákona
o poľovníctve uzatvárajú medzi sebou vlastníci spoločného poľovného revíru. Zmluvu
o užívaní poľovného revíru podľa § 13 uzatvára vlastník poľovného revíru alebo vlastníci
spoločného poľovného revíru s budúcim užívateľom poľovného revíru, ktorý v momente
uzatvárania tejto zmluvy nemá k pozemkom tvoriacim poľovný revír žiaden kvalifikovaný
právny vzťah [výnimkou je prípad podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve].
36. Rozdiely legálne definovaných zmluvných typov sa prejavujú aj v niektorých
ďalších podrobnejších detailoch obsahu oboch zmluvných vzťahov, spomedzi ktorých má
pre predmet konania pred ústavným súdom význam fakt, že kým povinnou obsahovou
náležitosťou zmluvy podľa § 12 zákona o poľovníctve sú podmienky jej zániku [ods. 2
písm. g) tohto ustanovenia], vo vzťahu k zmluve, ktorou sa užívanie poľovného revíru
postupuje tretiemu subjektu, zákon o poľovníctve v § 14 ods. 3 podmienky jej zániku ako
jej samostatnú povinnú obsahovú náležitosť nepredpisuje. Dôvodom je skutočnosť,
že podmienky zániku zmluvy uzatvorenej podľa § 13 zákona o poľovníctve určuje taxatívne
samotný zákon. Podľa § 17 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž zmluva zaniká
a) uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená,
b) zánikom poľovného revíru,
c) zánikom osoby (§ 13),
d) dohodou zmluvných strán,
e) rozhodnutím súdu,
f) výpoveďou z dôvodu nedodržania podmienok zmluvy
1. vlastníkom poľovného pozemku postupom podľa § 5,
2. užívateľom poľovného revíru,
g) ukončením členstva užívateľa poľovného revíru v komore (navrhovateľmi
napadnuté ustanovenie, pozn.),
h) rozhodnutím orgánu štátnej správy na úseku poľovníctva pri neplnení povinností
podľa § 26 po predchádzajúcej výzve na odstránenie nedostatkov.
37. Jedným zo subjektov, ktorému možno užívanie poľovného revíru postúpiť, je
podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia podľa § 32 zákona
o poľovníctve.
38. Podľa § 32 ods. 1 zákona o poľovníctve sa na účely tohto zákona poľovníckou
organizáciou rozumie právnická osoba zriadená podľa tohto zákona, ktorá
a) je organizáciou, ktorá nie je založená na účel dosiahnutia zisku, ktorá združuje
občanov Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmi poľovných lístkov, a iné fyzické osoby
na účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmov svojich členov na úseku
poľovníctva,
b) má sídlo na území Slovenskej republiky,
c) je zapísaná v centrálnom registri, ktorý vedie ministerstvo,
d) riadi svoju činnosť stanovami, ktoré musia byť v súlade s týmto zákonom
a ostatnými, všeobecne záväznými právnymi predpismi.
39. Podľa § 33 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia vzniká
registráciou dňom, ku ktorému je zapísaná do centrálneho registra poľovníckych
organizácií, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak.
40. Poľovnícku organizáciu registruje okresný úrad príslušný podľa sídla organizácie
(§ 34 ods. 2 zákona o poľovníctve) na návrh najmenej troch občanov Slovenskej republiky
starších ako 18 rokov, ktorí sú držiteľmi platných poľovných lístkov; k návrhu
na registráciu je potrebné pripojiť dva výtlačky stanov poľovníckej organizácie (§ 33 ods. 2
zákona o poľovníctve).
41. Podľa § 38 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia zaniká
a) dobrovoľným rozpustením,
b) zlúčením s inou poľovníckou organizáciou,
c) právoplatným rozhodnutím okresného úradu o rozpustení.
42. Legálnu platformu, na ktorej sa realizujú záujmy subjektov práva v oblasti
poľovníctva, však v zmysle zákona o poľovníctve nepredstavujú len poľovnícke
organizácie.
43. Podľa § 41 ods. 1 zákona o poľovníctve zriaďuje sa Slovenská poľovnícka
komora.
44. Podľa § 41 ods. 2 zákona o poľovníctve komora je právnická osoba.
45. Podľa § 42 ods. 1 zákona o poľovníctve komora plní úlohy na úseku poľovníctva,
ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov komory; dbá pritom na to, aby boli zachované
historické hodnoty a tradície poľovníctva, najmä
a) vykonáva skúšky uchádzačov o poľovný lístok [§ 50 ods. 1 písm. a)],
b) menuje prednášateľov a skúšobných komisárov pre skúšky z poľovníctva (§ 50
ods. 1),
c) organizuje odbornú prípravu na poľovnícke skúšky (§ 50 ods. 1),
d) vydáva poľovné lístky, predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich,
e) organizuje streleckú prípravu uchádzačov o poľovný lístok, praktické skúšky
zo strelectva a organizuje kontrolné streľby členov komory,
f) organizuje poľovnícku kynológiu a sokoliarstvo a kontroluje dodržiavanie
predpisov na tomto úseku,
g) organizuje a vykonáva chovateľské prehliadky, organizuje odbornú prípravu
členov hodnotiteľských komisií,
h) spolupracuje so štátnymi orgánmi pri príprave návrhov všeobecne záväzných
právnych predpisov na úseku poľovníctva,
i) spolupracuje s ministerstvom pri plnení úloh na úseku poľovníctva, najmä
pri návrhoch koncepcií rozvoja poľovníctva, návrhoch zloženia poradných orgánov
ministerstva,
j) napomáha pri spracovaní prvotných štatistických údajov a evidencií na úseku
poľovníctva,
k) v spolupráci s ministerstvom zastupuje Slovenskú republiku v medzinárodných
poľovníckych, kynologických, sokoliarskych a iných organizáciách, ktoré vyvíjajú činnosť
súvisiacu s poľovníctvom,
l) zabezpečuje plnenie ďalších úloh, ktorými ju môže poveriť ministerstvo
alebo ktoré vyplývajú z jej stanov,
m) rieši disciplinárne previnenia držiteľov poľovných lístkov prostredníctvom
disciplinárnej komisie.
46. Podľa § 42 ods. 2 zákona o poľovníctve komora môže nadobúdať majetok. Svoju
činnosť zabezpečuje predovšetkým z vlastných príjmov; na plnenie svojich úloh môže
dostať dotáciu zo štátneho rozpočtu podľa osobitných predpisov, ak zabezpečuje úlohy,
ktoré vyplývajú z tohto zákona.
47. Podľa § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve (navrhovateľmi napadnuté ustanovenie)
členom komory je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa podieľa na chove zveri,
starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu. Podľa dôvodovej správy
cieľom kogentne formulovaného okruhu členov komory je „dosiahnuť, aby v komore bola
združená každá právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá vykonáva alebo chce vykonávať
právo poľovníctva či už ako vlastník alebo užívateľ poľovného revíru alebo ako člen
takéhoto subjektu“.
48. Podľa § 43 ods. 2 zákona o poľovníctve podrobnosti o vzniku a zániku členstva
v komore určujú stanovy komory.
49. Podľa § 44 zákona o poľovníctve orgánmi komory sú:
a) snem,
b) prezídium,
c) prezident,
d) dozorná rada,
e) disciplinárna komisia.
50. Podľa § 45 ods. 1 zákona o poľovníctve snem je najvyšším orgánom komory;
tvoria ho delegáti zvolení členmi komory podľa volebného poriadku komory na obdobie
piatich rokov.
51. Podľa § 45 ods. 2 písm. a) zákona o poľovníctve snem určuje predmet činnosti
komory, schvaľuje stanovy komory, volebný poriadok komory, rokovací poriadok komory
a disciplinárny poriadok komory, ich zmeny a doplnky.
52. Podľa § 49 ods. 1 zákona o poľovníctve disciplinárna komisia komory rieši
disciplinárne previnenia (§ 77 ods. 1) držiteľov poľovných lístkov podľa disciplinárneho
poriadku komory (§ 77 ods. 2).
53. Podľa § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovný lístok je verejná listina
osvedčujúca oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveri
ustanovené týmto zákonom. Poľovný lístok vydáva, predlžuje jeho platnosť a odníma
obvodná komora, v ktorej pôsobnosti má žiadateľ trvalý pobyt.
54. Podľa § 51 ods. 4 zákona o poľovníctve (navrhovateľmi napadnuté ustanovenie)
obvodná komora vydá poľovný lístok... osobe, ktorá preukáže, že
a) je staršia ako 16 rokov,
b) má miesto trvalého pobytu v obvode pôsobnosti obvodnej komory; to neplatí
pre občana Slovenskej republiky, ktorý nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,
c) zložila skúšku z poľovníctva [§ 50 ods. 1 písm. a)] alebo skúšku z poľovníctva
na vysokej škole alebo je poslucháčom alebo absolventom školy, na ktorej je poľovníctvo
povinným alebo voliteľným vyučovacím predmetom; doklad o vykonanej skúške
z poľovníctva je verejnou listinou,
d) je členom komory,
e) je poistená proti škodám spôsobeným pri výkone práva poľovníctva počas
platnosti poľovného lístka,
f) zaplatila poplatok za vydanie poľovného lístka.
55. Podľa § 51 ods. 7 písm. a) zákona o poľovníctve vydanie poľovného lístka
obvodná komora odoprie, a ak už bol vydaný, tak sa odníme, osobe, ktorá nespĺňa
podmienky podľa odseku 4 alebo odseku 5.
56. Podľa § 51 ods. 9 písm. a) zákona o poľovníctve obvodná komora odníme
poľovný lístok, ak zistí, že jeho držiteľ prestal spĺňať podmienky podľa odseku 4 alebo
odseku 5.
57. Podľa § 53 ods. 1 zákona o poľovníctve každý, kto sa nachádza v poľovnom
revíri so zbraňou určenou na lov zveri, musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lov
zveri a doklady podľa osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri love
poľovným dravcom musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lov zveri a druhovú
kartu podľa osobitného predpisu. Tieto doklady je povinný predložiť na požiadanie orgánu
Policajného zboru, poľovníckemu hospodárovi, poľovníckej stráži a orgánu štátnej správy
poľovníctva.
58. Podľa § 53 ods. 2 zákona o poľovníctve povolenie na lov zveri je verejnou
listinou oprávňujúcou jeho držiteľa spolu s ďalšími dokladmi na lov zveri alebo inú činnosť
v poľovnom revíri podľa tohto zákona. Vydáva ho na predpísanom tlačive užívateľ
poľovného revíru... Povolenie na lov zveri je neprenosné na inú osobu.
59. Podľa § 71 ods. 1 zákona o poľovníctve štátnu správu na úseku poľovníctva
vykonávajú orgány štátnej správy poľovníctva.
60. Podľa § 71 ods. 2 zákona o poľovníctve orgánmi štátnej správy na úseku
poľovníctva sú:
a) Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky,
b) okresný úrad v sídle kraja,
c) okresný úrad.
61. Podľa § 77 ods. 1 zákona o poľovníctve disciplinárnym previnením je konanie
držiteľa poľovného lístka, ktoré nevykazuje znaky trestného činu, priestupku podľa § 76
alebo iného správneho deliktu podľa § 78 a je v rozpore s disciplinárnym poriadkom
vydaným komorou.
62. Podľa § 77 ods. 2 zákona o poľovníctve disciplinárne previnenie rieši komora
podľa disciplinárneho poriadku.
63. Argumentačná podstata predkladaného návrhu smeruje ku kritike právnej úpravy
členstva v komore pre subjekty podieľajúce sa na chove zveri, starostlivosti o zver a jej
životné prostredie vrátane jej lovu (§ 43 ods. 1 zákona o poľovníctve). Navrhovatelia
viackrát používajú slovné spojenie „povinné členstvo“.
64. Po prieskume napadnutých ustanovení ústavný súd konštatuje, že formulácia § 43
ods. 1 zákona o poľovníctve (členom komory je...) prima facie kreuje členstvo v komore
priamo ex lege. Hlbšia analýza však vyžaduje skúmať predmetné ustanovenie v súvislosti
s § 43 ods. 2 zákona o poľovníctve, podľa ktorého podrobnosti o vzniku a zániku členstva
v komore určujú stanovy komory. Vznik a zánik členstva v komore tak nie je len vecou
zákonnej regulácie, ale aj úpravy obsiahnutej vo vnútornom predpise komory vydanom
na základe zákonného splnomocnenia. Aj materiálne kritériá v § 43 ods. 1 zákona
o poľovníctve charakterizujúce subjekty podliehajúce členstvu v komore (podieľanie sa
na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu) naznačujú
potrebu ich ďalšej objektivizácie na aplikačné účely, aby v prípade konkrétneho subjektu
bolo jednoznačne určiteľné, či a kedy sa členom komory stal, prípadne či a kedy bolo jeho
členstvo v komore ukončené. Národná rada ako odporca predmetné ustanovenie interpretuje
tak, že „ak sa chce dotyčná osoba podieľať na chove zveri, starať sa o ňu a jej životné
prostredie a svoju činnosť zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK“. Identický názor
formuluje aj vláda ako vedľajší účastník.
65. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 4 stanov komory uverejnených na webovom sídle komory
„1. podmienkou vzniku členstva fyzickej osoby v SPK je:
a) podanie žiadosti o prijatie do SPK,
b) záujem podieľať sa na chove zveri a starostlivosti o zver,
c) záujem starať sa o životné prostredie zveri a ochranu prírody,
d) záujem podieľať sa na činnosti SPK,
e) zaplatenie zápisného a členského príspevku.
Uchádzač o členstvo v SPK nesmie konať proti záujmom, ktoré SPK chráni
a presadzuje.
2. Fyzickú osobu podľa § 5 ods. 2 písm. a), b) prijíma na základe písomnej žiadosti
predseda obvodnej poľovníckej komory (ďalej len „OPK“), v obvode ktorej má žiadateľ
bydlisko. Fyzickú osobu podľa § 5 ods. 2 písm. c) prijíma na základe písomnej žiadosti
prezident SPK.
...
4. Členstvo vzniká dňom prijatia a zaplatením zápisného a členského príspevku,
prípadne účelového príspevku...“.
66. Z popísaných determinantov rezultuje podľa názoru ústavného súdu správnosť
výkladu odporcu i vedľajšieho účastníka, podľa ktorého zákon o poľovníctve v § 43 ods. 1
zavádza povinné členstvo v komore len pre tie právne subjekty podieľajúce sa na chove
zveri a na starostlivosti o zver a jej životné prostredie, ktoré zamýšľajú tieto svoje aktivity
materiálne dokonať lovom zveri. Z § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve teda nevyplýva
členstvo ex lege fyzickým osobám a právnickým osobám len z dôvodu, že realizujú faktickú
činnosť charakterizovateľnú ako chov zveri, starostlivosť o ňu a o jej životné prostredie.
Iba v prípade, že takéto svoje aktivity zamýšľa určitý subjekt naplniť aj lovom zveri [§ 2
písm. e) zákona o poľovníctve], musí sa najprv stať členom komory, pretože inak by
poľovný lístok nezískal [§ 51 ods. 4 písm. d) zákona o poľovníctve], a nenadobudol by tak
právo zver loviť (§ 51 ods. 1 zákona o poľovníctve).
67. V súvislosti s výkladom § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve však nemožno
opomenúť ani jeho § 41 ods. 1, podľa ktorého obvodné komory ako organizačné zložky
komory pôsobiace spravidla v územnom obvode okresného úradu združujú poľovnícke
organizácie, základné organizačné jednotky komory a držiteľov platných poľovných lístkov
s miestom trvalého bydliska v tomto územnom obvode, ktorí nie sú členmi základných
organizačných jednotiek. Základnou organizačnou jednotkou komory sú právnické osoby
a fyzické osoby, ktoré v súlade s týmto zákonom vykonávajú právo poľovníctva
v poľovných revíroch, ako aj právnické osoby, ktoré majú v predmete činnosti výkon práva
poľovníctva, chovu zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie.
68. Podľa zákona o poľovníctve sú tak okrem držiteľov poľovných lístkov členmi
komory povinne všetky poľovnícke organizácie ako právnické osoby, ako aj tzv. základné
organizačné jednotky komory. Do tejto skupiny povinných členov patria subjekty
vykonávajúce právo poľovníctva v poľovných revíroch (už bolo konštatované, že právo
poľovníctva je právom jednotným, a teda zahŕňa aj lov zveri) a aj tie právnické osoby,
ktoré si ako predmet svojej činnosti určili chov zveri, starostlivosť o zver a jej životné
prostredie (len v tejto kategórii členov sa teda lov zveri na vznik povinnosti byť členom
komory nevyžaduje).
69. Povinnosť členstva v komore je posilnená aj ďalším napadnutým ustanovením,
a to § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve, podľa ktorého zánik členstva užívateľa
poľovného revíru v komore je zákonným dôvodom zániku zmluvy o užívaní poľovného
revíru. Pritom užívaním poľovného revíru je výkon práva poľovníctva v poľovnom revíri
[§ 2 písm. w) zákona o poľovníctve] a právo poľovníctva možno vykonávať len na území
poľovného revíru [§ 2 písm. p) zákona o poľovníctve]. V tejto súvislosti síce konštrukcia
právnej úpravy podporuje tvrdenie vlády, že „na celom území Slovenskej republiky je
niekoľko stoviek osôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú
členmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír“, právom
a výkonom poľovníctva je však súhrn práv a povinností vymenovaných v § 2 písm. q)
zákona o poľovníctve. Ide teda o jednotné právo, ktoré sa bez užívateľského vzťahu
k poľovnému revíru nemôže realizovať vo svojej celosti. Inými slovami, jednotlivé druhovo
určené práva (povinnosti) tvoriace čiastkové súčasti práva poľovníctva [napr. chov zveri
podľa § 2 písm. c) zákona o poľovníctve] možno realizovať aj mimo územia poľovného
revíru, ich izolované poňatie ich však vylučuje spod legálneho chápania práva poľovníctva
ako súhrnu vymedzených práv a povinností, ktorý vo svojej jednote predstavuje záujmovú
platformu združovania subjektov na tomto úseku spoločenskej činnosti.
70. Posledné napadnuté ustanovenie zákona o poľovníctve [§ 51 ods. 4 písm. d)]
reguluje výlučne podmienky vzniku oprávnenia zver loviť, pretože poľovný lístok,
pre vydanie ktorého musí žiadateľ spĺňať okrem iného aj podmienku členstva v komore, je
verejnou listinou osvedčujúcou oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie
ustanovené podmienky (§ 51 ods. 1 zákona o poľovníctve). Znovu ústavný súd zdôrazňuje,
že právo poľovníctva je právom jednotným, preto aj § 51 ods. 4 písm. d) v spojení s § 51
ods. 1 zákona o poľovníctve možno cez prizmu návrhového petitu a jeho zdôvodnenia
vnímať ako integrálnu súčasť ostatných namietaných noriem zákona o poľovníctve.
71. Súčasne ústavný súd uvádza, že napadnuté ustanovenia zákona o poľovníctve
svojou matériou regulujú členstvo v komore, nie členstvo v poľovníckych organizáciách
podľa § 32 zákona o poľovníctve. Hoci v právnej regulácii komory i poľovníckych
organizácií existuje viacero styčných bodov, oba sú samostatné právne subjekty, čo okrem
iného znamená, že je potrebné rozlišovať medzi združovaním v komore a združovaním
v poľovníckych organizáciách. Správne v tejto súvislosti vláda udáva, že „hoci poľovnícka
organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“.
III.
72. Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má
právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.
73. Podľa čl. 29 ods. 3 ústavy výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len
v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom
alebo na ochranu práv a slobôd iných.
74. Navrhovatelia navrhujú vysloviť nesúlad troch ustanovení zákona o poľovníctve
s čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3 ústavy, a to § 17 ods. 1 písm. g) [zánik zmluvy o užívaní
poľovného revíru v dôsledku zániku členstva užívateľa v komore], ďalej § 43 ods. 1
upravujúceho členstvo v komore fyzických osôb a právnických osôb podieľajúcich sa
na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu a § 51 ods. 4
písm. d) [v spojení s § 51 ods. 1] zakotvujúceho členstvo v komore ako zákonnú podmienku
na vydanie poľovného lístka.
75. Keďže navrhovatelia namietajú rozpor označených ustanovení zákona
o poľovníctve so základným právom slobodne sa združovať, neodpustiteľnou podmienkou
ďalšieho skúmania týchto zákonných právnych noriem je zistenie, či spadajú do vecného
rámca ústavnej regulácie združovacieho práva. Ak je totiž odpoveď na túto otázku záporná,
potom je pre ústavný súd bez významu meritórny prieskum tej časti návrhovej
argumentácie, ktorá spochybňuje splnenie ústavných podmienok obmedzenia výkonu
základného práva zaručeného čl. 29 ods. 1 ústavy. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom
navrhovateľov vyjadreným v stanovisku doručenom ústavnému súdu 9. marca 2015,
v ktorom sa títo snažia vznik a zákonom zakotvenú činnosť komory z hľadiska dogmatiky
združovacieho práva oddeliť od inštitútu povinného členstva v nej. Judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) i ústavného súdu rekapitulovaná v ďalších
častiach odôvodnenia tohto nálezu bude dôkazom neoddeliteľnosti toho, čo sa navrhovatelia
pokúšajú od seba oddeliť.
76. Vláda vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľov uvádza, že ústavný súd
„bude musieť posúdiť..., či zriadenie SPK a jej činnosť je možné subsumovať pod čl. 29
Ústavy Slovenskej republiky“. Súčasne vláda vyslovuje názor, podľa ktorého „na zákonnú
úpravu povinného členstva v SPK sa nedá aplikovať čl. 29 Ústavy Slovenskej republiky“,
keďže „štát preniesol výkon niektorých úloh, ktoré by inak vykonával orgán štátnej správy,
na samosprávnu organizáciu“. Rovnaký právny názor naznačuje (aj keď len nepriamo)
aj národná rada ako odporca, keď dôvodí, že „Slovenská poľovnícka komora má v zmysle
zákona č. 274/2009 o poľovníctve... a na základe predmetného zákona vydaných jej stanov
postavenie profesijnej samosprávnej (stavovskej) organizácie, podobne ako je postavenie
Slovenskej advokátskej komory alebo Notárskej komory Slovenskej republiky. Z toho
vyplýva, že môže mať osobitný spôsob registrácie jej členov, dokonca aj povinné
členstvo...“.
77. Pre vecný rozsah aplikačného záberu čl. 29 ústavy je charakteristické, že sú
spod neho vyčlenené prípady povinného členstva v právnických osobách verejnoprávneho
charakteru. Základné právo slobodne sa združovať zahŕňa dobrovoľné zjednotenie sa
pre určitý účel. Je vecou zákonodarcu ustanoviť, za akých podmienok možno zakladať
právnické osoby. Právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie
verejnoprávnych inštitúcií a združení ako napríklad korporácií verejného práva
(PL. ÚS 10/08).
78. Ani v európskej konštitucionalistike dosiaľ niet závažnejších pochybností o tom,
že právne subjekty disponujúce výsadami verejnej moci nie sú výrazom realizácie
združovacieho práva. Už vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2010 ústavný súd poukázal na právnu
úpravu, na názory právnej teórie, ako aj niektorých súdnych orgánov ochrany ústavnosti
v európskych štátoch, ktoré zdôrazňujú prvok dobrovoľnosti pri zakladaní združení
požívajúcich ochranu prostredníctvom slobody združovania (§ 1 ods. 1 rakúskeho
Bundesgesetz über Vereine, BGBl. I 66/2002), prvok oddelenosti od štátu (nález Ústavného
súdu Českej republiky z 12. decembra 2006 vo veci sp. zn. I. ÚS 90/06, N 223/43 SbNU
497) i prvok vnútornej organizačnej autonómie v medziach zákona (rozhodnutie rakúskeho
Spolkového ústavného dvora vo veci VfSlg 3369/1958), ktorý však musí rešpektovať
všeobecné ústavné limity i požiadavku proporcionality (Bric, J: Vereinsfreiheit: Eine
rechtsdogmatische Untersuchung der Grundfragen des Vereinsrechts. Springer. Wien, New
York 1998).
79. Podstatné pre rozhodnutie o prejednávanom návrhu sú však právne názory ESĽP
o rozsahu aplikovateľnosti čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), pretože ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom
pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je
potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských
právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00). To znamená,
že aj vtedy, keď nebol nútený sa priamo vysloviť o porušení dohovoru alebo inej
medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd vždy,
pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných
práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim
vydanú (I. ÚS 5/02). Iný záver ústavný súd nemôže prijať ani ku vzájomnému aplikačnému
vzťahu čl. 29 ústavy a čl. 11 dohovoru.
80. Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného
zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu
svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.
81. Vyhodnotenie prezentované v závere odseku 78 platí napriek tomu, že právo
slobodne sa združovať sa navonok prejavuje vo viacerých podobách formálne sa
prejavujúcich aj v ústavnej regulácii. Osobitné formálne ústavné zakotvenie požíva sloboda
združovania v cirkvách a náboženských spoločnostiach (čl. 24 ods. 2 ústavy), v politických
stranách a politických hnutiach (čl. 29 ods. 2 ústavy), ako aj v odborových organizáciách
(čl. 37 ods. 1 ústavy). Nemožno v tejto súvislosti opomenúť ani združovanie v rámci
uskutočňovania základného práva podnikať (čl. 35 ods. 1 ústavy). V regulačnej matérii
dohovoru možno identifikovať samostatné formálne zakotvenie slobody združovania
v cirkvách a náboženských spoločnostiach (čl. 9 ods. 1 dohovoru). I samotný článok 11
zakotvuje slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov
odbory a vstupovať do nich, teda šírka aplikačného záberu tohto ustanovenia dohovoru
zďaleka nezahŕňa len združovanie sa v odboroch. Zároveň sa čl. 11 ods. 1 dohovoru
vzťahuje aj na združovanie v politických stranách (rozsudok veľkého senátu ESĽP z 30. 1.
1998 vo veci Zjednotená komunistická strana Turecka a ďalší c. Turecko, sťažnosť
č. 19392/92, body 24 a 25). Popísané skutočnosti umožňujú prijať záver o dôvodnosti
interpretácie základného práva slobodne sa združovať zaručeného čl. 29 ods. 1 ústavy
vo svetle interpretačných a aplikačných trendov vzťahujúcich sa na čl. 11 ods. 1 dohovoru,
a to práve pri posudzovaní tu súdenej veci. Komora nie je cirkvou ani náboženskou
spoločnosťou, nie je politickou stranou, ba ani odborovou organizáciou. Pri úvahách
o hľadaní riešenia otázok nastolených navrhovateľmi preto nemožno ponechať stranou
práve čl. 11 ods. 1 dohovoru v jeho všeobecnej regulačnej rovine (každý má právo...
na slobodu združovať sa s inými...) a naň nadväzujúcu judikatúru ESĽP. Doplnkovo
to dokazuje aj právny názor Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo veci sp. zn.
Pl. ÚS 40/06 s odkazom na odbornú literatúru judikoval, že „není pochyb, že smysl a rozsah
pojmu "sdružení" zakotveného v čl. 11 odst. 1 Úmluvy a v čl. 20 odst. 1 Listiny (znenie
identické so znením čl. 29 ods. 1 ústavy, pozn.), t. j. v "obecné normě sdružovacího práva"
(Klíma, K.: Komentář k Ústavě a Listině. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk,
2005, str. 757), jsou shodné.“ (bod 65).
82. Súkromnoprávny charakter cieľa vylučuje spod režimu čl. 11 dohovoru
združovanie v subjektoch, ktoré boli založené z vrchnostenskej pozície nositeľa verejnej
moci a obdarené administratívnou či disciplinárnou právomocou (rozsudok ESĽP z 23. 6.
1981 vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, sťažnosti č. 6878/75
a č. 7238/75), ktorá ich integruje do štátnych štruktúr a umožňuje im používať postupy
verejnej moci (rozsudok ESĽP z 29. 4. 1999 vo veci Chassagnou a ostatní c. Francúzsko,
sťažnosti č. 25088/94, č. 28331/95 a č. 28443/95). Článok 11 dohovoru tak upravuje právo
zakladať združenia ako organizácie súkromného práva, ktoré vznikli na základe
súkromnoprávnych predpisov a majú plnú autonómiu pri vydávaní rozhodnutí a pri správe
svojich vnútorných vecí (rozsudok ESĽP z 30. 6. 1993 vo veci Sigurdur A. Sigurjónsson
c. Island, sťažnosť č. 16130/90).
83. Pluralizmus v modernej demokratickej spoločnosti nevytvárajú len politické
strany, ale pre jeho budovanie je dôležité aj skutočné uznanie a úcta k rozmanitosti
kultúrnych tradícií, etnickej a kultúrnej identite, náboženskému vyznaniu, umeleckým,
literárnym a sociálno-ekonomickým myšlienkam a koncepciám. Harmonická vzájomná
súčinnosť jednotlivcov a skupín s rozličnými identitami je podstatná pre dosiahnutie
sociálnej súdržnosti. Je len prirodzené, že tam, kde občianska spoločnosť funguje zdravým
spôsobom, participácia občanov na demokratických procesoch je v rozsiahlej miere
dosahovaná prostredníctvom ich príslušnosti k združeniam, v ktorých sa môžu integrovať
s inými a kolektívne presadzovať spoločné zámery a ciele (napr. rozsudok zo 17. 2. 2004
vo veci Gorzelik a ďalší v. Poľsko, bod 92, sťažnosť č. 44158/98).
84. V rozsudku Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas v. Rakúsko (bod 62)
ESĽP zdôraznil, že jedným z najdôležitejších aspektov slobody združovania podľa čl. 11
dohovoru je možnosť založiť právnu bytosť (legal entity) na účely kolektívneho konania
na poli spoločných záujmov. Takto vymedzený cieľ musí byť v prvom rade vlastný každej
zákonnej regulácii, ktorá konkretizuje slobodu združovania v individualizovanej právnej
forme (PL. ÚS 11/2010).
85. Pre združenia podliehajúce základnému právu zakotvenému v čl. 29 ústavy má
byť typické, že právne vznikli na základe slobodnej vôle ich zakladateľov, teda fyzických
osôb alebo právnických osôb realizujúcich svoje základné právo slobodne sa združovať.
Nesmie ísť o také právnické osoby, ktoré vzniknú zákonom, teda autoritatívnym
mocenským aktom zákonodarcu.
86. Osobitnú hodnotu majú pre ústavný súd rozhodnutia ESĽP, ktoré sa v minulom
období týkali práve združovania v rôznych poľovníckych organizáciách a spolkoch (už
spomenutá vec Chassagnou a ďalší v. Francúzsko, rozhodnutie z 10. 7. 2007 vo veci
Schneider v. Luxembursko, sťažnosť č. 2113/04, a rozhodnutie z 20. 1. 2011 vo veci
Herrmann v. Nemecko, sťažnosť č. 9300/07). Pri rozhodovaní vo veci týchto sťažností bol
ESĽP nútený vysporiadať sa s otázkou aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru na postavenie,
resp. združovanie v poľovníckych združeniach, a to aj z hľadiska povinného členstva v nich.
Aj tu ESĽP aplikoval štyri kritériá podstatné pre odpoveď, či na pozadí relevantnej
vnútroštátnej právnej regulácie možno určitý právny subjekt považovať za prejav realizácie
združovacieho práva. Obsahom prvého kritéria je skúmanie, či predmetná korporácia bola
založená jednotlivcami alebo zákonom, druhé kritérium zameriava pozornosť na integráciu
korporácie v štátnych štruktúrach, pri treťom kritériu je podstatný záver, či korporácii bola
zverená administratívna, normotvorná alebo disciplinárna právomoc, a napokon je
významné, či cieľ sledovaný korporáciou možno považovať za verejný záujem.
87. Vo veci Chassagnou a ďalší v. Francúzsko spojené sťažnosti reagovali okrem
iného aj na členstvo v tzv. schválených obecných združeniach lovu (Associations
communales de chasse agréés – ACCA) vznikajúcich na základe zákona č. 64-696 z 10. júla
1964 známeho ako Loi Verdeille. Na území jednej obce mohlo pôsobiť len jedno takéto
združenie. ACCA sa povinne vytvárali v departmentoch uvedených v zozname vydanom
ministrom zodpovedným pre oblasť poľovníctva. V departmentoch nezahrnutých
v predmetnom zozname boli ACCA zriaďované prefektom na základe žiadosti subjektu,
ktorý preukázal, že aspoň 60 % vlastníkov pozemkov vlastniacich aspoň 60 % územia obce
súhlasí so zriadením ACCA na obdobie šiestich rokov. Zákonným cieľom pôsobenia ACCA
bolo napomáhať rozvoju zveri, hubeniu škodlivej zveri, potláčaniu pytliactva,
uskutočňovaniu poľovníckej výchovy členov združení pri súčasnom rešpektovaní
vlastníctva a úrody a zabezpečovaniu lepšej technickej organizácie lovu, aby poľovníkom
bol umožnený lepší výkon ich športu.
88. Francúzska právna úprava zaviedla povinný prevod poľovníckych práv spätých
s vymedzeným územím na ACCA, pričom vlastníci dotknutých pozemkov sa stali
automaticky členmi ACCA a nemali možnosť ukončiť svoje členstvo z vlastnej vôle. ACCA
sa vytvárali na základe schválenia prefektom vo forme výnosu po tom, čo overil splnenie
procedurálnych požiadaviek, ako aj súladnosť štatútu združenia a iných jeho vnútorných
predpisov so zákonom. Prefekt pôsobil voči ACCA ako orgán dohľadu. Akékoľvek zmeny
vnútorných predpisov podliehali jeho schváleniu. Bol oprávnený nariadiť aj dočasné
opatrenia, rozpustiť výkonný výbor ACCA alebo ho vymeniť.
89. Z popísaných čŕt týkajúcich sa postavenia dotknutých združení ESĽP vyvodil,
že ACCA síce vďačia za svoju existenciu vôli parlamentu, jednako ich však nemožno
považovať za združenia založené podľa zákonných predpisov o združeniach (zákon z 1. júla
1901). Skutočnosť, že prefekt vykonáva dohľad nad pôsobením ACCA podľa ESĽP,
nepostačoval pre záver, že zostali integrované v štátnych štruktúrach. Okrem toho ACCA
nebolo možné považovať za obdarené prerogatívami siahajúcimi mimo sféry obyčajného
práva, či už administratívnymi, normotvornými alebo disciplinárnymi. Rovnako nebolo
možné prijať záver, že ACCA realizujú procesy verejných orgánov, ako to je v prípadoch
profesijných združení (bod 101 predmetného rozsudku).
90. Okolnosti prípadu Schneider v. Luxembursko pramenili v dnes už zrušenej
právnej úprave obsiahnutej v zákone z 20. júla 1925 o prenájme poľovného revíru
a o náhrade škôd spôsobených zverou (loi sur l'amodiation de la chasse et l'indemnisation
des dégâts causés par le gibier). Podľa čl. 1 al. 1 tohto zákona všetky nezastavané pozemky,
poľnohospodárske a lesné pozemky na území volebného obvodu obce tvorili poľovný revír,
ktorý môže byť rozdelený na celky o rozlohe najmenej 250 ha. Vlastníci týchto pozemkov
tvorili poľovnícky zväz (syndicat de chasse) na základe tohto zákona. V tom istom
ustanovení (al. 2) zákon umožňoval právo poľovníctva na predmetných pozemkoch
uvoľniť (relaissement du droit de chasse) kvalifikovanou väčšinou hlasov vlastníkov
predmetných pozemkov združených v poľovníckom zväze. Uvoľnenie znamenalo
rozhodnutie o prenajatí poľovného revíru na určité obdobie. Prenájom sa realizoval
prostredníctvom verejnej súťaže alebo predĺžením nájmu revíru v prospech nájomcov,
ktorých nájom už končil (locataires sortant). Rozhodnutie o uvoľnení podliehalo schváleniu
príslušného ministra, pričom ministerské schválenie umožňovala právna úprava atakovať
opravnými prostriedkami (čl. 3 al. 8 zákona).
91. ESĽP pri prejednávaní námietky luxemburskej vlády, podľa ktorej poľovnícke
zväzy nie sú združeniami v zmysle čl. 11 dohovoru, uznal, že za svoju existenciu vďačia
vôli zákonodarcu a že nie sú združeniami podľa osobitného zákona o neziskových
združeniach a nadáciách z roku 1928. To však podľa názoru ESĽP nič nemení
na skutočnosti, že poľovnícke zväzy sú tvorené vlastníkmi pozemkov, teda jednotlivcami,
ktorí sa pravidelne schádzajú, aby rozhodovali o uvoľnení, resp. neuvoľnení práva
poľovníctva v prospech niekoľkých poľovníkov (bod 72 rozsudku). Takisto skutočnosť, že
fungovanie poľovníckych zväzov je pod dohľadom ministra vnútra, nepostačovalo podľa
názoru ESĽP pre záver o integrácii zväzov v štruktúrach štátu. Napokon ESĽP uzavrel
(rovnako ako v prípade Chassagnou a ďalší v. Francúzsko), že poľovnícke zväzy
nedisponujú prerogatívami siahajúcimi mimo sféry obyčajného práva, či už
administratívnymi, normotvornými alebo disciplinárnymi, a že nerealizujú procesy
verejných orgánov, ako to je v prípadoch profesijných združení (bod 73 rozsudku).
92. V kauze Herrmann v. Nemecko ESĽP vyhodnocoval povahu poľovníckeho
spoločenstva (Jagdgenossenchaft) vo svetle právnej regulácie obsiahnutej v § 7 ods. 1 vtedy
účinného krajinského poľovníckeho zákona spolkovej krajiny Porýnie-Falcko
[Landesjagdgesetz vom 5. Februar 1979 (GVBl. S. 23)]. Podľa tohto ustanovenia
poľovnícke spoločenstvo bolo korporáciou verejného práva. Podliehalo štátnemu dohľadu.
Bolo povinné vydať vlastný štatút, ktorý (ako aj jeho zmeny) podliehal schváleniu orgánom
dohľadu okrem prípadu, ak štatút zodpovedal vzorovému štatútu vydanému najvyšším
orgánom na úseku poľovníctva (vecne príslušné ministerstvo). Súčasne § 7 ods. 4
uvedeného právneho predpisu umožňoval vymáhanie pohľadávok poľovníckeho
spoločenstva z dávok (Umlageforderungen) ukladaných poľovníckym spoločenstvom jeho
členom podľa krajinského zákona o správnej exekúcii. Vymáhanie realizoval orgán
vykonávajúci oprávnenia exekučného orgánu obce, na území ktorej poľovnícke
spoločenstvo malo svoje sídlo. Napokon, na účel chápania podstaty poľovníckeho
spoločenstva nebolo možné opomenúť ani fakt, že podľa spolkového zákonodarstva
[Bundesjagdgesetz in der Fassung der Bekanntmachung vom 29. September 1976 (BGBl. I
S. 2849)] vytvárajú vlastníci pozemkov patriacich do spoločného poľovného revíru ex lege
poľovnícke spoločenstvo.
93. Všetky popísané skutočnosti charakterizujúce skúmanú právnu úpravu vyhodnotil
ESĽP tak, že poľovnícke spoločenstvá v spolkovej krajine Porýnie-Falcko sú založené
zákonom vo forme asociácií verejného práva. Sú subjektom podliehajúcim kontrole orgánu
na úseku poľovníctva a aj ich vnútorné štatúty podliehajú schváleniu tohto orgánu. Okrem
toho poľovnícke spoločenstvá sú oprávnené ukladať administratívnymi aktmi dávky,
ktoré sú vymáhateľné verejným orgánom. Podľa ESĽP tak poľovnícke spoločenstvá
podliehali štátnemu dohľadu, ktorý presahuje dohľad bežne vykonávaný nad združeniami
súkromného práva. Preto ESĽP vyhodnotil, že sú integrované do štátnych štruktúr v miere
umožňujúcej kvalifikovať ich ako inštitúcie verejného práva. Dodal, že cieľ ich pôsobenia
spadá pod kategóriu verejného záujmu (body 77 a 78 rozsudku).
94. Vec Herrmann v. Nemecko z 20. januára 2011 bola postúpená aj veľkej komore
ESĽP, ktorá však svojím rozsudkom z 26. júna 2012 na záveroch rozsudku z 20. januára
2011 týkajúcich sa aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru nič nezmenila.
95. Analyzované kauzy rozhodované štrasburským súdom sú dôkazom, že hoci ESĽP
sformuloval štyri kritériá aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru, nevyjadril sa jednoznačne
k otázke, či tieto kritériá musia byť v individuálnom prípade splnené kumulatívne
alebo postačuje splnenie iba niektorých z nich, prípadne k otázke, aká je váha týchto kritérií
pri ich aplikácii v konkrétnom prípade. Pritom samotné kritériá sú vymedzené pomerne
všeobecne. Len odhadom možno ustáliť, čo napríklad v ponímaní ESĽP znamená integrácia
v štátnych štruktúrach. Rozhodnutia v analyzovaných veciach taktiež naznačujú tendenciu
uprednostňovať niektoré z identifikovaných kritérií a iným zas prisúdiť sekundárny,
prípadne doplnkový význam (k takým navyše podľa rozsudku vo veci Le Compte, Van
Leuven a De Meyre c. Belgicko patrí aj zistenie, či štát súčasne so zriadením právnickej
osoby združujúcej určité subjekty na báze povinného členstva umožňuje týmto subjektom
slobodné a dobrovoľné združovanie na rovnakej záujmovej platforme aj v združeniach
výsostne súkromno-právnych).
96. Rekapitulované hľadiská sú na základe záverov uvedených v bode 81 aj
pre ústavný súd rozhodujúce pri hľadaní odpovede na otázku, či komora, právnu úpravu
členstva v ktorej navrhovatelia kritizujú, je výrazom realizácie základného práva slobodne
sa združovať podľa čl. 29 ods. 1 ústavy. Iba kladná odpoveď na takto položenú otázku
vytvára priestor pre ďalšie skúmanie, či nútené členstvo v komore plynúce z napadnutých
ustanovení zákona o poľovníctve ako obmedzenie základného práva slobodne sa združovať
zodpovedá požiadavkám plynúcim z čl. 29 ods. 3 ústavy.
97. Z ustanovení citovaných v časti II odôvodnenia tohto nálezu možno v relácii
k prvému kritériu vyabstrahovanému štrasburskou judikatúrou konštatovať, že komora je
subjektom zriadeným priamo zákonom. Jej vznik a existencia nie sú výrazom slobodného
rozhodovania jej členov o inštitucionalizácii ich spoločnej záujmovej platformy. Právna
osobnosť komory nie je determinovaná žiadnou ďalšou právnou skutočnosťou, ktorá by
mala pristúpiť k účinnej právnej norme (na rozdiel od prípadu Chassagnou v. Francúzsko).
Komora teda nielenže vďačí za svoju existenciu zákonodarcovi, ale ten určuje aj jej
organizačnú štruktúru a rozdelenie úloh jej jednotlivým orgánom. Prvé štrasburské
kritérium determinujúce vylúčenie právnickej osoby zo sféry základného práva slobodne sa
združovať je tak naplnené.
98. Pokiaľ ide o druhé kritérium, ústavný súd je toho názoru, že integrácia komory
v štátnych štruktúrach je z hľadiska verejnoprávnych vzťahov k štátnej správe, prípadne
k inej verejnej správe, pochybná. Zákon o poľovníctve nestavia komoru explicitne
do pozície subjektu podliehajúceho administratívnemu dozoru štátnej správy. Skôr
zdôrazňuje prvok kooperácie medzi komorou a orgánmi štátnej správy na úseku
poľovníctva [napr. § 20 ods. 1, § 23 ods. 1, § 30 ods. 3, § 50 ods. 2 a § 74 ods. 2 písm. l)].
99. V zákone o poľovníctve niet výslovnej opory pre záver, podľa ktorého by
vnútorné predpisy vydávané komorou (stanovy, volebný poriadok, rokovací poriadok
a disciplinárny poriadok) a ich zmeny podliehali schvaľovaniu štátnymi orgánmi.
Za pozornosť tu stojí § 77 ods. 2 zákona o poľovníctve v znení účinnom do 31. decembra
2013. Disciplinárny poriadok vydaný komorou na základe tejto normy podliehal schváleniu
Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky ako ústredného
orgánu štátnej správy pre oblasť poľovníctva (§ 72 zákona o poľovníctve). S účinnosťou
od 1. januára 2014 bol aj tento ojedinelý prvok dohľadu nad normotvornou aktivitou
komory vypustený.
100. Ani vo sfére individuálnej rozhodovacej právomoci právna úprava nezakotvuje
inštančný vzťah medzi orgánmi komory a orgánmi štátnej správy na úseku poľovníctva.
101. Integráciu komory v štruktúrach štátu spochybňuje aj spôsob obsadzovania
zákonom určených funkcií v komore a následná úprava zodpovednostných vzťahov osôb
zastávajúcich tieto funkcie za ich výkon. Snem komory tvoria delegáti zvolení členmi
komory na obdobie piatich rokov. Snem následne volí a odvoláva prezidenta,
viceprezidentov a ďalších členov prezídia, predsedu dozornej rady a ďalších jej členov.
Spôsob ustanovovania disciplinárnej komisie komory zákon o poľovníctve explicitne
neupravuje, ale zo stanov komory uverejnených na jej webovom sídle
<http://www.polovnickakomora.sk/spk/predpisy/legislativa.html> vyplýva, že snem komory
je orgánom, ktorý volí a odvoláva predsedu disciplinárnej komisie a šiestich jej členov [§ 11
ods. 5 písm. d) stanov komory v znení účinnom od 22. júna 2013]. Popísaný spôsob kreácie
jednotlivých funkcií v orgánoch komory teda dokazuje skôr silný samosprávny prvok
v organizácii komory, než jej právom regulované vzťahy s orgánmi konajúcimi v mene
štátu.
102. K tretiemu kritériu artikulovanému judikatúrou ESĽP ústavný súd uvádza,
že oprávnenie vydávať vnútorné predpisy na platforme právnej existencie určitej právnickej
osoby samo osebe ešte neznamená dispozíciu normotvornou právomocou (napríklad
aj od občianskeho združenia založeného podľa zákona o združovaní sa očakáva schválenie
stanov ako jeho vnútorného predpisu). Rovnako tak oprávnenie právnickej osoby vzniknutej
uplatnením združovacieho práva ukladať povinnosti svojim členom ešte neznamená, že
takáto právnická osoba je obdarená administratívnou kompetenciou (občianske združenia
môžu ukladať povinnosti svojim členom – a contrario § 5 druhá veta zákona o združovaní).
Napokon, ani oprávnenie združenia vylúčiť niektorého zo svojich členov neumožňuje záver
o disciplinárnej právomoci združenia.
103. Združenia požívajúce ochranu čl. 11 dohovoru, ale aj čl. 29 ústavy totiž
vykazujú prvok tzv. spolkovej autonómie, ktorá zahŕňa aj oprávnenie regulovať svoju
vnútornú organizáciu, procesy prebiehajúce vo vnútri združenia, ale aj vzťah medzi
združením a jeho členmi konkretizovaný vzájomnými právami a povinnosťami členov
združenia a eventuálne i dôsledky porušenia povinností, ktoré môžu viesť až k vylúčeniu
člena zo združenia. Ak však ESĽP pri identifikácii čŕt vylučujúcich aplikovateľnosť čl. 11
dohovoru hovorí o kritériu administratívnej, normotvornej či disciplinárnej právomoci,
zjavne nemá na mysli popísané prvky tvoriace v ich súhrne pojem spolkovej autonómie, tak
typickej pre združenia založené na báze slobody združovať sa.
104. Kritérium administratívnej, normotvornej a disciplinárnej právomoci
podľa judikatúry ESĽP nevyhnutne vyžaduje priamy dopad jej realizácie na verejné
subjektívne práva a povinnosti adresátov jej výkonu. Inými slovami, právnická osoba
analyzovaná z hľadiska aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru musí vykonávať verejnú moc. Len
vtedy možno uzavrieť, že v poradí tretie kritérium štrasburského súdu je naplnené.
V prospech tohto záveru svedčí aj ďalší pravidelne judikovaný názor ESĽP. Vo veci
Chassagnou a ďalší v. Francúzsko i vo veci Schneider v. Luxembursko je totiž predmetné
kritérium vyjadrené potrebou skúmania, či analyzovaná právnická osoba uplatňuje procesy
typické pre verejné orgány (v slovenskom ponímaní orgány verejnej moci).
105. Pri použití v predchádzajúcich odsekoch vyslovených teoretických náhľadov
na podmienky komory považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť kompetenciu komory
rozhodovať o vydaní poľovného lístka, o predĺžení jeho platnosti, prípadne o jeho odňatí
[§ 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve], ako aj jej kompetenciu prejednávať
a rozhodovať o disciplinárnych previneniach držiteľov poľovných lístkov [§ 42 ods. 1
písm. m) zákona o poľovníctve], s ktorou je spätá právomoc schváliť disciplinárny poriadok
komory [§ 45 ods. 2 písm. a) zákona o poľovníctve], v ktorom podľa zákonného
splnomocnenia má byť regulovaný aj postup pri riešení disciplinárnych previnení,
ba aj druhy disciplinárnych opatrení (§ 49 ods. 2 zákona o poľovníctve).
106. Popísané kompetencie podľa názoru ústavného súdu dokazujú, že komora
disponuje administratívnou, normotvornou i disciplinárnou právomocou, tak ako ju chápe
ESĽP vo svojej judikatúre o aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru.
107. Oprávnenie rozhodovať o vydaní poľovného lístka, o predĺžení jeho platnosti,
prípadne o jeho odňatí je dôkazom, že zákonodarca priznal komore administratívnu
právomoc. Vychádzajúc z § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž vydaním poľovného lístka
konkrétnemu žiadateľovi tento nadobúda oprávnenie loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky
na lov zveri ustanovené týmto zákonom. Bez poľovného lístka lovec nevie preukázať
oprávnenie loviť zver. Lov zveri ako faktická aktivita je obsiahnutý vo verejnom
subjektívnom práve lovca. Právo loviť zver je súčasťou práva poľovníctva, pričom
poľovníctvo podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve predstavuje súhrn činností
zameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie
voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťou
kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia. Súčasne všeobecná časť
dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve udáva, že „v navrhovanom prípade vytvorenia
Slovenskej poľovníckej komory... ide o inštitucionálne zakotvenie činnosti, ktorá má výrazný
verejnoprávny a bezpečnostný rozmer, pretože až na výnimky sa vykonáva s použitím
zbrane. Verejnoprávny rozmer tejto činnosti je ešte zvýraznený tým, že ide o činnosť,
ktorá má alebo môže mať za následok zásah do prírodného prostredia ako národného
bohatstva štátu.“.
108. Z citovaného chápania poľovníctva bez akýchkoľvek pochybností vyplýva,
že ho zákonodarca vníma ako súbor aktivít zameraných v prvom rade na ochranu, prípadne
dotýkajúcich sa konkretizovaného verejného záujmu, ktorého obsahová podstata je
z legálnej definície poľovníctva a z dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve zreteľne
poznateľná. Ak je lov zveri jedným z právom aprobovaných prostriedkov, ktorým možno
na ochranu identifikovaného verejného záujmu fakticky vplývať, právo loviť nemožno
charakterizovať inak, než ako verejné subjektívne právo. Rozhodovanie komory o ňom je
potom výkonom administratívnej právomoci.
109. Komora disponuje aj normotvornou právomocou, ktorá predstavuje
konštitutívny prvok verejnej moci zverenej verejnoprávnej korporácii (Beran, K. Právnické
osoby veřejného práva. Praha : Linde. 2006, s. 63). Prejavuje sa v právomoci komory vydať
disciplinárny poriadok, v ktorom vymedzí postup pri riešení disciplinárnych previnení,
ako aj určí druhy disciplinárnych opatrení, no svoj výraz nachádza aj v oprávnení stíhať
a sankcionovať páchateľov disciplinárnych previnení. Komora je oprávnená ukladať sankcie
majetkové, späté so zásahom do základného práva vlastniť majetok, sankcie personálne,
späté so zásahom do základného práva podieľať sa na správe vecí verejných,
alebo aj sankcie zakazujúce výkon práva poľovníctva ako verejného subjektívneho práva.
I z disciplinárneho poriadku komory uverejneného na jej webovom sídle popísaný charakter
sankcií vyplýva <http://www.polovnickakomora.sk/spk/predpisy/legislativa.html>.
110. Napokon ústavný súd odkazuje na výstižný právny názor, podľa ktorého
disciplinárnu právomoc právnickej osoby odlišnej od štátu je potrebné považovať za súčasť
výkonu verejnej správy vtedy, ak je ona alternatívou k výkonu disciplinárnej právomoci
všeobecnou štátnou správou (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 6
As 36/2003-115 zo 6. januára 2005). Inak povedané, v prípade, že by predmetnú
disciplinárnu právomoc nerealizovala „neštátna“ právnická osoba, musela by byť
realizovaná štátnou správou.
111. Disciplinárna právomoc komory spĺňa naznačené črty, čo dokazuje
predchádzajúca právna úprava obsiahnutá v zákone č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 23/1962 Zb.“), podľa ktorej poľovné lístky
vydával a odoberal obvodný lesný úrad (§ 31 ods. 3 zákona č. 23/1962 Zb. v spojení s § 56
ods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení účinnom k 31. augustu 2009 a v spojení
s § 24 vyhlášky Ministerstva poľnohospodárstva a výživy č. 59/1967 Zb., ktorou sa
vydávajú vykonávacie predpisy k zákonu o poľovníctve v znení neskorších predpisov)
ako špecializovaný orgán miestnej štátnej správy. Právna úprava poľovníctva účinná
od 1. septembra 2009 a inkorporovaná v zákone o poľovníctve bola potom odôvodnená
vo vzťahu k existencii komory aj tým, že „výkon niektorých činností prostredníctvom
poľovníckej komory odbremení štátnu správu poľovníctva, ktorá doteraz napr. vydávala
a predlžovala platnosť poľovných lístkov (cca 12 tis. ročne) riešila disciplinárne previnenia
držiteľov poľovných lístkov v správnom konaní (cca 1000 ročne) a pod.“ (osobitná časť
dôvodovej správy k § 42 zákona o poľovníctve).
112. Tretie kritérium judikatúry ESĽP zacielené na vylúčenie aplikovateľnosti čl. 11
dohovoru, ako aj čl. 29 ods. 1 ústavy tak vo vzťahu k postaveniu komory v zákone
o poľovníctve považuje ústavný súd za naplnené.
113. Napokon, štvrté kritérium aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru, a tým aj čl. 29
ústavy spočíva v skúmaní charakteru cieľa existencie dotknutej korporácie z hľadiska toho,
či ho možno identifikovať s verejným záujmom. Dosiaľ formulované a predložené
meritórne argumenty podľa názoru ústavného súdu nevyžadujú ďalšie podrobnejšie analýzy
na to, aby bolo možné bez pochybností uzavrieť, že cieľ fungovania komory je predznačený
verejným záujmom. Dokazuje to výslovná dikcia právnej úpravy v zákone o poľovníctve,
jej interpretácia i dôvodová správa k zákonu o poľovníctve. Podčiarknuť tu možno iba
skutočnosť, že výkon práva poľovníctva ovplyvňuje stav zveri ako nedeliteľnej súčasti
životného prostredia, ako aj účastníkmi konania nerozporovaný fakt, že poľovníctvo sa
v nezanedbateľnej časti uskutočňuje s použitím strelných zbraní. Oba determinanty vedú
k záveru o identifikácii cieľa existencie komory s verejným záujmom.
114. Ústavný súd konštatuje, že komora bez akýchkoľvek pochybností spĺňa tri
zo štyroch štrasburských kritérií, ktoré slúžia na posúdenie aplikovateľnosti čl. 11
dohovoru, a tým aj čl. 29 ods. 1 ústavy. Pokiaľ ide o kritérium integrácie v štruktúrach štátu,
možno uzavrieť, že administratívnoprávne väzby komory k výkonnej zložke štátnej moci sú
značne limitované a o začlenení komory do hierarchicky usporiadaných štruktúr štátnej
správy nemožno uvažovať. V tomto svetle sa komora svojím postavením približuje
charakteru profesijných komôr, ktoré vyjadrujú v demokratickom štáte žiaduci prvok
decentralizácie ústiacej do formovania záujmovej samosprávy. Potlačením hierarchických
vzťahov medzi komorou a štátnou správou však podľa názoru ústavného súdu zákonodarca
nesledoval zámer poskytnúť fyzickým osobám a právnickým osobám platformu pre
slobodnú inštitucionalizáciu ich spoločných záujmov (pozri bod 1.11 v časti II. B nálezu vo
veci sp. zn. PL. ÚS 11/2010) vo sfére poľovníctva, ale skôr snahu zabezpečiť poľovníckej
samospráve nevyhnutnú mieru samostatnosti na to, aby skutočne samosprávnou bola. Vláda
k tomu správne uvádza, že „existencia povinného členstva v SPK nie je podľa nášho názoru
odvodená od ústavne garantovaného práva slobodne sa združovať, ale od záujmu štátu
preniesť niektoré zo svojich kompetencií, ktoré má vykonávať vo verejnom záujme, na iný
subjekt, v tomto prípade na SPK“.
115. Ústavný súd hodnotí komoru ako verejnoprávnu korporáciu a ako nositeľa
záujmovej samosprávy. Tá predstavuje jednu z foriem výkonu verejnej moci. V slovenskom
právnom poriadku to formálne dokazuje napríklad aj § 1 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
poriadok“), podľa ktorého správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy,
orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Takéto postavenie Správny poriadok
nepriznáva orgánom občianskych či iných združení. Samospráva (či už územná, alebo
aj záujmová) je totiž verejnou správou uskutočňovanou inými verejnoprávnymi subjektmi
než štátom (pozri napr. Skulová, S. Základy správní vědy. Brno : Masarykova univerzita,
2014. s. 52). Existencia záujmovej samosprávy nemá explicitnú oporu v ústave, no svoje
zdôvodnenie nepochybne môže čerpať z demokratického charakteru štátu vyjadreného
v čl. 1 ods. 1 ústavy. Záujmovú samosprávu je potrebné považovať za prvok demokratickej
formy vlády, pretože rovnako ako právny štát, s ktorým sa spája ústavná ochrana mnohých
princípov, tak aj demokratický štát implikuje súbor princípov, foriem a metód uplatňovania
verejnej moci a jednou z nich je záujmová samospráva. Aspektom demokratického štátu je
totiž nepochybne aj decentralizácia výkonu verejnej moci nemysliteľná bez samosprávneho
prvku. Ak zákonodarca chce preniesť časť výkonu verejnej moci na subjekt právne
oddelený od štátu, ba ho na tento účel zákonom zriadi, potom je pojmovo vylúčená sloboda
združovania v takomto subjekte. Popísaný prenos štátnych úloh by nemal žiaden význam,
ak by zákonodarca presne neurčil okruh osôb, voči ktorým neštátny subjekt bude
zodpovedajúcu verejnú moc uskutočňovať, ale ponechal by slobodnému rozhodnutiu
fyzických osôb a právnických osôb, či vstupom do členského vzťahu pripustia
alebo nepripustia pôsobenie prenesenej časti verejnej moci na seba. Preto tu nemožno
uvažovať o slobode združovania. Personálny substrát ako neopomenuteľná črta subjektu
záujmovej samosprávy nachádza oporu skôr v základnom práve zúčastňovať sa na správe
verejných vecí zaručenom čl. 21 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (Filip, J. Ústavní
právo České republiky. 1. díl. Základní pojmy a instituty. Ústavní základy ČR. 4. vydání.
Brno : Masarykova univerzita a Doplněk, 2003. s. 502), resp. čl. 30 ods. 1 ústavy.
116. Na účel odstránenia aj posledných pochybností o neaplikovateľnosti čl. 29
ústavy na členstvo v komore a v záujme potvrdenia správnosti záverov vyslovených
v predchádzajúcich odsekoch ústavný súd dopĺňa, že existencia komory a nútené členstvo
v nej nebráni subjektom zdieľajúcim záujmy vo sfére poľovníctva slobodne sa združovať
(m. m. rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, bod 65)
v dobrovoľných organizáciách s nepovinným členstvom. Zákon o poľovníctve umožňuje
v § 32 zakladanie poľovníckych organizácií ako právnických osôb, ktoré nie sú založené
na účel dosiahnutia zisku, združujú občanov Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmi
poľovných lístkov, ako aj iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnených
záujmov svojich členov na úseku poľovníctva (body 37 až 41 a bod 71.. Názor
navrhovateľov, podľa ktorého „členom tejto organizácie môže byť len osoba, ktorá je
držiteľom poľovného lístka“, nemá dostatočný základ v účinnej právnej úprave [jediným
problémovým miestom je skutočnosť, že poľovnícku organizáciu môžu podľa § 32 ods. 1
písm. a) založiť len držitelia poľovných lístkov; toto ustanovenie však navrhovatelia
do návrhového petitu nepojali]. Fakt, že sa zákon o združovaní podľa § 1 ods. 3 písm. d)
nevzťahuje na združovanie občanov na účel výkonu práva poľovníctva, nijako nevylučuje
poľovnícke združenia spod režimu slobodného združovania podľa čl. 29 ústavy. Správne
v tejto súvislosti argumentuje vláda, keď dôvodí, že „fyzická osoba, ktorá je členom
poľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka
organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“.
117. Azda trochu nad rámec, predsa však v záujme čo najpresvedčivejšej
argumentácie v prospech svojho meritórneho záveru ústavný súd pociťuje potrebu poukázať
na dva zjavne mylné interpretačné (a následne aj aplikačné) prístupy k uvádzaniu účinnej
právnej úpravy poľovníctva do praxe.
118. Podľa § 6 ods. 6 stanov komory „členstvo v SPK vzniká fyzickej osobe
aj vznikom členstva alebo pracovného alebo obdobného pomeru v právnickej osobe,
ktorá je členom SPK“. Obdobne podľa § 6 ods. 7 písm. d) „členstvo v SPK fyzickej osobe
zaniká zánikom právnickej osoby, prostredníctvom ktorej je členom...“.
119. Normovaný postoj komory nemá žiaden právny základ v zákone o poľovníctve
a nerešpektuje právnu samostatnosť a oddelenosť komory a poľovníckych organizácií
z hľadiska ich právnej subjektivity. Podstata združovacieho práva spočíva v tom,
že združujúce sa subjekty sú oprávnené dobrovoľne sa rozhodnúť o inštitucionalizácii
svojich spoločných záujmov prostredníctvom založenia nového subjektu práva,
ktorého právna subjektivita je odlišná od právnej subjektivity jeho zakladateľov. Ak je
potom takéto novozaložené združenie ex lege členom ďalšieho subjektu (hoci
aj verejnoprávnej korporácie), nevyvoláva to automaticky členstvo členov združenia
vo verejnoprávnej korporácii. Popísané „sprostredkované“ členstvo by muselo mať zákonný
základ, no niet ho. Výklad, ku ktorému pristúpila komora pri koncipovaní citovaných
ustanovení, obmedzuje bez náležitého zákonného základu slobodu združovania tých
fyzických osôb, ktoré nie sú držiteľmi poľovných lístkov a chcú sa združovať
v poľovníckych organizáciách. Výklad komory je tak ústavne nekonformný pre rozpor
120. Druhou obdobne problematickou črtou praktického chápania postavenia
poľovníckych organizácií je judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) zjavne vychádzajúca z právneho názoru, podľa ktorého sú poľovnícke
organizácie subjektmi záujmovej samosprávy, a teda sú nadané výsadami verejnej moci.
121. Spočiatku síce najvyšší súd vo väzbe na § 32 zákona o poľovníctve správne
judikoval, že „v prípade rozhodnutia orgánov poľovníckeho združenia o vylúčení
niektorého z členov združenia... takéto rozhodnutie je síce rozhodnutím o právach
a povinnostiach člena združenia ako fyzickej osoby, ale nie je rozhodnutím vydaným
v oblasti verejnej správy. Orgány poľovníckeho združenia... rozhodujú na základe stanov
združenia v záujmovej oblasti svojich členov, teda iba v oblasti súkromnej, nie v oblasti
verejnej. Ich rozhodnutia nie sú realizáciou verejnej moci, ani nesledujú žiaden verejný cieľ
alebo záujem, ani nerealizujú zákon, ale interný predpis združenia, ktorým sú Stanovy.“
(uznesenie najvyššieho súdu z 20. marca 2012 vo veci sp. zn. 6 Nds 3/2012). Neskôr však
najvyšší súd svoj postoj zmenil, a to počnúc rozsudkom z 22. augusta 2012 vo veci sp. zn.
2 Sdo 4/2012, v ktorom na podklade podrobnej rekapitulácie právnej úpravy poľovníctva
vykazujúcej črtu verejného záujmu jednoznačne zaujal názor, podľa ktorého „podľa zákona
č. 274/2009 Z. z. sa poľovnícke združenie považuje za orgán záujmovej samosprávy
na úseku správy poľovníctva“. Citovaný názor bol neskôr zopakovaný napríklad v uznesení
sp. zn. 6 Nds 1/2014 z 10. apríla 2014.
122. Ústavný súd k ustaľujúcej sa judikatúre najvyššieho súdu uvádza, že v právnom
štáte je absolútne vylúčené priznať akejkoľvek právnickej osobe verejno-mocenské
oprávnenia bez explicitnej opory v zákone. Zákon o poľovníctve žiadne prerogatíva verejnej
moci poľovníckym organizáciám nepriznáva. Eventuálne rozhodnutie stanovami určeného
orgánu poľovníckej organizácie o vylúčení svojho člena nie je výkonom verejnej moci (ani
verejnej správy), pretože ide o rozhodnutie súkromno-právneho subjektu (poľovníckej
organizácie ako právnickej osoby) o svojom členovi, a teda o súkromno-právnych pomeroch
tohto člena. Na tom nič nemení skutočnosť, že zákon o združovaní sa na združovanie
občanov na výkon práva poľovníctva nevzťahuje, čo je z hľadiska združovacej podstaty
poľovníckych organizácií iba formálna záležitosť. Nič na tom nemení dokonca
ani skutočnosť, že výkon práva poľovníctva vykazuje evidentný verejnoprávny rozmer.
V slovenskom právnom prostredí existuje množstvo občianskych združení a iných
subjektov tzv. tretieho sektora, ktorých nezisková aktivita je vecne orientovaná na sféru
priraditeľnú k verejnému záujmu (oblasť starostlivosti o sociálne odkázaných, oblasť
zdravotníctva, sféra starostlivosti a ochrany o životné prostredie, o kultúrne pamiatky
a pod.). U žiadneho z týchto subjektov to však ipso facto nemá za následok jeho právnu
kvalifikovateľnosť ako subjektu záujmovej samosprávy podieľajúceho sa na výkone
verejnej moci. Samotná orientácia aktivity príslušného subjektu na spoločenské vzťahy
zahŕňajúce evidentný prvok verejného záujmu nepostačuje pre záver o danosti verejno-
mocenského postavenia tohto subjektu. K popísanej orientácii nevyhnutne musí pristúpiť
aj explicitné zákonné zakotvenie pôsobnosti a právomoci, v súhrne teda kompetencie ako
nevyhnutnej podmienky verejno-mocenského postavenia. V právnom štáte je totiž iba
zákonodarca oprávnený takéto postavenie priznať.
123. Pravda, povinnosťou ústavného súdu v konaní o návrhu navrhovateľov nie je
autoritatívne rozhodovanie o stanovách komory ani o rozhodovacej praxi najvyššieho súdu.
Negatívne črty popísané v predchádzajúcich odsekoch však ústavný súd považoval
za potrebné uviesť na účel vyčerpávajúceho zdôvodnenia svojho záveru, podľa ktorého
nútené členstvo v komore nebráni osobám identifikujúcim sa so záujmami vo sfére
poľovníctva zakladať poľovnícke organizácie podľa § 32 zákona o poľovníctve
ako súkromnoprávne združenia a združovať sa v nich na dobrovoľnej báze. Tým je
naplnená požiadavka štrasburskej judikatúry (rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van
Leuven a De Meyre c. Belgicko, bod 65), aby povinným členom v korporácii vykazujúcej
verejno-mocenské postavenie právna úprava nebránila v slobodnom združovaní sa v iných
združeniach predstavujúcich inštitucionalizovanú platformu pre napĺňanie a uspokojovanie
spoločných záujmov.
124. Sloboda združovania nebráni povinnému členstvu v spolkoch či zväzoch
verejno-právnej povahy (rozhodnutie Spolkového ústavného súdu z 29. júla 1959 vo veci
sp. zn. 1 BvR 394/58). Prepožičanie vlastnosti verejno-právnej korporácie nemusí
za každých okolností viesť k neaplikovateľnosti slobody združovania. Závisí to od toho,
či v posudzovanej korporácii prevažuje vplyv štátu alebo vplyv spoločenský (Stein, E.
Staatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage. Tübingen : Mohr, 1991. s. 128). Charakter
zákonom vymedzených úloh komory i samotný fakt jej existencie v prostredí vyznačujúcom
sa slobodou združovania v poľovníckych organizáciách (§ 32 zákona o poľovníctve) vedie
ústavný súd ku konečnému úsudku, podľa ktorého spôsob vzniku, činnosť a fungovanie
komory dokumentujú v rámci jej pôsobenia prevažujúci verejnomocenský vplyv. Povinné
členstvo v komore sa preto nemôže dostať do rozporu so slobodou združovania
IV. Záver
125. Ústavný súd po preskúmaní dôvodov predloženého návrhu, vyjadrení
účastníkov konania, na základe aplikácie relevantnej ústavnej a medzinárodnoprávnej
regulácie základného práva slobodne sa združovať i nadväzujúcej súdnej judikatúry
na právnu úpravu obsiahnutú v zákone o poľovníctve dospel k záveru, že komora je
verejnoprávnou korporáciou zriadenou ex lege, ktorá je subjektom záujmovej samosprávy
a za svoju existenciu nevďačí slobodnému rozhodnutiu subjektov požívajúcich ochranu
čl. 29 ústavy. Ako právnická osoba verejného práva je organizačne a inštitucionálne
oddelená od sústavy orgánov štátnej správy. Disponuje však administratívnymi,
normotvornými i disciplinárnymi právomocami, pri realizácii ktorých sú „v hre“ verejné
subjektívne práva, teda sa podieľa na výkone verejnej moci (doplnkovo to potvrdzuje
aj prax rozhodovania ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – pozri napr. uznesenie
vo veci sp. zn. II. ÚS 51/2016). Obsahové zameranie úloh, ktoré má podľa zákona
o poľovníctve komora plniť, v sebe spája jednak orientáciu na trvalo udržateľné, racionálne,
cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva
a súčasti prírodných ekosystémov, ale aj na reguláciu záujmovej činnosti uskutočňovanej
vo významnej miere pomocou strelných zbraní spôsobilých ohroziť zdravie a život človeka.
126. Komparatívna rovina odôvodnenia tohto nálezu poukazuje na rôznosť chápania
charakteru poľovníctva na európskom kontinente. Kým vo frankofónnej oblasti dominuje
poľovníctvu jeho chápanie ako športovej a voľnočasovej aktivity (vec Chassagnou a ďalší
v. Francúzsko, čiastočne aj Schneider v. Luxembursko) vykonávanej v súkromnom záujme,
v germánskej právnej kultúre (Herrmann v. Nemecko), z ktorej čerpá inšpiráciu aj česká
i slovenská právna regulácia, vykazuje poľovníctvo silný a na prvý pohľad evidentný prvok
verejného záujmu [existujú aj modely zmiešané – napr. maďarský model, ktorý v zmysle
diskutovaného rozhodnutia maďarského ústavného súdu v sebe zahŕňa postavenie
profesionálnych poľovníkov (hivatásos vadászok) i poľovníkov športových
(sportvadászok)]. Výstižne to popísal Ústavný súd Českej republiky, keď zdôraznil,
že podľa českej právnej úpravy (a tento záver platí aj o právnej úprave v slovenských
podmienkach, pozn.) nie je zver prostriedkom na realizáciu poľovníctva, ale naopak,
poľovníctvo je prostriedkom dosiahnutia optimalizácie chovu zveri (nález sp. zn. Pl. ÚS
34/03 z 13. decembra 2006). Aj toto poznanie napomáha identifikácii a dokresľuje charakter
komory ako právnickej osoby verejného práva autoritatívne a mocensky zriadenej
zákonodarcom na účel zabezpečenia efektívnej a dostatočne kvalifikovanej ochrany
konkretizovaného verejného záujmu. Súčasne štát zriadením komory nijako nebráni
fyzickým osobám a právnickým osobám zakladať na báze dobrovoľnosti združenia
(poľovnícke organizácie) ako súkromnoprávne subjekty, prostredníctvom ktorých môžu
slobodne zdieľať svoje spoločné záujmy v oblasti poľovníctva.
127. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľov žiadajúci vyslovenie rozporu
ustanovení zákona o poľovníctve vyjadrujúcich prvok núteného členstva v komore je
ratione materiae nekompatibilný s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy. Zostáva potom bez právneho
významu skúmať namietané ustanovenia zákona o poľovníctve vo svetle námietok
prednesených v návrhu a pojednávajúcich o (ne)splnení ústavných požiadaviek
pre obmedzenie výkonu práva slobodne sa združovať (napr. navrhovaná konfrontácia
s rozhodnutím Ústavného súdu Maďarska). Nevyhnutnou podmienkou pre ich meritórny
prieskum je totiž aplikovateľnosť čl. 29 ústavy, ktorú ústavný súd po prieskume postavenia
komory vylúčil. Ústavný súd preto návrhu nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája
doplňujúce stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2016