Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 19/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-83

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. marca 2016 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, Marianny

Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu skupiny 47 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom,

poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) o súlade , a

písm. d) v spojení s o poľovníctve a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3

takto

rozhodol:

Návrhu skupiny 47 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. júna 2014

doručený návrh skupiny 47 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovatelia“) na začatie konania podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli rozhodnúť o nesúlade § 17 ods. 1 písm. g),

a v spojení s

o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o poľovníctve“) s a .

2. Hneď v úvode dôvodov svojho návrhu navrhovatelia s poukazom na právne

zakotvenie existencie Slovenskej poľovníckej komory (ďalej len „komora“) zdôrazňujú,

že napadnutá právna úprava predstavuje obmedzenie združovacieho práva, lebo „jeho

súčasný výkon je podmienený povinným členstvom v samosprávnom poľovníckom orgáne –

v komore“. Argumentujú tiež v prospech záveru, že vytváranie poľovníckych organizácií je

prejavom realizácie združovacieho práva, a na podporu tohto svojho názoru citujú vybrané

ustanovenia zákona o poľovníctve, dôvodovú správu k tomuto zákonu i judikatúru

ústavného súdu vo veci sp. zn. . Osobitne pritom akcentujú právny názor,

podľa ktorého „združenia, ktoré vznikajú realizáciou združovacieho práva sú

súkromnoprávnymi inštitútmi. Táto ich základná charakterová črta ich predurčuje k tomu,

že sú oddelené od štátu, čo v praxi znamená, že štát nemôže zasahovať do ich fungovania.

Na úseku poľovníctva sú nositeľmi týchto kvalitatívnych znakov práve poľovnícke

organizácie. Naopak, poľovnícku komoru je možné považovať za verejnoprávny subjekt – je

to verejnoprávna korporácia založená na záujmovom princípe vykonávajúca úlohy v oblasti

verejnej správy. Takáto povaha priamo stanovuje jej bližší vzťah ku štátu a jeho úlohám.

V organizáciách tohto druhu je bežne zákonom stanovené povinné členstvo.

Napadnutá právna úprava vytvára spojením uvedených dvoch rozličných koncepcií

nový hybridný typ organizačnej štruktúry, ktorá je kombináciou súkromnoprávneho

(združenie) a verejnoprávneho inštitútu (samosprávny orgán korporátneho typu).

Vytvorenie takejto právnej úpravy je neštandardné z toho dôvodu, že oba inštitúty sú

vzhľadom na odlišné zásady regulujúce jednotlivé právne odvetvia nekompatibilné. Pokým

inštitút združení je vytvorený na zásade dobrovoľnosti, členstvo vo verejnoprávnych

komorách je naopak riadené zásadou povinného zákonného členstva. O nekompatibilite

oboch inštitútov sa vyjadril aj Ústavný súd SR, keď v náleze sp. zn. zdôraznil,

že právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie verejnoprávnych inštitúcií

a združení ako napríklad korporácií verejného práva. Podľa navrhovateľov by bolo

legitímne rozhodnutie vytvoriť reguláciu výkonu poľovníckeho práva formou zjednotenej

samosprávnej organizácie za predpokladu neexistencie súkromnoprávneho prvku,

resp. naopak, teda reguláciu na báze realizácie práva na slobodné združovania

bez ingerencie verejnej moci.“.

3. S poukazom na iné subjekty korporatívneho charakteru navrhovatelia ďalej

dôvodia, že „v platnom právnom systéme Slovenskej republiky je mimo poľovníckej sféry

existencia modelu, ktorý by spájal výkon združovacieho práva s povinným členstvom

v samosprávnom orgáne skôr raritou. V rámci výkonu samosprávy síce existujú subjekty,

u ktorých je povinné členstvo bežné, avšak tieto subjekty sú verejnoprávnymi

korporáciami záujmovej samosprávy typovo patriacimi medzi profesijné komory. Medzi

profesijné komory s povinným členstvom patria napríklad Slovenská advokátska komora,

Komora daňových poradcov alebo Slovenská komora audítorov. Okrem uvedených

profesijných komôr existujú aj také komory, ktoré síce súvisia s výkonom určitého

povolania, avšak členstvo je založené na dobrovoľnom princípe, ako napríklad

v Slovenskej lekárskej komore... Pri oboch modeloch však platí, že hlavným poslaním

stavovskej (profesijnej) komory je chrániť profesijné záujmy svojich členov a dohliadať

nad profesionalitou výkonu ich činnosti, jej súladu s právom a morálkou. (Machajová, J.:

Všeobecné správne právo. 6. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2012. s.

159).

Uvedené znaky však nie je možné aplikovať na poľovnícku komoru, keďže jej

existencia nesúvisí s výkonom slobodného povolania a jej zaradenie medzi profesijné

komory sa javí byť nevhodným analogickým krokom. Navrhovatelia sú presvedčení, že je

nevyhnutné vnímať základné kvalitatívne rozdiely medzi výkonom práv poľovníctva

a výkonom slobodných povolaní. Medzi tieto odlišnosti patrí nielen skutočnosť, že v prípade

výkonu slobodných povolaní je regulovaná zárobková činnosť členov komory, ale aj fakt,

že striktnejšou reguláciou je dosiahnutá aj zvýšená ochrana tretích osôb...“.

4. Navrhovatelia argumentujú aj porovnaním poľovníckeho práva s právom

rybárskym podľa o rybárstve v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o rybárstve“) zdôrazňujúc pravidlo, podľa ktorého rybárske právo patrí štátu.

Pritom „lov v rybárskych revíroch je umožnený len osobám, ktoré sú držiteľmi platného

rybárskeho lístka a platného povolenia na rybolov... rybársky lístok vydáva obec... Vydanie

rybárskeho lístka je výkonom štátnej správy... Na konkrétny lov je potrebné aj povolenie

na rybolov, ktoré vydáva užívateľ... Okrem splnenia uvedených dvoch kumulatívnych

podmienok... nie je potrebné spĺňať ďalšie zákonné kritériá, ktoré by boli nutným

predpokladom pre výkon tohto aspektu rybárskeho práva. Napriek tomu, že rybárske právo

je ex lege definované ako právo štátu, jeho úprava je vzhľadom na subjekty, ktoré toto

právo vykonávajú menej rigidná, než úprava výkonu poľovníckeho práva – k získaniu

rybárskeho lístka a povolenia na rybolov sa nevyžaduje žiadne povinné členstvo v komore

alebo inom subjekte orgánu verejnej správy.

V rámci výkonu rybárskeho práva tak konzekventne neexistuje ani žiadne zákonné

obmedzenie združovacieho práva, ktoré súvisí s týmto výkonom – osoby realizujúce

rybárske právo sa môžu bez obmedzenia združovať za účelom výkonu tohto práva. Dôkazom

je aj existencia Slovenského rybárskeho zväzu, ktorý v zmysle úvodných ustanovení svojich

stanov združuje občanov v súlade so o združovaní občanov...“.

5. Navrhovatelia sú presvedčení, že kritizovaná právna úprava nenapĺňa podmienku

nevyhnutnosti obmedzenia výkonu práva slobodne sa združovať podľa .

Poukazujú v tejto súvislosti na ustanovenia zákona o poľovníctve regulujúce úlohy komory

a skúmajú ich súvis s inštitútom povinného členstva v komore. Súčasne vychádzajú

z rozhodnutia Ústavného súdu Maďarska, ktorý rozhodoval, „či vykonáva poľovnícka

komora taký druh verejnej činnosti, ktorý by musel byť podmienený povinným členstvom.

Po posúdení všetkých zákonných úloh v rámci výkonu verejnej správy, ktoré komora

na úseku poľovníctva plnila, vyplynulo, že žiadna z týchto úloh... nie je takou spoločenskou

činnosťou, ktorá by musela byť nevyhnutne podmienená povinným členstvom v komore.“.

Zhrňujúco potom navrhovatelia formulujú záver, podľa ktorého „žiadna z verejných úloh

komory nemá taký charakter, ktorý by vyžadoval povinné členstvo v komore“.

6. Navrhovatelia skúmajú aj ďalšiu ústavnú podmienku obmedzenia výkonu práva

slobodne sa združovať podľa , ktorou je existencia konkretizovaného

konfliktného záujmu. Citujúc z dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve konštatujú,

že sú v nej „uvedené niektoré dôvody, ktoré by mohli byť z ústavnoprávneho pohľadu

relevantné (verejnoprávny a bezpečnostný rozmer; zásah do prírodného prostredia

ako bohatstva štátu) a navrhovatelia uznávajú, že z pohľadu viacerých aspektov výkonu

poľovníckych práv je legitímne požadovať určitý stupeň regulácie tohto druhu spoločenskej

činnosti.

Zároveň sú však presvedčení, že napriek tomu, že nová právna úprava sledovala

legitímny cieľ, prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil nebol primeraný, vzhľadom

na možnosť iných, menej invazívnych... spôsobov dosiahnutia stanoveného cieľa.

Navrhovatelia sú toho názoru, že zákonná regulácia výkonu poľovníckeho práva, v ktorej by

absentovalo povinné členstvo v komore, je rovnako efektívnym prostriedkom ako súčasná

práva úprava, pričom by predstavovala výrazne menej intenzívnejší zásah do združovacieho

práva...

Okrem toho je nutné pripomenúť, že v zákone o poľovníctve sa nachádza viacero

právnych noriem, ktoré regulujú výkon práva poľovníctva, pričom nesúvisia s členstvom

v komore. Dohľad nad dodržiavaním týchto ustanovení vykonáva celý systém orgánov

štátnej správy na úseku poľovníctva, ktoré vykonávajú svoju pôsobnosť všeobecne,

bez ohľadu na členstvo osôb vykonávajúcich poľovnícke právo v komore.

Aj keď predchádzajúce skutočnosti ešte viac zvýrazňujú neodôvodnenosť

a protiústavnosť napadnutej právnej úpravy, finálne posúdenie splnenia tretej podmienky

nie je, vzhľadom na nesplnenie predchádzajúcej podmienky, nutné.“.

7. V závere dôvodov svojho návrhu navrhovatelia sumarizujú, že v prípade

napadnutej právnej úpravy „nedošlo k splneniu druhej podmienky stanovenej v čl. 29 ods. 3

SR. Keďže sa jedná o kumulatívne podmienky, v aplikačnej praxi to znamená,

že musia byť splnené všetky súčasne a nedodržanie čo i len jednej z nich spôsobí

protiústavnosť obmedzenia.

Vychádzajúc z uvedeného interpretačného a aplikačného pravidla a dôkazov

predložených v predchádzajúcich bodoch je možné konštatovať, že v prípade predmetných

ustanovení zákona o poľovníctve naozaj došlo k nedovolenému a protiústavnému

obmedzeniu práva slobodne sa združovať.“.

8. Ústavný súd uznesením č. k. -21 z 10. septembra 2014 návrh

navrhovateľov prijal podľa na ďalšie konanie.

Nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych noriem.

9. Ústavný súd 23. septembra 2014 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom

súde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej

republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.

10. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-888/2014 doručenom ústavnému

súdu 2. decembra 2014 najprv akcentuje postavenie poľovníckych organizácií podľa § 32

zákona o poľovníctve, keďže z ich právnej úpravy vyplýva, že „fyzické osoby sa môžu

podieľať na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu

bez toho, aby bolo obmedzené ich združovacie právo. Podmienkou na získanie poľovného

lístka nie je členstvo v poľovníckej organizácii (§ 51 ods. 4). Fyzická osoba, ktorá je členom

poľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka

organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia už nemusia byť členmi SPK.“.

11. K namietanému § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve národná rada udáva,

že „na území Slovenskej republiky je viacero fyzických osôb, ktoré sa združujú za účelom

výkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú

v užívaní žiaden poľovný revír a nebráni im to v naplňovaní garantovaného práva

na združovanie podľa čl. 29 ods. 1 a v tomto prípade ide o právny vzťah, ktorý zabezpečuje

riadne užívanie schváleného poľovného revíru. Nikomu sa nezamedzuje združiť sa

za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého obhospodarovania

a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva založiť si poľovnícku

organizáciu, avšak na užívanie poľovného revíru musí mať riadne podpísanú zmluvu

s vlastníkmi poľovných pozemkov zaradených do schváleného poľovného revíru.“.

12. Podľa názoru národnej rady z § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve vyplýva,

že „ak sa chce dotyčná osoba podieľať na chove zveri, starať sa o ňu a jej životné

prostredie a svoju činnosť zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK. Ak sa osoba

nechce zúčastňovať na love zveri, vtedy sa môže slobodne združovať v poľovníckej

organizácii bez toho, aby vlastnila poľovný lístok a aj tak bude plnohodnotným členom,

ktorý sa sám vzdal možnosti lovu zveri. Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade nie je

možné aplikovať ustanovenie , keďže osoba sa môže dobrovoľne stať

členom SPK.“. K § 51 ods. 4 písm. d) zákona o poľovníctve zasa národná rada uvádza,

že „ak sa chce niekto združovať za účelom trvalo udržateľného, racionálneho,

cieľavedomého obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného

bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby

a ochrany životného prostredia, môže tak urobiť bez ohľadu na to či je alebo nie je členom

SPK. Členstvo v SPK v prípade vydania poľovného lístka slúži na kontrolu SPK, či sú

splnené podmienky na jeho vydanie a riešenie disciplinárnych previnení držiteľov

poľovných lístkov.“.

13. Ku kritériu nevyhnutnosti plynúcemu z vo vzťahu

k namietanej právnej úprave národná rada odkazuje na vymedzenie úloh komory podľa § 42

zákona o poľovníctve, z ktorého „nepochybne vyplýva, že SPK plní komplexné úlohy

na úseku poľovníctva, ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov SPK.

Je potrebné uviesť, že v súčasnosti okrem Slovenskej poľovníckej komory ďalej ešte

existuje Slovenský poľovnícky zväz a ďalšie poľovnícke organizácie. Slovenská poľovnícka

komora má v zmysle o poľovníctve v znení neskorších predpisov

a na základe predmetného zákona vydaných jej stanov postavenie profesijnej samosprávnej

(stavovskej) organizácie, podobne ako je postavenie Slovenskej advokátskej komory

alebo Notárskej komory Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že môže mať osobitný spôsob

registrácie jej členov, dokonca aj povinné členstvo, nakoľko v slovenskom právnom systéme

teória i prax bežne rozoznáva a pozná profesijné (resp. stavovské) komory s povinným

alebo s nepovinným členstvom, pričom podmienka povinného členstva v Slovenskej

poľovníckej komore nie je obmedzovaním slobody združovania, pokiaľ sa viaže na výkon

práva poľovníctva ako výkonu určitej profesie. Pre tých, čo nemajú záujem o výkon práva

poľovníctva, tak nič nebráni v tom, aby vstúpili do Slovenského poľovníckeho zväzu

alebo do inej poľovníckej organizácie, ktoré majú charakter občianskych združení

s nepovinným členstvom. Preto sme toho názoru, že povinné členstvo v Slovenskej

poľovníckej komore nie je obmedzením práva na slobodné združovanie sa.“.

14. Národná rada vo svojom vyjadrení neformuluje návrh na rozhodnutie vo veci

samej a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

15. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) vo svojom stanovisku č. 44610/2014/21 doručenom

ústavnému súdu 4. decembra 2014 najprv rekapituluje judikatórnu a právno-teoretickú

dogmatiku obmedzovania základného práva slobodne sa združovať, pričom v tomto svetle

osobitnú pozornosť venuje neurčitému právnemu pojmu „verejný záujem“.

16. Následne ku komparácii práva poľovníctva a rybárskeho práva uvádzanej

navrhovateľmi vláda konštatuje množstvo podobných čŕt oboch skúmaných právnych

kategórií, no súčasne upozorňuje aj na „niekoľko významných rozdielov“. Podčiarkuje

skutočnosť, že Slovenský rybársky zväz je občianskym združením založeným podľa zákona

č. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o združovaní“), a na druhej strane zákon o združovaní v § 1 ods. 3 písm. d) spod svojej

pôsobnosti združovanie občanov na výkon práva poľovníctva explicitne vyníma.

V nadväznosti na to vláda rekapituluje charakteristické rysy profesijných samosprávnych

inštitúcií („kontrolná a disciplinárna právomoc“, „ochrana a presadzovanie profesijných

záujmov členov komôr“ a „samofinancovanie“) a konštatuje, že „SPK spĺňa aspekty

profesijného združenia v rámci záujmovej samosprávy, jednak z dôvodu, že je to explicitne

uvedené v § 1 ods. 1 Stanov SPK, ako aj z dôvodu, že SPK bola zriadená na základe zákona

a sú jej zverené určité pôsobnosti na úseku verejnej správy. Na rozdiel od Slovenského

rybárskeho zväzu, SPK plní významné úlohy v rámci preneseného výkonu štátnej správy

v oblasti poľovníctva.“. V porovnávacej perspektíve ďalej vláda konštatuje,

že „z bezpečnostného hľadiska je pri komparácii výkonu poľovníckeho a rybárskeho práva

s ohľadom na používané prostriedky dôležité zamerať pozornosť na skutočnosť, že

poľovníci sú držiteľmi zbraní, čo samotnú právnu úpravu výkonu práva poľovníctva posúva

na inú úroveň. Je nepochybné, že pri téme držby a používania zbraní sa do popredia

dostáva verejný záujem, resp. záujem celej spoločnosti na precíznej a dôkladnej regulácii

tejto sféry.“. Aj preto je podľa vlády „vo verejnom záujme spoločnosti nevyhnutné

regulovať túto činnosť aj prostredníctvom samosprávneho subjektu, t. j. SPK. Pri výkone

poľovníckeho práva použitím zbrane môže dôjsť k závažnejším zásahom do prírodného

prostredia a prírodných hodnôt spoločnosti (najmä na poľovnej zveri), no ešte

nebezpečnejšia sa javí možnosť ohrozenia života, zdravia a bezpečnosti občanov. Bez

náležitého monitorovania aktivít poľovníkov a evidencie ich počtu by mohlo dôjsť

k narušeniu doteraz fungujúceho systému, ktorého chod zabezpečuje predovšetkým

Slovenská poľovnícka komora. Absencia dôkladného regulovania výkonu poľovníckeho

práva by mohla vniesť do života bežných občanov neistotu, pretože po zrušení povinného

členstva v Slovenskej poľovníckej komore by už Slovenská poľovnícka komora nemala

dosah na aktivity poľovníkov, ktoré sú zväčša spojené s držbou alebo používaním zbrane pri

výkone práva poľovníctva.

Je nesporné, že aj pri výkone rybárskeho práva dochádza k zásahom do prírody

a životného prostredia, zásadný rozdiel medzi výkonom práva rybárstva a výkonom práva

poľovníctva je však v skutočnosti, že pri výkone práva rybárstva sa používa vo väčšine

prípadov udica, ktorej používanie nemôže v zásade ohroziť iné osoby, a takisto na jej

používanie nie je potrebné žiadne povolenie, v porovnaní s výkonom práva poľovníctva

so zbraňou, ktorej používanie musí podliehať špeciálnej zákonnej regulácii, kvôli jej

spoločenskej nebezpečnosti a ochrane života a zdravia ďalších osôb.

...

Stotožňovanie výkonu rybárskeho práva a poľovníckeho práva v návrhu

preto z uvedených dôvodov považujeme za zavádzajúce a účelové...“.

17. Vláda nesúhlasí s názorom navrhovateľov o vzťahu komory ku skupine

tzv. profesijných komôr. Citujúc z dôvodovej správy uvádza, že považuje „skôr

za opodstatnené prirovnanie Slovenskej poľovníckej komory k inej profesijnej komore

s povinným členstvom, aj keď sa pri poľovníctve nejedná o výkon slobodného povolania.

Poľovníctvo ako činnosť má taktiež svoju osobitnú povahu, keďže sa ním podstatným

spôsobom zasahuje do prírody resp. životného prostredia, čo sú hodnoty, ktoré sú

predmetom verejného záujmu spoločnosti. Neopomenuteľným je fakt, že poľovníctvo sa

v drvivej väčšine prípadov vykonáva so zbraňou... Práve používanie zbrane považujeme

za činiteľ, ktorý môže zásadne ohrozovať verejný záujem... tento aspekt výkonu

poľovníckeho práva je hlavným dôvodom na jeho prísnejšiu zákonnú reguláciu.“.

Poukazujúc na príklad Slovenskej advokátskej komory ako typickej profesijnej komory

vláda dôvodí, že na túto komoru „štát preniesol oprávnenie posúdiť, či určitá osoba spĺňa

zákonom o advokácii stanovené podmienky na to, aby mohla vykonávať činnosť advokáta...

Do tohto procesu nevstupuje žiadny iný subjekt verejnej moci. Obdobne právo vydať

poľovný lístok ako podmienky na lov zveri štát zákonom o poľovníctve preniesol

na Slovenskú poľovnícku komoru, ktorá posudzuje, či osoba žiadajúca o vydanie poľovného

lístka spĺňa zákonom o poľovníctve stanovené podmienky.

V tejto súvislosti zároveň nesúhlasíme s porovnávaním Slovenskej poľovníckej

komory s profesijnými združeniami s nepovinným členstvom, ako napr. so Slovenskou

lekárskou komorou..., keďže výkon lekárskeho povolania je podmienený dostatočnou

zákonnou reguláciou, a preto je členstvo lekárov resp. iných zdravotníckych pracovníkov

v príslušných profesijných komorách podľa zákona dobrovoľné.“.

18. V nadväznosti na to vláda rekapituluje relevantnú právnu úpravu podmienok

výkonu zdravotníckeho povolania a konštatuje, že „výkon zdravotníckeho povolania

podlieha viacerým stupňom regulácie, t. j. že nevyhnutným predpokladom výkonu

zdravotníckeho povolania samotným zdravotníckym pracovníkom je získanie licencie

a registrácia na príslušnej komore, pričom toto povolanie môže vykonávať len

v zdravotníckom zariadení, ktoré bolo schválené Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej

republiky alebo samosprávnym krajom v rámci preneseného výkonu štátnej správy.

Členstvo v komore teda už nie je povinné, pretože z hľadiska verejného záujmu tieto stupne

regulácie poskytujú spoločnosti dostatočnú záruku, že osoby vykonávajúce zdravotnícke

povolanie sú istým spôsobom kontrolované a že samotný výkon zdravotníckeho povolania

predpokladá splnenie prísnych podmienok.“.

19. Vláda sa následne vyjadruje k niektorým čiastkovým argumentačným základom,

ktoré použili v odôvodnení svojho návrhu navrhovatelia. Akcentuje, že podľa § 32 ods. 1

písm. a) zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia združuje nielen držiteľov poľovných

lístkov, ale aj iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmov

svojich členov na úseku poľovníctva, a teda „žiadnym spôsobom nie je obmedzené

združovacie právo osôb... fyzická osoba, ktorá je členom poľovníckej organizácie, nemusí

byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka organizácia musí byť členom SPK,

jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“.

20. Členstvo v komore ako podmienka na vydanie poľovného lístka je podľa názoru

vlády „nesprávne dávané do súvislosti s obmedzením práva na združovanie. V tomto

prípade nejde o združovacie právo, ale o právo vykonávať poľovníctvo, a to je úplne iná

kategória ako združovacie právo. Na jeho realizáciu je potrebné spĺňať aj iné podmienky,

ktoré sú legitímne z hľadiska vykonávania tejto činnosti. Z uvedeného opäť vyplýva fakt,

že právo na združovanie občanov podľa čl. 29 ods. 1 nie je obmedzené, nakoľko ak sa chce

niekto združovať za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého

obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti

prírodných ekosystémov, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany

životného prostredia, môže tak urobiť bez ohľadu na to či je alebo nie je členom SPK.“.

21. Vláda podčiarkuje, že len vtedy, „ak chce dotyčná osoba chov zveri, starostlivosť

o ňu a jej životné prostredie zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK. Ak sa osoba

nechce zúčastňovať na love zveri, vtedy sa môže slobodne združovať v poľovníckej

organizácii bez toho, aby vlastnila poľovný lístok a aj tak bude plnohodnotným členom,

ktorý sa sám vzdal možnosť lovu zveri.“.

22. K namietanému § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve vláda uvádza,

že „aj v praktických prípadoch na celom území Slovenskej republiky je niekoľko stoviek

osôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi

poľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír a nebráni im to

v naplňovaní garantovaného práva na združovanie... Platnosť

zmluvy medzi vlastníkmi poľovných pozemkov a poľovníckou organizáciou je čisto právny

vzťah, ktorý zabezpečuje riadne užívanie schváleného poľovného revíru. Nikomu nič

nebráni združiť sa za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého

obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva, zriadiť si

poľovnícku organizáciu, avšak na užívanie poľovného revíru musí mať riadne podpísanú

zmluvu s vlastníkmi poľovných pozemkov zaradených do schváleného poľovného revíru.

Preto sa javí ako účelové spájať ekonomickú stránku vzťahu užívateľa poľovného revíru

s vlastníkom poľovného pozemku s právom združovania sa osôb. Takýmto spôsobom by sa

dalo napadnúť ktorékoľvek písmeno v § 17 ods. 1, že jeho uplatnením v právnom vzťahu

dvoch subjektov dochádza k zásahu do slobody združovania.“. Podľa vlády „celý návrh

vychádza z mylne interpretovanej nemožnosti osoby sa združovať, ak táto osoba nie je

držiteľom poľovného lístka a tým pádom členom SPK. Znovu je potrebné konštatovať,

že žiadne z ustanovení zákona o poľovníctve neobmedzuje právo osoby slobodne sa

združovať v poľovníckej organizácii.“.

23. K podmienke nevyhnutnosti regulovanej v vláda odkazuje

na § 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve, podľa ktorého komora „vydáva poľovné

lístky, predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich. Skutočne nie je jasné,

akým spôsobom by SPK vykonávala hlavne posledné slová tohto ustanovenia, ktoré je

okrem iného preneseným výkonom štátnej správy, ak by osoby, ktorým poľovný lístok

vydala, neboli jej členmi. A práve to je jeden z dôvodov jednotného prístupu ku všetkým

osobám, ktoré sú držiteľmi poľovných lístkov. Pri dobrovoľnom členstve by vydávanie

a predlžovanie platnosti poľovných lístkov prebiehalo bez problémov, avšak pri odnímaní

by jedným z argumentov bolo tiež to, že nie je členom SPK.“. Vláda poukazuje

aj na disciplinárnu právomoc komory, „ktorá je síce riešená v § 77 ods. 1 zákona

o poľovníctve a je viazaná na držiteľa poľovného lístka, ale v previazanosti na § 51 ods. 4

písm. d) je tento zároveň tým pádom aj členom SPK. Ak by členom SPK nebol, nemohla by

SPK proti nemu vyvodzovať disciplinárnu právomoc...“.

24. K argumentácii navrhovateľov využívajúcej súvisiace rozhodnutie Ústavného

súdu Maďarska vláda uvádza, že „maďarská právna úprava poľovníctva obsahuje niekoľko

významných odlišností od slovenskej právnej úpravy poľovníctva, najmä rozdelenie

poľovníkov do dvoch skupín, a to skupina profesionálnych poľovníkov s povinným

členstvom v komore a skupina športových poľovníkov s dobrovoľným členstvom v komore.

Vzhľadom na odlišný právny režim úpravy členstva poľovníka v komore s ohľadom na jeho

charakter, sa nám poukazovanie na rozhodovaciu činnosť maďarského ústavného súdu

nejaví ako celkom správne. Maďarský Ústavný súd sa v predmetnom prípade zaoberal

práve výkonom športového resp. rekreačného poľovníctva.

Keďže podľa slovenskej právnej úpravy poznáme iba jeden druh výkonu poľovníctva,

nie je možné dávať za príklad toto rozhodnutie, keďže vychádza z rozdielnych skutkových

a právnych okolností.“. Navyše vláda zdôrazňuje, že traja sudcovia Ústavného súdu

Maďarska k diskutovanému rozhodnutiu pripojili odlišné stanovisko.

25. Na podklade rekapitulovaných dôvodov vláda navrhuje, aby ústavný súd vo veci

samej návrhu navrhovateľov nevyhovel. Súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

vo veci.

26. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 17. decembra 2014

navrhovateľom s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke

upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

27. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 9. marca 2015 navrhovatelia

oznámili, že trvajú na verejnom ústnom pojednávaní vo veci. Zdôraznili, že cieľom ich

návrhu „v žiadnom prípade nebolo spochybnenie legitimity poľovníckej komory samotnej,

návrh poslancov upozorňoval na povinné členstvo v poľovníckej komore v kontexte

potenciálneho porušenia ústavného práva na slobodné združovanie“. V reakcii

na vyjadrenie vlády o potrebe posúdenia aplikovateľnosti na zriadenie

a činnosť komory formulujú názor, že takýto postup „vôbec nie je potrebný, keďže návrh

poslancov vychádza z tézy apriórnej existencie ústavného práva na slobodné združovanie

mimo rámca poľovníckej komory, pričom až zavedenie povinného členstva v tomto subjekty

vytvára porušenie tohto originálneho ústavného práva a zakladá rozpor s

Slovenskej republiky“.

28. Navrhovatelia zotrvávajú na svojom návrhu.

29. Na verejnom ústnom pojednávaní konanom 16. marca 2016 právny zástupca

navrhovateľov zrekapituloval regulačnú podstatu kritizovaných ustanovení zákona

o poľovníctve, ako aj esenciálne črty základného práva slobodne sa združovať plynúce

z judikatúry ústavného súdu (). V nadväznosti na to uviedol, že sa síce

poľovníci môžu združovať v poľovníckych organizáciách, „ale nemôžu vykonávať to

základné imanentné právo poľovať. Nemôžu bez toho, aby boli členmi Slovenskej

poľovníckej komory“. Opätovne poukázal na postavenie nositeľov tzv. profesijnej

samosprávy a na podstatu členstva v týchto subjektoch, komparatívnu perspektívu svojho

prednesu doplnil o informácie zo sféry rybárskeho práva a o poukaz na súvisiace

rozhodnutie Ústavného súdu Maďarska. Zdôraznil, že „komôr v zmysle zákona

o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, teda lekári, stomatológovia, sestričky, je jedenásť,

členstvo je dobrovoľné a pritom v zmysle zákona vykonávajú tieto komory aj na nečlenov

kontrolnú právomoc a disciplinárnu právomoc. Je to... prísnejší výkon funkcie alebo výkon

povolania... V tomto prípade je úprava adekvátna. A z tohto dôvodu si myslíme,

že... základná podmienka nevyhnutnosti obmedzenia základného práva nebola splnená, to,

čo zamýšľal zákonodarca, sa dá urobiť úplne inak.“. Formuloval názor, že „zákon neviaže

disciplinárnu právomoc alebo postih na člena, viaže ho na držiteľa poľovného lístka, už len

táto terminológia hovorí o tom, že nie je nevyhnutné, aby ten človek bol členom komory“.

Svoj prednes uzavrel konštatovaním, že „nie je zámerom komoru zrušiť, avšak obmedzenia

voči poľovníkom sú tak zásadné, že zasahujú do práv poľovníkov... do ich základného práva

združovať sa“. Zopakoval, že navrhovatelia zotrvávajú na svojom návrhu.

II.

Obsahová podstata právnej úpravy poľovníctva so zameraním na napadnuté

ustanovenia

30. Podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve je poľovníctvom súhrn činností

zameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie

voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťou

kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia.

31. Súčasne podľa § 2 písm. q) zákona o poľovníctve je právom a výkonom

poľovníctva súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú

alebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a zhody parožia si privlastňovať alebo

predávať, zbierať vajcia pernatej zveri na účel jej vyliahnutia a chovu s povolením podľa

osobitného predpisu a využívať na to v nevyhnutnej miere poľovné pozemky, poľné a lesné

cesty.

32. Právo poľovníctva je zákonom formulované ako právo jednotné („... súhrn práv

a povinností...“). Vykonáva sa na území poľovného revíru, ktorý vzniká na základe

rozhodnutia príslušného okresného úradu o uznaní poľovných pozemkov za poľovný revír

[§ 2 písm. p) zákona o poľovníctve]. Žiadosť o uznanie poľovného revíru môže podať

vlastník alebo vlastníci poľovného pozemku, z ktorého má byť poľovný revír uznaný (§ 4

ods. 1 zákona o poľovníctve).

33. Podľa § 2 písm. w) zákona o poľovníctve je užívaním poľovného revíru výkon

práva poľovníctva v poľovnom revíri.

34. Ak sa vlastníci spoločného poľovného revíru rozhodnú užívať poľovný revír sami

alebo prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie, uzatvoria medzi sebou

zmluvu vlastníkov spoločného poľovného revíru o jeho užívaní (§ 12 zákona

o poľovníctve). Užívanie poľovného revíru však môžu aj postúpiť zmluvou o užívaní

poľovného revíru osobe odlišnej od vlastníka predmetného poľovného revíru [§ 13 ods. 1

písm. b) až d) zákona o poľovníctve].

35. V § 12 a § 13 teda zákon o poľovníctve reguluje dva zmluvné typy odlišujúce sa

od seba predovšetkým druhovou charakteristikou kontrahentov. Zmluvu podľa § 12 zákona

o poľovníctve uzatvárajú medzi sebou vlastníci spoločného poľovného revíru. Zmluvu

o užívaní poľovného revíru podľa § 13 uzatvára vlastník poľovného revíru alebo vlastníci

spoločného poľovného revíru s budúcim užívateľom poľovného revíru, ktorý v momente

uzatvárania tejto zmluvy nemá k pozemkom tvoriacim poľovný revír žiaden kvalifikovaný

právny vzťah [výnimkou je prípad podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve].

36. Rozdiely legálne definovaných zmluvných typov sa prejavujú aj v niektorých

ďalších podrobnejších detailoch obsahu oboch zmluvných vzťahov, spomedzi ktorých má

pre predmet konania pred ústavným súdom význam fakt, že kým povinnou obsahovou

náležitosťou zmluvy podľa § 12 zákona o poľovníctve sú podmienky jej zániku [ods. 2

písm. g) tohto ustanovenia], vo vzťahu k zmluve, ktorou sa užívanie poľovného revíru

postupuje tretiemu subjektu, zákon o poľovníctve v § 14 ods. 3 podmienky jej zániku ako

jej samostatnú povinnú obsahovú náležitosť nepredpisuje. Dôvodom je skutočnosť,

že podmienky zániku zmluvy uzatvorenej podľa § 13 zákona o poľovníctve určuje taxatívne

samotný zákon. Podľa § 17 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž zmluva zaniká

a) uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená,

b) zánikom poľovného revíru,

c) zánikom osoby (§ 13),

d) dohodou zmluvných strán,

e) rozhodnutím súdu,

f) výpoveďou z dôvodu nedodržania podmienok zmluvy

1. vlastníkom poľovného pozemku postupom podľa § 5,

2. užívateľom poľovného revíru,

g) ukončením členstva užívateľa poľovného revíru v komore (navrhovateľmi

napadnuté ustanovenie, pozn.),

h) rozhodnutím orgánu štátnej správy na úseku poľovníctva pri neplnení povinností

podľa § 26 po predchádzajúcej výzve na odstránenie nedostatkov.

37. Jedným zo subjektov, ktorému možno užívanie poľovného revíru postúpiť, je

podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia podľa § 32 zákona

o poľovníctve.

38. Podľa § 32 ods. 1 zákona o poľovníctve sa na účely tohto zákona poľovníckou

organizáciou rozumie právnická osoba zriadená podľa tohto zákona, ktorá

a) je organizáciou, ktorá nie je založená na účel dosiahnutia zisku, ktorá združuje

občanov Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmi poľovných lístkov, a iné fyzické osoby

na účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmov svojich členov na úseku

poľovníctva,

b) má sídlo na území Slovenskej republiky,

c) je zapísaná v centrálnom registri, ktorý vedie ministerstvo,

d) riadi svoju činnosť stanovami, ktoré musia byť v súlade s týmto zákonom

a ostatnými, všeobecne záväznými právnymi predpismi.

39. Podľa § 33 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia vzniká

registráciou dňom, ku ktorému je zapísaná do centrálneho registra poľovníckych

organizácií, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak.

40. Poľovnícku organizáciu registruje okresný úrad príslušný podľa sídla organizácie

(§ 34 ods. 2 zákona o poľovníctve) na návrh najmenej troch občanov Slovenskej republiky

starších ako 18 rokov, ktorí sú držiteľmi platných poľovných lístkov; k návrhu

na registráciu je potrebné pripojiť dva výtlačky stanov poľovníckej organizácie (§ 33 ods. 2

zákona o poľovníctve).

41. Podľa § 38 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia zaniká

a) dobrovoľným rozpustením,

b) zlúčením s inou poľovníckou organizáciou,

c) právoplatným rozhodnutím okresného úradu o rozpustení.

42. Legálnu platformu, na ktorej sa realizujú záujmy subjektov práva v oblasti

poľovníctva, však v zmysle zákona o poľovníctve nepredstavujú len poľovnícke

organizácie.

43. Podľa § 41 ods. 1 zákona o poľovníctve zriaďuje sa Slovenská poľovnícka

komora.

44. Podľa § 41 ods. 2 zákona o poľovníctve komora je právnická osoba.

45. Podľa § 42 ods. 1 zákona o poľovníctve komora plní úlohy na úseku poľovníctva,

ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov komory; dbá pritom na to, aby boli zachované

historické hodnoty a tradície poľovníctva, najmä

a) vykonáva skúšky uchádzačov o poľovný lístok [§ 50 ods. 1 písm. a)],

b) menuje prednášateľov a skúšobných komisárov pre skúšky z poľovníctva (§ 50

ods. 1),

c) organizuje odbornú prípravu na poľovnícke skúšky (§ 50 ods. 1),

d) vydáva poľovné lístky, predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich,

e) organizuje streleckú prípravu uchádzačov o poľovný lístok, praktické skúšky

zo strelectva a organizuje kontrolné streľby členov komory,

f) organizuje poľovnícku kynológiu a sokoliarstvo a kontroluje dodržiavanie

predpisov na tomto úseku,

g) organizuje a vykonáva chovateľské prehliadky, organizuje odbornú prípravu

členov hodnotiteľských komisií,

h) spolupracuje so štátnymi orgánmi pri príprave návrhov všeobecne záväzných

právnych predpisov na úseku poľovníctva,

i) spolupracuje s ministerstvom pri plnení úloh na úseku poľovníctva, najmä

pri návrhoch koncepcií rozvoja poľovníctva, návrhoch zloženia poradných orgánov

ministerstva,

j) napomáha pri spracovaní prvotných štatistických údajov a evidencií na úseku

poľovníctva,

k) v spolupráci s ministerstvom zastupuje Slovenskú republiku v medzinárodných

poľovníckych, kynologických, sokoliarskych a iných organizáciách, ktoré vyvíjajú činnosť

súvisiacu s poľovníctvom,

l) zabezpečuje plnenie ďalších úloh, ktorými ju môže poveriť ministerstvo

alebo ktoré vyplývajú z jej stanov,

m) rieši disciplinárne previnenia držiteľov poľovných lístkov prostredníctvom

disciplinárnej komisie.

46. Podľa § 42 ods. 2 zákona o poľovníctve komora môže nadobúdať majetok. Svoju

činnosť zabezpečuje predovšetkým z vlastných príjmov; na plnenie svojich úloh môže

dostať dotáciu zo štátneho rozpočtu podľa osobitných predpisov, ak zabezpečuje úlohy,

ktoré vyplývajú z tohto zákona.

47. Podľa § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve (navrhovateľmi napadnuté ustanovenie)

členom komory je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa podieľa na chove zveri,

starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu. Podľa dôvodovej správy

cieľom kogentne formulovaného okruhu členov komory je „dosiahnuť, aby v komore bola

združená každá právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá vykonáva alebo chce vykonávať

právo poľovníctva či už ako vlastník alebo užívateľ poľovného revíru alebo ako člen

takéhoto subjektu“.

48. Podľa § 43 ods. 2 zákona o poľovníctve podrobnosti o vzniku a zániku členstva

v komore určujú stanovy komory.

49. Podľa § 44 zákona o poľovníctve orgánmi komory sú:

a) snem,

b) prezídium,

c) prezident,

d) dozorná rada,

e) disciplinárna komisia.

50. Podľa § 45 ods. 1 zákona o poľovníctve snem je najvyšším orgánom komory;

tvoria ho delegáti zvolení členmi komory podľa volebného poriadku komory na obdobie

piatich rokov.

51. Podľa § 45 ods. 2 písm. a) zákona o poľovníctve snem určuje predmet činnosti

komory, schvaľuje stanovy komory, volebný poriadok komory, rokovací poriadok komory

a disciplinárny poriadok komory, ich zmeny a doplnky.

52. Podľa § 49 ods. 1 zákona o poľovníctve disciplinárna komisia komory rieši

disciplinárne previnenia (§ 77 ods. 1) držiteľov poľovných lístkov podľa disciplinárneho

poriadku komory (§ 77 ods. 2).

53. Podľa § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovný lístok je verejná listina

osvedčujúca oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveri

ustanovené týmto zákonom. Poľovný lístok vydáva, predlžuje jeho platnosť a odníma

obvodná komora, v ktorej pôsobnosti má žiadateľ trvalý pobyt.

54. Podľa § 51 ods. 4 zákona o poľovníctve (navrhovateľmi napadnuté ustanovenie)

obvodná komora vydá poľovný lístok... osobe, ktorá preukáže, že

a) je staršia ako 16 rokov,

b) má miesto trvalého pobytu v obvode pôsobnosti obvodnej komory; to neplatí

pre občana Slovenskej republiky, ktorý nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

c) zložila skúšku z poľovníctva [§ 50 ods. 1 písm. a)] alebo skúšku z poľovníctva

na vysokej škole alebo je poslucháčom alebo absolventom školy, na ktorej je poľovníctvo

povinným alebo voliteľným vyučovacím predmetom; doklad o vykonanej skúške

z poľovníctva je verejnou listinou,

d) je členom komory,

e) je poistená proti škodám spôsobeným pri výkone práva poľovníctva počas

platnosti poľovného lístka,

f) zaplatila poplatok za vydanie poľovného lístka.

55. Podľa § 51 ods. 7 písm. a) zákona o poľovníctve vydanie poľovného lístka

obvodná komora odoprie, a ak už bol vydaný, tak sa odníme, osobe, ktorá nespĺňa

podmienky podľa odseku 4 alebo odseku 5.

56. Podľa § 51 ods. 9 písm. a) zákona o poľovníctve obvodná komora odníme

poľovný lístok, ak zistí, že jeho držiteľ prestal spĺňať podmienky podľa odseku 4 alebo

odseku 5.

57. Podľa § 53 ods. 1 zákona o poľovníctve každý, kto sa nachádza v poľovnom

revíri so zbraňou určenou na lov zveri, musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lov

zveri a doklady podľa osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri love

poľovným dravcom musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lov zveri a druhovú

kartu podľa osobitného predpisu. Tieto doklady je povinný predložiť na požiadanie orgánu

Policajného zboru, poľovníckemu hospodárovi, poľovníckej stráži a orgánu štátnej správy

poľovníctva.

58. Podľa § 53 ods. 2 zákona o poľovníctve povolenie na lov zveri je verejnou

listinou oprávňujúcou jeho držiteľa spolu s ďalšími dokladmi na lov zveri alebo inú činnosť

v poľovnom revíri podľa tohto zákona. Vydáva ho na predpísanom tlačive užívateľ

poľovného revíru... Povolenie na lov zveri je neprenosné na inú osobu.

59. Podľa § 71 ods. 1 zákona o poľovníctve štátnu správu na úseku poľovníctva

vykonávajú orgány štátnej správy poľovníctva.

60. Podľa § 71 ods. 2 zákona o poľovníctve orgánmi štátnej správy na úseku

poľovníctva sú:

a) Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky,

b) okresný úrad v sídle kraja,

c) okresný úrad.

61. Podľa § 77 ods. 1 zákona o poľovníctve disciplinárnym previnením je konanie

držiteľa poľovného lístka, ktoré nevykazuje znaky trestného činu, priestupku podľa § 76

alebo iného správneho deliktu podľa § 78 a je v rozpore s disciplinárnym poriadkom

vydaným komorou.

62. Podľa § 77 ods. 2 zákona o poľovníctve disciplinárne previnenie rieši komora

podľa disciplinárneho poriadku.

63. Argumentačná podstata predkladaného návrhu smeruje ku kritike právnej úpravy

členstva v komore pre subjekty podieľajúce sa na chove zveri, starostlivosti o zver a jej

životné prostredie vrátane jej lovu (§ 43 ods. 1 zákona o poľovníctve). Navrhovatelia

viackrát používajú slovné spojenie „povinné členstvo“.

64. Po prieskume napadnutých ustanovení ústavný súd konštatuje, že formulácia § 43

ods. 1 zákona o poľovníctve (členom komory je...) prima facie kreuje členstvo v komore

priamo ex lege. Hlbšia analýza však vyžaduje skúmať predmetné ustanovenie v súvislosti

s § 43 ods. 2 zákona o poľovníctve, podľa ktorého podrobnosti o vzniku a zániku členstva

v komore určujú stanovy komory. Vznik a zánik členstva v komore tak nie je len vecou

zákonnej regulácie, ale aj úpravy obsiahnutej vo vnútornom predpise komory vydanom

na základe zákonného splnomocnenia. Aj materiálne kritériá v § 43 ods. 1 zákona

o poľovníctve charakterizujúce subjekty podliehajúce členstvu v komore (podieľanie sa

na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu) naznačujú

potrebu ich ďalšej objektivizácie na aplikačné účely, aby v prípade konkrétneho subjektu

bolo jednoznačne určiteľné, či a kedy sa členom komory stal, prípadne či a kedy bolo jeho

členstvo v komore ukončené. Národná rada ako odporca predmetné ustanovenie interpretuje

tak, že „ak sa chce dotyčná osoba podieľať na chove zveri, starať sa o ňu a jej životné

prostredie a svoju činnosť zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK“. Identický názor

formuluje aj vláda ako vedľajší účastník.

65. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 4 stanov komory uverejnených na webovom sídle komory

„1. podmienkou vzniku členstva fyzickej osoby v SPK je:

a) podanie žiadosti o prijatie do SPK,

b) záujem podieľať sa na chove zveri a starostlivosti o zver,

c) záujem starať sa o životné prostredie zveri a ochranu prírody,

d) záujem podieľať sa na činnosti SPK,

e) zaplatenie zápisného a členského príspevku.

Uchádzač o členstvo v SPK nesmie konať proti záujmom, ktoré SPK chráni

a presadzuje.

2. Fyzickú osobu podľa § 5 ods. 2 písm. a), b) prijíma na základe písomnej žiadosti

predseda obvodnej poľovníckej komory (ďalej len „OPK“), v obvode ktorej má žiadateľ

bydlisko. Fyzickú osobu podľa § 5 ods. 2 písm. c) prijíma na základe písomnej žiadosti

prezident SPK.

...

4. Členstvo vzniká dňom prijatia a zaplatením zápisného a členského príspevku,

prípadne účelového príspevku...“.

66. Z popísaných determinantov rezultuje podľa názoru ústavného súdu správnosť

výkladu odporcu i vedľajšieho účastníka, podľa ktorého zákon o poľovníctve v § 43 ods. 1

zavádza povinné členstvo v komore len pre tie právne subjekty podieľajúce sa na chove

zveri a na starostlivosti o zver a jej životné prostredie, ktoré zamýšľajú tieto svoje aktivity

materiálne dokonať lovom zveri. Z § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve teda nevyplýva

členstvo ex lege fyzickým osobám a právnickým osobám len z dôvodu, že realizujú faktickú

činnosť charakterizovateľnú ako chov zveri, starostlivosť o ňu a o jej životné prostredie.

Iba v prípade, že takéto svoje aktivity zamýšľa určitý subjekt naplniť aj lovom zveri [§ 2

písm. e) zákona o poľovníctve], musí sa najprv stať členom komory, pretože inak by

poľovný lístok nezískal [§ 51 ods. 4 písm. d) zákona o poľovníctve], a nenadobudol by tak

právo zver loviť (§ 51 ods. 1 zákona o poľovníctve).

67. V súvislosti s výkladom § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve však nemožno

opomenúť ani jeho § 41 ods. 1, podľa ktorého obvodné komory ako organizačné zložky

komory pôsobiace spravidla v územnom obvode okresného úradu združujú poľovnícke

organizácie, základné organizačné jednotky komory a držiteľov platných poľovných lístkov

s miestom trvalého bydliska v tomto územnom obvode, ktorí nie sú členmi základných

organizačných jednotiek. Základnou organizačnou jednotkou komory sú právnické osoby

a fyzické osoby, ktoré v súlade s týmto zákonom vykonávajú právo poľovníctva

v poľovných revíroch, ako aj právnické osoby, ktoré majú v predmete činnosti výkon práva

poľovníctva, chovu zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie.

68. Podľa zákona o poľovníctve sú tak okrem držiteľov poľovných lístkov členmi

komory povinne všetky poľovnícke organizácie ako právnické osoby, ako aj tzv. základné

organizačné jednotky komory. Do tejto skupiny povinných členov patria subjekty

vykonávajúce právo poľovníctva v poľovných revíroch (už bolo konštatované, že právo

poľovníctva je právom jednotným, a teda zahŕňa aj lov zveri) a aj tie právnické osoby,

ktoré si ako predmet svojej činnosti určili chov zveri, starostlivosť o zver a jej životné

prostredie (len v tejto kategórii členov sa teda lov zveri na vznik povinnosti byť členom

komory nevyžaduje).

69. Povinnosť členstva v komore je posilnená aj ďalším napadnutým ustanovením,

a to § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve, podľa ktorého zánik členstva užívateľa

poľovného revíru v komore je zákonným dôvodom zániku zmluvy o užívaní poľovného

revíru. Pritom užívaním poľovného revíru je výkon práva poľovníctva v poľovnom revíri

[§ 2 písm. w) zákona o poľovníctve] a právo poľovníctva možno vykonávať len na území

poľovného revíru [§ 2 písm. p) zákona o poľovníctve]. V tejto súvislosti síce konštrukcia

právnej úpravy podporuje tvrdenie vlády, že „na celom území Slovenskej republiky je

niekoľko stoviek osôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú

členmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír“, právom

a výkonom poľovníctva je však súhrn práv a povinností vymenovaných v § 2 písm. q)

zákona o poľovníctve. Ide teda o jednotné právo, ktoré sa bez užívateľského vzťahu

k poľovnému revíru nemôže realizovať vo svojej celosti. Inými slovami, jednotlivé druhovo

určené práva (povinnosti) tvoriace čiastkové súčasti práva poľovníctva [napr. chov zveri

podľa § 2 písm. c) zákona o poľovníctve] možno realizovať aj mimo územia poľovného

revíru, ich izolované poňatie ich však vylučuje spod legálneho chápania práva poľovníctva

ako súhrnu vymedzených práv a povinností, ktorý vo svojej jednote predstavuje záujmovú

platformu združovania subjektov na tomto úseku spoločenskej činnosti.

70. Posledné napadnuté ustanovenie zákona o poľovníctve [§ 51 ods. 4 písm. d)]

reguluje výlučne podmienky vzniku oprávnenia zver loviť, pretože poľovný lístok,

pre vydanie ktorého musí žiadateľ spĺňať okrem iného aj podmienku členstva v komore, je

verejnou listinou osvedčujúcou oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie

ustanovené podmienky (§ 51 ods. 1 zákona o poľovníctve). Znovu ústavný súd zdôrazňuje,

že právo poľovníctva je právom jednotným, preto aj § 51 ods. 4 písm. d) v spojení s § 51

ods. 1 zákona o poľovníctve možno cez prizmu návrhového petitu a jeho zdôvodnenia

vnímať ako integrálnu súčasť ostatných namietaných noriem zákona o poľovníctve.

71. Súčasne ústavný súd uvádza, že napadnuté ustanovenia zákona o poľovníctve

svojou matériou regulujú členstvo v komore, nie členstvo v poľovníckych organizáciách

podľa § 32 zákona o poľovníctve. Hoci v právnej regulácii komory i poľovníckych

organizácií existuje viacero styčných bodov, oba sú samostatné právne subjekty, čo okrem

iného znamená, že je potrebné rozlišovať medzi združovaním v komore a združovaním

v poľovníckych organizáciách. Správne v tejto súvislosti vláda udáva, že „hoci poľovnícka

organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“.

III.

Aplikovateľnosť

72. Podľa právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má

právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

73. Podľa výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len

v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom

alebo na ochranu práv a slobôd iných.

74. Navrhovatelia navrhujú vysloviť nesúlad troch ustanovení zákona o poľovníctve

s a , a to [zánik zmluvy o užívaní

poľovného revíru v dôsledku zániku členstva užívateľa v komore], ďalej § 43 ods. 1

upravujúceho členstvo v komore fyzických osôb a právnických osôb podieľajúcich sa

na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu a § 51 ods. 4

písm. d) [v spojení s § 51 ods. 1] zakotvujúceho členstvo v komore ako zákonnú podmienku

na vydanie poľovného lístka.

75. Keďže navrhovatelia namietajú rozpor označených ustanovení zákona

o poľovníctve so základným právom slobodne sa združovať, neodpustiteľnou podmienkou

ďalšieho skúmania týchto zákonných právnych noriem je zistenie, či spadajú do vecného

rámca ústavnej regulácie združovacieho práva. Ak je totiž odpoveď na túto otázku záporná,

potom je pre ústavný súd bez významu meritórny prieskum tej časti návrhovej

argumentácie, ktorá spochybňuje splnenie ústavných podmienok obmedzenia výkonu

základného práva zaručeného . Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom

navrhovateľov vyjadreným v stanovisku doručenom ústavnému súdu 9. marca 2015,

v ktorom sa títo snažia vznik a zákonom zakotvenú činnosť komory z hľadiska dogmatiky

združovacieho práva oddeliť od inštitútu povinného členstva v nej. Judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) i ústavného súdu rekapitulovaná v ďalších

častiach odôvodnenia tohto nálezu bude dôkazom neoddeliteľnosti toho, čo sa navrhovatelia

pokúšajú od seba oddeliť.

76. Vláda vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľov uvádza, že ústavný súd

„bude musieť posúdiť..., či zriadenie SPK a jej činnosť je možné subsumovať pod čl. 29

“. Súčasne vláda vyslovuje názor, podľa ktorého „na zákonnú

úpravu povinného členstva v SPK sa nedá aplikovať “,

keďže „štát preniesol výkon niektorých úloh, ktoré by inak vykonával orgán štátnej správy,

na samosprávnu organizáciu“. Rovnaký právny názor naznačuje (aj keď len nepriamo)

aj národná rada ako odporca, keď dôvodí, že „Slovenská poľovnícka komora má v zmysle

o poľovníctve... a na základe predmetného zákona vydaných jej stanov

postavenie profesijnej samosprávnej (stavovskej) organizácie, podobne ako je postavenie

Slovenskej advokátskej komory alebo Notárskej komory Slovenskej republiky. Z toho

vyplýva, že môže mať osobitný spôsob registrácie jej členov, dokonca aj povinné

členstvo...“.

77. Pre vecný rozsah aplikačného záberu je charakteristické, že sú

spod neho vyčlenené prípady povinného členstva v právnických osobách verejnoprávneho

charakteru. Základné právo slobodne sa združovať zahŕňa dobrovoľné zjednotenie sa

pre určitý účel. Je vecou zákonodarcu ustanoviť, za akých podmienok možno zakladať

právnické osoby. Právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie

verejnoprávnych inštitúcií a združení ako napríklad korporácií verejného práva

().

78. Ani v európskej konštitucionalistike dosiaľ niet závažnejších pochybností o tom,

že právne subjekty disponujúce výsadami verejnej moci nie sú výrazom realizácie

združovacieho práva. Už vo veci sp. zn. ústavný súd poukázal na právnu

úpravu, na názory právnej teórie, ako aj niektorých súdnych orgánov ochrany ústavnosti

v európskych štátoch, ktoré zdôrazňujú prvok dobrovoľnosti pri zakladaní združení

požívajúcich ochranu prostredníctvom slobody združovania (§ 1 ods. 1 rakúskeho

Bundesgesetz über Vereine, BGBl. I 66/2002), prvok oddelenosti od štátu (nález Ústavného

súdu Českej republiky z 12. decembra 2006 vo veci sp. zn. , N 223/43 SbNU

497) i prvok vnútornej organizačnej autonómie v medziach zákona (rozhodnutie rakúskeho

Spolkového ústavného dvora vo veci VfSlg 3369/1958), ktorý však musí rešpektovať

všeobecné ústavné limity i požiadavku proporcionality (Bric, J: Vereinsfreiheit: Eine

rechtsdogmatische Untersuchung der Grundfragen des Vereinsrechts. Springer. Wien, New

York 1998).

79. Podstatné pre rozhodnutie o prejednávanom návrhu sú však právne názory ESĽP

o rozsahu aplikovateľnosti čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), pretože ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom

pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa je

potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských

právach a základných slobodách (, , ). To znamená,

že aj vtedy, keď nebol nútený sa priamo vysloviť o porušení dohovoru alebo inej

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd vždy,

pokiaľ to svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných

práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim

vydanú (). Iný záver ústavný súd nemôže prijať ani ku vzájomnému aplikačnému

vzťahu a dohovoru.

80. Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného

zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu

svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

81. Vyhodnotenie prezentované v závere odseku 78 platí napriek tomu, že právo

slobodne sa združovať sa navonok prejavuje vo viacerých podobách formálne sa

prejavujúcich aj v ústavnej regulácii. Osobitné formálne ústavné zakotvenie požíva sloboda

združovania v cirkvách a náboženských spoločnostiach ( ), v politických

stranách a politických hnutiach ( ), ako aj v odborových organizáciách

( ). Nemožno v tejto súvislosti opomenúť ani združovanie v rámci

uskutočňovania základného práva podnikať ( ). V regulačnej matérii

dohovoru možno identifikovať samostatné formálne zakotvenie slobody združovania

v cirkvách a náboženských spoločnostiach (čl. 9 ods. 1 dohovoru). I samotný článok 11

zakotvuje slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov

odbory a vstupovať do nich, teda šírka aplikačného záberu tohto ustanovenia dohovoru

zďaleka nezahŕňa len združovanie sa v odboroch. Zároveň sa čl. 11 ods. 1 dohovoru

vzťahuje aj na združovanie v politických stranách (rozsudok veľkého senátu ESĽP z 30. 1.

1998 vo veci Zjednotená komunistická strana Turecka a ďalší c. Turecko, sťažnosť

č. 19392/92, body 24 a 25). Popísané skutočnosti umožňujú prijať záver o dôvodnosti

interpretácie základného práva slobodne sa združovať zaručeného

vo svetle interpretačných a aplikačných trendov vzťahujúcich sa na čl. 11 ods. 1 dohovoru,

a to práve pri posudzovaní tu súdenej veci. Komora nie je cirkvou ani náboženskou

spoločnosťou, nie je politickou stranou, ba ani odborovou organizáciou. Pri úvahách

o hľadaní riešenia otázok nastolených navrhovateľmi preto nemožno ponechať stranou

práve čl. 11 ods. 1 dohovoru v jeho všeobecnej regulačnej rovine (každý má právo...

na slobodu združovať sa s inými...) a naň nadväzujúcu judikatúru ESĽP. Doplnkovo

to dokazuje aj právny názor Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo veci sp. zn.

s odkazom na odbornú literatúru judikoval, že „není pochyb, že smysl a rozsah

pojmu "sdružení" zakotveného v čl. 11 odst. 1 Úmluvy a v čl. 20 odst. 1 Listiny (znenie

identické so znením , pozn.), t. j. v "obecné normě sdružovacího práva"

(Klíma, K.: Komentář k Ústavě a Listině. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk,

2005, str. 757), jsou shodné.“ (bod 65).

82. Súkromnoprávny charakter cieľa vylučuje spod režimu čl. 11 dohovoru

združovanie v subjektoch, ktoré boli založené z vrchnostenskej pozície nositeľa verejnej

moci a obdarené administratívnou či disciplinárnou právomocou (rozsudok ESĽP z 23. 6.

1981 vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, sťažnosti č. 6878/75

a č. 7238/75), ktorá ich integruje do štátnych štruktúr a umožňuje im používať postupy

verejnej moci (rozsudok ESĽP z 29. 4. 1999 vo veci Chassagnou a ostatní c. Francúzsko,

sťažnosti č. 25088/94, č. 28331/95 a č. 28443/95). Článok 11 dohovoru tak upravuje právo

zakladať združenia ako organizácie súkromného práva, ktoré vznikli na základe

súkromnoprávnych predpisov a majú plnú autonómiu pri vydávaní rozhodnutí a pri správe

svojich vnútorných vecí (rozsudok ESĽP z 30. 6. 1993 vo veci Sigurdur A. Sigurjónsson

c. Island, sťažnosť č. 16130/90).

83. Pluralizmus v modernej demokratickej spoločnosti nevytvárajú len politické

strany, ale pre jeho budovanie je dôležité aj skutočné uznanie a úcta k rozmanitosti

kultúrnych tradícií, etnickej a kultúrnej identite, náboženskému vyznaniu, umeleckým,

literárnym a sociálno-ekonomickým myšlienkam a koncepciám. Harmonická vzájomná

súčinnosť jednotlivcov a skupín s rozličnými identitami je podstatná pre dosiahnutie

sociálnej súdržnosti. Je len prirodzené, že tam, kde občianska spoločnosť funguje zdravým

spôsobom, participácia občanov na demokratických procesoch je v rozsiahlej miere

dosahovaná prostredníctvom ich príslušnosti k združeniam, v ktorých sa môžu integrovať

s inými a kolektívne presadzovať spoločné zámery a ciele (napr. rozsudok zo 17. 2. 2004

vo veci Gorzelik a ďalší v. Poľsko, bod 92, sťažnosť č. 44158/98).

84. V rozsudku Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas v. Rakúsko (bod 62)

ESĽP zdôraznil, že jedným z najdôležitejších aspektov slobody združovania podľa čl. 11

dohovoru je možnosť založiť právnu bytosť (legal entity) na účely kolektívneho konania

na poli spoločných záujmov. Takto vymedzený cieľ musí byť v prvom rade vlastný každej

zákonnej regulácii, ktorá konkretizuje slobodu združovania v individualizovanej právnej

forme ().

85. Pre združenia podliehajúce základnému právu zakotvenému v má

byť typické, že právne vznikli na základe slobodnej vôle ich zakladateľov, teda fyzických

osôb alebo právnických osôb realizujúcich svoje základné právo slobodne sa združovať.

Nesmie ísť o také právnické osoby, ktoré vzniknú zákonom, teda autoritatívnym

mocenským aktom zákonodarcu.

86. Osobitnú hodnotu majú pre ústavný súd rozhodnutia ESĽP, ktoré sa v minulom

období týkali práve združovania v rôznych poľovníckych organizáciách a spolkoch (už

spomenutá vec Chassagnou a ďalší v. Francúzsko, rozhodnutie z 10. 7. 2007 vo veci

Schneider v. Luxembursko, sťažnosť č. 2113/04, a rozhodnutie z 20. 1. 2011 vo veci

Herrmann v. Nemecko, sťažnosť č. 9300/07). Pri rozhodovaní vo veci týchto sťažností bol

ESĽP nútený vysporiadať sa s otázkou aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru na postavenie,

resp. združovanie v poľovníckych združeniach, a to aj z hľadiska povinného členstva v nich.

Aj tu ESĽP aplikoval štyri kritériá podstatné pre odpoveď, či na pozadí relevantnej

vnútroštátnej právnej regulácie možno určitý právny subjekt považovať za prejav realizácie

združovacieho práva. Obsahom prvého kritéria je skúmanie, či predmetná korporácia bola

založená jednotlivcami alebo zákonom, druhé kritérium zameriava pozornosť na integráciu

korporácie v štátnych štruktúrach, pri treťom kritériu je podstatný záver, či korporácii bola

zverená administratívna, normotvorná alebo disciplinárna právomoc, a napokon je

významné, či cieľ sledovaný korporáciou možno považovať za verejný záujem.

87. Vo veci Chassagnou a ďalší v. Francúzsko spojené sťažnosti reagovali okrem

iného aj na členstvo v tzv. schválených obecných združeniach lovu (Associations

communales de chasse agréés – ACCA) vznikajúcich na základe zákona č. 64-696 z 10. júla

1964 známeho ako Loi Verdeille. Na území jednej obce mohlo pôsobiť len jedno takéto

združenie. ACCA sa povinne vytvárali v departmentoch uvedených v zozname vydanom

ministrom zodpovedným pre oblasť poľovníctva. V departmentoch nezahrnutých

v predmetnom zozname boli ACCA zriaďované prefektom na základe žiadosti subjektu,

ktorý preukázal, že aspoň 60 % vlastníkov pozemkov vlastniacich aspoň 60 % územia obce

súhlasí so zriadením ACCA na obdobie šiestich rokov. Zákonným cieľom pôsobenia ACCA

bolo napomáhať rozvoju zveri, hubeniu škodlivej zveri, potláčaniu pytliactva,

uskutočňovaniu poľovníckej výchovy členov združení pri súčasnom rešpektovaní

vlastníctva a úrody a zabezpečovaniu lepšej technickej organizácie lovu, aby poľovníkom

bol umožnený lepší výkon ich športu.

88. Francúzska právna úprava zaviedla povinný prevod poľovníckych práv spätých

s vymedzeným územím na ACCA, pričom vlastníci dotknutých pozemkov sa stali

automaticky členmi ACCA a nemali možnosť ukončiť svoje členstvo z vlastnej vôle. ACCA

sa vytvárali na základe schválenia prefektom vo forme výnosu po tom, čo overil splnenie

procedurálnych požiadaviek, ako aj súladnosť štatútu združenia a iných jeho vnútorných

predpisov so zákonom. Prefekt pôsobil voči ACCA ako orgán dohľadu. Akékoľvek zmeny

vnútorných predpisov podliehali jeho schváleniu. Bol oprávnený nariadiť aj dočasné

opatrenia, rozpustiť výkonný výbor ACCA alebo ho vymeniť.

89. Z popísaných čŕt týkajúcich sa postavenia dotknutých združení ESĽP vyvodil,

že ACCA síce vďačia za svoju existenciu vôli parlamentu, jednako ich však nemožno

považovať za združenia založené podľa zákonných predpisov o združeniach (zákon z 1. júla

1901). Skutočnosť, že prefekt vykonáva dohľad nad pôsobením ACCA podľa ESĽP,

nepostačoval pre záver, že zostali integrované v štátnych štruktúrach. Okrem toho ACCA

nebolo možné považovať za obdarené prerogatívami siahajúcimi mimo sféry obyčajného

práva, či už administratívnymi, normotvornými alebo disciplinárnymi. Rovnako nebolo

možné prijať záver, že ACCA realizujú procesy verejných orgánov, ako to je v prípadoch

profesijných združení (bod 101 predmetného rozsudku).

90. Okolnosti prípadu Schneider v. Luxembursko pramenili v dnes už zrušenej

právnej úprave obsiahnutej v zákone z 20. júla 1925 o prenájme poľovného revíru

a o náhrade škôd spôsobených zverou (loi sur l'amodiation de la chasse et l'indemnisation

des dégâts causés par le gibier). Podľa čl. 1 al. 1 tohto zákona všetky nezastavané pozemky,

poľnohospodárske a lesné pozemky na území volebného obvodu obce tvorili poľovný revír,

ktorý môže byť rozdelený na celky o rozlohe najmenej 250 ha. Vlastníci týchto pozemkov

tvorili poľovnícky zväz (syndicat de chasse) na základe tohto zákona. V tom istom

ustanovení (al. 2) zákon umožňoval právo poľovníctva na predmetných pozemkoch

uvoľniť (relaissement du droit de chasse) kvalifikovanou väčšinou hlasov vlastníkov

predmetných pozemkov združených v poľovníckom zväze. Uvoľnenie znamenalo

rozhodnutie o prenajatí poľovného revíru na určité obdobie. Prenájom sa realizoval

prostredníctvom verejnej súťaže alebo predĺžením nájmu revíru v prospech nájomcov,

ktorých nájom už končil (locataires sortant). Rozhodnutie o uvoľnení podliehalo schváleniu

príslušného ministra, pričom ministerské schválenie umožňovala právna úprava atakovať

opravnými prostriedkami (čl. 3 al. 8 zákona).

91. ESĽP pri prejednávaní námietky luxemburskej vlády, podľa ktorej poľovnícke

zväzy nie sú združeniami v zmysle čl. 11 dohovoru, uznal, že za svoju existenciu vďačia

vôli zákonodarcu a že nie sú združeniami podľa osobitného zákona o neziskových

združeniach a nadáciách z roku 1928. To však podľa názoru ESĽP nič nemení

na skutočnosti, že poľovnícke zväzy sú tvorené vlastníkmi pozemkov, teda jednotlivcami,

ktorí sa pravidelne schádzajú, aby rozhodovali o uvoľnení, resp. neuvoľnení práva

poľovníctva v prospech niekoľkých poľovníkov (bod 72 rozsudku). Takisto skutočnosť, že

fungovanie poľovníckych zväzov je pod dohľadom ministra vnútra, nepostačovalo podľa

názoru ESĽP pre záver o integrácii zväzov v štruktúrach štátu. Napokon ESĽP uzavrel

(rovnako ako v prípade Chassagnou a ďalší v. Francúzsko), že poľovnícke zväzy

nedisponujú prerogatívami siahajúcimi mimo sféry obyčajného práva, či už

administratívnymi, normotvornými alebo disciplinárnymi, a že nerealizujú procesy

verejných orgánov, ako to je v prípadoch profesijných združení (bod 73 rozsudku).

92. V kauze Herrmann v. Nemecko ESĽP vyhodnocoval povahu poľovníckeho

spoločenstva (Jagdgenossenchaft) vo svetle právnej regulácie obsiahnutej v § 7 ods. 1 vtedy

účinného krajinského poľovníckeho zákona spolkovej krajiny Porýnie-Falcko

[Landesjagdgesetz vom 5. Februar 1979 (GVBl. S. 23)]. Podľa tohto ustanovenia

poľovnícke spoločenstvo bolo korporáciou verejného práva. Podliehalo štátnemu dohľadu.

Bolo povinné vydať vlastný štatút, ktorý (ako aj jeho zmeny) podliehal schváleniu orgánom

dohľadu okrem prípadu, ak štatút zodpovedal vzorovému štatútu vydanému najvyšším

orgánom na úseku poľovníctva (vecne príslušné ministerstvo). Súčasne § 7 ods. 4

uvedeného právneho predpisu umožňoval vymáhanie pohľadávok poľovníckeho

spoločenstva z dávok (Umlageforderungen) ukladaných poľovníckym spoločenstvom jeho

členom podľa krajinského zákona o správnej exekúcii. Vymáhanie realizoval orgán

vykonávajúci oprávnenia exekučného orgánu obce, na území ktorej poľovnícke

spoločenstvo malo svoje sídlo. Napokon, na účel chápania podstaty poľovníckeho

spoločenstva nebolo možné opomenúť ani fakt, že podľa spolkového zákonodarstva

[Bundesjagdgesetz in der Fassung der Bekanntmachung vom 29. September 1976 (BGBl. I

S. 2849)] vytvárajú vlastníci pozemkov patriacich do spoločného poľovného revíru ex lege

poľovnícke spoločenstvo.

93. Všetky popísané skutočnosti charakterizujúce skúmanú právnu úpravu vyhodnotil

ESĽP tak, že poľovnícke spoločenstvá v spolkovej krajine Porýnie-Falcko sú založené

zákonom vo forme asociácií verejného práva. Sú subjektom podliehajúcim kontrole orgánu

na úseku poľovníctva a aj ich vnútorné štatúty podliehajú schváleniu tohto orgánu. Okrem

toho poľovnícke spoločenstvá sú oprávnené ukladať administratívnymi aktmi dávky,

ktoré sú vymáhateľné verejným orgánom. Podľa ESĽP tak poľovnícke spoločenstvá

podliehali štátnemu dohľadu, ktorý presahuje dohľad bežne vykonávaný nad združeniami

súkromného práva. Preto ESĽP vyhodnotil, že sú integrované do štátnych štruktúr v miere

umožňujúcej kvalifikovať ich ako inštitúcie verejného práva. Dodal, že cieľ ich pôsobenia

spadá pod kategóriu verejného záujmu (body 77 a 78 rozsudku).

94. Vec Herrmann v. Nemecko z 20. januára 2011 bola postúpená aj veľkej komore

ESĽP, ktorá však svojím rozsudkom z 26. júna 2012 na záveroch rozsudku z 20. januára

2011 týkajúcich sa aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru nič nezmenila.

95. Analyzované kauzy rozhodované štrasburským súdom sú dôkazom, že hoci ESĽP

sformuloval štyri kritériá aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru, nevyjadril sa jednoznačne

k otázke, či tieto kritériá musia byť v individuálnom prípade splnené kumulatívne

alebo postačuje splnenie iba niektorých z nich, prípadne k otázke, aká je váha týchto kritérií

pri ich aplikácii v konkrétnom prípade. Pritom samotné kritériá sú vymedzené pomerne

všeobecne. Len odhadom možno ustáliť, čo napríklad v ponímaní ESĽP znamená integrácia

v štátnych štruktúrach. Rozhodnutia v analyzovaných veciach taktiež naznačujú tendenciu

uprednostňovať niektoré z identifikovaných kritérií a iným zas prisúdiť sekundárny,

prípadne doplnkový význam (k takým navyše podľa rozsudku vo veci Le Compte, Van

Leuven a De Meyre c. Belgicko patrí aj zistenie, či štát súčasne so zriadením právnickej

osoby združujúcej určité subjekty na báze povinného členstva umožňuje týmto subjektom

slobodné a dobrovoľné združovanie na rovnakej záujmovej platforme aj v združeniach

výsostne súkromno-právnych).

96. Rekapitulované hľadiská sú na základe záverov uvedených v bode 81 aj

pre ústavný súd rozhodujúce pri hľadaní odpovede na otázku, či komora, právnu úpravu

členstva v ktorej navrhovatelia kritizujú, je výrazom realizácie základného práva slobodne

sa združovať podľa . Iba kladná odpoveď na takto položenú otázku

vytvára priestor pre ďalšie skúmanie, či nútené členstvo v komore plynúce z napadnutých

ustanovení zákona o poľovníctve ako obmedzenie základného práva slobodne sa združovať

zodpovedá požiadavkám plynúcim z .

97. Z ustanovení citovaných v časti II odôvodnenia tohto nálezu možno v relácii

k prvému kritériu vyabstrahovanému štrasburskou judikatúrou konštatovať, že komora je

subjektom zriadeným priamo zákonom. Jej vznik a existencia nie sú výrazom slobodného

rozhodovania jej členov o inštitucionalizácii ich spoločnej záujmovej platformy. Právna

osobnosť komory nie je determinovaná žiadnou ďalšou právnou skutočnosťou, ktorá by

mala pristúpiť k účinnej právnej norme (na rozdiel od prípadu Chassagnou v. Francúzsko).

Komora teda nielenže vďačí za svoju existenciu zákonodarcovi, ale ten určuje aj jej

organizačnú štruktúru a rozdelenie úloh jej jednotlivým orgánom. Prvé štrasburské

kritérium determinujúce vylúčenie právnickej osoby zo sféry základného práva slobodne sa

združovať je tak naplnené.

98. Pokiaľ ide o druhé kritérium, ústavný súd je toho názoru, že integrácia komory

v štátnych štruktúrach je z hľadiska verejnoprávnych vzťahov k štátnej správe, prípadne

k inej verejnej správe, pochybná. Zákon o poľovníctve nestavia komoru explicitne

do pozície subjektu podliehajúceho administratívnemu dozoru štátnej správy. Skôr

zdôrazňuje prvok kooperácie medzi komorou a orgánmi štátnej správy na úseku

poľovníctva [napr. § 20 ods. 1, § 23 ods. 1, § 30 ods. 3, § 50 ods. 2 a § 74 ods. 2 písm. l)].

99. V zákone o poľovníctve niet výslovnej opory pre záver, podľa ktorého by

vnútorné predpisy vydávané komorou (stanovy, volebný poriadok, rokovací poriadok

a disciplinárny poriadok) a ich zmeny podliehali schvaľovaniu štátnymi orgánmi.

Za pozornosť tu stojí § 77 ods. 2 zákona o poľovníctve v znení účinnom do 31. decembra

2013. Disciplinárny poriadok vydaný komorou na základe tejto normy podliehal schváleniu

Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky ako ústredného

orgánu štátnej správy pre oblasť poľovníctva (§ 72 zákona o poľovníctve). S účinnosťou

od 1. januára 2014 bol aj tento ojedinelý prvok dohľadu nad normotvornou aktivitou

komory vypustený.

100. Ani vo sfére individuálnej rozhodovacej právomoci právna úprava nezakotvuje

inštančný vzťah medzi orgánmi komory a orgánmi štátnej správy na úseku poľovníctva.

101. Integráciu komory v štruktúrach štátu spochybňuje aj spôsob obsadzovania

zákonom určených funkcií v komore a následná úprava zodpovednostných vzťahov osôb

zastávajúcich tieto funkcie za ich výkon. Snem komory tvoria delegáti zvolení členmi

komory na obdobie piatich rokov. Snem následne volí a odvoláva prezidenta,

viceprezidentov a ďalších členov prezídia, predsedu dozornej rady a ďalších jej členov.

Spôsob ustanovovania disciplinárnej komisie komory zákon o poľovníctve explicitne

neupravuje, ale zo stanov komory uverejnených na jej webovom sídle

<http://www.polovnickakomora.sk/spk/predpisy/legislativa.html> vyplýva, že snem komory

je orgánom, ktorý volí a odvoláva predsedu disciplinárnej komisie a šiestich jej členov [§ 11

ods. 5 písm. d) stanov komory v znení účinnom od 22. júna 2013]. Popísaný spôsob kreácie

jednotlivých funkcií v orgánoch komory teda dokazuje skôr silný samosprávny prvok

v organizácii komory, než jej právom regulované vzťahy s orgánmi konajúcimi v mene

štátu.

102. K tretiemu kritériu artikulovanému judikatúrou ESĽP ústavný súd uvádza,

že oprávnenie vydávať vnútorné predpisy na platforme právnej existencie určitej právnickej

osoby samo osebe ešte neznamená dispozíciu normotvornou právomocou (napríklad

aj od občianskeho združenia založeného podľa zákona o združovaní sa očakáva schválenie

stanov ako jeho vnútorného predpisu). Rovnako tak oprávnenie právnickej osoby vzniknutej

uplatnením združovacieho práva ukladať povinnosti svojim členom ešte neznamená, že

takáto právnická osoba je obdarená administratívnou kompetenciou (občianske združenia

môžu ukladať povinnosti svojim členom – a contrario § 5 druhá veta zákona o združovaní).

Napokon, ani oprávnenie združenia vylúčiť niektorého zo svojich členov neumožňuje záver

o disciplinárnej právomoci združenia.

103. Združenia požívajúce ochranu dohovoru, ale aj totiž

vykazujú prvok tzv. spolkovej autonómie, ktorá zahŕňa aj oprávnenie regulovať svoju

vnútornú organizáciu, procesy prebiehajúce vo vnútri združenia, ale aj vzťah medzi

združením a jeho členmi konkretizovaný vzájomnými právami a povinnosťami členov

združenia a eventuálne i dôsledky porušenia povinností, ktoré môžu viesť až k vylúčeniu

člena zo združenia. Ak však ESĽP pri identifikácii čŕt vylučujúcich aplikovateľnosť čl. 11

dohovoru hovorí o kritériu administratívnej, normotvornej či disciplinárnej právomoci,

zjavne nemá na mysli popísané prvky tvoriace v ich súhrne pojem spolkovej autonómie, tak

typickej pre združenia založené na báze slobody združovať sa.

104. Kritérium administratívnej, normotvornej a disciplinárnej právomoci

podľa judikatúry ESĽP nevyhnutne vyžaduje priamy dopad jej realizácie na verejné

subjektívne práva a povinnosti adresátov jej výkonu. Inými slovami, právnická osoba

analyzovaná z hľadiska aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru musí vykonávať verejnú moc. Len

vtedy možno uzavrieť, že v poradí tretie kritérium štrasburského súdu je naplnené.

V prospech tohto záveru svedčí aj ďalší pravidelne judikovaný názor ESĽP. Vo veci

Chassagnou a ďalší v. Francúzsko i vo veci Schneider v. Luxembursko je totiž predmetné

kritérium vyjadrené potrebou skúmania, či analyzovaná právnická osoba uplatňuje procesy

typické pre verejné orgány (v slovenskom ponímaní orgány verejnej moci).

105. Pri použití v predchádzajúcich odsekoch vyslovených teoretických náhľadov

na podmienky komory považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť kompetenciu komory

rozhodovať o vydaní poľovného lístka, o predĺžení jeho platnosti, prípadne o jeho odňatí

[§ 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve], ako aj jej kompetenciu prejednávať

a rozhodovať o disciplinárnych previneniach držiteľov poľovných lístkov [§ 42 ods. 1

písm. m) zákona o poľovníctve], s ktorou je spätá právomoc schváliť disciplinárny poriadok

komory [§ 45 ods. 2 písm. a) zákona o poľovníctve], v ktorom podľa zákonného

splnomocnenia má byť regulovaný aj postup pri riešení disciplinárnych previnení,

ba aj druhy disciplinárnych opatrení (§ 49 ods. 2 zákona o poľovníctve).

106. Popísané kompetencie podľa názoru ústavného súdu dokazujú, že komora

disponuje administratívnou, normotvornou i disciplinárnou právomocou, tak ako ju chápe

ESĽP vo svojej judikatúre o aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru.

107. Oprávnenie rozhodovať o vydaní poľovného lístka, o predĺžení jeho platnosti,

prípadne o jeho odňatí je dôkazom, že zákonodarca priznal komore administratívnu

právomoc. Vychádzajúc z § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž vydaním poľovného lístka

konkrétnemu žiadateľovi tento nadobúda oprávnenie loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky

na lov zveri ustanovené týmto zákonom. Bez poľovného lístka lovec nevie preukázať

oprávnenie loviť zver. Lov zveri ako faktická aktivita je obsiahnutý vo verejnom

subjektívnom práve lovca. Právo loviť zver je súčasťou práva poľovníctva, pričom

poľovníctvo podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve predstavuje súhrn činností

zameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie

voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťou

kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia. Súčasne všeobecná časť

dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve udáva, že „v navrhovanom prípade vytvorenia

Slovenskej poľovníckej komory... ide o inštitucionálne zakotvenie činnosti, ktorá má výrazný

verejnoprávny a bezpečnostný rozmer, pretože až na výnimky sa vykonáva s použitím

zbrane. Verejnoprávny rozmer tejto činnosti je ešte zvýraznený tým, že ide o činnosť,

ktorá má alebo môže mať za následok zásah do prírodného prostredia ako národného

bohatstva štátu.“.

108. Z citovaného chápania poľovníctva bez akýchkoľvek pochybností vyplýva,

že ho zákonodarca vníma ako súbor aktivít zameraných v prvom rade na ochranu, prípadne

dotýkajúcich sa konkretizovaného verejného záujmu, ktorého obsahová podstata je

z legálnej definície poľovníctva a z dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve zreteľne

poznateľná. Ak je lov zveri jedným z právom aprobovaných prostriedkov, ktorým možno

na ochranu identifikovaného verejného záujmu fakticky vplývať, právo loviť nemožno

charakterizovať inak, než ako verejné subjektívne právo. Rozhodovanie komory o ňom je

potom výkonom administratívnej právomoci.

109. Komora disponuje aj normotvornou právomocou, ktorá predstavuje

konštitutívny prvok verejnej moci zverenej verejnoprávnej korporácii (Beran, K. Právnické

osoby veřejného práva. Praha : Linde. 2006, s. 63). Prejavuje sa v právomoci komory vydať

disciplinárny poriadok, v ktorom vymedzí postup pri riešení disciplinárnych previnení,

ako aj určí druhy disciplinárnych opatrení, no svoj výraz nachádza aj v oprávnení stíhať

a sankcionovať páchateľov disciplinárnych previnení. Komora je oprávnená ukladať sankcie

majetkové, späté so zásahom do základného práva vlastniť majetok, sankcie personálne,

späté so zásahom do základného práva podieľať sa na správe vecí verejných,

alebo aj sankcie zakazujúce výkon práva poľovníctva ako verejného subjektívneho práva.

I z disciplinárneho poriadku komory uverejneného na jej webovom sídle popísaný charakter

sankcií vyplýva <http://www.polovnickakomora.sk/spk/predpisy/legislativa.html>.

110. Napokon ústavný súd odkazuje na výstižný právny názor, podľa ktorého

disciplinárnu právomoc právnickej osoby odlišnej od štátu je potrebné považovať za súčasť

výkonu verejnej správy vtedy, ak je ona alternatívou k výkonu disciplinárnej právomoci

všeobecnou štátnou správou (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 6

As 36/2003-115 zo 6. januára 2005). Inak povedané, v prípade, že by predmetnú

disciplinárnu právomoc nerealizovala „neštátna“ právnická osoba, musela by byť

realizovaná štátnou správou.

111. Disciplinárna právomoc komory spĺňa naznačené črty, čo dokazuje

predchádzajúca právna úprava obsiahnutá v o poľovníctve v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorej poľovné lístky

vydával a odoberal obvodný lesný úrad ( v spojení s

ods. 3 o lesoch v znení účinnom k 31. augustu 2009 a v spojení

s vyhlášky Ministerstva poľnohospodárstva a výživy č. , ktorou sa

vydávajú vykonávacie predpisy k zákonu o poľovníctve v znení neskorších predpisov)

ako špecializovaný orgán miestnej štátnej správy. Právna úprava poľovníctva účinná

od 1. septembra 2009 a inkorporovaná v zákone o poľovníctve bola potom odôvodnená

vo vzťahu k existencii komory aj tým, že „výkon niektorých činností prostredníctvom

poľovníckej komory odbremení štátnu správu poľovníctva, ktorá doteraz napr. vydávala

a predlžovala platnosť poľovných lístkov (cca 12 tis. ročne) riešila disciplinárne previnenia

držiteľov poľovných lístkov v správnom konaní (cca 1000 ročne) a pod.“ (osobitná časť

dôvodovej správy k § 42 zákona o poľovníctve).

112. Tretie kritérium judikatúry ESĽP zacielené na vylúčenie aplikovateľnosti čl. 11

dohovoru, ako aj tak vo vzťahu k postaveniu komory v zákone

o poľovníctve považuje ústavný súd za naplnené.

113. Napokon, štvrté kritérium aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru, a tým aj čl. 29

spočíva v skúmaní charakteru cieľa existencie dotknutej korporácie z hľadiska toho,

či ho možno identifikovať s verejným záujmom. Dosiaľ formulované a predložené

meritórne argumenty podľa názoru ústavného súdu nevyžadujú ďalšie podrobnejšie analýzy

na to, aby bolo možné bez pochybností uzavrieť, že cieľ fungovania komory je predznačený

verejným záujmom. Dokazuje to výslovná dikcia právnej úpravy v zákone o poľovníctve,

jej interpretácia i dôvodová správa k zákonu o poľovníctve. Podčiarknuť tu možno iba

skutočnosť, že výkon práva poľovníctva ovplyvňuje stav zveri ako nedeliteľnej súčasti

životného prostredia, ako aj účastníkmi konania nerozporovaný fakt, že poľovníctvo sa

v nezanedbateľnej časti uskutočňuje s použitím strelných zbraní. Oba determinanty vedú

k záveru o identifikácii cieľa existencie komory s verejným záujmom.

114. Ústavný súd konštatuje, že komora bez akýchkoľvek pochybností spĺňa tri

zo štyroch štrasburských kritérií, ktoré slúžia na posúdenie aplikovateľnosti čl. 11

dohovoru, a tým aj . Pokiaľ ide o kritérium integrácie v štruktúrach štátu,

možno uzavrieť, že administratívnoprávne väzby komory k výkonnej zložke štátnej moci sú

značne limitované a o začlenení komory do hierarchicky usporiadaných štruktúr štátnej

správy nemožno uvažovať. V tomto svetle sa komora svojím postavením približuje

charakteru profesijných komôr, ktoré vyjadrujú v demokratickom štáte žiaduci prvok

decentralizácie ústiacej do formovania záujmovej samosprávy. Potlačením hierarchických

vzťahov medzi komorou a štátnou správou však podľa názoru ústavného súdu zákonodarca

nesledoval zámer poskytnúť fyzickým osobám a právnickým osobám platformu pre

slobodnú inštitucionalizáciu ich spoločných záujmov (pozri bod 1.11 v časti II. B nálezu vo

veci sp. zn. ) vo sfére poľovníctva, ale skôr snahu zabezpečiť poľovníckej

samospráve nevyhnutnú mieru samostatnosti na to, aby skutočne samosprávnou bola. Vláda

k tomu správne uvádza, že „existencia povinného členstva v SPK nie je podľa nášho názoru

odvodená od ústavne garantovaného práva slobodne sa združovať, ale od záujmu štátu

preniesť niektoré zo svojich kompetencií, ktoré má vykonávať vo verejnom záujme, na iný

subjekt, v tomto prípade na SPK“.

115. Ústavný súd hodnotí komoru ako verejnoprávnu korporáciu a ako nositeľa

záujmovej samosprávy. Tá predstavuje jednu z foriem výkonu verejnej moci. V slovenskom

právnom poriadku to formálne dokazuje napríklad aj

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“), podľa ktorého správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy,

orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril

rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb

a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Takéto postavenie Správny poriadok

nepriznáva orgánom občianskych či iných združení. Samospráva (či už územná, alebo

aj záujmová) je totiž verejnou správou uskutočňovanou inými verejnoprávnymi subjektmi

než štátom (pozri napr. Skulová, S. Základy správní vědy. Brno : Masarykova univerzita,

2014. s. 52). Existencia záujmovej samosprávy nemá explicitnú oporu v ústave, no svoje

zdôvodnenie nepochybne môže čerpať z demokratického charakteru štátu vyjadreného

v . Záujmovú samosprávu je potrebné považovať za prvok demokratickej

formy vlády, pretože rovnako ako právny štát, s ktorým sa spája ústavná ochrana mnohých

princípov, tak aj demokratický štát implikuje súbor princípov, foriem a metód uplatňovania

verejnej moci a jednou z nich je záujmová samospráva. Aspektom demokratického štátu je

totiž nepochybne aj decentralizácia výkonu verejnej moci nemysliteľná bez samosprávneho

prvku. Ak zákonodarca chce preniesť časť výkonu verejnej moci na subjekt právne

oddelený od štátu, ba ho na tento účel zákonom zriadi, potom je pojmovo vylúčená sloboda

združovania v takomto subjekte. Popísaný prenos štátnych úloh by nemal žiaden význam,

ak by zákonodarca presne neurčil okruh osôb, voči ktorým neštátny subjekt bude

zodpovedajúcu verejnú moc uskutočňovať, ale ponechal by slobodnému rozhodnutiu

fyzických osôb a právnických osôb, či vstupom do členského vzťahu pripustia

alebo nepripustia pôsobenie prenesenej časti verejnej moci na seba. Preto tu nemožno

uvažovať o slobode združovania. Personálny substrát ako neopomenuteľná črta subjektu

záujmovej samosprávy nachádza oporu skôr v základnom práve zúčastňovať sa na správe

verejných vecí zaručenom čl. 21 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (Filip, J. Ústavní

právo České republiky. 1. díl. Základní pojmy a instituty. Ústavní základy ČR. 4. vydání.

Brno : Masarykova univerzita a Doplněk, 2003. s. 502), resp. .

116. Na účel odstránenia aj posledných pochybností o neaplikovateľnosti čl. 29

na členstvo v komore a v záujme potvrdenia správnosti záverov vyslovených

v predchádzajúcich odsekoch ústavný súd dopĺňa, že existencia komory a nútené členstvo

v nej nebráni subjektom zdieľajúcim záujmy vo sfére poľovníctva slobodne sa združovať

(m. m. rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, bod 65)

v dobrovoľných organizáciách s nepovinným členstvom. Zákon o poľovníctve umožňuje

v § 32 zakladanie poľovníckych organizácií ako právnických osôb, ktoré nie sú založené

na účel dosiahnutia zisku, združujú občanov Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmi

poľovných lístkov, ako aj iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnených

záujmov svojich členov na úseku poľovníctva (body 37 až 41 a bod 71.. Názor

navrhovateľov, podľa ktorého „členom tejto organizácie môže byť len osoba, ktorá je

držiteľom poľovného lístka“, nemá dostatočný základ v účinnej právnej úprave [jediným

problémovým miestom je skutočnosť, že poľovnícku organizáciu môžu podľa § 32 ods. 1

písm. a) založiť len držitelia poľovných lístkov; toto ustanovenie však navrhovatelia

do návrhového petitu nepojali]. Fakt, že sa zákon o združovaní podľa § 1 ods. 3 písm. d)

nevzťahuje na združovanie občanov na účel výkonu práva poľovníctva, nijako nevylučuje

poľovnícke združenia spod režimu slobodného združovania podľa . Správne

v tejto súvislosti argumentuje vláda, keď dôvodí, že „fyzická osoba, ktorá je členom

poľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka

organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“.

117. Azda trochu nad rámec, predsa však v záujme čo najpresvedčivejšej

argumentácie v prospech svojho meritórneho záveru ústavný súd pociťuje potrebu poukázať

na dva zjavne mylné interpretačné (a následne aj aplikačné) prístupy k uvádzaniu účinnej

právnej úpravy poľovníctva do praxe.

118. Podľa § 6 ods. 6 stanov komory „členstvo v SPK vzniká fyzickej osobe

aj vznikom členstva alebo pracovného alebo obdobného pomeru v právnickej osobe,

ktorá je členom SPK“. Obdobne podľa § 6 ods. 7 písm. d) „členstvo v SPK fyzickej osobe

zaniká zánikom právnickej osoby, prostredníctvom ktorej je členom...“.

119. Normovaný postoj komory nemá žiaden právny základ v zákone o poľovníctve

a nerešpektuje právnu samostatnosť a oddelenosť komory a poľovníckych organizácií

z hľadiska ich právnej subjektivity. Podstata združovacieho práva spočíva v tom,

že združujúce sa subjekty sú oprávnené dobrovoľne sa rozhodnúť o inštitucionalizácii

svojich spoločných záujmov prostredníctvom založenia nového subjektu práva,

ktorého právna subjektivita je odlišná od právnej subjektivity jeho zakladateľov. Ak je

potom takéto novozaložené združenie ex lege členom ďalšieho subjektu (hoci

aj verejnoprávnej korporácie), nevyvoláva to automaticky členstvo členov združenia

vo verejnoprávnej korporácii. Popísané „sprostredkované“ členstvo by muselo mať zákonný

základ, no niet ho. Výklad, ku ktorému pristúpila komora pri koncipovaní citovaných

ustanovení, obmedzuje bez náležitého zákonného základu slobodu združovania tých

fyzických osôb, ktoré nie sú držiteľmi poľovných lístkov a chcú sa združovať

v poľovníckych organizáciách. Výklad komory je tak ústavne nekonformný pre rozpor

s .

120. Druhou obdobne problematickou črtou praktického chápania postavenia

poľovníckych organizácií je judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) zjavne vychádzajúca z právneho názoru, podľa ktorého sú poľovnícke

organizácie subjektmi záujmovej samosprávy, a teda sú nadané výsadami verejnej moci.

121. Spočiatku síce najvyšší súd vo väzbe na § 32 zákona o poľovníctve správne

judikoval, že „v prípade rozhodnutia orgánov poľovníckeho združenia o vylúčení

niektorého z členov združenia... takéto rozhodnutie je síce rozhodnutím o právach

a povinnostiach člena združenia ako fyzickej osoby, ale nie je rozhodnutím vydaným

v oblasti verejnej správy. Orgány poľovníckeho združenia... rozhodujú na základe stanov

združenia v záujmovej oblasti svojich členov, teda iba v oblasti súkromnej, nie v oblasti

verejnej. Ich rozhodnutia nie sú realizáciou verejnej moci, ani nesledujú žiaden verejný cieľ

alebo záujem, ani nerealizujú zákon, ale interný predpis združenia, ktorým sú Stanovy.“

(uznesenie najvyššieho súdu z 20. marca 2012 vo veci sp. zn. ). Neskôr však

najvyšší súd svoj postoj zmenil, a to počnúc rozsudkom z 22. augusta 2012 vo veci sp. zn.

, v ktorom na podklade podrobnej rekapitulácie právnej úpravy poľovníctva

vykazujúcej črtu verejného záujmu jednoznačne zaujal názor, podľa ktorého „podľa zákona

č. sa poľovnícke združenie považuje za orgán záujmovej samosprávy

na úseku správy poľovníctva“. Citovaný názor bol neskôr zopakovaný napríklad v uznesení

sp. zn. z 10. apríla 2014.

122. Ústavný súd k ustaľujúcej sa judikatúre najvyššieho súdu uvádza, že v právnom

štáte je absolútne vylúčené priznať akejkoľvek právnickej osobe verejno-mocenské

oprávnenia bez explicitnej opory v zákone. Zákon o poľovníctve žiadne prerogatíva verejnej

moci poľovníckym organizáciám nepriznáva. Eventuálne rozhodnutie stanovami určeného

orgánu poľovníckej organizácie o vylúčení svojho člena nie je výkonom verejnej moci (ani

verejnej správy), pretože ide o rozhodnutie súkromno-právneho subjektu (poľovníckej

organizácie ako právnickej osoby) o svojom členovi, a teda o súkromno-právnych pomeroch

tohto člena. Na tom nič nemení skutočnosť, že zákon o združovaní sa na združovanie

občanov na výkon práva poľovníctva nevzťahuje, čo je z hľadiska združovacej podstaty

poľovníckych organizácií iba formálna záležitosť. Nič na tom nemení dokonca

ani skutočnosť, že výkon práva poľovníctva vykazuje evidentný verejnoprávny rozmer.

V slovenskom právnom prostredí existuje množstvo občianskych združení a iných

subjektov tzv. tretieho sektora, ktorých nezisková aktivita je vecne orientovaná na sféru

priraditeľnú k verejnému záujmu (oblasť starostlivosti o sociálne odkázaných, oblasť

zdravotníctva, sféra starostlivosti a ochrany o životné prostredie, o kultúrne pamiatky

a pod.). U žiadneho z týchto subjektov to však ipso facto nemá za následok jeho právnu

kvalifikovateľnosť ako subjektu záujmovej samosprávy podieľajúceho sa na výkone

verejnej moci. Samotná orientácia aktivity príslušného subjektu na spoločenské vzťahy

zahŕňajúce evidentný prvok verejného záujmu nepostačuje pre záver o danosti verejno-

mocenského postavenia tohto subjektu. K popísanej orientácii nevyhnutne musí pristúpiť

aj explicitné zákonné zakotvenie pôsobnosti a právomoci, v súhrne teda kompetencie ako

nevyhnutnej podmienky verejno-mocenského postavenia. V právnom štáte je totiž iba

zákonodarca oprávnený takéto postavenie priznať.

123. Pravda, povinnosťou ústavného súdu v konaní o návrhu navrhovateľov nie je

autoritatívne rozhodovanie o stanovách komory ani o rozhodovacej praxi najvyššieho súdu.

Negatívne črty popísané v predchádzajúcich odsekoch však ústavný súd považoval

za potrebné uviesť na účel vyčerpávajúceho zdôvodnenia svojho záveru, podľa ktorého

nútené členstvo v komore nebráni osobám identifikujúcim sa so záujmami vo sfére

poľovníctva zakladať poľovnícke organizácie podľa § 32 zákona o poľovníctve

ako súkromnoprávne združenia a združovať sa v nich na dobrovoľnej báze. Tým je

naplnená požiadavka štrasburskej judikatúry (rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van

Leuven a De Meyre c. Belgicko, bod 65), aby povinným členom v korporácii vykazujúcej

verejno-mocenské postavenie právna úprava nebránila v slobodnom združovaní sa v iných

združeniach predstavujúcich inštitucionalizovanú platformu pre napĺňanie a uspokojovanie

spoločných záujmov.

124. Sloboda združovania nebráni povinnému členstvu v spolkoch či zväzoch

verejno-právnej povahy (rozhodnutie Spolkového ústavného súdu z 29. júla 1959 vo veci

sp. zn. ). Prepožičanie vlastnosti verejno-právnej korporácie nemusí

za každých okolností viesť k neaplikovateľnosti slobody združovania. Závisí to od toho,

či v posudzovanej korporácii prevažuje vplyv štátu alebo vplyv spoločenský (Stein, E.

Staatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage. Tübingen : Mohr, 1991. s. 128). Charakter

zákonom vymedzených úloh komory i samotný fakt jej existencie v prostredí vyznačujúcom

sa slobodou združovania v poľovníckych organizáciách (§ 32 zákona o poľovníctve) vedie

ústavný súd ku konečnému úsudku, podľa ktorého spôsob vzniku, činnosť a fungovanie

komory dokumentujú v rámci jej pôsobenia prevažujúci verejnomocenský vplyv. Povinné

členstvo v komore sa preto nemôže dostať do rozporu so slobodou združovania

garantovaniu .

IV. Záver

125. Ústavný súd po preskúmaní dôvodov predloženého návrhu, vyjadrení

účastníkov konania, na základe aplikácie relevantnej ústavnej a medzinárodnoprávnej

regulácie základného práva slobodne sa združovať i nadväzujúcej súdnej judikatúry

na právnu úpravu obsiahnutú v zákone o poľovníctve dospel k záveru, že komora je

verejnoprávnou korporáciou zriadenou ex lege, ktorá je subjektom záujmovej samosprávy

a za svoju existenciu nevďačí slobodnému rozhodnutiu subjektov požívajúcich ochranu

. Ako právnická osoba verejného práva je organizačne a inštitucionálne

oddelená od sústavy orgánov štátnej správy. Disponuje však administratívnymi,

normotvornými i disciplinárnymi právomocami, pri realizácii ktorých sú „v hre“ verejné

subjektívne práva, teda sa podieľa na výkone verejnej moci (doplnkovo to potvrdzuje

aj prax rozhodovania ústavného súdu podľa – pozri napr. uznesenie

vo veci sp. zn. ). Obsahové zameranie úloh, ktoré má podľa zákona

o poľovníctve komora plniť, v sebe spája jednak orientáciu na trvalo udržateľné, racionálne,

cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva

a súčasti prírodných ekosystémov, ale aj na reguláciu záujmovej činnosti uskutočňovanej

vo významnej miere pomocou strelných zbraní spôsobilých ohroziť zdravie a život človeka.

126. Komparatívna rovina odôvodnenia tohto nálezu poukazuje na rôznosť chápania

charakteru poľovníctva na európskom kontinente. Kým vo frankofónnej oblasti dominuje

poľovníctvu jeho chápanie ako športovej a voľnočasovej aktivity (vec Chassagnou a ďalší

v. Francúzsko, čiastočne aj Schneider v. Luxembursko) vykonávanej v súkromnom záujme,

v germánskej právnej kultúre (Herrmann v. Nemecko), z ktorej čerpá inšpiráciu aj česká

i slovenská právna regulácia, vykazuje poľovníctvo silný a na prvý pohľad evidentný prvok

verejného záujmu [existujú aj modely zmiešané – napr. maďarský model, ktorý v zmysle

diskutovaného rozhodnutia maďarského ústavného súdu v sebe zahŕňa postavenie

profesionálnych poľovníkov (hivatásos vadászok) i poľovníkov športových

(sportvadászok)]. Výstižne to popísal Ústavný súd Českej republiky, keď zdôraznil,

že podľa českej právnej úpravy (a tento záver platí aj o právnej úprave v slovenských

podmienkach, pozn.) nie je zver prostriedkom na realizáciu poľovníctva, ale naopak,

poľovníctvo je prostriedkom dosiahnutia optimalizácie chovu zveri (nález sp. zn. Pl. ÚS

34/03 z 13. decembra 2006). Aj toto poznanie napomáha identifikácii a dokresľuje charakter

komory ako právnickej osoby verejného práva autoritatívne a mocensky zriadenej

zákonodarcom na účel zabezpečenia efektívnej a dostatočne kvalifikovanej ochrany

konkretizovaného verejného záujmu. Súčasne štát zriadením komory nijako nebráni

fyzickým osobám a právnickým osobám zakladať na báze dobrovoľnosti združenia

(poľovnícke organizácie) ako súkromnoprávne subjekty, prostredníctvom ktorých môžu

slobodne zdieľať svoje spoločné záujmy v oblasti poľovníctva.

127. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľov žiadajúci vyslovenie rozporu

ustanovení zákona o poľovníctve vyjadrujúcich prvok núteného členstva v komore je

ratione materiae nekompatibilný s a 3 . Zostáva potom bez právneho

významu skúmať namietané ustanovenia zákona o poľovníctve vo svetle námietok

prednesených v návrhu a pojednávajúcich o (ne)splnení ústavných požiadaviek

pre obmedzenie výkonu práva slobodne sa združovať (napr. navrhovaná konfrontácia

s rozhodnutím Ústavného súdu Maďarska). Nevyhnutnou podmienkou pre ich meritórny

prieskum je totiž aplikovateľnosť , ktorú ústavný súd po prieskume postavenia

komory vylúčil. Ústavný súd preto návrhu nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája

doplňujúce stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016