Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 10/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 3. februára 2010 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľudmily

Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu

generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 3, § 4 ods. 4,

a o slobode náboženskej viery a postavení cirkví

a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2,

a 3, a a 3 , s , ,

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 3 a čl. 4 Dohovoru

o právnom postavení utečencov a s čl. 14 Dohovoru o právach dieťaťa takto

rozhodol:

Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. februára 2008

doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130

ods. 1 písm. e) (ďalej len „“) a

v spojení s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) o súlade ,

ods. 4, a o slobode náboženskej viery a postavení

cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode

náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností“ alebo „

Zb.“) s , a 2, a 3, a a 3 , s ,

čl. 9, čl. 11 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), s čl. 3 a čl. 4 Dohovoru o právnom postavení utečencov a s čl. 14 Dohovoru

o právach dieťaťa.

Generálny prokurátor svoj návrh odôvodnil takto:

„A. ... Platná právna úprava ustanovením vysokého početného cenzu, ktorý je aj na

európske pomery príliš vysoký a v podmienkach Slovenskej republiky ťažko dosiahnuteľný,

bráni vzniku právnej subjektivity málopočetných cirkví a náboženských spoločností. Štát tak

evidentne neplní svoju povinnosť vytvoriť právne podmienky pre uplatnenie práva na

slobodu prejavu náboženského vyznania a viery podľa vlastnej voľby jednotlivca a týmto

obmedzením bezprostredne zasahuje do slobody náboženského vyznania. Citované

ustanovenia nie sú preto v súlade s a 3 a s

ods. 1 Dohovoru.

B. ... Treba uviesť, že na ustanovenie zákonnej podmienky preukázania najmenej 20

000 plnoletých členov občanov Slovenskej republiky majúcich trvalý pobyt na území

Slovenskej republiky a hlásiacich sa k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, nejestvuje

žiaden rozumný dôvod, ktorý by korešpondoval s potrebou riešiť súžitie náboženských

komunít v spoločnosti a súčasne mal oporu v obmedzeniach uvedených v ustanovení čl. 9

ods. 2 Dohovoru a . Štát tak v rozpore s princípmi proporcionality

a legitimity očividne zasahuje do práva na slobodu náboženského vyznania a viery podľa

vlastnej voľby jednotlivca.

C. ... Vzťah štátu k cirkvám treba vždy vnímať v mnohých dimenziách, no jeho

základom je striktný zákaz pre štát komukoľvek akékoľvek náboženstvo predpisovať, ale aj

určité náboženstvo zakazovať. Štát je povinný vytvárať rovnaké podmienky pre fungovanie

všetkých náboženských komunít pri zachovaní svojho neutrálneho postoja. Je oprávnený

určiť podmienky na ich pôsobenie a v zmysle už uvedenej argumentácie, pri dodržaní

princípov legitimity, legality a proporcionality, je oprávnený prejav náboženského vyznania

aj obmedziť. Nemôže však vyjadrovať svoj postoj formou, z ktorej možno vyvodiť odlišné,

nerovné postavenie cirkví alebo náboženských spoločností, ktoré uznáva a k tým, ktoré

neuznáva. Napokon, jasne ustanovuje, že Slovenská republika sa neviaže

na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Ak k prejavom náboženského vyznania patrí právo prejavovať ho verejne, spoločne

s inými a pre tento účel aj právo vytvárať náboženské organizácie, potom právna norma,

ktorej obsahom je odlišný postoj štátu k náboženským komunitám, je z pohľadu

dodržiavania ľudských práv a základných slobôd neprípustná.

Štát stanovením početného cenzu pre registráciu cirkví a náboženských spoločností

diskriminuje osoby hlásiace sa k minoritnému náboženskému vyznaniu alebo viere z

dôvodu, že títo sú v porovnaní s inými, pre nízku početnosť členov komunity, ku ktorej sa

hlásia, obmedzovaní v samotnej podstate práva na slobodu náboženského vyznania, a to v

jeho prejave. Preto právna úprava vytvárajúca podmienky na diskrimináciu zakladá

porušenie v spojení s a Dohovoru v spojení s jeho .

D. ... Jedným z najdôležitejších aspektov práva na slobodu združovania je vytvorenie

právneho priestoru umožňujúceho jednotlivcom spoločne zakladať cirkvi a náboženské

spoločnosti so statusom právnickej osoby, prostredníctvom ktorých môžu kolektívne konať

v oblasti vzájomných záujmov. Pluralizmus spočíva na skutočnom uznávaní a rešpektovaní

rôznorodosti kultúrnych tradícií, etnických a kultúrnych identít, náboženskej viery,

umeleckých, literárnych, sociálnych a ekonomických myšlienok a koncepcií. Len

harmonické vzájomné pôsobenie osôb a skupín majúcich rôzne identity môže viesť

k dosiahnutiu sociálnej súdržnosti. Je prirodzené, že pokiaľ občianska spoločnosť funguje

zdravým spôsobom, účasť jej občanov na demokratickom procese má veľký rozsah, ktorý

dosahuje cez ich príslušnosť k spoločenstvám alebo združeniam, prostredníctvom ktorým sa

môžu združovať s inými občanmi a kolektívne tak usilovať o spoločné ciele.

V súlade s doterajšou rozhodovacou praxou európskeho súdu je nevyhnutné

posudzovať aj návrhom napadnuté ustanovenia § 4 ods. 4, § 11, § 12 písm. d) zákona

č. , z ktorých vyplýva, že štát uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti,

ktoré sú registrované, teda pro futuro len také, ku ktorým sa preukázateľne hlási najmenej

20 000 plnoletých osôb, občanov Slovenskej republiky, ktorí majú pôvod na jej území.

Pre porovnanie primeranosti namietaného počtu osôb hlásiacich sa k náboženským

komunitám, žiadajúcim o registráciu, je možné poukázať na právnu úpravu napríklad

v Českej republike, kde zákon č. 3/2002 Sb. o slobode náboženského vyznania a postavenia

cirkví a náboženských spoločností vyžaduje pre registráciu podpisy 300 plnoletých občanov

hlásiacich sa k tejto cirkvi a náboženskej spoločnosti. V Ruskej federácii Zákon o slobode

vyznania a náboženských spoločenstvách požaduje, aby náboženské spoločenstvo alebo

organizácia mali najmenej 10 zakladajúcich členov. ... Napríklad v Poľskej republike návrh

na registráciu cirkvi alebo náboženského spolku, ... má právo podať 100 osôb spôsobilých

nápravné úkony. V Maďarskej republike na takýto úkon postačuje 10 osôb.

E. ... ani na jednom mieste neuvádza dôvody, pre ktoré by

vznik právnickej osoby (§ 4 ods. 3) cirkvi alebo náboženskej spoločnosti mal byť

podmienený takým vysokým počtom (20 000) plnoletých osôb hlásiacim sa k náboženskej

viere. V podmienkach Slovenskej republiky si ochrana demokratickej spoločnosti

nevyžaduje ochranu pred dôsledkami existencie a pôsobenia malých náboženstiev. Práve

tak nejestvujú žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by náboženské komunity s malým

počtom svojich členov mohli svojimi aktivitami poškodiť inštitúcie štátu a občanov.

Ustanovenia právnej normy, ktoré nerešpektujú princíp legitimity a proporcionality,

nie sú v súlade s a s Dohovoru.

F. ... Zákonné ustanovenie vyžadujúce počet 20 000 osôb hlásiacich sa k náboženskej

viere doposiaľ neregistrovanej náboženskej komunity kladie neprimerané prekážky vzniku

plnohodnotných náboženských komunít (so statusom právnickej osoby). Štát tým nielen

prekračuje rámec úmernosti prípustného obmedzenia garantovanej slobody, ale

súčasne svojich občanov diskriminuje v ich uplatňovaní práva na slobodu združovania, a to

z viacerých hľadísk

Vo svetle už uvedenej argumentácie, veriaci hlásiaci sa k málo početnému

náboženstvu nemôžu prejavovať svoje náboženstvo verejne v komunite, teda v kruhu tých,

s ktorými vieru zdieľajú. Z dôvodu ich náboženského presvedčenia tým, že ich náboženská

spoločnosť početne nespĺňa zákonom ustanovený limit pre jej registráciu, je porušená

rovnoprávnosť pri napĺňaní ich práva na slobodu združovania.

V nadväznosti na to nie je zanedbateľné, že v zmysle

cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona

(1. septembrom 1991) vyvíjali svoju činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu,

sa považujú za registrované podľa tohto zákona. Ich zoznam je uvedený v prílohe, ktorá

tvorí súčasť zákona. Pre tieto cirkvi a náboženské spoločnosti početný cenzus neplatí

a svoju činnosť môžu vyvíjať bez ohľadu na počet členov alebo osôb hlásiacich sa

k náboženstvu. Nasvedčuje to tomu, že na území Slovenskej republiky platia pre združovanie

veriacich rôzne podmienky, a to v závislosti od toho, či náboženské spoločnosti a cirkvi boli

uvedené v prílohe alebo neboli. Aj keď nemožno štátu uprieť právo

na zásadné zmeny v legislatívnej úprave aj v tejto oblasti života spoločnosti, zmena musí

vždy vychádzať zo spoločenskej požiadavky. Pokiaľ nové pravidlá neodzrkadľujú potreby

spoločnosti, zavádzajú právny stav, ktorý neprijateľným spôsobom zasahuje do

rovnoprávnosti občanov pri napĺňaní ich práva na slobodu združovania z dôvodu ich

náboženského presvedčenia.

Štát musí náboženskú slobodu zaručiť na celom svojom území a voči každému. Na

svojom území ju musí tiež zaručiť každému svojmu občanovi, nech žije kdekoľvek.

Vo vonkajších vzťahoch v oblasti náboženstva a viery štát nemôže pripustiť nerovnosť alebo

priznať privilégiá, ktoré by niektoré skupiny občanov vo vzťahu k iným náboženstvám

zvýhodňovali alebo znevýhodňovali. Nie je preto namieste, aby sloboda združovania bola

v súvislosti so vznikom právnej subjektivity cirkvi alebo náboženskej spoločnosti

podmienená trvalým pobytom svojich občanov na území Slovenskej republiky (uvedené

príklady diskriminácie vychádzajú zo zákona č. 218/1949 Sb. o hospodárskom zabezpečení

cirkví a náboženských spoločností štátom v znení neskorších predpisov, pozn.).

Všetky uvedené argumenty nasvedčujú tomu, že návrhom napadnuté ustanovenia

sú diskriminačné, preto nie sú v súlade s v spojení

s a s Dohovoru v spojení s jeho .

G. ... v ustanoveniach a v rozpore

s citovanými článkami Dohovoru o právnom postavení utečencov (čl. 3 a čl. 4 Dohovoru

o právnom postavení utečencov, pozn.), umožňuje požiadať o registráciu cirkvi

a náboženskej spoločnosti výlučne vtedy, ak členmi cirkvi alebo náboženskej spoločnosti je

najmenej 20 000 občanov Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území. A contrario,

štát nepriznáva utečencom žijúcim v Slovenskej republike právo právne relevantným

spôsobom pripojiť sa čestným vyhlásením k návrhu na registráciu.

Vo svetle predchádzajúcej argumentácie navrhovateľa odôvodňujúcej nesúlad § 4

ods. 4, , s , 12 ods. 1 a 2, 24 a 29 ods.

1 a 3 , ako aj s , 11 a 14 Dohovoru sú teda v rovnakom rozsahu napadnutou

platnou právnou úpravou porušené aj práva utečencov na slobodu náboženského vyznania,

ako aj na slobodu združovania sa.

Štát svojím diskriminačným postojom k utečencom neoprávnene zasiahol do slobody

vyznania a slobody združovania sa, v dôsledku čoho možno konštatovať, že napadnuté

ustanovenia nie sú tiež v súlade s a Dohovoru o právnom

postavení utečencov.

H. ... v ustanovení ... v rozpore s Dohovoru

opravách dieťaťa ustanovuje, že o náboženskej výchove detí do dovŕšenia 15 rokov ich veku

rozhodujú ich zákonní zástupcovia.

Právna úprava tak zákonným zástupcom vyhradzuje právo, aby deťom do dovŕšenia

15 rokov určovali ich náboženské vyznanie a vieru. Je nepopierateľné, že osobnostný vývoj

každého človeka má základ v prvej etape jeho života, počas ktorej sa podstatne formuje jeho

náhľad na svet, hierarchia jeho životných hodnôt, či zásady správania sa. Preto niet

žiadnych pochybností o tom, že najvýznamnejšia úloha tu prináleží tým, ktorí nesú za dieťa

zodpovednosť. však v napadnutom ustanovení dáva zákonným

zástupcom dieťaťa výsadné právo rozhodovať o otázke ich náboženského vyznania a viery.

Za takých okolností dieťaťu pre vlastnú voľbu a vlastný pohľad na život, nezostáva žiaden

priestor.

... Napadnutá zákonná úprava, ktorá popiera právo dieťaťa na slobodnú voľbu,

zasahuje do jeho práva na slobodu náboženského vyznania,... ani v tomto prípade zákonný

zásah do slobody prejavu náboženstva nezodpovedá princípom legitimity a proporcionality.

Preto ustanovenie nie je v súlade s či 14 Dohovoru opravách

dieťaťa.

I. ... tým, že požaduje od najmenej 20 000 členov

náboženských subjektov čestné prehlásenie o tom, že sa hlásia k cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti, podporujú návrh na jej registráciu, sú jej členmi, poznajú základné články

viery a jej učenie a sú si vedomí práv a povinností, ktoré im vyplývajú z členstva v cirkvi

alebo náboženskej spoločnosti, a to navyše s uvedením ich mien, priezvísk, trvalého pobytu

a rodných čísiel, nepochybne zasahuje do súkromia týchto fyzických osôb, lebo týmto

úkonom sú povinné deklarovať svoje náboženské vyznanie. Štát vyžaduje a zhromažďuje

údaje o súkromí fyzických osôb podliehajúce v zmysle Smernice 95/46/ES zákazu

spracovania bez toho, aby precízne odôvodnil verejný záujem na takomto zásahu do

súkromia.

Ustanovenia a , vyžadujúce deklarovanie

náboženského vyznania a umožňujúce štátu neoprávnené zhromažďovanie takýchto

osobných údajov bez poskytnutia primeraných záruk, preto nie sú v súlade s čl. 19 ods. 2 a

3 a Dohovoru.

J. ... Právny štát má vytváraním legislatívneho prostredia zabezpečovať nerušené

uplatňovanie základných práv a slobôd. Ak právna norma upravuje spoločenské vzťahy tak,

že vytvára priestor na obmedzenie slobody náboženského vyznania, práva združovať sa

a práva na súkromie, resp. v uplatňovaní týchto práv kohokoľvek diskriminuje z dôvodu

jeho náboženského vyznania, potom nieje v súlade s a Dohovorom. Právna úprava

obmedzujúca alebo porušujúca základné práva a slobody nezodpovedá princípom právneho

štátu, preto nieje v súlade s . ...“

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

«Ustanovenie , , , nie je

v súlade s a 2, a 3, a a 3 , , ,

čl. 11 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“), čl. 3 a článkom 4 Dohovoru opravnom postavení utečencov, ako aj čl. 14

Dohovoru o právach dieťaťa.»

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania uznesením č. k.

-23 z 19. marca 2008 prijal uvedený návrh na ďalšie konanie.

Ústavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu Národnú radu Slovenskej republiky

(ďalej aj „národná rada“). Vo vyjadrení predsedu národnej rady zo 16. júna 2008 sa uvádza:

„Ako stanovisko uvádzam, že po formálnej stránke Národná rada Slovenskej

republiky schválila zákon súhlasom ustanovenej potrebnej väčšiny poslancov. Zákon bol

podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky.

Národná rada Slovenskej republiky je presvedčená, že prijatý zákon je v súlade

s a právnym poriadkom Slovenskej republiky. Je však na

Ústavnom súde Slovenskej republiky, aby v súvislosti s podanými návrhmi posúdil ústavnosť

napadnutých ustanovení.

Zároveň Vám oznamujem, že v danej veci netrvám na ústnom pojednávaní.“

Ústavný súd požiadal v súlade s ustanovením

o vyjadrenie vedľajšieho účastníka-vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“). Vláda

predložila svoje vyjadrenie písomným podaním zo 16. mája 2008 doručeným ústavnému

súdu 23. mája 2008, v ktorom oznámila, že na ústnom pojednávaní netrvá, a k návrhu

generálneho prokurátora okrem iného uviedla:

«Porušenie práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania a práva

slobodne sa združovať chápal fakticky z tých istých dôvodov a podoprel ich obdobnými

argumentmi. Vzhľadom na reálnu prepojenosť týchto práv v kontexte porušenia ich ústavnej

ochrany , je možné zaoberať sa nimi súbežne a vo vzájomnej

prepojenosti. Práve takéto prepojenie je možným kľúčom k opačnému pohľadu aký má

navrhovateľ.

Predovšetkým treba uviesť, že takmer so všetkými argumentmi uvádzanými v návrhu

je možné sa stotožniť a akceptovať ich. Takéto stotožnenie by potom mohlo viesť aj

k akceptácii protiústavnosti napadnutých ustanovení. Predpokladom však je, že skutkový

stav vychádzajúci z predmetných ustanovení je taký istý ako ho prezumuje navrhovateľ.

A práve v tejto otázke je pohľad vedľajšieho účastníka tohto konania zásadne odlišný

v dvoch kľúčových smeroch.

Prvým je, že právo slobodne určovať svoje náboženské učenie a obrady, poskytovať

duchovné a hmotné služby, vyučovať náboženstvo atď. môže len subjekt, ktorý má status

právnickej osoby. Táto prezumpcia je sama protiústavná, pretože upiera fyzickým osobám

také práva ako je poskytovanie duchovných a hmotných služieb, vyučovanie náboženstva

a pod. V prípade, že by nejaký zákon takýto zákaz expressis verbis ustanovoval, bol by

bezpochyby protiústavný, ak by zákaz výkonu tohto práva neoprel o legitímny cieľ

akceptovateľný v demokratickej spoločnosti. Pritom navrhovateľ sám správne uvádza, že

obsahom práva na slobodu svedomia, náboženského vyznania a viery, je vytvorenie

priestoru pre vlastné osobitné videnie sveta, ktorý človeka obklopuje a podmieňuje jeho

správanie“. Sám v úvodnom ustanovení takéto právo deklaruje

a k jeho uplatňovaniu mu nijako nebráni. Opačný pohľad, ktorý preferuje navrhovateľ

popiera základný princíp právneho štátu a to, že občania môžu všetko, čo im zákon výslovne

nezakazuje. Môžu teda, či už v pozícii právnickej osoby alebo vo voľnom združení fyzických

osôb bez právnej subjektivity plne využívať náboženskú slobodu, vrátane kreovania rôznych

náboženských komunít, pričom nie sú nijako nútení, aby tieto náboženské komunity

organizačne kreovali do podoby právnickej osoby.

V tejto súvislosti možno tiež dať do pozornosti rovnaký právny názor Ústavného súdu

Českej republiky, ktorý ho zaujal v rozhodnutí č. pri rozhodovaní obdobného

prípadu, resp. dokonca totožného , kde bola napadnutá pôvodná

podmienka k registrácii, a to ustanovenie početného cenzu 10 000 osôb na uplatnenie práva

založiť cirkev s právnou subjektivitou umožňujúcou participáciu na určitých spoločenských

výhodách. Ústavný súd Českej republiky zamietnutie ústavnej sťažnosti odôvodnil aj

nasledovnými úvahami: „je nutno rozlišovat mezi právem svobodně projevovat své

náboženství nebo víru a sdružovat se za účelem uplatňování náboženství nebo víry a právem

na registraci církve nebo náboženské společnosti. Registrací získává právni subjektivitu,

tedy vzniká jako právnická osoba podle práva České republiky, se všemi právními následky

z toho plynoucími. Stát zákonem stanoví podmínky pro vznik církve jako právnické osoby

podle českého práva, stejně jako tak činí i u vzniku ostatních právnických osob. Ustanovení

článků 15, 16 a 20 Listiny nevážou výkon práv v nich zakotvených na registraci a nestanoví

pro ni podmínky. Zákonem stanovené podmínky pro registraci církví nikterak neomezují

výkon práva svobodně projevovat své náboženství nebo víru ůsobem uvedeným

v citovaných článcích Listiny. Ani výkon těchto práv však není absolutní, neboť čl. 16 odst.

4 Listiny umožňuje výkon těchto práv omezit, jde-li o opatření v demokratické společnosti

nezbytná pro ochranu veřejné bezpečnosti a pořádku, zdraví a mravnosti nebo práv

a svobod druhých. Odmítnutím registrace předmětné církve pro nesplnění zákonných

podmínek tak pouze nevznikla tato církev jako právnická osoba podlé českého práva.

Nebylo tím ovšem nijak zasaženo do výkonu základních práv osôb hlásících se k této církvi.

V této souvislosti lze rovněž odkázat na některé závěry nálezu Ústavního soudu

publikovaného pod č. 4/2003 Sb.“

Podobne aj druhé východisko je založené na protiústavnej prezumpcii, ktorá

vychádza z predpokladu, že organizovať náboženskú komunitu je možné len v podobe

registrovanej náboženskej spoločnosti alebo cirkvi. Vzhľadom na unikátnosť prezumpcie je

možné ju aj na tomto mieste odcitovať v plnom rozsahu, pretože na nej je založená fakticky

celá argumentácia navrhovateľa: „K tejto súvislosti je zároveň nevyhnutné zdôrazniť, že

neregistrované cirkvi alebo náboženské spoločnosti na území Slovenskej republiky nemôžu

pôsobiť ako občianske združenia podľa o združovaní občanov v znení

neskorších predpisov. Uvedená právna norma v ustanovení § 1 ods. 3 písm. c) výslovne

ustanovuje, že tento zákon sa nevzťahuje na združovanie občanov v cirkvách

a náboženských spoločnostiach. Vznik a registrácia občianskeho združenia založeného za

účelom napĺňania života cirkví alebo náboženskej spoločnosti by boli v rozpore so zákonom

č. a jeho účelom. Pôsobenie takéhoto občianskeho zdraženia by zároveň bolo

priamym obchádzaním “

Navrhovateľ touto prezumpciou navodzuje atmosféru života v nedemokratickom

totalitnom štáte. Je učebnicovým príkladom krajného právneho normativizmu, ktorý

využívala marxisticko-leninská právna teória. Je návodom pre ministerstvo vnútra, aby

neregistrovalo žiadne občianske združenie, ktoré má za cieľ vyjadriť náboženské

presvedčenie svojich členov a nemá pritom zároveň záujem participovať na ekonomicko-

spoločenských výhodách prinášajúcich zaregistrovanie sa na ministerstve kultúry vo forme

cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Táto prezumpcia je v priamom rozpore s princípom

právneho štátu a návodom na neprimerané obmedzovanie ľudských práv. V prípade, že

navrhovateľ má poznatky z praxe, kde by pri registrácii občianskeho združenia dochádzalo

k porušeniu práva na združovanie v spojitosti s právom na slobodu myslenia, svedomia,

náboženského vyznania viery, tak má ústavnú povinnosť konať. Ani náznakom však takýto

výklad v praxi nedokumentuje príkladom.

Základné ľudské práva a slobody majú rovnakým spôsobom zabezpečené členovia

registrovaných aj neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností. Cirkvi a náboženské

spoločnosti môžu teda de iure aj de facto slobodne pôsobiť bez ohľadu na to, či sú alebo nie

sú registrované. Dôkazom toho je aj rozširujúca sa činnosť mnohých netradičných

náboženských zoskupení, ktorých počet odborníci odhadujú na približne 50. Keďže je

v podmienkach relatívne konzervatívneho Slovenska značne problémové splniť podmienku

20 000 tisíc členov, nechávajú sa tieto náboženské zoskupenia zaregistrovať na ministerstve

vnútra ako občianske združenia podľa zákona o združovaní občanov, aj keď sa tento zákon

nevzťahuje na združovanie občanov v cirkvách a náboženských spoločnostiach. Následne sa

tieto náboženské spoločnosti snažiace o etablovanie usilujú zviditeľniť prostredníctvom

všeobecne uznávaných verejnoprospešných aktivít (napr. rôzne vzdelávacie, kultúrne,

mierové a ekologické podujatia). Pôsobenie občianskeho združenia realizujúceho právo

chránené v článku 24 nie je v rozpore s a zákonom,

kým občianske združenie nevykonáva činnosti , ktorými by porušovali

Slovenskej republiky. Možno sa preto plne stotožniť so slovami navrhovateľa, že

„v podmienkach Slovenskej republiky si ochrana demokratickej spoločnosti nevyžaduje

ochranu pred dôsledkami existencie a pôsobenia malých náboženstiev“. Nevedno prečo sa

teda navrhovateľ domnieva, že ministerstvo vnútra by nemalo registrovať malé náboženské

skupiny vo forme občianskych združení.

Sumarizujúc možno uviesť, že uplatňovanie práva na slobodu myslenia, svedomia

a náboženského vyznania je možné v Slovenskej republike ako v právnom štáte

- fyzickými osobami v individuálnej podobe alebo v náboženskej komunite bez

právnej subjektivity,

- právnickými osobami vo forme občianskych združení podľa

o združovaní občanov v znení neskorších predpisov,

- právnickými osobami vo forme registrovaných cirkví a náboženských spoločností

podľa

Skutočnosť, že náboženské vyznanie možno prejavovať v rôznych formách môže

legitimovať námietku o možnej diskriminácii. Vzhľadom na už uvedené sa nemožno

stotožniť s diskrimináciou uvádzanou v návrhu podľa ktorého „Štát stanovením početného

cenzu pre registrácia cirkví a náboženských spoločností diskriminuje osoby hlásiace sa k

minoritnému náboženskému vyznaniu alebo viere z dôvodu, že títo sú v porovnaní s inými,

pre nízku početnosť členov komunity, ku ktorej sa hlásia, obmedzovaní v samotnej podstate

práva na slobodu náboženského vyznania, a to v jeho prejave. Preto právna úprava

vytvárajúca podmienky na diskrimináciu zakladá porušenie v spojení s

a Dohovoru v spojení s jeho “.

Štát stanovením početného cenzu pre registráciu cirkví a náboženských spoločností

realizuje skutočnosť, že na Slovensku neexistuje odluka štátu od cirkvi a že cirkvi

a náboženské spoločnosti sú financované aj z verejných zdrojov. Preto správne položenou

otázkou v súvislosti s namietnutím porušenia by

bolo, prečo je fakticky práve početný cenzus ako kritérium pre poskytovanie prostriedkov

z verejných zdrojov. „Ekonomická diskriminácia neregistrovaných cirkví“ je dostatočne

odôvodnená v dôvodovej správe k zákonu, len nevedno prečo nechce navrhovateľ

akceptovať, že je potrebné zohľadniť „kultúrne a historické špecifiká krajiny“. Keby sa tieto

osobitosti nezohľadňovali je možné si celkom dobre predstaviť, že by sa na Slovensku

zaregistrovala ako náboženská spoločnosť „Ateistická cirkev neveriacich“, ktorá by spĺňala

podmienku 20 000 členov občanov s trvalým pobytom na území Slovenska a mohla by

profitovať z verejných zdrojov. Nepochybne takáto situácia ešte nedávno existovala

v Slovenskej socialistickej republike. Nie náhodou, preto začína platná Slovenskej

republiky preambulou, v ktorej sú práve tieto „kultúrne a historické špecifiká krajiny“

uvedené. Ak má štát financovať cirkvi a náboženské spoločnosti potom musí mať aj istotu,

že ide o cirkvi a náboženské spoločnosti s reálnou členskou základňou a nie o deštruktívny

kult, či pochybný komerčný podnik založený na získanie tohto privilegovaného postavenia.

Príkladom podobnej historickej skúsenosti s náboženskou toleranciou, ale aj

s komunistickou intoleranciou voči náboženstvu, je nedávna kauza v Maďarskej republike,

ktorá sa týkala náboženskej spoločnosti „Združenie bosoriek“. Rovnako možno citovať

z rozhodnutia Ústavného súdu Maďarskej republiky č. 4/1993 (II. 12)AB, ktorý uviedol:

Rovnocenný prístup k cirkvám nevylučuje zohľadnenie aktuálnych sociálnych úloh

jednotlivých cirkví“, V tom má štát nepochybne priestor pre voľnú úvahu v súvislosti

s poskytovaním finančnej podpory cirkvám a náboženským spoločnostiam, na ktoré nie je

ústavnoprávny nárok a preto nemožno za diskrimináciu považovať vopred zákonom

stanovené kritérium pre získanie finančnej podpory zo strany štátu.

2. Porušenie zákazu diskriminácie utečencov namieta navrhovateľ na základe

Dohovoru o právach utečencov. Vecne spočíva v tom, že ,Štát nepriznáva utečencom

žijúcim v Slovenskej republike právo právne relevantným spôsobom pripojiť sa čestným

vyhlásením k návrhu na registráciu“. Bližšie však neurčuje v čom by malo byť porušené

právo utečencov na náboženskú slobodu. Zákon im totiž nebráni, aby vyznávali náboženstvo

a vykonávali náboženské úkony ako fyzické osoby, ako členovia občianskych združení, ale

aj ako členovia registrovaných cirkví a náboženských spoločností. Rovnako im nebráni ani

v tom, aby zakladali za týmto účelom občianske združenia a týmto spôsobom realizovali

svoje právo na slobodu združovania.

3. Požiadavka štátu predložiť registračnému orgánu najmenej 20 000 čestných

vyhlásení plnoletých členov o tom, že sa hlásia k cirkvi a náboženskej spoločnosti

s uvedením ich identifikačných údajov porušuje podľa navrhovateľa aj právo na súkromie

pred neoprávneným zhromažďovaním osobných údajov. Podľa § 7 ods. 1 zákona č.

o ochrane osobných údajov možno osobné údaje spracúvať len so súhlasom

dotknutej osoby, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. Výnimku predpokladanú v

uvedenom ustanovení upravuje podľa ktorého sa súhlas

dotknutej osoby (osoby, o ktorej sa osobné údaje spracúvajú) nevyžaduje, ak sa osobné

údaje spracúvajú na základe osobitného zákona, ktorý ustanovuje zoznam osobných údajov,

účel ich spracúvania a okruh dotknutých osôb. Osobitným zákonom je v tomto prípade

, ktorý v upravuje, že návrh na registráciu obsahuje: „d) podpisy

plnoletých osôb hlásiacich sa k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti v určenom počte,

(§ 11) s uvedením ich mien, priezvísk, adries a rodných čísel“ V uvedenom prípade je teda

zrejmé, že ide o spracúvanie osobných údajov na základe osobitného zákona podľa § 7

ods. 3 , na ktoré sa súhlas dotknutých osôb nevyžaduje a preto nie

je potrebné, aby takýto súhlas so spracúvaním bol obsahom podpisového hárku.

Navrhovateľ napokon nespochybňuje legálnosť tohto zásahu, ale jeho legitimitu,

pretože ho nepresvedčili argumenty, že dôvodom je registráciou podmienené oprávnenie na

poskytnutie finančných prostriedkov z verejných zdrojov, ako aj iné materiálne výhody.

Neuvádza prečo by tento dôvod nemal byť legitímny, pretože uplatňovanie si

verejnoprávneho nároku navyše v podobe nároku na financovanie z verejných zdrojov je

bežne spojené s identifikáciou. Opak by mohol priniesť netransparentnosť do nakladania

s financiami z verejných rozpočtov. Poznámka o bezobsažnom odkaze na kultúrne

a historické špecifiká krajiny je skôr dokladom jeho hodnotového relativizmu ako znalosti

preambuly a základných hodnôt a princípov, na ktorých je

vybudovaný štát Slovenská republika.

4. Pri argumentácii o protiústavnosti namietaných ustanovení

Zb. navrhovateľ správne tvrdí, že štát vo vzťahu k ľudským a občianskym právam „nie je ich

tvorcom, ale ich garantom. Preto demokratický a právny štát, už z primárneho poňatia

nescudziteľnosti ľudských práv, ich nemôže poskytovať alebo neposkytovať, lebo štát s nimi

disponovať nemôže“. Z čoho mu ale vychádza, že „právna úprava obmedzujúca alebo

porušujúca základné práva a slobody nezodpovedá princípom právneho štátu, preto nie je

v súlade s . K tomu treba uviesť, že len jedno jediné základné ľudské právo je

v európskom priestore absolútne, a to je právo nebyť mučený. Ostatne základné ľudské

práva sú len relatívne a možno ich obmedziť z dôvodov, ktoré sú uvedené tak pri čl. 24 ako

aj pri . Obmedziť tieto práva z iných dôvodov by bolo

v rozpore s . Avšak ani (správne má byť

, pozn.) a ani o združovaní občanov v znení

neskorších predpisov neuvádza iné dôvody odmietnutia registrácie občianskeho združenia,

resp. registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti ako sú uvedené v Ústave

Slovenskej republiky. Zrejme protiústavná by bola prax, ktorá by registráciu občianskeho

združenia, resp. registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti odmietla vykonať s

poukázaním na iné dôvody ako sú uvedené v . V rozpore s

princípom právneho štátu by bol taký výklad, ktorý by reštriktívne do jedného alebo do

druhého práva zasiahol, čím by porušil princíp, že občania môžu robiť všetko čo im zákon

nezakazuje a teda aj vykonávať napríklad náboženské obrady v rámci občianskeho

združenia. V praxi súdov Slovenskej republiky sa doteraz zrejme ani nevyskytli prípady,

ktoré by sa zaoberali problematikou porušovania náboženskej slobody členov

neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností, pretože navrhovateľ žiadne takéto

porušenie neuvádza. Pravdepodobne ide teda len o jeho hypotetickú úvahu, že ministerstvo

vnútra odmieta zaregistrovať občianske združenie s poukazom na V

opačnom prípade by potom k porušeniu práva na slobodu náboženského vyznania a práva

na združovanie došlo. Ešte raz treba zopakovať, že pri registrácii podľa

Zb. nejde o právo cirkev založiť, ale len o to, že registráciou získa cirkev alebo náboženská

spoločnosť vo vzťahu k štátu aj množstvo výhod, medzi ktoré patrí príspevok zo štátneho

rozpočtu. Štátu je preto treba priznať oprávnenie, aby z poskytovania výhod, vyplývajúcich

z registrácie vylúčil cirkev alebo náboženskú spoločnosť, u ktorej počet členov nedosahuje

počet stanovený zákonom. Stanovenie početného cenzu teda nie je protiústavné. Nemôže

však vylúčiť založenie náboženskej právnickej osoby ako občianskeho združenia

s poukazom, že uplatňovanie práv uvedených v článku 24 je

možné len na základe

Navrhovateľ namieta aj to, že ustanovenie je v rozpore

s čl. 14 Dohovoru o právach dieťaťa tým, že podľa neho o náboženskej výchove detí do

dovŕšenia 15 rokov ich veku rozhodujú ich zákonní zástupcovia. Podľa navrhovateľa nikto

a teda ani rodič „nemôže dieťaťu určiť také náboženské vierovyznanie, ktoré nerešpektuje

jeho vlastnú voľbu, vychádzajúcu z veku zodpovedajúcemu poznaniu dieťaťa a jeho

osobnostných predpokladov“. Podľa neho rodičia môžu dieťa usmerňovať a viesť ich

k určitému náboženstvu. Súčasťou tohto usmerňovania je nepochybne aj náboženská

výchova. len určuje, že o náboženskej výchove detí do 15 rokov

rozhodujú ich rodičia. Predmetné ustanovenie neobsahuje právo rodičov rozhodnúť

o prejavoch náboženstva alebo viery svojich detí a ani zákaz pre deti prejavovať aj iné

náboženstvo alebo vieru ako tú, ktorá je predmetom ich náboženskej výchovy. To znamená,

že rozhodovanie o náboženskej výchove je súčasťou práva rodičov usmerňovať svoje deti

a viesť ich k náboženstvu a viere v zmysle čl. 14 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

V tejto súvislosti treba upozorniť aj na lex generalis upravujúci vzťahy medzi rodičmi

a deťmi, ktorým je Z, z. o rodine a zmene a doplnení niektorých zákonov.

Rodičia majú v zmysle § 30 ods. 1 tohto zákona právo vychovávať deti v zhode s vlastným

náboženským a filozofickým presvedčením. Bez práva rozhodovať o náboženskej výchove

svojho dieťaťa by bolo toto právo len formálne a iluzórne. Náboženská výchova nebráni

dieťaťu prejavovať aj svoje vlastné náboženské presvedčenie a vieru v duchu článku 14

Dohovoru o právach dieťaťa.“».

V nadväznosti na uvedené vláda navrhuje, aby sa návrhu nevyhovelo.

Generálny prokurátor ústavnému súdu oznámil, že vo veci návrhu na začatie konania

o súlade , , a s ,

ods. 1 a 2, a 3, a a 3 , , , a

dohovoru, s čl. 3 a čl. 4 Dohovoru o právnom postavení utečencov, ako aj čl. 14 Dohovoru

o právach dieťaťa trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústne pojednávanie sa uskutočnilo 3. februára 2010, na ktorom sa zúčastnil len

zástupca navrhovateľa, pretože ďalší účastníci konania svoju neúčasť ospravedlnili. Na

ústnom pojednávaní zástupca navrhovateľa oznámil, že generálny prokurátor zotrval na

svojom písomnom návrhu; opakovane namietal protiústavnosť početného cenzu 20 000

čestných vyhlásení a ich uchovávanie, ktoré podľa jeho názoru pro futuro nemá nijaký

význam, dotkol sa tiež fiskálnych záujmov štátu. V súvislosti s financovaním len

registrovaných cirkví sa orientoval na konfrontáciu dôvodovej správy k zákonu (zrejme

k jeho novele, a to k , ktorým sa mení a dopĺňa

Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení

, ďalej len „“) a argumentoval kultúrnymi

a historickými špecifikami krajiny. Podľa názoru ústavného súdu však neuviedol žiadne

nové relevantné ústavnoprávne argumenty na podporu návrhu predloženého generálnym

prokurátorom.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

Podľa o náboženskej výchove detí do dovŕšenia 15 rokov

ich veku rozhodujú ich zákonní zástupcovia.

Podľa štát uznáva len tie cirkvi a náboženské

spoločnosti, ktoré sú registrované.

Podľa návrh na registráciu cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti uvedený v § 10 ods. 2 môže podať ten, kto preukáže, že sa k cirkvi alebo

náboženskej spoločnosti hlási najmenej 20 000 plnoletých členov, ktorí majú trvalý pobyt

na území Slovenskej republiky a sú občanmi Slovenskej republiky.

Podľa návrh na registráciu obsahuje: čestné

vyhlásenia najmenej 20 000 plnoletých členov, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej

republiky a sú občanmi Slovenskej republiky, o tom, že sa hlásia k cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti, podporujú návrh na jej registráciu, sú jej členmi, poznajú základné články viery

a jej učenie a sú si vedomí práv a povinností, ktoré im vyplývajú z členstva v cirkvi alebo

náboženskej spoločnosti, s uvedením ich mien, priezvísk, trvalého pobytu a rodných čísiel.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné,

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania

a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru.

Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje

zmýšľanie.

Podľa každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo

alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou,

náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

Podľa cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti

samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú

vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych

orgánov.

Podľa podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno

obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na

ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.

Podľa právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo

spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Podľa výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len

v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre

bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na

ochranu práv a slobôd iných.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štát nemôže do výkonu týchto práv zasahovať okrem

prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie

alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo

presvedčenie sám alebo spolu s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou,

vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Podľa čl. 9 ods. 2 dohovoru sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie

môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku,

zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného

zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu

svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

Podľa čl. 11 ods. 2 dohovoru na výkon týchto práv sa nemôžu uvaliť žiadne

obmedzenia okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento

článok nebráni uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi

ozbrojených síl, polície a štátnej správy.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 3 Dohovoru o zmluvnom postavení utečencov sa zmluvné štáty zaväzujú

dodržiavať ustanovenia tohto dohovoru voči utečencom bez rozdielu rasy, náboženstva

alebo krajiny pôvodu.

Podľa čl. 4 Dohovoru o zmluvnom postavení utečencov sa zmluvné štáty zaväzujú

zaobchádzať s utečencami žijúcimi na ich území aspoň takým spôsobom, ako zaobchádzajú

so svojimi občanmi v otázkach, ktoré sa týkajú náboženskej slobody, ako aj slobody

náboženskej výchovy ich detí.

Podľa čl. 14 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.

Podľa čl. 14 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, uznávajú práva a povinnosti rodičov, a v zodpovedajúcich prípadoch zákonných

zástupcov, usmerňovať dieťa pri výkone jeho práva spôsobom, ktorý zodpovedá jeho

rozvíjajúcim sa schopnostiam.

Podľa čl. 14 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa sloboda prejavovať náboženstvo

alebo viera môže byť podrobená iba takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú

potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo

základných práv a slobôd iných.

III.

Závery ústavného súdu

Navrhovateľ namieta, že napadnuté ustanovenia obmedzujú

slobodu náboženského vyznania a viery a základné právo na slobodu združovania nad

rámec ustanovený a dohovorom ustanovením neprimeraného početného cenzu pre

registráciu cirkví a náboženských spoločností, že tieto ustanovenia diskriminujú osoby

hlásiace sa k „minoritnému náboženskému vyznaniu,“ popierajú práva utečencov, ako aj

právo dieťaťa na slobodnú voľbu (slobodu) náboženského vyznania. V týchto

skutočnostiach vidia protiústavnosť napadnutých ustanovení

s označenými článkami Dohovoru o právnom postavení utečencov a Dohovoru

o právach dieťaťa.

Naproti tomu vláda ako vedľajší účastník konania tento názor navrhovateľa nezdieľa.

Národná rada zaujala k návrhu formálnoprávne stanovisko s tým, že je presvedčená, že

napadnutý zákon je v súlade s a s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Ústavný súd v súvislosti so stanoviskom vlády uvádza, že v zásade sa s ním ako

celkom stotožňuje, argumenty uvádzané vládou si osvojil a považuje ich za súčasť svojej

argumentácie, ale ich už vo svojich záveroch nebude ďalej opakovať.

1. K namietanému nesúladu , a

Zb. s a 2 a s dohovoru

Pri namietanom nesúlade v spojení s s

ods. 1 a 2 v spojení s a dohovoru v spojení s dohovoru

navrhovateľ argumentuje tým, že štát ustanovením početného cenzu pre registráciu cirkví

a náboženských spoločností diskriminuje osoby, ktoré sa hlásia k „menšinovému

náboženskému vyznaniu“, pretože „ sú obmedzovaní v samotnej podstate práva na slobodu

vyznania, a to v jeho prejave“.

Námietky navrhovateľa voči označeným zákonným ustanoveniam vychádzajú z toho,

že vyžadovaný početný cenzus 20 000 osôb znamená neprimeranú prekážku vzniku

„plnohodnotných náboženských komunít“, a štát tým nielenže prekračuje rámec úmernosti

prípustného obmedzenia zaručenej slobody, ale aj diskriminuje svojich občanov.

Podľa navrhovateľa veriaci, hlásiaci sa k málo početnému náboženstvu, nemôžu prejavovať

svoje náboženstvo verejne a v komunite, a sloboda združovania v súvislosti so vznikom

právnej subjektivity je podľa neho neodôvodnene podmienená trvalým pobytom občanov.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nesúvisí

s námietkami a argumentmi navrhovateľa, pretože v dôsledku existencie skutočností,

ktorými argumentuje navrhovateľ, nemôže nastať rozpor

a ďalších napadnutých ustanovení s označenými článkami .

Z postavenia Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu vyplýva, že

Slovenská republika je oprávnená ustanoviť podmienky pôsobenia a právne relevantných

činností cirkví a náboženských spoločností na svojom území a tieto podmienky vyjadriť aj

v inštitúte ich registrácie. Pri ustanovovaní podmienok na udelenie statusu právnickej osoby

cirkvám a náboženským spoločnostiam vytvára zákonodarcovi priestor pre možnosť

uplatnenia značnej miery uváženia. Právna úprava by nemala a ani nesmie pritom cirkvám

svojvoľne brániť v ich vstupe do verejného života štátu a musí všetkým cirkvám pri

získavaní statusu právnickej osoby zaručiť rovnaké podmienky. Stav, že určitá cirkev alebo

náboženská spoločnosť nie je registrovaná, neznamená ani neimplikuje skutočnosť, že

príslušníci takýchto zoskupení sú obmedzovaní v samotnej podstate práva na slobodu

svojho vyznania, a to v jeho prejave, ako to tvrdí navrhovateľ. Z toho dôvodu sa podľa

názoru ústavného súdu napadnuté ustanovenia zákona nemôžu dostať do rozporu s čl. 12

ods. 1 a 2 a dohovoru. V nadväznosti na tento záver ústavný súd návrhu

generálneho prokurátora v tejto časti nevyhovel.

2. K namietanému nesúladu , , a

Zb. s a 3 a a 2 dohovoru

Navrhovateľ namieta nesúlad označených ustanovení s

ods. 2 a 3 a s a 2 dohovoru, ktoré sa týkajú práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Odôvodňuje ho tým, že

§ 11 a § 12 písm. d) napadnutého zákona, ktoré vyžadujú deklarovanie náboženského

vyznania, spolu s uvedením mena a priezviska, trvalého pobytu a rodného čísla, nie sú

nevyhnutné ani primerané vo vzťahu k základnému právu na súkromný a rodinný život.

bližšie nedefinuje pojem „súkromný a rodinný život“. Keďže základné práva

a slobody podľa je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách (, ), ústavný súd pri

vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliadal aj na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 dohovoru. V súdnych

rozhodnutiach uplatňujúcich čl. 8 dohovoru sa predovšetkým opakovane zdôrazňuje „že

účelom práva na súkromný a rodinný život je ochrana jednotlivca pred svojvoľným

zásahom verejnej moci“.

Pri zákonných požiadavkách vyplývajúcich z predvídaného obmedzenia

základného práva na ochranu pred nezasahovaním do súkromného a rodinného života treba

rozlišovať medzi osobnými údajmi, ktoré sa vyžadujú a spracúvajú v individualizovanej,

neanonymnej forme, a medzi údajmi, ktoré sú určené na štatistické účely. Z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že nielen zhromažďovanie a uchovávanie

údajov týkajúcich sa „súkromného života“ jednotlivca patrí do sféry pôsobnosti čl. 8 ods. 1

dohovoru, ale aj údaje verejnej povahy sa môžu týkať súkromného života, keď sa

systematicky zhromažďujú a zaznamenávajú do registrov vedených štátom (napr. rozsudky

vo veciach Leander v. Švédsko z 26. marca 1987, § 48; Amman v Švajčiarsko

zo 16. februára 2000, § 69 a Rotaru v. Rumunsko zo 4. mája 2000, § 43).

Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie podmienky registrácie cirkvi a náboženskej

spoločnosti v spojitosti s vyžadovaním príslušných osobných údajov nie je neprimeraným

zásahom do základného práva na rodinný a súkromný život podľa a

dohovoru. Inštitút registrácie cirkví a náboženských spoločností vyjadruje ustanovené

formálne podmienky pôsobenia vrátane okruhu údajov, ktoré preukazujú personálny

substrát pôsobnosti príslušných cirkví a náboženských spoločností. Registre sú síce verejné

zoznamy, ale s explicitne ustanovenou výnimkou údajov o rodnom čísle, mene a priezvisku,

dátume a mieste narodenia, štátnej príslušnosti, ktoré podliehajú osobitnej ochrane pred

zneužitím.

Zákonom sa okrem iného zakazuje aj spracovávanie osobných údajov, ktoré

odhaľujú náboženskú vieru alebo svetonázor ( o ochrane

osobných údajov v znení neskorších predpisov). Výnimky ex lege z obmedzení pri

spracúvaní osobitných kategórií osobných údajov [ ] sú

založené na skutočnosti, že sa tak robí len so súhlasom dotknutej osoby, sú vykonávané

štátom uznanou cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou a týkajú sa iba tých členov, ktorí

sú s nimi vzhľadom na ich ciele v pravidelnom styku, a osobné údaje slúžia výlučne pre ich

vnútornú potrebu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd nedospel k záveru, že by § 3, § 4 ods. 4,

a boli v rozpore s a 3 a

ods. 1 a 2 dohovoru, pretože napadnuté ustanovenia sa netýkajú neoprávneného

zhromažďovania osobných údajov ani svojvoľného zásahu verejnej moci do súkromného

a rodinného života, a preto tejto časti návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

3. K namietanému nesúladu § 3, § 4 ods. 4, § 11 a § 12 písm. d) zákona

č. s a dohovoru

Podľa navrhovateľa namietaný nesúlad označených ustanovení zákona s

a s čl. 9 dohovoru spočíva v tom, že ustanovujú vysoký, a teda neprimerane obmedzujúci

početný cenzus (20 000 plnoletých členov, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej

republiky a sú občanmi Slovenskej republiky) pre registráciu cirkví a náboženských

spoločností.

V zmysle sa sloboda náboženského vyznania a viery zaručuje.

Táto sloboda zaručuje jednotlivcovi právny priestor, v rámci ktorého si môže zvoliť

náboženské vyznanie alebo vieru, ktorá zodpovedá jeho presvedčeniu. Sloboda viery je viac

ako náboženská tolerancia, t. j. znášanlivosť náboženských vyznaní alebo nenáboženských

presvedčení. Zo záväzného príkazu svetonázorovo-náboženskej neutrality štátu v čl. 1 ods. 1

„(Slovenská republika)... sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“ vyplýva,

že početnosť (početná sila) alebo spoločenský význam určitého vierovyznania nemôže

zohrávať nijaký význam. Štát má zákaz privilegovať určité vierovyznania, ako aj zákaz

hodnotiť vieru svojich občanov.

Slobodu náboženského vyznania a viery možno zásadne vymedziť ako fórum

internum, t. j. ako slobodu každého vyznávať určité náboženstvo a vieru, do ktorej nemožno

zasahovať zo strany tretích osôb, predovšetkým zo strany verejnej moci (status negativus).

Súčasne však je zrejmé, že náboženské vyznanie a vieru nemožno obmedziť na fórum

internum: pojmovým znakom náboženskej slobody je právo každého prejavovať svoje

náboženské vyznanie navonok, pri súčasnom rešpektovaní obmedzení vyplývajúcich

z a dohovoru.

Skutočnú hodnotu však tieto slobody nadobúdajú len vtedy, ak ich možno aj verejne

vyjadriť. Právo verejne prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo vieru upravuje

posledná veta „každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie a aj

čl. 9 ods. 1 dohovoru, ktorý ustanovuje, že „každý má slobodu prejavovať svoje náboženské

vyznanie alebo presvedčenie“.

Navrhovateľ uvádza, že nejestvuje nijaký rozumný dôvod na ustanovenie

obmedzujúcej podmienky spočívajúcej v ustanovení početného cenzu pre výkon

náboženských slobôd: štát podľa neho takto v rozpore s princípmi legitimity

a proporcionality zasahuje do slobody náboženského vyznania a viery, a to spôsobom, ktorý

nie je v súlade s a dohovoru.

Cirkvi a náboženské spoločnosti vznikajú ako právnické osoby na základe aktu

registrácie na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky.

Od účinnosti o registrácii cirkví

a náboženských spoločností (ďalej len „“) početný cenzus 20 000

plnoletých osôb s trvalým pobytom v Slovenskej republike splnila Náboženská spoločnosť

Jehovovi svedkovia zaregistrovaná v roku 1993, Novoapoštolská cirkev v septembri 2001

a Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní zaregistrovaná v októbri 2006.

Novela , a to , s účinnosťou od 1. mája

2007 zrušila a inkorporovala jeho upravené ustanovenia do zákona

č. Početný cenzus 20 000 tisíc osôb sa tak nezaviedol do právneho poriadku

Slovenskej republiky až novelou zákona, ale bol prevzatý z predošlej právnej úpravy z roku

1992. Účelom novely realizovanej bolo

spresnenie podmienok registrácie cirkví a náboženských spoločností, ako aj zjednotenie

právnej úpravy v tejto oblasti. Spresnenie znenia príslušného ustanovenia spočívalo v tom,

že novela nahradila slovné spojenie „plnoletých osôb“ slovným spojením „plnoletých

členov“.

Podľa názoru ústavného súdu v v spojení s

nejde o takú podmienku, ktorá zasahuje do označenej slobody, resp. o podmienku, ktorá je

spôsobilá do tohto práva zasiahnuť, ako tvrdí navrhovateľ. Účelom a

dohovoru nie je len ochrana náboženskej slobody, ale zaručenie duchovnej slobody pre

každého, pre veriacich i neveriacich. Podmienky na registráciu cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti ustanovené nijako neobmedzujú (neovplyvňujú)

výkon práva slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru spôsobom uvedeným

v citovaných článkoch . Ani výkon týchto práv však nie je absolútny, pretože

ods. 4 a dohovoru umožňuje výkon týchto práv obmedziť, ak ide

o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre ochranu verejnej bezpečnosti

a poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd druhých. Stavom, keď určitá cirkev

alebo náboženská spoločnosť nie je zaregistrovaná podľa , sa však

nijako nezasiahlo do výkonu základných práv alebo slobôd osôb hlásiacich sa k tejto cirkvi

alebo náboženskej spoločnosti, ktoré sa môžu realizovať aj prostredníctvom iného právneho

subjektu (občianskeho združenia). Registrácia cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nie je

v tomto zmysle nevyhnutnou podmienkou (conditio sine qua non) výkonu slobody alebo

práva podľa a dohovoru, týka sa iba podmienok ich vzniku ako štátom

uznaných cirkví a náboženských spoločností a má právnu relevanciu najmä z hľadiska

ekonomických aspektov ich fungovania.

So zohľadnením už uvedeného, čo sa týka početného cenzu ako podmienky na

registráciu cirkvi, ústavný súd uvádza, že z ústavného princípu deľby moci a z ústavného

vymedzenia postavenia a funkcií zákonodárnej moci vzniká podľa jeho názoru pre

zákonodarcu dostatočný priestor pre rozhodovanie o početnom limite na registráciu cirkví.

Potom relevantnou otázkou nie je optimalizácia, ale vylúčenie extrémnej disproporcionality

pri ustanovení podmienok na registráciu cirkvi. Ak možno realizáciu základnej slobody

garantovanej v a slobody garantovanej v dohovoru dosiahnuť aj iným

spôsobom, akým je registrácia cirkvi podľa , potom pri ustanovení

podmienok na registráciu cirkvi a posúdenie ich ústavnej konformity príkaz k optimalizácii

početného cenzu možno nahradiť uplatnením príkazu vylúčenia extrémnej

disproporcionality pri jeho ustanovení a jeho rešpektovaním (pozri aj nálezy Ústavného

súdu Českej republiky, a to , , , ).

Náboženská sloboda garantovaná a dohovoru je ponímaná ako

individuálna sloboda, a preto nie je dôvod namietať rozpor označených ustanovení zákona

s a s Dohovoru tam, kde upravuje právo cirkví

alebo náboženských spoločností ako kolektívnych entít. Z tohto dôvodu ústavný súd ani

tejto časti návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

4. K namietanému nesúladu § 3, § 4 ods. 4, § 11 a § 12 písm. d) s čl. 29 ods. 1 a 3

a s a 3 dohovoru

Navrhovateľ ďalej namieta, že označené ustanovenia nie sú v

súlade s a 3 , ako aj s a 3 dohovoru, to znamená, že podľa

neho zasahujú do základného práva slobodne sa združovať v spolkoch, spoločnostiach

a iných združeniach. Právo štátu chrániť svoje inštitúcie a občanov pred pôsobením

združení, ktoré ich môžu poškodiť, podľa navrhovateľa musí mať svoj základ v dôvodoch

výslovne uvedených v , resp. dohovoru.

Základné právo slobodne sa združovať zahŕňa dobrovoľné zjednotenie sa za určitým

účelom. Je vecou zákonodarcu ustanoviť, za akých podmienok možno zakladať právnické

osoby. Právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie verejnoprávnych

inštitúcií a združení ako napríklad korporácií verejného práva. Pre účely výkonu

náboženských obradov sa zakladajú cirkvi a náboženské spoločnosti. Združovanie v nich

nie je formou uplatnenia základného práva slobodne sa združovať podľa , ale

podlieha úprave .

o slobodnom združovaní občanov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) v pozitívne vymedzuje:

„Občania môžu zakladať spolky, spoločnosti, zväzy, hnutia, kluby a iné občianske

združenia, ako aj odborové organizácie.“

Na základe negatívneho vymedzenia obsiahnutého v § 1 ods. 3 sa tento zákon

nevzťahuje na združovanie občanov

„a) v politických stranách a politických hnutiach,

b) na zárobkovú činnosť alebo na zabezpečenie riadneho výkonu určitých povolaní,

c) v cirkvách a náboženských spoločnostiach“.

V právnom poriadku Slovenskej republiky právo združovať sa v cirkvách

a náboženských spoločnostiach je osobitnou formou výkonu slobody (práva) združovania,

z čoho vychádzal aj navrhovateľ. V tejto súvislosti pritom platí, že „bežné združenia“ majú

podľa právo zriaďovať svoje organizačné zložky ako tzv. „vedľajšie“

právnické osoby odvodené od spolku ako celku, ktoré sú nositeľkami právnej subjektivity.

Na zriadenie takýchto právnických osôb spravidla postačuje úprava obsiahnutá v stanovách

spolku, pripúšťajúca takúto možnosť. Vznik týchto „vedľajších“ právnických osôb nie je

podmienený akceptáciou zo strany štátu (registrácia, evidencia).

V praxi umožňuje registrovať spolky, kluby, spoločnosti, ktoré

sa môžu obsahovo venovať svojím náboženským aktivitám s tým, že tieto nie sú

považované za cirkvi a náboženské spoločnosti podľa Ide

o občianske združenia registrované na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky vedené pod

kapitolou Cirkevná a náboženská oblasť...

Pri posudzovaní namietaného nesúladu označených ustanovení napadnutého zákona

s a 3 , resp. s a 2 dohovoru ústavný súd nezistil medzi nimi

príčinnú súvislosť. Vychádzal z toho, že umožňuje fyzickým osobám

združovať sa do spolkov, klubov aj spoločností, v ktorých sa môžu venovať svojim

náboženským činnostiam, ale na inom právnom základe ako poskytuje

Zb. Ústavný súd preto ani tejto časti návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

5. K namietanému nesúladu § 3, § 4 ods. 4, § 11 a § 12 písm. d) zákona

č. s

Podľa navrhovateľa právna norma (v tomto prípade napadnuté ustanovenia zákona

č. ) vytvárajúca priestor na obmedzenie slobody náboženského vyznania,

práva združovať sa a práva na súkromie, resp. diskriminujúca z dôvodu náboženského

vyznania nie je v súlade s . Takáto právna úprava, ktorá obmedzuje alebo porušuje

základné práva alebo slobody, nezodpovedá princípom právneho štátu, a preto nie je ani

v súlade s .

Z hľadiska článkov, ktorých ochrany sa navrhovateľ dovoláva, bolo potrebné

predovšetkým posúdiť, či namietané skutočnosti možno považovať za zásah do označených

základných práv, najmä do práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života ( ) a do slobody náboženského vyznania a viery

(čl. 24) a či v kladnom prípade možno tento zásah z ústavného hľadiska ospravedlniť alebo

či ich spolu alebo jednotlivo a v spojitosti treba považovať aj za porušenie princípu

právneho štátu zaručeného v ; keďže právny štát je taký štát, ktorý

rešpektuje a chráni základné práva a slobody (pojmový znak právneho štátu, resp. princíp

právneho štátu vyplývajúci z ).

Priebežne vyslovené čiastkové závery o tom, že označené ustanovenia zákona

č. nie sú v rozpore so základnými právami a slobodami zaručenými

a dohovorom, viedli ústavný súd k záveru, že označené ustanovenia napadnutého zákona sa

nemôžu dostať ani do nesúladu s , a preto ústavný súd ani tejto časti

návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

6. K namietanému nesúladu § 3, § 4 ods. 4, § 11 a § 12 písm. d) zákona

č. s a Dohovoru o právnom postavení utečencov

Dohovor o právnom postavení utečencov vyjadruje v čl. 3 zákaz diskriminácie

utečencov aj z dôvodu ich náboženského vyznania, čl. 4 zaväzuje zmluvné štáty na to, aby

utečencom žijúcim na ich území zabezpečili v otázkach náboženstva aspoň toľko práv, ako

prináleží ich vlastným občanom. Navrhovateľ pri namietanom porušení Dohovoru

o právnom postavení utečencov uvádza, že porušenie uvedených článkov spočíva v tom, že

utečencom žijúcim v Slovenskej republike sa nepriznáva právo relevantným spôsobom

(čestným vyhlásením s uvedením potrebných údajov) pripojiť sa k návrhu na registráciu

cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Túto skutočnosť považuje za diskriminačnú a vidí

v nej zásah do slobody náboženského vyznania a slobody združovania.

Pokiaľ ide o výkon náboženskej slobody utečencov, ústavný súd poukázal na to, že

možnosť registrácie cirkvi (pristúpenia či pripojenia sa k registrácii) alebo náboženskej

spoločnosti, ku ktorej sa hlásia, nie je v tomto zmysle nevyhnutnou podmienkou výkonu ich

náboženskej slobody na území Slovenskej republiky, ktorú im (na rovnakej úrovni ako

občanom Slovenskej republiky) zaručuje Dohovor o právnom postavení utečencov, ktorý

ratifikovala Slovenská republika. Z tohto dôvodu ústavný súd namietanému nesúladu

označených ustanovení napadnutého zákona s čl. 3 Dohovoru o právnom postavení

utečencov nevyhovel.

7. K namietanému nesúladu s Dohovoru

o právach dieťaťa

Navrhovateľ tvrdí, že v rozpore s Dohovoru

o právach dieťaťa ustanovuje, že o náboženskej výchove detí do dovŕšenia 15. roku ich

veku rozhodujú ich zákonní zástupcovia. Táto právna úprava podľa neho „dáva zákonným

zástupcom dieťaťa výsadné právo rozhodovať o otázke ich náboženského vyznania a viery“,

čím popiera právo dieťaťa na slobodnú voľbu náboženstva a z pohľadu čl. 14 ods. 3

Dohovoru o právach dieťaťa neprimerane zasahuje do jeho práva na slobodu náboženského

vyznania.

K uvedenému ústavný súd uvádza, že členské štáty Dohovoru o právach dieťaťa

uznávajú práva a povinnosti rodičov usmerňovať dieťa pri výkone jeho práva spôsobom

zodpovedajúcim jeho rozvíjajúcim sa schopnostiam (čl. 14 ods. 2). Dohovor pripúšťa, že

slobodu dieťaťa prejavovať náboženstvo alebo vieru možno podrobiť určitým, zákonom

predpísaným obmedzeniam v záujme ochrany jeho práv (čl. 14 ods. 3). Z uvedeného tiež

vyplýva, že zákonné určenie hranice 15. roku veku dieťaťa v § 11 nie je nerozumným

a neprimeraným obmedzením, ktoré je v rozpore alebo v nesúlade s čl. 14 ods. 1 až 3

Dohovoru o právach dieťaťa, a preto ústavný súd ani tejto časti návrhu generálneho

prokurátora nevyhovel.

Podľa sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2010