Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)PL. ÚS 11/2010
PDF · 636.14 KB
No categories available
PL. ÚS 11/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2011
v pléne zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa,
Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 43 poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky, zastúpených doc. JUDr. R. P., PhD., P., spol. s r. o., B., na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 31 ods. 3
zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné
služby v znení zákona č. 8/2010 Z. z. s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 100b
ods. 2 a § 100c ods. 1 v časti „Doterajšie funkčné obdobie členov správnych rád
neziskových organizácií založených štátom končí 28. februára 2010. Zakladatelia
neziskových organizácií založených štátom vymenujú nových členov správnych rád týchto
neziskových organizácií tak, aby ich funkčné obdobie začalo plynúť od 1. marca 2010.“
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 8/2010 Z. z. s čl. 29 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 100b ods. 4 zákona č. 578/2004
Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 8/2010 Z. z. s čl. 29 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 100c ods. 2 zákona
č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 8/2010 Z. z. s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky takto
rozhodol:
1. Ustanovenie § 31 ods. 3 zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách
poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení zákona č. 8/2010 Z. z. n i e j e v súlade
s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ustanovenie § 100b ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 8/2010 Z. z. n i e j e v súlade
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky.
3. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 43 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") bol 22. marca
2010 doručený návrh skupiny 43 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len "ústava") o súlade § 31 ods. 3 zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových
organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení zákona č. 8/2010 Z. z.
(ďalej len „zákon o neziskových organizáciách“) s čl. 20 ods. 1 ústavy, § 100b ods. 2 a
§ 100c ods. 1 v časti „Doterajšie funkčné obdobie členov správnych rád neziskových
organizácií založených štátom končí 28. februára 2010. Zakladatelia neziskových
organizácií založených štátom vymenujú nových členov správnych rád týchto neziskových
organizácií tak, aby ich funkčné obdobie začalo plynúť od 1. marca 2010.“ zákona
č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 8/2010 Z. z. (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti“) s čl. 29 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, § 100b ods. 4 zákona
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti s čl. 29 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy a § 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti s čl. 20 ods. 4 ústavy.
Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania k záveru
o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave a v zákone
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a preto uznesením č. k. PL. ÚS 11/2010-16
z 9. júna 2010 prijal uvedený návrh na ďalšie konanie.
Nesúlad § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách s čl. 20 ods. 1 ústavy vidia
navrhovatelia v nerovnosti zákonného obsahu vlastníckeho práva, ktorú predmetné zákonné
ustanovenie nastoľuje. S poukazom na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 8/97,
PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 26/00 a PL. ÚS 38/03) zdôrazňujú, že „oprávnenie vlastníkov držať,
užívať a nakladať s druhovo rovnakou vecou musí byť predmetom zákonnej ochrany
v rovnakej kvalite a rozsahu. Inými slovami, oprávnenie jedného vlastníka držať, užívať
a nakladať s vecou, ktorá je rovnakého druhu ako vec, patriaca inému vlastníkovi, nesmie
byť podrobené výhodnejším alebo menej výhodným zákonným podmienkam, než aké sa
vzťahujú na tohto iného vlastníka. V kontexte predmetu tohto konania je podstatné najmä
to, že osoba vlastníka nie je v zmysle ústavy prípustným kritériom rozlišovania v obsahu
vlastníckeho práva. Presne takéto rozlišovanie a takúto nerovnosť výlučne na základe osoby
vlastníka však napadnutá zákonná úprava zavádza.
Nezisková organizácia je autonómnym subjektom práv a povinností, má vlastnú
právnu subjektivitu a bez ohľadu na osoby zakladateľov a predmet činnosti je
per definitionem oddelená od štátu, žije vlastným faktickým, ale aj právnym životom.
Je nepochybné, že druhovo odlišné typy právnických osôb môžu podliehať odlišným právam
a povinnostiam. Je však rovnako nepochybné, že druhovo totožné typy právnických osôb
musia podliehať rovnakým právam a povinnostiam. Inak povedané, rozsah vlastníckych
práv obchodných spoločností nemusí byť vždy totožný s rozsahom vlastníckych práv
nadácií, rovnako ako rozsah vlastníckych práv štátnych príspevkových organizácií nemusí
byť vždy totožný s rozsahom vlastníckych práv neziskových organizácií. Rozsah
vlastníckeho práva jedného typu právnických osôb (v danom prípade neziskových
organizácií) však jednoducho musí byť rovnaký.
Nezisková organizácia, ktorú založil alebo spoluzaložil štát, podlieha takým
obmedzeniam v nakladaní so svojim majetkom, t. j. v obsahu svojho vlastníckeho práva,
akým iné právnické osoby rovnakého typu nepodliehajú. Inými slovami, zákonodarca
napadnutým ustanovením zavádza nerovnosť v obsahu vlastníckeho práva k druhovo
rovnakej veci, a to práve a len na základe právnej povahy osoby zakladateľa, resp.
spoluzakladateľa neziskovej organizácie. Takáto nerovnosť je prima facie v rozpore s čl. 20
ods. 1 ústavy, ktorý postuluje rovnosť v obsahu vlastníckeho práva a formách vlastníctva.
Svojvoľnosť tohto rozlišovania v rozsahu a kvalite ochrany vlastníckeho práva
najlepšie dokumentuje porovnanie s predchádzajúcou zákonnou úpravou. Tá takisto
zakotvovala isté obmedzenia pre neziskové organizácie v nakladaní s tzv. prioritným
majetkom. Práve v tomto prípade sa však nerovnosť v zákonnom vymedzení obsahu
vlastníckeho práva opierala o vecne relevantný a preto legitímny dôvod rozlišovania,
in concreto o účel, na ktorý má prioritný majetok slúžiť. Inými slovami, účelové obmedzenia
v nakladaní s prioritným majetkom tu pôsobili v logickej súhre s faktom, že tento majetok
bol určený za prioritný práve vo väzbe na výlučnosť účelov, ktorým môže a má slúžiť.
Napadnuté zmeny tejto úpravy rezignujú na akýkoľvek vecne konotovaný účel
a za referenčnú kategóriu rozlišovania berú práve a len osobu (spolu)zakladateľa
neziskovej organizácie. Podľa názoru navrhovateľov je zrejmé, že obmedziť právnickú
osobu v nakladaní s jej majetkom len z dôvodu právnej povahy jedného z jej
spoluzakladateľov znamená vymedziť zákonný obsah vlastníckeho práva v rozpore
s princípom rovnosti, ergo spôsobom, ktorý čl. 20 ods. 1 ústavy výslovne vylučuje.“.
Vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu § 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti navrhovatelia dôvodia tvrdením, že v danom prípade ide o nútené
obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré „je v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy prípustné len
pri splnení štyroch podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne: zákonný základ,
nevyhnutná miera, verejný záujem, primeraná náhrada... Aj v prípade, ak by sme okrem
zákonného základu priznali napadnutému ustanoveniu i sledovanie verejného záujmu,
zvyšné dve podmienky zákonodarca nerešpektoval. Po prvé, obmedzenie sa netýka oba
prioritného majetku, ktorý je účelovo určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ale
všetkého majetku neziskovej organizácie. Po druhé, obmedzenie platí na všetok majetok
nielen bez ohľadu na jeho účelové určenie, ale aj bez ohľadu na to, či ide o majetok
hnuteľný alebo nehnuteľný. Až do doby, než začne plynúť funkčné obdobie nových členov
správnych rád, je teda nezisková organizácia nútene obmedzená v nakladaní so všetkým
majetkom, ktorý jej patrí, vrátane hnuteľných vecí, finančných prostriedkov, majetkových
práv a tak podobne. Takýto rozsah obmedzenia podľa názoru navrhovateľov nespĺňa
podmienku nevyhnutnej miery.“.
S poukazom na ustálený právny názor ústavného súdu (PL. ÚS 33/95) podľa
navrhovateľov bolo možné verejný záujem sledovaný zákonodarcom prijatím § 100c ods. 2
zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti „dosiahnuť menej intenzívnejším
zásahom do vlastníckeho práva než tým, ktorý zvolil zákonodarca v napadnutých
ustanoveniach“. V tejto súvislosti navrhovatelia tvrdia, že menej intenzívnym zásahom bol
postup „podľa právnej úpravy upravujúcej transformáciu bývalých rozpočtových
a príspevkových organizácií na neziskové organizácie (postup podľa zákona č. 13/2002
Z. z.)“. Ďalej navrhovatelia tvrdia, že „ešte zjavnejšou je absencia akejkoľvek náhrady,
ktorú ústava za obmedzenie vlastníckeho práva predpisuje. V skratke, neziskové organizácie
sú zákonom obmedzené v nakladaní so všetkým svojim majetkom, a to v miere podstatne
vyššej, než aká je pre realizáciu verejného záujmu nevyhnutná, a zároveň bez toho, aby im
za toto obmedzenie bola priznaná vôbec nejaká náhrada.“.
Ustanovenie § 100b ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti nie je
podľa navrhovateľov v súlade s požiadavkou oddelenosti spolkov a iných združení od štátu,
pretože „odhliadnuc od toho, že štát si napadnutým ustanovením zabezpečuje neprimerane
dominantné postavenie (možnosť voľby všetkých členov správnej rady na úkor iných
spoluzakladateľov), činí tak spôsobom, ktorý ústavou garantovanú regulačnú autonómiu
neziskovej organizácie pri úprave vnútorných pomerov zbavuje akéhokoľvek obsahu
významu“.
Podľa navrhovateľov „ak by aj takéto obmedzenie členskej samosprávy sledovalo
nejaký legitímny cieľ, prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil, je celkom neprimeraný.
Primeranosť obmedzenia základného práva je totiž ex constitutione vylúčená tam, kde ide
o zásah do samej jeho podstaty. Navrhovatelia považujú za zrejmé, že priama zákonná
úprava natoľko samosprávneho prvku vnútorných pomerov neziskovej organizácie, akým sú
podrobnosti kreácie členov jej správnej rady. Zásadu oddelenosti od štátu a členskej
samosprávy úplne zbavuje významu.
Vo vzťahu k uvedenému nie je bez právneho významu ani okolnosť, že štát nielen, že
mal možnosť určiť subjektom, ktoré založil ako neziskové organizácie, inú právnu formu,
ktorá by mu umožňovala priamejšiu alebo intenzívnejšiu ingerenciu do vnútorných
pomerov; štát tiež mal a má k dispozícii také prostriedky na realizáciu svojich záujmov
v predmetných neziskových organizáciách, aké v plnom rozsahu zodpovedajú právnej
forme, ktorú pre tieto organizácie vybral. Neziskové organizácie, ktoré zakladal štát, vznikli
transformáciou z bývalých rozpočtových a príspevkových organizácií, pričom transformáciu
každej jednej z nich schvaľoval štátny orgán, konkrétne vláda SR. Rovnako vláda SR
schvaľovala tak zakladaciu listinu, ako aj štatút týchto organizácií. Práve tieto vnútorné
predpisy predstavujú primeraný a vhodný nástroj na ingerenciu štátu do vnútorných
pomerov tých organizácií, v ktorých figuruje ako zakladateľ, resp. spoluzakladateľ. Reálna
dostupnosť takýchto prostriedkov celkom jednoznačne preukazuje, že tú spoločenskú
potrebu, ktorú napadnuté ustanovenie sleduje, je možné dosiahnuť aj podstatne menej
intenzívnym zásahom do základného práva a že teda napadnuté ustanovenie obmedzuje
dotknuté základné právo nad rozsahu, prípustný podľa čl. 13 ods. 4 ústavy. V skratke, ak
ústavná zásada, tvoriaca obsah a hodnotové zázemie čl. 29 ods. 4 ústavy má mať svoj
zmysel, nástroj, ktorým je priamy legislatívny zásah do vnútorných pomerov neziskovej
organizácie, v dispozícii zákonodarcu zostať nesmie.“.
Ustanovenie § 100c ods. 1 druhej a tretej vety zákona o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti podľa navrhovateľov zasahuje „do vnútorných pomerov neziskovej
organizácie a priamo zákonom upravujú výkon kreačnej pôsobnosti príslušných orgánov.
Ide o zásah, ktorý je bez ďalšieho bezprostredným zásahom orgánu štátu do základného
práva neziskovej organizácie podľa čl. 29 ods. 4 ústavy. Tieto prechodné ustanovenia
zasahujú podľa navrhovateľov do predmetného základného práva prinajmenšom v rovnakej
miere, ako ustanovenia vyššie napadnutého § 100b ods. 2, pričom v oboch prípadoch ide
o zásah nerešpektujúci zásadu proporcionality.“.
Navrhovatelia poukazujú na neurčitosť dôvodovej správy k predmetnému
napadnutému ustanoveniu (dôvodom je potreba vyššej miery kontroly chodu organizácie
zo strany zakladateľov) a súčasne zastávajú názor, že „potreba kontroly a ingerencie ...
neobstojí ako dôvod legitimizujúci takýto zásah, keďže nastavenie kontrolných
mechanizmov ako aj možnosti zakladateľov vplývať na chod neziskovej organizácie
upravuje už doterajší zákon č. 213/1997 Z. z. ... Inými slovami, medzi ukončením funkčného
obdobia členov správnej rady priamo zákonom a kontrolou neziskovej organizácie zo strany
jej (spolu)zakladateľa nie je vôbec taká súvislosť, aká by daný zásah do vnútorných
pomerov neziskovej organizácie mohla opodstatniť. Navrhovatelia zastávajú názor, že ak by
aj existoval nejaký verejný záujem na realizácii zákonom predpokladaných hmotnoprávnych
zmien, skončenie funkčného obdobia členov správnej rady priamo zákonom určite nie je
primeraným prostriedkom realizácie takéhoto cieľa. Predmetné opatrenie by mohlo mať
opodstatnenie vo výnimočnej situácii, ak by absencia priameho zákonného zásahu
do trvania funkčného obdobia členov správnej rady mohla priamo a konkrétne ohroziť onen
nejaký konkrétny verejný záujem. Takáto hrozba tu podľa navrhovateľov vonkoncom
neexistuje.
Napadnuté prechodné ustanovenie § 100c ods. 1 z povahy veci nemôže sledovať
dosiahnutie rovnosti pri strete právnych úprav, pretože ten zakladateľ, v prospech ktorého
predmetné ustanovenie slúži (štát) jednak (i) mal v neziskových organizáciách rovnaké
postavenie ako každý iný zakladateľ s porovnateľným vkladom a predovšetkým (ii) bol už
pri vytváraní neziskovej organizácie privilegovaný v tom, že mal priamy vplyv
na schvaľovanie procesu transformácie a samotnú kreáciu neziskovej organizácie. Štát mal
v rukách rozhodnutie o tom, ako budú pomery v príslušných neziskových organizáciách
usporiadané a preto je zrejmé, že nebol a nemohol byť v nerovnom postavení, ktoré by nová
právna úprava mala napraviť a v prospech ktorého by prechodné ustanovenie malo
pôsobiť. Naopak, predmetné ustanovenie zásadne zasahuje do princípu právnej istoty a
dôvery adresátov práva v zachovanie stability právnych vzťahov a účinkov skôr prijatých
rozhodnutí o menovaní členov správnej rady.
Na základe vyššie uvedeného zastávajú navrhovatelia názor, že ustanovenie § 100c
ods. 1 predstavuje priamy zásah orgánov štátu do pomerov neziskovej organizácie, ktorý
predstavuje priamy zásah orgánov štátu do pomerov neziskovej organizácie, ktorý
predstavuje priame popretie základných výsad neziskovej organizácie, medzi ktoré patrí aj
voľba vlastných orgánov. Z dôvodu absencie legitímneho cieľa, ktorý bol týmto zásahom
sledovaný, ako aj porušenia princípov proporcionality pri obmedzovaní základných práv
a pri vyvažovaní novej a starej právnej úpravy, ide o neprípustný zásah do základného
práva podľa čl. 29 ods. 4 ústavy.“.
Nakoniec navrhovatelia namietajú protiústavnosť § 100b ods. 4 zákona
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Uvádzajú, že „ak sa zlučujú zanikajúca
nezisková organizácia, v ktorej má štát aspoň polovičný podiel na vkladoch zakladateľov
s neziskovou organizáciou v ktorej štát žiaden takýto podiel nemá, je zrejmé, že v činnosti
bude pokračovať nezisková organizácia, ktorá (i) preberie všetok majetok, t. j. majetok
pochádzajúci zo štátneho vkladu, ako aj majetok z takéhoto vkladu nepochádzajúci a ktorej
(ii) zakladateľom nebude štát, pričom (iii) aj majetok, pochádzajúci zo štátneho vkladu
zanikajúcej organizácie, sa stane majetkom pokračujúcej organizácie. Napadnuté
ustanovenie § 100b ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. však aj takejto pokračujúcej neziskovej
organizácii dáva status neziskovej organizácie založenej štátom a vzťahuje na ňu všetky
obmedzenia, týkajúce sa nakladania so ‚štátnym vkladom' či voľby členov správnej rady –
a to napriek tomu, že štát pôsobnosť zakladateľa v skutočnosti nevykonáva a ani vykonávať
nemôže. Zlúčenie dvoch neziskových organizácií, kde v žiadnej fáze ich predchádzajúceho
právneho života nefiguroval vklad štátu, takéto konzekvencie nemá. Rozlišovacím kritériom
je teda výlučne povaha jedného zo zakladateľov, ktorý má kvalifikovanú výšku vkladu
v niektorej zo zaniknutých organizácií. Predmetné v plnom rozsahu platí aj na splynutie
neziskových organizácií.
Podľa napadnutého ustanovenia teda akákoľvek transformácia neziskovej
organizácie s 50% a väčšou účasťou štátu na jej založení bude zachovávať formou zákonnej
fikcie status neziskovej organizácie, založenej štátom a tento ďalej replikovať aj pri
všetkých budúcich transformáciách tejto neziskovej organizácie, ktorá je ‚založená štátom'
výlučne na základe fikcie. Inými slovami, štátu postačuje 50% zakladateľský vklad v
organizácii na to, aby svoj vplyv zachoval až pokým organizácia nezanikne a aby tento
vplyv nebol transformáciou dotknutý.“.
Citujúc z dôvodovej správy k napadnutému ustanoveniu navrhovatelia uvádzajú, že
„odhliadnuc od všeobecného dôvodu, spočívajúceho v potrebe kontroly a ingerencie
zakladateľov, ktorý navrhovatelia spochybnili vyššie, nevidia navrhovatelia žiaden verejný
záujem a žiadne odôvodnenie nevyhnutnosti takéhoto zásahu do základných práv
dotknutých subjektov, ako ani žiaden legitímny cieľ, ktorý by sa zásahom mal dosiahnuť a
sú nútení konštatovať, že ustanovenie § 100b ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. predstavuje
neprimeraný zásah do vnútorných pomerov neziskových organizácií a do princípu rovnosti
v obsahu vlastníckeho práva ich zakladateľov v (ne) prospech jedného z nich.
Za osobitne dôležitú považujú navrhovatelia skutočnosť, že prechodné ustanovenia
k zmenám v zákone č. 578/2004 Z. z. neobsahujú žiadne ustanovenie, ktoré by fikciu podľa
§ 100b ods. 4 vzťahovalo len na budúce transformácie neziskových organizácií. Naopak,
z gramatického výkladu ustanovenia ‚nezisková organizácia, ktorá vznikla zlúčením alebo
splynutím... sa na účely tohto zákona považuje za neziskovú organizáciu založenú štátom'
vyplýva, že § 100b ods. 4 zakladá status neziskovej organizácie založenej štátom vo vzťahu
ku všetkým, aj v minulosti transformovaným neziskovým organizáciám, ktorých jedným
zo zakladateľov bol s aspoň polovičným vkladom štát.
Neziskové organizácie, ktoré splynuli alebo sa zlúčili pred účinnosťou napadnutého
ustanovenia, tak konali v určitej právnej situácii, kde platné právo ich konanie nespájalo sa
následkom, ktorým je vznik statusu neziskovej organizácie založenej štátom a s tým
spojenými dôsledkami pre ich vnútornú organizáciu a nakladanie s majetkom. Nové právo,
v podobe napadnutého ustanovenia, spája tieto transformácie s úplne novým právnym
dôsledkom, ktorý adresáti práva nemohli v čase vykonania transformácie poznať. Z tohto
dôvodu sa navrhovatelia považujú za zrejmé, že ustanovenie § 100b ods. 4 zákona
č. 578/2004 Z. z. vo svojich dôsledkoch prisudzuje skorším právnym úkonom taký následok,
ktorý vtedy platné právo s týmto úkonom nespájalo a tým sa dostáva do rozporu s čl. 1
ods. 1 ústavy ako ustanovením, v ktorom je obsiahnutý zákaz retroaktivity ako jeden
zo sťažňových princípov právneho štátu.“.
Ústavný súd požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde Národnú radu
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky (ďalej len
„vláda“) o stanovisko k návrhu.
3. Národná rada vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 11. októbra 2010
uviedla, že „schválila zákon súhlasom ustanovenej potrebnej väčšiny poslancov. Zákon bol
podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky. Je na rozhodnutí Ústavného súdu, aby v súvislosti s podanými návrhmi posúdil
ústavnosť napadnutých ustanovení.“. Národná rada zároveň oznámila, že netrvá na ústnom
pojednávaní vo veci.
4. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom
stanovisku doručenom ústavnému súdu 22. septembra 2010 oznámila, že „ministerstvo
spravodlivosti pripravuje do legislatívneho konania návrh novely zákona č. 213/1997 Z. z.
o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby, ktorý sa bude týkať
aj riešenia možných protiústavných problémov tohto zákona, ktoré sú v súčasnosti
predmetom konania č. PL. ÚS 11/2010. Zároveň oznamujeme, že súhlasíme s tým, aby
Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.“.
Ústavný súd zaslal 4. novembra 2010 stanoviská národnej rady i vlády právnemu
zástupcovi navrhovateľov s možnosťou vyjadriť sa k nim.
Vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľov bolo ústavnému súdu doručené
23. novembra 2011. Právny zástupca navrhovateľov v ňom uviedol, že „z vyjadrenia tak
vlády, ako aj Národnej rady SR, podľa môjho názoru prinajmenšom implicitne vyplýva
opodstatnenosť predmetného návrhu skupiny poslancov, ktorú ani jeden z týchto štátnych
orgánov nespochybnil žiadnym právne relevantným argumentom. Z uvedených dôvodov
na návrhu v plnom rozsahu zotrvávame. Zároveň oznamujem, že súhlasím s tým, aby
ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Postavenie neziskových organizácií so zreteľom na majetkovo-právny aspekt
a napadnuté ustanovenia novely
1. Inštitút neziskovej organizácie bol do právneho poriadku Slovenskej republiky
zavedený s účinnosťou od 1. augusta 1997.
Nezisková organizácia je právnická osoba založená podľa zákona o neziskových
organizáciách, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených
a pre všetkých používateľov rovnakých podmienok a ktorej zisk sa nesmie použiť
v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom
rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb (§ 2 ods. 1 zákona o neziskových
organizáciách). Všeobecne prospešné služby zákon o neziskových organizáciách
demonštratívne vypočítava v § 2 ods. 2. Nezisková organizácia vzniká dňom, keď
rozhodnutie registrového úradu (obvodný úrad v sídle kraja) o registrácii nadobudlo
právoplatnosť (§ 9 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách).
Neziskovú organizáciu môže založiť fyzická osoba, právnická osoba alebo štát, ak to
nevylučuje osobitný zákon (§ 5 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách), a to
zakladacou listinou podpísanou všetkými zakladateľmi. Neziskovú organizáciu môže
založiť aj jeden zakladateľ (§ 5 ods. 2 zákona o neziskových organizáciách).
Zakladacia listina neziskovej organizácie musí okrem iného obsahovať identifikáciu
zakladateľov, prvých členov správnej rady, dozornej rady (revízora), riaditeľa a členov
ďalšieho orgánu, ak je zriadený, peňažné vklady jednotlivých zakladateľov, nepeňažné
vklady jednotlivých zakladateľov a ich peňažnú hodnotu určenú znaleckým posudkom, ak
sú vložené (§ 6 zákona o neziskových organizáciách). Zároveň zakladacia listina môže
ustanoviť, že určitý majetok vložený pri založení nie je možné scudziť [§ 7 písm. b) zákona
o neziskových organizáciách].
Zakladateľ vydá štatút, ktorý upraví podrobnosti o organizačnej štruktúre, činnosti
a hospodárení neziskovej organizácie, pričom musí okrem iného obsahovať orgány
neziskovej organizácie a vymedzenie ich pôsobnosti, ako aj počet členov, spôsob voľby
a dĺžku funkčného obdobia správnej rady, dozornej rady (revízora) alebo ďalšieho orgánu,
ak je zriadený (§ 8 ods. 2 zákona o neziskových organizáciách).
Činnosť neziskovej organizácie zabezpečujú ex lege správna rada, riaditeľ a dozorná
rada (revízor). Ak štatút určí, môže mať nezisková organizácia aj ďalšie orgány (§ 9 zákona
o neziskových organizáciách).
Správna rada je najvyšší orgán neziskovej organizácie. Prvých členov správnej rady
vymenúva zakladateľ (§ 19 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách). Správna rada má
najmenej troch členov, ktorí za predsedu zvolia jedného z nich (§ 20 ods. 1 a § 21 ods. 1
zákona o neziskových organizáciách). Správna rada podľa § 10 ods. 2 zákona o neziskových
organizáciách najmä rozhoduje o zrušení, zlúčení, splynutí alebo rozdelení neziskovej
organizácie, volí a odvoláva riaditeľa a určuje jeho plat, volí a odvoláva členov správnej
rady, ak štatút neustanovuje inak, a volí a odvoláva členov dozornej rady (revízora),
schvaľuje právne úkony týkajúce sa nehnuteľného majetku a rozhoduje o zmenách v štatúte
s výnimkou ustanovení, ktoré si zakladateľ vyhradil v zakladateľskej zmluve. Na platné
rozhodnutie správnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny jej členov, ak tento
zákon neustanovuje inak (§ 21 ods. 4 zákona o neziskových organizáciách).
Riaditeľ je štatutárny orgán, ktorý riadi činnosť neziskovej organizácie a koná v jej
mene. Rozhoduje o všetkých záležitostiach neziskovej organizácie, ak nie sú týmto
zákonom, zakladacou listinou alebo štatútom vyhradené do pôsobnosti iných orgánov (§ 23
ods. 1 zákona o neziskových organizáciách).
Dozorná rada (revízor) je kontrolný orgán neziskovej organizácie, ktorý dohliada
na činnosť neziskovej organizácie (§ 25 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách).
Členom dozornej rady nemôže byť člen správnej rady a riaditeľ (§ 26 ods. 1 posledná veta
zákona o neziskových organizáciách).
Nezisková organizácia zabezpečuje svoju činnosť a hospodári so svojím majetkom
a môže užívať aj majetok štátu alebo majetok územnej samosprávy v súlade s osobitnými
predpismi (§ 29 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách). Majetok neziskovej
organizácie tvoria okrem iného aj vklady zakladateľov [§ 29 ods. 2 písm. a) zákona
o neziskových organizáciách]. Majetok neziskovej organizácie sa môže použiť len v súlade
s podmienkami určenými v zakladacej listine alebo v štatúte a na úhradu výdavkov
(nákladov) neziskovej organizácie. Výšku výdavkov (nákladov) neziskovej organizácie určí
správna rada každoročne v rozpočte v miere nevyhnutnej na zabezpečenie činnosti
neziskovej organizácie (§ 31 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách). Neziskovej
organizácii možno poskytnúť aj dotácie zo štátneho rozpočtu, rozpočtu štátneho fondu
a rozpočtu obce (§ 29 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách). Nezisková organizácia
môže podnikať podľa osobitných predpisov za podmienky, že touto činnosťou sa dosiahne
účelnejšie využitie jej majetku a nebude ohrozená kvalita, rozsah a dostupnosť služieb,
pre ktoré bola založená (§ 30 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách).
Kontrolu majetkových dispozícií neziskovej organizácie právna úprava zabezpečuje
povinnosťou vypracúvať výročnú správu o činnosti a hospodárení s predpísaným obsahom
(§ 34 ods. 2 zákona o neziskových organizáciách). Tá musí byť zverejnená spôsobom
určeným v štatúte, zasiela sa registrovému úradu v stanovenom termíne (§ 34 ods. 3 zákona
o neziskových organizáciách) a musí byť pre verejnosť prístupná v sídle neziskovej
organizácie (§ 34 ods. 4 zákona o neziskových organizáciách).
Pre etablovanie neziskových organizácií v slovenskom právnom prostredí mal
značný význam i zákon č. 13/2002 Z. z. o podmienkach premeny niektorých rozpočtových
organizácií a príspevkových organizácií na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne
prospešné služby (transformačný zákon) a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len
„transformačný zákon“), ktorým štát pristúpil k procesu premeny niektorých štátnych
rozpočtových organizácií a štátnych príspevkových organizácií na neziskové organizácie.
Transformácia bola dôvodovou správou k transformačnému zákonu označená ako
vhodný spôsob „zabezpečenia verejnoprospešných činností, ktoré sa dnes poskytujú
prostredníctvom organizácií vo vlastníctve štátu. ... Zmena právneho štatútu v rámci
transformácie má priniesť zrovnoprávnenie a spoluzodpovednosť štátnych a neštátnych
inštitúcií, vytvorenie zdravého konkurenčného prostredia, ako aj posilnenie demokratického
spôsobu rozhodovania o organizácii založenej na samosprávnom systéme volenej správnej
rady...“.
Transformačným zákonom sa štát zaviazal realizovať do budúcich neziskových
organizácií vzniknutých premenou majetkový vklad [§ 2 ods. 1 písm. e) transformačného
zákona]. O transformáciách individuálne rozhodovala vláda, pričom súčasťou každého
rozhodnutia o transformácii bola zakladacia listina i štatút neziskovej organizácie [§ 5 ods. 3
písm. d) a e) transformačného zákona].
V procese transformácie štát určil, ktorá časť štátneho majetku vloženého
do neziskovej organizácie bude tvoriť tzv. prioritný majetok. Prioritný majetok je určený
výlučne na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb (§ 31a ods. 1 zákona
o neziskových organizáciách). Nemožno založiť ani ho inak použiť na zabezpečenie
záväzkov neziskovej organizácie alebo tretej osoby, nemožno ho predať, darovať ani
prenechať do nájmu alebo do výpožičky (§ 31a ods. 3 zákona o neziskových organizáciách)
a nie je ani predmetom likvidácie (§ 31a ods. 4 zákona o neziskových organizáciách).
K nehnuteľnostiam, ktoré sú prioritným majetkom, vzniká v prospech štátu právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností (§ 31a ods. 5
zákona o neziskových organizáciách).
2. Z rekapitulovanej právnej úpravy vyplýva, že z majetkového hľadiska sa vzťah
štátu ako zakladateľa (spoluzakladateľa) k neziskovej organizácii prejavuje na troch
úrovniach:
prostredníctvom zakladania neziskovej organizácie dovŕšeného jej vznikom,
počas existencie neziskovej organizácie
pri zániku neziskovej organizácie
K bodu a)
Zakladatelia v zakladacej listine neziskovej organizácie určujú peňažné, prípadne
nepeňažné vklady každého z nich, ak sú vložené [§ 6 písm. f) zákona o neziskových
organizáciách]. Zároveň v zakladacej listine môžu zakladatelia zakotviť, že určitý majetok
vložený pri založení nie je možné scudziť [§ 7 písm. b) zákona o neziskových
organizáciách]. Aj štatút neziskovej organizácie, ktorý vydávajú zakladatelia, upraví
podrobnosti o hospodárení neziskovej organizácie (§ 8 ods. 1 zákona o neziskových
organizáciách). Pritom je dôležité, že zakladateľmi v štatúte určené pravidlá hospodárenia
neziskovej organizácie môže správna rada po vzniku organizácie zmeniť, avšak s výnimkou
tých ustanovení, ktoré si zakladatelia vyhradili v zakladateľskej zmluve [§ 19 ods. 2 písm. i)
zákona o neziskových organizáciách].
Na základe vzniku neziskovej organizácie, má realizácia majetkového vkladu
zakladateľa za následok, že tento vklad sa stáva vlastníctvom neziskovej organizácie [§ 29
ods. 2 písm. a) zákona o neziskových organizáciách].
K bodu b)
Nezisková organizácia napriek jej názvu môže dosahovať zisk, avšak tento sa nesmie
použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť
v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb (§ 2 ods. 1 zákona
o neziskových organizáciách). Rovnako majetok neziskovej organizácie sa môže použiť len
v súlade s podmienkami určenými v zakladacej listine alebo v štatúte a na úhradu výdavkov
(nákladov) neziskovej organizácie. Výšku výdavkov (nákladov) neziskovej organizácie určí
správna rada každoročne v rozpočte v miere nevyhnutnej na zabezpečenie činnosti
neziskovej organizácie (§ 31 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách).
K bodu c)
K zániku neziskovej organizácie dochádza na základe rozhodnutia správnej rady,
ktorá rozhoduje o zrušení, zlúčení, splynutí alebo rozdelení neziskovej organizácie [§ 19
ods. 2 písm. d) zákona o neziskových organizáciách]. Pri zániku neziskovej organizácie sa
uskutočňuje likvidácia. Výnimkou je prípad, ak majetok neziskovej organizácie prechádza
na inú neziskovú organizáciu alebo nadáciu po zlúčení alebo splynutí (§ 17 ods. 2 zákona
o neziskových organizáciách). Pri likvidácii však likvidačný zostatok môže byť prevedený
len na inú neziskovú organizáciu alebo nadáciu. Nemožno ho teda previesť na zakladateľa.
Okrem toho nemožno opomenúť, že neziskové organizácie, ktoré vznikli procesom
premeny podľa transformačného zákona, vlastnia aj prioritný majetok. Ten predstavuje časť
majetkového vkladu štátu určenú samotným štátom, ktorá podlieha podstatne prísnejším
obmedzeniam pri nakladaní, ako je to u zvyšnej časti majetkového vkladu štátu a u majetku
tvoreného vkladmi ostatných zakladateľov.
3. Predostretý model právnej úpravy a v nej konkrétne regulácie majetkovej podstaty
vzťahu štátu ako (spolu)zakladateľa k neziskovej organizácii dokazujú, že zakladateľ môže
majetkové postavenie konkrétnej neziskovej organizácie v maximálnej miere ovplyvniť
práve v procese jej zakladania dovŕšeného vznikom neziskovej organizácie. Po ukončení
tejto fázy sa možnosti zakladateľa ovplyvňovať nakladanie s majetkom neziskovej
organizácie v rovine právnej úpravy zákona o neziskových organizáciách zužujú. Etapa
zakladania neziskovej organizácie je pre vplyv zakladateľa na majetkové postavenie
neziskovej organizácie osobitne významná aj preto, lebo nastavením obsahu zakladacej
listiny a štatútu v medziach určených zákonom o neziskových organizáciách si štát (ale aj
ktorýkoľvek iný zakladateľ) môže vytvoriť solídnu základňu pre neskoršie zásahy
do majetkových dispozícií neziskovej organizácie.
Koncept, ktorý vytvára svojou konštrukciou samotný zákon o neziskových
organizáciách, má racionálny základ práve v skutočnosti, že vznik neziskovej organizácie je
výsledkom vôle jej zakladateľov, a preto je odôvodnené, že títo majú možnosť pri jej vzniku
vopred určiť niektoré (zákonom dovolené) limity jej právnej autonómie. Dokonca v prípade
neziskových organizácií vzniknutých v procese transformácie štát ako (spolu)zakladateľ
určil časť svojho majetkového vkladu za prioritný majetok podliehajúci už uvedeným
podstatne prísnejším dispozičným obmedzeniam.
Keď však už nezisková organizácia vznikne, stáva sa samostatným subjektom práva,
právnickou osobou súkromného práva, ktorej právna subjektivita by sa stala bezobsažnou,
ak by nezahŕňala potrebnú mieru samostatnosti rozhodovania okrem iného aj v majetkových
veciach. Dôvodová správa k transformačnému zákonu doslovne uvádza, že „pozícia
zakladateľa neziskovej organizácie nie je pozíciou vlastníka ako je to pri obchodných
spoločnostiach.“.
4. Zákon č. 8/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z.
o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších
predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 8/2010 Z. z.“), zaviedol do právnej úpravy neziskových organizácií ustanovenie, podľa
ktorého na platnosť právnych úkonov týkajúcich sa nakladania s nehnuteľným majetkom,
ktorý vložil štát ako zakladateľ alebo spoluzakladateľ do neziskovej organizácie a nejde
o prioritný majetok, sa vyžaduje predchádzajúci písomný súhlas zakladateľa alebo
spoluzakladateľa, ktorým je štát. To isté sa vzťahuje na platnosť takýchto právnych úkonov
právneho nástupcu neziskovej organizácie.
Vo svojej podstate ide o výnimku zo všeobecného pravidla majúceho základ
v právnej úprave postavenia neziskových organizácií, podľa ktorého právne úkony týkajúce
sa nehnuteľného majetku schvaľuje správna rada [§ 19 ods. 2 písm. h) zákona
o neziskových organizáciách] a takto vytvorenú vôľu neziskovej organizácie ako právnickej
osoby potom navonok prejavuje jej riaditeľ ako štatutárny orgán konajúci v mene
neziskovej organizácie (§ 23 ods. 1 prvá veta zákona o neziskových organizáciách).
Dôvodová správa k analyzovanému bodu novely zákona o neziskových
organizáciách uvádza: „Dopĺňa sa ustanovenie upravujúce predchádzajúci súhlas
zakladateľa alebo spoluzakladateľa v prípade nakladania s majetkom vloženým
do neziskovej organizácie.“ Všeobecná časť dôvodovej správy sa k predmetnej otázke
vôbec nevyjadruje.
V čl. II zákona č. 8/2010 Z. z. je obsiahnutá novelizácia zákona o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti. Jej podstata spočíva v zakotvení osobitného druhu neziskovej
organizácie, a to takej, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť a jej zakladateľom alebo
spoluzakladateľom je štát (ďalej len „nezisková organizácia založená štátom“) a ktorá
pôsobí v oblasti regulovanej zákonom o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti.
V nadväznosti na konštituovanie osobitnej skupiny neziskových organizácií právna
úprava zavádza spôsob kreácie správnej rady neziskovej organizácie založenej štátom
odlišný od kreácie správnej rady v ostatných neziskových organizáciách. Kým
pri neziskových organizáciách založených štátom vzniká členstvo v správnej rade
vymenovaním (§ 100b ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti),
v ostatných neziskových organizáciách (a to aj v neziskových organizáciách, na zakladaní
ktorých sa spolupodieľa štát, ale nespadajú do okruhu pôsobnosti zákona o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti) sú budúci členovia správnej rady volení správnou radou
v predchádzajúcom zložení, ak štatút neziskovej organizácie neustanoví inak [§ 19 ods. 2
písm. g) zákona o neziskových organizáciách].
Navyše, ak ide o neziskovú organizáciu založenú štátom a vklad štátu pri jej založení
presiahol polovicu všetkých vkladov, potom právna úprava explicitne určuje, že štát,
v mene ktorého koná ministerstvo zdravotníctva, menuje nadpolovičnú väčšinu členov
správnej rady vrátane predsedu správnej rady. Ostatní zakladatelia menujú na základe
vzájomnej dohody zostávajúci počet členov správnej rady. Ak k dohode ostatných
zakladateľov o menovaní zostávajúcich členov správnej rady nedôjde, vymenuje
zostávajúcich členov správnej rady ministerstvo zdravotníctva z kandidátov navrhnutých
ostatnými zakladateľmi (§ 100b ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti).
Zákonodarca v súvislosti s neziskovými organizáciami založenými štátom zaviedol aj
pravidlo, podľa ktorého nezisková organizácia, ktorá vznikla zlúčením alebo splynutím
viacerých neziskových organizácií, z ktorých aspoň jedna bola neziskovou organizáciou
založenou štátom a vklad štátu do tejto neziskovej organizácie založenej štátom presahuje
polovicu všetkých vkladov zakladateľov a spoluzakladateľov do neziskových organizácií,
ktoré boli zlúčené alebo splynuli, sa na účely tohto zákona považuje za neziskovú
organizáciu založenú štátom (§ 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti).
Dôvodová správa koncept uvedených zmien obhajuje snahou „zabezpečiť, aby
správna rada ako jeden z najdôležitejších orgánov neziskovej organizácie v zdravotníctve
mala zloženie zodpovedajúce pomeru majetku štátu vloženého do takejto neziskovej
organizácie“. Podľa všeobecnej časti dôvodovej správy sa „tak zabezpečí lepšia kontrola
činnosti neziskovej organizácie, ktorej zakladateľom alebo spoluzakladateľom je štát.
Navrhovaná právna úprava odstraňuje nelogickosť súčasnej právnej úpravy v tejto oblasti,
keď po skončení funkčného obdobia členov správnej rady menuje ďalších členov správnej
rady samotná správna rada, čo vylučuje akúkoľvek ďalšiu možnú kontrolu tejto organizácie
zo strany zakladateľov po jej založení.“.
Nakoniec zákonodarca vzhľadom na konflikt starej a novej právnej úpravy zaviedol
do zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti § 100c, podľa ktorého neziskové
organizácie založené štátom sú povinné uviesť svoju činnosť do súladu s § 100b najneskôr
do 1. marca 2010. Doterajšie funkčné obdobie členov správnych rád neziskových
organizácií založených štátom končí 28. februára 2010. Zakladatelia neziskových
organizácií založených štátom vymenujú nových členov správnych rád týchto neziskových
organizácií tak, aby ich funkčné obdobie začalo plynúť od 1. marca 2010 (ods. 1). Až
do začiatku plynutia funkčného obdobia nových členov správnych rád neziskových
organizácií založených štátom podľa odseku 1 možno nakladať s majetkom týchto
neziskových organizácií založených štátom len na účel poskytovania zdravotnej
starostlivosti (ods. 2).
III.
A. K namietanému nesúladu § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách na platnosť právnych úkonov
týkajúcich sa nakladania s nehnuteľným majetkom, ktorý vložil štát ako zakladateľ alebo
spoluzakladateľ do neziskovej organizácie a nejde o prioritný majetok, sa vyžaduje
predchádzajúci písomný súhlas zakladateľa alebo spoluzakladateľa, ktorým je štát. To isté
sa vzťahuje na platnosť takýchto právnych úkonov právneho nástupcu neziskovej
organizácie.
Nesúlad § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách vidia navrhovatelia
v skutočnosti, že zákonodarca zaviedol rozdielnosť v zákonnom obsahu vlastníckeho práva
neziskových organizácií na základe kritéria spočívajúceho v osobe zakladateľa neziskovej
organizácie (zakladateľom neziskovej organizácie môže byť aj štát). Takéto kritérium podľa
ich názoru ústava v čl. 20 ods. 1 nepripúšťa.
1. K podstate vlastníckeho práva, ktorá má význam aj pri posúdení predloženého
návrhu, už ústavný súd uviedol, že vlastnícke právo ako najdôležitejší vecnoprávny inštitút
je charakteristické tým, že prostredníctvom neho sa oprávneným subjektom (vlastníkom)
zabezpečuje bezprostredná právna možnosť ovládať veci. Existencia právneho ovládania
vecí ako súčasti vlastníckeho práva inkorporuje v sebe možnosť riešenia otázky, komu vec
patrí, kto ju využíva a môže ňou disponovať. Podstata vlastníckeho práva spočívajúca
v priamom právnom ovládaní veci sa prejavuje v právnom postavení oprávneného subjektu
(vlastníka) tak, že jeho právne ovládanie veci je výlučné. Z toho vyplýva, že ho každý musí
rešpektovať, voči akémukoľvek nedovolenému zásahu ktoréhokoľvek subjektu je chránené,
a je možné ho aj právnymi prostriedkami presadiť. Vlastníckemu právu zodpovedá
povinnosť individuálne neurčeného počtu subjektov nerušiť oprávneného (vlastníka)
vo výkone jeho práva (PL. ÚS 30/95).
Zároveň v tej istej veci (PL. ÚS 30/95) ústavný súd predznačil, že v podmienkach
sociálneho trhového hospodárstva a demokratického právneho štátu, ktoré sú jednoznačne
proklamované v ústave a ďalej konkretizované vo viacerých zákonoch, sa zásadne
poskytuje slobodná možnosť každému subjektu nadobúdať vlastnícke právo, ako i ďalšie
vecné práva k veciam, ktorých okruh nie je kvantitatívne a kvalitatívne obmedzený
(s výnimkou vecí patriacich podľa čl. 4 ústavy do výlučného vlastníctva Slovenskej
republiky). V zásade slobodnú možnosť realizácie už nadobudnutého vlastníckeho práva
zabezpečujúceho právne panstvo nad vecami možno iba výnimočne obmedziť s ohľadom
na existenciu spoločenského záujmu, presnejšie verejného záujmu.
K otázke rovnakosti v zákonnom obsahu vlastníckeho práva ústavný súd uviedol, že
čl. 20 ods. 1 ústavy určuje vlastníckemu právu všetkých vlastníkov rovnaký zákonný obsah.
Rovnaký zákonný obsah neznamená, že vlastníci všetkých vecí (ktoré môžu byť predmetom
vlastníctva) majú absolútne rovnaké práva a povinnosti, ale vlastníci druhovo rovnakej veci
(nehnuteľnosť, hnuteľnosť, akcia) majú mať zákonom určené rovnaké práva bez ohľadu
na povahu vlastníka (PL. ÚS 38/95).
Na prvý pohľad možno konštatovať, že právna úprava obsiahnutá v napadnutom
ustanovení § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách je v rozpore s citovanou
judikatúrou ústavného súdu. Predmetné ustanovenie vytvára dve skupiny neziskových
organizácií, teda dve skupiny typovo identických právnických osôb. Prvou skupinou sú
neziskové organizácie, do ktorých majetkový vklad v podobe nehnuteľného majetku
nerealizoval štát ako (spolu)zakladateľ. Druhou skupinou sú zas neziskové organizácie,
na zakladaní ktorých sa svojím vkladom podieľal aj štát. Kým prvá skupina neziskových
organizácií je oprávnená nakladať so svojím nehnuteľným majetkom samostatne
a autonómne, druhá skupina potrebuje na nakladanie s tou časťou nehnuteľného majetku,
ktorá tvorila súčasť „štátneho“ vkladu, súhlas štátu. Možno konštatovať, že samostatnosť
rozhodovania o nakladaní s nehnuteľným majetkom u neziskových organizácií patriacich
do druhej skupiny je § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách obmedzená. Proces
rozhodovania totiž nemôžu úspešne dovŕšiť bez súhlasu právne odlišného subjektu
(zakladateľa).
Vymedzené dve skupiny neziskových organizácií zjavne nedisponujú vo vzťahu
k rovnakému druhu majetku (nehnuteľné veci) rovnakým rozsahom práv a povinností.
2. Ústavný súd sa však neuspokojil s formálnym konštatovaním rozporu
preskúmavanej právnej úpravy s jeho stabilizovanou judikatúrou, ale pristúpil aj ku
skúmaniu vecného odôvodnenia § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách ústiaceho
predovšetkým do ústavne významného vzťahu cieľa tejto právnej úpravy a zákonodarcom
použitého prostriedku na jeho dosiahnutie. Prípadná nerovnosť v zákonnom obsahu
vlastníckeho práva by totiž mohla byť ústavne akceptovateľná, avšak iba vtedy, keby bola
objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi
týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality
(napr. PL. ÚS 38/03).
2.1 Cieľ zakotvenia § 31 ods. 3 do zákona o neziskových organizáciách z dôvodovej
správy jednoznačne nevyplýva. Iba z celkového konceptu zákona č. 8/2010 Z. z. možno
vyvodiť, že zámerom zákonodarcu bolo podriadiť nakladanie s nehnuteľnosťami
vo vlastníctve neziskových organizácií, na zakladaní ktorých sa (spolu)podieľal štát, vyššej
miere kontroly. Prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil na dosiahnutie tohto cieľa, však
ústavný súd nepovažuje za primeraný, keďže nespĺňa druhú požiadavku štandardného testu
proporcionality, ktorou je kritérium nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej
drastických – šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of
subsidiarity, sufficiently important objective) (napr. PL. ÚS 23/06).
Základným účelom existencie a pôsobenia neziskových organizácií v slovenskom
právnom prostredí je poskytovanie všeobecne prospešných služieb (demonštratívne uvedené
v § 2 ods. 2 zákona o neziskových organizáciách). Cieľom samotného zavedenia inštitútu
neziskových organizácií bola snaha, aby poskytovanie všeobecne prospešných služieb mohli
uskutočňovať nielen štátne rozpočtové organizácie, štátne príspevkové organizácie,
rozpočtové organizácie obcí a samosprávnych krajov či príspevkové organizácie obcí alebo
samosprávnych krajov, ale aj subjekty právne oddelené od štátu alebo územnej samosprávy,
ktoré svoje aktivity podriadia zákonnej právnej úprave najlepšie vystihujúcej cieľ ich
fungovania, no zároveň aj vychádzajúcej z myšlienky ich nezávislosti na výkonnej zložke
verejnej moci.
Vyjadrením vôle zákonodarcu prispieť k majetkovej nezávislosti
a majetkovo-právnej autonómii neziskových organizácií a k posilneniu ich pôsobenia
pri poskytovaní všeobecne prospešných služieb bol i už spomenutý proces transformácie
štátnych rozpočtových organizácií a štátnych príspevkových organizácií na neziskové
organizácie.
Význam existencie a pôsobenia neziskových organizácií teda spočíva práve v ich
majetkovo-právnej samostatnosti a autonómii, ktoré vytvárajú vhodné podmienky na ich
schopnosť zabezpečovať poskytovanie všeobecne prospešných služieb v kvalite
porovnateľnej, ak nie lepšej, ako je to v prípade subjektov priamo riadených výkonnou
zložkou verejnej moci. Preto každý mocenský zásah do právnej samostatnosti neziskových
organizácií musí byť veľmi starostlivo zvážený, a to nielen z hľadiska vplyvu na ich
schopnosť poskytovať všeobecne prospešné služby na očakávanej úrovni, ale aj z hľadiska
ústavnoprávnych kritérií tak, aby sa samostatnosť neziskových organizácií nestala
iluzórnou.
Ústavný súd vníma ako celkom logické a prirodzené, že štátu ako
(spolu)zakladateľovi realizujúcemu majetkový vklad do neziskovej organizácie právna
úprava (tak ako aj iným zakladateľom „neštátnej“ povahy) určité oprávnenia „zásahového“
charakteru priznáva. Uvedené oprávnenia účinné pred 1. februárom 2010 však rešpektovali
spravodlivú rovnováhu medzi oprávneniami štátu ako zakladateľa neziskovej organizácie
voči neziskovej organizácii a právom konštruovanou samostatnosťou neziskovej
organizácie. Inými slovami, aj keď zákon o neziskových organizáciách umožňoval
zakladateľovi určitými prostriedkami ovplyvňovať činnosť neziskovej organizácie (využitie
zákonom vymedzeného voľného priestoru pri tvorbe obsahu zakladajúcej listiny, štatútu i
obsah rozhodnutia o transformácii podľa transformačného zákona), tieto prostriedky
nenarúšali samostatnosť neziskovej organizácie nad mieru, ktorú fakt majetkového vkladu
zakladateľa vyžaduje a umožňuje. Dôvodom ich primeranosti bola predovšetkým
skutočnosť, že uvedené prostriedky sa realizovali v čase, keď ešte nezisková organizácia
ako právne samostatný subjekt neexistovala.
2.2 Ustanovenie § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách zasahuje
do majetkových dispozícií už existujúcich právne samostatných neziskových organizácií
spôsobom zvýhodňujúcim štát, a to napriek tomu, že štát má aj v súčasnosti možnosť
zabezpečovať poskytovanie všeobecne prospešných služieb prostredníctvom na to
zriadených rozpočtových a príspevkových organizácií, ktorých právna samostatnosť
a autonómia sú minimalizované vzhľadom na ich vzťah k zakladateľovi regulovaný
zákonom č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z tohto dôvodu nemožno považovať
snahu o vyššiu mieru kontroly majetkových dispozícií neziskových organizácií,
na zakladaní ktorých sa štát podieľal, za cieľ ospravedlňujúci zavedenie nerovnakého
zákonného obsahu vlastníckeho práva neziskových organizácií k nehnuteľnému majetku.
Navyše, pokiaľ ide o neziskové organizácie založené štátom podľa transformačného
zákona (a o tie išlo pri prijímaní zákona č. 8/2010 Z. z. predovšetkým; vyplýva to
z priebehu poslaneckej diskusie počas zákonodarného procesu), v procese premeny bol štát
oprávnený určiť, ktorá časť jeho majetkového vkladu bude tvoriť tzv. prioritný majetok
podliehajúci podľa § 31a zákona o neziskových organizáciách podstatne väčším
obmedzeniam v dispozícii s ním, než je to pri ostatnom majetku neziskových organizácií
pochádzajúcom zo "štátneho" vkladu. Štát tak už raz vlastným rozhodnutím určil tú časť
svojho vkladu do majetku neziskových organizácií, ktorá je ex lege podriadená prísnejšej
preventívnej kontrole, čím súčasne implicitne vymedzil zvyšnú časť svojho vkladu,
ktorá prísnejším obmedzeniam nepodlieha. Preto nie je primerané ten istý cieľ (vyššia miera
kontroly) zabezpečovať dodatočne vo vzťahu k časti majetkového vkladu štátu netvoriacej
prioritný majetok spôsobom narúšajúcim ústavnú požiadavku rovnosti v zákonnom obsahu
vlastníckeho práva. Neprimeranosť zdôrazňuje i skutočnosť, že zákon o neziskových
organizáciách dôsledne trvá na zverejňovaní všetkých relevantných informácií
o majetkovom hospodárení neziskových organizácií (§ 33 ods. 4 a § 34 ods. 3 a 4 zákona
o neziskových organizáciách), a tak vytvára predpoklady na dôslednú kontrolu zo strany
verejnosti i príslušných orgánov (obvodný úrad v sídle kraja).
2.3 Ustanovenie § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách teda priamo atakuje
kvalitu ústavnej požiadavky na rovnosť zákonného obsahu vlastníckeho práva neziskových
organizácií ústavne neakceptovateľným spôsobom, čoho dôsledkom je jeho rozpor s čl. 20
ods. 1 ústavy.
B. K namietanému nesúladu § 100b ods. 2 a § 100c ods. 1 druhej a tretej vety
zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti s čl. 29 ods. 4 ústavy v spojení s
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 29 ods. 4 ústavy politické strany a politické hnutia, ako aj spolky,
spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.
Podľa § 100b ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti ministerstvo
zdravotníctva vymenúva nadpolovičnú väčšinu členov správnej rady vrátane predsedu
správnej rady, ak vklad štátu do neziskovej organizácie založenej štátom pri jej založení
presiahol polovicu všetkých vkladov. Ostatní zakladatelia vymenujú na základe vzájomnej
dohody zostávajúci počet členov správnej rady. Ak k dohode ostatných zakladateľov
o menovaní zostávajúcich členov správnej rady nedôjde, vymenuje zostávajúcich členov
správnej rady ministerstvo zdravotníctva z kandidátov navrhnutých ostatnými zakladateľmi.
Podľa § 100c ods. 1 druhej vety zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti
doterajšie funkčné obdobie členov správnych rád neziskových organizácií založených
štátom končí 28. februára 2010. Zakladatelia neziskových organizácií založených štátom
vymenujú nových členov správnych rád týchto neziskových organizácií tak, aby ich funkčné
obdobie začalo plynúť od 1. marca 2010.
Navrhovatelia namietajú, že uplatňovanie citovaných zákonných ustanovení má
za následok zoštátnenie neziskových organizácií, keďže dochádza k tvorbe „zákonných
možností pre zásahy štátu do fungovania a vnútorných pomerov neziskovej organizácie
v takom rozsahu a takým spôsobom, pri akom sa úplne ruší ústavný princíp oddelenosti
spolkov od štátu“. Inými slovami, podľa navrhovateľov ide o taký zásah do základného
práva združovať sa (čl. 29 ústavy), ktorý nedbá na podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 4 ústavy)
združovacieho práva.
1. Pre rozhodnutie o petite formulovanom navrhovateľmi je podľa názoru ústavného
súdu nevyhnutné zamerať najprv pozornosť na zodpovedanie otázky, či neziskové
organizácie sú výrazom uplatňovania základného práva zaručeného čl. 29 ústavy.
Systematický výklad čl. 29 ústavy totiž vedie k záveru, že ochranu poskytovanú čl. 29
ods. 4 požíva len tá skupina právnických osôb, ktorá je výrazom realizácie základného
práva združovať sa zaručeného čl. 29 ods. 1 ústavy. U ostatných právnych subjektov potom
ich právna autonómia a oddelenosť od štátu vyplýva z iných ústavných článkov
systematicky zaradených v druhej hlave ústavy.
Ústavný súd tak musel pristúpiť k vymedzeniu charakteristických čŕt ústavou
garantovaného základného práva združovať sa a následne ustáliť, či neziskové organizácie a
ich činnosť tieto črty vykazujú. Ústavný pojem združenia či spolku je pojmom
autonómnym, čo zodpovedá aplikačnému poňatiu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 11 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práva základných slobôd
(ďalej len "dohovor"), ktorý garantuje každému právo na slobodu združovať sa s inými
(rozsudok z 29. apríla 1999 vo veci Chassagnou a ostatní c. Francúzsko). Zákonodarcovi
totiž nemožno priznať právo vylúčiť pôsobnosť čl. 29 ústavy na subjekty požívajúce
ochranu združovacieho práva len prostredníctvom formálneho legálno-typového označenia
určitej právnickej osoby.
1.1 Vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd skôr okrajovo
a iba negatívne definoval rozsah pôsobnosti čl. 29 ústavy tak, že zakladanie obchodných
spoločností nemožno považovať za výkon združovacieho „politického“ práva v zmysle
čl. 29 ods. 1 ústavy, ale základného „hospodárskeho“ práva podnikať a uskutočňovať
podnikateľskú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 8/96). V náleze sp. zn. PL. ÚS
10/08 zas zdôraznil, že právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie
verejnoprávnych inštitúcií a združení ako napríklad korporácií verejného práva. Tomu
zodpovedá názor vyjadrený vo veci sp. zn. III. ÚS 205/07, podľa ktorého čl. 29 ods. 1
ústavy zaväzuje štátnu, resp. verejnú moc, aby nezasahovala do slobody združovania, ktorá
patrí súkromným osobám. V náleze sp. zn. PL. ÚS 10/08 ďalej ústavný súd uviedol, že
združovanie v cirkvách a náboženských spoločnostiach nie je formou uplatnenia základného
práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ústavy, ale podlieha úprave čl. 24 ods. 2 ústavy.
Článok 29 ústavy teda nedopadá na také formy združovania, ktoré sú bytostne späté
s realizáciou základných práv a slobôd chránených inými ústavnými článkami [sloboda
náboženského vyznania a viery (čl. 24 ods. 2 ústavy), základné právo podnikať (čl. 35
ods. 1 ústavy), právo združovať sa na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov
(čl. 37 ústavy)]. Judikatúra ústavného súdu okrem toho zjavne zdôrazňuje „politickú“
podstatu základného práva garantovaného čl. 29 ústavy a celkom samozrejme vylučuje
previazanosť realizácie tohto základného práva s výkonom verejnej moci.
Z účinnej právnej úpravy postavenia neziskových organizácií je nad všetky
pochybnosti jasné, že neziskové organizácie nedisponujú žiadnymi výsadami verejnej moci.
Pokiaľ ide o politický charakter združovacieho práva, ten znamená ambíciu podieľať
sa na formovaní a tvorbe politického systému. V tomto zmysle predstavuje združovacie
právo významnú úroveň procesu, prostredníctvom ktorého sa jednotlivec pochádzajúci
z atomizovanej masy individuálnych právnych subjektov integruje do spoločnosti na účely
presadzovania a pretvárania vlastnej vôle a individuálnych záujmov do roviny záujmov
celospoločenských. Uvedený proces je ústavnoprávne determinovaný v prvom stupni
slobodou prejavu (čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy), právom pokojne sa zhromažďovať na druhom
stupni (čl. 28 ústavy), právom slobodne sa združovať na treťom stupni (čl. 29 ods. 1 ústavy)
a vrcholí realizáciou práva združovať sa v politických stranách a hnutiach (čl. 29 ods. 2
ústavy). Sloboda združovania zohráva v načrtnutom procese kľúčovú rolu. Od nej
v modernom právnom štáte rozhodujúcou mierou závisí uskutočňovanie demokracie,
pretože zabezpečuje premostenie pomyselnej priepasti medzi štátom a jednotlivcom.
Prostredníctvom črty organizovanosti dáva do rúk izolovaným bezmocným jednotlivcom
moc, ktorá je schopná meniť spoločenskú realitu a ovplyvňovať výkon verejnej moci (Stein,
E.: Staatsrecht. 13., neubearbeitete Auflage. Tübingen: Mohr 1991, s. 126).
Hlavným cieľom existencie neziskových organizácií je poskytovanie všeobecne
prospešných služieb, ktorých zabezpečovanie predstavovalo v minulosti prioritne úlohu
verejného sektora (štát, územná samospráva). Pôsobenie neziskových organizácií plní
celospoločenskú funkciu jednak vďaka charakteru služieb, ktorý determinuje záujem širšej
spoločenskej základne na ich poskytovaní, ale aj prostredníctvom snahy konkurovať
verejnému sektoru pri vytváraní a udržiavaní podmienok poskytovania všeobecne
prospešných služieb. Práve ambícia konkurovať štátu či územnej samospráve je bezpochyby
spôsobilá v konečnom dôsledku ovplyvniť komplexnú úroveň poskytovania všeobecne
prospešných služieb, a to nielen v rovine realizačnej, ale aj v rovine tvorby predpokladov
ich poskytovania.
Ambícia podieľať sa na formovaní a tvorbe politického systému prostredníctvom
združovacieho práva však nevyhnutne vyžaduje aj platformu intenzívnejšej alebo menej
intenzívnej organizovanosti, ktorá vytvára pre obsahovo príbuzné individuálne záujmy
jednotlivcov reálnejšie predpoklady efektívneho presadenia a uplatnenia. Pre definitívnu
odpoveď na otázku, či neziskové organizácie sú výrazom uplatňovania základného práva
zaručeného čl. 29 ods. 1 ústavy, je tak potrebné zaoberať sa prípadným kriteriálnym
významom členského prvku pre materiálnu stránku tejto ústavnej normy a následne ustáliť
jej prípadnú aplikovateľnosť na podmienky neziskových organizácií. Veď už len samotný
fakt, že inštitút občianskych združení podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní“) ako typická forma realizácie
združovacieho práva je právne regulovaný v samostatnom právnom predpise
nevzťahujúcom sa na neziskové organizácie ani subsidiárne, vyvoláva otázniky o povahe
neziskových organizácií z hľadiska základného práva podľa čl. 29 ústavy. Je to tak hlavne
preto, lebo v prípade neziskových organizácií nastoľuje vážne pochybnosti absencia
členského vzťahu, ktorý by bol základňou pre kreáciu orgánov neziskovej organizácie,
a tým aj pre tvorbu jej vôle.
Kým totiž občianske združenia sú výrazne charakterizované členskou základňou
podliehajúcou dokonca v určitej miere vôli reprezentantov združenia (§ 3, § 5 druhá veta
a § 15 zákona o združovaní), zákon o neziskových organizáciách na prvý pohľad
nepovažuje členský princíp pre fungovanie neziskových organizácií pojmovo
za nepostrádateľný. Pre odstránenie uvedených pochybností je nápomocné chápanie
podstaty ústavne garantovaného práva združovať sa v niektorých zahraničných ústavných
poriadkoch.
1.2 Podľa čl. 9 ods. 1 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len
„GG“) majú všetci Nemci právo zakladať spolky a spoločnosti. Podľa Spolkového
ústavného súdu citované ustanovenie garantuje jednotlivcovi slobodu sústreďovať sa
z vlastnej súkromnej iniciatívy s inými do združení akéhokoľvek druhu (s výnimkou
zakázaných združení podľa odseku 2), tieto združenia zakladať, ale aj právo vystúpiť z nich
či nezúčastňovať sa ich činnosti (rozhodnutie z 18. decembra 1974 vo veciach 1 BvR
430/65 a 259/66). Pojem združenia (Vereinigung) preberá nemecká ústavná teória z § 2 ods.
1 zákona na úpravu verejného spolkového práva [Gesetz zur Regelung des öffentlichen
Vereinsrechts (Vereinsgesetz) vom 5. August 1964 (BGBl. I S. 593)], podľa ktorého je
spolkom bez ohľadu na právnu formu každé združenie, ktoré vzniklo na dlhší čas
slobodným zlúčením viacerých (Mehrheit) fyzických osôb alebo právnických osôb
so spoločným cieľom, podriaďujúce sa pritom organizovanej tvorbe vôle (organisierte
Willensbildung). Aplikácia čl. 9 ods. 1 GG vyžaduje súkromnoprávny charakter združenia
(rozsudok z 29. júla 1959 vo veci 1 BvR 394/58).
Z citovaného ustanovenia možno vyvodiť, že k esenciálnym znakom ústavne
relevantného pojmu združenia sa zaraďuje slobodné zoskupenie minimálne dvoch osôb
(fyzických alebo právnických), existencia spoločného cieľa, zámer vyvíjať činnosť dlhší čas
a podriadenie sa vôli vytvorenej orgánmi združenia. Nemecká ústavnoprávna teória
interpretuje uvedené znaky pomerne extenzívne, čo však je dôsledkom užšie
a všeobecnejšie formulovaného katalógu základných práv v GG. Napríklad požiadavky
na organizovanú tvorbu vôle nie sú striktne určené, čo má za následok, že aj celkom voľné
združenia spadajú pod čl. 9 ods. 1 GG. Rozhodujúcu úlohu nezohráva ani využitá právna
forma, prípadne absencia právnej subjektivity. Článku 9 ods. 1 GG podliehajú združenia
sledujúce neziskové ciele, ako aj hospodárske ciele [Merten, D. in: Isensee, J. - Kirchhof, P.
(Hrsg.): Handbuch des Staatsrechts der Bundesrepublik Deutschland: Freiheitsrechte. Band
VI. Heidelberg: C. F. Müller Juristischer Verlag 1989, Rn. 787 - 790]. Spolkový ústavný
súd sa doteraz vyhýba priamej odpovedi na otázku aplikovateľnosti čl. 9 ods. 1 GG
na podmienky obchodných spoločností, práve výrazne oslabený personálny prvok však skôr
naznačuje tendenciu vylúčiť obchodné spoločnosti spod pôsobnosti uvedeného ústavného
článku. Vplyv spoločníkov obchodných spoločností s veľkým obchodným podielom totiž
často spôsobuje, že kreácia orgánov a tvorba vôle obchodnej spoločnosti rovnoprávnymi
spoločníkmi sa takmer úplne stráca, čím sa minimalizuje aj myšlienka vlastná slobode
združovania, totiž sebaurčenie členov prostredníctvom slobodnej asociácie (rozsudok
z 1. marca 1979 vo veci 1 BvR 532, 533/77, 419/78 a 1 BvL 21/78, Rn. 356).
1.3 Podľa čl. 12 štátneho základného zákona (Staatsgrundgesetz vom 21. Dezember
1867) tvoriaceho integrálnu súčasť rakúskej ústavy majú rakúski štátni občania právo
zhromažďovať sa a zakladať spolky. V Rakúsku sa uplatňuje spolkový zákon o združeniach
(Bundesgesetz über Vereine, BGBl. I 66/2002), ktorý k definičným znakom združenia
zaraďuje dobrovoľnosť, trvácnosť, organizáciu minimálne dvoch osôb na základe štatútu,
účelové určenie (musí ísť o určitý, spoločný a neziskový cieľ). Podľa § 1 ods. 1 uvedeného
zákona je združením v zmysle tohto spolkového zákona dobrovoľné, na trvaní založené
a na základe štatútu organizované zoskupenie minimálne dvoch osôb na účely dosiahnutia
určitého, spoločného a neziskového (ideel) cieľa. Združenie požíva právnu subjektivitu.
Rakúska ústavná teória uvádza, že ústavnoprávne chránenej inštitúcii spolkov je v jej
podstate imanentná autonómna tvorba kolektívnej vôle. Inštitucionálnym jadrom tejto
autonómie je sebaurčenie (Selbstbestimmung) členov spolkov prostredníctvom ich
vlastných orgánov. Autonómia znamená aj vnútornú organizačnú suverenitu v rámcoch
daných zákonnými normami regulujúcimi organizáciu spolkov. Zákonmi stanovené
organizačné štruktúry pre jednotlivé typy spolkov musia rešpektovať všeobecné ústavné
limity i požiadavku proporcionality (Bric, J: Vereinsfreiheit: Eine rechtsdogmatische
Untersuchung der Grundfragen des Vereinsrechts. Springer. Wien, New York 1998).
Spolkový ústavný dvor k tomu zdôraznil, že spolkom patrí ústavne zabezpečené právo
ustanoviť si svoju organizáciu v rámcoch daných zákonom o spolkoch (VfSlg 3369/1958).
1.4 V podmienkach Českej republiky ústavne garantuje slobodu združovania Listina
základných práv a slobôd v čl. 20, podľa ktorého právo slobodne sa združovať je zaručené
a každý má právo spolu s inými združovať sa v spolkoch, spoločnostiach a iných
združeniach (ods. 1), pričom združenia sú oddelené od štátu (ods. 4).
Ústavný súd Českej republiky vysvetlil svoje poňatie obsahu čl. 20 Listiny
základných práv a slobôd tak, že právna úprava práva na slobodu združovania je založená
na princípe oddelenosti od štátu, na princípe členskej samosprávy, do ktorej štát nesmie
nijak zasahovať, lebo mu to zakazuje ústavný princíp odluky súkromnoprávnych korporácií
spolkového práva od štátu, a tiež na princípe práva člena na súdnu ochranu proti
rozhodnutiu orgánu spoločnosti, ktoré je v rozpore so zákonom alebo stanovami, prípadne
s iným vnútorným predpisom (nález z 12. decembra 2006 vo veci sp. zn. I. ÚS 90/06,
N 223/43 SbNU 497).
Judiciálne postoje Ústavného súdu Českej republiky sú pre rozhodnutie ústavného
súdu v prerokúvanej veci obzvlášť nápomocné z toho dôvodu, že v českom právnom
poriadku existuje inštitút všeobecne prospešnej spoločnosti (obecně prospěšná společnost
podľa zákona č. 248/1995 Sb.), ktorý je vo svojich typických znakoch takmer identický
s inštitútom neziskovej organizácie v Slovenskej republike. Ústavný súd Českej republiky
sa ku vzťahu všeobecne prospešnej spoločnosti a slobody združovania meritórne nevyjadril,
avšak vo veci sp. zn. III. ÚS 1257/09 ako obiter dictum bez bližšieho vysvetlenia uviedol,
že o výkon práva slobodne sa združovať vo vzťahu k inštitútu všeobecne prospešnej
spoločnosti ani len pojmovo ísť nemôže. Použiteľnosť takto formulovaného názoru je však
pre účely rozhodovania ústavného súdu výrazne modifikovaná skutkovým pozadím veci
prerokúvanej Ústavným súdom Českej republiky (do úvahy tu prichádzala zámena
všeobecne prospešnej spoločnosti s verejnoprávnou korporáciou, ktorá ochranu
združovacieho práva nepožíva).
Česká odborná spisba zastáva názor, že všeobecne prospešná spoločnosť nie je
korporáciou, ale súkromnoprávnou právnickou osobou ústavného typu, ktorej základ je
tvorený prvotným majetkovým vkladom (Ronovská, K.: Spolkové a nadační právo.
1. vydání. Brno, Masarykova univerzita: 2008, s. 82). Všeobecne prospešné spoločnosti sa
vyznačujú absenciou osobného substrátu a ich podstatným znakom je existencia vecného
substrátu, a to majetku vzniknutého predovšetkým z vkladov zakladateľov, ktorí však
vkladom nezískavajú na organizácii účasť ako jej členovia (Knappová, M. – Švestka, J.
a kol.: Občanské právo hmotné. Svazek I. 3. aktualizované a doplněné vydání, Praha: ASPI
Publishing, s. r. o., 2002, s. 176).
1.5 V štrasburskej judikatúre sa ustálili dva základné znaky združenia relevantného
z pohľadu čl. 11 ods. 1 dohovoru. Ide o zásadu dobrovoľnosti a existenciu spoločného cieľa
[Svák, J.: Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov
ochrany práv). II. rozšírené vydanie. Žilina: Poradca podnikateľa 2006, s. 836].
Dobrovoľnosť vylučuje nátlak pri zakladaní a vstupe do združení a taktiež umožňuje
slobodný výber pri hľadaní vhodnej formy a typu združenia, pri zakladaní alebo pri vstupe
do určitého združenia (rozsudok ESĽP z 13. augusta 1981 vo veci Young, James a Webster
c. Spojené kráľovstvo, sťažnosti č. 7601/76 a č. 7806/77). Spoločný cieľ zas musí byť
dovolený a súkromnoprávny. Súkromnoprávny charakter cieľa vylučuje spod režimu čl. 11
dohovoru združovanie v subjektoch, ktoré boli založené z vrchnostenskej pozície nositeľa
verejnej moci a obdarené administratívnou či disciplinárnou právomocou (rozsudok ESĽP
z 23. júna 1981 vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, sťažnosti
č. 6878/75 a č. 7238/75), ktorá ich integruje do štátnych štruktúr a umožňuje im používať
postupy verejnej moci (rozsudok ESĽP z 29. apríla 1999 vo veci Chassagnou a ostatní
c. Francúzsko, sťažnosti č. 25088/94, č. 28331/95 a č. 28443/95). Článok 11 dohovoru tak
upravuje iba právo zakladať združenia ako organizácie súkromného práva, ktoré vznikli
na základe súkromnoprávnych predpisov a majú plnú autonómiu pri vydávaní rozhodnutí a
pri správe svojich vnútorných vecí (rozsudok ESĽP z 30. júna 1993 vo veci Sigurdur A.
Sigurjónsson c. Island, sťažnosť č. 16130/90).
Do skupiny foriem právnických osôb podliehajúcich režimu čl. 11 dohovoru
doterajšia judikatúra ESĽP jednoznačne zaraďuje politické strany (rozsudok z 30. januára
1998 vo veci Zjednotená komunistická strana Turecka a ďalší v. Turecko, sťažnosť
č. 19392/92, bod 25), náboženské spoločnosti (rozhodnutie z 31. júla 2008
Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas v. Rakúsko, sťažnosť č. 40825/98, bod 61),
odborové organizácie (už spomenutý rozsudok z 13. augusta 1981 vo veci Young, James
a Webster c. Spojené kráľovstvo, sťažnosti č. 7601/76 a č, 7806/77, bod 52), ale aj
združenia zakladané napríklad na účely ochrany environmentálnych hodnôt (Tebieti
Mühafize Cemyyieti a Israfilov v. Azerbajdžan, sťažnosť č. 37083/03) alebo pozdvihnutia
národného ducha či rozvoja a ochrany národnej dôstojnosti (Zhechev v. Bulharsko, sťažnosť
č. 57045/00).
V uvedených rozhodnutiach ESĽP zdôrazňuje výrazný príspevok združení
požívajúcich ochranu čl. 11 dohovoru k pluralistickej črte modernej demokracie. V tejto
súvislosti uvádza, že pluralizmus nevytvárajú len politické strany, ale pre jeho budovanie je
dôležité aj skutočné uznanie a úcta k rozmanitosti kultúrnych tradícií, etnickej a kultúrnej
identite, náboženskému vyznaniu, umeleckým, literárnym a sociálno-ekonomickým
myšlienkam a koncepciám. Harmonická vzájomná súčinnosť jednotlivcov a skupín
s rozličnými identitami je podstatná pre dosiahnutie sociálnej súdržnosti. Je len prirodzené,
že tam, kde občianska spoločnosť funguje zdravým spôsobom, participácia občanov
na demokratických procesoch je v rozsiahlej miere dosahovaná prostredníctvom ich
príslušnosti k združeniam, v ktorých sa môžu integrovať s inými a kolektívne presadzovať
spoločné zámery a ciele (napr. rozsudok zo 17. februára 2004 vo veci Gorzelik a ďalší
v. Poľsko, bod 92, sťažnosť č. 44158/98).
V uvedených súvislostiach ESĽP vo veci Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas
v. Rakúsko (bod 62.) uvádza, že možnosť založiť právnu entitu na účely kolektívneho
konania na poli spoločných záujmov predstavuje jeden z najdôležitejších aspektov slobody
združovania podľa čl. 11 dohovoru. Vo veci Chassagnou (bod 100 ods. 3) zas ESĽP
nepriamo obsah slobody združovania stotožnil s garanciou možnosti jednotlivca podieľať sa
na svojej viere, svojom presvedčení či na svojich ideách v komunite s inými, a to
predovšetkým prostredníctvom združení jednotlivcov s rovnakou vierou, myšlienkami
a záujmami.
Vo vzťahu k ustáleniu významu členskej základne pre aplikovateľnosť čl. 11
dohovoru nie je bez významu ani Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy CM/Rec
(2007)14 z 10. októbra 2007 o právnom postavení mimovládnych organizácií, ktoré
definuje mimovládnu organizáciu ako dobrovoľný samosprávny útvar alebo organizáciu
založenú na účely presadzovania zásadne neziskových cieľov ich zakladateľov alebo
členov. Odporúčanie predpokladá existenciu člensky aj nečlensky organizovaných
mimovládnych organizácií. K otázke aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru odporúčanie iba
vo svojej preambule uvádza, že existencia mnohých (teda nie všetkých) mimovládnych
organizácií je prejavom práva ich členov na slobodu združovania podľa čl. 11 dohovoru.
Odporúčanie tak nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru
na postavenie mimovládnych organizácií, skôr však naznačuje, že čl. 11 dohovoru sa bude
vzťahovať len na člensky organizované mimovládne organizácie.
1.6 Prezentované modely ústavnej interpretácie od zákonodarstva autonómneho
pojmu združenie podľa názoru ústavného súdu či už explicitne, alebo implicitne dokazujú,
že existencia členskej základne je conditio sine qua non aplikovateľnosti ústavných noriem
garantujúcich slobodu združovania. Podstatným je tu prvok sebaurčenia (samosprávy)
členov združenia, ktorí sa podieľajú na tvorbe vôle združenia buď priamo, alebo
prostredníctvom z nich kreovaných orgánov. Sebaurčenie znamená právo regulovať
(upraviť) si vlastné záležitosti bez vplyvu pochádzajúceho zvonku (rozsudok Spolkového
ústavného súdu z 19. januára 2001 vo veci 1 BvR 1759/91). Tento predpoklad nakoniec
nepopierajú ani samotní navrhovatelia, keď naznačujú, že súčasťou základného práva
zaručeného čl. 29 ústavy je „právo členov spolku na autonómnu úpravu jeho vnútorných
pomerov, bez neprimeranej ingerencie štátu“.
1.7 Problém identifikácie možnej členskej základne neziskových organizácií úzko
súvisí s diferenciáciou právnických osôb na korporatívne a fundatívne. Korporatívne
právnické osoby vyznačujúce sa personálnym prvkom môžu za splnenia ostatných
popísaných podmienok podliehať ochrane podľa čl. 29 ústavy. Fundatívne právnické osoby
(nadácie) sú založené na majetkovom substráte, preto slobodu združovania podľa čl. 29
ústavy nepožívajú. Účel nadácií je určovaný treťou stranou (zakladateľom). Tým sa nadácia
odlišuje od korporácie, ktorej účel je stanovený zvnútra samotnej korporácie spoločnou
vôľou osôb v korporácii združených (Hermann - Otavský, E. in: Hácha, E. a kol.: Slovník
veřejného práva československého, Brno: Polygrafie - Rudolf M. Rohrer 1932, s. 711, 712).
Rozvoj tzv. tretieho sektora po roku 1989 priniesol so sebou rozmanité právne formy,
v ktorých sa všeobecne prospešné ciele na neziskovej báze zabezpečujú. Načrtnuté tradičné
členenie právnických osôb tak postupne strácalo svoju jednoznačnosť a relativizovalo sa.
Neziskové organizácie v slovenskom právnom prostredí sa nachádzajú na rozhraní medzi
korporatívnym a fundatívnym typom právnických osôb.
1.8 Dôvodom hraničného postavenia je v prvom rade majetková základňa
predstavujúca nevyhnutnú podmienku na činnosť neziskovej organizácie. Významnou
súčasťou majetkovej bázy sú vklady zakladateľov neziskovej organizácie [§ 29 ods. 2 písm.
a) zákona o neziskových organizáciách]. Aj keď zákonná dikcia automaticky nepočíta
s majetkovým vkladom každého zakladateľa [§ 6 písm. f) zákona o neziskových
organizáciách], len ťažko si predstaviť začiatok poskytovania všeobecne prospešných
služieb bez zodpovedajúceho počiatočného majetkového substrátu. Okrem toho, a to je
v okolnostiach prerokúvaného návrhu rozhodujúce, neziskové organizácie, na ktoré má
zákon č. 8/2010 Z. z. priamy dopad, vznikli v procese premeny podľa transformačného
zákona (ako už bolo uvedené, vyplýva to z priebehu poslaneckej diskusie počas
zákonodarného procesu). Premena pojmovo zahŕňala individualizovaný majetkový vklad
štátu do každej neziskovej organizácie vzniknutej transformáciou.
Pri analýze významu majetku pre vznik a činnosť neziskových organizácií zohrávajú
úlohu aj niektoré ustanovenia zákona o neziskových organizáciách riešiace parciálne otázky
postavenia neziskových organizácií. Tieto ustanovenia veľmi zreteľne, aj keď implicitne
naznačujú, akému charakteru sa nezisková organizácia z pohľadu členenia právnických
osôb uvedeného v bode 1.7 blíži. Ide napríklad o § 16 ods. 1 zákona o neziskových
organizáciách, podľa ktorého správna rada môže rozhodnúť o zlúčení alebo splynutí
neziskovej organizácie s inou neziskovou organizáciou alebo nadáciou (teda nie s iným
subjektom tvoriacim súčasť neziskového sektora), čo je následne spojené s prechodom
majetku na inú neziskovú organizáciu alebo na nadáciu. Ak dochádza k likvidácii
neziskovej organizácie podľa § 17 zákona o neziskových organizáciách, likvidačný zostatok
môže byť prevedený len na inú neziskovú organizáciu alebo nadáciu (teda nie na iný subjekt
tvoriaci súčasť neziskového sektora).
Majetkový prvok je tak potrebné radiť k rozhodujúcim pri vymedzovaní neziskovej
organizácie ako typovej právnej formy samostatného subjektu práva.
1.9 Personálny prvok v činnosti neziskových organizácií dokazuje ich zmiešaný
charakter. Ustanovenia zákona o neziskových organizáciách (§ 7) umožňujú zakladateľom
v zakladacej listine určiť šírku priestoru, v ktorom sa orgány neziskovej organizácie budú
môcť pri realizácii činnosti neziskovej organizácie pohybovať. Rovnako zakladatelia si
môžu a nemusia v zakladacej listine vyhradiť nezmeniteľnosť niektorých ustanovení štatútu
správnou radou [§ 19 ods. 2 písm. i) zákona o neziskových organizáciách]. Čím širší
"manévrovací" priestor zakladatelia určia orgánom neziskovej organizácie, tým viac sa
správna rada charakterovo blíži rozhodovaciemu orgánu a nezisková organizácia nadobúda
korporatívne črty. Zužovaním rozhodovacieho priestoru možno badať príklon k výkonnej
podstate správnej rady a k nadačnému typu právnickej osoby. Nič to však nemení na tom, že
prvotné určenie rozsahu autonómneho priestoru, majúce význam pre činnosť neziskovej
organizácie počas celého obdobia jej existencie, je zákonom vyhradené jej zakladateľom,
teda subjektom, ktoré nebudú nevyhnutne tvoriť personálny substrát podieľajúci sa
na zabezpečovaní jej každodennej činnosti.
V relácii k navrhovateľmi napadnutým ustanoveniam § 100b ods. 2 a § 100c ods. 1
zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti nie je bez významu ani fakt, že členstvo
v správnych radách neziskových organizácií, ktorých zakladateľom alebo
spoluzakladateľom je štát, v mene ktorého koná ministerstvo zdravotníctva, vzniká
vymenovaním (§ 100b ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Členovia
správnych rád takýchto neziskových organizácií môžu byť odvolaní zakladateľmi, ktorí ich
za členov správnych rád vymenovali (§ 100b ods. 3 zákona o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti), pričom zákon neustanovuje žiadne podmienky na vznik oprávnenia odvolať
určitého člena správnej rady. Nezávislosť a autonómia správnych rád uvedenej skupiny
neziskových organizácií je tak oproti ostatným neziskovým organizáciám, pri ktorých
zakladatelia menujú len prvých členov správnych rád a tie si potom volia ďalších členov už
samy (aj to však len vtedy, ak štatút vydaný zakladateľmi neurčí inak), výrazne obmedzená.
1.10 Nezisková organizácia v jej súčasnej legálnej podobe sa podľa názoru ústavného
súdu viac približuje nadačnému typu právnickej osoby. V „prvorepublikovej“ právnej
terminológii by ju bolo možné chápať ako ústav súkromného práva predstavujúci súhrn
osobných a vecných prostriedkov, ktoré tvoriac technickú jednotku slúžia spoločnému účelu
a sú vybavené právnou subjektivitou. Pojem osobné prostriedky tu však má iný význam ako
pri korporácii. Pri nej tento pojem znamená osobný základ, t. j. členstvo, konštitutívny
prvok, od ktorého existencie sa odvádza právna subjektivita korporácie.
Pri súkromnoprávnom ústave nemožno hovoriť o členoch. Osoby, ktoré sa tu vyskytujú,
môžu vystupovať len vo funkcii orgánov alebo destinatárov (Matějka, J. in: Hácha, E.
a kol.: Slovník veřejného práva československého, Brno: Polygrafie - Rudolf M. Rohrer
1932, s. 373, 374). Korporácie a ústavy súkromného práva sú svojou podstatou spolky a
nadácie, na jednej strane teda zväzy osôb majúce súkromnú povahu, a na strane druhej
majetkové masy (účelovo určený majetok) prislúchajúce súkromnému právu, venované
osobitnému účelu a z toho dôvodu aj právne osamostatnené (Gutzwiller, M. und Koll.:
Schweizerisches Privatrecht. Basel: Helbing und Lichtenhahn Verlag 1969, s. 451).
Majetková podstata neziskovej organizácie (analyzovaná pod 1.8) hovorí
jednoznačne v prospech jej nadačného chápania. Osobný prvok (členovia správnej rady)
analyzovaný pod 1.9 síce vykazuje aj niektoré známky korporatívneho charakteru, nemožno
ho však ponímať ako konštitutívny prvok kreujúci v plnom rozsahu samotnú podstatu
a právnu osobnosť neziskovej organizácie. Ide skôr iba o nevyhnutný organizačný prvok
zabezpečujúci činnosť neziskovej organizácie v rámcoch daných zákonom a štatútom
vydaným zakladateľmi.
1.11 Ústavný súd tak dospel k záveru, že neziskové organizácie v podmienkach
súčasnej právnej úpravy nie sú výrazom realizácie združovacieho práva podľa čl. 29 ústavy.
Zmyslom zákona o neziskových organizáciách totiž nie je kreácia legálnej platformy
pre slobodné združovanie fyzických osôb a právnických osôb, ale výlučne tvorba základne
pre poskytovanie všeobecne prospešných služieb právnickými osobami odlišnými od štátu
či od územnej samosprávy. Prioritou právnej úpravy nie je orientácia na slobodné
spoločenské zoskupovanie jednotlivcov na báze ich rovnakých alebo príbuzných záujmov,
ale zvýšenie kvality všeobecne prospešných služieb na pozadí fungujúceho konkurenčného
prostredia.
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Religionsgemeinschaft der Zeugen
Jehovas v. Rakúsko (bod 62) zdôraznil, že jedným z najdôležitejších aspektov slobody
združovania podľa čl. 11 dohovoru je možnosť založiť právnu bytosť (legal entity) na účely
kolektívneho konania na poli spoločných záujmov. Podľa názoru ústavného súdu takto
vymedzený cieľ musí byť v prvom rade vlastný každej zákonnej regulácii, ktorá
konkretizuje slobodu združovania v individualizovanej právnej forme. Prijatie právnej
úpravy neziskových organizácií však zjavne nemalo za prvoradý cieľ zabezpečiť právnu
subjektivitu kolektívnemu konaniu subjektov majúcich spoločné záujmy (preto môže
neziskovú organizáciu založiť napríklad aj len jeden zakladateľ). Na dosiahnutie tohto cieľa
už predsa v právnom poriadku existoval právny inštitút občianskych združení, ktorých
členmi môžu byť i právnické osoby. Prioritným a najdôležitejším zámerom zákona
o neziskových organizáciách sa stalo zabezpečenie poskytovania všeobecne prospešných
služieb na neštátnej (neverejnej), teda na súkromnej báze. Možno konštatovať, že cieľovou
skupinou právnej úpravy neziskových organizácií sú užívatelia všeobecne prospešných
služieb, nie tí, ktorí neziskové organizácie zakladajú, prípadne sa na ich činnosti podieľajú.
Predmetná právna regulácia je tak adresovaná subjektom, ktorých ambíciou v žiadnom
prípade nie je prezentovať spoločné záujmy prostredníctvom zjednocujúcej legálnej
inštitucionalizácie. Formovanie majetkového a v bode 1.9 popísaného „čiastočného“
personálneho substrátu je tak len prostriedkom na dosiahnutie uvedeného prvoradého cieľa
zákona o neziskových organizáciách, ktorý nie je spojený s úmyslom zákonodarcu
poskytnúť fyzickým osobám a právnickým osobám legálnu platformu pre ich slobodné
združovanie.
Keďže teda postavenie neziskových organizácií nesúvisí so základným právom podľa
čl. 29 ods. 1 ústavy, nemôžu tieto právnické osoby požívať ani ochranu zahrnutú v čl. 29
ods. 4 ústavy a v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy. V tejto časti preto ústavný súd návrhu
navrhovateľov nevyhovel.
C. K namietanému nesúladu § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti s čl. 29 ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13
ods. 4 ústavy
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je nezávislý, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 29 ods. 4 ústavy politické strany a politické hnutia, ako aj spolky,
spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.
Podľa § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti nezisková
organizácia, ktorá vznikla zlúčením alebo splynutím viacerých neziskových organizácií,
z ktorých aspoň jedna bola neziskovou organizáciou založenou štátom a vklad štátu do tejto
neziskovej organizácie založenej štátom presahuje polovicu všetkých vkladov zakladateľov
a spoluzakladateľov do neziskových organizácií, ktoré boli zlúčené alebo splynuli, sa
na účely tohto zákona považuje za neziskovú organizáciu založenú štátom.
Predmetom kritiky navrhovateľov je zákonná fikcia neziskovej organizácie založenej
štátom. Tá v prvom rade porušuje požiadavku oddelenosti dotknutých neziskových
organizácií od štátu (čl. 29 ods. 4 ústavy), a to na podklade argumentov, ktorými
navrhovatelia zdôvodnili tvrdené porušenie čl. 29 ods. 4 ústavy ustanoveniami § 100b ods. 2
a § 100c ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Navrhovatelia nevidia
„žiaden verejný záujem a žiadne odôvodnenie nevyhnutnosti takéhoto zásahu do základných
práv dotknutých subjektov, ako ani žiaden legitímny cieľ, ktorý by sa mal zásahom
dosiahnuť a sú nútení konštatovať, že ustanovenie § 100b ods. 4... predstavuje neprimeraný
zásah do vnútorných pomerov neziskových organizácií a do princípu rovnosti v obsahu
vlastníckeho práva ich zakladateľov v (ne)prospech jedného z nich.“.
Zároveň navrhovatelia podčiarkujú, že z gramatického výkladu napadnutého
ustanovenia jasne vyplýva, že za podmienok v ňom uvedených „zakladá status neziskovej
organizácie založenej štátom vo vzťahu ku všetkým, aj v minulosti transformovaným
neziskovým organizáciám, ktorých jedným zo zakladateľov bol s aspoň polovičným vkladom
štát“. Nový právny následok plynúci z § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti "adresáti práva nemohli v čase vykonania transformácie poznať“, preto
napadnuté ustanovenie „vo svojich dôsledkoch prisudzuje skorším právnym úkonom taký
následok, ktorý vtedy platné právo s týmto úkonom nespájalo a tým sa dostáva do rozporu
s čl. 1 ods. 1 ústavy ako ustanovením, v ktorom je obsiahnutý zákaz retroaktivity ako jeden
zo sťažňových princípov právneho štátu“.
1. Ústavný súd považuje za potrebné najprv sa zaoberať námietkou spätnej účinnosti
namietanej právnej normy.
1.1 V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je
Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu
neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov
v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych
predpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony,
a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver,
že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie minulosti.
V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka na ich bezrozpornosť,
ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii,
že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom
budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti
vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé
subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe,
kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc
posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné s vylúčením ochrany nimi riadne
nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou)
(PL. ÚS 36/95).
Vo svojej stabilizovanej rozhodovacej praxi ústavný súd rozlišuje medzi pravou
a nepravou retroaktivitou.
Pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva
oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr. PL. ÚS 37/99),
alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých
minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností) (PL. ÚS 28/00).
Za nepravú retroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára
žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie
právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže
dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich
uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové
podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne
však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne
následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00).
1.2 Podľa názoru ústavného súdu predstavuje napadnutý § 100b ods. 4 zákona
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti prípad nepravej retroaktivity. Preskúmavané
ustanovenie sa totiž zjavne dotýka právnych vzťahov, ktoré síce boli založené v minulosti
(zlúčením alebo splynutím neziskových organizácií, z ktorých aspoň v jednej sa štát ako
spoluzakladateľ podieľal na majetkových vkladoch nadpolovičnou väčšinou), avšak tieto
právne vzťahy v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 8/2010 Z. z. neboli právne uzavreté,
pretože § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti zreteľne mieri
na neziskové organizácie právne existujúce v čase nadobudnutia jeho účinnosti. Časová
pôsobnosť namietanej právnej normy teda nie je rozšírená na obdobie, keď ešte nebola
účinná (to by bol prípad pravej retroaktivity), ale na existujúce neziskové organizácie
vzniknuté v minulosti zlúčením alebo splynutím sa vzťahuje až odo dňa nadobudnutia
svojej účinnosti (nepravá retroaktivita).
1.3 Nielen pravú retroaktivitu, ale aj retroaktivitu nepravú považuje ústavný súd
za neštandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov. Ústavný súd už tiež vyslovil, že
zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových
(existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade musí preukázať závažné dôvody
všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu
spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu
(PL. ÚS 3/00).
Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny, ktorá má charakter
nepravej retrokativity, treba brať do úvahy, či v konkrétnych okolnostiach posudzovaného
prípadu dôjde prijatím novej právnej úpravy zároveň aj k výraznému zhoršeniu doterajšej
právnej pozície dotknutých osôb (či už fyzických, alebo právnických), pretože v takomto
prípade je nová právna úprava minimálne v napätí s princípom ochrany legitímnych
očakávaní. Pravá retroaktivita je v porovnaní s retroaktivitou nepravou extrémnym zásahom
do princípu právnej istoty. Nepravá retroaktivita môže ale tiež ústavne relevantným
spôsobom zasiahnuť do právnej istoty, resp. do legitímnych očakávaní dotknutých
subjektov práva. V tejto súvislosti pôsobí inšpiratívne napr. právny názor Ústavného súdu
Slovinskej republiky, podľa ktorého princíp právnej istoty ako komponent právneho štátu
znamená, že v špecifických okolnostiach nesmie byť arbitrárne, bez adekvátneho verejného
záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca (rozhodnutie Ústavného súdu
Slovinska, U-I-86/96, časť B.-I., bod 6; dostupné na internete: www.us-ri.si) (PL. ÚS 3/09).
Za rovnako relevantný treba v posudzovanom kontexte považovať aj právny názor
ústavného súdu, podľa ktorého z pohľadu retroaktivity právnych noriem je podstatnou
otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala
rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať (PL. ÚS 38/99). Súčasne
vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/09 ústavný súd zdôraznil, že na legitímne očakávania je
nevyhnutné nazerať aj v kontexte generálneho princípu právneho štátu fixovaného v čl. 1
ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99,
PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.).
Ústavný súd v tejto súvislosti už vyslovil (PL. ÚS 12/05), že v súlade s tendenciami
príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu
právnej istoty ochrane aj tzv. legitímne očakávanie (legitimate expectation, der
Vertrauensschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná
retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským
zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti
právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva
konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia
verejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom. Všeobecný princíp
právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý
systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu
do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je
povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna
istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež
trvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej
moci, parlament z toho nevynímajúc (PL. ÚS 16/06, m. m. tiež PL. ÚS 12/05).
1.4 Nepravá retroaktivita obsiahnutá v ustanovení § 100b ods. 4 zákona
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti mení pro futuro právne postavenie neziskových
organizácií, ktoré vznikli spôsobom popísaným v napadnutom ustanovení. Vzhľadom na to,
že tieto neziskové organizácie sa ex lege považujú od 1. februára 2010 za neziskové
organizácie založené štátom, budú členov ich správnych rád kreovať zakladatelia (§ 100b
ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti), ktorí členov správnych rád môžu
aj odvolať (§ 100b ods. 3 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). O zrušení,
zlúčení, splynutí alebo rozdelení neziskovej organizácie založenej štátom bude môcť
správna rada rozhodnúť len po predchádzajúcom súhlase ministerstva zdravotníctva (§ 100b
ods. 5 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Pri zrušení a zániku neziskovej
organizácie založenej štátom je likvidátor povinný vrátiť prioritný majetok do vlastníctva
štátu do správy ministerstva zdravotníctva za hodnotu tohto majetku zistenú v účtovníctve
ku dňu zrušenia neziskovej organizácie založenej štátom (§ 100b ods. 6 zákona
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Pri zrušení neziskovej organizácie založenej
štátom likvidáciou majú zakladatelia nárok na podiel na likvidačnom zostatku, a to
v závislosti od hodnoty vloženého majetku (§ 100b ods. 6 zákona o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti). Nemožno opomenúť, že vzhľadom na znenie druhej vety § 31
ods. 3 zákona o neziskových organizáciách si neziskové organizácie založené štátom
na nakladanie s nehnuteľným majetkom, ktorý vložil štát ako zakladateľ alebo
spoluzakladateľ do neziskovej organizácie (neskôr zaniknutej splynutím alebo zlúčením)
a nejde o prioritný majetok, musia vyžiadať predchádzajúci písomný súhlas zakladateľa
alebo spoluzakladateľa, ktorým je štát. Inak právne úkony týkajúce sa nehnuteľného
majetku nebudú platné.
Neziskové organizácie, ktoré v minulosti vznikli za podmienok upravených v § 100b
ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti tak od 1. februára 2010 podliehajú
prísnejším pravidlám fungovania, a to predovšetkým vo sfére majetkových dispozícií. Nová
právna úprava sa tak vyznačuje obmedzeniami, ktoré v čase svojho vzniku uvedená skupina
neziskových organizácií nemohla poznať a ku ktorým došlo zmenou pravidiel, na ktoré sa
dotknuté neziskové organizácie spoliehali.
Dôvod analyzovanej zmeny právnej úpravy možno implicitne z dôvodovej správy
k zákonu č. 8/2010 Z. z. identifikovať ako snahu o posilnenie kontrolných mechanizmov pri
hospodárení neziskových organizácií s majetkom, ktorý štát vložil do neziskových
organizácií zabezpečujúcich poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
Na tomto mieste ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že nespochybňuje právo
zákonodarcu regulovať spoločenské vzťahy spôsobom, ktorý on považuje za želaný. Aj
zákonodarca však pri tvorbe takejto regulácie musí dbať na požiadavku primeranosti zásahu
do ústavou chránenej individuálnej sféry jednotlivca. Inak je jeho rozhodnutie výrazom
svojvôle, ktorá je v právnom štáte neprípustná.
Je celkom logické a prirodzené, že štátu ako (spolu)zakladateľovi realizujúcemu
majetkový vklad do neziskovej organizácie právna úprava určité oprávnenia „zásahového“
charakteru priznáva. Uvedené oprávnenia účinné pred 1. februárom 2010 však rešpektovali
spravodlivú rovnováhu medzi oprávneniami štátu ako zakladateľa neziskovej organizácie
a právom konštruovanou samostatnosťou neziskovej organizácie. Inými slovami,
aj keď zákon o neziskových organizáciách umožňoval zakladateľovi určitými prostriedkami
ovplyvňovať činnosť neziskovej organizácie (využitie zákonom vymedzeného voľného
priestoru pri tvorbe obsahu zakladajúcej listiny, štatútu, i obsah rozhodnutia o transformácii
podľa transformačného zákona), tieto prostriedky nenarúšali samostatnosť neziskovej
organizácie nad mieru, ktorú fakt majetkového vkladu zakladateľa vyžaduje a umožňuje.
Dôvodom ich primeranosti bola predovšetkým skutočnosť, že uvedené prostriedky sa
realizovali v čase, keď ešte nezisková organizácia ako právne samostatný subjekt
neexistovala.
Ústavný súd už v bode A. tejto časti odôvodnenia vysvetlil, prečo definovaný dôvod
nepovažuje za primeraný z hľadiska obmedzenia zavedeného v § 31 ods. 3 zákona
o neziskových organizáciách, a identický postoj založený na rovnakých dôvodoch zaujíma
aj v relácii k narušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní ustanovením § 100b ods. 4
zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Navyše, v prípade tohto ustanovenia je
jeho neprimeranosť zvýraznená aj skutočnosťou, že bez vôle štátu ako (spolu)zakladateľa
niektorej zo zlúčených alebo splynuvších neziskových organizácií sa nezisková organizácia
založená štátom už od 1. februára 2010 nemôže rozdeliť a eliminovať tak ako samostatný
právny subjekt prejavom vlastnej vôle sprísnené podmienky týkajúce sa jej činnosti. Platí to
dokonca aj v tom prípade, ak nezisková organizácia založená štátom, ktorá vznikla
spôsobom predpokladaným v hypotéze § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, v dôsledku spojenia majetkových podstát pri zlúčení alebo splynutí jej
právnych predchodcov nevykazuje väčšinový podiel štátu na majetku tvorenom súhrnom
vkladov zakladateľov neziskových organizácií, ktoré v minulosti zanikli zlúčením alebo
splynutím.
Na základe analýzy § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti
dospel ústavný súd s prihliadnutím na svoju stabilizovanú judikatúru k záveru, že toto
ustanovenie v jeho systematických súvislostiach predstavuje náhlu a neočakávanú zmenu
pravidiel fungovania dotknutých neziskových organizácií, a to predovšetkým zavedením
niektorých obmedzení pri majetkových dispozíciách, čím došlo k zhoršeniu ich postavenia
spôsobom neprimeraným sledovanému cieľu [zvýšenie kontroly pri hospodárení
s majetkom vloženým štátom ako (spolu)zakladateľom]. Tým sa napadnuté ustanovenie
dostáva do rozporu s princípom právnej istoty zakotveným v čl. 1 ods. 1 ústavy.
2. Keďže zhoršenie právnej pozície dotknutých neziskových organizácií sa týka
predovšetkým oblasti ich autonómie pri hospodárení s majetkom tvoriacim ich vlastníctvo
a ústavne neakceptovateľným spôsobom boli zasiahnuté ich legitímne očakávania týkajúce
sa predovšetkým oprávnení pri nakladaní s majetkom (vyplýva to z významu postavenia
správnej rady pri majetkových dispozíciách), ústavný súd konštatuje, že § 100b ods. 4
zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti predstavujúci formálno-právny základ
neprípustných obmedzení sa dostáva aj do rozporu s čl. 20 ods. 1 ústavy. Aj § 100b ods. 4
zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti tvorí totiž jednotu s § 31 ods. 3 zákona
o neziskových organizáciách, a tým aj ťažisko konceptu zákona č. 8/2010 Z. z., ktorý bol
charakterizovaný snahou podriadiť nakladanie s vymedzenou časťou majetkového substrátu
neziskových organizácií priamej kontrole zo strany štátu na účely vyššej miery kontroly.
Už v bode A tejto časti odôvodnenia ústavný súd konštatoval neprimeranosť
obmedzenia samostatnosti neziskových organizácií pri nakladaní s časťou ich nehnuteľného
majetku vo vzťahu k zamýšľanému cieľu. Ustanovenie § 100b ods. 4 zákona
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti tak v nerozlučnej spätosti s § 31 ods. 3 druhou
vetou zákona o neziskových organizáciách atakuje ústavou chránenú kvalitu vlastníckeho
práva, keď narúša samostatnosť neziskových organizácií pri rozhodovaní o využití ich
majetku.
3. Navrhovatelia namietali nesúlad § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti s čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého
pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.
Zmysel práva je synonymným pomenovaním pre jeho účel a cieľ, ktorým sa sleduje
dôvod, že to dané právo sa v právnom poriadku konštruovalo a deklarovalo. Za jeho
podstatu možno označiť to, na akých základoch je založené. Súlad obmedzenia základného
práva alebo slobody vo vzťahu k týmto dvom podmienkam má byť splnený súčasne
(PL. ÚS 15/06).
Konflikt práva sa v právnom štáte rieši prostredníctvom požiadavky spravodlivej
rovnováhy, ktorá sa na rozhraní protikladných práv má nastoliť tak, aby ani jedno
z konfliktných práv nebolo nadmerne obmedzené kvôli inému právu. Požiadavka
spravodlivej rovnováhy je súčasťou opatrení slúžiacich pri obmedzení práva na splnenie
ústavnej podmienky "dbať na podstatu a zmysel" obmedzovaného práva (Drgonec, J:
Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín: Heuréka 2004, s. 111).
Keďže ústavný súd konštatoval, že vlastnícke právo, ale aj právna istota neziskových
organizácií dotknutých zákonom č. 8/2010 Z. z. boli nadmerne obmedzené, zákonodarca
pri vyžití svojej zákonodarnej právomoci nerešpektoval požiadavku spravodlivej rovnováhy
vo vzťahu k základnému právu vlastniť majetok a k právnej istote u vymedzenej skupiny
neziskových organizácií. Preto sa ustanovenie § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti dostalo aj do rozporu s čl. 13 ods. 4 ústavy.
4. Ústavný súd nevyhovel tej časti návrhu, ktorým navrhovatelia namietali nesúlad
§ 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti s čl. 29 ods. 4 ústavy.
Dôvodom je v bode B tejto časti odôvodnenia objasnený záver, podľa ktorého neziskové
organizácie nie sú výrazom realizácie združovacieho práva podľa čl. 29 ods. 1 ústavy,
a preto nemôžu ani požívať ochranu podľa čl. 29 ods. 4 ústavy.
D. K namietanému nesúladu § 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti s čl. 20 ods. 4 ústavy
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa § 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti až
do začiatku plynutia funkčného obdobia nových členov správnych rád neziskových
organizácií založených štátom podľa odseku 1 možno nakladať s majetkom týchto
neziskových organizácií založených štátom len na účel poskytovania zdravotnej
starostlivosti.
Navrhovatelia tvrdia, že zákonný zákaz nakladania s majetkom neziskových
organizácií založených štátom (s výnimkou nakladania na účel poskytovania zdravotnej
starostlivosti) až do začiatku plynutia funkčného obdobia nových členov správnych rád
podľa § 100c ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (ide o časový úsek
od 1. februára 2010, keď predmetná právna norma nadobudla účinnosť, do vymenovania
nových členov správnych rád) predstavuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva
neziskových organizácií založených štátom, ktoré musí spĺňať podmienky podľa čl. 20
ods. 4 ústavy. Súčasne sú navrhovatelia toho názoru, že uvedené obmedzenie nespĺňa
ústavné požiadavky nevyhnutnej miery a primeranej náhrady.
1. Ústavný súd sa už súladom právnych predpisov s čl. 20 ods. 4 ústavy viackrát
zaoberal, preto v tomto prípade je možné oprieť sa o dostatočne stabilizovanú judikatúru.
Článok 20 ods. 4 ústavy treba považovať za ústavnú direktívu pre zákonodarcu, ktorý
prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke
právo (PL. ÚS 36/95). V nadväznosti na to ústavný súd judikoval, že čl. 20 ods. 4 ústavy
predpokladá existenciu zákona, na základe ktorého je možné uskutočniť vyvlastnenie alebo
nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo
nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (ako to napríklad
umožňuje čl. 14 ods. 3 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949
v znení neskorších predpisov: „Vyvlastnenie... sa smie uskutočniť len zákonom alebo
na základe zákona, ktorý upraví spôsob a rozsah odškodnenia.“), ale na základe zákona.
Z uvedeného vyplýva, že národná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán
Slovenskej republiky nie je v zmysle ústavy oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo
nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 ústavy však určuje, že k vyvlastneniu,
prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe
zákona. Prvou požiadavkou zákona (s existenciou ktorého ráta čl. 20 ods. 4 ústavy) je preto
určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva. Ďalšími ústavou určenými požiadavkami na takýto zákon je, že k vyvlastneniu alebo
nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné siahnuť len vo verejnom záujme,
v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu (PL. ÚS 4/00). Takýmito zákonmi v právnom
poriadku Slovenskej republiky je zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. K porušeniu (možnému porušeniu)
čl. 20 ods. 4 ústavy by preto mohlo dôjsť len vtedy, ak takýto zákon národnej rady nespĺňa
podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré z nich) (PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 4/00).
Následne ku vzťahu čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy ústavný súd uviedol, že ústava
vymedzuje rozličnú funkciu zákonov národnej rady vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4.
Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 ústavy je národná rada oprávnená zákonom priamo
stanoviť obsah vlastníckeho práva, a to rovnaký pre všetkých vlastníkov (v súlade s čl. 12
ods. 2 ústavy), čl. 20 ods. 4 ústavy ukladá zákonu národnej rady inú úlohu. V rámci zákona,
existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, nejde už o stanovenie zákonného
obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva,
t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva, zákonný obsah
ktorého zákonodarca už stanovil na základe čl. 20 ods. 1 ústavy. Úlohou zákona
predpokladaného čl. 20 ods. 4 ústavy je preto umožniť, aby oprávnený orgán zasiahol
do výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za podmienok určených zákonom.
K tomuto zásahu však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j. príslušný
orgán štátnej správy (PL. ÚS 38/95).
Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 38/95 uzavrel, že režimu čl. 20 ods. 4 ústavy
nepodlieha zákon určujúci zákonný obsah vlastníckeho práva (buď za rešpektovania, alebo
porušenia príkazu ústavnej normy uvedenej v čl. 20 ods. 1 ústavy). Je to tak tiež preto, že
zákon, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, má za cieľ priamo zasiahnuť až
do výkonu, resp. uplatňovania vlastníckeho práva (vyvlastnením alebo núteným
obmedzením) jedine v rámci a v rozsahu už predtým určeného zákonného obsahu
vlastníckeho práva.
Definovaný postoj potvrdil ústavný súd napríklad aj vo veci sp. zn. PL. ÚS 22/06
konštatujúc, že nútené obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy
predstavujú individuálny selektívny zásah do postavenia konkrétneho vlastníka. Na takýto
zásah však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j. príslušný orgán
štátnej správy formou individuálneho administratívneho aktu (rozhodnutia) (PL. ÚS 4/00).
2. Na podklade prezentovaných judikovaných názorov ústavný súd konštatuje, že
§ 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti nepredstavuje nútené
obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ale ide o právnu normu určujúcu
(hoci len dočasne) zákonný obsah vlastníckeho práva neziskových organizácií založených
štátom. Ten je v porovnaní so štandardným obsahom vlastníckeho práva (ius possidendi,
utendi, fruendi et disponendi) charakterizovaný zákazom nakladania s majetkom
neziskových organizácií založených štátom na iný účel, než je poskytovanie zdravotnej
starostlivosti.
Napadnutú právnu normu je tak podľa názoru ústavného súdu možné podrobiť
meritórnemu testu ústavnosti len v súvislosti s otázkou jeho súladu s čl. 20 ods. 1 ústavy,
nie s čl. 20 ods. 4 ústavy. V tejto časti preto ústavný súd z dôvodu nedostatku príčinnej
súvislosti medzi § 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a čl. 20
ods. 4 ústavy návrhu navrhovateľov nevyhovel.
IV.
Z dôvodov uvedených v časti III tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky stráca § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách a § 100b
ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti účinnosť. Ak národná rada
neuvedie tieto ustanovenia do súladu s ústavou, strácajú po šiestich mesiacoch
od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011