Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 11/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2011

v pléne zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa,

Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 43 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky, zastúpených doc. JUDr. R. P., PhD., P., spol. s r. o., B., na začatie

konania podľa o súlade

o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné

služby v znení s ,

ods. 2 a § 100c ods. 1 v časti „Doterajšie funkčné obdobie členov správnych rád

neziskových organizácií založených štátom končí 28. februára 2010. Zakladatelia

neziskových organizácií založených štátom vymenujú nových členov správnych rád týchto

neziskových organizácií tak, aby ich funkčné obdobie začalo plynúť od 1. marca 2010.“

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých

s

v spojení s ,

Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení s a

v spojení s a a zákona

č. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení s takto

rozhodol:

1. Ustanovenie o neziskových organizáciách

poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení n i e j e v súlade

s .

2. Ustanovenie o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve

a o zmene a doplnení niektorých n i e j e v súlade

s a s v spojení s

Slovenskej republiky.

3. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 43 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") bol 22. marca

2010 doručený návrh skupiny 43 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovatelia“) na začatie konania podľa Slovenskej

republiky (ďalej len "ústava") o súlade o neziskových

organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení

(ďalej len „zákon o neziskových organizáciách“) s , a

§ 100c ods. 1 v časti „Doterajšie funkčné obdobie členov správnych rád neziskových

organizácií založených štátom končí 28. februára 2010. Zakladatelia neziskových

organizácií založených štátom vymenujú nových členov správnych rád týchto neziskových

organizácií tak, aby ich funkčné obdobie začalo plynúť od 1. marca 2010.“ zákona

č. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti“) s v spojení s , zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti s a v spojení

s a a zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti s .

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania k záveru

o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave a v zákone

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), a preto uznesením č. k. -16

z 9. júna 2010 prijal uvedený návrh na ďalšie konanie.

Nesúlad zákona o neziskových organizáciách s vidia

navrhovatelia v nerovnosti zákonného obsahu vlastníckeho práva, ktorú predmetné zákonné

ustanovenie nastoľuje. S poukazom na judikatúru ústavného súdu (,

, a ) zdôrazňujú, že „oprávnenie vlastníkov držať,

užívať a nakladať s druhovo rovnakou vecou musí byť predmetom zákonnej ochrany

v rovnakej kvalite a rozsahu. Inými slovami, oprávnenie jedného vlastníka držať, užívať

a nakladať s vecou, ktorá je rovnakého druhu ako vec, patriaca inému vlastníkovi, nesmie

byť podrobené výhodnejším alebo menej výhodným zákonným podmienkam, než aké sa

vzťahujú na tohto iného vlastníka. V kontexte predmetu tohto konania je podstatné najmä

to, že osoba vlastníka nie je v zmysle prípustným kritériom rozlišovania v obsahu

vlastníckeho práva. Presne takéto rozlišovanie a takúto nerovnosť výlučne na základe osoby

vlastníka však napadnutá zákonná úprava zavádza.

Nezisková organizácia je autonómnym subjektom práv a povinností, má vlastnú

právnu subjektivitu a bez ohľadu na osoby zakladateľov a predmet činnosti je

per definitionem oddelená od štátu, žije vlastným faktickým, ale aj právnym životom.

Je nepochybné, že druhovo odlišné typy právnických osôb môžu podliehať odlišným právam

a povinnostiam. Je však rovnako nepochybné, že druhovo totožné typy právnických osôb

musia podliehať rovnakým právam a povinnostiam. Inak povedané, rozsah vlastníckych

práv obchodných spoločností nemusí byť vždy totožný s rozsahom vlastníckych práv

nadácií, rovnako ako rozsah vlastníckych práv štátnych príspevkových organizácií nemusí

byť vždy totožný s rozsahom vlastníckych práv neziskových organizácií. Rozsah

vlastníckeho práva jedného typu právnických osôb (v danom prípade neziskových

organizácií) však jednoducho musí byť rovnaký.

Nezisková organizácia, ktorú založil alebo spoluzaložil štát, podlieha takým

obmedzeniam v nakladaní so svojim majetkom, t. j. v obsahu svojho vlastníckeho práva,

akým iné právnické osoby rovnakého typu nepodliehajú. Inými slovami, zákonodarca

napadnutým ustanovením zavádza nerovnosť v obsahu vlastníckeho práva k druhovo

rovnakej veci, a to práve a len na základe právnej povahy osoby zakladateľa, resp.

spoluzakladateľa neziskovej organizácie. Takáto nerovnosť je prima facie v rozpore s čl. 20

ods. 1 , ktorý postuluje rovnosť v obsahu vlastníckeho práva a formách vlastníctva.

Svojvoľnosť tohto rozlišovania v rozsahu a kvalite ochrany vlastníckeho práva

najlepšie dokumentuje porovnanie s predchádzajúcou zákonnou úpravou. Tá takisto

zakotvovala isté obmedzenia pre neziskové organizácie v nakladaní s tzv. prioritným

majetkom. Práve v tomto prípade sa však nerovnosť v zákonnom vymedzení obsahu

vlastníckeho práva opierala o vecne relevantný a preto legitímny dôvod rozlišovania,

in concreto o účel, na ktorý má prioritný majetok slúžiť. Inými slovami, účelové obmedzenia

v nakladaní s prioritným majetkom tu pôsobili v logickej súhre s faktom, že tento majetok

bol určený za prioritný práve vo väzbe na výlučnosť účelov, ktorým môže a má slúžiť.

Napadnuté zmeny tejto úpravy rezignujú na akýkoľvek vecne konotovaný účel

a za referenčnú kategóriu rozlišovania berú práve a len osobu (spolu)zakladateľa

neziskovej organizácie. Podľa názoru navrhovateľov je zrejmé, že obmedziť právnickú

osobu v nakladaní s jej majetkom len z dôvodu právnej povahy jedného z jej

spoluzakladateľov znamená vymedziť zákonný obsah vlastníckeho práva v rozpore

s princípom rovnosti, ergo spôsobom, ktorý výslovne vylučuje.“.

Vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu § 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti navrhovatelia dôvodia tvrdením, že v danom prípade ide o nútené

obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré „je v zmysle prípustné len

pri splnení štyroch podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne: zákonný základ,

nevyhnutná miera, verejný záujem, primeraná náhrada... Aj v prípade, ak by sme okrem

zákonného základu priznali napadnutému ustanoveniu i sledovanie verejného záujmu,

zvyšné dve podmienky zákonodarca nerešpektoval. Po prvé, obmedzenie sa netýka oba

prioritného majetku, ktorý je účelovo určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ale

všetkého majetku neziskovej organizácie. Po druhé, obmedzenie platí na všetok majetok

nielen bez ohľadu na jeho účelové určenie, ale aj bez ohľadu na to, či ide o majetok

hnuteľný alebo nehnuteľný. Až do doby, než začne plynúť funkčné obdobie nových členov

správnych rád, je teda nezisková organizácia nútene obmedzená v nakladaní so všetkým

majetkom, ktorý jej patrí, vrátane hnuteľných vecí, finančných prostriedkov, majetkových

práv a tak podobne. Takýto rozsah obmedzenia podľa názoru navrhovateľov nespĺňa

podmienku nevyhnutnej miery.“.

S poukazom na ustálený právny názor ústavného súdu () podľa

navrhovateľov bolo možné verejný záujem sledovaný zákonodarcom prijatím § 100c ods. 2

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti „dosiahnuť menej intenzívnejším

zásahom do vlastníckeho práva než tým, ktorý zvolil zákonodarca v napadnutých

ustanoveniach“. V tejto súvislosti navrhovatelia tvrdia, že menej intenzívnym zásahom bol

postup „podľa právnej úpravy upravujúcej transformáciu bývalých rozpočtových

a príspevkových organizácií na neziskové organizácie (postup podľa

Z. z.)“. Ďalej navrhovatelia tvrdia, že „ešte zjavnejšou je absencia akejkoľvek náhrady,

ktorú za obmedzenie vlastníckeho práva predpisuje. V skratke, neziskové organizácie

sú zákonom obmedzené v nakladaní so všetkým svojim majetkom, a to v miere podstatne

vyššej, než aká je pre realizáciu verejného záujmu nevyhnutná, a zároveň bez toho, aby im

za toto obmedzenie bola priznaná vôbec nejaká náhrada.“.

Ustanovenie § 100b ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti nie je

podľa navrhovateľov v súlade s požiadavkou oddelenosti spolkov a iných združení od štátu,

pretože „odhliadnuc od toho, že štát si napadnutým ustanovením zabezpečuje neprimerane

dominantné postavenie (možnosť voľby všetkých členov správnej rady na úkor iných

spoluzakladateľov), činí tak spôsobom, ktorý garantovanú regulačnú autonómiu

neziskovej organizácie pri úprave vnútorných pomerov zbavuje akéhokoľvek obsahu

významu“.

Podľa navrhovateľov „ak by aj takéto obmedzenie členskej samosprávy sledovalo

nejaký legitímny cieľ, prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil, je celkom neprimeraný.

Primeranosť obmedzenia základného práva je totiž ex constitutione vylúčená tam, kde ide

o zásah do samej jeho podstaty. Navrhovatelia považujú za zrejmé, že priama zákonná

úprava natoľko samosprávneho prvku vnútorných pomerov neziskovej organizácie, akým sú

podrobnosti kreácie členov jej správnej rady. Zásadu oddelenosti od štátu a členskej

samosprávy úplne zbavuje významu.

Vo vzťahu k uvedenému nie je bez právneho významu ani okolnosť, že štát nielen, že

mal možnosť určiť subjektom, ktoré založil ako neziskové organizácie, inú právnu formu,

ktorá by mu umožňovala priamejšiu alebo intenzívnejšiu ingerenciu do vnútorných

pomerov; štát tiež mal a má k dispozícii také prostriedky na realizáciu svojich záujmov

v predmetných neziskových organizáciách, aké v plnom rozsahu zodpovedajú právnej

forme, ktorú pre tieto organizácie vybral. Neziskové organizácie, ktoré zakladal štát, vznikli

transformáciou z bývalých rozpočtových a príspevkových organizácií, pričom transformáciu

každej jednej z nich schvaľoval štátny orgán, konkrétne vláda SR. Rovnako vláda SR

schvaľovala tak zakladaciu listinu, ako aj štatút týchto organizácií. Práve tieto vnútorné

predpisy predstavujú primeraný a vhodný nástroj na ingerenciu štátu do vnútorných

pomerov tých organizácií, v ktorých figuruje ako zakladateľ, resp. spoluzakladateľ. Reálna

dostupnosť takýchto prostriedkov celkom jednoznačne preukazuje, že tú spoločenskú

potrebu, ktorú napadnuté ustanovenie sleduje, je možné dosiahnuť aj podstatne menej

intenzívnym zásahom do základného práva a že teda napadnuté ustanovenie obmedzuje

dotknuté základné právo nad rozsahu, prípustný podľa . V skratke, ak

ústavná zásada, tvoriaca obsah a hodnotové zázemie má mať svoj

zmysel, nástroj, ktorým je priamy legislatívny zásah do vnútorných pomerov neziskovej

organizácie, v dispozícii zákonodarcu zostať nesmie.“.

Ustanovenie § 100c ods. 1 druhej a tretej vety zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti podľa navrhovateľov zasahuje „do vnútorných pomerov neziskovej

organizácie a priamo zákonom upravujú výkon kreačnej pôsobnosti príslušných orgánov.

Ide o zásah, ktorý je bez ďalšieho bezprostredným zásahom orgánu štátu do základného

práva neziskovej organizácie podľa . Tieto prechodné ustanovenia

zasahujú podľa navrhovateľov do predmetného základného práva prinajmenšom v rovnakej

miere, ako ustanovenia vyššie napadnutého § 100b ods. 2, pričom v oboch prípadoch ide

o zásah nerešpektujúci zásadu proporcionality.“.

Navrhovatelia poukazujú na neurčitosť dôvodovej správy k predmetnému

napadnutému ustanoveniu (dôvodom je potreba vyššej miery kontroly chodu organizácie

zo strany zakladateľov) a súčasne zastávajú názor, že „potreba kontroly a ingerencie ...

neobstojí ako dôvod legitimizujúci takýto zásah, keďže nastavenie kontrolných

mechanizmov ako aj možnosti zakladateľov vplývať na chod neziskovej organizácie

upravuje už doterajší ... Inými slovami, medzi ukončením funkčného

obdobia členov správnej rady priamo zákonom a kontrolou neziskovej organizácie zo strany

jej (spolu)zakladateľa nie je vôbec taká súvislosť, aká by daný zásah do vnútorných

pomerov neziskovej organizácie mohla opodstatniť. Navrhovatelia zastávajú názor, že ak by

aj existoval nejaký verejný záujem na realizácii zákonom predpokladaných hmotnoprávnych

zmien, skončenie funkčného obdobia členov správnej rady priamo zákonom určite nie je

primeraným prostriedkom realizácie takéhoto cieľa. Predmetné opatrenie by mohlo mať

opodstatnenie vo výnimočnej situácii, ak by absencia priameho zákonného zásahu

do trvania funkčného obdobia členov správnej rady mohla priamo a konkrétne ohroziť onen

nejaký konkrétny verejný záujem. Takáto hrozba tu podľa navrhovateľov vonkoncom

neexistuje.

Napadnuté prechodné ustanovenie § 100c ods. 1 z povahy veci nemôže sledovať

dosiahnutie rovnosti pri strete právnych úprav, pretože ten zakladateľ, v prospech ktorého

predmetné ustanovenie slúži (štát) jednak (i) mal v neziskových organizáciách rovnaké

postavenie ako každý iný zakladateľ s porovnateľným vkladom a predovšetkým (ii) bol už

pri vytváraní neziskovej organizácie privilegovaný v tom, že mal priamy vplyv

na schvaľovanie procesu transformácie a samotnú kreáciu neziskovej organizácie. Štát mal

v rukách rozhodnutie o tom, ako budú pomery v príslušných neziskových organizáciách

usporiadané a preto je zrejmé, že nebol a nemohol byť v nerovnom postavení, ktoré by nová

právna úprava mala napraviť a v prospech ktorého by prechodné ustanovenie malo

pôsobiť. Naopak, predmetné ustanovenie zásadne zasahuje do princípu právnej istoty a

dôvery adresátov práva v zachovanie stability právnych vzťahov a účinkov skôr prijatých

rozhodnutí o menovaní členov správnej rady.

Na základe vyššie uvedeného zastávajú navrhovatelia názor, že ustanovenie § 100c

ods. 1 predstavuje priamy zásah orgánov štátu do pomerov neziskovej organizácie, ktorý

predstavuje priamy zásah orgánov štátu do pomerov neziskovej organizácie, ktorý

predstavuje priame popretie základných výsad neziskovej organizácie, medzi ktoré patrí aj

voľba vlastných orgánov. Z dôvodu absencie legitímneho cieľa, ktorý bol týmto zásahom

sledovaný, ako aj porušenia princípov proporcionality pri obmedzovaní základných práv

a pri vyvažovaní novej a starej právnej úpravy, ide o neprípustný zásah do základného

práva podľa .“.

Nakoniec navrhovatelia namietajú protiústavnosť § 100b ods. 4 zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Uvádzajú, že „ak sa zlučujú zanikajúca

nezisková organizácia, v ktorej má štát aspoň polovičný podiel na vkladoch zakladateľov

s neziskovou organizáciou v ktorej štát žiaden takýto podiel nemá, je zrejmé, že v činnosti

bude pokračovať nezisková organizácia, ktorá (i) preberie všetok majetok, t. j. majetok

pochádzajúci zo štátneho vkladu, ako aj majetok z takéhoto vkladu nepochádzajúci a ktorej

(ii) zakladateľom nebude štát, pričom (iii) aj majetok, pochádzajúci zo štátneho vkladu

zanikajúcej organizácie, sa stane majetkom pokračujúcej organizácie. Napadnuté

ustanovenie však aj takejto pokračujúcej neziskovej

organizácii dáva status neziskovej organizácie založenej štátom a vzťahuje na ňu všetky

obmedzenia, týkajúce sa nakladania so ‚štátnym vkladom' či voľby členov správnej rady –

a to napriek tomu, že štát pôsobnosť zakladateľa v skutočnosti nevykonáva a ani vykonávať

nemôže. Zlúčenie dvoch neziskových organizácií, kde v žiadnej fáze ich predchádzajúceho

právneho života nefiguroval vklad štátu, takéto konzekvencie nemá. Rozlišovacím kritériom

je teda výlučne povaha jedného zo zakladateľov, ktorý má kvalifikovanú výšku vkladu

v niektorej zo zaniknutých organizácií. Predmetné v plnom rozsahu platí aj na splynutie

neziskových organizácií.

Podľa napadnutého ustanovenia teda akákoľvek transformácia neziskovej

organizácie s 50% a väčšou účasťou štátu na jej založení bude zachovávať formou zákonnej

fikcie status neziskovej organizácie, založenej štátom a tento ďalej replikovať aj pri

všetkých budúcich transformáciách tejto neziskovej organizácie, ktorá je ‚založená štátom'

výlučne na základe fikcie. Inými slovami, štátu postačuje 50% zakladateľský vklad v

organizácii na to, aby svoj vplyv zachoval až pokým organizácia nezanikne a aby tento

vplyv nebol transformáciou dotknutý.“.

Citujúc z dôvodovej správy k napadnutému ustanoveniu navrhovatelia uvádzajú, že

„odhliadnuc od všeobecného dôvodu, spočívajúceho v potrebe kontroly a ingerencie

zakladateľov, ktorý navrhovatelia spochybnili vyššie, nevidia navrhovatelia žiaden verejný

záujem a žiadne odôvodnenie nevyhnutnosti takéhoto zásahu do základných práv

dotknutých subjektov, ako ani žiaden legitímny cieľ, ktorý by sa zásahom mal dosiahnuť a

sú nútení konštatovať, že ustanovenie predstavuje

neprimeraný zásah do vnútorných pomerov neziskových organizácií a do princípu rovnosti

v obsahu vlastníckeho práva ich zakladateľov v (ne) prospech jedného z nich.

Za osobitne dôležitú považujú navrhovatelia skutočnosť, že prechodné ustanovenia

k zmenám v neobsahujú žiadne ustanovenie, ktoré by fikciu podľa

§ 100b ods. 4 vzťahovalo len na budúce transformácie neziskových organizácií. Naopak,

z gramatického výkladu ustanovenia ‚nezisková organizácia, ktorá vznikla zlúčením alebo

splynutím... sa na účely tohto zákona považuje za neziskovú organizáciu založenú štátom'

vyplýva, že § 100b ods. 4 zakladá status neziskovej organizácie založenej štátom vo vzťahu

ku všetkým, aj v minulosti transformovaným neziskovým organizáciám, ktorých jedným

zo zakladateľov bol s aspoň polovičným vkladom štát.

Neziskové organizácie, ktoré splynuli alebo sa zlúčili pred účinnosťou napadnutého

ustanovenia, tak konali v určitej právnej situácii, kde platné právo ich konanie nespájalo sa

následkom, ktorým je vznik statusu neziskovej organizácie založenej štátom a s tým

spojenými dôsledkami pre ich vnútornú organizáciu a nakladanie s majetkom. Nové právo,

v podobe napadnutého ustanovenia, spája tieto transformácie s úplne novým právnym

dôsledkom, ktorý adresáti práva nemohli v čase vykonania transformácie poznať. Z tohto

dôvodu sa navrhovatelia považujú za zrejmé, že ustanovenie § 100b ods. 4 zákona

č. vo svojich dôsledkoch prisudzuje skorším právnym úkonom taký následok,

ktorý vtedy platné právo s týmto úkonom nespájalo a tým sa dostáva do rozporu s čl. 1

ods. 1 ako ustanovením, v ktorom je obsiahnutý zákaz retroaktivity ako jeden

zo sťažňových princípov právneho štátu.“.

Ústavný súd požiadal podľa Národnú radu

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky (ďalej len

„vláda“) o stanovisko k návrhu.

3. Národná rada vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 11. októbra 2010

uviedla, že „schválila zákon súhlasom ustanovenej potrebnej väčšiny poslancov. Zákon bol

podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky. Je na rozhodnutí Ústavného súdu, aby v súvislosti s podanými návrhmi posúdil

ústavnosť napadnutých ustanovení.“. Národná rada zároveň oznámila, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

4. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom

stanovisku doručenom ústavnému súdu 22. septembra 2010 oznámila, že „ministerstvo

spravodlivosti pripravuje do legislatívneho konania návrh novely

o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby, ktorý sa bude týkať

aj riešenia možných protiústavných problémov tohto zákona, ktoré sú v súčasnosti

predmetom konania č. . Zároveň oznamujeme, že súhlasíme s tým, aby

Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.“.

Ústavný súd zaslal 4. novembra 2010 stanoviská národnej rady i vlády právnemu

zástupcovi navrhovateľov s možnosťou vyjadriť sa k nim.

Vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľov bolo ústavnému súdu doručené

23. novembra 2011. Právny zástupca navrhovateľov v ňom uviedol, že „z vyjadrenia tak

vlády, ako aj Národnej rady SR, podľa môjho názoru prinajmenšom implicitne vyplýva

opodstatnenosť predmetného návrhu skupiny poslancov, ktorú ani jeden z týchto štátnych

orgánov nespochybnil žiadnym právne relevantným argumentom. Z uvedených dôvodov

na návrhu v plnom rozsahu zotrvávame. Zároveň oznamujem, že súhlasím s tým, aby

ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Postavenie neziskových organizácií so zreteľom na majetkovo-právny aspekt

a napadnuté ustanovenia novely

1. Inštitút neziskovej organizácie bol do právneho poriadku Slovenskej republiky

zavedený s účinnosťou od 1. augusta 1997.

Nezisková organizácia je právnická osoba založená podľa zákona o neziskových

organizáciách, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených

a pre všetkých používateľov rovnakých podmienok a ktorej zisk sa nesmie použiť

v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom

rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb (§ 2 ods. 1 zákona o neziskových

organizáciách). Všeobecne prospešné služby zákon o neziskových organizáciách

demonštratívne vypočítava v § 2 ods. 2. Nezisková organizácia vzniká dňom, keď

rozhodnutie registrového úradu (obvodný úrad v sídle kraja) o registrácii nadobudlo

právoplatnosť (§ 9 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách).

Neziskovú organizáciu môže založiť fyzická osoba, právnická osoba alebo štát, ak to

nevylučuje osobitný zákon (§ 5 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách), a to

zakladacou listinou podpísanou všetkými zakladateľmi. Neziskovú organizáciu môže

založiť aj jeden zakladateľ (§ 5 ods. 2 zákona o neziskových organizáciách).

Zakladacia listina neziskovej organizácie musí okrem iného obsahovať identifikáciu

zakladateľov, prvých členov správnej rady, dozornej rady (revízora), riaditeľa a členov

ďalšieho orgánu, ak je zriadený, peňažné vklady jednotlivých zakladateľov, nepeňažné

vklady jednotlivých zakladateľov a ich peňažnú hodnotu určenú znaleckým posudkom, ak

sú vložené (§ 6 zákona o neziskových organizáciách). Zároveň zakladacia listina môže

ustanoviť, že určitý majetok vložený pri založení nie je možné scudziť [§ 7 písm. b) zákona

o neziskových organizáciách].

Zakladateľ vydá štatút, ktorý upraví podrobnosti o organizačnej štruktúre, činnosti

a hospodárení neziskovej organizácie, pričom musí okrem iného obsahovať orgány

neziskovej organizácie a vymedzenie ich pôsobnosti, ako aj počet členov, spôsob voľby

a dĺžku funkčného obdobia správnej rady, dozornej rady (revízora) alebo ďalšieho orgánu,

ak je zriadený (§ 8 ods. 2 zákona o neziskových organizáciách).

Činnosť neziskovej organizácie zabezpečujú ex lege správna rada, riaditeľ a dozorná

rada (revízor). Ak štatút určí, môže mať nezisková organizácia aj ďalšie orgány (§ 9 zákona

o neziskových organizáciách).

Správna rada je najvyšší orgán neziskovej organizácie. Prvých členov správnej rady

vymenúva zakladateľ (§ 19 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách). Správna rada má

najmenej troch členov, ktorí za predsedu zvolia jedného z nich (§ 20 ods. 1 a § 21 ods. 1

zákona o neziskových organizáciách). Správna rada podľa § 10 ods. 2 zákona o neziskových

organizáciách najmä rozhoduje o zrušení, zlúčení, splynutí alebo rozdelení neziskovej

organizácie, volí a odvoláva riaditeľa a určuje jeho plat, volí a odvoláva členov správnej

rady, ak štatút neustanovuje inak, a volí a odvoláva členov dozornej rady (revízora),

schvaľuje právne úkony týkajúce sa nehnuteľného majetku a rozhoduje o zmenách v štatúte

s výnimkou ustanovení, ktoré si zakladateľ vyhradil v zakladateľskej zmluve. Na platné

rozhodnutie správnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny jej členov, ak tento

zákon neustanovuje inak (§ 21 ods. 4 zákona o neziskových organizáciách).

Riaditeľ je štatutárny orgán, ktorý riadi činnosť neziskovej organizácie a koná v jej

mene. Rozhoduje o všetkých záležitostiach neziskovej organizácie, ak nie sú týmto

zákonom, zakladacou listinou alebo štatútom vyhradené do pôsobnosti iných orgánov (§ 23

ods. 1 zákona o neziskových organizáciách).

Dozorná rada (revízor) je kontrolný orgán neziskovej organizácie, ktorý dohliada

na činnosť neziskovej organizácie (§ 25 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách).

Členom dozornej rady nemôže byť člen správnej rady a riaditeľ (§ 26 ods. 1 posledná veta

zákona o neziskových organizáciách).

Nezisková organizácia zabezpečuje svoju činnosť a hospodári so svojím majetkom

a môže užívať aj majetok štátu alebo majetok územnej samosprávy v súlade s osobitnými

predpismi (§ 29 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách). Majetok neziskovej

organizácie tvoria okrem iného aj vklady zakladateľov [§ 29 ods. 2 písm. a) zákona

o neziskových organizáciách]. Majetok neziskovej organizácie sa môže použiť len v súlade

s podmienkami určenými v zakladacej listine alebo v štatúte a na úhradu výdavkov

(nákladov) neziskovej organizácie. Výšku výdavkov (nákladov) neziskovej organizácie určí

správna rada každoročne v rozpočte v miere nevyhnutnej na zabezpečenie činnosti

neziskovej organizácie (§ 31 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách). Neziskovej

organizácii možno poskytnúť aj dotácie zo štátneho rozpočtu, rozpočtu štátneho fondu

a rozpočtu obce (§ 29 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách). Nezisková organizácia

môže podnikať podľa osobitných predpisov za podmienky, že touto činnosťou sa dosiahne

účelnejšie využitie jej majetku a nebude ohrozená kvalita, rozsah a dostupnosť služieb,

pre ktoré bola založená (§ 30 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách).

Kontrolu majetkových dispozícií neziskovej organizácie právna úprava zabezpečuje

povinnosťou vypracúvať výročnú správu o činnosti a hospodárení s predpísaným obsahom

(§ 34 ods. 2 zákona o neziskových organizáciách). Tá musí byť zverejnená spôsobom

určeným v štatúte, zasiela sa registrovému úradu v stanovenom termíne (§ 34 ods. 3 zákona

o neziskových organizáciách) a musí byť pre verejnosť prístupná v sídle neziskovej

organizácie (§ 34 ods. 4 zákona o neziskových organizáciách).

Pre etablovanie neziskových organizácií v slovenskom právnom prostredí mal

značný význam i o podmienkach premeny niektorých rozpočtových

organizácií a príspevkových organizácií na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne

prospešné služby (transformačný zákon) a ktorým sa mení a dopĺňa

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len

„transformačný zákon“), ktorým štát pristúpil k procesu premeny niektorých štátnych

rozpočtových organizácií a štátnych príspevkových organizácií na neziskové organizácie.

Transformácia bola dôvodovou správou k transformačnému zákonu označená ako

vhodný spôsob „zabezpečenia verejnoprospešných činností, ktoré sa dnes poskytujú

prostredníctvom organizácií vo vlastníctve štátu. ... Zmena právneho štatútu v rámci

transformácie má priniesť zrovnoprávnenie a spoluzodpovednosť štátnych a neštátnych

inštitúcií, vytvorenie zdravého konkurenčného prostredia, ako aj posilnenie demokratického

spôsobu rozhodovania o organizácii založenej na samosprávnom systéme volenej správnej

rady...“.

Transformačným zákonom sa štát zaviazal realizovať do budúcich neziskových

organizácií vzniknutých premenou majetkový vklad [§ 2 ods. 1 písm. e) transformačného

zákona]. O transformáciách individuálne rozhodovala vláda, pričom súčasťou každého

rozhodnutia o transformácii bola zakladacia listina i štatút neziskovej organizácie [§ 5 ods. 3

písm. d) a e) transformačného zákona].

V procese transformácie štát určil, ktorá časť štátneho majetku vloženého

do neziskovej organizácie bude tvoriť tzv. prioritný majetok. Prioritný majetok je určený

výlučne na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb (§ 31a ods. 1 zákona

o neziskových organizáciách). Nemožno založiť ani ho inak použiť na zabezpečenie

záväzkov neziskovej organizácie alebo tretej osoby, nemožno ho predať, darovať ani

prenechať do nájmu alebo do výpožičky (§ 31a ods. 3 zákona o neziskových organizáciách)

a nie je ani predmetom likvidácie (§ 31a ods. 4 zákona o neziskových organizáciách).

K nehnuteľnostiam, ktoré sú prioritným majetkom, vzniká v prospech štátu právo

zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností (§ 31a ods. 5

zákona o neziskových organizáciách).

2. Z rekapitulovanej právnej úpravy vyplýva, že z majetkového hľadiska sa vzťah

štátu ako zakladateľa (spoluzakladateľa) k neziskovej organizácii prejavuje na troch

úrovniach:

prostredníctvom zakladania neziskovej organizácie dovŕšeného jej vznikom,

počas existencie neziskovej organizácie

pri zániku neziskovej organizácie

K bodu a)

Zakladatelia v zakladacej listine neziskovej organizácie určujú peňažné, prípadne

nepeňažné vklady každého z nich, ak sú vložené [§ 6 písm. f) zákona o neziskových

organizáciách]. Zároveň v zakladacej listine môžu zakladatelia zakotviť, že určitý majetok

vložený pri založení nie je možné scudziť [§ 7 písm. b) zákona o neziskových

organizáciách]. Aj štatút neziskovej organizácie, ktorý vydávajú zakladatelia, upraví

podrobnosti o hospodárení neziskovej organizácie (§ 8 ods. 1 zákona o neziskových

organizáciách). Pritom je dôležité, že zakladateľmi v štatúte určené pravidlá hospodárenia

neziskovej organizácie môže správna rada po vzniku organizácie zmeniť, avšak s výnimkou

tých ustanovení, ktoré si zakladatelia vyhradili v zakladateľskej zmluve [§ 19 ods. 2 písm. i)

zákona o neziskových organizáciách].

Na základe vzniku neziskovej organizácie, má realizácia majetkového vkladu

zakladateľa za následok, že tento vklad sa stáva vlastníctvom neziskovej organizácie [§ 29

ods. 2 písm. a) zákona o neziskových organizáciách].

K bodu b)

Nezisková organizácia napriek jej názvu môže dosahovať zisk, avšak tento sa nesmie

použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť

v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb (§ 2 ods. 1 zákona

o neziskových organizáciách). Rovnako majetok neziskovej organizácie sa môže použiť len

v súlade s podmienkami určenými v zakladacej listine alebo v štatúte a na úhradu výdavkov

(nákladov) neziskovej organizácie. Výšku výdavkov (nákladov) neziskovej organizácie určí

správna rada každoročne v rozpočte v miere nevyhnutnej na zabezpečenie činnosti

neziskovej organizácie (§ 31 ods. 1 zákona o neziskových organizáciách).

K bodu c)

K zániku neziskovej organizácie dochádza na základe rozhodnutia správnej rady,

ktorá rozhoduje o zrušení, zlúčení, splynutí alebo rozdelení neziskovej organizácie [§ 19

ods. 2 písm. d) zákona o neziskových organizáciách]. Pri zániku neziskovej organizácie sa

uskutočňuje likvidácia. Výnimkou je prípad, ak majetok neziskovej organizácie prechádza

na inú neziskovú organizáciu alebo nadáciu po zlúčení alebo splynutí (§ 17 ods. 2 zákona

o neziskových organizáciách). Pri likvidácii však likvidačný zostatok môže byť prevedený

len na inú neziskovú organizáciu alebo nadáciu. Nemožno ho teda previesť na zakladateľa.

Okrem toho nemožno opomenúť, že neziskové organizácie, ktoré vznikli procesom

premeny podľa transformačného zákona, vlastnia aj prioritný majetok. Ten predstavuje časť

majetkového vkladu štátu určenú samotným štátom, ktorá podlieha podstatne prísnejším

obmedzeniam pri nakladaní, ako je to u zvyšnej časti majetkového vkladu štátu a u majetku

tvoreného vkladmi ostatných zakladateľov.

3. Predostretý model právnej úpravy a v nej konkrétne regulácie majetkovej podstaty

vzťahu štátu ako (spolu)zakladateľa k neziskovej organizácii dokazujú, že zakladateľ môže

majetkové postavenie konkrétnej neziskovej organizácie v maximálnej miere ovplyvniť

práve v procese jej zakladania dovŕšeného vznikom neziskovej organizácie. Po ukončení

tejto fázy sa možnosti zakladateľa ovplyvňovať nakladanie s majetkom neziskovej

organizácie v rovine právnej úpravy zákona o neziskových organizáciách zužujú. Etapa

zakladania neziskovej organizácie je pre vplyv zakladateľa na majetkové postavenie

neziskovej organizácie osobitne významná aj preto, lebo nastavením obsahu zakladacej

listiny a štatútu v medziach určených zákonom o neziskových organizáciách si štát (ale aj

ktorýkoľvek iný zakladateľ) môže vytvoriť solídnu základňu pre neskoršie zásahy

do majetkových dispozícií neziskovej organizácie.

Koncept, ktorý vytvára svojou konštrukciou samotný zákon o neziskových

organizáciách, má racionálny základ práve v skutočnosti, že vznik neziskovej organizácie je

výsledkom vôle jej zakladateľov, a preto je odôvodnené, že títo majú možnosť pri jej vzniku

vopred určiť niektoré (zákonom dovolené) limity jej právnej autonómie. Dokonca v prípade

neziskových organizácií vzniknutých v procese transformácie štát ako (spolu)zakladateľ

určil časť svojho majetkového vkladu za prioritný majetok podliehajúci už uvedeným

podstatne prísnejším dispozičným obmedzeniam.

Keď však už nezisková organizácia vznikne, stáva sa samostatným subjektom práva,

právnickou osobou súkromného práva, ktorej právna subjektivita by sa stala bezobsažnou,

ak by nezahŕňala potrebnú mieru samostatnosti rozhodovania okrem iného aj v majetkových

veciach. Dôvodová správa k transformačnému zákonu doslovne uvádza, že „pozícia

zakladateľa neziskovej organizácie nie je pozíciou vlastníka ako je to pri obchodných

spoločnostiach.“.

4. , ktorým sa mení a dopĺňa

o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších

predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), zaviedol do právnej úpravy neziskových organizácií ustanovenie, podľa

ktorého na platnosť právnych úkonov týkajúcich sa nakladania s nehnuteľným majetkom,

ktorý vložil štát ako zakladateľ alebo spoluzakladateľ do neziskovej organizácie a nejde

o prioritný majetok, sa vyžaduje predchádzajúci písomný súhlas zakladateľa alebo

spoluzakladateľa, ktorým je štát. To isté sa vzťahuje na platnosť takýchto právnych úkonov

právneho nástupcu neziskovej organizácie.

Vo svojej podstate ide o výnimku zo všeobecného pravidla majúceho základ

v právnej úprave postavenia neziskových organizácií, podľa ktorého právne úkony týkajúce

sa nehnuteľného majetku schvaľuje správna rada [§ 19 ods. 2 písm. h) zákona

o neziskových organizáciách] a takto vytvorenú vôľu neziskovej organizácie ako právnickej

osoby potom navonok prejavuje jej riaditeľ ako štatutárny orgán konajúci v mene

neziskovej organizácie (§ 23 ods. 1 prvá veta zákona o neziskových organizáciách).

Dôvodová správa k analyzovanému bodu novely zákona o neziskových

organizáciách uvádza: „Dopĺňa sa ustanovenie upravujúce predchádzajúci súhlas

zakladateľa alebo spoluzakladateľa v prípade nakladania s majetkom vloženým

do neziskovej organizácie.“ Všeobecná časť dôvodovej správy sa k predmetnej otázke

vôbec nevyjadruje.

V čl. II je obsiahnutá novelizácia zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti. Jej podstata spočíva v zakotvení osobitného druhu neziskovej

organizácie, a to takej, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť a jej zakladateľom alebo

spoluzakladateľom je štát (ďalej len „nezisková organizácia založená štátom“) a ktorá

pôsobí v oblasti regulovanej zákonom o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti.

V nadväznosti na konštituovanie osobitnej skupiny neziskových organizácií právna

úprava zavádza spôsob kreácie správnej rady neziskovej organizácie založenej štátom

odlišný od kreácie správnej rady v ostatných neziskových organizáciách. Kým

pri neziskových organizáciách založených štátom vzniká členstvo v správnej rade

vymenovaním (§ 100b ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti),

v ostatných neziskových organizáciách (a to aj v neziskových organizáciách, na zakladaní

ktorých sa spolupodieľa štát, ale nespadajú do okruhu pôsobnosti zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti) sú budúci členovia správnej rady volení správnou radou

v predchádzajúcom zložení, ak štatút neziskovej organizácie neustanoví inak [§ 19 ods. 2

písm. g) zákona o neziskových organizáciách].

Navyše, ak ide o neziskovú organizáciu založenú štátom a vklad štátu pri jej založení

presiahol polovicu všetkých vkladov, potom právna úprava explicitne určuje, že štát,

v mene ktorého koná ministerstvo zdravotníctva, menuje nadpolovičnú väčšinu členov

správnej rady vrátane predsedu správnej rady. Ostatní zakladatelia menujú na základe

vzájomnej dohody zostávajúci počet členov správnej rady. Ak k dohode ostatných

zakladateľov o menovaní zostávajúcich členov správnej rady nedôjde, vymenuje

zostávajúcich členov správnej rady ministerstvo zdravotníctva z kandidátov navrhnutých

ostatnými zakladateľmi (§ 100b ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti).

Zákonodarca v súvislosti s neziskovými organizáciami založenými štátom zaviedol aj

pravidlo, podľa ktorého nezisková organizácia, ktorá vznikla zlúčením alebo splynutím

viacerých neziskových organizácií, z ktorých aspoň jedna bola neziskovou organizáciou

založenou štátom a vklad štátu do tejto neziskovej organizácie založenej štátom presahuje

polovicu všetkých vkladov zakladateľov a spoluzakladateľov do neziskových organizácií,

ktoré boli zlúčené alebo splynuli, sa na účely tohto zákona považuje za neziskovú

organizáciu založenú štátom (§ 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti).

Dôvodová správa koncept uvedených zmien obhajuje snahou „zabezpečiť, aby

správna rada ako jeden z najdôležitejších orgánov neziskovej organizácie v zdravotníctve

mala zloženie zodpovedajúce pomeru majetku štátu vloženého do takejto neziskovej

organizácie“. Podľa všeobecnej časti dôvodovej správy sa „tak zabezpečí lepšia kontrola

činnosti neziskovej organizácie, ktorej zakladateľom alebo spoluzakladateľom je štát.

Navrhovaná právna úprava odstraňuje nelogickosť súčasnej právnej úpravy v tejto oblasti,

keď po skončení funkčného obdobia členov správnej rady menuje ďalších členov správnej

rady samotná správna rada, čo vylučuje akúkoľvek ďalšiu možnú kontrolu tejto organizácie

zo strany zakladateľov po jej založení.“.

Nakoniec zákonodarca vzhľadom na konflikt starej a novej právnej úpravy zaviedol

do zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti § 100c, podľa ktorého neziskové

organizácie založené štátom sú povinné uviesť svoju činnosť do súladu s § 100b najneskôr

do 1. marca 2010. Doterajšie funkčné obdobie členov správnych rád neziskových

organizácií založených štátom končí 28. februára 2010. Zakladatelia neziskových

organizácií založených štátom vymenujú nových členov správnych rád týchto neziskových

organizácií tak, aby ich funkčné obdobie začalo plynúť od 1. marca 2010 (ods. 1). Až

do začiatku plynutia funkčného obdobia nových členov správnych rád neziskových

organizácií založených štátom podľa odseku 1 možno nakladať s majetkom týchto

neziskových organizácií založených štátom len na účel poskytovania zdravotnej

starostlivosti (ods. 2).

III.

A. K namietanému nesúladu § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách

s

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách na platnosť právnych úkonov

týkajúcich sa nakladania s nehnuteľným majetkom, ktorý vložil štát ako zakladateľ alebo

spoluzakladateľ do neziskovej organizácie a nejde o prioritný majetok, sa vyžaduje

predchádzajúci písomný súhlas zakladateľa alebo spoluzakladateľa, ktorým je štát. To isté

sa vzťahuje na platnosť takýchto právnych úkonov právneho nástupcu neziskovej

organizácie.

Nesúlad § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách vidia navrhovatelia

v skutočnosti, že zákonodarca zaviedol rozdielnosť v zákonnom obsahu vlastníckeho práva

neziskových organizácií na základe kritéria spočívajúceho v osobe zakladateľa neziskovej

organizácie (zakladateľom neziskovej organizácie môže byť aj štát). Takéto kritérium podľa

ich názoru v nepripúšťa.

1. K podstate vlastníckeho práva, ktorá má význam aj pri posúdení predloženého

návrhu, už ústavný súd uviedol, že vlastnícke právo ako najdôležitejší vecnoprávny inštitút

je charakteristické tým, že prostredníctvom neho sa oprávneným subjektom (vlastníkom)

zabezpečuje bezprostredná právna možnosť ovládať veci. Existencia právneho ovládania

vecí ako súčasti vlastníckeho práva inkorporuje v sebe možnosť riešenia otázky, komu vec

patrí, kto ju využíva a môže ňou disponovať. Podstata vlastníckeho práva spočívajúca

v priamom právnom ovládaní veci sa prejavuje v právnom postavení oprávneného subjektu

(vlastníka) tak, že jeho právne ovládanie veci je výlučné. Z toho vyplýva, že ho každý musí

rešpektovať, voči akémukoľvek nedovolenému zásahu ktoréhokoľvek subjektu je chránené,

a je možné ho aj právnymi prostriedkami presadiť. Vlastníckemu právu zodpovedá

povinnosť individuálne neurčeného počtu subjektov nerušiť oprávneného (vlastníka)

vo výkone jeho práva ().

Zároveň v tej istej veci () ústavný súd predznačil, že v podmienkach

sociálneho trhového hospodárstva a demokratického právneho štátu, ktoré sú jednoznačne

proklamované v ústave a ďalej konkretizované vo viacerých zákonoch, sa zásadne

poskytuje slobodná možnosť každému subjektu nadobúdať vlastnícke právo, ako i ďalšie

vecné práva k veciam, ktorých okruh nie je kvantitatívne a kvalitatívne obmedzený

(s výnimkou vecí patriacich podľa do výlučného vlastníctva Slovenskej

republiky). V zásade slobodnú možnosť realizácie už nadobudnutého vlastníckeho práva

zabezpečujúceho právne panstvo nad vecami možno iba výnimočne obmedziť s ohľadom

na existenciu spoločenského záujmu, presnejšie verejného záujmu.

K otázke rovnakosti v zákonnom obsahu vlastníckeho práva ústavný súd uviedol, že

určuje vlastníckemu právu všetkých vlastníkov rovnaký zákonný obsah.

Rovnaký zákonný obsah neznamená, že vlastníci všetkých vecí (ktoré môžu byť predmetom

vlastníctva) majú absolútne rovnaké práva a povinnosti, ale vlastníci druhovo rovnakej veci

(nehnuteľnosť, hnuteľnosť, akcia) majú mať zákonom určené rovnaké práva bez ohľadu

na povahu vlastníka ().

Na prvý pohľad možno konštatovať, že právna úprava obsiahnutá v napadnutom

ustanovení § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách je v rozpore s citovanou

judikatúrou ústavného súdu. Predmetné ustanovenie vytvára dve skupiny neziskových

organizácií, teda dve skupiny typovo identických právnických osôb. Prvou skupinou sú

neziskové organizácie, do ktorých majetkový vklad v podobe nehnuteľného majetku

nerealizoval štát ako (spolu)zakladateľ. Druhou skupinou sú zas neziskové organizácie,

na zakladaní ktorých sa svojím vkladom podieľal aj štát. Kým prvá skupina neziskových

organizácií je oprávnená nakladať so svojím nehnuteľným majetkom samostatne

a autonómne, druhá skupina potrebuje na nakladanie s tou časťou nehnuteľného majetku,

ktorá tvorila súčasť „štátneho“ vkladu, súhlas štátu. Možno konštatovať, že samostatnosť

rozhodovania o nakladaní s nehnuteľným majetkom u neziskových organizácií patriacich

do druhej skupiny je § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách obmedzená. Proces

rozhodovania totiž nemôžu úspešne dovŕšiť bez súhlasu právne odlišného subjektu

(zakladateľa).

Vymedzené dve skupiny neziskových organizácií zjavne nedisponujú vo vzťahu

k rovnakému druhu majetku (nehnuteľné veci) rovnakým rozsahom práv a povinností.

2. Ústavný súd sa však neuspokojil s formálnym konštatovaním rozporu

preskúmavanej právnej úpravy s jeho stabilizovanou judikatúrou, ale pristúpil aj ku

skúmaniu vecného odôvodnenia § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách ústiaceho

predovšetkým do ústavne významného vzťahu cieľa tejto právnej úpravy a zákonodarcom

použitého prostriedku na jeho dosiahnutie. Prípadná nerovnosť v zákonnom obsahu

vlastníckeho práva by totiž mohla byť ústavne akceptovateľná, avšak iba vtedy, keby bola

objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi

týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality

(napr. ).

2.1 Cieľ zakotvenia § 31 ods. 3 do zákona o neziskových organizáciách z dôvodovej

správy jednoznačne nevyplýva. Iba z celkového konceptu možno

vyvodiť, že zámerom zákonodarcu bolo podriadiť nakladanie s nehnuteľnosťami

vo vlastníctve neziskových organizácií, na zakladaní ktorých sa (spolu)podieľal štát, vyššej

miere kontroly. Prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil na dosiahnutie tohto cieľa, však

ústavný súd nepovažuje za primeraný, keďže nespĺňa druhú požiadavku štandardného testu

proporcionality, ktorou je kritérium nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej

drastických – šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of

subsidiarity, sufficiently important objective) (napr. ).

Základným účelom existencie a pôsobenia neziskových organizácií v slovenskom

právnom prostredí je poskytovanie všeobecne prospešných služieb (demonštratívne uvedené

v § 2 ods. 2 zákona o neziskových organizáciách). Cieľom samotného zavedenia inštitútu

neziskových organizácií bola snaha, aby poskytovanie všeobecne prospešných služieb mohli

uskutočňovať nielen štátne rozpočtové organizácie, štátne príspevkové organizácie,

rozpočtové organizácie obcí a samosprávnych krajov či príspevkové organizácie obcí alebo

samosprávnych krajov, ale aj subjekty právne oddelené od štátu alebo územnej samosprávy,

ktoré svoje aktivity podriadia zákonnej právnej úprave najlepšie vystihujúcej cieľ ich

fungovania, no zároveň aj vychádzajúcej z myšlienky ich nezávislosti na výkonnej zložke

verejnej moci.

Vyjadrením vôle zákonodarcu prispieť k majetkovej nezávislosti

a majetkovo-právnej autonómii neziskových organizácií a k posilneniu ich pôsobenia

pri poskytovaní všeobecne prospešných služieb bol i už spomenutý proces transformácie

štátnych rozpočtových organizácií a štátnych príspevkových organizácií na neziskové

organizácie.

Význam existencie a pôsobenia neziskových organizácií teda spočíva práve v ich

majetkovo-právnej samostatnosti a autonómii, ktoré vytvárajú vhodné podmienky na ich

schopnosť zabezpečovať poskytovanie všeobecne prospešných služieb v kvalite

porovnateľnej, ak nie lepšej, ako je to v prípade subjektov priamo riadených výkonnou

zložkou verejnej moci. Preto každý mocenský zásah do právnej samostatnosti neziskových

organizácií musí byť veľmi starostlivo zvážený, a to nielen z hľadiska vplyvu na ich

schopnosť poskytovať všeobecne prospešné služby na očakávanej úrovni, ale aj z hľadiska

ústavnoprávnych kritérií tak, aby sa samostatnosť neziskových organizácií nestala

iluzórnou.

Ústavný súd vníma ako celkom logické a prirodzené, že štátu ako

(spolu)zakladateľovi realizujúcemu majetkový vklad do neziskovej organizácie právna

úprava (tak ako aj iným zakladateľom „neštátnej“ povahy) určité oprávnenia „zásahového“

charakteru priznáva. Uvedené oprávnenia účinné pred 1. februárom 2010 však rešpektovali

spravodlivú rovnováhu medzi oprávneniami štátu ako zakladateľa neziskovej organizácie

voči neziskovej organizácii a právom konštruovanou samostatnosťou neziskovej

organizácie. Inými slovami, aj keď zákon o neziskových organizáciách umožňoval

zakladateľovi určitými prostriedkami ovplyvňovať činnosť neziskovej organizácie (využitie

zákonom vymedzeného voľného priestoru pri tvorbe obsahu zakladajúcej listiny, štatútu i

obsah rozhodnutia o transformácii podľa transformačného zákona), tieto prostriedky

nenarúšali samostatnosť neziskovej organizácie nad mieru, ktorú fakt majetkového vkladu

zakladateľa vyžaduje a umožňuje. Dôvodom ich primeranosti bola predovšetkým

skutočnosť, že uvedené prostriedky sa realizovali v čase, keď ešte nezisková organizácia

ako právne samostatný subjekt neexistovala.

2.2 Ustanovenie § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách zasahuje

do majetkových dispozícií už existujúcich právne samostatných neziskových organizácií

spôsobom zvýhodňujúcim štát, a to napriek tomu, že štát má aj v súčasnosti možnosť

zabezpečovať poskytovanie všeobecne prospešných služieb prostredníctvom na to

zriadených rozpočtových a príspevkových organizácií, ktorých právna samostatnosť

a autonómia sú minimalizované vzhľadom na ich vzťah k zakladateľovi regulovaný

o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z tohto dôvodu nemožno považovať

snahu o vyššiu mieru kontroly majetkových dispozícií neziskových organizácií,

na zakladaní ktorých sa štát podieľal, za cieľ ospravedlňujúci zavedenie nerovnakého

zákonného obsahu vlastníckeho práva neziskových organizácií k nehnuteľnému majetku.

Navyše, pokiaľ ide o neziskové organizácie založené štátom podľa transformačného

zákona (a o tie išlo pri prijímaní predovšetkým; vyplýva to

z priebehu poslaneckej diskusie počas zákonodarného procesu), v procese premeny bol štát

oprávnený určiť, ktorá časť jeho majetkového vkladu bude tvoriť tzv. prioritný majetok

podliehajúci podľa § 31a zákona o neziskových organizáciách podstatne väčším

obmedzeniam v dispozícii s ním, než je to pri ostatnom majetku neziskových organizácií

pochádzajúcom zo "štátneho" vkladu. Štát tak už raz vlastným rozhodnutím určil tú časť

svojho vkladu do majetku neziskových organizácií, ktorá je ex lege podriadená prísnejšej

preventívnej kontrole, čím súčasne implicitne vymedzil zvyšnú časť svojho vkladu,

ktorá prísnejším obmedzeniam nepodlieha. Preto nie je primerané ten istý cieľ (vyššia miera

kontroly) zabezpečovať dodatočne vo vzťahu k časti majetkového vkladu štátu netvoriacej

prioritný majetok spôsobom narúšajúcim ústavnú požiadavku rovnosti v zákonnom obsahu

vlastníckeho práva. Neprimeranosť zdôrazňuje i skutočnosť, že zákon o neziskových

organizáciách dôsledne trvá na zverejňovaní všetkých relevantných informácií

o majetkovom hospodárení neziskových organizácií (§ 33 ods. 4 a § 34 ods. 3 a 4 zákona

o neziskových organizáciách), a tak vytvára predpoklady na dôslednú kontrolu zo strany

verejnosti i príslušných orgánov (obvodný úrad v sídle kraja).

2.3 Ustanovenie § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách teda priamo atakuje

kvalitu ústavnej požiadavky na rovnosť zákonného obsahu vlastníckeho práva neziskových

organizácií ústavne neakceptovateľným spôsobom, čoho dôsledkom je jeho rozpor s čl. 20

ods. 1 .

B. K namietanému nesúladu § 100b ods. 2 a § 100c ods. 1 druhej a tretej vety

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti s v spojení s

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa politické strany a politické hnutia, ako aj spolky,

spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.

Podľa § 100b ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti ministerstvo

zdravotníctva vymenúva nadpolovičnú väčšinu členov správnej rady vrátane predsedu

správnej rady, ak vklad štátu do neziskovej organizácie založenej štátom pri jej založení

presiahol polovicu všetkých vkladov. Ostatní zakladatelia vymenujú na základe vzájomnej

dohody zostávajúci počet členov správnej rady. Ak k dohode ostatných zakladateľov

o menovaní zostávajúcich členov správnej rady nedôjde, vymenuje zostávajúcich členov

správnej rady ministerstvo zdravotníctva z kandidátov navrhnutých ostatnými zakladateľmi.

Podľa § 100c ods. 1 druhej vety zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

doterajšie funkčné obdobie členov správnych rád neziskových organizácií založených

štátom končí 28. februára 2010. Zakladatelia neziskových organizácií založených štátom

vymenujú nových členov správnych rád týchto neziskových organizácií tak, aby ich funkčné

obdobie začalo plynúť od 1. marca 2010.

Navrhovatelia namietajú, že uplatňovanie citovaných zákonných ustanovení má

za následok zoštátnenie neziskových organizácií, keďže dochádza k tvorbe „zákonných

možností pre zásahy štátu do fungovania a vnútorných pomerov neziskovej organizácie

v takom rozsahu a takým spôsobom, pri akom sa úplne ruší ústavný princíp oddelenosti

spolkov od štátu“. Inými slovami, podľa navrhovateľov ide o taký zásah do základného

práva združovať sa ( ), ktorý nedbá na podstatu a zmysel ( )

združovacieho práva.

1. Pre rozhodnutie o petite formulovanom navrhovateľmi je podľa názoru ústavného

súdu nevyhnutné zamerať najprv pozornosť na zodpovedanie otázky, či neziskové

organizácie sú výrazom uplatňovania základného práva zaručeného .

Systematický výklad totiž vedie k záveru, že ochranu poskytovanú

ods. 4 požíva len tá skupina právnických osôb, ktorá je výrazom realizácie základného

práva združovať sa zaručeného . U ostatných právnych subjektov potom

ich právna autonómia a oddelenosť od štátu vyplýva z iných ústavných článkov

systematicky zaradených v druhej hlave .

Ústavný súd tak musel pristúpiť k vymedzeniu charakteristických čŕt

garantovaného základného práva združovať sa a následne ustáliť, či neziskové organizácie a

ich činnosť tieto črty vykazujú. Ústavný pojem združenia či spolku je pojmom

autonómnym, čo zodpovedá aplikačnému poňatiu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 11 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práva základných slobôd

(ďalej len "dohovor"), ktorý garantuje každému právo na slobodu združovať sa s inými

(rozsudok z 29. apríla 1999 vo veci Chassagnou a ostatní c. Francúzsko). Zákonodarcovi

totiž nemožno priznať právo vylúčiť pôsobnosť na subjekty požívajúce

ochranu združovacieho práva len prostredníctvom formálneho legálno-typového označenia

určitej právnickej osoby.

1.1 Vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd skôr okrajovo

a iba negatívne definoval rozsah pôsobnosti tak, že zakladanie obchodných

spoločností nemožno považovať za výkon združovacieho „politického“ práva v zmysle

, ale základného „hospodárskeho“ práva podnikať a uskutočňovať

podnikateľskú činnosť podľa (). V náleze sp. zn. PL. ÚS

10/08 zas zdôraznil, že právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie

verejnoprávnych inštitúcií a združení ako napríklad korporácií verejného práva. Tomu

zodpovedá názor vyjadrený vo veci sp. zn. , podľa ktorého čl. 29 ods. 1

zaväzuje štátnu, resp. verejnú moc, aby nezasahovala do slobody združovania, ktorá

patrí súkromným osobám. V náleze sp. zn. ďalej ústavný súd uviedol, že

združovanie v cirkvách a náboženských spoločnostiach nie je formou uplatnenia základného

práva slobodne sa združovať podľa , ale podlieha úprave .

Článok 29 teda nedopadá na také formy združovania, ktoré sú bytostne späté

s realizáciou základných práv a slobôd chránených inými ústavnými článkami [sloboda

náboženského vyznania a viery ( ), základné právo podnikať (

ods. 1 ), právo združovať sa na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov

( )]. Judikatúra ústavného súdu okrem toho zjavne zdôrazňuje „politickú“

podstatu základného práva garantovaného a celkom samozrejme vylučuje

previazanosť realizácie tohto základného práva s výkonom verejnej moci.

Z účinnej právnej úpravy postavenia neziskových organizácií je nad všetky

pochybnosti jasné, že neziskové organizácie nedisponujú žiadnymi výsadami verejnej moci.

Pokiaľ ide o politický charakter združovacieho práva, ten znamená ambíciu podieľať

sa na formovaní a tvorbe politického systému. V tomto zmysle predstavuje združovacie

právo významnú úroveň procesu, prostredníctvom ktorého sa jednotlivec pochádzajúci

z atomizovanej masy individuálnych právnych subjektov integruje do spoločnosti na účely

presadzovania a pretvárania vlastnej vôle a individuálnych záujmov do roviny záujmov

celospoločenských. Uvedený proces je ústavnoprávne determinovaný v prvom stupni

slobodou prejavu ( a 2 ), právom pokojne sa zhromažďovať na druhom

stupni ( ), právom slobodne sa združovať na treťom stupni ( )

a vrcholí realizáciou práva združovať sa v politických stranách a hnutiach (čl. 29 ods. 2

). Sloboda združovania zohráva v načrtnutom procese kľúčovú rolu. Od nej

v modernom právnom štáte rozhodujúcou mierou závisí uskutočňovanie demokracie,

pretože zabezpečuje premostenie pomyselnej priepasti medzi štátom a jednotlivcom.

Prostredníctvom črty organizovanosti dáva do rúk izolovaným bezmocným jednotlivcom

moc, ktorá je schopná meniť spoločenskú realitu a ovplyvňovať výkon verejnej moci (Stein,

E.: Staatsrecht. 13., neubearbeitete Auflage. Tübingen: Mohr 1991, s. 126).

Hlavným cieľom existencie neziskových organizácií je poskytovanie všeobecne

prospešných služieb, ktorých zabezpečovanie predstavovalo v minulosti prioritne úlohu

verejného sektora (štát, územná samospráva). Pôsobenie neziskových organizácií plní

celospoločenskú funkciu jednak vďaka charakteru služieb, ktorý determinuje záujem širšej

spoločenskej základne na ich poskytovaní, ale aj prostredníctvom snahy konkurovať

verejnému sektoru pri vytváraní a udržiavaní podmienok poskytovania všeobecne

prospešných služieb. Práve ambícia konkurovať štátu či územnej samospráve je bezpochyby

spôsobilá v konečnom dôsledku ovplyvniť komplexnú úroveň poskytovania všeobecne

prospešných služieb, a to nielen v rovine realizačnej, ale aj v rovine tvorby predpokladov

ich poskytovania.

Ambícia podieľať sa na formovaní a tvorbe politického systému prostredníctvom

združovacieho práva však nevyhnutne vyžaduje aj platformu intenzívnejšej alebo menej

intenzívnej organizovanosti, ktorá vytvára pre obsahovo príbuzné individuálne záujmy

jednotlivcov reálnejšie predpoklady efektívneho presadenia a uplatnenia. Pre definitívnu

odpoveď na otázku, či neziskové organizácie sú výrazom uplatňovania základného práva

zaručeného , je tak potrebné zaoberať sa prípadným kriteriálnym

významom členského prvku pre materiálnu stránku tejto ústavnej normy a následne ustáliť

jej prípadnú aplikovateľnosť na podmienky neziskových organizácií. Veď už len samotný

fakt, že inštitút občianskych združení podľa o združovaní občanov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní“) ako typická forma realizácie

združovacieho práva je právne regulovaný v samostatnom právnom predpise

nevzťahujúcom sa na neziskové organizácie ani subsidiárne, vyvoláva otázniky o povahe

neziskových organizácií z hľadiska základného práva podľa . Je to tak hlavne

preto, lebo v prípade neziskových organizácií nastoľuje vážne pochybnosti absencia

členského vzťahu, ktorý by bol základňou pre kreáciu orgánov neziskovej organizácie,

a tým aj pre tvorbu jej vôle.

Kým totiž občianske združenia sú výrazne charakterizované členskou základňou

podliehajúcou dokonca v určitej miere vôli reprezentantov združenia (§ 3, § 5 druhá veta

a § 15 zákona o združovaní), zákon o neziskových organizáciách na prvý pohľad

nepovažuje členský princíp pre fungovanie neziskových organizácií pojmovo

za nepostrádateľný. Pre odstránenie uvedených pochybností je nápomocné chápanie

podstaty ústavne garantovaného práva združovať sa v niektorých zahraničných ústavných

poriadkoch.

1.2 Podľa čl. 9 ods. 1 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len

„GG“) majú všetci Nemci právo zakladať spolky a spoločnosti. Podľa Spolkového

ústavného súdu citované ustanovenie garantuje jednotlivcovi slobodu sústreďovať sa

z vlastnej súkromnej iniciatívy s inými do združení akéhokoľvek druhu (s výnimkou

zakázaných združení podľa odseku 2), tieto združenia zakladať, ale aj právo vystúpiť z nich

či nezúčastňovať sa ich činnosti (rozhodnutie z 18. decembra 1974 vo veciach 1 BvR

430/65 a 259/66). Pojem združenia (Vereinigung) preberá nemecká ústavná teória z § 2 ods.

1 zákona na úpravu verejného spolkového práva [Gesetz zur Regelung des öffentlichen

Vereinsrechts (Vereinsgesetz) vom 5. August 1964 (BGBl. I S. 593)], podľa ktorého je

spolkom bez ohľadu na právnu formu každé združenie, ktoré vzniklo na dlhší čas

slobodným zlúčením viacerých (Mehrheit) fyzických osôb alebo právnických osôb

so spoločným cieľom, podriaďujúce sa pritom organizovanej tvorbe vôle (organisierte

Willensbildung). Aplikácia čl. 9 ods. 1 GG vyžaduje súkromnoprávny charakter združenia

(rozsudok z 29. júla 1959 vo veci ).

Z citovaného ustanovenia možno vyvodiť, že k esenciálnym znakom ústavne

relevantného pojmu združenia sa zaraďuje slobodné zoskupenie minimálne dvoch osôb

(fyzických alebo právnických), existencia spoločného cieľa, zámer vyvíjať činnosť dlhší čas

a podriadenie sa vôli vytvorenej orgánmi združenia. Nemecká ústavnoprávna teória

interpretuje uvedené znaky pomerne extenzívne, čo však je dôsledkom užšie

a všeobecnejšie formulovaného katalógu základných práv v GG. Napríklad požiadavky

na organizovanú tvorbu vôle nie sú striktne určené, čo má za následok, že aj celkom voľné

združenia spadajú pod čl. 9 ods. 1 GG. Rozhodujúcu úlohu nezohráva ani využitá právna

forma, prípadne absencia právnej subjektivity. Článku 9 ods. 1 GG podliehajú združenia

sledujúce neziskové ciele, ako aj hospodárske ciele [Merten, D. in: Isensee, J. - Kirchhof, P.

(Hrsg.): Handbuch des Staatsrechts der Bundesrepublik Deutschland: Freiheitsrechte. Band

VI. Heidelberg: C. F. Müller Juristischer Verlag 1989, Rn. 787 - 790]. Spolkový ústavný

súd sa doteraz vyhýba priamej odpovedi na otázku aplikovateľnosti čl. 9 ods. 1 GG

na podmienky obchodných spoločností, práve výrazne oslabený personálny prvok však skôr

naznačuje tendenciu vylúčiť obchodné spoločnosti spod pôsobnosti uvedeného ústavného

článku. Vplyv spoločníkov obchodných spoločností s veľkým obchodným podielom totiž

často spôsobuje, že kreácia orgánov a tvorba vôle obchodnej spoločnosti rovnoprávnymi

spoločníkmi sa takmer úplne stráca, čím sa minimalizuje aj myšlienka vlastná slobode

združovania, totiž sebaurčenie členov prostredníctvom slobodnej asociácie (rozsudok

z 1. marca 1979 vo veci 1 BvR 532, 533/77, 419/78 a , Rn. 356).

1.3 Podľa čl. 12 štátneho základného zákona (Staatsgrundgesetz vom 21. Dezember

1867) tvoriaceho integrálnu súčasť rakúskej majú rakúski štátni občania právo

zhromažďovať sa a zakladať spolky. V Rakúsku sa uplatňuje spolkový zákon o združeniach

(Bundesgesetz über Vereine, BGBl. I 66/2002), ktorý k definičným znakom združenia

zaraďuje dobrovoľnosť, trvácnosť, organizáciu minimálne dvoch osôb na základe štatútu,

účelové určenie (musí ísť o určitý, spoločný a neziskový cieľ). Podľa § 1 ods. 1 uvedeného

zákona je združením v zmysle tohto spolkového zákona dobrovoľné, na trvaní založené

a na základe štatútu organizované zoskupenie minimálne dvoch osôb na účely dosiahnutia

určitého, spoločného a neziskového (ideel) cieľa. Združenie požíva právnu subjektivitu.

Rakúska ústavná teória uvádza, že ústavnoprávne chránenej inštitúcii spolkov je v jej

podstate imanentná autonómna tvorba kolektívnej vôle. Inštitucionálnym jadrom tejto

autonómie je sebaurčenie (Selbstbestimmung) členov spolkov prostredníctvom ich

vlastných orgánov. Autonómia znamená aj vnútornú organizačnú suverenitu v rámcoch

daných zákonnými normami regulujúcimi organizáciu spolkov. Zákonmi stanovené

organizačné štruktúry pre jednotlivé typy spolkov musia rešpektovať všeobecné ústavné

limity i požiadavku proporcionality (Bric, J: Vereinsfreiheit: Eine rechtsdogmatische

Untersuchung der Grundfragen des Vereinsrechts. Springer. Wien, New York 1998).

Spolkový ústavný dvor k tomu zdôraznil, že spolkom patrí ústavne zabezpečené právo

ustanoviť si svoju organizáciu v rámcoch daných zákonom o spolkoch (VfSlg 3369/1958).

1.4 V podmienkach Českej republiky ústavne garantuje slobodu združovania Listina

základných práv a slobôd v čl. 20, podľa ktorého právo slobodne sa združovať je zaručené

a každý má právo spolu s inými združovať sa v spolkoch, spoločnostiach a iných

združeniach (ods. 1), pričom združenia sú oddelené od štátu (ods. 4).

Ústavný súd Českej republiky vysvetlil svoje poňatie obsahu čl. 20 Listiny

základných práv a slobôd tak, že právna úprava práva na slobodu združovania je založená

na princípe oddelenosti od štátu, na princípe členskej samosprávy, do ktorej štát nesmie

nijak zasahovať, lebo mu to zakazuje ústavný princíp odluky súkromnoprávnych korporácií

spolkového práva od štátu, a tiež na princípe práva člena na súdnu ochranu proti

rozhodnutiu orgánu spoločnosti, ktoré je v rozpore so zákonom alebo stanovami, prípadne

s iným vnútorným predpisom (nález z 12. decembra 2006 vo veci sp. zn. ,

N 223/43 SbNU 497).

Judiciálne postoje Ústavného súdu Českej republiky sú pre rozhodnutie ústavného

súdu v prerokúvanej veci obzvlášť nápomocné z toho dôvodu, že v českom právnom

poriadku existuje inštitút všeobecne prospešnej spoločnosti (obecně prospěšná společnost

podľa zákona č. 248/1995 Sb.), ktorý je vo svojich typických znakoch takmer identický

s inštitútom neziskovej organizácie v Slovenskej republike. Ústavný súd Českej republiky

sa ku vzťahu všeobecne prospešnej spoločnosti a slobody združovania meritórne nevyjadril,

avšak vo veci sp. zn. ako obiter dictum bez bližšieho vysvetlenia uviedol,

že o výkon práva slobodne sa združovať vo vzťahu k inštitútu všeobecne prospešnej

spoločnosti ani len pojmovo ísť nemôže. Použiteľnosť takto formulovaného názoru je však

pre účely rozhodovania ústavného súdu výrazne modifikovaná skutkovým pozadím veci

prerokúvanej Ústavným súdom Českej republiky (do úvahy tu prichádzala zámena

všeobecne prospešnej spoločnosti s verejnoprávnou korporáciou, ktorá ochranu

združovacieho práva nepožíva).

Česká odborná spisba zastáva názor, že všeobecne prospešná spoločnosť nie je

korporáciou, ale súkromnoprávnou právnickou osobou ústavného typu, ktorej základ je

tvorený prvotným majetkovým vkladom (Ronovská, K.: Spolkové a nadační právo.

1. vydání. Brno, Masarykova univerzita: 2008, s. 82). Všeobecne prospešné spoločnosti sa

vyznačujú absenciou osobného substrátu a ich podstatným znakom je existencia vecného

substrátu, a to majetku vzniknutého predovšetkým z vkladov zakladateľov, ktorí však

vkladom nezískavajú na organizácii účasť ako jej členovia (Knappová, M. – Švestka, J.

a kol.: Občanské právo hmotné. Svazek I. 3. aktualizované a doplněné vydání, Praha: ASPI

Publishing, s. r. o., 2002, s. 176).

1.5 V štrasburskej judikatúre sa ustálili dva základné znaky združenia relevantného

z pohľadu čl. 11 ods. 1 dohovoru. Ide o zásadu dobrovoľnosti a existenciu spoločného cieľa

[Svák, J.: Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov

ochrany práv). II. rozšírené vydanie. Žilina: Poradca podnikateľa 2006, s. 836].

Dobrovoľnosť vylučuje nátlak pri zakladaní a vstupe do združení a taktiež umožňuje

slobodný výber pri hľadaní vhodnej formy a typu združenia, pri zakladaní alebo pri vstupe

do určitého združenia (rozsudok ESĽP z 13. augusta 1981 vo veci Young, James a Webster

c. Spojené kráľovstvo, sťažnosti č. 7601/76 a č. 7806/77). Spoločný cieľ zas musí byť

dovolený a súkromnoprávny. Súkromnoprávny charakter cieľa vylučuje spod režimu čl. 11

dohovoru združovanie v subjektoch, ktoré boli založené z vrchnostenskej pozície nositeľa

verejnej moci a obdarené administratívnou či disciplinárnou právomocou (rozsudok ESĽP

z 23. júna 1981 vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, sťažnosti

č. 6878/75 a č. 7238/75), ktorá ich integruje do štátnych štruktúr a umožňuje im používať

postupy verejnej moci (rozsudok ESĽP z 29. apríla 1999 vo veci Chassagnou a ostatní

c. Francúzsko, sťažnosti č. 25088/94, č. 28331/95 a č. 28443/95). Článok 11 dohovoru tak

upravuje iba právo zakladať združenia ako organizácie súkromného práva, ktoré vznikli

na základe súkromnoprávnych predpisov a majú plnú autonómiu pri vydávaní rozhodnutí a

pri správe svojich vnútorných vecí (rozsudok ESĽP z 30. júna 1993 vo veci Sigurdur A.

Sigurjónsson c. Island, sťažnosť č. 16130/90).

Do skupiny foriem právnických osôb podliehajúcich režimu čl. 11 dohovoru

doterajšia judikatúra ESĽP jednoznačne zaraďuje politické strany (rozsudok z 30. januára

1998 vo veci Zjednotená komunistická strana Turecka a ďalší v. Turecko, sťažnosť

č. 19392/92, bod 25), náboženské spoločnosti (rozhodnutie z 31. júla 2008

Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas v. Rakúsko, sťažnosť č. 40825/98, bod 61),

odborové organizácie (už spomenutý rozsudok z 13. augusta 1981 vo veci Young, James

a Webster c. Spojené kráľovstvo, sťažnosti č. 7601/76 a č, 7806/77, bod 52), ale aj

združenia zakladané napríklad na účely ochrany environmentálnych hodnôt (Tebieti

Mühafize Cemyyieti a Israfilov v. Azerbajdžan, sťažnosť č. 37083/03) alebo pozdvihnutia

národného ducha či rozvoja a ochrany národnej dôstojnosti (Zhechev v. Bulharsko, sťažnosť

č. 57045/00).

V uvedených rozhodnutiach ESĽP zdôrazňuje výrazný príspevok združení

požívajúcich ochranu čl. 11 dohovoru k pluralistickej črte modernej demokracie. V tejto

súvislosti uvádza, že pluralizmus nevytvárajú len politické strany, ale pre jeho budovanie je

dôležité aj skutočné uznanie a úcta k rozmanitosti kultúrnych tradícií, etnickej a kultúrnej

identite, náboženskému vyznaniu, umeleckým, literárnym a sociálno-ekonomickým

myšlienkam a koncepciám. Harmonická vzájomná súčinnosť jednotlivcov a skupín

s rozličnými identitami je podstatná pre dosiahnutie sociálnej súdržnosti. Je len prirodzené,

že tam, kde občianska spoločnosť funguje zdravým spôsobom, participácia občanov

na demokratických procesoch je v rozsiahlej miere dosahovaná prostredníctvom ich

príslušnosti k združeniam, v ktorých sa môžu integrovať s inými a kolektívne presadzovať

spoločné zámery a ciele (napr. rozsudok zo 17. februára 2004 vo veci Gorzelik a ďalší

v. Poľsko, bod 92, sťažnosť č. 44158/98).

V uvedených súvislostiach ESĽP vo veci Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas

v. Rakúsko (bod 62.) uvádza, že možnosť založiť právnu entitu na účely kolektívneho

konania na poli spoločných záujmov predstavuje jeden z najdôležitejších aspektov slobody

združovania podľa čl. 11 dohovoru. Vo veci Chassagnou (bod 100 ods. 3) zas ESĽP

nepriamo obsah slobody združovania stotožnil s garanciou možnosti jednotlivca podieľať sa

na svojej viere, svojom presvedčení či na svojich ideách v komunite s inými, a to

predovšetkým prostredníctvom združení jednotlivcov s rovnakou vierou, myšlienkami

a záujmami.

Vo vzťahu k ustáleniu významu členskej základne pre aplikovateľnosť čl. 11

dohovoru nie je bez významu ani Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy CM/Rec

(2007)14 z 10. októbra 2007 o právnom postavení mimovládnych organizácií, ktoré

definuje mimovládnu organizáciu ako dobrovoľný samosprávny útvar alebo organizáciu

založenú na účely presadzovania zásadne neziskových cieľov ich zakladateľov alebo

členov. Odporúčanie predpokladá existenciu člensky aj nečlensky organizovaných

mimovládnych organizácií. K otázke aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru odporúčanie iba

vo svojej preambule uvádza, že existencia mnohých (teda nie všetkých) mimovládnych

organizácií je prejavom práva ich členov na slobodu združovania podľa čl. 11 dohovoru.

Odporúčanie tak nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru

na postavenie mimovládnych organizácií, skôr však naznačuje, že čl. 11 dohovoru sa bude

vzťahovať len na člensky organizované mimovládne organizácie.

1.6 Prezentované modely ústavnej interpretácie od zákonodarstva autonómneho

pojmu združenie podľa názoru ústavného súdu či už explicitne, alebo implicitne dokazujú,

že existencia členskej základne je conditio sine qua non aplikovateľnosti ústavných noriem

garantujúcich slobodu združovania. Podstatným je tu prvok sebaurčenia (samosprávy)

členov združenia, ktorí sa podieľajú na tvorbe vôle združenia buď priamo, alebo

prostredníctvom z nich kreovaných orgánov. Sebaurčenie znamená právo regulovať

(upraviť) si vlastné záležitosti bez vplyvu pochádzajúceho zvonku (rozsudok Spolkového

ústavného súdu z 19. januára 2001 vo veci 1 BvR 1759/91). Tento predpoklad nakoniec

nepopierajú ani samotní navrhovatelia, keď naznačujú, že súčasťou základného práva

zaručeného je „právo členov spolku na autonómnu úpravu jeho vnútorných

pomerov, bez neprimeranej ingerencie štátu“.

1.7 Problém identifikácie možnej členskej základne neziskových organizácií úzko

súvisí s diferenciáciou právnických osôb na korporatívne a fundatívne. Korporatívne

právnické osoby vyznačujúce sa personálnym prvkom môžu za splnenia ostatných

popísaných podmienok podliehať ochrane podľa . Fundatívne právnické osoby

(nadácie) sú založené na majetkovom substráte, preto slobodu združovania podľa čl. 29

nepožívajú. Účel nadácií je určovaný treťou stranou (zakladateľom). Tým sa nadácia

odlišuje od korporácie, ktorej účel je stanovený zvnútra samotnej korporácie spoločnou

vôľou osôb v korporácii združených (Hermann - Otavský, E. in: Hácha, E. a kol.: Slovník

veřejného práva československého, Brno: Polygrafie - Rudolf M. Rohrer 1932, s. 711, 712).

Rozvoj tzv. tretieho sektora po roku 1989 priniesol so sebou rozmanité právne formy,

v ktorých sa všeobecne prospešné ciele na neziskovej báze zabezpečujú. Načrtnuté tradičné

členenie právnických osôb tak postupne strácalo svoju jednoznačnosť a relativizovalo sa.

Neziskové organizácie v slovenskom právnom prostredí sa nachádzajú na rozhraní medzi

korporatívnym a fundatívnym typom právnických osôb.

1.8 Dôvodom hraničného postavenia je v prvom rade majetková základňa

predstavujúca nevyhnutnú podmienku na činnosť neziskovej organizácie. Významnou

súčasťou majetkovej bázy sú vklady zakladateľov neziskovej organizácie [§ 29 ods. 2 písm.

a) zákona o neziskových organizáciách]. Aj keď zákonná dikcia automaticky nepočíta

s majetkovým vkladom každého zakladateľa [§ 6 písm. f) zákona o neziskových

organizáciách], len ťažko si predstaviť začiatok poskytovania všeobecne prospešných

služieb bez zodpovedajúceho počiatočného majetkového substrátu. Okrem toho, a to je

v okolnostiach prerokúvaného návrhu rozhodujúce, neziskové organizácie, na ktoré má

priamy dopad, vznikli v procese premeny podľa transformačného

zákona (ako už bolo uvedené, vyplýva to z priebehu poslaneckej diskusie počas

zákonodarného procesu). Premena pojmovo zahŕňala individualizovaný majetkový vklad

štátu do každej neziskovej organizácie vzniknutej transformáciou.

Pri analýze významu majetku pre vznik a činnosť neziskových organizácií zohrávajú

úlohu aj niektoré ustanovenia zákona o neziskových organizáciách riešiace parciálne otázky

postavenia neziskových organizácií. Tieto ustanovenia veľmi zreteľne, aj keď implicitne

naznačujú, akému charakteru sa nezisková organizácia z pohľadu členenia právnických

osôb uvedeného v bode 1.7 blíži. Ide napríklad o § 16 ods. 1 zákona o neziskových

organizáciách, podľa ktorého správna rada môže rozhodnúť o zlúčení alebo splynutí

neziskovej organizácie s inou neziskovou organizáciou alebo nadáciou (teda nie s iným

subjektom tvoriacim súčasť neziskového sektora), čo je následne spojené s prechodom

majetku na inú neziskovú organizáciu alebo na nadáciu. Ak dochádza k likvidácii

neziskovej organizácie podľa § 17 zákona o neziskových organizáciách, likvidačný zostatok

môže byť prevedený len na inú neziskovú organizáciu alebo nadáciu (teda nie na iný subjekt

tvoriaci súčasť neziskového sektora).

Majetkový prvok je tak potrebné radiť k rozhodujúcim pri vymedzovaní neziskovej

organizácie ako typovej právnej formy samostatného subjektu práva.

1.9 Personálny prvok v činnosti neziskových organizácií dokazuje ich zmiešaný

charakter. Ustanovenia zákona o neziskových organizáciách (§ 7) umožňujú zakladateľom

v zakladacej listine určiť šírku priestoru, v ktorom sa orgány neziskovej organizácie budú

môcť pri realizácii činnosti neziskovej organizácie pohybovať. Rovnako zakladatelia si

môžu a nemusia v zakladacej listine vyhradiť nezmeniteľnosť niektorých ustanovení štatútu

správnou radou [§ 19 ods. 2 písm. i) zákona o neziskových organizáciách]. Čím širší

"manévrovací" priestor zakladatelia určia orgánom neziskovej organizácie, tým viac sa

správna rada charakterovo blíži rozhodovaciemu orgánu a nezisková organizácia nadobúda

korporatívne črty. Zužovaním rozhodovacieho priestoru možno badať príklon k výkonnej

podstate správnej rady a k nadačnému typu právnickej osoby. Nič to však nemení na tom, že

prvotné určenie rozsahu autonómneho priestoru, majúce význam pre činnosť neziskovej

organizácie počas celého obdobia jej existencie, je zákonom vyhradené jej zakladateľom,

teda subjektom, ktoré nebudú nevyhnutne tvoriť personálny substrát podieľajúci sa

na zabezpečovaní jej každodennej činnosti.

V relácii k navrhovateľmi napadnutým ustanoveniam § 100b ods. 2 a § 100c ods. 1

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti nie je bez významu ani fakt, že členstvo

v správnych radách neziskových organizácií, ktorých zakladateľom alebo

spoluzakladateľom je štát, v mene ktorého koná ministerstvo zdravotníctva, vzniká

vymenovaním (§ 100b ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Členovia

správnych rád takýchto neziskových organizácií môžu byť odvolaní zakladateľmi, ktorí ich

za členov správnych rád vymenovali (§ 100b ods. 3 zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti), pričom zákon neustanovuje žiadne podmienky na vznik oprávnenia odvolať

určitého člena správnej rady. Nezávislosť a autonómia správnych rád uvedenej skupiny

neziskových organizácií je tak oproti ostatným neziskovým organizáciám, pri ktorých

zakladatelia menujú len prvých členov správnych rád a tie si potom volia ďalších členov už

samy (aj to však len vtedy, ak štatút vydaný zakladateľmi neurčí inak), výrazne obmedzená.

1.10 Nezisková organizácia v jej súčasnej legálnej podobe sa podľa názoru ústavného

súdu viac približuje nadačnému typu právnickej osoby. V „prvorepublikovej“ právnej

terminológii by ju bolo možné chápať ako ústav súkromného práva predstavujúci súhrn

osobných a vecných prostriedkov, ktoré tvoriac technickú jednotku slúžia spoločnému účelu

a sú vybavené právnou subjektivitou. Pojem osobné prostriedky tu však má iný význam ako

pri korporácii. Pri nej tento pojem znamená osobný základ, t. j. členstvo, konštitutívny

prvok, od ktorého existencie sa odvádza právna subjektivita korporácie.

Pri súkromnoprávnom ústave nemožno hovoriť o členoch. Osoby, ktoré sa tu vyskytujú,

môžu vystupovať len vo funkcii orgánov alebo destinatárov (Matějka, J. in: Hácha, E.

a kol.: Slovník veřejného práva československého, Brno: Polygrafie - Rudolf M. Rohrer

1932, s. 373, 374). Korporácie a súkromného práva sú svojou podstatou spolky a

nadácie, na jednej strane teda zväzy osôb majúce súkromnú povahu, a na strane druhej

majetkové masy (účelovo určený majetok) prislúchajúce súkromnému právu, venované

osobitnému účelu a z toho dôvodu aj právne osamostatnené (Gutzwiller, M. und Koll.:

Schweizerisches Privatrecht. Basel: Helbing und Lichtenhahn Verlag 1969, s. 451).

Majetková podstata neziskovej organizácie (analyzovaná pod 1.8) hovorí

jednoznačne v prospech jej nadačného chápania. Osobný prvok (členovia správnej rady)

analyzovaný pod 1.9 síce vykazuje aj niektoré známky korporatívneho charakteru, nemožno

ho však ponímať ako konštitutívny prvok kreujúci v plnom rozsahu samotnú podstatu

a právnu osobnosť neziskovej organizácie. Ide skôr iba o nevyhnutný organizačný prvok

zabezpečujúci činnosť neziskovej organizácie v rámcoch daných zákonom a štatútom

vydaným zakladateľmi.

1.11 Ústavný súd tak dospel k záveru, že neziskové organizácie v podmienkach

súčasnej právnej úpravy nie sú výrazom realizácie združovacieho práva podľa .

Zmyslom zákona o neziskových organizáciách totiž nie je kreácia legálnej platformy

pre slobodné združovanie fyzických osôb a právnických osôb, ale výlučne tvorba základne

pre poskytovanie všeobecne prospešných služieb právnickými osobami odlišnými od štátu

či od územnej samosprávy. Prioritou právnej úpravy nie je orientácia na slobodné

spoločenské zoskupovanie jednotlivcov na báze ich rovnakých alebo príbuzných záujmov,

ale zvýšenie kvality všeobecne prospešných služieb na pozadí fungujúceho konkurenčného

prostredia.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Religionsgemeinschaft der Zeugen

Jehovas v. Rakúsko (bod 62) zdôraznil, že jedným z najdôležitejších aspektov slobody

združovania podľa čl. 11 dohovoru je možnosť založiť právnu bytosť (legal entity) na účely

kolektívneho konania na poli spoločných záujmov. Podľa názoru ústavného súdu takto

vymedzený cieľ musí byť v prvom rade vlastný každej zákonnej regulácii, ktorá

konkretizuje slobodu združovania v individualizovanej právnej forme. Prijatie právnej

úpravy neziskových organizácií však zjavne nemalo za prvoradý cieľ zabezpečiť právnu

subjektivitu kolektívnemu konaniu subjektov majúcich spoločné záujmy (preto môže

neziskovú organizáciu založiť napríklad aj len jeden zakladateľ). Na dosiahnutie tohto cieľa

už predsa v právnom poriadku existoval právny inštitút občianskych združení, ktorých

členmi môžu byť i právnické osoby. Prioritným a najdôležitejším zámerom zákona

o neziskových organizáciách sa stalo zabezpečenie poskytovania všeobecne prospešných

služieb na neštátnej (neverejnej), teda na súkromnej báze. Možno konštatovať, že cieľovou

skupinou právnej úpravy neziskových organizácií sú užívatelia všeobecne prospešných

služieb, nie tí, ktorí neziskové organizácie zakladajú, prípadne sa na ich činnosti podieľajú.

Predmetná právna regulácia je tak adresovaná subjektom, ktorých ambíciou v žiadnom

prípade nie je prezentovať spoločné záujmy prostredníctvom zjednocujúcej legálnej

inštitucionalizácie. Formovanie majetkového a v bode 1.9 popísaného „čiastočného“

personálneho substrátu je tak len prostriedkom na dosiahnutie uvedeného prvoradého cieľa

zákona o neziskových organizáciách, ktorý nie je spojený s úmyslom zákonodarcu

poskytnúť fyzickým osobám a právnickým osobám legálnu platformu pre ich slobodné

združovanie.

Keďže teda postavenie neziskových organizácií nesúvisí so základným právom podľa

, nemôžu tieto právnické osoby požívať ani ochranu zahrnutú v

ods. 4 a v spojení s . V tejto časti preto ústavný súd návrhu

navrhovateľov nevyhovel.

C. K namietanému nesúladu § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti s a s v spojení s a

ods. 4

Podľa Slovenská republika je nezávislý, demokratický a právny

štát.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa politické strany a politické hnutia, ako aj spolky,

spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.

Podľa § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti nezisková

organizácia, ktorá vznikla zlúčením alebo splynutím viacerých neziskových organizácií,

z ktorých aspoň jedna bola neziskovou organizáciou založenou štátom a vklad štátu do tejto

neziskovej organizácie založenej štátom presahuje polovicu všetkých vkladov zakladateľov

a spoluzakladateľov do neziskových organizácií, ktoré boli zlúčené alebo splynuli, sa

na účely tohto zákona považuje za neziskovú organizáciu založenú štátom.

Predmetom kritiky navrhovateľov je zákonná fikcia neziskovej organizácie založenej

štátom. Tá v prvom rade porušuje požiadavku oddelenosti dotknutých neziskových

organizácií od štátu ( ), a to na podklade argumentov, ktorými

navrhovatelia zdôvodnili tvrdené porušenie ustanoveniami

a § 100c ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Navrhovatelia nevidia

„žiaden verejný záujem a žiadne odôvodnenie nevyhnutnosti takéhoto zásahu do základných

práv dotknutých subjektov, ako ani žiaden legitímny cieľ, ktorý by sa mal zásahom

dosiahnuť a sú nútení konštatovať, že ustanovenie § 100b ods. 4... predstavuje neprimeraný

zásah do vnútorných pomerov neziskových organizácií a do princípu rovnosti v obsahu

vlastníckeho práva ich zakladateľov v (ne)prospech jedného z nich.“.

Zároveň navrhovatelia podčiarkujú, že z gramatického výkladu napadnutého

ustanovenia jasne vyplýva, že za podmienok v ňom uvedených „zakladá status neziskovej

organizácie založenej štátom vo vzťahu ku všetkým, aj v minulosti transformovaným

neziskovým organizáciám, ktorých jedným zo zakladateľov bol s aspoň polovičným vkladom

štát“. Nový právny následok plynúci z § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti "adresáti práva nemohli v čase vykonania transformácie poznať“, preto

napadnuté ustanovenie „vo svojich dôsledkoch prisudzuje skorším právnym úkonom taký

následok, ktorý vtedy platné právo s týmto úkonom nespájalo a tým sa dostáva do rozporu

s ako ustanovením, v ktorom je obsiahnutý zákaz retroaktivity ako jeden

zo sťažňových princípov právneho štátu“.

1. Ústavný súd považuje za potrebné najprv sa zaoberať námietkou spätnej účinnosti

namietanej právnej normy.

1.1 V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia

právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z , podľa ktorého je

Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu

neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov

v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych

predpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony,

a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver,

že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie minulosti.

V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka na ich bezrozpornosť,

ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii,

že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom

budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti

vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé

subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe,

kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc

posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné s vylúčením ochrany nimi riadne

nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou)

().

Vo svojej stabilizovanej rozhodovacej praxi ústavný súd rozlišuje medzi pravou

a nepravou retroaktivitou.

Pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva

oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr. ),

alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých

minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností) ().

Za nepravú retroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára

žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie

právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže

dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich

uzavretím (). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové

podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne

však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne

následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali ().

1.2 Podľa názoru ústavného súdu predstavuje napadnutý § 100b ods. 4 zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti prípad nepravej retroaktivity. Preskúmavané

ustanovenie sa totiž zjavne dotýka právnych vzťahov, ktoré síce boli založené v minulosti

(zlúčením alebo splynutím neziskových organizácií, z ktorých aspoň v jednej sa štát ako

spoluzakladateľ podieľal na majetkových vkladoch nadpolovičnou väčšinou), avšak tieto

právne vzťahy v čase nadobudnutia účinnosti neboli právne uzavreté,

pretože § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti zreteľne mieri

na neziskové organizácie právne existujúce v čase nadobudnutia jeho účinnosti. Časová

pôsobnosť namietanej právnej normy teda nie je rozšírená na obdobie, keď ešte nebola

účinná (to by bol prípad pravej retroaktivity), ale na existujúce neziskové organizácie

vzniknuté v minulosti zlúčením alebo splynutím sa vzťahuje až odo dňa nadobudnutia

svojej účinnosti (nepravá retroaktivita).

1.3 Nielen pravú retroaktivitu, ale aj retroaktivitu nepravú považuje ústavný súd

za neštandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov. Ústavný súd už tiež vyslovil, že

zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových

(existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade musí preukázať závažné dôvody

všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu

spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu

().

Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny, ktorá má charakter

nepravej retrokativity, treba brať do úvahy, či v konkrétnych okolnostiach posudzovaného

prípadu dôjde prijatím novej právnej úpravy zároveň aj k výraznému zhoršeniu doterajšej

právnej pozície dotknutých osôb (či už fyzických, alebo právnických), pretože v takomto

prípade je nová právna úprava minimálne v napätí s princípom ochrany legitímnych

očakávaní. Pravá retroaktivita je v porovnaní s retroaktivitou nepravou extrémnym zásahom

do princípu právnej istoty. Nepravá retroaktivita môže ale tiež ústavne relevantným

spôsobom zasiahnuť do právnej istoty, resp. do legitímnych očakávaní dotknutých

subjektov práva. V tejto súvislosti pôsobí inšpiratívne napr. právny názor Ústavného súdu

Slovinskej republiky, podľa ktorého princíp právnej istoty ako komponent právneho štátu

znamená, že v špecifických okolnostiach nesmie byť arbitrárne, bez adekvátneho verejného

záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca (rozhodnutie Ústavného súdu

Slovinska, U-I-86/96, časť B.-I., bod 6; dostupné na internete: www.us-ri.si) ().

Za rovnako relevantný treba v posudzovanom kontexte považovať aj právny názor

ústavného súdu, podľa ktorého z pohľadu retroaktivity právnych noriem je podstatnou

otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala

rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať (). Súčasne

vo veci sp. zn. ústavný súd zdôraznil, že na legitímne očakávania je

nevyhnutné nazerať aj v kontexte generálneho princípu právneho štátu fixovaného v čl. 1

ods. 1 , ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. , ,

, , , atď.).

Ústavný súd v tejto súvislosti už vyslovil (), že v súlade s tendenciami

príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu

právnej istoty ochrane aj tzv. legitímne očakávanie (legitimate expectation, der

Vertrauensschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná

retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským

zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti

právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva

konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia

verejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom. Všeobecný princíp

právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý

systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu

do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je

povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna

istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež

trvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej

moci, parlament z toho nevynímajúc (, m. m. tiež ).

1.4 Nepravá retroaktivita obsiahnutá v ustanovení § 100b ods. 4 zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti mení pro futuro právne postavenie neziskových

organizácií, ktoré vznikli spôsobom popísaným v napadnutom ustanovení. Vzhľadom na to,

že tieto neziskové organizácie sa ex lege považujú od 1. februára 2010 za neziskové

organizácie založené štátom, budú členov ich správnych rád kreovať zakladatelia (§ 100b

ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti), ktorí členov správnych rád môžu

aj odvolať (§ 100b ods. 3 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). O zrušení,

zlúčení, splynutí alebo rozdelení neziskovej organizácie založenej štátom bude môcť

správna rada rozhodnúť len po predchádzajúcom súhlase ministerstva zdravotníctva (§ 100b

ods. 5 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Pri zrušení a zániku neziskovej

organizácie založenej štátom je likvidátor povinný vrátiť prioritný majetok do vlastníctva

štátu do správy ministerstva zdravotníctva za hodnotu tohto majetku zistenú v účtovníctve

ku dňu zrušenia neziskovej organizácie založenej štátom (§ 100b ods. 6 zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Pri zrušení neziskovej organizácie založenej

štátom likvidáciou majú zakladatelia nárok na podiel na likvidačnom zostatku, a to

v závislosti od hodnoty vloženého majetku (§ 100b ods. 6 zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti). Nemožno opomenúť, že vzhľadom na znenie druhej vety § 31

ods. 3 zákona o neziskových organizáciách si neziskové organizácie založené štátom

na nakladanie s nehnuteľným majetkom, ktorý vložil štát ako zakladateľ alebo

spoluzakladateľ do neziskovej organizácie (neskôr zaniknutej splynutím alebo zlúčením)

a nejde o prioritný majetok, musia vyžiadať predchádzajúci písomný súhlas zakladateľa

alebo spoluzakladateľa, ktorým je štát. Inak právne úkony týkajúce sa nehnuteľného

majetku nebudú platné.

Neziskové organizácie, ktoré v minulosti vznikli za podmienok upravených v § 100b

ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti tak od 1. februára 2010 podliehajú

prísnejším pravidlám fungovania, a to predovšetkým vo sfére majetkových dispozícií. Nová

právna úprava sa tak vyznačuje obmedzeniami, ktoré v čase svojho vzniku uvedená skupina

neziskových organizácií nemohla poznať a ku ktorým došlo zmenou pravidiel, na ktoré sa

dotknuté neziskové organizácie spoliehali.

Dôvod analyzovanej zmeny právnej úpravy možno implicitne z dôvodovej správy

k identifikovať ako snahu o posilnenie kontrolných mechanizmov pri

hospodárení neziskových organizácií s majetkom, ktorý štát vložil do neziskových

organizácií zabezpečujúcich poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Na tomto mieste ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že nespochybňuje právo

zákonodarcu regulovať spoločenské vzťahy spôsobom, ktorý on považuje za želaný. Aj

zákonodarca však pri tvorbe takejto regulácie musí dbať na požiadavku primeranosti zásahu

do chránenej individuálnej sféry jednotlivca. Inak je jeho rozhodnutie výrazom

svojvôle, ktorá je v právnom štáte neprípustná.

Je celkom logické a prirodzené, že štátu ako (spolu)zakladateľovi realizujúcemu

majetkový vklad do neziskovej organizácie právna úprava určité oprávnenia „zásahového“

charakteru priznáva. Uvedené oprávnenia účinné pred 1. februárom 2010 však rešpektovali

spravodlivú rovnováhu medzi oprávneniami štátu ako zakladateľa neziskovej organizácie

a právom konštruovanou samostatnosťou neziskovej organizácie. Inými slovami,

aj keď zákon o neziskových organizáciách umožňoval zakladateľovi určitými prostriedkami

ovplyvňovať činnosť neziskovej organizácie (využitie zákonom vymedzeného voľného

priestoru pri tvorbe obsahu zakladajúcej listiny, štatútu, i obsah rozhodnutia o transformácii

podľa transformačného zákona), tieto prostriedky nenarúšali samostatnosť neziskovej

organizácie nad mieru, ktorú fakt majetkového vkladu zakladateľa vyžaduje a umožňuje.

Dôvodom ich primeranosti bola predovšetkým skutočnosť, že uvedené prostriedky sa

realizovali v čase, keď ešte nezisková organizácia ako právne samostatný subjekt

neexistovala.

Ústavný súd už v bode A. tejto časti odôvodnenia vysvetlil, prečo definovaný dôvod

nepovažuje za primeraný z hľadiska obmedzenia zavedeného v § 31 ods. 3 zákona

o neziskových organizáciách, a identický postoj založený na rovnakých dôvodoch zaujíma

aj v relácii k narušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní ustanovením § 100b ods. 4

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Navyše, v prípade tohto ustanovenia je

jeho neprimeranosť zvýraznená aj skutočnosťou, že bez vôle štátu ako (spolu)zakladateľa

niektorej zo zlúčených alebo splynuvších neziskových organizácií sa nezisková organizácia

založená štátom už od 1. februára 2010 nemôže rozdeliť a eliminovať tak ako samostatný

právny subjekt prejavom vlastnej vôle sprísnené podmienky týkajúce sa jej činnosti. Platí to

dokonca aj v tom prípade, ak nezisková organizácia založená štátom, ktorá vznikla

spôsobom predpokladaným v hypotéze § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, v dôsledku spojenia majetkových podstát pri zlúčení alebo splynutí jej

právnych predchodcov nevykazuje väčšinový podiel štátu na majetku tvorenom súhrnom

vkladov zakladateľov neziskových organizácií, ktoré v minulosti zanikli zlúčením alebo

splynutím.

Na základe analýzy § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

dospel ústavný súd s prihliadnutím na svoju stabilizovanú judikatúru k záveru, že toto

ustanovenie v jeho systematických súvislostiach predstavuje náhlu a neočakávanú zmenu

pravidiel fungovania dotknutých neziskových organizácií, a to predovšetkým zavedením

niektorých obmedzení pri majetkových dispozíciách, čím došlo k zhoršeniu ich postavenia

spôsobom neprimeraným sledovanému cieľu [zvýšenie kontroly pri hospodárení

s majetkom vloženým štátom ako (spolu)zakladateľom]. Tým sa napadnuté ustanovenie

dostáva do rozporu s princípom právnej istoty zakotveným v .

2. Keďže zhoršenie právnej pozície dotknutých neziskových organizácií sa týka

predovšetkým oblasti ich autonómie pri hospodárení s majetkom tvoriacim ich vlastníctvo

a ústavne neakceptovateľným spôsobom boli zasiahnuté ich legitímne očakávania týkajúce

sa predovšetkým oprávnení pri nakladaní s majetkom (vyplýva to z významu postavenia

správnej rady pri majetkových dispozíciách), ústavný súd konštatuje, že § 100b ods. 4

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti predstavujúci formálno-právny základ

neprípustných obmedzení sa dostáva aj do rozporu s . Aj

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti tvorí totiž jednotu s § 31 ods. 3 zákona

o neziskových organizáciách, a tým aj ťažisko konceptu , ktorý bol

charakterizovaný snahou podriadiť nakladanie s vymedzenou časťou majetkového substrátu

neziskových organizácií priamej kontrole zo strany štátu na účely vyššej miery kontroly.

Už v bode A tejto časti odôvodnenia ústavný súd konštatoval neprimeranosť

obmedzenia samostatnosti neziskových organizácií pri nakladaní s časťou ich nehnuteľného

majetku vo vzťahu k zamýšľanému cieľu. Ustanovenie § 100b ods. 4 zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti tak v nerozlučnej spätosti s § 31 ods. 3 druhou

vetou zákona o neziskových organizáciách atakuje chránenú kvalitu vlastníckeho

práva, keď narúša samostatnosť neziskových organizácií pri rozhodovaní o využití ich

majetku.

3. Navrhovatelia namietali nesúlad § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti s v spojení s , podľa ktorého

pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.

Zmysel práva je synonymným pomenovaním pre jeho účel a cieľ, ktorým sa sleduje

dôvod, že to dané právo sa v právnom poriadku konštruovalo a deklarovalo. Za jeho

podstatu možno označiť to, na akých základoch je založené. Súlad obmedzenia základného

práva alebo slobody vo vzťahu k týmto dvom podmienkam má byť splnený súčasne

().

Konflikt práva sa v právnom štáte rieši prostredníctvom požiadavky spravodlivej

rovnováhy, ktorá sa na rozhraní protikladných práv má nastoliť tak, aby ani jedno

z konfliktných práv nebolo nadmerne obmedzené kvôli inému právu. Požiadavka

spravodlivej rovnováhy je súčasťou opatrení slúžiacich pri obmedzení práva na splnenie

ústavnej podmienky "dbať na podstatu a zmysel" obmedzovaného práva (Drgonec, J:

. Komentár. Šamorín: Heuréka 2004, s. 111).

Keďže ústavný súd konštatoval, že vlastnícke právo, ale aj právna istota neziskových

organizácií dotknutých boli nadmerne obmedzené, zákonodarca

pri vyžití svojej zákonodarnej právomoci nerešpektoval požiadavku spravodlivej rovnováhy

vo vzťahu k základnému právu vlastniť majetok a k právnej istote u vymedzenej skupiny

neziskových organizácií. Preto sa ustanovenie § 100b ods. 4 zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti dostalo aj do rozporu s .

4. Ústavný súd nevyhovel tej časti návrhu, ktorým navrhovatelia namietali nesúlad

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti s .

Dôvodom je v bode B tejto časti odôvodnenia objasnený záver, podľa ktorého neziskové

organizácie nie sú výrazom realizácie združovacieho práva podľa ,

a preto nemôžu ani požívať ochranu podľa .

D. K namietanému nesúladu § 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti s

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa § 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti až

do začiatku plynutia funkčného obdobia nových členov správnych rád neziskových

organizácií založených štátom podľa odseku 1 možno nakladať s majetkom týchto

neziskových organizácií založených štátom len na účel poskytovania zdravotnej

starostlivosti.

Navrhovatelia tvrdia, že zákonný zákaz nakladania s majetkom neziskových

organizácií založených štátom (s výnimkou nakladania na účel poskytovania zdravotnej

starostlivosti) až do začiatku plynutia funkčného obdobia nových členov správnych rád

podľa § 100c ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (ide o časový úsek

od 1. februára 2010, keď predmetná právna norma nadobudla účinnosť, do vymenovania

nových členov správnych rád) predstavuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva

neziskových organizácií založených štátom, ktoré musí spĺňať podmienky podľa čl. 20

ods. 4 . Súčasne sú navrhovatelia toho názoru, že uvedené obmedzenie nespĺňa

ústavné požiadavky nevyhnutnej miery a primeranej náhrady.

1. Ústavný súd sa už súladom právnych predpisov s viackrát

zaoberal, preto v tomto prípade je možné oprieť sa o dostatočne stabilizovanú judikatúru.

Článok 20 ods. 4 treba považovať za ústavnú direktívu pre zákonodarcu, ktorý

prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke

právo (). V nadväznosti na to ústavný súd judikoval, že

predpokladá existenciu zákona, na základe ktorého je možné uskutočniť vyvlastnenie alebo

nútené obmedzenie vlastníckeho práva. neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo

nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (ako to napríklad

umožňuje čl. 14 ods. 3 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949

v znení neskorších predpisov: „Vyvlastnenie... sa smie uskutočniť len zákonom alebo

na základe zákona, ktorý upraví spôsob a rozsah odškodnenia.“), ale na základe zákona.

Z uvedeného vyplýva, že národná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán

Slovenskej republiky nie je v zmysle oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo

nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 však určuje, že k vyvlastneniu,

prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe

zákona. Prvou požiadavkou zákona (s existenciou ktorého ráta ) je preto

určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva. Ďalšími určenými požiadavkami na takýto zákon je, že k vyvlastneniu alebo

nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné siahnuť len vo verejnom záujme,

v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu (). Takýmito zákonmi v právnom

poriadku Slovenskej republiky je o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. K porušeniu (možnému porušeniu)

by preto mohlo dôjsť len vtedy, ak takýto zákon národnej rady nespĺňa

podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré z nich) (, ).

Následne ku vzťahu a ústavný súd uviedol, že

vymedzuje rozličnú funkciu zákonov národnej rady vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4.

Zatiaľ čo vo vzťahu k je národná rada oprávnená zákonom priamo

stanoviť obsah vlastníckeho práva, a to rovnaký pre všetkých vlastníkov (v súlade s čl. 12

ods. 2 ), ukladá zákonu národnej rady inú úlohu. V rámci zákona,

existenciu ktorého predpokladá , nejde už o stanovenie zákonného

obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva,

t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva, zákonný obsah

ktorého zákonodarca už stanovil na základe . Úlohou zákona

predpokladaného je preto umožniť, aby oprávnený orgán zasiahol

do výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za podmienok určených zákonom.

K tomuto zásahu však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j. príslušný

orgán štátnej správy ().

Ústavný súd vo veci sp. zn. uzavrel, že režimu

nepodlieha zákon určujúci zákonný obsah vlastníckeho práva (buď za rešpektovania, alebo

porušenia príkazu ústavnej normy uvedenej v ). Je to tak tiež preto, že

zákon, existenciu ktorého predpokladá , má za cieľ priamo zasiahnuť až

do výkonu, resp. uplatňovania vlastníckeho práva (vyvlastnením alebo núteným

obmedzením) jedine v rámci a v rozsahu už predtým určeného zákonného obsahu

vlastníckeho práva.

Definovaný postoj potvrdil ústavný súd napríklad aj vo veci sp. zn.

konštatujúc, že nútené obmedzenia vlastníckeho práva podľa

predstavujú individuálny selektívny zásah do postavenia konkrétneho vlastníka. Na takýto

zásah však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j. príslušný orgán

štátnej správy formou individuálneho administratívneho aktu (rozhodnutia) ().

2. Na podklade prezentovaných judikovaných názorov ústavný súd konštatuje, že

§ 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti nepredstavuje nútené

obmedzenie vlastníckeho práva podľa , ale ide o právnu normu určujúcu

(hoci len dočasne) zákonný obsah vlastníckeho práva neziskových organizácií založených

štátom. Ten je v porovnaní so štandardným obsahom vlastníckeho práva (ius possidendi,

utendi, fruendi et disponendi) charakterizovaný zákazom nakladania s majetkom

neziskových organizácií založených štátom na iný účel, než je poskytovanie zdravotnej

starostlivosti.

Napadnutú právnu normu je tak podľa názoru ústavného súdu možné podrobiť

meritórnemu testu ústavnosti len v súvislosti s otázkou jeho súladu s ,

nie s . V tejto časti preto ústavný súd z dôvodu nedostatku príčinnej

súvislosti medzi § 100c ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a čl. 20

ods. 4 návrhu navrhovateľov nevyhovel.

IV.

Z dôvodov uvedených v časti III tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky stráca § 31 ods. 3 zákona o neziskových organizáciách a § 100b

ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti účinnosť. Ak národná rada

neuvedie tieto ustanovenia do súladu s , strácajú po šiestich mesiacoch

od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011