Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_PO-3S-17-2020.pdf
PDF · 135.26 KB
Case nature
Area
Subarea
PO-3S/17/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a členov senátu Mgr. Michala Magura a JUDr. Ing. Lenky Figulovej, v právnej veci žalobcu: A. B., C. D. XXXX/X, XXX XX E., IČO: 33528055, právne zast. JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 101754355/2020 zo dňa 18. novembra 2020, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 101754355/2020 zo dňa 18. novembra 2020 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov č. 101322942/2020 zo dňa 17. augusta 2020 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. P r i z n á v a žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Prešov (ďalej aj „orgán prvého stupňa“) rozhodnutím zo dňa 17. augusta 2020 č. 101322942/2020 priznal žalobcovi podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o DPH“) úrok z nadmerného odpočtu v sume 19.784,80 EUR zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 206.162,87 EUR.
2. Proti rozhodnutiu orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie dňa 28. augusta 2020, v ktorom namietal, že v predmetnej veci sa ustanovenie § 79a zákona o DPH neuplatní, pretože daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016 a pri stanovení výšky úrokovej sadzby bolo potrebné postupovať podľa ustanovenia § 156 v spojení s ustanovením § 165 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „daňový poriadok“).
3. Žalovaný rozhodnutím č. 101754355/2020 zo dňa 18. novembra 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodnutie orgánu prvého stupňa potvrdil. Po preskúmaní rozhodnutia orgánu prvého stupňa žalovaný zistil nasledovné:
- Žalobca podal dňa 25. novembra 2011 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2011.
- Orgán prvého stupňa vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2011, ktorá bola začatá na základe Oznámenia
o daňovej kontrole č. 9711/401/2012/308/PisA zo dňa 09. januára 2012, a ktorá bola ukončená doručením Protokolu č. 102837547/2016 zo dňa 30. marca 2016 spolu s výzvou č. 102845171/2016 zo dňa 31. marca 2016 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 04. apríla 2016.
- Z dôvodu, že celé konanie orgánu prvého stupňa bolo zaťažené vadou nezákonnosti, orgán prvého stupňa vyrubovacie konanie v danej veci zastavil rozhodnutím č. 101866626/2018 zo dňa 21. septembra 2018 a nadmerný odpočet v sume 188 899,47 eur vrátil žalobcovi dňa 05. októbra 2018 a v sume 17 263,40 eur vrátil žalobcovi dňa 26. júna 2019.
- Žalobca podal dňa 28. septembra 2018 žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku zo sumy daňového nedoplatku, ktorej orgán prvého stupňa nevyhovel a uvedené oznámil listom č. 102113747/2018 zo dňa 24. októbra 2018.
- Oznámenie orgánu prvého stupňa - opatrenie správcu dane zrušil Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 1S/33/2018 - 56 zo dňa 26. mája 2020.
- Následne orgán prvého stupňa riadiac sa právnym názorom správneho súdu vydal rozhodnutie č. 101322942/2020 zo dňa 17. augusta 2020, ktorým podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu vo výške 19 784,80 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2011. Za počiatočný deň nároku na úrok určil deň 27. júla 2012 a úrok z nadmerného odpočtu vypočítal za príslušný počet dní zadržiavania nadmerného odpočtu v rokoch 2012 až 2019 (spolu počet dní zadržiavania nadmerného odpočtu v sume 188 899,47 eur v počte 2262 dní a zo sumy nadmerného odpočtu 17 263,40 eur v počte 2804 dní) až do dňa vrátenia uvedených súm dňa 05. októbra 2018 a 26. júna 2019, použijúc príslušnú úrokovú sadzbu.
- Orgán prvého stupňa postupoval podľa príslušného ustanovenia upravujúceho priznanie úroku z nadmerného odpočtu a to § 79a ods. 3 zákona o DPH, pričom aplikoval princíp prednosti práva EÚ
- Uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona o DPH v znení zákona č. 297/2016 Z. z., v dôsledku čoho nemožno z jeho aplikácie vylúčiť daňové kontroly skončené do 31. decembra 2016.
4. K námietke žalobcu, že daňová kontrola bola ukončená do 31. decembra 2016, a preto v zmysle ustanovenia § 85ke zákona o DPH postup podľa ustanovenia § 79a zákona o DPH nemožno uplatniť, žalovaný poukázal na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019 sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (zbierka stanovísk NS a súdov SR 6/2019), v zmysle ktorého ustanovenie § 85ke druhá veta zákona o DPH nie je v súlade s právom Európskej únie a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú úpravu s účinkom ex tunc, preto na zabezpečenie súladu s právom EÚ sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.
5. K námietke žalobcu, že správca dane mal pri priznaní úrokov zadržiavaného nadmerného odpočtu postupovať podľa § 156 v nadväznosti na § 165 ods. 1 daňového poriadku (identicky s jeho výpočtom podľa ustanovenia § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v platnom a účinnom znení – ďalej aj „zákon o správe daní“) žalovaný uviedol, že základným právnym normatívom slovenského zákona o DPH bola 6. Smernica Rady 77/388/EHS, ktorú nahradila Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006. Z viacerých rozsudkov Súdneho dvora EÚ zaoberajúcich sa výkladom článku 183 Smernice vyplynul v súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. V súlade s citovanou judikatúrou bola s účinnosťou od 01. januára 2017 zavedená do vnútroštátneho predpisu úprava zakotvená v § 79a zákona o DPH.
6. Žalovaný ďalej poukázal tiež na to, že tak z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ako aj Najvyššieho súdu SR vyplýva, že zásadu daňovej neutrality by mala rešpektovať aj výška kompenzácie za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly, a tak ako nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu priniesť ani ekonomickú výhodu.
II.
Konanie pred správnym súdom
7. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu, v ktorej namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal pritom na to, že obe rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z právneho názoru Krajského súdu v Prešove vyjadreného v rozsudku sp. zn. 1S/33/2018, ktorým bolo zrušené oznámenie orgánu prvého stupňa č. 102113747/2018 z 24. októbra 2018, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania, pričom podľa názoru žalobcu dôvody, ktorými Krajský súd v Prešove odôvodňoval výrok rozhodnutia, nie je možné považovať za zákonné a správne.
8. Žalobca ďalej uviedol, že nesúhlasí so záverom Krajského súdu v Prešove vyjadreným vo vyššie uvedenom rozsudku, v zmysle ktorého ustanovenia § 165 daňového poriadku v spojení s § 35b zákona o správe daní nie je možné aplikovať, pretože daňová kontrola za október 2011 začala až za účinnosti daňového priadku. Poukázal pritom na ustanovenie § 165 ods. 1 daňového poriadku, v zmysle ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, pričom uviedol, že právny úkon, ktorým si uplatnil nárok na úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 165 ods. 1 daňového poriadku sa neodvíja od momentu začatia daňovej kontroly 18. januára 2012 – teda za účinnosti daňového poriadku, ale rozhodujúcim bolo podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie október 2011 v novembri 2011, pričom jeho účinkom bolo to, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za október 2011 vznikol k 25. novembru 2011.
9. Žalobca tiež nesúhlasil s názorom Krajského súdu v Prešove, podľa ktorého ustanovenie § 79a zákona o DPH upravuje nárok na úroky z omeškania zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly, resp. počas nadväzujúceho vyrubovacieho konania, ktorých výsledkom je zistenie, že tento odpočet bol uplatnený oprávnene a uviedol, že ustanovenie § 79a zákona o DPH upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu len počas daňovej kontroly a nie aj počas nadväzujúceho vyrubovacieho konania. Z uvedeného dôvodu ustanovenie § 79a zákona o DPH nemožno aplikovať na stav, ak nadmerný odpočet bol zadržiavaný aj po skončení daňovej kontroly.
10. Žalobca ďalej uviedol, že tak Krajský súd v Prešove ako ani správne orgány nerozlišujú jednotlivé inštitúty daňového práva, a to konkrétne vyplývajúce z ustanovenia § 79a zákona o DPH, § 79 daňového poriadku a § 156 v nadväznosti na § 165 ods. 1 a 7 daňového poriadku. V tejto súvislosti poukázal na rozdielnosť postupov ich aplikácie, ako aj výšky ročných úrokových sadzieb či dĺžky období, ktoré sa pri tom, ktorom inštitúte uplatnia.
11. Žalobca taktiež poukázal na viaceré rozsudky Ústavného súdu SR a to v súvislosti s poukazom na koncepciu ochrany nadobudnutých práv a koncepciu ochrany legitímnych očakávaní (napr. PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 11/2010), v súvislosti s riešením otázky stretu starej a novej právnej normy a nepravou retroaktivitou (I. ÚS 238/04, PL. ÚS 38/99) a otázky možnej plurality výkladov právnej normy a uplatnenia zásad in dubio mitius ( I. ÚS 241/07). Žalobca ďalej dodal, že podľa ústavného princípu zákonnosti ukladania daní zákony s viac než jedným možným výkladom je nutné vykladať v prospech subjektívnych práv a nie v prospech záujmov verejnej moci, avšak v prípade, ak daňový poriadok vytvára podmienky na jeho svojvoľnú a účelovú interpretáciu, a to s takou intenzitou, ktorá protirečí princípu právnej istoty, takýto zákon je podľa názoru žalobcu v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky (s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS 9/04).
12. Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že daňový subjekt nesmie byť výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, no výkon daňovej kontroly spojený so zadržiavaním uplatneného nadmerného odpočtu nemôže mu priniesť ani ekonomickú výhodu, čo podľa žalovaného zohľadňuje iba ustanovenie § 79a zákona o DPH, žalobca poukázal na všeobecnú časť dôvodovej správy k zákonu č. 609/2003 Z.z., ktorým sa zaviedol sankčný postih správcu dane (sankčný úrok) za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, kde sa uvádza, že jednotlivými novelami dochádza postupne k zrovnoprávňovaniu práv a povinností medzi daňovým subjektom a správcom dane a aj v tejto oblasti sa má dosiahnuť porovnateľný stav ako v krajinách OECD a EÚ. Zrovnoprávnenie práv a povinností a zásada rovnocennosti podľa správnych orgánov spočíva v tom, že ak daňový subjekt neodvedie daň, správca dane vyrubí úrok z omeškania, pričom pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby ECB, minimálne však 15%, no ak správca dane neoprávnene zadržiava finančné
prostriedky daňového subjektu, daňový subjekt nemá nárok na žiadny úrok (oznámenie správcu dane z 24. októbra 2018) alebo má nárok na úrok vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby ECB, minimálne 1,5% (rozhodnutie žalovaného z 18. novembra 2020). Tvrdenie žalovaného, že iba ustanovenie § 79a zákona o DPH zohľadňuje vo svojej dikcii uvedené pravidlá je v extrémnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
13. Záverom žalobca uviedol, že v prípadoch neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu v zmysle ustanovenia § 165 ods. 1 daňového poriadku pri výpočte úroku je možné použiť len štvornásobok základnej úrokovej sadzby príslušnej banky (ECB, resp. NBS), pričom, ak tento štvornásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 15%, pri výpočte úroku sa použije ročná úroková sadzba 15%. V danom prípade použitie úrokovej sadzby podľa § 79a zákona o DPH alebo podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku by bolo v extrémnom rozpore s uvedenými nálezmi Ústavného súdu SR, pretože zásadne mení režim právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti a nepriznaním právnych nárokov z týchto právnych vzťahov zakladá systém pravej retroaktivity, ktorá je v rozpore s princípom právneho štátu.
14. Žalobca požiadal vo veci nariadiť pojednávanie a navrhol rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania.
15. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 28. septembra 2021, v ktorom zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v napadnutom rozhodnutí a napadnuté rozhodnutie považoval za správne, preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Zároveň požiadal, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie.
16. K písomnému vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 10. januára 2022, pričom argumentoval totožne, ako to bolo uvedené v podanej žalobe a navrhol žalobe vyhovieť a rozhodnutia správnych orgánov zrušiť.
17. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril.
18. Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 23. novembra 2023. Právny zástupca žalobcu zotrval na doterajšej argumentácii, zároveň poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-151/23, ZSE Elektrárne s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v rámci česko-slovenskej konferencie, ktorej sa zúčastnil v Českej republike, v Brne bola riešená otázka inflácie, ktorá dosahuje 14%, pričom je v súvislosti so zásadou efektivity potrebné uvedené premietnuť aj do legislatívy. Namietol tiež, že ustanovenie § 79a nemožno aplikovať z dôvodu nezákonnosti daňovej kontroly. Zástupkyňa žalovaného uviedla, že rozsudok Krajského súdu v Prešove, na ktorý poukázal právny zástupca žalobcu je jej známy a zdôraznila, že daňové úrady postupovali podľa právneho názoru vysloveného Krajským súdom v Prešove vydaným v predmetnej veci.
III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov
19. Podľa § 35b ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov (účinného k 31. decembru 2011), rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet11ad) alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane,1b) považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového
subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. 1b) Napríklad zákon č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z.z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č.211/2003 Z.z., zákon č.104/2004 Z.z. o spotrebnej dani z vína, zákon č. 107/2004 Z.z. o spotrebnej dani z piva, zákon č. 106/2004 Z.z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, zákon č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja. 11ad) § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 651/2004 Z.z.
20. Podľa § 35b ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov (účinného k 31. decembru 2011), správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona.1b) Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona,1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. 1b) Napríklad zákon č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z.z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č.211/2003 Z.z., zákon č.104/2004 Z.z. o spotrebnej dani z vína, zákon č. 107/2004 Z.z. o spotrebnej dani z piva, zákon č. 106/2004 Z.z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, zákon č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja. 11ad) § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 651/2004 Z.z.
21. Podľa § 35b ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov (účinného k 31. decembru 2011), správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.
22. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH (účinného k 25. novembru 2011), ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
23. Podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH (účinného k 25. novembru 2011), ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou
kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.
24. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH (účinného od 1. januára 2017), ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4), platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.
25. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH (účinného od 1. januára 2017), platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) do dňa jeho vrátenia vrátane.
26. Podľa § 85ke zákona o DPH - prechodných ustanovení zákona o DPH k úpravám účinným od 1. januára 2017, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane..
27. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku (účinného k 14. aprílu 2016), ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
28. Podľa § 79 ods. 6 daňového poriadku (účinného k 14. aprílu 2016), za deň vrátenia preplatku sa považuje deň, keď bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane. Poskytovatelia platobných služieb je povinná oznámiť daňovému subjektu deň, keď došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane.
29. Podľa § 79 ods. 7 daňového poriadku (účinného k 14. aprílu 2016), na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu44aa) a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6.
44aa) § 78 ods. 6 zákona o DPH
30. Podľa § 165 ods. 1 daňového poriadku, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
31. Podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku, sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.
IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom
32. Správny súd s prihliadnutím na žalobné námietky v tomto konaní posudzoval otázku existencie nároku žalobcu na úrok z omeškania zo žalobcom tvrdeného oneskoreného vyplatenia nadmerného odpočtu v intenciách nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným.
33. Správny súd úvodom konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu, ako aj z priebehu súdneho konania sú zrejmé a nesporné nasledovné skutočnosti:
- žalobca si za zdaňovacie obdobie október 2011 uplatnil nadmerný odpočet vo výške 206.162,87 EUR,
- daňová kontrola u žalobcu bola začatá dňa 18. januára 2012 na základe upovedomenia o vykonaní kontroly č. 9711/401/2012/308/PisA, zo dňa 9. januára 2012,
- daňová kontrola bola skončená doručením Protokolu č. 102837547/2016 zo dňa 30. marca 2016 žalobcovi dňa 4. apríla 2016,
- daňové konanie vo veci vyrubovacieho konania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2011 bolo zastavené rozhodnutím č. 101866626/2018 zo dňa 21. septembra 2018,
- časť nadmerného odpočtu v sume 188.899,47 EUR bola žalobcovi vrátená v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania dňa 5. októbra 2018,
- časť nadmerného odpočtu v sume 17.263,40 EUR bola žalobcovi vrátená dňa 26. júna 2019.
34. Správny súd sa v tejto súvislosti v prvom rade zaoberal tvrdením žalobcu, že peňažné prostriedky žalobcu vo forme uplatneného nadmerného odpočtu DPH, ktoré boli zadržané počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, je potrebné považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a teda je povinnosťou správcu dane zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v zmysle § 35b ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov odo dňa nasledujúceho po dni vzniku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa § 79 zákona o DPH).
35. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že pre naplnenie definície pojmu „neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky“ „musia existovať dve v časovom slede po sebe vydané právoplatné rozhodnutia daňového orgánu o vyrubení dane alebo rozdielu dane za to isté obdobie, z ktorých neskoršie rozhodnutie nahrádza to predchádzajúce. V kontexte DPH, ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, ku ktorým patrí daňovému subjektu v zmysle § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. sankčný úrok. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júla 2019 sp. zn. 1 Sžfk/24/2018, bod 21).
36. V žalobcovom prípade k uvedenej zákonom predpokladanej situácii nedošlo, pretože v súvislosti s nadmerným odpočtom uplatneným žalobcom neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie, ktorým by bol žalobcovi priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet DPH ako ten, ktorý si uplatnil v daňovom priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie október 2011. Sumu nadmerného odpočtu vo výške 206.162,87 EUR, ktorá bola žalobcovi zadržaná v súvislosti s daňovou kontrolou a následným vyrubovacím konaním (a vrátená žalobcovi bez vydania rozhodnutia v sume 188.899,47 EUR dňa 5. októbra 2018 a v sume 17.263,40 EUR dňa 26. júna 2019), nemožno považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v zmysle § 35b ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov, ku ktorým by mal žalobcovi patriť sankčný úrok podľa ods. 6 tohto ustanovenia, pretože nebola splnená vyššie uvedená podmienka existencie dvoch rozhodnutí o výške daňovej povinnosti za totožné zdaňovacie obdobie, z ktorých druhé by priznávalo žalobcovi vyšší nárok na nadmerný odpočet ako rozhodnutie prvé. Systém sankčných úrokov podľa uvedených ustanovení zákona o správe daní a poplatkov preto nemožno aplikovať. Žalobca síce správne upozorňuje na to, že daňový poriadok v prechodných ustanoveniach stanovil, že sankčný úrok podľa zákona o správe daní a poplatkov sa považuje za úrok z omeškania podľa nového zákona – daňového poriadku (§ 165 ods. 7 daňového poriadku), táto skutočnosť je však pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu nepodstatná, pretože žalobcovi nárok na sankčný úrok podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní a poplatkov z vyššie uvedených dôvodov nevznikol. Správny súd preto uvedenú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.
37. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu k uplatneniu postupu podľa § 79a zákona o DPH. Je pravdou, že daňový poriadok, ani jemu predchádzajúci zákon o správe daní a poplatkov neupravujú, ani nikdy neupravovali žiadnu formu kompenzácie kontrolovaného daňového subjektu za zadržiavanie uplatneného nadmerného odpočtu DPH za dobu výkonu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti uplatneného nároku. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona o DPH zakomponovaný až s účinnosťou od 01. januára 2017 prijatím ustanovenia § 79a zákona o DPH, v zmysle ktorého má platiteľ nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu vo forme úroku z nadmerného odpočtu vo výške 2-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 zákona o DPH, až do jeho vrátenia. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01. januára 2017 (§ 85ke zákona o DPH) sa ustanovenie § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016. 38. V tejto súvislosti správny súd zotrváva na ustálenej rozhodovacej praxi správnych súdov a to aj s prihliadnutím na zjednocujúce Stanovisko Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56, pričom je toho názoru, že pri uplatnení zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, ktorú sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských štátov EÚ, je teda v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ k výkladu článku 183 Smernice o DPH (predovšetkým vo veciach C-107/10 Enel Maritsa Iztok a C-120/15 Kovozber) nutné aplikovať vnútroštátne právo v prejednávanom prípade zmysle § 79a zákona o DPH tak, že aj žalobcovi patrí primeraný úrok zo sumy nadmerného odpočtu po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v daňovom priznaní, t.j. počas daňovej kontroly.
39. Vo vzťahu k námietke žalobcu, podľa ktorého nie je prípustná retroaktívna aplikácia ustanovenia § 79a zákona o DPH správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk/34/2019 zo dňa 30. júna 2020, v ktorom kasačný súd uvádza, že „...pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a okamihu, odkedy ho treba priznať, a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry v tejto otázke, je namieste považovať vyššie uvedené zjednocujúce stanovisko zároveň za akceptáciu lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa § 79a zákona o DPH ako primeranej lehoty a primeranej výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom období. Kasačný súd teda nevníma právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona, ale ide o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný úrok“.
40. K námietke žalobcu týkajúcej sa nemožnosti aplikácie ustanovenia 79a zákona o DPH z dôvodu „nezákonnosti daňovej kontroly“ správny súd uvádza, že zákon o DPH pre vznik nároku na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly predpokladá splnenie dvoch podmienok a to začatie daňovej kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH a zároveň nevrátenie nadmerného odpočtu DPH do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH, bez ohľadu na priebeh alebo výsledok daňovej kontroly, čo má správny súd za preukázané a z uvedeného dôvodu nevzhliadol námietku žalobcu ako dôvodnú.
41. Správny súd ďalej zároveň upriamuje pozornosť, že je nutné odlíšiť kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní (§ 79a zákona o DPH), od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. V tejto súvislosti súd pre úplnosť uvádza, že síce nárok na nadmerný odpočet vznikol za účinnosti zákona o správe daní a poplatkov (účinného do 31. decembra 2011), na nároky vyplývajúce z omeškania s jeho vyplatením sa však uplatní právna úprava daňového poriadku (účinného od 1. januára 2012) s poukazom na ustanovenie § 165 ods. 1 daňového poriadku, v zmysle ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
42. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, kedy dochádza k vzniku omeškania s vrátením nadmerného odpočtu. Právnu úpravu lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu DPH stanovuje zákon o DPH, ktorý
ukladá správcovi dane vrátiť daňovému subjektu nadmerný odpočet, ktorý nemožno odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 79 ods. 1 zákona o DPH). Ak však daňový úrad vo všeobecnej lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, vráti nadmerný odpočet v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly (§ 79 ods. 6 zákona o DPH, v čase vzniku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u žalobcu § 79 ods. 4 zákona o DPH). Vrátenie nadmerného odpočtu po uplynutí uvedených lehôt sa považuje za oneskorené. Daňová kontrola v prípade žalobcu bola skončená doručením Protokolu č. 102837547/2016 zo dňa 30. marca 2016 žalobcovi dňa 4. apríla 2016, pričom správca dane bol povinný vrátiť nadmerný odpočet žalobcovi do 10 dní od jej skončenia.
43. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Podľa § 79 ods. 7 daňového poriadku v cit. znení na nadmerný odpočet a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa odseky 1 až 6 ustanovenia § 79 daňového poriadku vzťahujú primerane. 44. V prípade, že by sa daňová kontrola za zdaňovacie obdobie október 2011 skončila u žalobcu „bez nálezu“, teda uplatnené odpočítanie dane by bolo správcom dane vyhodnotené ako oprávnené, bol by správca dane v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH povinný vrátiť mu nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Keďže však výsledky daňovej kontroly viedli k neuznaniu práva na odpočítanie dane a k vyrubovaciemu konaniu, bol žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet dane naďalej zadržiavaný i po skončení daňovej kontroly. Daňové konanie vo veci vyrubovacieho konania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2011 však bolo zastavené rozhodnutím č. 101866626/2018 zo dňa 21. septembra 2018, pričom vznikol stav, kedy medzi uplynutím zákonnej lehoty podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH a vrátením nadmerného odpočtu v roku 2018 prestal existovať akýkoľvek právny dôvod pre zadržiavanie finančných prostriedkov žalobcu. Vrátenie nadmerného odpočtu je preto nutné považovať po celú uvedenú dobu za oneskorené. „Za danej situácie podľa názoru kasačného súdu prichádza do úvahy len aplikácia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a § 79 ods. 3 posledná veta Daňového poriadku (za dobu od 1.1.2012) a priznanie úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH od uplynutia 10-dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly, až do vrátenia nadmerného odpočtu“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júla 2019 sp. zn. 1 Sžfk/24/2018, bod 25).
45. Záverom správny súd uvádza, že rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalobca poukázal vo svojej žalobe, nemajú právny význam pre prejednávanú vec, nakoľko tieto mali podporiť názor žalobcu čo do aplikácie ustanovení o úroku z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, avšak ako je uvedené vyššie (bod 31, 32), pre takýto postup neboli splnené hmotnoprávne podmienky a preto sa správny súd touto námietkou ďalej nezaoberal. Správny súd taktiež nevzhliadol relevantnosť a súvislosť rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-151/23, ZSE Elektrárne s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky s prejednávanou vecou a v dôsledku uvedeného na toto rozhodnutie neprihliadol.
46. Pokiaľ žalobca v žalobe v spojení s podaním zo dňa 7. januára 2021 poukazoval na závery vyplývajúce z rozsudku kasačného súdu sp. zn.: 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30. júla 2019, správny súd dáva do pozornosti žalobcu, že ak žalobca cituje právne závery rozhodnutí iných súdov, je jeho povinnosťou tvrdiť a preukázať ich skutkovú zhodnosť s prejednávanou vecou, čo žalobca nesplnil. Správny súd na uvedený rozsudok preto neprihliadal.
47. Správny súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. V ďalšom konaní bude úlohou daňových orgánov v intenciách právneho názoru správneho súdu opätovne vyhodnotiť žiadosť žalobcu o zaplatenie úroku zo sumy zadržaného a oneskorene vráteného nadmerného odpočtu, a to so zreteľom na dobu zadržiavania finančných prostriedkov žalobcu po dobu trvania daňovej kontroly a po dobu od uplynutia 10 - dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly až do vrátenia nadmerného odpočtu.
48. Správny súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania voči žalovanému, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.
49. Vo veci rozhodol senát v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 2 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§ 440 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).