Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 238/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 26. januára 2005 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka

prerokoval prijatú sťažnosť Dipl. Ing. Jozefa Stahla, JUDr.

Danice Borisovej, a JUDr. Igora Malého,

, zastúpených advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Advokátska kancelária, Štúrova

20, Košice, ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení

s , , a s a 3

uzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky č. 1383 zo 7. decembra 2004, č. 1384 zo

7. decembra 2004 a č. 1385 zo 7. decembra 2004, a 31. januára 2005 takto

rozhodol:

1. Základné právo Dipl. Ing. Jozefa Stahla podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1

ods. 1, , a s a 3

uzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1384 zo

7. decembra 2004 p o r u š e n é n e b o l o .

2. Základné právo JUDr. Danice Borisovej a JUDr. Igora Malého podľa čl. 30 ods. 1 a

4 v spojení s , , a s a 3 Slovenskej

republiky uzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky č. 1383 zo 7. decembra 2004 a

č. 1385 zo 7. decembra 2004 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. 1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 15. decembra 2004 č. k. -7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Dipl. Ing. Jozefa Stahla,

(ďalej len „sťažovateľ Ing. Stahl“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 30

ods. 1 a 4 v spojení s , , a s a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „národná rada“) č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1384 zo 7. decembra 2004.

1. 2. Ústavný súd uznesením z 20. decembra 2004 sp. zn. prijal podľa

na konanie sťažnosť JUDr. Danice Borisovej,

(ďalej len „sťažovateľka JUDr. Borisová“), ktorou namietala

porušenie základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12

ods. 1 a s a 3 uzneseniami národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004

a č. 1385 zo 7. decembra 2004.

1. 3. Ústavný súd uznesením z 20. decembra 2004 sp. zn. prijal podľa

na konanie sťažnosť JUDr. Igora Malého,

(ďalej len „sťažovateľ JUDr. Malý“), ktorou namietal porušenie

základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1

a s a 3 uzneseniami národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004

a č. 1385 zo 7. decembra 2004.

1. 4. Ústavný súd uvedenými uzneseniami tiež rozhodol, že vykonateľnosť uznesení

národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1384 zo 7. decembra 2004 odkladá do

právoplatnosti rozhodnutia o ústavných sťažnostiach podaných v tejto veci.

1. 5. Ústavný súd uznesením z 20. decembra 2004 č. k. -21 veci vedené

na ústavnom súde pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

spojil na spoločné konanie vedené ďalej pod spoločnou sp. zn. .

2. Z obsahu prijatých sťažností a z pripojených listín vyplynuli nasledovné relevantné

skutočnosti:

2. 1. Sťažovateľ Ing. Stahl bol 9. decembra 1999 národnou radou zvolený do funkcie

predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

kontrolný úrad“) s tým, že svoju funkciu začne vykonávať dňom 15. decembra 1999, o čom

svedčí uznesenie národnej rady č. 632 z 9. decembra 1999.

2. 2. Sťažovateľka JUDr. Borisová bola 9. decembra 1999 národnou radou zvolená

do funkcie podpredsedníčky najvyššieho kontrolného úradu s tým, že svoju funkciu začne

vykonávať dňom 15. decembra 1999, o čom svedčí uznesenie národnej rady č. 633

z 9. decembra 1999.

2. 3. Sťažovateľ JUDr. Malý bol 27. októbra 1999 národnou radou zvolený do

funkcie podpredsedu najvyššieho kontrolného úradu s tým, že svoju funkciu začne

vykonávať dňom 15. decembra 1999, o čom svedčí uznesenie národnej rady č. 526

z 27. októbra 1999.

2. 4. Uznesením č. 1383 zo 7. decembra 2004 národná rada konštatovala, že

„1. funkčné obdobie predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky

Jozefa Stahla, ktorý svoju funkciu začal vykonávať od 15. decembra 1999 uplynie dňom

15. decembra 2004,

2. funkčné obdobie podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej

republiky Danice Borisovej a Igora Malého, ktorí svoju funkciu začali vykonávať od

15. decembra 1999 uplynie dňom 15. decembra 2004“.

2. 5. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami sťažovatelia uviedli:

«Úprava, na základe ktorej v zmysle ) SR môže byť za predsedu a

podpredsedu tá istá osoba zvolená po sebe nasledujúcich sedemročných obdobiach,

nadobudla účinnosť podľa ústavného dňom 1. júla 2001. Od tohto

dňa sa teda výkon funkcie predsedu a podpredsedov spája s obdobím siedmich rokov, oproti

predchádzajúcim piatim rokom.

V dôvodovej správe k novele SR pod bodom č. 20 sa uvádza, že v

ods. 3) „sa slovo „päťročných“ nahrádza slovom „sedemročných“.

V súvislosti s uvedenou novelou bol novelizovaný aj zákon

NR SR č. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky s účinnosťou od

1. januára 2002.

Ustanovenie § 8 ods. 3) citovaného zákona uvádza: „Funkčné obdobie predsedu

a podpredsedov je sedem rokov.“

Ani , ani uvedený zákon neobsahujú prechodné

ustanovenia, v ktorých by sa uvádzalo, že toto sedemročné funkčné obdobie sa nevzťahuje

na súčasných funkcionárov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.»

2. 6. Z uznesenia národnej rady č. 1384 vyplýva, že národná rada na svojom rokovaní

7. decembra 2004 zvolila „za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej

republiky Jána Jasovského s tým, že funkciu predsedu začne vykonávať od 16. decembra

2004“.

2. 7. Z uznesenia národnej rady č. 1385 vyplýva, že národná rada na svojom rokovaní

7. decembra 2004 zvolila „za podpredsedníčku Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej

republiky Zoru Dobríkovú s tým, že funkciu podpredsedníčky začne vykonávať od

16. decembra 2004“.

2. 8. Podľa názoru sťažovateľov tým, že národná rada zvolila 7. decembra 2004 za

predsedu najvyššieho kontrolného úradu Jána Jasovského a za jeho podpredsedníčku Zoru

Dobríkovú, došlo „k protiústavnému porušovaniu práva“ sťažovateľov «zúčastňovať sa na

správe verejných vecí priamo a za „rovnakých podmienok“ (čl. 30 ods. 1) v spojení s čl. 30

ods. 4) SR). Týmto aktom NR SR znemožnila» sťažovateľom „výkon funkcie v trvaní

sedem rokov“.

«Zmyslom a účelom prechodných ustanovení je upraviť právne pomery a vzťahy

v prípade, keď tieto prechádzajú, resp. pretrvávajú i v období účinnosti nového predpisu,

ktorý všeobecne alebo konkrétne upravuje aj tieto pomery a vzťahy.

Treba pripomenúť, že v iných súvislostiach prechodné ustanovenia ohľadne

ústavných činiteľov uvádza, napríklad ) a 4) SR, b ods. 1), 2)

a 3) SR.

Spor rozhodujúcou otázkou je zaujatie právne odôvodneného stanoviska, ako

postupovať v prípade, ak dotknutý právny predpis – vrátane – o tejto otázke mlčí.

Sme toho názoru, že toto „mlčanie“ nemožno z viacerých dôvodov vyložiť in fraudem

ohľadne dĺžky funkčného obdobia v riešenom prípade, v prvom rade pre zjavnú povinnosť

favorizácie predpisu, účinného v čase rozhodovania.

Napriek tomu, že Ústavný súd sa v minulosti vyjadril v tom zmysle, že čl. 152 ods. 4)

nemožno aplikovať na samotnú ústavu v tom zmysle, aby sa takýmto spôsobom napravila jej

prípadná vnútorná protirečivosť, je Ústavný súd nielen oprávnený, ale aj povinný vyriešiť

všetky otázky, potrebné pre zabezpečenie práva. A to aj mimo prípadného konania

o výklade príslušného ustanovenia. Ustanovenie ) SR v platnom znení

totiž sporné nie je.

Paradoxne teda protiústavný stav nastolila práve SR.

Nová tvorba práva je súčasťou funkčnej reťaze, ktorá je pre právo typická: právna

norma v priebehu svojej aplikácie, pri úplnej realizácii oprávnení a povinností subjektami

právnych vzťahov z rôznych dôvodov naráža na neefektívnosť, ktorá si vznik novej normy

vynúti. Je mimo všetkých pochybností, že takáto nová norma je progresívna, keďže je

reflexiou dynamiky vývoja spoločenských vzťahov vrátane právnych. Niet teda žiadneho

opodstatnenia, aby nebola pred zaniknutou uprednostnená. Ak však existujú dôvody, aby

v konkrétnych prípadoch – medzi ktoré patrí i táto kauza – sa postup podľa nej vylúčil, patrí

takéto negatívne vyjadrenie medzi atribúty, ktorými musí byť právny predpis vystrojený.

V konkrétnom prípade je potrebné abstrahovať od osôb, ktorých sa spor

bezprostredne dotýka, pretože ide o otázku principiálnu. Je totiž požiadavka právnej istoty

v príkrom rozpore s možnosťou, aby samotná Národná rada „tvorila“ právo uzneseniami,

ktoré môžu byť rôzne v závislosti od jej rôzneho zloženia. Nejde o práva a spoločenské

záujmy, ktoré by sa viazali na určitú väčšinu, alebo takejto väčšine podliehali. A tento stav

ostane zachovaný do chvíle, kým sa spôsobom obvyklým nedoplní, ak tento

nedostatok nemá trvalo korigovať judikatúra Ústavného súdu.»

3. Na základe uvedeného sú sťažovatelia toho názoru, že národná rada sa svojimi

uzneseniami č. 1384 a č. 1385 zo 7. decembra 2004 dopustila porušenia označených

základných práv sťažovateľov „v rozsahu a s prihliadnutím na ostatné články “

a preto navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:

3. 1. „Národná rada Slovenskej republiky porušila svojím uznesením č. 1383 zo

07. 12. 2004, v ktorom konštatovala, že funkčné obdobie predsedu Najvyššieho kontrolného

úradu Slovenskej republiky Jozefa Stahla uplynie 15. 12. 2004 a uznesením č. 1384 zo

07. 12. 2004, ktorým za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky

zvolila Jána Jasovského s tým, že funkciu začne vykonávať od 16. 12. 2004 jeho základné

právo, chránené ), a 4) v spojení s článkami 1

ods. 1), 2 ods. 1), 12 ods. 1) a 61 ods. 1) a 3) .

Uvedené uznesenia sa zrušujú.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi z titulu primeraného

finančného zadosťučinenia 2.000.000,- Sk, ktoré je Národná rada Slovenskej republiky

sťažovateľovi povinná vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu,

ako budú vyčíslené pri skončení veci.“

3. 2. „Národná rada Slovenskej republiky porušila svojím uznesením č. 1383 zo

07. 12. 2004, v ktorom konštatovala, že funkčné obdobie podpredsedníčky Najvyššieho

kontrolného úradu Slovenskej republiky JUDr. Danice Borisovej uplynie 15. 12. 2004

a uznesením č. 1385 zo 07. 12. 2004, ktorým za podpredsedníčku Najvyššieho kontrolného

úradu Slovenskej republiky zvolila Zoru Dobríkovú s tým, že funkciu začne vykonávať od

16. 12. 2004 jej základné právo, chránené ), a 4)

v spojení s článkami 1 ods. 1), 2 ods. 1), 12 ods. 1) a 61 ods. 1) a 3) Slovenskej

republiky.

Uvedené uznesenia sa zrušujú.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke z titulu primeraného

finančného zadosťučinenia 500.000,- Sk, ktoré je Národná rada Slovenskej republiky

sťažovateľke povinná vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu, ako

budú vyčíslené pri skončení veci.“

3. 3. „Národná rada Slovenskej republiky porušila svojím uznesením č. 1383 zo

07. 12. 2004, v ktorom konštatovala, že funkčné obdobie podpredsedu Najvyššieho

kontrolného úradu Slovenskej republiky JUDr. Igora Malého uplynie 15. 12. 2004

a uznesením č. 1385 zo 07. 12. 2004, ktorým za podpredsedníčku Najvyššieho kontrolného

úradu Slovenskej republiky zvolila Zoru Dobríkovú s tým, že funkciu začne vykonávať od

16. 12. 2004 jeho základné právo, chránené ), a 4)

v spojení s článkami 1 ods. 1), 2 ods. 1), 12 ods. 1) a 61 ods. 1) a 3) Slovenskej

republiky.

Uvedené uznesenia sa zrušujú.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi z titulu primeraného

finančného zadosťučinenia 500.000,- Sk, ktoré je Národná rada Slovenskej republiky

sťažovateľovi povinná vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu,

ako budú vyčíslené pri skončení veci.“

3. 4. Sťažovatelia odôvodnili svoj návrh na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia podľa nasledovne:

„Okolnosti, ktoré tvoria predmet sťažnosti sú široko medializované. Sťažovateľ

oprávnene pociťuje ako závažnú ujmu skutočnosť, že ako vrcholný predstaviteľ orgánu,

dbajúceho na rešpektovanie zákonov, je sám obeťou protiústavného postupu. Vec má

mimoriadne negatívny dopad nielen z hľadiska značnej publicity, ale aj čisto osobný.

Sťažovateľ medzi iným ako mimoriadnu nespravodlivosť považuje postup Národnej rady

SR, ktorá svojvoľne obišla Ústavný súd SR, ktorý jediný je povolaný autoritatívne

rozhodnúť veci s podobným charakterom.“

4. V rámci prípravy pojednávania ústavný súd požiadal národnú radu o vyjadrenie ku

skutočnostiam uvedeným v prijatých sťažnostiach a umožnil dotknutým osobám, a to Jánovi

Jasovskému a Zore Dobríkovej, aby zaujali stanovisko k uzneseniam ústavného súdu,

ktorými rozhodol, že vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004 a

č. 1384 zo 7. decembra 2004 odkladá do právoplatnosti rozhodnutia o ústavných

sťažnostiach podaných v tejto veci.

4. 1. Predseda národnej rady JUDr. Pavol Hrušovský vo svojom vyjadrení k sťažnosti

sťažovateľa Ing. Stahla stanoviskom z 3. januára 2005 a v doplnení k tomuto vyjadreniu zo

7. januára 2005 uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

«(...) sme presvedčení, že výklad novely zákona o NKÚ, ktorý pripúšťa predĺženie

funkčného obdobia predsedu NKÚ zvoleného pred zmenou právnej úpravy, by porušoval

SR, pretože by pripustil retroaktívne pôsobenie vzhľadom na predchádzajúcu

právnu úpravu. Prípadné zasiahnutie do existujúcich vzťahov založených voľbou predsedu

NKÚ podľa predchádzajúcej právnej úpravy na obdobie piatich rokov predĺžením jeho

funkčného obdobia mení právne vzťahy založené a existujúce pred dňom jeho účinnosti.

Tým by došlo k narušeniu jedného zo základných princípov právneho štátu, zásady právnej

istoty, a teda aj k rozporu s SR, keďže s inštitútom právnej istoty v právnom

štáte je spojená požiadavka ochrany dôvery občanov v právny poriadok. V ústavnom

poriadku SR je výslovný zákaz retroaktivity len pre oblasť trestného práva v čl. 50 ods. 6

. Ale zákaz retroaktivity možno vyvodiť aj z SR, podľa ktorého je

Slovenská republika právnym štátom. (...)

Otázka teda nie je, či retroaktivita v je protiústavná alebo

nie. Otázka znie či novelizujúce ustanovenie § 8 ods. 3 vôbec retroaktivitu obsahuje. Podľa

nášho názoru nie. Zákonodarca novelou zákona o NKÚ predĺžil funkčné obdobie predsedu

tohto úradu, avšak nemohol tým myslieť predĺženie funkčného obdobia už zvoleného

predsedu. Zákonodarca rozhodol o zmene práva, ale nevyvolal jeho spätné pôsobenie, t. j.

nepresunul začiatok jeho uplatnenia pred moment, keď nadobudlo záväznú moc. To

znamená, že zákon určuje nové funkčné obdobie pre voľbu predsedu, ktorá nastane po

účinnosti novely, t. j. v čase po nadobudnutí účinnosti uskutočnenej zmeny. Novelizovaná

právna úprava sa teda vzťahuje len na voľbu predsedu NKÚ po 1. januári 2002.

Zmena funkčného obdobia založeného voľbou, počas volebného obdobia je v rozpore

s princípom právneho štátu a hrubo narúša právnu istotu občanov v právny poriadok

a ochranu dôvery oprávnených osôb (v tomto prípade napr. voličov predsedu NKÚ, ktorí ho

volili na obdobie 5 rokov). Okrem toho pôsobí retroaktívne, čo je v rozpore s SR.

Zákonodarca by mohol výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu existujúcich

právnych stavov. V právnom štáte však musí preukázať závažné dôvody všeobecného

záujmu (compelling grounds of general interest, napr. Zielinski and Pradal & Gonzales and

Others, 1999, Európsky súd pre ľudské práva). K takému konaniu zo strany zákonodarcu

nedošlo, a (...) zákonodarca retroaktivitu novelizujúceho ustanovenia o predĺžení funkčného

obdobia predsedu NKÚ do výslovne nezahrnul. Z toho usudzujeme, že

ju ani nekonštituoval. V opačnom prípade by ju začlenil do časti „Spoločné, prechodné

a záverečné ustanovenia“ zákona. Tu však novela zakotvila len povinnosť, aby sa predseda

Úradu a podpredsedovia Úradu zvolení podľa doterajších predpisov vzdali členstva

v politickej strane alebo politickom hnutí do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.

Prípadnú retroaktivitu funkčného obdobia predsedu NKÚ nerieši v prechodných

ustanoveniach ani SR. (...)

Navyše, pravidelnosť volebných období je v právnom štáte stanovená buď určením

presného termínu alebo určením presnej lehoty. V obidvoch prípadoch však musí byť termín

či lehota určená vopred, pred voľbou, t. j. nemôže byť menená počas volebného obdobia.

Takáto situácia by znamenala naštrbenie ústavného princípu suverenity ľudu, legitimity

a princípu právneho štátu. (...)»

Z doplnenia uvedených vyjadrení vyplynulo, že:

«(...). Podľa názoru Národnej rady SR ústavná sťažnosť je v časti namietnutých

ustanovení zjavne neopodstatnená. K sťažovateľovmu tvrdeniu o porušení čl. 61 ods. 1

SR uvádzame nasledovné:

určuje práva, ojedinele aj povinnosti (napr.

ods. 1). Všetky ustanovenia SR (podobne ako je to obvyklé v iných štátov)

však nie sú určené na priame uplatnenie. Popri priamo up1atniteľných normách sú v ústave

aj normy určujúce základné pravidlá organizácie štátu, ktoré sú formulované ako ústavné

zásady. Napríklad v čl. 55 ods. 1 sa určujú princípy, na ktorých sa zakladá hospodárstvo

Slovenskej republiky. Ustanovením čl. 26 ods. 3 sa určuje zásada, podľa ktorej sa vylučuje

obmedzenie slobody prejavu formou cenzúry. Čl. 74 ods. 1 možno zaradiť k ústavným

zásadám ustanoveným pre parlamentné voľby. Existenciu ústavných zásad potvrdzuje aj

judikatúra Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR napr. kvalifikoval čl. 144 ods. 1 ako článok,

ktorý neupravuje základné práva a slobody, ktoré sú predmetom konania o sťažnosti podľa

, ale princípy fungovania nezávislého súdnictva (II. ÚS

81/02 ).

Úprava čl. 61 ods. 1 má povahu normy, ktorú nemožno priamo uplatniť vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode. (...)

Sťažovateľ ani v náznaku neodôvodnil, ako v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu

SR. Aj vo vzťahu k tejto ústavnej norme ide o zjavne neopodstatnené

tvrdenie. V súlade s ustanovením čl. 2 ods. 1 občania prostredníctvom svojich volených

zástupcov pôsobiacich v Národnej rade SR vykonali štátnu moc tým, že zvolili jednu fyzickú

osobu, aby vykonávala funkciu predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR a jednu ďalšiu

fyzickú osobu, aby vykonávala funkciu podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR. (...)

Ústavným základnom sťažnosti je námietka porušenia základných práv, ktoré sa

sťažovateľovi priznávajú a ods. 4 SR. Vo vzťahu k úprave

relevantná môže byť iba norma ustanovená prvou vetou. Základné právo zúčastňovať sa na

správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov, tak ako všetky

ostatné základné práva a slobody, nie je bezmedzné. V medziach práva zúčastňovať sa na

správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov sa nezaručuje

ochrana pred stratou verejnej funkcie pred uplynutím funkčného obdobia. Konštatoval do

Ústavný súd SR vo svojom uznesením z 10. októbra 2000, keď uviedol:

„Právo zotrvať v štátnej (verejnej) funkcii, do ktorej sa navrhovateľ dostal voľbou

v Národnej rade Slovenskej republiky síce v súlade a podľa , nie je však súčasťou

práv upravených v “. (, Zbierka nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky 2000, s. 446)

Sťažovateľ namietol porušenie základného práva podľa prvej vety čl. 30 ods. 1, hoci

toto právo mu v okolnostiach prípadu nepatrí. Ide teda o zjavne neopodstatnené tvrdenie

o porušení SR. (...)

Článkom 30 ods. 4 sa nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na

prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú

vytvorené iní uchádzači. Z čl. 30 ods. 4 možno odvodiť právo získať verejnú funkciu, ak

uchádzač splní všetky právnym poriadkom určené podmienky prístupu k verejnej funkcii.

Za východisko k uplatneniu čl. 30 ods. 4 možno označiť právny názor Ústavného

súdu SR, podľa ktorého: „Ústavný súd už konštatoval, že objektivitu konania o ochrane

alebo rozhodovania o uplatnení základné práva alebo slobody občana treba považovať za

neoddeliteľnú súčasť každého z tých základných práv alebo slobôd (upravených v druhej

hlave ), k ochrane ktorých alebo k rozhodovaniu o uplatnení ktorých dochádza

v konaniach pred rôznymi orgánmi ().“ (...)

Národná rada SR rozhodla o voľbe predsedu a podpredsedov najvyššieho

kontrolného úradu s tým, že zachovala objektívny a ústavne nespochybniteľný postup

navrhovania kandidátov na verejné funkcie na Najvyššom kontrolnom úrade SR, ktorý bol v

úplnom súlade s platnou právnou úpravou. Pre úplnosť treba pripomenúť, že takúto

protiústavnosť sťažovateľ ani nenamietol. (...)

Sťažovateľ v okolnostiach prípadu namietol porušenie svojho základného práva

priznaného čl. 30 ods. 4 podľa právnej úpravy, ktorá nebola účinná ani platná v čase, keď v

súlade s čl. 30 ods. 4 sa uchádzal o priznanie verejnej funkcie predsedu Najvyššieho

kontrolného úradu SR a keď túto verejnú funkciu prevzal. (...)

Sťažovateľ v (...) argumentácii uviedol, že: ,,Ani , ani

uvedený zákon neobsahujú prechodné ustanovenia, v ktorých by sa uvádzalo, že toto

sedemročné funkčné obdobie sa nevzťahuje na súčasných funkcionárov Najvyššieho

kontrolného úradu Slovenskej republiky.“ (s. 3) Ďalej sťažovateľ uviedol: „Zmyslom a

účelom prechodných ustanovení je upraviť právne pomery a vzťahy v prípade, keď tieto

prechádzajú, resp. pretrvávajú i v období účinnosti nového predpisu, ktorý všeobecne alebo

konkrétne upravuje aj tieto pomery a vzťahy. Treba pripomenúť, že v iných súvislostiach

prechodné ustanovenia ohľadne ústavných činiteľov uvádza, napríklad

ods. 3) a 4) SR), b ods. 1), 2) a 3) SR. Spor rozhodujúcou otázkou je

zaujatie právne odôvodneného stanoviska, ako postupovať v prípade, ak dotknutý právny

predpis - vrátane - o tejto otázke mlčí.“

Národná rada SR súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že „Spor rozhodujúcou otázkou je

zaujatie právne odôvodneného stanoviska, ako postupovať v prípade, ak dotknutý právny

predpis - vrátane - o tejto otázke mlčí.“ Národná rada SR však odmieta argumenty,

ktoré sťažovateľa vedú k záverom o „povinnosti favorizácie predpisu účinného v čase

rozhodovania“ (s. 4).

Aj vtedy, ak „právo zotrvať vo verejnej funkcii po dobu určenú v ústave, ak dĺžku

funkčného obdobia ustanovuje SR alebo po dobu určenú v zákone, ak dĺžku

funkčného obdobia neustanovuje SR“ je súčasťou ochrany priznanej

SR, dĺžku funkčného obdobia, určenie okamihu, keď začne plynúť a určenie iného

okamihu, v ktorom prestane plynúť, nemožno označiť za súčasť zák1adného práva podľa

čl. 30 ods. 4, lebo ide o otázku, ktorá je predmetom úpravy iných ústavných noriem. Tých

ústavných noriem, ktoré nie sú zaradené v druhej hlave SR, ale nachádzajú sa medzi

normami upravujúcimi dĺžku volebného obdobia prezidenta SR (čl. 101 ods. 2), funkčné

obdobie sudcov Ústavného súdu SR (čl. 134 ods. 2) a pod. V prípade funkcionárov

najvyššieho kontrolného úradu ide o ustanovenie čl. 61 ods. 3. Táto okolnosť má zásadný

význam pre identifikáciu ústavnej normy, ktorá je prameňom práva pre určenie dĺžky

funkčného obdobia osôb, ktoré od 15. decembra 1999 vykonávali funkcie predsedu a

podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu SR.

Interpretácia a aplikácia ustanovení druhej hlavy podlieha všeobecnej norme

čl. 2 ods. 3. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby

konal niečo, čo zákon neukladá. V okolnostiach prípadu, nakoľko zákon o Najvyššom

kontrolnom úrade SR neukladá predsedovi povinnosť opustiť najvyšší kontrolný úrad, ani

mu neuk1adá povinnosť uvoľniť priestory v najvyššom kontrolnom úrade, v spojení s čl. 2

ods. 3 by nebolo možné nútiť fyzickú osobu, ktorej funkčné obdobie uplynulo, aby najvyšší

kontrolný úrad opustila. Národná rada SR tento príklad uvádza na ilustráciu absurdnosti

právnych účinkov, ku ktorým by viedlo uplatnenie čl. 2 ods. 3 po rozšírení jeho uplatnenia

za hranice ochrany priznanej druhou hlavou SR a podľa , resp. 154c

relevantnými medzinárodnými dohovormi. Interpretácia a aplikácia ústavných noriem,

ktoré upravujú postavenie orgánov verejnej moci, podlieha všeobecnej zásade určenej v

čl. 2 ods. 2. To v okolnostiach prípadu má za následok. že predĺženie funkčného obdobia pri

výkone ktorejkoľvek zriadenej funkcie nemožno predpokladať. Jedine vtedy a tam,

kde ústavná norma, prípadne v súlade s schvá1ený zákon výslovne určí, že

predĺženie funkčného obdobia sa vzťahuje aj na osoby, ktoré už danú funkciu vykonávajú,

dôjde ústavne konformným spôsobom k predĺženiu funkčného obdobia osoby, ktorá

prevzala verejnú funkciu podľa predchádzajúcej právnej úpravy.

Ústavný zmenil funkčné obdobie predsedu Najvyššieho

kontrolného úradu SR bez toho, aby ustanovil, že zmena sa vzťahuje aj na úradujúceho

predsedu. Sťažovateľ namietol porušenie SR neopodstatnene. Verejnú

funkciu predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR prijal 15. decembra 1999 podľa čl. 61

ods. 3 SR na päť rokov. Rovnako neopodstatnená je aj jeho námietka porušenia

v spojení s SR. (...)

Sťažovateľ bol zvolený do funkcie predsedu najvyššieho kontrolného úradu, funkciu

vykonával po určený čas a po uplynutí tohto času mu právo vykonávať funkciu

zaniklo bez toho, aby bol v ľubovoľnom okamihu obmedzený na slobode. Obmedzená

nebola ani jeho dôstojnosť. V okolnostiach prípadu možno hypoteticky uvažovať iba o

porušení prvej vety v rozsahu priznanej rovnosti oprávnených osôb.

V rozhodnom čase Národná rada SR vykonala voľbu predsedu Najvyššieho

kontrolného úradu SR z radu osôb, ktoré v súlade so zákonom boli navrhnuté na funkciu

predsedu a súčasne vykonávala voľbu podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu SR z

radu osôb, ktoré v súlade so zákonom boli navrhnuté na voľbu podpredsedov Najvyššieho

kontrolného úradu SR. zaručené podmienky, ktoré musia splniť uchádzači o

funkcie na čele najvyššieho kontrolného úradu sú zhodné pre predsedu, aj pre

podpredsedov (čl. 61 ods. 2 a ods. 4). Sťažovateľovo právo na rovnosť by bolo porušené),

ak by Národná rada SR uplatnila iné podmienky na voľbu predsedu Najvyššieho

kontrolného úradu SR a podľa iných podmienok by vykonala voľbu podpredsedov. To sa v

okolnostiach prípadu neudialo. Právo sťažovateľa takto dokonca nemohlo byť ani ohrozené,

lebo sťažovateľ nepatril ku kandidátom na funkciu predsedu najvyššieho kontro1ného

úradu, rovnako ako sa vôbec neuchádzal o zvolenie za podpredsedu najvyššieho

kontrolného úradu.

Vo vzťahu k prvej vete sa sťažnosťou uplatňuje neopodstatnená

námietka porušenia SR

Spomedzi hodnôt chránených druhou vetou čl. 12 ods. 1 by mohla byť porušená

podmienka neodňateľnosti zák1adného práva, avšak iba ak by bolo porušené jeho základné

právo priznané čl. 30 ods. 1 alebo čl. 30 ods. 4.

Z dôvodov uvedených vyššie sťažovateľ neutrpel ujmu na žiadnom zo zák1adných

práv podľa čl. 30, preto porušenie čl. 12 ods. 1 aj v rozsahu druhej vety namietol

neopodstatnene. (...)

Vo vzťahu k treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry

Ústavného súdu SR ide o ústavnú normu, ktorá nemôže byť porušená sama osebe, bez

spojenia s inými ustanoveniami , ale že k porušeniu ochrany, ktorá sa osobe priznáva

podľa čl. 1 ods. 1 môže dôjsť jedine vtedy, keď sa zároveň poruší aj základné právo alebo

sloboda toho, kto opodstatnene namietol porušenie základného práva alebo slobody.

Sťažovateľ síce namietol porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, avšak

tieto námietky nie sú opodstatnené. Sťažovateľova námietka porušenia

SR je neopodstatnená. (...)

Sťažovateľ okrem toho, že žiada Ústavný súd SR o zrušenie uznesení Národnej rady

SR č. 1383 zo 7. 12. 2004 a č. 1384 zo 7. 12. 2004, požiada1 aj o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 2.000.000 Slovenských korún. (...)

Sťažovateľ uplatnil požiadavku primeraného finančného zadosťučinenia aj s

odkazom na značnú publicitu jeho prípadu. Z tohto hľadiska môže mať nárok na primerané

finančné zadosťučinenie skôr podľa v konaní podľa

, než voči Národnej rade SR, lebo Národná rada SR nemôže

znášať zodpovednosť za komentáre a ďalšie príspevky uverejnené v masmédiách.

Sťažovateľ uplatnil právo na primerané finančné zadosťučinenie v okolnostiach,

ktoré vytvárajú náležitý právny základ pre priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. (...)

Za základné kritérium pre rozhodnutie o priznaní primeraného zadosťučinenia

možno označiť právny názor ústavného súdu: „Podľa názoru ústavného súdu priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v

peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného

práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy

zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu“. (.

Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2002 – II. polrok, s. 575)

V okolnostiach prípadu Ústavný súd SR poskytol sťažovateľovi ochranu tým, že odložil

vykonateľnosť uznesenia Národnej rady SR č. 1384. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

sťažovateľ zostane vo funkcii predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR. Na jeho

základnom práve podľa čl. 30 ods. 4 nevznikla, ani nevznikne žiadna ujma. Ak Ústavný súd

SR sťažnosť zamietne, nevznikne právny dôvod pre uspokojenie sťažovateľovej požiadavky o

primerané finančné zadosťučinenie. (...)

Národná rada SR preto odmieta opodstatnenosť sťažovateľovej požiadavky, aby mu

ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie. (...)

Sťažovateľ napokon navrhol, aby Ústavný súd SR nálezom priznal sťažovateľovi

úhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené pri skončení veci.

Návrh sťažovateľa, ktorým vzniesol požiadavku na úhradu trov konania, odporuje

zákonu formálne, lebo sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol o trovách konania

nálezom, hoci zákon mu dovoľuje iba rozhodnutie uznesením. Sťažovateľ ako samozrejmosť

prezentuje svoju požiadavku na úhradu trov konania bez toho, aby odôvodnil, prečo vôbec

má dostať úhradu trov konania a prečo ich má dostať v plnej výške, a nie iba v časti.

Národná rada SR odmieta túto požiadavku sťažovateľa nielen z uvedených

formálnych príčin, ale predovšetkým z vecných dôvodov. (...)

Národná rada SR na základe uvedeného navrhuje, aby Ústavný súd SR o ústavnej

sťažnosti Dipl. Ing. Jozefa Stahla vo veci rozhodol takto:

- základné právo sťažovateľa priznané čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 61 ods. 1 a 3 porušené nebolo,

- rozhodnutie o odložení vykonateľnosti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky

č. 1384 zo dňa 7. decembra 2004 sa zrušuje,

- požiadavka sťažovateľa o poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia a na

úhradu trov konania sa zamieta.»

4. 2. Predseda národnej rady JUDr. Pavol Hrušovský vyjadrením z 3. januára 2005

zaujal stanovisko aj k sťažnostiam sťažovateľky JUDr. Borisovej a JUDr. Malého, ktoré je

obsahovo totožné s jeho vyjadreniami k sťažnosti sťažovateľa Ing. Stahla, uvedených

v bode 4.1 časti I tohto nálezu.

4. 3. Ing. Ján Jasovský zaujal k uzneseniu ústavného súdu z 15. decembra 2004,

ktorým rozhodol, že vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1384 zo 7. decembra 2004

odkladá do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci, nasledovné

relevantné stanovisko:

„Konanie vo veci má zásadný význam nielen pre právne postavenie

sťažovateľa Dipl. Ing. Jozefa Stahla. Za súčasného stavu nastoleného bodom 2 uznesenia

Ústavného súdu SR -7 zo dňa 15. decembra 2004, ktorým je odložená

vykonateľnosť uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1384, vzniká ujma na

mojom základnom práve zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo chránenom prvou

vetou SR. Národná rada SR v súlade s ma riadne

zvolila za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR, ale tejto verejnej funkcie sa

nemôžem ujať. Upozorňujem aj na to, že počítanie funkčného obdobia predsedu najvyššieho

kontrolného úradu z hľadiska okolností prípadu nie je jednoznačne upravené. To v prípade

dlhodobého konania o ústavnej sťažnosti Dipl. Ing. Jozef Stahla môže mať za následok vznik

sporu o okamih vzniku a zániku funkčného obdobia nového predsedu Najvyššieho

kontrolného úradu SR. Prípadná zdĺhavosť konania pred Ústavným súdom SR môže

nastaniu tohto sporu zabrániť iba ak ústavný súd rozhodne v prospech sťažovateľa.

Na základe všetkého dosiaľ uvedeného žiadam, aby Ústavný súd SR o ústavnej

sťažnosti takto rozhodol:

- ústavná sťažnosť sa zamieta,

- rozhodnutie o odložení vykonateľnosti uznesenia Národnej rady Slovenskej

republiky č. 1384 zo dňa 7. decembra 2004 sa zrušuje.“

4. 4. Ing. Zora Dobríková zaujala k uzneseniu ústavného súdu z 20. decembra 2004,

ktorým rozhodol, že vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1385 zo 7. decembra 2004

odkladá do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci, nasledovné

relevantné stanovisko:

„(...) na základe skutočnosti, že v čase prijatia uznesení I. ÚS SR 244/04 a I. ÚS SR

245/04 zo dňa 20. 12. 2004 bolo už uznesenie NR SR č. 1385 vykonané a teda právne

konzumované, namietam obsah bodu 2 uznesení ÚS SR, v ktorom ÚS SR rozhodol

o odložení vykonateľnosti tohto uznesenia.

Zastávam názor, že odložením vykonateľnosti už vykonaného uznesenia, na základe

ktorého mi už vznikla ústavná funkcia paradoxne práve dochádza k porušeniu čl. 61 ods. 1,

no najmä v mojom prípade k porušeniu mojich subjektívnych práv garantovaných v čl. 30

SR, nakoľko som sa právoplatným spôsobom stala podpredsedníčkou NKÚ SR ešte

pred prijatím namietaného predbežného opatrenia ÚS SR.

ÚS SR rozhodol o predbežnom opatrení podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov, v zmysle ktorého ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom

opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon

napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa

väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží

orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, aby sa

dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Uvedené ustanovenie podľa môjho názoru neumožňuje pozastaviť výkon už

vykonaného uznesenia a rovnako ani predbežným opatrením zasiahnuť do už vzniknutých

ústavných práv a povinností podpredsedu NKÚ (nie iba oprávnení mi priznaných

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom), čo je zjavne v rozpore

s verejným záujmom, ktorý tento zákon definuje ako prekážku pre vydanie predbežného

opatrenia.

(...) dovoľujem si vyjadriť presvedčenie, že ÚS SR v čase rozhodovania

o sťažnostiach JUDr. Danice Borisovej a JUDr. Igora Malého nemohol mať vedomosť

o skutočnostiach, ktoré som vyššie uviedla. Preto si tiež dovoľujem navrhnúť, aby urýchlene

využil ustanovenie a rozhodol o zrušení svojho

dočasného opatrenia uvedeného v bode 2 uznesenia a v bode 2 uznesenia I.

ÚS 245/04, ktoré mi bráni v riadnom výkone ústavnej funkcie podpredsedníčky NKÚ SR.

A dovoľujem si vážený Ústavný súd SR požiadať, aby pri posudzovaní horeuvedených

sťažností zvážil aj tú skutočnosť, či rozhodnutím ústavného súdu možno napadnúť, resp.

dokonca zrušiť právoplatné uznesenie Národnej rady SR a či týmto konaním nie sú dotknuté

moje ústavné práva.“

4. 5. Ústavný súd vyjadrenia a stanoviská uvedené v bodoch 4. 1, 4. 2, 4. 3 a 4. 4

časti I tohto nálezu doručil sťažovateľom, s tým, že k týmto môžu zaujať písomné

stanovisko. Sťažovatelia však svoje právo nevyužili, dňa 4. januára 2005 a 10. januára

oznámili ústavnému súdu, že trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

II.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia nesúhlasili s upustením od ústneho pojednávania

v predmetnej veci, ústavný súd podľa nariadil vo veci

verejné ústne pojednávanie.

Verejné ústne pojednávanie sa konalo 26. januára 2005 za účasti sťažovateľky JUDr.

Danice Borisovej, sťažovateľa JUDr. Igora Malého a ich právneho zástupcu JUDr. Tibora

Šafárika a za účasti povereného zástupcu národnej rady JUDr. Jána Drgonca. Na ústne

pojednávanie sa nedostavil sťažovateľ Ing. Jozef Stahl.

Po otvorení pojednávania predseda senátu konštatoval, že ani jeden z účastníkov

konania do začiatku tohto ústneho pojednávania nevyhlásil, že niektorého zo sudcov

odmieta pre jeho predpojatosť.

Po oboznámení podstatnej časti sťažností a spisu sudcom spravodajcom právny

zástupca sťažovateľov JUDr. Tibor Šafárik uviedol, že „ani po dôkladnom preštudovaní

námietok odporcu nemám dôvod na zásadné korekcie petitu uvedeného v ich závere“.

Právny zástupca sťažovateľov potom k uvedeným písomným vyjadreniam národnej rady

zaujal nasledovné relevantné stanovisko, ktoré predložil aj písomne na založenie do spisu:

«Vo vyjadrení z 3. 1. 2005 dominujú pojmy právny štát, právna istota a zákaz

retroaktivity. Odporca po tautologickom vysvetlení, čo retroaktivita je (...), čo je pravá a čo

nepravá retroaktivita viac menej presviedča presvedčených o jej škodlivosti a dôvodoch

neprijateľnosti, ďalej o tom, čo jej v našom právnom systéme stojí v ceste, aby napokon

konštatoval, že novelizujúce ustanovenie § 8 ods. 3 zák. č. 559/01 vôbec rektroaktivitu

neobsahuje. Dá sa predpokladať, že to isté tvrdí aj o . Už na tomto

mieste treba konštatovať, že vyjadrenie opomenulo uviesť motív, ktorý nielen na pozadí

zákazu retroaktivity rezonuje: zmyslom je zabrániť ujmám, stratám, alebo poškodeniu

subjektov na oboch stranách právneho vzťahu. Aké by však hrozilo poškodenie, strata alebo

ujma verejnému záujmu alebo dokonca samotnej Národnej rade, ktorá má predsedu a

podpredsedov NKÚ na sedem rokov? Teda podľa terajšieho predpisu etablovaných.

Ale nie toto je dôvod môjho nesúhlasu s tvrdeniami tohto prvého vyjadrenia. Je totiž

zjavne vnútorne a obsahovo protirečivé, keď ako príklady uvádza SR a

o prokuratúre. Čo hovoria tieto ustanovenia, vieme, nebudem

opakovať. Dôvodom môjho nesúhlasu je opačný názor na fakt, že ústavo a zákonodarca

retroaktivitu novelizovaných ustanovení ,,nekonštituoval“ tak, ako sa vo vyjadrení hovorí, a

na právny dopad tohto faktu. Podľa môjho názoru je na súde, aby posúdil, či v čl.

61 ods. 3 a zák. č. 559/01 Z. z. v § 8 je tzv. jasný s tým dôsledkom, že obe ustanovenia budú

aplikované vo svojom priamom, doslovnom význame, alebo deklaroval, že jasné nie sú

dostatočne a následne ich interpretoval i vo vzťahu k tejto kauze. Neviem, či sa nájde

dôvod, pre ktorý by jasné neboli. Ak teda nikde v texte sporných právnych predpisov nie je

expressis verbis prechodným ustanovením vyjadrená povinnosť konfrontovať starú a novú

úpravu, stavia to ,,starú“ úpravu mimo, absolútne mimo relevantných úvah. A tu podľa

môjho názoru treba povedať, že

1) obe novely ako lex posterior sú výsledkom normotvorného procesu, ktorý som

opísal v sťažnostiach (...),

2) zákonodarca môže zvoliť úpravu ľubovoľnú - pri dodržaní ústavných zásad -

pokiaľ ju však výslovne nezvolí, je nutné aplikovať všeobecné hodnotové princípy, pomocou

ktorých možno preklenúť aj skutočnú aj domnelú medzeru v práve,

3) je neprípustné diskriminačné uplatňovanie nediskriminačnej normy v

podmienkach normatívneho vákua tak, ako to urobila Národná rada v tomto prípade,

4) manipulovať alebo narábať s pojmom „predĺžila funkčné obdobie“ možno iba v

extraregálnych súvislostiach a debatách a patrí do sprievodných aktov prijímaných noriem,

ako dôvodová správa a pod. (...).

a zákon ustanovili, inštitucionalizovali funkčné obdobie predsedu a

podpredsedov na 7 rokov. Nič viac a nič menej. Otázka teda podľa môjho názoru môže

znieť iba: boli 7 rokov vo funkcii, alebo nie? Neboli!

5) Vyhovieť sťažnostiam znamená rešpektovať systematickú, logickú a prirodzenú

súvislosť medzi spomínanou inštitucionalizáciou a jej dôvodmi s jej samotnou aplikáciou.

Na tomto mieste, vážený senát, by som pripomenul známu skutočnosť, že nie je

dôležité to, čo ústavodarca a zákonodarca urobiť chcel, ale to, čo skutočne urobil. To by

sme mohli obrátiť, ak niečo nechcel urobiť, mal to výslovne povedať. Ak teraz zákonodarca

a ústavodarca tvrdí, že funkcionárov NKÚ vo funkciách sedem rokov ponechať nechcel, mal

možnosť vybrať si medzi dvoma spôsobmi - alebo pozitívne: posunúť účinnosť čl. 61 ods. 3

a § 8 na 20. 12. 2004, teda deň, ktorý nasledoval po uplynutí predchádzajúceho obdobia -

alebo negatívne: uviesť, že sa na nich tieto ustanovenia nevzťahujú, tak ako to urobil

ohľadne sudcov ústavného súdu a v zákonoch, ktoré boli na základe vydané, ohľadne

generálneho prokurátora, atď. Takže siahnuť do iných noriem možno, ovšem s takým

záverom, že postupovať podľa nich je veľmi ominózne.

V oboch takýchto prípadoch sa zákonodarca vyjadrí, že nechce, aby terajší

funkcionári podliehali novému režimu. Inak nastupuje výklad a contrario k ustanoveniam o

sudcoch Ústavného súdu a generálnom prokurátorovi. Vieme, že ako u týchto funkcionárov,

ústavných činiteľov urobila. Vždy sa totiž podľa môjho názoru aplikuje platné právo

s ustanovenými výnimkami. A sťažovatelia sa opierajú o platné právo. Národná rada o

neexistujúcu výnimku.

K tomuto prvému vyjadreniu ešte toľko, že odporca síce v ňom argumentuje

významom právnej istoty, sám sa však usiluje zneužiť nedostatok normatívnej úplnosti, ktorý

je s ňou v príkrom rozpore. V podstate sa však v tomto vyjadrení ešte neuvádzajú konkrétne

dôvody, prečo v detailoch sťažnosti neobstoja.

Pokiaľ ide o doplnenie vyjadrenia zo 7. 1. 2005, je rámec polemiky konkrétnejší,

resp. konkrétny.

Ponajprv považuje za neopodstatnenú námietku porušenia a 3 s

tým, že ich oddelením v texte čiastočne uznal ich rozdielnu povahu. Napriek tomu - ohľadne

oboch týchto odsekov, a napokon aj ďalších ustanovení, ako bude o nich zmienka ďalej -

treba pripomenúť, že Ústavný súd aj bez výslovného uvedenia alebo zdôraznenia rešpektuje

vo svojich rozhodnutiach vzájomnú súvislosť a väzby medzi jednotlivými ustanoveniami

. A to bez ohľadu na to, v ktorej hlave sú uvedené. Je len prirodzené, že v

konaní o sťažnosti je východzím a dominantným ustanovením základné právo alebo

sloboda, uvedené v II. Hlave . Z uvedeného dôvodu sú sťažnosti koncipované tak, že

namietame porušenie základného práva v spojení s ostatnými, významovo konzistentnými

ustanoveniami . Možno sa v tejto súvislosti odvolať na rozhodnutie Ústavného súdu

č. , pričom treba pripomenúť, že všetky namietané články majú vecnú,

funkčnú a takpovediac aj personálnu súvislosť s a 4 .

Dá sa teda síce pripustiť, že priama aplikácia tzv. organizačnej normy (čl. 61

) do úvahy neprichádza a ani sme takto postupovať neboli odkázaní. Sťažnosti by

však neboli úplné, nevyčerpávali by celý, špecificky určený rozsah namietnutých porušení.

Sťažovatelia sú funkcionármi, ktorých volí a odvoláva Národná rada. Nie funkcionármi

abstraktnými. To pokiaľ ide o čl. 61 ods. 1. Pokiaľ ide o ods. 3 citovaného ustanovenia,

domáhame sa uznania či priznania sedemročného funkčného obdobia, ktoré je zasa v

Ústave iba v tomto ustanovení konkretizované. Je teda podľa mojej mienky vzťah oboch

týchto ustanovení k namietanému porušeniu základného práva racionálne a významovo

nesporný.

Pri tejto príležitosti prosím, aby ste venovali pozornosť jednému faktu a jednej z

neho vyplývajúcej hypotetickej úvahy.

Tým faktom je rozhodnutie Ústavného súdu č. . Ide o známe rozhodnutie v

kauze Gaulieder, v ktorom bola prelomená zásada, že vtedajším podnetom bolo možné

namietať iba práva, uvedené v II. hlave , hoci iné rozhodnutia práve túto zásadu

dovtedy presadzovali vo forme výkladu pojmu „porušenie svojich práv“. Ústavný súd tu

priznal priamu aplikovateľnosť , stojaceho zjavne mimo rámca základných

práv a slobôd.

Spomínaná úvaha spočíva v možnosti, ktorú poskytuje stanovisko odporcu. Je trochu

absurdná, ale takto hypoteticky sa aj odporca vyjadril. Sťažovatelia podľa stanoviska

odporcu majú svoje funkčné obdobie päťročné. V tom prípade by mohli byť zvolení dvakrát

na 7 rokov po sebe idúcich. Na to by im mohlo stačiť, aby sa prípadne po túto dobu udržalo

im naklonené zloženie Národnej rady. A nastupuje nový čl. 61, pretože oni neboli volení na

sedem rokov. Chýba takisto prechodné ustanovenie, a zas by bolo treba uvažovať, či to tak

náhodou nie je. Oni majú právo, keby teraz uspeli, byť dvakrát za sebou sedem rokov týmito

funkcionármi. K takémuto výsledku by nutne viedol výklad sporných noriem, ako ho podáva

odporca. Samozrejme za predpokladu, že sťažovatelia by boli úspešnými uchádzačmi v

posledných voľbách.

V tejto časti vyjadrenia je uvedená aj opodstatnená výčitka, ktorá sa týka čl. 2 ods. 1

, uvedeného v sťažnosti. Ospravedlňujem sa. Z textu sťažnosti sa ovšem dá bez

ťažkostí identifikovať, o čo nám ide. Je to odsek 2 tohto článku, podľa ktorého štátne orgány

môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. V žiadnom prípade nám však nejde o procedúru navrhovania a voľby kandidátov,

ktorú zdôrazňuje vo svojom vyjadrení Národná rada. Tá nemá dôvod byť napadnutá vo

svojej podstate. Prebehla však predčasne podľa nášho názoru. Absencia prechodných

ustanovení má však zásadný význam pre ustálenie, či Národná rada postupovala

predovšetkým v medziach . Že sa aj na Národnú radu povinnosť rešpektovať tento

ústavný príkaz vzťahuje opieram medzi iným i o rozhodnutie Ústavného súdu ČSFR

č. , podľa ktorého kritériom pre určenie, či subjekt koná ako orgán verejnej

moci je skutočnosť, či tento subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a či

tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné. Takže v tejto súvislosti otázka znie: ktorá

norma, ktorý článok , platnej od 1. 7. 2001, určuje medze konania Národnej rady?

Odpoveď aspoň mne sa vidí, je jednoznačná - tá organizačná norma, ktorá hovorí o

sedemročných funkčných obdobiach. Čo je mimo nej, je mimo medzí . A takto je v

priamom rozpore s .

Ďalej je vo vyjadrení popieraná opodstatnenosť námietky porušenia východiskového

a 4 . V úvode mojej reakcie sa domáham akceptovania, že tento článok

nie je uzavretou, ale otvorenou právnou normou. Najmä v odseku 1 nie je nutné držať sa

rigidne názoru, že priamy výkon práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo je

vyčerpaný právom zúčastniť sa referenda. Tvrdím, že odsek 4 tohto článku umožňuje

volenému a inému verejnému funkcionárovi práve tento priamy výkon, resp. účasť. Tento

aspekt však odporca nepokladá za sporný, skôr alebo predovšetkým popiera možnosť

namietnuť porušenie čl. 30 ods. 1 a 4 z toho dôvodu, že viaceré judikáty Ústavného súdu

vyznievajú, vlastne priamo deklarujú, že „právo zotrvať v štátnej funkcii, do ktorej sa

navrhovateľ dostal voľbou Národnej rady SR síce v súlade a podľa , nie je súčasťou

práv, uvedených v “ (opieram sa o rozhodnutie ). Proti

tomuto záveru nemožno mať námietky. A ani nemáme. Je však ono celkom alebo vytrhnuté

z kontextu skutkového stavu sťažnosti, alebo mimo jeho obsahu.

Aj má podobné znenie, ako iné, pojednávajúce o ústavných činiteľoch.

Konkrétne v časti, kde sa hovorí, že ich Národná rada volí a odvoláva. Nám však ide - lebo

musí ísť - o termín „odvoláva“. Bez potreby uviesť konkrétne rozhodnutia Ústavného súdu,

v tejto otázke sa všetky zaoberali sťažnosťami na údajné neodôvodnené alebo inak

protiprávne odvolanie z funkcie počas jej trvania, nie po jej skončení. Netreba azda

pripomenúť, že v niektorých prípadoch podmienky odvolania uvádza expressis

verbis, u niektorých - vrátane NKÚ - nie. Nám ale o odvolanie z funkcií počas funkčného

obdobia nejde. Národná rada ani k takémuto kroku nepristúpila pre zjavný nedostatok

podmienok a úpravy a aj pre voľbu iného postupu. Sú preto všetky úvahy, opierajúce sa o

takúto judikatúru v našom prípade nepoužiteľné. A opäť pripomínam kauzu Gaulieder!

A nesporný súvis a 4 s a 3 . V právnom štáte asi sotva

možno pripustiť, aby bol niekto kedykoľvek a z akéhokoľvek dôvodu počas výkonu svojej

funkcie odvolateľný. V tom prípade by nebolo možné hovoriť o nezávislosti ani o jej

atribútoch. Tým som odpovedal aj na vzťah veci k .

Pokiaľ ide o , odvolal som sa v sťažnostiach na všeobecnú rovnostnú

klauzulu. Nejde nám pritom o rovnoprávnosť pri výbere alebo v prístupe k funkcii, ide nám

o rovnosť funkcionárov, ktorí teraz a v budúcnosti budú vykonávať funkciu predsedu a

podpredsedov NKÚ podľa terajšej, zdôrazňujem terajšej v súčasnosti platnej úpravy.

Napokon niekoľko slov k uplatnenému právu na priznanie primeraného

zadosťučinenia. Zásadne nepripúšťam vytknutú motiváciu v sťažnostiach uvedeného

odôvodnenia tak, ako sa teda vo vyjadrení uvádza, že by som mal ,,nadbiehať“ alebo

vnucovať sa Ústavnému súdu tvrdením, že je to Ústavný súd, ktorý má jediný právo vo veci

rozhodnúť. Toto som uviedol iba pre ilustráciu stavu, kedy sa s obľubou na rôznych fórach

takáto formulácia používa. A používa sa aj v prípadoch, keď to tak nie je. Chcel som teda

iba zdôrazniť, že tu považujem kompetenciu Ústavného súdu za nespornú. Inak si myslím, že

rozsah vyjadrenia Národnej rady, ktorý je tejto otázke venovaný, nezodpovedá a nie je

v priamej úmere jej významu. Preto je moja reakcia na túto jeho časť obmedzená iba na

toto vysvetlenie. Nesúhlasím však, vážený senát, s tým, že by v prípade úspechu sťažností

neexistoval dôvod na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľov, aj to sa

tam uvádza. Tu jednoznačne ide o otázku úspechu v spore a nie o právny alebo iný status

subjektu, ktorý v spore neuspel. (...)»

Právny zástupca sťažovateľov ďalej poukázal na právne úpravy ohľadne funkčného

obdobia predsedov a podpredsedov najvyšších kontrolných úradov v niektorých štátoch

(v Maďarsku a Rakúsku dvanásť rokov, v Čechách a Poľsku deväť rokov, vo Veľkej

Británii a na Cypre sú títo funkcionári ustanovovaní doživotne) a poukázal na prípad

prezidenta Účtovného dvora Rakúska Dr. Tassila Broesigkeho.

Poverený zástupca národnej rady JUDr. Ján Drgonec vo svojej reakcii na uvedené

vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov uviedol, že „v zásade zdôrazňujem

predovšetkým na úvod, že v celom rozsahu zotrvávam na stanovisku národnej rady, ktoré

bolo písomne prezentované“. V ďalšom poukázal na to, že „by sme mali venovať väčšiu

pozornosť než sťažovatelia otázke relevancie vyjadrení osôb docenta Jasovského a pani

Dobríkovej k tejto kauze. Ja viem, že nie sú vedľajší účastníci konania, práve preto

zdôrazňujem túto skutočnosť, je to chyba zákona o konaní pred ústavným súdom (...). Ak sa

chceme vyhnúť alebo ak chceme minimalizovať pravdepodobnosť, že dôjde ku konaniu proti

Slovenskej republike pre porušenie práva na spravodlivý proces, nazdávam sa, že je

dôležité, aby ich stanoviská mali právne významný charakter, a z toho dôvodu navrhujem,

aby sa stanoviská osôb, ktoré prezentovali svoje vyjadrenia, ale nie sú vedľajšími

účastníkmi konania, akceptovali súdom ako súčasť vyjadrenia Národnej rady Slovenskej

republiky“. Zástupca národnej rady ďalej uviedol, že „pokiaľ ide o komparatistiku a stav

v zahraničí, nie je mi jasné, či sa sťažovatelia domáhajú toho, aby ústavný súd rozhodol, že

ich funkčné obdobie trvá dvanásť rokov tak ako v Maďarsku, z hľadiska podstaty veci išlo

o absolútne irelevantné príklady. Pokiaľ ide o tú rakúsku kauzu, musím pripomenúť rozdiel

v skutkovom stave. Tam došlo k odvolaniu funkcionárov alebo k zrušeniu funkčného

obdobia osôb ustanovených na doživotie v dôsledku zmeny právnej úpravy po tom, čo boli

vo funkciách. Nie je to prípad, ktorý je predmetom rokovania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky“. JUDr. Ján Drgonec ďalej – okrem iného - poukázal na to, že „tu je

spor o to, či tá funkcia trvá päť rokov alebo či trvá sedem rokov. Do tejto chvíle nie je

rozhodnuté, aké dlhé je to funkčné obdobie, a pokiaľ ide o verejný záujem, ten tu presne je

prítomný, pretože ak tá funkcia trvá päť rokov a národná rada by bola ponechala vo

funkciách predsedu a podpredsedov na sedem rokov, porušila by ústavu rovnako, ako ju

prípadne porušila, ak predčasne zvolila nových funkcionárov NKÚ, ale rozhodne štátny

orgán s pôsobnosťou zriaďovať akýkoľvek iný štátny orgán nemôže sa správať bez nesúladu

s verejným záujmom tak, že zostane nečinný, že zostane ľahostajný na základe domnienky

s 50 % pravdepodobnosťou istoty“. Zástupca národnej rady napokon považoval za dôležité

uviesť, že «inžinier Stahl namieta, že (...) nie je nikde povedané, že bol zvolený na päť

rokov. Je to zavádzanie. Ing. Stahl bol zvolený do funkcie, ktorej dĺžku vymedzovala

a výslovne hovorila o piatich rokoch. Nebol najmenší právny dôvod na to, aby národná

rada hovorila, na koľko rokov volí konkrétnu osobu za predsedu NKÚ. Druhá záležitosť,

argumentácia sťažovateľa, je postavená na vyvolávaní pochybností o tom, čo s verejným

úradom, pre ktorý sa v prechodným ustanoveniach výslovne nepovie áno alebo nie.

Súčasťou tej právnej úpravy je zákon 559, ktorý keď bol prerokovaný v pléne národnej

rady, tak bol predložený ako návrh poslanca Benkovského. V rámci rozpravy bol

predložený pozmeňujúci návrh ústavnoprávneho výboru, ktorým sa malo v prechodných

ustanoveniach riešiť postavenie predsedu NKÚ a podpredsedov NKÚ, teda konkrétnych

úradujúcich osôb. Na záver rozpravy predkladateľ zákona pán poslanec Benkovský povedal

práve k tomuto návrhu na riešenie dĺžky funkčného obdobia: „Osobne si viem predstaviť

platnosť ustanovenia už na súčasných predstaviteľoch najvyššieho kontrolného úradu, ale

opakujem, toto je vec skôr politická ako odborná. Vzhľadom na rozdielne názory by som

preto odporúčal vyňať tento bod. Národná rada teda vo chvíli, keď schvaľovala zákon

o NKÚ, sa zaoberala aj otázkou, či predĺži alebo nepredĺži funkčné obdobie úradujúcich

funkcionárov. Napokon v hlasovaní rozhodla o tom, že neakceptuje návrh na to, aby sa

vzťahoval zákon aj na ich postavenie. Čiže, myslím si, že ťažko sa dnes dá rozumne

vykonštruovať právny výklad, na základe ktorého by sme mohli dospieť k záveru, že hoci to

národná rada urobiť nechcela, a hoci nič také v zákone ani v ústave nepovedala, platí, že

funkčné obdobie sa bez ďalšieho predlžuje».

Po vystúpení zástupcu národnej rady predseda senátu oboznámil písomné vyjadrenia

dotknutých osôb v danej veci, a to Ing. Jána Jasovského a Ing. Zory Dobríkovej, v rozsahu,

ako to je uvedené v bode 4. 3 a 4. 4 I časti tohto nálezu, a prečítal tiež nasledovný úradný

záznam predsedu I. senátu z 20. decembra 2004 vo veci sp. zn. a sp. zn.

:

„Dňa 20. decembra 2004 v priebehu prejednávania uvedených vecí predseda

I. senátu L. Mészáros (v prítomnosti E. Báránya a Š. Ogurčáka) sa telefonicky skontaktoval

s predsedom NKÚ Ing. Jozefom Stahlom, ktorého stručne oboznámil s navrhovaným

dočasným opatrením Dr. D. Borisovej a Dr. I. Malého v predmetných veciach a spýtal sa

predsedu NKÚ, či už bola Ing. Z. Dobríková uvedená do funkcie na NKÚ namiesto

niektorého z menovaných sťažovateľov. Predseda NKÚ odpovedal, že Ing. Zora Dobríková

dosiaľ do funkcie uvedená nebola. Na otázku predsedu senátu, či predseda NKÚ mieni

uviesť do funkcie Ing. Zoru Dobríkovú a kedy, Ing. J. Stahl odpovedal, že čaká na

rozhodnutie ústavného súdu v daných veciach, a požiadal predsedu senátu, aby ho

telefonicky, resp. faxovou správou čím skôr informoval o rozhodnutiach v predmetných

veciach. Po skončení uvedených pojednávaní o spojení vecí , a

predseda senátu telefonicky informoval predsedu NKÚ o rozhodnutiach

v daných veciach a prvá strana obsahujúca výrok o predbežných opatreniach, resp.

dočasných opatreniach v prejednávaných veciach bola odfaxovaná predsedovi NKÚ.“

Právny zástupca sťažovateľov JUDr. Tibor Šafárik na reakciu zástupcu národnej rady

v podstate nasledovne odpovedal: „Treba v tejto súvislosti povedať jedno slovo alebo dve

o požadovanej úrovni kvality právnej normy, o ktorej európske inštancie veľa hovoria,

pričom záver nemôže byť iný ako ten, že v tomto ohľade ani zákon, ktorý sa týka

NKÚ, je nekvalitný, vyslovene nekvalitný. Zo sťažnosti je celkom jasné, že chcú len, aby

ústavný súd a národná rada rešpektovala funkčné obdobie na sedem rokov, ktoré je

v ústave. Nechcú byť ani dvanásť rokov ani doživotne, tak ako je to v niektorých krajinách.“

V súvislosti s predloženým rakúskym prípadom právny zástupca sťažovateľov ešte uviedol,

že „v tomto prípade práve došlo k opačnému postupu, že etablovaný človek, funkcionár,

následkom novej úpravy mu bolo skrátené funkčné obdobie na dvanásť rokov, tak ako to

bolo v novej úprave. Ide o to, že táto úprava nezabudla povedať, čo sa zaratúva do obdobia,

najmä ale že tu bola platná nová úprava, a nie stará“.

Po vystúpení právneho zástupcu sťažovateľov mu člen senátu Eduard Bárány položil

nasledovnú otázku: «(...) Čo Vás vedie k záveru, že v danom prípade z mlčania možno

usúdiť, že sa vzťahuje nové funkčné obdobie aj na tých ktorí už zastávali túto funkciu?

Rakúsky prípad, ktorý ste uviedli, bol opačný a z hľadiska demokratickej legitimity je to

podstatné. Bol prípadom skrátenia ex constitutione. Tu by sa z mlčania vyvodzovalo na

„predĺženie“ (...), že sa vzťahuje aj na osoby, ktoré v dobe prijímania novely zastávali

funkciu.»

Právny zástupca sťažovateľov na uvedenú otázku odpovedal, že: „(...) Rakúsky

prípad nepovažujem za prameň práva (...). Odvolám sa iba na jednu vetu, ktorá do značnej

miery vysvetľuje náš postoj, prečo uprednostňovať jedno pred druhým. (...) Tá jedna veta

hovorí, že pre zákonodarcu alebo pre ústavodarcu tento stav bol neuspokojivý. To znamená,

že neuspokojivý stav zmenil na uspokojivý. Aký stav považoval za uspokojivý, vyjadril v tom,

že upravil nanovo funkčné obdobie. Ja sa odvolávam iba na to v tomto prípade, že nová

situácia vytvorená právnym predpisom bola rešpektovaná, je pravda, že i za pomoci

prechodného ustanovenia. (...) mlčí v otázke prechodného ustanovenia. A ak v tejto

otázke mlčí nie v tom, že či sedem rokov alebo päť rokov, skrátka nehovorí nič o tom, čo

s funkcionármi, ktorý neskončili svoje funkčné obdobie v lehote nadobudnutia účinnosti

nového predpisu. No a v tomto prípade už samozrejme nastupujú keď už nie písané, tak

nepísané úvahy a ja hovorím aj v súvislosti s tým rakúskym prípadom, že k novému záveru,

k novému predpisu sa dôjde po tom, keď sa zistí, že ten starý nevyhovuje. To znamená,

celkom jednoznačne, nevyhovovalo päť rokov, ustanovilo sa sedem rokov. Nepovedalo sa,

čo s tými, ktorí neskončili svoje funkčné obdobie do 1. júla. (...) Napriek tomu, že národná

rada uvažovala, neuviedla ani do ani do zákona to, čo nám tam chýba. Pritom

pripomínam, že od 1. 7. 2001 do dnešného dňa je pomerne dlhá doba. (...) Pokiaľ ide

o hodnotové princípy, verejný záujem je stále debatovaná otázka, nemá legislatívnu

formuláciu. Je veľa sporov o tom, čo verejný záujem je a čo nie je. V každom prípade je

verejným záujmom, aby existoval predseda a podpredseda najvyššieho kontrolného úradu.

To je ústavný činiteľ, je to ústavná funkcia. Verejný záujem spočíva minimálne v tom, aby

boli. A keď sa národná rada uzniesla, že bude sedem rokov, tak predpokladám, že je

verejným záujmom a hodnotovo je vyššie sedemročné obdobie ako päťročné, pretože sa po

dlhej úvahe zistilo, že päť rokov je málo. Či už z dôvodu nezávislosti, odbornosti a neviem,

aké iné motívy môžu hrať úlohu. V každom prípade výsledok je jasný. Je to sedem rokov. To,

že sa ústavodarca nevyjadril o veci expressis verbis, nemožno vyložiť inak. (...)

Člen senátu Štefan Ogurčák položil právnemu zástupcovi sťažovateľov nasledovnú

otázku: „Môže orgán, ktorý danú právnu normu prijal, dodatočne podať jej výklad. Akú

váhu tomuto výkladu pripisujete?“

Na uvedenú otázku právny zástupca sťažovateľov uviedol, že „Priznám sa, už

výsledok, že sme sťažnosť podali, znamená to, že prakticky nijakú. Autorský výklad je až za

justičným výkladom, pretože v tomto prípade nemá národná rada ani jurisdikčnú, ani

parajurisdikčnú právomoc (...) a napokon v jednej vete som sa už tak vyjadril, že vôbec nie

je dôležité, čo chce zákonodarca povedať. Dôležité je, čo naozaj povedal. A v tomto je

obsiahnuté aj to, že je dôležité aj to, čo nepovedal. Tak prechodné ustanovenie z hľadiska

jeho váhy a miesta v normotvorbe nie je nejaké treťoradé alebo bezvýznamné. To relatívne

každý jeden zákon, ktorý rieši stret záujmov, obsahuje prechodné ustanovenie a nevidím

dôvod, že tu sa vynechalo, lebo je to absolútne zjavné, že to bolo treba riešiť. Pokiaľ ide

o tú váhu autorského výkladu, (...) to nás neviaže, národná rada to už urobila, že podala

takýto výklad. Ale keď je ten výklad sporný, čo s tým? Jedine ústavný súd. Keby to bolo tak,

že národná rada svojím autorským výkladom zabezpečí ďalší postup, tak sme ticho“.

JUDr. Ján Drgonec na vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľov reagoval

nasledovne: (...) Je tu ešte otázka demokratickej formy vlády a predlžovania funkčných

období. My ústavu veľmi často vnímame ako text, ktorý by ani nemal byť súčasťou právneho

poriadku, niekde tak na okrasu a nech nám nezasahuje do reality. Takým spôsobom sa

nakladá predovšetkým s článkom 1. Teda článok 1 ods. 1 Slovenská republika je

demokratický a právny štát. Ústavný súd cez svoju rozhodovaciu činnosť sa dostal

k ustáleniu nejakých kritérií právneho štátu. Tá druhá časť tej istej vety, teda demokratický

štát, slovo demokratický, zatiaľ do rozhodovacej činnosti ústavného súdu tak často

neprerazila. Myslím si, že to je jedna z budúcich úloh uplatňovania na Slovensku dať

nejaký právny rámec práve tomu prívlastku demokratický štát a je to teda vec, ktorá sa

veľmi dôležito dostáva do tejto témy. Podľa môjho presvedčenia s demokratickou formou

vlády nemôže byť zlučiteľné predlžovanie funkčného obdobia počas jeho plynutia.(...)

Myslím si, že jednoducho súčasťou obsahu demokratického štátu nevyhnutne musí byť

dodržiavanie funkčných období, pretože len čo sa toto uvoľní, len čo padnú zábrany, len čo

si povieme, že raz ustanovená osoba môže byť v tej funkcii bez opakovania voľby vlastne

neurčitý čas, tak sa ničí demokratická forma vlády. Je to teda výnimočné opatrenie,

v demokratickej spoločnosti to musí byť nejakým spôsobom výslovne povedané. Musí sa

diať na základe nejakých kritérií. A to musím pripomenúť, keď sa novelizovala

v roku 2001, predlžovali sa ústavné, teda dané funkčné obdobia viacerých

funkcionárov, nielen funkcionárov NKÚ, a tam, kde sa malo za to, že sú splnené dôvody na

to, aby sa predĺžilo funkčné obdobie úradujúcich funkcionárov štátu, výslovne

povedala, že tieto funkčné obdobia sa predĺžili. Nepovedalo sa nič také vo vzťahu

k predsedovi a podpredsedom NKÚ“.

Právny zástupca sťažovateľov na uvedené stanovisko JUDr. Jána Drgonca reagoval

nasledovne: „(...) u generálneho prokurátora sa povedalo, že ostane vo funkcii tak dlho,

ako bol zvolený. (...) Pokiaľ ide o demokratické princípy, ktoré by sa mali odraziť v tejto

veci, povedzme, ja ich kladiem do obdobia normotvorby alebo ešte predtým, keď zákon má

byť pripravený, a tvrdím, že práve v dôsledku princípov demokratického štátu sa pristúpilo

k tomu, že sa funkčné obdobie predĺžilo. (...) Takže i keď je možné povedať, že vyzerá to tak

ako osobný záujem funkcionárov ostať dlhšie ako tí noví, tak ja si myslím, že to je záujem

štátu, a naviac toto riešenie, ktoré ponúka národná rada, je výsledkom politického zloženia,

politického prístupu k veci.“

Právny zástupca sťažovateľov JUDr. Tibor Šafárik na záver navrhol, aby ústavný súd

vyhovel „sťažnostiam v tom rozsahu, ktorý je aktuálny v čase Vášho rozhodnutia“.

Zástupca národnej rady JUDr. Ján Drgonec uviedol, že: „Jednu vetu na záver,

politické zloženie parlamentu je všeobecne známou skutočnosťou, je rovnako všeobecnou

známou skutočnosťou, že minimálne koalícia a opozícia majú rozdielne pohľady na riešenie

väčšiny vecí. V tomto prípade ale je absolútne neopodstatnená téza o politickom prístupe

k veci, pretože parlament bez ohľadu na svoje politické zloženie, bez ohľadu na akékoľvek

strany alebo kluby rozhodol takmer jednomyseľne v tom, že funkčné obdobie skončilo a že

zvolí nových funkcionárov. Je to teda výsostne právne rozhodnutie, aj keď v rozhodovaní

národnej rady to nie je príliš časté rozhodnutie“.

III.

Podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

Podľa štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú

prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa na čele najvyššieho kontrolného úradu je predseda.

Predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu volí a odvoláva národná rada.

Dĺžku funkčného obdobia predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu

ustanovil ústavný zákon - č. v znení ústavného

a ústavného - v takto:

„Tá istá osoba môže byť zvolená za predsedu najvyššieho kontrolného úradu najviac

v dvoch po sebe nasledujúcich päťročných obdobiach“.

Podľa ustanovenia

Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení :

„Funkčné obdobie predsedu a podpredsedov je päť rokov“.

Ústavným , ktorý ohľadom tohto ustanovenia nadobudol

účinnosť 1. júla 2001, bolo zmenené funkčné obdobie predsedu a podpredsedov najvyššieho

kontrolného úradu takto:

„Tá istá osoba môže byť zvolená za predsedu a podpredsedu najvyššieho

kontrolného úradu najviac v dvoch po sebe nasledujúcich sedemročných obdobiach“.

Podľa ustanovenia , ktorým sa mení a dopĺňa

o Najvyššom kontrolnom úrade

Slovenskej republiky v znení a zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2002:

„Funkčné obdobie predsedu a podpredsedov je sedem rokov“.

Podľa prvej vety čl. 6 ods. 4 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ktoré boli

schválené uznesením národnej rady z 18. decembra 1996 č. 519 a ktoré boli publikované

pod č. :

«Vplyv navrhovaného zákona na právne vzťahy upravené doterajším zákonom treba

do návrhu zákona zaradiť do časti označenej nadpisom „Prechodné ustanovenia“

(„Prechodné ustanovenie“).»

Ústavný a neobsahujú prechodné

ustanovenia o vplyve na právne vzťahy upravené dovtedajšími normami vo vzťahu

k predĺženiu funkčného obdobia predsedu a podpredsedu najvyššieho kontrolného úradu.

Podľa občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných

vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. (...)

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

IV.

1. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl.

127 ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

2. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom

a uzneseniami národnej rady zo 7. decembra 2004

- č. 1383, ktorým národná rada skonštatovala, že

„1. funkčné obdobie predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky

Jozefa Stahla, ktorý svoju funkciu začal vykonávať od 15. decembra 1999 uplynie dňom

15. decembra 2004,

2. funkčné obdobie podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej

republiky Danice Borisovej a Igora Malého, ktorí svoju funkciu začali vykonávať od

15. decembra 1999 uplynie dňom 15. decembra 2004“;

- č. 1384, ktorým národná rada zvolila „za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu

Slovenskej republiky Jána Jasovského s tým, že funkciu predsedu začne vykonávať od

16. decembra 2004“;

- č. 1385, ktorým národná rada zvolila „za podpredsedníčku Najvyššieho

kontrolného úradu Slovenskej republiky Zoru Dobríkovú s tým, že funkciu podpredsedníčky

začne vykonávať od 16. decembra 2004“,

došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných

vecí podľa a práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za

rovnakých podmienok podľa v spojení s , ,

ods. 1 a s a 3 .

3. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že podľa prvej vety

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Ústavné požiadavky

demokratického a právneho štátu vytvárajú predpoklady a medze výkonu verejnej (štátnej)

moci. Jednou z požiadaviek demokratického právneho štátu založeného na princípe

suverenity ľudu ustanovenou v , podľa ktorej štátna moc pochádza od

občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo, je,

že verejná (štátna) moc môže byť vykonávaná výlučne na základe demokratickej

legitimácie.

Podľa názoru ústavného súdu atribútom takto chápanej demokratickej legitimity

založenej na princípe suverenity ľudu a demokratického právneho štátu vo vzťahu

k verejným funkciám je ústavná požiadavka, aby ich vznik (verejných funkcií) bolo možné

spätnou väzbou privodiť k ich prameňu, teda k občanovi, resp. k ľudu.

3. 1. Niet pochýb o tom, že do rámca výkonu verejnej moci - medzi inými - treba

zahrnúť aj funkciu predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu.

Medzi účastníkmi tohto konania bolo nesporné, že sťažovatelia voľbami v národnej

rade získali oprávnenie na výkon ich ústavných funkcií iba na päť rokov. Spornou otázkou

bolo, či sa toto oprávnenie predĺžilo o ďalšie dva roky ex constitutione, resp. ex lege.

Sťažovatelia boli do svojich verejných ústavných funkcií ustanovení výslovným

aktom, a to voľbou v národnej rade v roku 1999 podľa v tom čase platného a účinného

znenia a podľa ustanovenia zákona o najvyššom kontrolnom

úrade na päť rokov. Na voľbách do predmetných funkcií v roku 2004 sa nezúčastnili, to

znamená, že ďalšiu demokratickú legitimáciu na výkon ústavnej funkcie predsedu, resp.

podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu na viac ako päť rokov sťažovatelia voľbami

v národnej rade podľa nezískali.

3. 2. Prechodné ustanovenia ústavného a

Z. z. neobsahujú žiadnu zmienku ohľadom dĺžky funkčného obdobia predsedu

a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu. Sťažovatelia sú však toho názoru, že «toto

„mlčanie“ nemožno z viacerých dôvodov vyložiť in fraudem ohľadne dĺžky funkčného

obdobia v riešenom prípade, v prvom rade pre zjavnú povinnosť favorizácie predpisu,

účinného v čase rozhodovania». Sťažovatelia teda zmenu ústavného

a novelu vo vzťahu k predĺženiu funkčného obdobia predsedu

a podpredsedu najvyššieho kontrolného úradu vykladajú tak, že tieto retroaktívne pôsobia aj

na právne vzťahy, na základe ktorých boli zvolení do funkcie predsedu, resp. podpredsedov

najvyššieho kontrolného úradu. Ústavný súd sa preto v ďalšom zameral na to, či

sťažovatelia mohli nadobudnúť demokratickú legitimáciu na výkon svojich ústavných

funkcií predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu zmenou ústavným

a novelou

3. 3. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom

poriadku sa uplatňuje zásada „lex retro non agit“ (teda „zákon nemá spätnú účinnosť“),

keď napr. uviedol, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity

právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov

a právnej istoty (). K tomu treba dodať, že k definujúcim znakom právneho

štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je rovnako významnou

demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty.

Právna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú. Pravá retroaktivita zahrňuje

prípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky z neho

vzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy,

keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy

hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne

týmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi

právom novým (teda o nepravom spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon

nariaďuje, že má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď

začína pôsobnosť nového zákona, alebo ešte od neskoršej doby (mutatis mutandis

).

Pri posudzovaní danej veci bolo potrebné zodpovedať predovšetkým otázku, či

ustanovenia a zákona o najvyššom kontrolnom úrade možno

označiť za retroaktívne, a pokiaľ áno, či ide o pravú alebo o nepravú retroaktivitu. V prípade

kladnej odpovede je ďalej otázna ústavnoprávna akceptovateľnosť alebo

neakceptovateľnosť retroaktívnej právnej normy.

3. 4. Pravá spätná účinnosť by bola v prípade ustanovení a

ods. 3 zákona o najvyššom kontrolnom úrade daná iba za predpokladu, pokiaľ by sa týkala

vzniku predmetných právnych vzťahov (voľby predsedu a podpredsedov) pred 1. júlom

2001, resp. pred 1. januárom 2002. Normy uvedeného ústavného zákona a zákona však

pôsobia zásadne do budúcnosti, teda v danom prípade nejde o pravú retroaktivitu.

3. 5. Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu, všeobecne v prípadoch stretu starej a novej

právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne

vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou. Vznik

právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp.

právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli sa riadia zrušenou právnou normou

(dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).

Aplikuje sa tu princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. V prípade

sťažovateľov právne vzťahy ohľadom kreovania ich funkcií (voľby) a právne nároky

súvisiace s ich zvolením (právo vykonávať funkciu po určitú dobu) sa riadia zrušeným

(zmeneným) ustanovením a zákona.

Ústavným došlo ku predĺženiu funkčných období viacerých

ústavných funkcií (napr. sudcov ústavného súdu, predsedu a podpredsedov najvyššieho

kontrolného úradu). Novela obsahuje prechodné ustanovenia, podľa ktorých sa nové

funkčné obdobia nevzťahujú na sudcov ústavného súdu, a zároveň umožňuje osobám, ktoré

zastávali tieto funkcie, napriek novému obmedzeniu počtu povolených funkčných období,

aby sa znova uchádzali o tieto funkcie. Novela mlčí o subjektoch, ktoré zastávali

v momente jej účinnosti funkcie predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu.

Chápanie intertemporality, bežné najmä v súkromnom práve, by mohlo viesť k

záveru, že predseda a podpredsedovia najvyššieho kontrolného úradu, teda sťažovatelia, by

svoje funkcie, ktoré získali podľa predchádzajúcej právnej úpravy, a ktorých trvanie sa má

riadiť už podľa novely , mali zastávať nie päť, ale sedem rokov. Pri takomto chápaní

by z mlčania ústavodarcu i zákonodarcu vyplynulo, že sťažovatelia majú funkcie predsedu

a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu zastávať o dva roky dlhšie v porovnaní

s obdobím, na ktoré boli zvolení. Došlo by teda ku predĺženiu ich funkčných období o dva

roky počas zastávania funkcií. V danom prípade však ide o ústavné právo a funkcie

predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu sú významnými ústavnými

funkciami. Ich nositelia sa významne podieľajú na výkone štátnej moci, k čomu potrebujú

v každom momente zastávania ich funkcie demokratickú legitimitu. Vyplýva to

z charakteristiky Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu obsiahnutej

v .

Okrem uvedeného v prípade, že lex posterior zmenil, resp. zrušil právne pomery,

ktoré vznikli na základe legis prioris, ústavnoprávna akceptovateľnosť nepravej

retroaktivity vo vzťahu k verejnoprávnym inštitútom zakotveným v a

§ 8 ods. 3 zákona o najvyššom kontrolnom úrade by ani nebola možná, pretože by bol

porušený ústavný princíp demokratickej legitimácie verejnej moci, resp. suverenity ľudu

v zmysle toho, ako to bolo uvedené v bode 3 časti IV tohto nálezu. Napokon treba dodať, že

od zásady zákazu retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je možné

odchýliť sa celkom výnimočne, a to výslovným pozitívnym (intertemporálnym)

ustanovením, čo v danom prípade absentovalo.

V tejto súvislosti už Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vo

svojom rozhodnutí sp. zn. vyslovil, že „princípy právneho štátu a právnej

istoty vyžadujú, aby bol každý ústavne možný prípad retroaktivity výslovne obsiahnutý

v ústave, resp. v zákone a aby sa vyriešili s tým spojené prípady tak, aby nadobudnuté práva

boli riadne chránené“.

Národná rada je zároveň ústavodarným a zákonodarným orgánom a zároveň aj

orgánom, ktorý volí predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu.

Ústavný súd si je vedomý toho, že národná rada v prípade existencie silného

verejného záujmu v prípadoch stretu starej a novej právnej normy môže ústavnou väčšinou

hlasov (a v tomto prípade aj zákonom) rozhodnúť prípadne aj o predĺžení funkčného

obdobia už kreovaných verejných funkcií, v prípade sťažovateľov o predĺžení funkčného

obdobia predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu z piatich na sedem rokov,

avšak takéto právne pomery sú viazané na rozhodnutie štátneho orgánu (v danom prípade

funkcia predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu na voľbu v národnej rade),

po zmene právnej úpravy je preto naplnenie obsahu právnych vzťahov opäť podmienené

voľbou v národnej rade, teda nikdy nevznikajú iba „mlčky“, preto ani zmena takýchto

verejnoprávnych vzťahov nemôže byť vykonaná „konkludentne“, ale vždy iba explicitným

intertemporálnym ustanovením.

Predseda a podpredsedovia najvyššieho kontrolného úradu získavajú svoje funkcie

voľbou v národnej rade (na dobu určenú právnou úpravou platnou v dobe voľby).

Predĺženie funkčného obdobia ústavného činiteľa počas výkonu jeho funkcie je

v demokratickom a právnom štáte výnimočným a neobvyklým, lebo sa vyskytuje iba

v dobách kríz a je problematické z hľadiska demokratickej legitimity na výkon funkcie.

Preto k nemu treba pristupovať opatrne a musí vyplývať z nespochybniteľného prejavu vôle

na to príslušných ústavných orgánov.

Ústavný súd uznáva, že ide o prípad kladúci značné nároky na výklad .

Národná rada ako orgán, ktorý volí predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného

úradu, musí v rámci výkonu svojej právomoci aplikovať a teda aj vykladať relevantné

ustanovenia . Ústavný súd konštatuje, že (inak aj autentický) výklad národnej rady

v danom prípade nebol svojvoľný ani zjavne neodôvodnený. Možno preto dôjsť k záveru, že

výklad národnej rady ani neviedol k porušeniu označených základných práv sťažovateľov.

V podmienkach demokracie sa demokratická legitimita na výkon ústavnej funkcie

získava výslovným aktom, ustanovením alebo zákona a nemožno ju vyvodiť z už

spomínaného spojenia systematického výkladu a mlčania a zákona. Inými

slovami povedané, oprávnenie na výkon ústavnej funkcie sa v demokracii získava

explicitným aktom a/alebo výslovným ustanovením platného práva.

5. Ústavný súd si je vedomý náročnosti zvažovania medzi bežným chápaním

intertemporality a potrebou výslovného získania demokratickej legitimity pre každý deň

zastávania verejnej funkcie a vzhľadom na už uvedenú argumentáciu uzatvára, že základné

právo sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí podľa

a právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa

v spojení s a s a 3 napadnutými

uzneseniami národnej rady porušené nebolo.

6. Prípadné úvahy o porušení v okolnostiach danej

veci by boli závislé od vyslovenia porušenia práv uvedených v bode 5 tejto časti nálezu,

a preto aj ohľadom namietaného porušenia týchto článkov konštatoval, že právo

sťažovateľov porušené nebolo.

7. Sťažovatelia okrem vyslovenia porušenia označených základných práv ústavný

súd žiadali, aby svojím rozhodnutím zrušil napadnuté uznesenia národnej rady a priznal im

primerané finančné zadosťučinenie.

V zmysle ustanovenia ak sa základné

právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie

alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia

môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj

primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že oba výroky sú viazané na

vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné

práva, ktorých porušenia sťažovatelia namietali, porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri

svojom rozhodovaní podrobnejšie nezaoberal.

8. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovatelia v konaní neuspeli,

ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani ich návrhom na náhradu trov konania.

9. Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

Keďže ústavný súd vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1383 zo 7. decembra

2004 a č. 1384 zo 7. decembra 2004 odložil do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej

sťažnosti podanej v týchto veciach, samostatne nebolo potrebné o zrušení týchto uznesení

rozhodnúť. Funkčné obdobie novozvoleného predsedu a podpredsedov najvyššieho

kontrolného úradu začne plynúť ich uvedením do funkcie.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2005