Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 699/2015
PDF · 427.61 KB
No categories available
II. ÚS 699/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, zastúpeného
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 3/2013,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky o d m i e t a ako podanú
zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2014 osobne doručená sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Lazovná 63,
Banská Bystrica (ďalej len „finančné riaditeľstvo“; v citáciách aj „odporca“ alebo
„sťažovateľ“), zastúpeného ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 3/2013 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že návrhom z 2. októbra 2013 sa
navrhovateľ ( ) domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy podľa § 205v ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),
ktorého sa malo dopustiť finančné riaditeľstvo tým, že informovalo o zrušení certifikátov pre
navrhovateľom vyrábané fiskálne tlačiarne na základe rozhodnutí
) č. 158/2013 a č. 159/2013 z 21. augusta 2013 (ďalej len
„rozhodnutia z 21. augusta 2013“), ktoré navrhovateľ považoval za neprávoplatné a
nevykonateľné. Navrhovateľ uzatvoril 27. septembra 2011 počas vykonávania svojej
podnikateľskej činnosti ako živnostník s zmluvu
č. 726 02024/2011, ktorej predmetom bolo posúdenie zhody výrobku fiskálna tlačiareň
(bližšie označená v samotnej zmluve) podľa zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní
elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ERP“). Na základe tejto zmluvy
boli navrhovateľovi vystavené certifikáty na príslušné typy fiskálnych tlačiarní, okrem iných
aj certifikáty, ktoré boli rozhodnutiami z 21. augusta 2013 zrušené s odkazom na list
z 19. augusta 2013, v ktorom „Kriminálny úrad Finančnej správy potvrdil neoprávnené
zásahy, ktoré podľa jeho názoru spôsobil navrhovateľ ako výrobca fiskálnych tlačiarní
nepovolenou úpravou registračného programu elektronickej registračnej pokladnice –
Fiskálnej tlačiarne FM 14 Z3T3“, pričom „Vydanie rozhodnutí bolo ešte pred ich
doručením navrhovateľovi okamžite medializované spolu s informáciou, že odporca už
začal s rozposielaním listov podnikateľom, ktorí používajú fiskálne tlačiarne, ktorých
výrobcom je spoločnosť... s upozornením pod hrozbou mimoriadne vysokej pokuty, že ich
vzhľadom na stratu certifikátu musia vymeniť za produkty od iného výrobcu. Konanie
odporcu potvrdil aj jeden z vlastníkov predmetných fiskalných tlačiarní, ktorý poskytol
navrhovateľovi upovedomenie odporcu zo dňa 05. 09. 2013 o zrušení certifikátov a tiež
viacerí sprostredkovatelia a vlastníci predmetných fiskálnych tlačiarní ho opakovane
informovali o telefonických oznámeniach odporcu, že ak si nezakúpia fiskálne tlačiarne od
iného predajcu, budú v lehote 30 dní odo dňa zrušenia platnosti certifikátov, ktorý je
zhodný s dňom ich vydania, pokutovaní až do výšky 3.300 €.“ (citácie z návrhu navrhovateľa
obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 3/2013 z 21. mája 2014).
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžz 3/2013 z 21. mája 2014 (ďalej len „rozsudok
z 21. mája 2014“) zakázal finančnému riaditeľstvu pokračovať v porušovaní práva
navrhovateľa na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva konaním založeným na
rozhodnutiach z 21. augusta 2013, ktoré spočíva v písomnom, ústnom alebo
telefonickom informovaní akýchkoľvek subjektov o zrušení certifikátov
č. 00094/101/1/2011 z 10. mája 2011 a č. 00237/101/1/2011 z 12. októbra 2011,
v prevyšujúcej časti návrh zamietol a finančné riaditeľstvo zaviazal zaplatiť navrhovateľovi
sumu 1 376,83 € ako úhradu trov právneho zastúpenia.
Podľa finančného riaditeľstva „rozsudok nezodpovedá návrhu na ochranu pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, výsledky konania súdu nedávajú podklad pre
Rozsudok, právne posúdenie veci súdom vykazuje znaky nezrozumiteľnosti a arbitrárnosti,
pričom konaním súdu predchádzajúcim vyhláseniu Rozsudku došlo k viacerým porušeniam
práv sťažovateľa. Časťou Rozsudku týkajúcou sa trov konania sa zasiahlo do vlastníckych
práv sťažovateľa a výrokom vo veci samej sa zároveň upierajú práva tretích osôb na
poskytovanie informácií bez zákonného podkladu na také rozhodnutie.“.
Podľa finančného riaditeľstva navrhovateľ tým, že formálne podal sťažnosť podľa
zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení zákona č. 289/2012 Z. z. (ďalej len „zákon
o sťažnostiach“), avšak nepočkal na jej výsledok, ale podal návrh na všeobecný súd, čím
zároveň nevyužil prostriedky nápravy tak, ako mu to ukladá Občiansky súdny poriadok,
nesie zodpovednosť za trovy súdneho konania. Podľa finančného riaditeľstva je právne
posúdenie vykonané najvyšším súdom o prípustnosti návrhu z dôvodov uvedených
v rozsudku arbitrárne a nezodpovedajúce účelu zákona a jeho ústavne konformnému
výkladu, pretože „súd týmto právnym posúdením nahradil svojím konaním konanie
správneho orgánu v inom zákonne upravenom postupe a teda konal predčasne nad rozsah
svojej právomoci“.
Finančné riaditeľstvo argumentuje, že nedostatok právomoci na vykonanie
administratívneho konania voči výrobcovi fiskálnej tlačiarne bol dôvodom podania podnetu
na zrušenie certifikátu , pričom „z charakteru podnetu ako nezáväzného úkonu
nemôže vyplynúť jeho charakter nezákonného zásahu orgánu verejnej správy, najmä
s ohľadom na jeho výlučne preventívny charakter, ktorý nie je viazaný na postavenie
sťažovateľa ako orgánu verejnej správy“.
Finančné riaditeľstvo oponuje tvrdeniu vyplývajúcemu z rozsudku najvyššieho súdu
z 21. mája 2014 a namieta, že zo zápisnice z pojednávania konaného 30. apríla 2014
vyplýva, že odporca reagoval na tvrdenie navrhovateľa, že tento nepredával fiskálne
tlačiarne spoločne s pokladničným softvérom, a citoval v tejto súvislosti so znaleckého
posudku o charakteristike zásahu do fiskálnych tlačiarní distribuovaných navrhovateľom,
pričom zároveň zdôrazňuje, že „Tvrdenie, že navrhovateľ nepredával pokladničný softvér
na vec nemohlo mať vplyv, pretože podľa tvrdenia sťažovateľa a aj podľa rozhodnutia
o zrušení certifikátov, ktoré však bolo súčasťou spisov Najvyššieho súdu SR, išlo
o nedostatky samotnej certifikovanej fiskálnej tlačiarne v zmysle jej vlastnej konštrukcie
a nie k nej dodávaného softvéru, a práve tieto boli dôvodom pre zrušenie certifikátov. Súd
zrejmým spôsobom nereflektoval na rozdiel zistiteľný aj zo zákona č. 289/2008 Z. z. v znení
neskorších predpisov medzi vlastným registračným programom a vstavaným registračným
programom ako náležitosťami fiskálnej tlačiarne a svoje závery uvádzal ako podklad pre
rozhodnutie vo veci, ktorej sa odborné posudzovanie ani nemalo týkať. Tvrdenie
navrhovateľa prevzaté súdom, že zásahy spôsoboval jedine softvér, ktoré právny zástupca
navrhovateľa uviedol podľa zápisnice až ako reakciu na citáciu zo znaleckého posudku
zástupcom sťažovateľa, mal súd vyhodnotiť v medziach jeho tvrdení, že nebol nikdy
so zisteniami o zásahoch do ERP oboznámený a ak sa dozvedel v priebehu konania
akékoľvek informácie od iných osôb, potom nemohlo ísť o zistenia orgánov finančnej
správy! Tým, že súd neumožnil záverečné vyjadrenie účastníkom konania k týmto zisteniam,
spôsobil, že sa jeho nepresné a irelevantné závery stali podkladom pre súdne rozhodnutie.“.
Napadnuté konanie vedené najvyšším súdom považuje finančné riaditeľstvo za vadné
aj z dôvodu, že všeobecný súd neodstránil zmätočnosť návrhu spočívajúcu
v nezrozumiteľnom označení nezákonného zásahu. Rovnako „súd sa nijako nevysporiadal
s tým, do akých práv navrhovateľa malo byť akým konaním sťažovateľa zasiahnuté, keďže
k ukončeniu jeho podnikateľskej činnosti došlo dobrovoľne navrhovateľom bez príčinnej
súvislosti s konaním sťažovateľa označeného v petite návrhu ako nezákonného zásahu
a navyše v petite návrhu a vo výroku rozhodnutia bolo zakázané pokračovať v porušovaní
práva navrhovateľa na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva, nie podnikateľskej
činnosti“. Keďže z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 21. mája 2014 „nijaká
spôsobilosť konania sťažovateľa zasiahnuť do práv navrhovateľa na ochranu osobnosti
alebo vlastníckych práv ani nebola konštatovaná, čiže v tejto časti je rozhodnutie zjavne
nepreskúmateľné a arbitrárne pre nedostatok dôvodov“.
Najvyšší súd v rozsudku z 21. mája 2014 rovnako neposúdil prípis finančného
riaditeľstva z 5. septembra 2013 obsahujúci označenie výrobcu v intenciách údajov
uvedených v rozhodnutiach o zrušení certifikátov z 21. augusta 2013 ako prejav
preventívneho konania voči používateľom pokladníc, ktorí museli byť o nezákonnosti
pokladníc informovaní, pretože im podľa zákona o ERP hrozili sankcie. Za neodôvodnený
považuje finančné riaditeľstvo aj právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je „vydanie
certifikátu a zrušenie certifikátu možné posudzovať v právne odlišných režimoch. Navyše
súd napriek námietke sťažovateľa o neaplikovateľnosti zákona č. 264/1999 Z. z. v znení
neskorších predpisov na posúdenie právneho režimu správneho konania pri rušení
certifikátu sa s touto námietkou sťažovateľa nijako nevysporiadal.“.
Keďže najvyšší súd zákaz pokračovať v nezákonnom zásahu uložený finančnému
riaditeľstvu neobmedzil na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutí z 21. augusta
2013, pretože ich považoval za nulitné právne akty, došlo podľa názoru sťažovateľa k zmene
petitu uvedeného v návrhu na začatie konania, čím zároveň bolo podľa rozsudku
najvyššieho súdu z 21. mája 2014 navrhovateľovi priznaných viac práv než požadoval.
Podľa finančného riaditeľstva najvyšší súd nahradil svojím postupom „iný zákonom
predpísaný postup mimo rámca svojej právomoci a teda v rozpore s primeraným použitím
ustanovenia § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na základe § 250v ods. 8 OSP,
pretože uvedené ustanovenie zákona umožňuje súdu preskúmať zákonnosť prv urobeného
správneho rozhodnutia záväzného pre orgán verejnej správy iba v prípade, ak nie je na
jeho preskúmanie určený osobitný postup. Ak navrhovateľ tvrdil, že podal voči
rozhodnutiam spoločnosti odvolanie, potom takýto iný postup mal byť zákonom
ustanovený a Najvyšší súd SR nemal právomoc ho nahrádzať a poprieť tým zmysel činnosti
správnych orgánov ako aj zmysel správneho súdnictva.“.
Trovy konania boli navrhovateľovi priznané v plnej výške aj napriek skutočnosti, že
navrhovateľ mal v konaní pred najvyšším súdom úspech len čiastočný, pretože najvyšší súd
zamietol návrh v časti týkajúcej sa „právoplatnosti a vykonateľnosti“. Rovnako úkony,
ktoré predstavovali doplnenie podania vo veci samej po uplynutí subjektívnej prekluzívnej
lehoty, nemôžu byť považované za úkony potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal podľa § 142 ods. 1 OSP, ktorý mal
najvyšší súd na rozhodnutie o trovách konania použiť.
Finančné riaditeľstvo rovnako namieta, že najvyšší súd nepostupoval v súlade s §
118 OSP, keď „nezhrnul, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné, ktoré zostali sporné, čím neodstránil základný nedostatok konania –
vymedzenie predmetu návrhu a pred vyhlásením rozhodnutia vo veci nevyzval účastníkov na
zhrnutie svojich návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a neurobil
tak ani na pojednávaní dňa 21. 5. 2014, čím znemožnil riadne uplatnenie práv sťažovateľovi
v spravodlivom súdnom konaní. Vyhlásenie Rozsudku bez umožnenia záverečného
vyjadrenia sa účastníkov konania je jasným upretím práva na spravodlivé súdne konanie
a zrejmým spôsobom prispelo k arbitrárnosti rozsudku.“.
K judikatúre ústavného súdu „odmietajúcej poskytovanie ochrany štátnym telesám“
finančné riaditeľstvo uvádza, že „V danom prípade... zákazom poskytovania informácií
štátnemu orgánu reálne dochádza k upretiu práv verejnosti a najmä dotknutých osôb
(používateľov pokladníc) na informácie, na poskytovanie ktorých majú právo v zmysle
článku 26 Ústavy SR. Zabránením poskytovaniu informácií štátnemu orgánu súd de facto
rozhodol o upretí práv iných osôb na takéto informácie procesom a následným vydaním
rozhodnutia (vrátane jeho obsahu) v rozpore so základnými zásadami spravodlivého
súdneho konania. ... nie je možné jednoznačne ustáliť, že postavenie sťažovateľa bolo len
jeho postavením ako štátneho orgánu najmä z dôvodu jednoznačného prevenčného
charakteru napádaného konania sťažovateľa upozorňujúceho na dôsledky zisteného stavu
veci v listoch adresovaných len používateľom dotknutých pokladníc, čo zakladá jeho
postavenie právnickej osoby.“.
Na základe uvedených skutočností finančné riaditeľstvo navrhuje, aby ústavný súd po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz/3/2013
porušil základné právo sťažovateľa – Finančného riaditeľstva SR na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, článku 47 ods. 2 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na ochranu majetku
sťažovateľa podľa článku 20 Ústavy SR.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz/3/2013 zo dňa
21. 5. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia okrem iného návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená finančným riaditeľstvom, ktoré napadlo
postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy podľa § 250v OSP, v rámci ktorého vystupovalo na strane odporcu (orgán
verejnej správy, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu navrhovateľa vykonal zásah).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je
nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických
a právnických osôb pred verejnou mocou. Z čl. 127 ods. 1 ústavy možno vyvodiť, že verejná
moc je povinná primárne rešpektovať a chrániť základné práva a slobody, ako aj ľudské
práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, pričom obsah tejto
povinnosti podmieňuje charakter jednotlivých základných práv. Vo všeobecnosti možno
konštatovať, že okruh nositeľov základných práv je determinovaný oblasťou ochrany, ktorú
majú jednotlivé základné práva zaručovať. Existujú základné práva, ktoré prislúchajú každej
ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo aj práva, ktorých
nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú
zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát, resp. v jeho mene konajúce štátne orgány
v zásade nie sú nositeľmi základných práv, keďže nedisponujú pri právne relevantnom
konaní autonómnym priestorom a slobodnou vôľou („Štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ – čl. 2 ods. 2
ústavy). Naopak, štátne orgány disponujú na účely plnenia svojich funkcií právomocou,
ktorú môžu uplatňovať v rámci svojej pôsobnosti v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Opačné vnímanie postavenia štátu, resp. štátnych orgánov, pri ochrane základných
práv by v konečnom dôsledku mohlo smerovať k popretiu podstaty právneho štátu.
Otázkou spôsobilosti orgánov verejnej moci mať v konaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy postavenie sťažovateľa sa ústavný súd vo svojej doterajšej
rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal, pričom v rámci judikatúry ústavného súdu sa
ustálil právny názor, že v zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne
orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú
v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu
tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj
v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán
verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“,
a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.
Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne
ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom
(subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako ústavný súd
v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa
§ 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať
a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto
záveru ústavný súd uviedol, že orgán verejnej správy nie je v žiadnom prípade oprávnený na
začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje
výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli
vynesené v procesnom postupe, kde orgán verejnej správy mal nadradené, mocenské
postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom
dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04). Uvedené obdobne platí
aj v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP
(k tomu pozri II. ÚS 407/2013).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti finančného riaditeľstva ústavný súd nezistil
žiaden dôvod na odklon od svojej doterajšej judikatúry, ktorý by prípadne mohol viesť
k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov plénu ústavného
súdu podľa § 6 zákona o ústavnom súde. V napadnutom súdnom konaní, ktorého výsledkom
bol rozsudok najvyššieho súdu z 21. mája 2014, vystupovalo finančné riaditeľstvo ako
orgán štátnej správy, ktorého postup preskúmaval všeobecný správny súd z hľadiska jeho
zákonnosti. Finančné riaditeľstvo bolo síce účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez
možnosti iniciovať jeho začatie, keďže toto právo patrí len fyzickej osobe alebo právnickej
osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol
zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, pričom sa
môže domáhať pred súdom ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú
alebo hrozí jeho opakovanie (§ 250v ods. 1 OSP).
Z uvedeného zároveň vyplýva, že účelom napadnutého konania pred najvyšším
súdom bolo preskúmať, či postupom finančného riaditeľstva pri výkone jeho právomoci
orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu) vo vymedzenom úseku štátnej správy došlo
k nezákonnému zásahu do práv navrhovateľa, pričom z povahy a podstaty tohto konania
podľa § 250v OSP zároveň vyplýva, že finančné riaditeľstvo v tomto konaní nemohlo
disponovať právami, ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom, t. j. ani
nemohlo byť osobou, ktorá je oprávnená podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť finančného riaditeľstva podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2015