Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 699/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, zastúpeného

ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1, , a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky o d m i e t a ako podanú

zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2014 osobne doručená sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Lazovná 63,

Banská Bystrica (ďalej len „finančné riaditeľstvo“; v citáciách aj „odporca“ alebo

„sťažovateľ“), zastúpeného ktorou namieta porušenie

základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že návrhom z 2. októbra 2013 sa

navrhovateľ ( ) domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy podľa a (ďalej aj „OSP“),

ktorého sa malo dopustiť finančné riaditeľstvo tým, že informovalo o zrušení certifikátov pre

navrhovateľom vyrábané fiskálne tlačiarne na základe rozhodnutí

) č. 158/2013 a č. 159/2013 z 21. augusta 2013 (ďalej len

„rozhodnutia z 21. augusta 2013“), ktoré navrhovateľ považoval za neprávoplatné a

nevykonateľné. Navrhovateľ uzatvoril 27. septembra 2011 počas vykonávania svojej

podnikateľskej činnosti ako živnostník s zmluvu

č. , ktorej predmetom bolo posúdenie zhody výrobku fiskálna tlačiareň

(bližšie označená v samotnej zmluve) podľa o používaní

elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ERP“). Na základe tejto zmluvy

boli navrhovateľovi vystavené certifikáty na príslušné typy fiskálnych tlačiarní, okrem iných

aj certifikáty, ktoré boli rozhodnutiami z 21. augusta 2013 zrušené s odkazom na list

z 19. augusta 2013, v ktorom „Kriminálny úrad Finančnej správy potvrdil neoprávnené

zásahy, ktoré podľa jeho názoru spôsobil navrhovateľ ako výrobca fiskálnych tlačiarní

nepovolenou úpravou registračného programu elektronickej registračnej pokladnice –

Fiskálnej tlačiarne FM 14 Z3T3“, pričom „Vydanie rozhodnutí bolo ešte pred ich

doručením navrhovateľovi okamžite medializované spolu s informáciou, že odporca už

začal s rozposielaním listov podnikateľom, ktorí používajú fiskálne tlačiarne, ktorých

výrobcom je spoločnosť... s upozornením pod hrozbou mimoriadne vysokej pokuty, že ich

vzhľadom na stratu certifikátu musia vymeniť za produkty od iného výrobcu. Konanie

odporcu potvrdil aj jeden z vlastníkov predmetných fiskalných tlačiarní, ktorý poskytol

navrhovateľovi upovedomenie odporcu zo dňa 05. 09. 2013 o zrušení certifikátov a tiež

viacerí sprostredkovatelia a vlastníci predmetných fiskálnych tlačiarní ho opakovane

informovali o telefonických oznámeniach odporcu, že ak si nezakúpia fiskálne tlačiarne od

iného predajcu, budú v lehote 30 dní odo dňa zrušenia platnosti certifikátov, ktorý je

zhodný s dňom ich vydania, pokutovaní až do výšky 3.300 €.“ (citácie z návrhu navrhovateľa

obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 21. mája 2014).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 21. mája 2014 (ďalej len „rozsudok

z 21. mája 2014“) zakázal finančnému riaditeľstvu pokračovať v porušovaní práva

navrhovateľa na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva konaním založeným na

rozhodnutiach z 21. augusta 2013, ktoré spočíva v písomnom, ústnom alebo

telefonickom informovaní akýchkoľvek subjektov o zrušení certifikátov

č. 00094/101/1/2011 z 10. mája 2011 a č. 00237/101/1/2011 z 12. októbra 2011,

v prevyšujúcej časti návrh zamietol a finančné riaditeľstvo zaviazal zaplatiť navrhovateľovi

sumu 1 376,83 € ako úhradu trov právneho zastúpenia.

Podľa finančného riaditeľstva „rozsudok nezodpovedá návrhu na ochranu pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, výsledky konania súdu nedávajú podklad pre

Rozsudok, právne posúdenie veci súdom vykazuje znaky nezrozumiteľnosti a arbitrárnosti,

pričom konaním súdu predchádzajúcim vyhláseniu Rozsudku došlo k viacerým porušeniam

práv sťažovateľa. Časťou Rozsudku týkajúcou sa trov konania sa zasiahlo do vlastníckych

práv sťažovateľa a výrokom vo veci samej sa zároveň upierajú práva tretích osôb na

poskytovanie informácií bez zákonného podkladu na také rozhodnutie.“.

Podľa finančného riaditeľstva navrhovateľ tým, že formálne podal sťažnosť podľa

o sťažnostiach v znení (ďalej len „zákon

o sťažnostiach“), avšak nepočkal na jej výsledok, ale podal návrh na všeobecný súd, čím

zároveň nevyužil prostriedky nápravy tak, ako mu to ukladá ,

nesie zodpovednosť za trovy súdneho konania. Podľa finančného riaditeľstva je právne

posúdenie vykonané najvyšším súdom o prípustnosti návrhu z dôvodov uvedených

v rozsudku arbitrárne a nezodpovedajúce účelu zákona a jeho ústavne konformnému

výkladu, pretože „súd týmto právnym posúdením nahradil svojím konaním konanie

správneho orgánu v inom zákonne upravenom postupe a teda konal predčasne nad rozsah

svojej právomoci“.

Finančné riaditeľstvo argumentuje, že nedostatok právomoci na vykonanie

administratívneho konania voči výrobcovi fiskálnej tlačiarne bol dôvodom podania podnetu

na zrušenie certifikátu , pričom „z charakteru podnetu ako nezáväzného úkonu

nemôže vyplynúť jeho charakter nezákonného zásahu orgánu verejnej správy, najmä

s ohľadom na jeho výlučne preventívny charakter, ktorý nie je viazaný na postavenie

sťažovateľa ako orgánu verejnej správy“.

Finančné riaditeľstvo oponuje tvrdeniu vyplývajúcemu z rozsudku najvyššieho súdu

z 21. mája 2014 a namieta, že zo zápisnice z pojednávania konaného 30. apríla 2014

vyplýva, že odporca reagoval na tvrdenie navrhovateľa, že tento nepredával fiskálne

tlačiarne spoločne s pokladničným softvérom, a citoval v tejto súvislosti so znaleckého

posudku o charakteristike zásahu do fiskálnych tlačiarní distribuovaných navrhovateľom,

pričom zároveň zdôrazňuje, že „Tvrdenie, že navrhovateľ nepredával pokladničný softvér

na vec nemohlo mať vplyv, pretože podľa tvrdenia sťažovateľa a aj podľa rozhodnutia

o zrušení certifikátov, ktoré však bolo súčasťou spisov Najvyššieho súdu SR, išlo

o nedostatky samotnej certifikovanej fiskálnej tlačiarne v zmysle jej vlastnej konštrukcie

a nie k nej dodávaného softvéru, a práve tieto boli dôvodom pre zrušenie certifikátov. Súd

zrejmým spôsobom nereflektoval na rozdiel zistiteľný aj zo v znení

neskorších predpisov medzi vlastným registračným programom a vstavaným registračným

programom ako náležitosťami fiskálnej tlačiarne a svoje závery uvádzal ako podklad pre

rozhodnutie vo veci, ktorej sa odborné posudzovanie ani nemalo týkať. Tvrdenie

navrhovateľa prevzaté súdom, že zásahy spôsoboval jedine softvér, ktoré právny zástupca

navrhovateľa uviedol podľa zápisnice až ako reakciu na citáciu zo znaleckého posudku

zástupcom sťažovateľa, mal súd vyhodnotiť v medziach jeho tvrdení, že nebol nikdy

so zisteniami o zásahoch do ERP oboznámený a ak sa dozvedel v priebehu konania

akékoľvek informácie od iných osôb, potom nemohlo ísť o zistenia orgánov finančnej

správy! Tým, že súd neumožnil záverečné vyjadrenie účastníkom konania k týmto zisteniam,

spôsobil, že sa jeho nepresné a irelevantné závery stali podkladom pre súdne rozhodnutie.“.

Napadnuté konanie vedené najvyšším súdom považuje finančné riaditeľstvo za vadné

aj z dôvodu, že všeobecný súd neodstránil zmätočnosť návrhu spočívajúcu

v nezrozumiteľnom označení nezákonného zásahu. Rovnako „súd sa nijako nevysporiadal

s tým, do akých práv navrhovateľa malo byť akým konaním sťažovateľa zasiahnuté, keďže

k ukončeniu jeho podnikateľskej činnosti došlo dobrovoľne navrhovateľom bez príčinnej

súvislosti s konaním sťažovateľa označeného v petite návrhu ako nezákonného zásahu

a navyše v petite návrhu a vo výroku rozhodnutia bolo zakázané pokračovať v porušovaní

práva navrhovateľa na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva, nie podnikateľskej

činnosti“. Keďže z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 21. mája 2014 „nijaká

spôsobilosť konania sťažovateľa zasiahnuť do práv navrhovateľa na ochranu osobnosti

alebo vlastníckych práv ani nebola konštatovaná, čiže v tejto časti je rozhodnutie zjavne

nepreskúmateľné a arbitrárne pre nedostatok dôvodov“.

Najvyšší súd v rozsudku z 21. mája 2014 rovnako neposúdil prípis finančného

riaditeľstva z 5. septembra 2013 obsahujúci označenie výrobcu v intenciách údajov

uvedených v rozhodnutiach o zrušení certifikátov z 21. augusta 2013 ako prejav

preventívneho konania voči používateľom pokladníc, ktorí museli byť o nezákonnosti

pokladníc informovaní, pretože im podľa zákona o ERP hrozili sankcie. Za neodôvodnený

považuje finančné riaditeľstvo aj právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je „vydanie

certifikátu a zrušenie certifikátu možné posudzovať v právne odlišných režimoch. Navyše

súd napriek námietke sťažovateľa o neaplikovateľnosti v znení

neskorších predpisov na posúdenie právneho režimu správneho konania pri rušení

certifikátu sa s touto námietkou sťažovateľa nijako nevysporiadal.“.

Keďže najvyšší súd zákaz pokračovať v nezákonnom zásahu uložený finančnému

riaditeľstvu neobmedzil na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutí z 21. augusta

2013, pretože ich považoval za nulitné právne akty, došlo podľa názoru sťažovateľa k zmene

petitu uvedeného v návrhu na začatie konania, čím zároveň bolo podľa rozsudku

najvyššieho súdu z 21. mája 2014 navrhovateľovi priznaných viac práv než požadoval.

Podľa finančného riaditeľstva najvyšší súd nahradil svojím postupom „iný zákonom

predpísaný postup mimo rámca svojej právomoci a teda v rozpore s primeraným použitím

ustanovenia na základe ,

pretože uvedené ustanovenie zákona umožňuje súdu preskúmať zákonnosť prv urobeného

správneho rozhodnutia záväzného pre orgán verejnej správy iba v prípade, ak nie je na

jeho preskúmanie určený osobitný postup. Ak navrhovateľ tvrdil, že podal voči

rozhodnutiam spoločnosti odvolanie, potom takýto iný postup mal byť zákonom

ustanovený a Najvyšší súd SR nemal právomoc ho nahrádzať a poprieť tým zmysel činnosti

správnych orgánov ako aj zmysel správneho súdnictva.“.

Trovy konania boli navrhovateľovi priznané v plnej výške aj napriek skutočnosti, že

navrhovateľ mal v konaní pred najvyšším súdom úspech len čiastočný, pretože najvyšší súd

zamietol návrh v časti týkajúcej sa „právoplatnosti a vykonateľnosti“. Rovnako úkony,

ktoré predstavovali doplnenie podania vo veci samej po uplynutí subjektívnej prekluzívnej

lehoty, nemôžu byť považované za úkony potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie

práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal podľa , ktorý mal

najvyšší súd na rozhodnutie o trovách konania použiť.

Finančné riaditeľstvo rovnako namieta, že najvyšší súd nepostupoval v súlade s §

118 , keď „nezhrnul, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné

považovať za zhodné, ktoré zostali sporné, čím neodstránil základný nedostatok konania –

vymedzenie predmetu návrhu a pred vyhlásením rozhodnutia vo veci nevyzval účastníkov na

zhrnutie svojich návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a neurobil

tak ani na pojednávaní dňa 21. 5. 2014, čím znemožnil riadne uplatnenie práv sťažovateľovi

v spravodlivom súdnom konaní. Vyhlásenie Rozsudku bez umožnenia záverečného

vyjadrenia sa účastníkov konania je jasným upretím práva na spravodlivé súdne konanie

a zrejmým spôsobom prispelo k arbitrárnosti rozsudku.“.

K judikatúre ústavného súdu „odmietajúcej poskytovanie ochrany štátnym telesám“

finančné riaditeľstvo uvádza, že „V danom prípade... zákazom poskytovania informácií

štátnemu orgánu reálne dochádza k upretiu práv verejnosti a najmä dotknutých osôb

(používateľov pokladníc) na informácie, na poskytovanie ktorých majú právo v zmysle

článku 26 SR. Zabránením poskytovaniu informácií štátnemu orgánu súd de facto

rozhodol o upretí práv iných osôb na takéto informácie procesom a následným vydaním

rozhodnutia (vrátane jeho obsahu) v rozpore so základnými zásadami spravodlivého

súdneho konania. ... nie je možné jednoznačne ustáliť, že postavenie sťažovateľa bolo len

jeho postavením ako štátneho orgánu najmä z dôvodu jednoznačného prevenčného

charakteru napádaného konania sťažovateľa upozorňujúceho na dôsledky zisteného stavu

veci v listoch adresovaných len používateľom dotknutých pokladníc, čo zakladá jeho

postavenie právnickej osoby.“.

Na základe uvedených skutočností finančné riaditeľstvo navrhuje, aby ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa – Finančného riaditeľstva SR na súdnu ochranu podľa

, článku 47 ods. 2 a článku 48 ods. 2 SR a právo na ochranu majetku

sťažovateľa podľa článku 20 SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

21. 5. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia okrem iného návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená finančným riaditeľstvom, ktoré napadlo

postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy podľa , v rámci ktorého vystupovalo na strane odporcu (orgán

verejnej správy, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu navrhovateľa vykonal zásah).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola

podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je

nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa .

Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických

a právnických osôb pred verejnou mocou. Z možno vyvodiť, že verejná

moc je povinná primárne rešpektovať a chrániť základné práva a slobody, ako aj ľudské

práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, pričom obsah tejto

povinnosti podmieňuje charakter jednotlivých základných práv. Vo všeobecnosti možno

konštatovať, že okruh nositeľov základných práv je determinovaný oblasťou ochrany, ktorú

majú jednotlivé základné práva zaručovať. Existujú základné práva, ktoré prislúchajú každej

ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo aj práva, ktorých

nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú

zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát, resp. v jeho mene konajúce štátne orgány

v zásade nie sú nositeľmi základných práv, keďže nedisponujú pri právne relevantnom

konaní autonómnym priestorom a slobodnou vôľou („Štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ –

). Naopak, štátne orgány disponujú na účely plnenia svojich funkcií právomocou,

ktorú môžu uplatňovať v rámci svojej pôsobnosti v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. Opačné vnímanie postavenia štátu, resp. štátnych orgánov, pri ochrane základných

práv by v konečnom dôsledku mohlo smerovať k popretiu podstaty právneho štátu.

Otázkou spôsobilosti orgánov verejnej moci mať v konaní o sťažnostiach podľa

postavenie sťažovateľa sa ústavný súd vo svojej doterajšej

rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal, pričom v rámci judikatúry ústavného súdu sa

ustálil právny názor, že v zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne

orgány) podali sťažnosť podľa (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú

v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu

tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj

v skutočnosti boli nositeľmi zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán

verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“,

a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.

Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne

ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom

(subjektom) základných práv a slobôd (, ). Rovnako ústavný súd

v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa

a nasl. , je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať

a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa . Na podporu tohto

záveru ústavný súd uviedol, že orgán verejnej správy nie je v žiadnom prípade oprávnený na

začatie konania podľa a nasl. , pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje

výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli

vynesené v procesnom postupe, kde orgán verejnej správy mal nadradené, mocenské

postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom

dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (). Uvedené obdobne platí

aj v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa

(k tomu pozri ).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti finančného riaditeľstva ústavný súd nezistil

žiaden dôvod na odklon od svojej doterajšej judikatúry, ktorý by prípadne mohol viesť

k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov plénu ústavného

súdu podľa . V napadnutom súdnom konaní, ktorého výsledkom

bol rozsudok najvyššieho súdu z 21. mája 2014, vystupovalo finančné riaditeľstvo ako

orgán štátnej správy, ktorého postup preskúmaval všeobecný správny súd z hľadiska jeho

zákonnosti. Finančné riaditeľstvo bolo síce účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez

možnosti iniciovať jeho začatie, keďže toto právo patrí len fyzickej osobe alebo právnickej

osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol

zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, pričom sa

môže domáhať pred súdom ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú

alebo hrozí jeho opakovanie ( ).

Z uvedeného zároveň vyplýva, že účelom napadnutého konania pred najvyšším

súdom bolo preskúmať, či postupom finančného riaditeľstva pri výkone jeho právomoci

orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu) vo vymedzenom úseku štátnej správy došlo

k nezákonnému zásahu do práv navrhovateľa, pričom z povahy a podstaty tohto konania

podľa zároveň vyplýva, že finančné riaditeľstvo v tomto konaní nemohlo

disponovať právami, ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom, t. j. ani

nemohlo byť osobou, ktorá je oprávnená podať sťažnosť podľa . Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť finančného riaditeľstva podľa § 25

ods. 2 ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015