Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 344/2016
PDF · 145.35 KB
No categories available
I. ÚS 344/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť mesta Turčianske Teplice, Partizánska 413/1, Turčianske Teplice,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou AK Pekár s. r. o., Kukučínova 24, Banská Bystrica,
v mene ktorej koná JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD., vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Sžf 36/2015 a jeho rozsudkom z 18. februára 2016 a postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 125/2014 a jeho rozsudkom z 11. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť mesta Turčianske Teplice o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou
osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2016
doručená sťažnosť mesta Turčianske Teplice (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 36/2015 a jeho
rozsudkom z 18. februára 2016 (ďalej aj ,,rozsudok najvyššieho súdu“) a postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 21 S 125/2014 a jeho rozsudkom z 11. februára 2015 (ďalej aj ,,rozsudok krajského
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako správca miestnej dane za
ubytovanie vydal rozhodnutie č. 1120/2013 z 31. októbra 2013, ktorým vyrubil rozdiel na
dani za ubytovanie spoločnosti Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a. s., ktorá
v dotknutom konaní pred krajským súdom vystupovala ako žalobca. Následne krajský súd
rozsudkom v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100308/1/208185/2014 z 15. mája 2014 zrušil
napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím mesta Turčianske Teplice č. 1120/2013
z 31. októbra 2013 a vec vrátil Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu.
3. Podľa sťažovateľa k porušeniu označených základných práv podľa ústavy
a dohovoru došlo tým, že obe napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne, súdmi bol nesprávne
interpretovaný zákon a bez toho, aby uviedli dostatočné dôvody, odklonili sa od doterajšej
ustálenej súdnej praxe, praxe správcov dane a daňových orgánov. Poukazuje pritom na
skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 69/2012, kde sa taktiež rozhodovalo
o miestnej dani za ubytovanie voči subjektu, ktorým boli Liečebné termálne kúpele, a. s.,
Sklené Teplice, a potvrdil rozhodnutie súdu nižšieho stupňa ako vecne správne, ktorý
rozhodol tak, že aj liečebné kúpele spĺňajú zákonné podmienky na to, aby boli daňovníkom
predmetnej dane.
4. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd vydal
dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť „rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 8Sžf/36/2015 zo dňa 18.02.2016“ a „rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.
21 S/l25/2014-94 zo dňa 11.02.2015“. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
„vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1, rovnako aj základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i právo na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ bolo porušené
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 36/2015 a jeho rozsudkom
z 18. februára 2016 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 21 S 125/2014 a jeho rozsudkom z 11. februára 2015. Súčasne navrhuje, aby ústavný
súd zrušil napadnuté rozhodnutia, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal
najvyšší súd na náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažnosť je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne zaručených
základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorý garantuje
ústava v čl. 127. Esenciálnym znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci
do týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické
osoby a právnické osoby pred zásahmi do základných práv alebo slobôd predovšetkým
zo strany orgánu štátu [(rozhodnutiami, opatreniami alebo iným zásahom) podobne aj
II. ÚS 187/03, IV. ÚS 197/03, III. ÚS 464/2010].
8. Ústavný súd si pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vyžiadal spis krajského súdu
a po jeho preskúmaní zistil, že sťažnosť je podaná zjavne neoprávnenou osobou.
9. Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť nesprávnym
postupom a rozhodnutím tak najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu, ktoré z právneho
hľadiska nesprávne vec posúdili a odklonili sa od skorších rozhodnutí súdov v obdobnej
veci, pričom svoj odklon dostatočným spôsobom neodôvodnili.
10. Ústavný súd však zistil, že v namietanom konaní pred krajským súdom, ako aj
najvyšším súdom vystupovalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako žalovaný,
teda druhostupňový orgán v súlade s § 250 ods. 4 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny
poriadok znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V priebehu konania pred krajským
súdom, ako aj pred najvyšším súdom neboli sťažovateľovi doručované písomnosti, krajský
súd ho v priebehu konania ani nevyzval, aby sa vyjadril, a ani ho nepredvolal na
pojednávanie.
11. Keďže sťažovateľ v rozsahu ním navrhovaného petitu (bod 4) a navyše
v okolnostiach posudzovanej veci ako orgán verejnej moci nie je a ani nikdy nebol
označený ako účastník konania pred krajským súdom, resp. najvyšším súdom, z tohto
dôvodu nemôže byť ani aktívne legitimovaný na podanie sťažnosti ústavnému súdu.
12. Ústavný súd však s ohľadom na postavenie sťažovateľa ako správcu miestnej
dane považuje za nevyhnutné taktiež uviesť, že súdna ochrana zvlášť v správnom súdnictve
súvisí s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred výkonnou mocou.
Sťažovateľ sa snaží prostredníctvom ústavnej sťažnosti zvrátiť pre neho nepriaznivé
rozhodnutie, čím by mohol prípadne poškodiť súkromnú osobu, žalobcu v správnom
súdnictve. Už správny súd je ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou
správneho orgánu pred správnym súdom.
13. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že existujú základné práva, ktoré
prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo
práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také
práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát v zásade nie je nositeľom
základných práv a nemá ani slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak, štátne orgány majú
právomoci a kompetencie. Opačné vnímanie je absurdné a zároveň popierajúce samotnú
podstatu právneho štátu.
14. Spôsobilosť orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní pred ústavným
súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu. V zásade
nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127
ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch
v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak urobiť iba za podmienky, že
v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených
základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len
pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“,
resp. pri výkone právomocí štátu.
15. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva
a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť
nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako
ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne
súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol
uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na podporu tohto záveru uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený
na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje
výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli
vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči
účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj
žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04).
16. Vzhľadom na existujúcu konštantnú judikatúru týkajúcu sa aktívnej legitimácie
orgánu verejnej moci na podanie ústavnej sťažnosti (napr. aj II. ÚS 406/2013,
I. ÚS 391/2012, II. ÚS 699/2015) ústavný súd nevzhliadol dôvod odchýliť sa od záverov, ku
ktorým dospel v skorších rozhodnutiach v obdobných veciach, a okrem toho v predmetnom
prípade v konaní pred správnym súdom sťažovateľ nebol po formálnej a ani materiálnej
stránke účastníkom konania, pretože žalovaným v predmetnom konaní bolo iba Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky ako druhostupňový orgán.
17. Nad rámec nosných dôvodov odmietnutia tejto sťažnosti ústavný súd dodáva, že
mu s poukazom na sťažovateľom namietanú nejednotnú rozhodovaciu prax súdov
neprislúcha ani zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak
poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov zveruje práve najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05, I. ÚS 290/2010).
18. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd
odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016