Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 344/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 predbežne

prerokoval sťažnosť mesta Turčianske Teplice, Partizánska 413/1, Turčianske Teplice,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou AK Pekár s. r. o., Kukučínova 24, Banská Bystrica,

v mene ktorej koná JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD., vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. februára 2016 a postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta Turčianske Teplice o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou

osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2016

doručená sťažnosť mesta Turčianske Teplice (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 18. februára 2016 (ďalej aj ,,rozsudok najvyššieho súdu“) a postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. februára 2015 (ďalej aj ,,rozsudok krajského

súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako správca miestnej dane za

ubytovanie vydal rozhodnutie č. 1120/2013 z 31. októbra 2013, ktorým vyrubil rozdiel na

dani za ubytovanie spoločnosti Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a. s., ktorá

v dotknutom konaní pred krajským súdom vystupovala ako žalobca. Následne krajský súd

rozsudkom v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100308/1/208185/2014 z 15. mája 2014 zrušil

napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím mesta Turčianske Teplice č. 1120/2013

z 31. októbra 2013 a vec vrátil Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu.

3. Podľa sťažovateľa k porušeniu označených základných práv podľa

a dohovoru došlo tým, že obe napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne, súdmi bol nesprávne

interpretovaný zákon a bez toho, aby uviedli dostatočné dôvody, odklonili sa od doterajšej

ustálenej súdnej praxe, praxe správcov dane a daňových orgánov. Poukazuje pritom na

skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , kde sa taktiež rozhodovalo

o miestnej dani za ubytovanie voči subjektu, ktorým boli Liečebné termálne kúpele, a. s.,

Sklené Teplice, a potvrdil rozhodnutie súdu nižšieho stupňa ako vecne správne, ktorý

rozhodol tak, že aj liečebné kúpele spĺňajú zákonné podmienky na to, aby boli daňovníkom

predmetnej dane.

4. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd vydal

dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť „rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 18.02.2016“ a „rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.

21 S/l25/2014-94 zo dňa 11.02.2015“. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

„vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1, rovnako aj základné právo na súdnu ochranu podľa

, ako i právo na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ bolo porušené

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 18. februára 2016 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. februára 2015. Súčasne navrhuje, aby ústavný

súd zrušil napadnuté rozhodnutia, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal

najvyšší súd na náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažnosť je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne zaručených

základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorý garantuje

v . Esenciálnym znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci

do týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické

osoby a právnické osoby pred zásahmi do základných práv alebo slobôd predovšetkým

zo strany orgánu štátu [(rozhodnutiami, opatreniami alebo iným zásahom) podobne aj

, , ].

8. Ústavný súd si pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vyžiadal spis krajského súdu

a po jeho preskúmaní zistil, že sťažnosť je podaná zjavne neoprávnenou osobou.

9. Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť nesprávnym

postupom a rozhodnutím tak najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu, ktoré z právneho

hľadiska nesprávne vec posúdili a odklonili sa od skorších rozhodnutí súdov v obdobnej

veci, pričom svoj odklon dostatočným spôsobom neodôvodnili.

10. Ústavný súd však zistil, že v namietanom konaní pred krajským súdom, ako aj

najvyšším súdom vystupovalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako žalovaný,

teda druhostupňový orgán v súlade s Občiansky súdny

poriadok znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V priebehu konania pred krajským

súdom, ako aj pred najvyšším súdom neboli sťažovateľovi doručované písomnosti, krajský

súd ho v priebehu konania ani nevyzval, aby sa vyjadril, a ani ho nepredvolal na

pojednávanie.

11. Keďže sťažovateľ v rozsahu ním navrhovaného petitu (bod 4) a navyše

v okolnostiach posudzovanej veci ako orgán verejnej moci nie je a ani nikdy nebol

označený ako účastník konania pred krajským súdom, resp. najvyšším súdom, z tohto

dôvodu nemôže byť ani aktívne legitimovaný na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

12. Ústavný súd však s ohľadom na postavenie sťažovateľa ako správcu miestnej

dane považuje za nevyhnutné taktiež uviesť, že súdna ochrana zvlášť v správnom súdnictve

súvisí s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred výkonnou mocou.

Sťažovateľ sa snaží prostredníctvom ústavnej sťažnosti zvrátiť pre neho nepriaznivé

rozhodnutie, čím by mohol prípadne poškodiť súkromnú osobu, žalobcu v správnom

súdnictve. Už správny súd je ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou

správneho orgánu pred správnym súdom.

13. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že existujú základné práva, ktoré

prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo

práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také

práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát v zásade nie je nositeľom

základných práv a nemá ani slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak, štátne orgány majú

právomoci a kompetencie. Opačné vnímanie je absurdné a zároveň popierajúce samotnú

podstatu právneho štátu.

14. Spôsobilosť orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní pred ústavným

súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu. V zásade

nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127

(napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch

v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak urobiť iba za podmienky, že

v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi zaručených

základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len

pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“,

resp. pri výkone právomocí štátu.

15. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva

a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť

nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (, ). Rovnako

ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne

súdnictvo podľa a nasl. , je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol

uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa .

Na podporu tohto záveru uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený

na začatie konania podľa a nasl. , pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje

výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli

vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči

účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj

žalobou v správnom súdnictve ().

16. Vzhľadom na existujúcu konštantnú judikatúru týkajúcu sa aktívnej legitimácie

orgánu verejnej moci na podanie ústavnej sťažnosti (napr. aj ,

, ) ústavný súd nevzhliadol dôvod odchýliť sa od záverov, ku

ktorým dospel v skorších rozhodnutiach v obdobných veciach, a okrem toho v predmetnom

prípade v konaní pred správnym súdom sťažovateľ nebol po formálnej a ani materiálnej

stránke účastníkom konania, pretože žalovaným v predmetnom konaní bolo iba Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky ako druhostupňový orgán.

17. Nad rámec nosných dôvodov odmietnutia tejto sťažnosti ústavný súd dodáva, že

mu s poukazom na sťažovateľom namietanú nejednotnú rozhodovaciu prax súdov

neprislúcha ani zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov zveruje práve najvyššiemu súdu (m. m. ,

, ).

18. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd

odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016