Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 406/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky o d m i e t a ako podanú

zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2013

doručená sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, B. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. apríla 2013 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ (ako nástupca Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky) bol ako žalovaný účastníkom súdneho konania podľa

druhej hlavy piatej časti (ďalej len „OSP“) vedeného pred

Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. ,

ktorého predmetom bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí sťažovateľa č. I/221/13452-

68718/2011/990390-r z 21. júla 2011, č. I/221/13452-68725/2011/990390-r z 21. júla 2011

a č. I/221/13452-68723/2011/990390-r z 21. júla 2011 na základe žaloby podanej

spoločnosťou I., s. r. o., B. (ďalej len „žalobca“). Označenými rozhodnutiami sťažovateľ

potvrdil rozhodnutia Daňového úradu B. č. /Pajg z 21. marca 2011,

č. /Pajg z 21. marca 2011 a č. /Pajg z 21. marca 2011,

ktorými správca dane podľa

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie daňového preplatku na dani

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010, marec 2010 a apríl 2010 v celkovej

sume 1 762 163,91 €. Krajský súd rozsudkom č. k. -39 z 15. februára 2012

zrušil označené rozhodnutia sťažovateľa a veci vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd zistil,

že „v danom prípade daňové orgány nevyhoveli žiadostiam žalobcu o vrátenie daňového

preplatku na dani z pridanej hodnoty v podstate z dôvodov, že daňové priznania podala

neoprávnená osoba – Ing. K. a táto chyba konania nebola odstránená ani po výzvach

správcu dane“. Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že „zastupovanie

žalobcu Ing. I. K. na základe splnomocnenia zo dňa 6. septembra 2008 a 20. januára 2009

nemá oporu v zákone“, naopak, dospel k záveru, že „z textu uvedených splnomocnení, ako

aj článku III. Príkaznej zmluvy... jednoznačne vyplýva, že Ing. I. K. mal jednoznačné

a nespochybniteľné splnomocnenie na spísanie a podpísanie daňových priznaní“.

Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne

posúdenie veci krajským súdom.

Najvyšší súd ako súd odvolací o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 18. apríla 2013 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 89/2011-

39 z 15. februára 2012 ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok bol sťažovateľovi

doručený 10. mája 2013.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia

„vyhodnotil skutkový stav po právnej stránke nesprávne a predmetný rozsudok neodôvodnil

jednoznačným a relevantným spôsobom“. Sťažovateľ tiež vyčíta najvyššiemu súdu, že „sa

predmetnou vecou nezaoberal dostatočne najmä preto, že pri jeho stotožnení sa so závermi

krajského súdu absentuje odôvodnenie v širšom slova zmysle“.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti rozsiahlym spôsobom polemizuje s názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého „zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že jedinou

osobou oprávnenou v mene žalobcu spísať a podpísať daňové priznanie bol Ing. K., a preto

nebolo povinnosťou žalobcu doplniť daňové priznanie o podpis Mgr. F. P“. Podľa názoru

sťažovateľa „Je preukázateľné, že plnomocestvá pre Mgr. F. P. majú povahu všeobecnej

generálnej plnej moci... a preto máme zato, že úkon podpísania daňových priznaní za

predmetné zdaňovacie obdobia na dani z pridanej hodnoty podpísané Ing. I. K. je právne

irelevantný a preto nemôže mať ani právny účinok na procesnoprávny predpis, resp. ho

obmedzovať.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. apríla 2013 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. apríla

2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z pohľadu sťažovateľa, ktorý mal postavenie žalovaného v správnom súdnictve, je

predmetom sťažnosti tvrdenie, že správny súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia

veci porušil jeho právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola

podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je

nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa .

Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických

a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany

a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda

povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený

charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto

determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú

základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len

štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým

osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát

v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu.

Naopak, štátne orgány majú právomoci a kompetencie. Opačné vnímanie je absurdné

a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní pred

ústavným súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu.

V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa

(napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych

vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba

vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli

nositeľmi zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny

orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ

verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát

vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ

verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom)

základných práv a slobôd (, ). Rovnako ústavný súd v minulosti

uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a

nasl. , je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať

základné právo na súdnu ochranu podľa . Na podporu tohto záveru

uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a

nasl. , pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní

sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde

sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti

tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve

().

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa nezistil žiaden dôvod

na odklon od právnych názorov ústavného súdu vyslovených v uvedených uzneseniach,

ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov

senátov plénu ústavného súdu ( ). V konkrétnom súdnom

konaní, ktorého výsledkom bol rozsudok najvyššieho súdu, vystupoval sťažovateľ ako

orgán štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, ktorého

rozhodnutia a postup preskúmavali všeobecné správne súdy z hľadiska jeho zákonnosti.

Sťažovateľ bol síce účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho

začatie, keďže toto právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí,

že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu ( ). Najvyšší súd

takto preskúmaval zákonnosť rozhodnutí a postupu sťažovateľa pri výkone jeho právomoci

orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu) vo vymedzenom úseku štátnej správy.

Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením

sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva,

a preto aj procesné práva sú prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie

nemôže byť teda namietané cez ústavnú sťažnosť. Súdna ochrana zvlášť v správnom

súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred

výkonnou mocou. Sťažovateľ sa snaží zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by

mohol poškodiť súkromnú osobu – navrhovateľa v správnom súdnictve. Už správny súd je

ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred

správnym súdom.

Za tohto stavu, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného

súdnictva, dospel ústavný súd (v zhode s už uvedenými skoršími názormi ústavného súdu)

k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení žalovaného, ktorého postup

a rozhodnutia preskúmaval najvyšší súd, nemohol byť nositeľom (adresátom) základných

práv a slobôd podľa . V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie

sťažnosti podľa . Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom,

ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich

nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej

sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali

alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe

sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci

porušil základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého

konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zrušenie

rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie neprichádzalo do úvahy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013