Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 406/2013
PDF · 154.87 KB
No categories available
II. ÚS 406/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 36/2012 z 18. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky o d m i e t a ako podanú
zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2013
doručená sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, B. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 36/2012 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ (ako nástupca Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky) bol ako žalovaný účastníkom súdneho konania podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vedeného pred
Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 S 89/2011,
ktorého predmetom bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí sťažovateľa č. I/221/13452-
68718/2011/990390-r z 21. júla 2011, č. I/221/13452-68725/2011/990390-r z 21. júla 2011
a č. I/221/13452-68723/2011/990390-r z 21. júla 2011 na základe žaloby podanej
spoločnosťou I., s. r. o., B. (ďalej len „žalobca“). Označenými rozhodnutiami sťažovateľ
potvrdil rozhodnutia Daňového úradu B. č. 851/230/19776/11/Pajg z 21. marca 2011,
č. 851/230/19784/11/Pajg z 21. marca 2011 a č. 851/230/19782/11/Pajg z 21. marca 2011,
ktorými správca dane podľa § 63 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie daňového preplatku na dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010, marec 2010 a apríl 2010 v celkovej
sume 1 762 163,91 €. Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 89/2011-39 z 15. februára 2012
zrušil označené rozhodnutia sťažovateľa a veci vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd zistil,
že „v danom prípade daňové orgány nevyhoveli žiadostiam žalobcu o vrátenie daňového
preplatku na dani z pridanej hodnoty v podstate z dôvodov, že daňové priznania podala
neoprávnená osoba – Ing. K. a táto chyba konania nebola odstránená ani po výzvach
správcu dane“. Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že „zastupovanie
žalobcu Ing. I. K. na základe splnomocnenia zo dňa 6. septembra 2008 a 20. januára 2009
nemá oporu v zákone“, naopak, dospel k záveru, že „z textu uvedených splnomocnení, ako
aj článku III. Príkaznej zmluvy... jednoznačne vyplýva, že Ing. I. K. mal jednoznačné
a nespochybniteľné splnomocnenie na spísanie a podpísanie daňových priznaní“.
Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne
posúdenie veci krajským súdom.
Najvyšší súd ako súd odvolací o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom
sp. zn. 2 Sžf 36/2012 z 18. apríla 2013 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 89/2011-
39 z 15. februára 2012 ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok bol sťažovateľovi
doručený 10. mája 2013.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia
„vyhodnotil skutkový stav po právnej stránke nesprávne a predmetný rozsudok neodôvodnil
jednoznačným a relevantným spôsobom“. Sťažovateľ tiež vyčíta najvyššiemu súdu, že „sa
predmetnou vecou nezaoberal dostatočne najmä preto, že pri jeho stotožnení sa so závermi
krajského súdu absentuje odôvodnenie v širšom slova zmysle“.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti rozsiahlym spôsobom polemizuje s názorom
najvyššieho súdu, podľa ktorého „zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že jedinou
osobou oprávnenou v mene žalobcu spísať a podpísať daňové priznanie bol Ing. K., a preto
nebolo povinnosťou žalobcu doplniť daňové priznanie o podpis Mgr. F. P“. Podľa názoru
sťažovateľa „Je preukázateľné, že plnomocestvá pre Mgr. F. P. majú povahu všeobecnej
generálnej plnej moci... a preto máme zato, že úkon podpísania daňových priznaní za
predmetné zdaňovacie obdobia na dani z pridanej hodnoty podpísané Ing. I. K. je právne
irelevantný a preto nemôže mať ani právny účinok na procesnoprávny predpis, resp. ho
obmedzovať.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sžf/36/2012 z 18. apríla 2013 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/36/2012 z 18. apríla
2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie
a rozhodnutie.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z pohľadu sťažovateľa, ktorý mal postavenie žalovaného v správnom súdnictve, je
predmetom sťažnosti tvrdenie, že správny súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
veci porušil jeho právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je
nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických
a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany
a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda
povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený
charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto
determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú
základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len
štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým
osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát
v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu.
Naopak, štátne orgány majú právomoci a kompetencie. Opačné vnímanie je absurdné
a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.
Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní pred
ústavným súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu.
V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych
vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba
vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli
nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny
orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ
verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát
vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ
verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom)
základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako ústavný súd v minulosti
uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a
nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru
uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a
nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní
sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde
sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti
tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa nezistil žiaden dôvod
na odklon od právnych názorov ústavného súdu vyslovených v uvedených uzneseniach,
ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov
senátov plénu ústavného súdu (§ 6 zákona o ústavnom súde). V konkrétnom súdnom
konaní, ktorého výsledkom bol rozsudok najvyššieho súdu, vystupoval sťažovateľ ako
orgán štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, ktorého
rozhodnutia a postup preskúmavali všeobecné správne súdy z hľadiska jeho zákonnosti.
Sťažovateľ bol síce účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho
začatie, keďže toto právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí,
že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Najvyšší súd
takto preskúmaval zákonnosť rozhodnutí a postupu sťažovateľa pri výkone jeho právomoci
orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu) vo vymedzenom úseku štátnej správy.
Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením
sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva,
a preto aj procesné práva sú prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie
nemôže byť teda namietané cez ústavnú sťažnosť. Súdna ochrana zvlášť v správnom
súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred
výkonnou mocou. Sťažovateľ sa snaží zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by
mohol poškodiť súkromnú osobu – navrhovateľa v správnom súdnictve. Už správny súd je
ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred
správnym súdom.
Za tohto stavu, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného
súdnictva, dospel ústavný súd (v zhode s už uvedenými skoršími názormi ústavného súdu)
k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení žalovaného, ktorého postup
a rozhodnutia preskúmaval najvyšší súd, nemohol byť nositeľom (adresátom) základných
práv a slobôd podľa ústavy. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom,
ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich
nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej
sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali
alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe
sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci
porušil základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého
konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zrušenie
rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie neprichádzalo do úvahy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. septembra 2013