Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 530/2015
PDF · 375.12 KB
No categories available
III. ÚS 530/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8,
Bratislava, zastúpenej JUDr. Martinom Križanom, PhD., Nevädzová 6F, Bratislava,
pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 Sžo/3/2013 z 22. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu o d m i e t a ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2015 doručená sťažnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo/3/2013 z 22. októbra
2014.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že žalobou podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) doručenou Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) 31. mája 2001 sa obchodná spoločnosť Slovak Telekom, a. s.,
Karadžičova 10, Bratislava (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia sťažovateľky ako žalovanej č. RL/16/2011 z 1. marca 2011, ktorým rozhodla,
že žalobkyňa porušila povinnosť ustanovenú v § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Krajský súd rozsudkom
č. k. 2 S 77/2011 74 z 30. januára 2013 napadnuté rozhodnutie sťažovateľky podľa § 250j
ods. 2 písm. a) a c) OSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku
podala sťažovateľka 25. marca 2013 odvolanie.
Uznesením sp. zn. 7 Sžo/3/2013 z 22. októbra 2014 najvyšší súd odvolanie
sťažovateľky odmietol ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm. a) v spojení s § 204
ods. 1 OSP, čo odôvodnil tým, že „písomné vyhotovenie rozsudku súdu prvého stupňa...
bolo žalovanému doručené 7. marca 2013, o čom svedčí podpis na doručenke vrátenej
súdu. Odvolanie proti tomuto rozsudku bolo podané na poštovú prepravu v pondelok 25.
marca 2013..., pričom lehota na podanie odvolania bola 15 dní a uplynula v piatok 22.
marca 2013, ktorý bol riadnym pracovným dňom.“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že odmietnutím rozhodnutia o merite veci
najvyšším súdom, hoci na to neboli splnené zákonom predpokladané podmienky, došlo
k zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Tvrdenie najvyššieho súdu, že rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 7. marca
2013, totiž nie je pravdivý. Na doručenke preukazujúcej doručenie tohto rozsudku
sťažovateľke sú uvedené dva dátumy. Jeden je rukou napísaný, podľa ktorého mala
sťažovateľka zásielku prevziať 7. marca 2013. Druhý uvádza odtlačok pečiatky pošty, podľa
ktorého sťažovateľka zásielku prevzala 8. marca 2013.
Podľa názoru sťažovateľky pre plynutie lehoty na podanie odvolania je rozhodujúci
deň skutočného prijatia poštovej zásielky adresátom. V prípade, že na doručenke sú dátum
prevzatia písomnosti adresátom a dátum uvedený na pečiatke pošty totožné, platí
prezumpcia, že ide o deň skutočného prevzatia zásielky. V opačnom prípade je potrebné
zo strany všeobecného súdu skúmať, kedy k prijatiu zásielky adresátom skutočne došlo.
Zo spisu krajského súdu sp. zn. 2 S 77/2011, ako aj z napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu vyplýva, že táto skutočnosť dosiaľ skúmaná nebola. Pokiaľ by najvyšší súd vychádzal
z dátumu skutočného doručenia rozsudku krajského súdu sťažovateľke, ktorým bol 8. marec
2013, nemohol by konštatovať, že odvolanie nepodala včas. Najvyšší súd si však vybral ten
dátum, ktorý mu umožnil vybaviť vec jednoduchšie bez potreby zaoberať sa meritom veci.
Sťažovateľka k sťažnosti ako dôkaz (okrem iných) pripojila oznámenie Slovenskej
pošty, a. s., č. I P00000 14 01501 z 8. januára 2015, z ktorého vyplýva, že poštová zásielka
obsahujúca rozsudok krajského súdu jej bola doručená 8. marca 2013.
Dňa 23. septembra 2015 sťažovateľka ústavnému súdu predložila splnomocnenie
na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Martinom
Križanom, PhD., Nevädzová 6F, Bratislava.
Sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/3/2013 z 22. októbra 2014 bolo porušené jej základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 3/2015 62
z 29. septembra 2015 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, ktorá s poukazom
na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 80/09 z 12. februára 2009 bola toho názoru, že
sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na podanie ústavnej sťažnosti. Uviedla, že
„sťažovateľ sa snaží cez opravný prostriedok, ktorý mu odoprel druhostupňový správny súd
(Najvyšší súd Slovenskej republiky), zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol
prípadne poškodiť súkromnú osobu, žalobcu v správnom súdnictve. Už správny súd je
ochranou pred štátom, a tak nemôže byť Ústavný súd Slovenskej republiky ochranou
správneho orgánu pred správnym súdom... Najvyšší súd preto navrhuje, aby Ústavný súd
Slovenskej republiky uznesením sťažnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu odmietol ako
podanú zjavne neoprávnenou osobou.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/3/2013
z 22. októbra 2014, ktorým ako odvolací súd v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia sťažovateľky (žalovanej) odmietol jej odvolanie proti rozsudku krajského súdu
č. k. 2 S 77/2011 74 z 30. januára 2013 ako podané oneskorene.
Vzhľadom na námietku predsedníčky najvyššieho súdu o nedostatku legitimácie
sťažovateľky na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či táto bola podaná oprávnenou osobou,
t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo
slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z citovaného článku ústavy.
Dospel pritom k názoru, že vznesená námietka je opodstatnená.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii rada je právnická osoba so sídlom
v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy
s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických
a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany
a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda
povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený
charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto
determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú
základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len
štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým
osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát
v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu.
Naopak, štátne orgány majú právomoci a kompetencie. Opačné vnímanie je absurdné
a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.
Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní pred ústavným
súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu. V zásade
nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127
ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v
rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je
splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi
ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže
podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh
(verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom
právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy
veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd
(II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06, II. ÚS 406/2013). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol,
že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP,
je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru uviedol, že
sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP,
pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa
preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde
sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti
tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky nezistil žiaden
dôvod na odklon od právnych názorov ústavného súdu vyslovených v uvedených
uzneseniach.
V konaní pred všeobecnými súdmi vystupovala sťažovateľka ako orgán štátnej správy
s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, ktorého rozhodnutie a postup na
základe žaloby žalobkyne preskúmavali všeobecné správne súdy z hľadiska jeho zákonnosti.
Sťažovateľka síce bola účastníkom napadnutého konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho
začatie, keďže toto právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí,
že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu podľa § 247 ods. 1 OSP.
Ústavný súd konštatuje, že konanie pred správnymi súdmi súvisí s postavením
sťažovateľky ako nositeľa verejnej moci, a keďže aj procesné oprávnenia sťažovateľky ako
účastníčky konania pred týmito súdmi sú prepojené s jej mocenským postavením, ich
porušenie ako takých nemôže byť namietané prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 77/2011 74 z 30. januára 2013 bolo žalobou
napadnuté rozhodnutie sťažovateľky zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie.
Za tohto stavu, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného súdnictva,
dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka nemôže byť nositeľom (adresátom) základných
práv a slobôd podľa ústavy, a teda nie je ani oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015