Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 530/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8,

Bratislava, zastúpenej JUDr. Martinom Križanom, PhD., Nevädzová 6F, Bratislava,

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu o d m i e t a ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2015 doručená sťažnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. októbra

2014.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že žalobou podľa piatej časti

(ďalej len „OSP“) doručenou Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) 31. mája 2001 sa obchodná spoločnosť Slovak Telekom, a. s.,

Karadžičova 10, Bratislava (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala preskúmania zákonnosti

rozhodnutia sťažovateľky ako žalovanej č. z 1. marca 2011, ktorým rozhodla,

že žalobkyňa porušila povinnosť ustanovenú v

o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Krajský súd rozsudkom

č. k. z 30. januára 2013 napadnuté rozhodnutie sťažovateľky podľa § 250j

ods. 2 písm. a) a c) zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku

podala sťažovateľka 25. marca 2013 odvolanie.

Uznesením sp. zn. z 22. októbra 2014 najvyšší súd odvolanie

sťažovateľky odmietol ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm. a) v spojení s § 204

ods. 1 , čo odôvodnil tým, že „písomné vyhotovenie rozsudku súdu prvého stupňa...

bolo žalovanému doručené 7. marca 2013, o čom svedčí podpis na doručenke vrátenej

súdu. Odvolanie proti tomuto rozsudku bolo podané na poštovú prepravu v pondelok 25.

marca 2013..., pričom lehota na podanie odvolania bola 15 dní a uplynula v piatok 22.

marca 2013, ktorý bol riadnym pracovným dňom.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že odmietnutím rozhodnutia o merite veci

najvyšším súdom, hoci na to neboli splnené zákonom predpokladané podmienky, došlo

k zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces garantovaného v .

Tvrdenie najvyššieho súdu, že rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 7. marca

2013, totiž nie je pravdivý. Na doručenke preukazujúcej doručenie tohto rozsudku

sťažovateľke sú uvedené dva dátumy. Jeden je rukou napísaný, podľa ktorého mala

sťažovateľka zásielku prevziať 7. marca 2013. Druhý uvádza odtlačok pečiatky pošty, podľa

ktorého sťažovateľka zásielku prevzala 8. marca 2013.

Podľa názoru sťažovateľky pre plynutie lehoty na podanie odvolania je rozhodujúci

deň skutočného prijatia poštovej zásielky adresátom. V prípade, že na doručenke sú dátum

prevzatia písomnosti adresátom a dátum uvedený na pečiatke pošty totožné, platí

prezumpcia, že ide o deň skutočného prevzatia zásielky. V opačnom prípade je potrebné

zo strany všeobecného súdu skúmať, kedy k prijatiu zásielky adresátom skutočne došlo.

Zo spisu krajského súdu sp. zn. , ako aj z napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu vyplýva, že táto skutočnosť dosiaľ skúmaná nebola. Pokiaľ by najvyšší súd vychádzal

z dátumu skutočného doručenia rozsudku krajského súdu sťažovateľke, ktorým bol 8. marec

2013, nemohol by konštatovať, že odvolanie nepodala včas. Najvyšší súd si však vybral ten

dátum, ktorý mu umožnil vybaviť vec jednoduchšie bez potreby zaoberať sa meritom veci.

Sťažovateľka k sťažnosti ako dôkaz (okrem iných) pripojila oznámenie Slovenskej

pošty, a. s., č. I P00000 14 01501 z 8. januára 2015, z ktorého vyplýva, že poštová zásielka

obsahujúca rozsudok krajského súdu jej bola doručená 8. marca 2013.

Dňa 23. septembra 2015 sťažovateľka ústavnému súdu predložila splnomocnenie

na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Martinom

Križanom, PhD., Nevädzová 6F, Bratislava.

Sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. októbra 2014 bolo porušené jej základné právo

na súdnu ochranu podľa a aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. 62

z 29. septembra 2015 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, ktorá s poukazom

na uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 12. februára 2009 bola toho názoru, že

sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na podanie ústavnej sťažnosti. Uviedla, že

„sťažovateľ sa snaží cez opravný prostriedok, ktorý mu odoprel druhostupňový správny súd

(Najvyšší súd Slovenskej republiky), zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol

prípadne poškodiť súkromnú osobu, žalobcu v správnom súdnictve. Už správny súd je

ochranou pred štátom, a tak nemôže byť Ústavný súd Slovenskej republiky ochranou

správneho orgánu pred správnym súdom... Najvyšší súd preto navrhuje, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky uznesením sťažnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu odmietol ako

podanú zjavne neoprávnenou osobou.“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. októbra 2014, ktorým ako odvolací súd v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia sťažovateľky (žalovanej) odmietol jej odvolanie proti rozsudku krajského súdu

č. k. z 30. januára 2013 ako podané oneskorene.

Vzhľadom na námietku predsedníčky najvyššieho súdu o nedostatku legitimácie

sťažovateľky na podanie sťažnosti podľa sa ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či táto bola podaná oprávnenou osobou,

t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo

slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z citovaného článku .

Dospel pritom k názoru, že vznesená námietka je opodstatnená.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii rada je právnická osoba so sídlom

v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania

audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy

s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických

a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany

a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda

povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený

charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto

determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú

základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len

štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým

osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát

v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu.

Naopak, štátne orgány majú právomoci a kompetencie. Opačné vnímanie je absurdné

a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní pred ústavným

súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu. V zásade

nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127

(napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v

rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je

splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi

zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže

podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh

(verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom

právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy

veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd

(, , ). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol,

že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa a nasl. ,

je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať základné

právo na súdnu ochranu podľa . Na podporu tohto záveru uviedol, že

sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa a nasl. ,

pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa

preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde

sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti

tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve

().

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky nezistil žiaden

dôvod na odklon od právnych názorov ústavného súdu vyslovených v uvedených

uzneseniach.

V konaní pred všeobecnými súdmi vystupovala sťažovateľka ako orgán štátnej správy

s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, ktorého rozhodnutie a postup na

základe žaloby žalobkyne preskúmavali všeobecné správne súdy z hľadiska jeho zákonnosti.

Sťažovateľka síce bola účastníkom napadnutého konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho

začatie, keďže toto právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí,

že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu podľa .

Ústavný súd konštatuje, že konanie pred správnymi súdmi súvisí s postavením

sťažovateľky ako nositeľa verejnej moci, a keďže aj procesné oprávnenia sťažovateľky ako

účastníčky konania pred týmito súdmi sú prepojené s jej mocenským postavením, ich

porušenie ako takých nemôže byť namietané prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

. Rozsudkom krajského súdu č. k. z 30. januára 2013 bolo žalobou

napadnuté rozhodnutie sťažovateľky zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie.

Za tohto stavu, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného súdnictva,

dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka nemôže byť nositeľom (adresátom) základných

práv a slobôd podľa , a teda nie je ani oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa

. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015