Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 407/2013
PDF · 217.59 KB
No categories available
II. ÚS 407/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Daňového úradu P., P., zastúpeného JUDr. T. O., P., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 3 S 50/2012-116 z 28. februára 2013 a takto
rozhodol:
1. Návrh spoločnosti S. s. r. o., S., na pristúpenie do konania ako vedľajší účastník
vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 407/2013
o d m i e t a .
2. Sťažnosť Daňového úradu P. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou
osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013
doručená sťažnosť Daňového úradu P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 50/2012-116 z 28. februára
2013 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).
Krajský súd namietaným rozhodnutím rozhodol v konaní o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) o návrhu podanom spoločnosťou S. s. r. o., S. (ďalej len
„navrhovateľka“), proti sťažovateľovi tak, že zakázal sťažovateľovi „pokračovať vo výkone
daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie október 2011, začatú upovedomením o začatí daňovej kontroly oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2011 pod číslom:
735/320/35977/2011/Žem zo dňa 02. 12. 2011 a ukladá mu, aby do troch dní od
právoplatnosti rozsudku ukončil vykonávanie tejto daňovej kontroly“. Zároveň zaviazal
sťažovateľa nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 775,98 €.
Krajský súd v namietanom rozhodnutí dospel k názoru, že „zo strany odporcu – jeho
postupom podľa zákona o správe daní a poplatkov došlo k nezákonnému zásahu voči
navrhovateľovi tým, že v čase kedy ešte nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti riaditeľa
Daňového úradu S. Ing. J. Š. poveril zamestnancov Ing. P. Ž. a Ing. A. Š. výkonom daňovej
kontroly DPH za zdaňovacie obdobie október 2011 u navrhovateľa“.
Z obsahu sťažnosti, ako aj odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu
vyplynul tento skutkový stav:
«Dňa 16. 11. 2011 podal navrhovateľ u vtedy miestne príslušného správcu dane
Daňového úradu S. daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
október 2011, na základe ktorého mu vznikol nadmerný odpočet v sume 310 812,26 €.
Od 02. 06. 2011 vykonával sťažovateľ u navrhovateľa daňové kontroly oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerných odpočtov za mesiace marec, apríl, máj, júl, august
a september 2011, pričom navrhovateľ konštatoval, že sťažovateľ postupuje pri vykonávaní
týchto kontrol v rozpore so zákonom.
Navrhovateľ podal dňa 15. 11. 2011 námietku zaujatosti zamestnancov správcu dane
a riaditeľa DÚ S..., ktorú doručil Daňovému úradu S...
O tejto námietke zaujatosti... rozhodlo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím
č.: I/225/23503-133906/2011/990705-r zo dňa 08. 12. 2011... tak, že nevylúčilo vedúceho
zamestnanca správcu dane Ing. J. Š., riaditeľa DÚ S. z daňového konania vedeného voči
daňovému subjektu S. s. r. o...
Následne DÚ S. prostredníctvom riaditeľa úradu oznámil listom
č. 735/100/45742/2011/ŠidJ zo dňa 13. 12. 2011 daňovému subjektu (k námietke zaujatosti
zamestnancov a riaditeľa DÚ podanej dňa 15. 11. 2011; námietke proti postupu
zamestnancov správcu dane podanej dňa 18. 11. 2011 a k námietke proti postupu
zamestnancov správcu dane podanej dňa 23. 11. 2011), že námietku podľa § 15 ods. 8
zákona o správe daní a poplatkov je možné podať len voči postupu zamestnanca správcu
dane pri výkone daňovej kontroly, ktorý je poverený výkonom daňovej kontroly a teda že
daňový subjekt... nie je oprávnený podať námietku proti postupu riaditeľa daňového úradu
pri výkone daňovej kontroly, nakoľko riaditeľ DÚ nie je poverený výkonom daňovej
kontroly a ani v daňovej kontrole nekoná.
Dňa 05. 12. 2011 prevzal navrhovateľ upovedomenie o vykonaní daňovej kontroly na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie
október 2011, so stanoveným termínom kontroly na deň 12. 12. 2011 v sídle navrhovateľa.
Vykonaním tejto daňovej kontroly... boli dňa 02. 12. 2011 riaditeľom DÚ S. Ing. Š.
poverení zamestnanci správcu dane Ing. P. Ž. a Ing. A. Š.
Proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly... podal
navrhovateľ podľa § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov dňa
12. 12. 2011 námietku proti postupu zamestnancov DÚ S: Ing. P. Ž. a Ing. Š. a proti
postupu riaditeľa DÚ S. Ing. J. Š.
O námietke proti postupu zamestnancov správcu dane, ktorí sú zúčastnení na konaní
voči daňovému subjektu - Ing. P. Ž. a Ing. A. Š., rozhodol Ing. M. L., vymenovaný na
zastupovanie vedúceho oddelenia kontroly 5 dňa 19. 4. 2012, a to... tak, že títo neboli
vylúčení z daňového konania...
Sťažovateľ... oznámil navrhovateľovi listami č. 9700/100/2012/201-PD,
9700/100/2012-202/PD a č. 9700/100/2012/203-PD zo dňa 12. 01. 2012, že námietku proti
postupu podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní môže daňový subjekt podať len voči
postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly, teda len voči postupu
zamestnanca správcu dane, ktorý je poverený výkonom daňovej kontroly... Súčasne bolo
daňovému subjektu ozrejmené, že vedúci oddelenia kontroly daňového úradu a riaditeľ
daňového úradu nie sú osobami zúčastnenými na daňovej kontrole.
Daňový úrad v liste ďalej konštatoval, že v súlade so zákonom č. 479/2009 Z. z.
o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, došlo s účinnosťou odo dňa 01. 01. 2012 k zrušeniu pozície riaditeľa bývalého
Daňového úradu S.
Listom zo dňa 09. 01. 2012... žiadal daňový subjekt Finančné riaditeľstvo SR, aby
podľa § 30a ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov rozhodlo o námietke zaujatosti
zamestnancov DÚ S. podanej dňa 15. 11. 2011 a to tak, že vylúči z daňového konania
zamestnancov DÚ S. (DÚ P. - pobočka S.) a z dôvodu, že je spochybnená nezaujatosť
zamestnancov správcu dane - DÚ P., žiadal vylúčiť všetkých zamestnancov DÚ P.
z rozhodovania v daňových konaniach, ktorých účastníkom je daňový subjekt.
Finančné riaditeľstvo SR odpovedalo daňovému subjektu listom
č. 1040507/1/29864/12 zo dňa 27. 01. 2012, pričom predmetné podanie daňového subjektu
rozdelilo na dve podania, a to na žiadosť o rozhodnutie o vylúčení zamestnancov správcu
dane z dôvodu nečinnosti správcu dane a na žiadosť o vylúčenie všetkých zamestnancov
DÚ P. z daňového konania.
Vo veci týkajúcej sa žiadosti o rozhodnutie o vylúčení zamestnancov správcu dane
z dôvodu nečinnosti správcu dane, finančné riaditeľstvo skonštatovalo, že napriek tomu, že
Ing. J. Š. v oznámení č. 735/100/45742/2011 Šidj zo dňa 13. 12. 2011 vyhodnotil podanie
o námietke zaujatosti proti zamestnancom DÚ S. ako námietku proti postupu zamestnancov
správcu dane podľa § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, zo
spisového materiálu Daňového riaditeľstva SR, na základe ktorého rozhodlo o nevylúčení
Ing. J. Š., riaditeľa DÚ S. rozhodnutím č. I/225/23503-133906/2011/990705-r zo dňa
08. 12. 2011 vyplýva, že nie je možné tvrdiť, že bol v danej veci nečinný. Uvedené
rozhodnutie DR SR sa stalo právoplatným až dňa 27. 12. 2011... Zároveň bolo daňovému
subjektu oznámené, že nakoľko zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy
v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov... dňom 31. 12. 2011 zanikol Daňový úrad S., preto už nie je možné rozhodovať
o zaujatosti zamestnancov DÚ S... Následne FR SR listom č. 1040507/1/31422/12 zo dňa
27. 01. 2012 vyzvalo daňový subjekt, aby doplnil svoje podanie vo veci vylúčenia všetkých
zamestnancov DÚ P. o mená a priezviská osôb, voči ktorým vznáša námietku zaujatosti, ako
aj konkrétne dôvody zaujatosti...
Daňový subjekt svoje podanie doplnil listom zo dňa 13. 02. 2012 tak, že jeho
námietka zaujatosti smeruje proti všetkým zamestnancom DÚ P., ktorí sú podľa
organizačnej štruktúry DÚ P. zaradení do odboru kontrol DÚ P. a proti Ing. J. Š.,
poverenému riadením odboru DÚ P.
Na základe doplnenia podania daňovým subjektom, Finančné riaditeľstvo SR
postúpilo vec... v časti podania na vybavenie najbližšie nadriadenému vedúcemu
zamestnancovi (riaditeľovi DÚ P.), a... časť podania vybavilo Finančné riaditeľstvo SR,
oddelenie daňového konania P...
Na základe opísaného postupu riaditeľ DÚ P. Ing. L. B. rozhodnutím č.
9700000/1/652544/2012 zo dňa 27. 03. 2012 rozhodol o nevylúčení Ing. J. Š... z daňového
konania vedeného voči daňovému subjektu S. s. r. o.
Daňový úrad P., Ing. J. Š. vymenovaný na zastupovanie riaditeľa odboru kontroly,
následne oznámil daňovému subjektu listom č. 9700400/1/814528/2012 zo dňa 5. 4. 2012...,
že námietka zaujatosti smerujúca proti zamestnancom správcu dane organizačne
začleneným pod odbor kontroly DÚ P., ktorí nie sú zúčastnení na konaní voči daňovému
subjektu... nie je... riadne kvalifikovaná... Súčasne bolo daňovému subjektu oznámené, že
o námietke smerujúcej proti zamestnancom správcu dane, ktorí sú zúčastnení na konaní
Voči daňovému subjektu, bude rozhodnuté v súlade so zákonom najbližšie nadriadenými
zamestnancami:
Rozhodnutím zo dňa 11. 04. 2012 č. 9700400/1/848957 Ing. Š. nevyhovel námietke
zaujatosti podanej daňovým subjektom dňa 11. 01. 2012 a nevylúčil zamestnanca Ing. M.
L., vymenovaného na zastupovanie vedúceho kontroly 5 z daňového konania...
Rozhodnutím zo dňa 19. 04. 2012 č. 9712401/5/202001/2012 Ing. M. L. nevyhovel
námietke zaujatosti podanej daňovým subjektom dňa 11. 01. 2012 a nevylúčil Ing. P. Ž.
z daňového konania...
Rozhodnutím zo dňa 19. 04. 2012 č. 9712401/5/201990/2012 Ing. M. L. nevyhovel
námietke zaujatosti podanej daňovým subjektom dňa 11. 01. 2012 a nevylúčil Ing. A. Š.
z daňového konania v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2011.
Daňový subjekt okrem vyššie uvedených námietok zaujatosti a námietok proti
postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly, podal... aj sťažnosť na
nezákonne začatú daňovú kontrolu, a to listom zo dňa 13. 02. 2012, ktorú adresoval
Finančnému riaditeľstvu SR, oddeleniu daňového konania P. Sťažnosť bola postúpená na
vybavenie odboru vnútornej kontroly a inšpekcie, ktorý sťažnosť odložil podľa § 6 ods. 1
písm. a) zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, teda z dôvodu, že sťažnosť neobsahovala
povinné náležitosti podľa § 5 ods. 2 zákona o sťažnostiach.
Dňa 24. 5. 2012 bola Finančnému riaditeľstvu SR, odboru vnútornej kontroly
a inšpekcie doručená „Sťažnosť - nezákonne začatá daňová kontrola október 2011“ zo dňa
22. 05. 2012. Táto sťažnosť bola odložená podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona o sťažnostiach
z dôvodu, že vo veci, ktorá je predmetom sťažnosti koná súd - a to Krajsky súd v Prešove,
na ktorý bola dňa 11. 06. 2012 doručená žaloba daňového subjektu... proti odporcovi
Daňovému úradu P., ktorej predmetom bola ochrana pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy...»
Podľa tvrdenia sťažovateľa v odôvodnení namietaného rozhodnutia „boli vyvodené
závery, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva
alebo slobody“. Tieto závery sa týkajú otázky prípustnosti návrhu na ochranu pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250 ods. 3 OSP, ako aj posúdenia, či
zo strany sťažovateľa došlo k nezákonnému zásahu podľa § 250v OSP.
Sťažovateľ vidí porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces
v nesprávnej aplikácii zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) krajským súdom na posudzovaný
prípad, pričom rozsiahlo polemizuje s jeho právnym hodnotením účinkov podania námietky
zaujatosti proti riaditeľovi Daňového úradu S. na poverenie zamestnancov a na začatie
daňovej kontroly. Sťažovateľ tiež uvádza, že z odôvodnenia namietaného rozhodnutia nie sú
zrejmé dôvody, na základe ktorých krajský súd dospel k záveru o prípustnosti návrhu.
Krajský súd síce uvádza, že predpokladom vyhovenia návrhu je, aby navrhovateľ vyčerpal
všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, avšak tento svoj názor
zjavne neaplikoval na skutkové okolnosti prípadu.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 02. 2013, sp. zn.: 3S/50/2012-116; 8012200447
porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 02. 2013, sp. zn.: 3S/50/2012-116;
8012200447 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o dočasnom opatrení a odložil
vykonateľnosť namietaného rozhodnutia až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Tiež žiadal, aby sa v prípade jeho sťažnosti ústavný súd neriadil poradím jej doručenia, ale
aby v danej veci rozhodol prednostne.
Podaním z 2. septembra 2013 doručeným ústavnému súdu 3. septembra 2013
a označeným ako „Žiadosť o rozhodnutie o pristúpenie do konania ako vedľajší účastník“
sa navrhovateľka ako úspešná účastníčka konania pred krajským súdom, ktorého výsledkom
je namietané rozhodnutie, domáhala prostredníctvom svojho právneho zástupcu pristúpenia
do konania ako vedľajší účastník, keďže má právny záujem na výsledku konania. Podľa
slov navrhovateľky, „Vychádzajúc z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... sme toho názoru, že súčasťou obsahu tohto práva je nielen
právo každého domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právo byť účastníkom konania,
v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má právo
byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo
inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd nepochybuje o tom, že navrhovateľka má právny záujem na výsledku
tohto konania pred ústavným súdom, avšak vzhľadom na ustanovenie § 21 ods. 2 zákona
o ústavnom súde je nútený konštatovať, že jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka
nie je možný.
Podľa § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde vedľajšími účastníkmi konania sú osoby,
ktorým toto postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú
v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba sami za seba.
Hoci podľa § 31a zákona o ústavnom súde „ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku“, neznamená to, že
by do rozhodovacej činnosti ústavného súdu bolo možné bez ďalšieho „prenášať“ jednotlivé
inštitúty Občianskeho súdneho poriadku. Toto ustanovenie pripúšťa iba primerané použitie
Občianskeho súdneho poriadku (alebo Trestného poriadku). Ustanovenie § 21 ods. 2 zákona
o ústavnom súde je vo vzťahu k ustanoveniu § 31a zákona o ústavnom súde lex specialis,
pričom v zmysle uvedeného podľa žiadneho ustanovenia zákona o ústavnom súde nemožno
nikomu priznať postavenie vedľajšieho účastníka. Takéto postavenie priznáva zákon
o ústavnom súde v ustanovení § 37 ods. 2 v rámci konania o súlade právnych predpisov iba
vláde Slovenskej republiky (II. ÚS 379/09).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné uvedený návrh navrhovateľky
odmietnuť.
2. Z pohľadu sťažovateľa, ktorý mal postavenie odporcu v správnom súdnictve, je
predmetom sťažnosti tvrdenie, že správny súd nesprávnou aplikáciou ustanovení zákona
o správe daní a poplatkov a nesprávnym právnym posúdením relevantných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku o prípustnosti návrhu na začatie konania porušil jeho právo
na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je
nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických
a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany
a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda
povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený
charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto
determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú
základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len
štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým
osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát
v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu.
Naopak, štátne orgány majú právomoci a kompetencie. Opačné vnímanie je absurdné
a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.
Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní pred
ústavným súdom bola už v minulosti opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu.
V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych
vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba
vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli
nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny
orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ
verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát
vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ
verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom)
základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako ústavný súd v minulosti
uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a
nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru
uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a
nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní
sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde
sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti
tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve
(IV. ÚS 149/04). Uvedené obdobne platí aj v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd nezistil žiaden dôvod
na odklon od právnych názorov ústavného súdu vyslovených v uvedených uzneseniach,
ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov
senátov plénu ústavného súdu (§ 6 zákona o ústavnom súde). V konkrétnom súdnom
konaní, ktorého výsledkom bol rozsudok krajského súdu, vystupoval sťažovateľ ako orgán
štátnej správy s vymedzenou územnou pôsobnosťou, ktorého postup v daňovom konaní
preskúmaval všeobecný správny súd z hľadiska jeho zákonnosti. Sťažovateľ bol síce
účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho začatie, keďže toto
právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na
svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho
dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, pričom sa môže domáhať pred súdom ochrany
proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie (§ 250v
ods. 1 OSP). Krajský súd takto preskúmal, či postupom sťažovateľa pri výkone jeho
právomoci orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu) vo vymedzenom úseku štátnej správy
došlo k nezákonnému zásahu do práv navrhovateľky.
Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením
sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva,
a preto aj procesné práva sú prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie
nemôže byť teda namietané cez ústavnú sťažnosť. Súdna ochrana zvlášť v správnom
súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred
výkonnou mocou. Sťažovateľ sa snaží zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by
mohol poškodiť súkromnú osobu – navrhovateľku v správnom súdnictve. Už správny súd je
ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred
správnym súdom.
Za tohto stavu, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného
súdnictva, dospel ústavný súd (v zhode s už uvedenými skoršími názormi ústavného súdu)
k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení odporcu, ktorého postup
preskúmaval krajský súd, z podstaty veci nemohol byť nositeľom (adresátom) základných
práv a slobôd podľa ústavy. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti túto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú
zjavne neoprávnenou osobou.
Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom,
ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich
nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej
sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali
alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe
sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci
porušil základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého
konania.
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec posudzovaná v konaní vedenom pod sp. zn.
II. ÚS 501/2010, v ktorom ústavný súd nálezom rozhodol o prijatej sťažnosti Daňového
úradu K., a na ktorý sťažovateľ poukázal vo svojej sťažnosti, je diametrálne odlišná od veci
posudzovanej v tomto konaní. V označenom konaní sťažnosť smerovala proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydanému v dovolacom konaní na základe
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky v spore
o vymoženie neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, ktorú jej poskytovateľ (Daňový úrad
K.) vymáha žalobou podanou na všeobecnom súde od jej príjemcu na základe rozhodnutia
Komisie Európskych spoločenstiev v Bruseli. V danom prípade teda namietané rozhodnutie
nebolo rozhodnutím vydaným v správnom súdnictve, pričom nešlo o daňovoprávny vzťah,
v ktorom by štát (orgán štátnej správy) vystupoval ako subjekt verejného práva a súčasne
ako nositeľ verejnej moci.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. septembra 2013