Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 501/2010

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť Daňového úradu Košice IV, právne zastúpeného Mgr. A. J., Z.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. p o r u š i l základné právo Daňového úradu Košice IV

na súdnu ochranu podľa .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. novembra 2009 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. augusta 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -39 z 25. novembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

Daňového úradu Košice IV (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. .

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 11. februára

2011 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení zo 17. januára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -17 z 29. apríla 2004 bolo povolené vyrovnanie

medzi dlžníkom - spoločnosťou F., a. s. (ďalej len „žalovaná“), a sťažovateľom. Sťažovateľ

prihlásil do vyrovnacieho konania proti žalovanej svoju pohľadávku - nedoplatok dane vo

výške 640 793 831 Sk. Sťažovateľ ako oddelený veriteľ žalovanej v zmysle ustanovenia

a o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) hlasoval na vyrovnacom pojednávaní

9. júla 2004 za prijatie návrhu na vyrovnanie, podľa ktorého žalovaná bola povinná zaplatiť

sťažovateľovi v lehote jedného mesiaca od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu

35 % z jeho pohľadávky vo výške 640 793 831 Sk, teda sumu 224 227 841 Sk. Ďalším

uznesením krajského súdu č. k. -31 zo 14. júla 2004, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 23. júla 2004, bolo toto vyrovnanie potvrdené. Žalovanú čiastku

224 227 841 Sk sťažovateľovi uhradila 17. decembra 2004. V zmysle § 65a ods. 1 zákona

Slovenskej národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov sťažovateľ ako správca dane

odpísal zvyšnú časť svojej pohľadávky vo výške 416 515 990 Sk na základe právoplatného

uznesenia krajského súdu o potvrdení vyrovnania, keďže žalovaná splnila svoje povinnosti

vyplývajúce z uznesenia úplne a včas.

Komisia Európskych spoločenstiev v Bruseli (ďalej len „komisia“) 7. júna 2006

vydala rozhodnutie o štátnej pomoci sp. zn. C 25/2005 (ex NN 21/2005)

poskytnutej Slovenskou republikou v prospech žalovanej [konečné znenie rozhodnutia pod

sp. zn. ]. Konečné rozhodnutie bolo doručené Stálemu zastúpeniu Slovenskej

republiky pri Európskej únii v Bruseli 12. júna 2006. V zmysle čl. 107 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie pomoc poskytnutá zo strany členského štátu alebo zo štátnych prostriedkov

v akejkoľvek forme, ktorá narušuje alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým,

že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých tovarov, sa považuje za nezlučiteľnú

so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. V rozhodnutí

komisie v časti VII bode 155 sa uvádza, že Slovenská republika protiprávne poskytla

odpísanie daňového dlhu v prospech žalovanej, čím porušila čl. 88 ods. 3 Zmluvy

o Európskom spoločenstve. Komisia označila pomoc za nezlučiteľnú so spoločným trhom

na základe ktorejkoľvek výnimky uvedenej v Zmluve o Európskom spoločenstve. Dospela

k názoru, že postup sťažovateľa v rámci vyrovnacieho konania nespĺňa takzvaný test

súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve. Komisia najmä usúdila, že sťažovateľ bol

v porovnaní s ostatnými veriteľmi v právne odlišnej situácii, pretože vlastnil založené

(zabezpečené) pohľadávky a mal možnosť iniciovať daňovú exekúciu. Vyrovnanie

v porovnaní s konkurzným konaním alebo daňovou exekúciou neviedlo k najlepšiemu

možnému výsledku pre štát. Komisia zároveň dospela k záveru, že výhoda pre žalovanú

vznikla v momente, keď sa sťažovateľ rozhodol vzdať sa časti svojej pohľadávky, a tým

poskytnúť žalovanej ako príjemcovi pomoc. Za moment poskytnutia štátnej pomoci

označila 23. júl 2004. Výhoda žalovanej ako príjemcu štátnej pomoci spočívala

v skutočnosti, že od nej sťažovateľ ako poskytovateľ štátnej pomoci nevymáhal svoje

daňové pohľadávky. Podľa čl. 1 rozhodnutia komisie štátna pomoc poskytnutá žalovanej

vo výške 416 515 990 Sk nie je zlučiteľná so spoločným trhom. Podľa čl. 2 rozhodnutia

komisie Slovenská republika príjme všetky opatrenia potrebné na vymáhanie nezákonne

poskytnutej štátnej pomoci od žalovanej ako príjemcu. Vymáhanie sa uskutoční bezodkladu

a v súlade s postupmi uvedenými vo vnútroštátnych predpisoch, pokiaľ umožňujú okamžité

a účinné vykonanie rozhodnutia. Vymáhaná suma musí zahŕňať úroky za celé obdobie

od dátumu, ku ktorému bola suma daná k dispozícii žalovanej, do jej skutočného vrátenia.

Komisia zároveň stanovila výpočet úrokov.

Poskytovateľ neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci je v zmysle ustanovenia § 26

ods. 1 o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o štátnej pomoci“) povinný na základe rozhodnutia komisie o neoprávnenej pomoci

vymáhať od príjemcu sumu zodpovedajúcu neoprávnenej pomoci vrátane úroku.

Poskytovateľom štátnej pomoci sú podľa § 1 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej pomoci štátne

orgány a v nadväznosti na o daňových orgánoch a ktorým sa mení

a dopĺňa o správach finančnej kontroly v znení neskorších

predpisov je v danom prípade poskytovateľom sťažovateľ. Podľa § 26 ods. 2 zákona

o štátnej pomoci je žalovaná ako príjemca neoprávnenej pomoci povinná zaplatiť

do rozpočtu, z ktorého bola poskytnutá, sumu zodpovedajúcu neoprávnene poskytnutej

pomoci vrátane úroku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ výzvou zo 4. júla 2006 doručenou

žalovanej 6. júla 2006 požiadal o vrátenie sumy 477 772 939 Sk do 8 dní. Žalovaná

požadovanú sumu neuhradila a z jej listu z 12. júla 2006 vyplýva, že sťažovateľ neeviduje

proti nej žiadne daňové nedoplatky. Rozhodnutie komisie nepovažuje za konečné a podá

voči nemu opravný prostriedok. Uvádza tiež, že rozhodnutie komisie zaväzuje iba

Slovenskú republiku a jej neukladá žiadnu povinnosť na finančné plnenie.

Sťažovateľ podal 21. júla 2006 proti žalovanej žalobu o zaplatenie sumy

zodpovedajúcej neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci. Následnou zmenou petitu žaloby

z 18. októbra 2006 sťažovateľ žiadal, aby bola žalovaná zaviazaná z titulu neoprávnene

poskytnutej štátnej pomoci zaplatiť sumu 416 240 071 Sk s úrokom z omeškania.

Rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -85 z 11. júna 2007 bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Podľa

názoru okresného súdu v okolnostiach danej veci je rozhodujúce, že daňový nedoplatok ako

záväzok žalovanej voči sťažovateľovi zanikol priamo zo zákona právoplatnosťou uznesenia

krajského súdu o potvrdení vyrovnania. Vydaním rozhodnutia komisie o štátnej pomoci

nevznikla nová pohľadávka sťažovateľa proti žalovanej. Na vznik povinnosti žalovanej

je totiž potrebné vydať rozhodnutie konštitutívnej povahy. Sťažovateľ žiadal o vydanie

rozhodnutia o splnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona. Táto povinnosť by sa mohla

subsumovať pod povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 26 zákona o štátnej pomoci, avšak

štátna pomoc podľa zákona o štátnej pomoci predpokladá vedomosť jej prijímateľa o tom,

že mu bola poskytnutá. U žalovanej táto podmienka nemohla byť splnená, pretože žiadny

právny predpis takéto konanie správcu dane (hlasovanie vo vyrovnacom konaní podľa

zákona o konkurze a vyrovnaní) neposudzoval a ani neposudzuje ako poskytovanie štátnej

pomoci. Preto nie je možné oprieť návrh na vydanie konštitutívneho rozhodnutia o tvrdenie,

že ide o povinnosť vyplývajúcu žalovanej zo zákona.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -186

z 21. apríla 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby. Podľa názoru

krajského súdu ak uznesenie o potvrdení vyrovnania nadobudlo právoplatnosť a dlžník

úplne a včas svoje povinnosti podľa neho splnil, zaniká jeho povinnosť splniť veriteľom

časť záväzku, na ktorej splnenie nebol povinný podľa obsahu vyrovnania. Sťažovateľ bol

povinný v dôsledku zániku daňového nedoplatku tento voči žalovanej odpísať, vydať

na tento účel príslušné rozhodnutie a prestať daňový nedoplatok evidovať. Zároveň

to znamená, že sťažovateľ nesmie viesť proti žalovanej žiadne daňové konanie či exekučné

konanie pre vymoženie takejto pohľadávky. Na žiadosť žalovanej sťažovateľ prípisom

z 3. februára 2005 potvrdil, že neeviduje voči žalovanej daňový nedoplatok, z čoho možno

vyvodiť záver, že sťažovateľ konal zákonom predpokladaným spôsobom a daňovú

pohľadávku voči žalovanej odpísal, čím daňový nedoplatok zanikol. Vzhľadom na znenie

a krajský súd v odvolacom konaní

nebol oprávnený skúmať správnosť právoplatného uznesenia konkurzného súdu, pretože

právoplatný výrok musí byť rešpektovaný všetkými orgánmi, teda aj krajským súdom ako

odvolacím súdom. Ďalej okresný súd správne zistil, že žalovaná o žiadnu štátnu pomoc

príslušné štátne orgány nežiadala a nevyvíjala kroky smerujúce k jej získaniu, ktoré

predpokladá § 17 ods. 1 až 3 zákona o štátnej pomoci. Žalovaná v konaní preukázala,

že vyrovnanie s uspokojením veriteľov (vrátane sťažovateľa) v rozsahu 35 % ich

pohľadávok bolo jednoznačne najvýhodnejším riešením (v porovnaní s konkurzom

či daňovou exekúciou), čo vyplynulo aj z posudku spoločnosti E., s. r. o. Preto odvolacie

tvrdenia, ktoré s odkazom na závery komisie spochybňujú výsledok vyrovnacieho konania

pre štát, sú zjavne nepodložené a komisia pri nich nerešpektovala ustanovenia

vnútroštátneho práva upravujúce konkurenciu konkurzného a exekučného konania.

Sťažovateľ v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by osvedčil opodstatnenosť svojho

práva.

Na základe podnetu sťažovateľa generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) podal 27. mája 2009 vo veci mimoriadne dovolanie, ktorým

navrhol, aby najvyšší súd už uvedené rozsudky zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť

sťažovateľovi sumu 13 816 639,148 € (416 240 071 Sk) spolu s úrokom z omeškania.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. novembra 2009 bolo

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu

rozhodnutie komisie je iba právnym základom žaloby o plnenie voči príjemcovi štátnej

pomoci, a je preto iba dôkazným prostriedkom v konaní o žalobe. Súd postupuje podľa

vlastného procesného predpisu, vykonáva riadne dokazovanie a pre otázku miery

„záväznosti“ rozhodnutia komisie má kľúčovú rolu zisťovanie skutkového stavu, pričom

zodpovedanie tejto otázky v konaní vedenom komisiou a v konaní vedenom všeobecnými

súdmi sa môže podstatne odlišovať. Žalovaná, na rozdiel od konania vedeného komisiou,

má v občianskom súdnom konaní postavenie účastníka konania a je oprávnená tvrdiť

a navrhovať dôkazy. Všeobecný súd tak rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu

veci, ktorý môže byť úplne iný od zistení komisie. Ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej

pomoci je právnym nezmyslom, pretože vnútroštátny sudca rozhoduje o žalobe

poskytovateľa neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci voči jej príjemcovi o jej vrátenie,

a nie o výkone cudzieho správneho rozhodnutia. Pri rozhodovaní sa vychádzalo v súlade

s ustanovením z právoplatného rozhodnutia

konkurzného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

označeného článku .

Ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci je hmotnoprávnym ustanovením.

Spolu s rozhodnutím komisie predstavuje právnu skutočnosť, s ktorou je spojený vznik

novej právnej povinnosti, a to povinnosti zaplatiť do rozpočtu, z ktorého bola poskytnutá,

sumu zodpovedajúcu neoprávnene poskytnutej pomoci vrátane úroku. Tento právny vzťah

je novým právnym vzťahom odlišným od pôvodného daňovoprávneho vzťahu, ktorý

zanikol na základe právoplatného uznesenia o vyrovnaní a zodpovedajúceho plnenia

dlžníka. Tieto právne vzťahy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať. Najvyšší súd však

na túto skutočnosť vôbec neprihliadal. Vychádzal iba z toho, že daňovoprávny vzťah

zanikol a bez relevantných argumentov skonštatoval, že ustanovenie § 26 ods. 2 zákona

o štátnej pomoci je právnym nezmyslom. Postup súdu, ktorý ignoruje ustanovenie zákona

bez relevantných dôvodov, pričom ho označí za právny nezmysel, treba považovať

za arbitrárny postup, ktorý zároveň popiera účel a zmysel účinného právneho predpisu,

a preto predstavuje hrubé porušenie práva na súdnu ochranu. Je zároveň aj zásahom

do princípu právnej istoty podľa . V rozpore s judikatúrou Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej aj „súdny dvor“), na ktorú sťažovateľ poukazuje, najvyšší súd

uviedol, že prvotné je porušenie komunitárneho práva a podľa národného právneho

poriadku sa potom musí v druhej etape rozhodnúť o tom, aké právne následky tento stav

má. Takto zistené následky sa vraj netýkajú len vydania podpory, ale aj platnosti opatrenia,

na základe ktorého bola podpora poskytnutá. Rozhodnutie komisie je podľa najvyššieho

súdu len základom žaloby o plnenie voči príjemcovi štátnej podpory a je iba dôkazným

prostriedkom v konaní o tejto žalobe, pričom rozhodnutím komisie nebolo žalovanej

uložené žiadne plnenie a táto ani nemohla rozhodnutie spochybniť. V uvedenej súvislosti

sťažovateľ poznamenáva, že žalovaná 12. januára 2007 podala Súdu prvého stupňa

Európskych spoločenstiev (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu o neplatnosť rozhodnutia

komisie, pričom vec je vedená pod sp. zn. T-11/07.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 a 2 v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. s tým,

aby bol rozsudok z 26. novembra 2009 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

4. Podľa záznamu z podateľne ústavného súdu z 29. júla 2010 sťažovateľ doručil

do podateľne ústavného súdu uvedeného dňa dve verzie svojej sťažnosti líšiace

sa v označení sťažovateľa, keďže v jednej verzii je označený ako „Daňový úrad Košice

IV.“ a v druhej verzii ako „Slovenská republika, zastúpená Daňovým úradom Košice IV.“.

Osoba doručujúca podania do podateľne ústavného súdu uviedla, že ide o tú istú sťažnosť,

a keďže nevedno, ako treba sťažovateľa správne označiť, podáva sťažnosť v dvoch

verziách. Ústavný súd posúdil uvedené podania podľa ich obsahu ako jednu ústavnú

sťažnosť.

5. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. -121 (Nobs 166/2010)

zo 17. januára 2011 doručeného ústavnému súdu 21. januára 2011 vyplýva, že postupom

najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. nedošlo

k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . S dôvodmi, ktoré viedli najvyšší súd k zamietnutiu mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora, sa najvyšší súd vysporiadal tak, ako na to poukázal predseda

senátu v odôvodnení sťažovateľom vytýkaného rozsudku, pričom toto odôvodnenie treba

považovať za ústavne akceptovateľné a zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2

. Vo veci nedošlo k takému zjavnému aplikačnému excesu,

ktorý by bol spôsobilý založiť porušenie označeného základného práva. O arbitrárne alebo

zjavne neodôvodnené rozhodnutie by totiž mohlo ísť iba v prípade, ak by bolo založené

na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov výkladu práva, ktoré sú v súdnej

praxi všeobecne rešpektované, a jeho východiskom by bola nepredvídateľná interpretačná

svojvôľa. Je potrebné zdôrazniť, že právny názor najvyššieho súdu, rozdielny

od subjektívneho právneho názoru sťažovateľa, nemôže viesť k záveru o porušení

označeného základného práva. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu

ochranu totiž nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom, ktorý predkladá účastník konania.

6. Z repliky sťažovateľa z 11. februára 2011 doručenej ústavnému súdu 15. februára

2011 vyplýva, že sťažovateľ s názorom predsedu najvyššieho súdu nesúhlasí. Poukazuje

na , podľa ktorého právne záväzné akty Európskych spoločenstiev

a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Výkladom tohto

ustanovenia možno dospieť k záveru, že všetky zložky verejnej moci, teda aj súdna moc by

mali rešpektovať tieto právne záväzné akty a v prípade ich rozporu so slovenskými zákonmi

by sa mali snažiť o dosiahnutie súladu s európskym právom. V prípade konkurencie

komunitárneho a vnútroštátneho práva pri posudzovaní základu nároku má Slovenská

republika jednoznačne povinnosť rešpektovať komunitárne právo. Keďže Slovenská

republika nepristúpila k účinnému výkonu rozhodnutia komisie sp. zn. 25/2005 zo 7. júna

2006 a nepodarilo sa jej vymôcť od žalovanej neoprávnene poskytnutú štátnu pomoc,

podala komisia žalobu o nesplnenie povinnosti podľa čl. 88 ods. 2 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva z roku 1957. Rozsudkom štvrtej komory súdneho dvora vo veci

sp. zn. C-507/08 z 22. decembra 2010 bolo rozhodnuté, že Slovenská republika tým,

že neprijala v stanovenej lehote všetky opatrenia potrebné na vymoženie nezákonnej

pomoci od jej príjemcu, nesplnila povinnosti vyplývajúce z príslušného ustanovenia

komunitárneho práva a rozhodnutia komisie. Treba tiež pripomenúť, že rozsudkom

Všeobecného súdu v Luxemburgu, alebo tiež General Court, resp. Tribunal (ďalej len

„všeobecný súd“) ako právneho nástupcu súdu prvého stupňa, pred ktorým sa spor začal,

sp. zn. T-11/07 zo 7. decembra 2010 bola zamietnutá žaloba podaná žalovanou proti

rozhodnutiu komisie zo 7. júna 2006 o nezákonnej štátnej pomoci. Sťažovateľ má úprimnú

snahu, aby Slovenskej republike neboli uložené sankcie za nevymoženie nezákonnej štátnej

pomoci, má snahu túto štátnu pomoc vymôcť, a preto žiada podanej sťažnosti vyhovieť.

7. Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohlo dôjsť aj k zásahu

do práv žalovanej ako účastníčky konania vedeného všeobecnými súdmi, ústavný súd

doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -39 z 25. novembra 2010, vyjadrenie

predsedu najvyššieho súdu, ako aj repliku sťažovateľa žalovanej, aby sa aj ona mohla

vyjadriť vo veci samej.

8. Z vyjadrenia žalovanej zo 4. marca 2011 doručeného ústavnému súdu 7. marca

2011 vyplýva, že žiada sťažnosti nevyhovieť.

Z hľadiska procesnoprávneho síce rešpektuje uznesenie ústavného súdu o prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, ale i naďalej zastáva názor, že sťažnosť mala byť odmietnutá

ako podaná zjavne neoprávnenou osobou. Okrem toho vyslovuje tiež názor, že ústavný súd

prijal na ďalšie konanie sťažnosť osoby, ktorá sťažnosť nepodala. Označenie sťažovateľa

v sťažnosti je totiž „Slovenská republika zastúpená Daňovým úradom Košice IV.“. Pritom

však v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie je už sťažovateľ označený ako

„Daňový úrad Košice IV.“. Nemožno pochybovať, že samostatnými subjektmi práva

s oddelenou procesnou subjektivitou sú tak Slovenská republika, ako aj daňový úrad.

Prijatie sťažnosti subjektu, ktorý ju nepodal, je takým nedostatkom konania, ktorý nie je

odstrániteľný, a preto konanie musí byť zastavené (§ 103 a § 104 Občianskeho súdneho

poriadku v spojení s ).

Z ústavnoprávneho pohľadu na vec je žalovaná toho názoru, že najvyšší súd

v dostatočnej miere zohľadnil dovolacie dôvody, podal ústavne konformný výklad tak

právne záväzných aktov európskeho práva, ako aj dotknutých noriem vnútroštátneho práva

a dospel k odôvodnenému záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

Rozsudok najvyššieho súdu spĺňa všetky atribúty vyplývajúce z relevantnej

judikatúry ústavného súdu. Pokiaľ by sa mala akceptovať právna argumentácia uvedená

v replike sťažovateľa, bolo by to v rozpore s ústavným princípom nezávislého a nestranného

súdnictva, pričom tento ústavný princíp je podľa názoru žalovanej nadradený európskemu

právu. Ak by totiž súd mal mať povinnosť automaticky rešpektovať rozhodnutie komisie

a rozhodnúť vždy, zásadne a nemenne v súlade s ním, už by to nebol nezávislý a nestranný

súd, ako to predpokladá . K tvrdenej povinnosti uprednostniť v prípade

konkurencie komunitárneho a vnútroštátneho práva komunitárne právo možno uviesť len

toľko, že táto povinnosť (ako to správne uviedol najvyšší súd) nedopadá na prípad

žalovanej. V jej prípade sa totiž vyrovnacie konanie začalo a vyrovnanie bolo povolené pred

vstupom do Európskej únie. Preto sa použili predpisy platné a účinné v čase začatia

vyrovnacieho konania, čo nevyhnutne museli zohľadniť všetky inštancie súdov konajúce

o uplatnenom nároku na vrátenie štátnej pomoci. Napriek tomu, že všeobecný súd zamietol

žalobu žalovanej proti rozhodnutiu komisie, žalovaná podala odvolanie, o ktorom rozhodne

súdny dvor. Konanie pred súdnym dvorom nie je skončené.

Napokon z vecného hľadiska žalovaná podrobne rekapituluje ňou uplatňovanú

právnu argumentáciu prednesenú v konaní pred najvyšším súdom, ako aj argumentáciu

uplatnenú v konaní pred všeobecným súdom v rámci jej žaloby proti rozhodnutiu komisie.

9. Z doplňujúceho podania žalovanej z 15. marca 2011 a pripojeného prípisu

Okresného súdu Košice I sp. zn. z 8. marca 2011 doručeného ústavnému

súdu 17. marca 2011 vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Košice I návrh

na obnovu konania proti žalovanej, pričom prípisom sp. zn. z 8. marca 2011

bol návrh na obnovu konania postúpený krajskému súdu ako súdu príslušnému

s poznámkou, že podľa návrh na obnovu

konania prerokuje súd, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni, teda krajský súd v konaní

vedenom pod sp. zn. . Podľa názoru žalovanej sa návrh na obnovu konania

v skutočnosti týka konania o zaplatenie 416 515 990 Sk s prísl. vedeného sťažovateľom

proti žalovanej okresným súdom pod sp. zn. , ktoré sa skončilo rozsudkom

najvyššieho súdu napadnutým sťažnosťou na ústavnom súde. Podaním návrhu na obnovu

konania, ktorého prípustnosť je zrejme odvodená z ustanovenia § 228 ods. 1 písm. e)

, sa pre sťažovateľa obnovila možnosť pre riadne uplatnenie

jeho práva podľa pred všeobecnými súdmi, ktorých právomoc podľa

vylučuje v zmysle princípu subsidiarity právomoc ústavného súdu.

Podaním návrhu na obnovu konania teda prestali byť splnené podmienky konania

o sťažnosti pred ústavným súdom. Žalovaná preto navrhuje, aby ústavný súd podľa § 31a

v spojení s a konanie

zastavil.

10. Z repliky sťažovateľa z 29. marca 2011 doručenej ústavnému súdu 1. apríla 2011,

ktorou reaguje na vyjadrenie žalovanej zo 4. marca 2011 a z 15. marca 2011, vyplýva,

že ústavný súd mal doručené dve verzie sťažnosti líšiace sa len v označení sťažovateľa.

Keďže označenie sťažovateľa ako Daňový úrad Košice IV bolo správne, sťažnosť bola

ústavným súdom prijatá z dôvodu, že ju podala oprávnená osoba.

Nemožno akceptovať tvrdenie žalovanej, podľa ktorého nebola účastníčkou konania

pred komisiou a rozhodnutie jej nebolo ani doručené, pretože mala právo sa v konaní

vyjadriť, toto právo aj využila a komisii zaslala pripomienky a informácie k skutkovému

stavu veci.

Z ustanovenia § 26 zákona o štátnej pomoci výslovne vyplýva, že rozhodovať

o výhode, poskytnutej štátnej pomoci, prípadne o povinnosti vrátiť výhodu (neoprávnene

poskytnutú štátnu pomoc) prináleží len komisii, a nie vnútroštátnym orgánom, pre ktoré

má byť rozhodnutie komisie prameňom práva s prednosťou pred vnútroštátnym právnym

poriadkom. Slovenské súdy nemali posudzovať, či v prípade žalovanej ide o štátnu pomoc,

ale zabezpečiť plný účinok týchto predpisov, pričom v prípade potreby mali sa z vlastnej

iniciatívy vyhnúť uplatneniu akéhokoľvek odporujúceho ustanovenia vnútroštátneho práva,

pokiaľ by bránilo okamžitému a účinnému vymoženiu neoprávnenej štátnej pomoci. Ide

vlastne o premietnutie zásady prednosti európskeho práva zakotvenej aj v čl. 7 ods. 2

. Výkladom tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že všetky zložky

verejnej moci v Slovenskej republike, teda aj súdna moc, by mali rešpektovať právne

záväzné akty európskeho práva a v prípade ich rozporu so slovenským právom by sa mali

snažiť o dosiahnutie súladu s európskym právom.

Sťažovateľ vedený snahou využiť všetky právne možnosti na vymoženie

neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci podal dva návrhy na obnovu konania, a to jednak

Okresnému súdu Košice I, v ktorom žiada obnovu konania vedeného krajským súdom pod

sp. zn. o povolení vyrovnania so žalovanou, ale tiež okresnému súdu, v ktorom

žiada obnovu konania vedeného pod sp. zn. o zaplatenie 13 816 639,14 €

s prísl. Sťažovateľ predpokladá, že prvostupňové súdy, ktorým boli návrhy na obnovu

konania doručené, konanie prerušia do doby, kým konanie o sťažnosti vedenej ústavným

súdom nebude rozhodnuté. Konanie vedené ústavným súdom je konaním, v ktorom

sa používajú iné právne prostriedky na dosiahnutie právnej ochrany právnickej osoby pred

verejnou mocou, keď právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje súd. Sťažovateľ je preto toho názoru, že podaním návrhov na obnovu konania

nedošlo k porušeniu podmienky konania o sťažnosti vedenej ústavným súdom, ako to

namieta žalovaná.

II.

11. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. novembra 2009

vyplýva, že ním bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti

rozsudku okresného súdu č. k. -85 zo 6. júla 2007 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -186 z 21. apríla 2008. Generálny prokurátor

v mimoriadnom dovolaní vychádzal z toho, že všeobecné súdy nerešpektovali jednak

ustanovenia komunitárneho práva a tiež jednoznačné znenie § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej

pomoci, čím vec po právnej stránke nesprávne posúdili. Podľa názoru najvyššieho súdu

rozhodnutie komisie je sekundárnym prameňom komunitárneho práva a právo každého

členského štátu musí byť vykladané v súlade s právom komunitárnym, pričom národné štáty

si zachovávajú určitú autonómiu. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu

členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym

a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva, avšak

až od okamihu pristúpenia Slovenskej republiky do Európskej únie. Rozhodnutie komisie

treba považovať za akt sekundárneho komunitárneho práva, ktoré je záväzným riešením

konkrétneho prípadu. Ide však o individuálne rozhodnutie, a to pokiaľ ide o okruh

účastníkov, konkrétny obsah, ako aj vecnú, teritoriálnu a časovú pôsobnosť. Tak

presadzovanie rozhodnutí komisie, ako aj presadzovanie vnútroštátnych následkov

porušenia európskeho súťažného práva sa deje podľa právneho poriadku členského štátu.

Národný právny poriadok členského štátu je rozhodný pre posúdenie otázky právnych

následkov v spore o vrátenie štátnej pomoci. Prvotné je porušenie komunitárneho práva.

Národný právny poriadok potom musí v druhej etape rozhodnúť o tom, aké právne následky

tento stav má. Zistené následky sa netýkajú len poskytnutia podpory, ale tiež platnosti

opatrenia, na základe ktorého bola podpora poskytnutá. Aplikácia národného práva nesmie

zabrániť vo vymáhaní komunitárne predpísaného vymáhania pohľadávok, pretože ide

o realizáciu rozhodnutia komisie v členskom štáte. Rozhodnutie komisie je len právnym

základom žaloby o plnenie voči príjemcovi štátnej pomoci, je teda iba dôkazným

prostriedkom v konaní o tejto žalobe. Súd členského štátu v konaní o žalobe o vrátenie

štátnej pomoci postupuje podľa vlastného procesného predpisu, ktorým je Občiansky súdny

poriadok. V sporovom konaní tak vykonáva riadne dokazovanie a pre otázku miery

„záväznosti“ rozhodnutia komisie má kľúčovú rolu zisťovanie skutkového stavu, pričom

zodpovedanie tejto otázky sa nemôže v konaní pred komisiou a pred súdom podstatne

odlišovať. Ďalším dôležitým dôvodom odlišnosti zisťovania skutkového stavu je úplne

rozdielny charakter konania medzi týmito orgánmi. Kým konanie pred komisiou

je správnym procesom, zatiaľ konanie pred civilným súdom je sporovým konaním

so všetkými dôsledkami. Kým v konaní pred komisiou nemala žalovaná ani len postavenie

vedľajšieho účastníka, v občianskom súdnom konaní má postavenie účastníka konania

na strane žalovanej. Žalovaná je preto nielen oprávnená tvrdiť, ale aj navrhovať dôkazy.

Národný súd ako nezávislý orgán súdnej moci tak rozhoduje na základe zisteného

skutkového stavu veci, ktorý môže byť úplne odlišný od zistení komisie, ako právneho

základu na vymáhanie štátnej pomoci od jej prijímateľa. V zásade platí, že súd je povinný

interpretovať a aplikovať ustanovenia právnych predpisov v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu.

Súčasne musí vychádzať z toho, že má poskytovať aj materiálnu ochranu zákonnosti

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Pri

výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov práva Európskej únie tak,

ako je podávaná súdnym dvorom. Podľa názoru generálneho prokurátora základ

uplatneného nároku bol daný rozhodnutím komisie o neoprávnene poskytnutej štátnej

pomoci, pričom podľa § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci na základe rozhodnutia

komisie je poskytovateľ povinný vymáhať od príjemcu sumu zodpovedajúcu neoprávnenej

pomoci vrátane úroku. Podľa názoru komisie, keďže časť udalostí relevantných na prípad

sa odohrala pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie 1. mája 2004, bolo treba

najprv určiť, či má právomoc konať v súvislosti so sporným opatrením. Pritom opatrenia

uvedené do účinnosti pred pristúpením komisia nemôže skúmať. Na druhej strane podľa

názoru komisie opatrenia uvedené do účinnosti po pristúpení jasne spadajú do právomoci

komisie. Komisia dospela k záveru, že má právomoc posudzovať sporné opatrenie, pretože

rozhodnutie príslušného orgánu odpísať časť pohľadávok bolo prijaté 9. júla 2004, keď

sťažovateľ súhlasil s vyrovnaním navrhnutým žalovanou. Najvyšší súd však dospel k úplne

inému skutkovému základu. V prvom rade poukazuje na odlišnú procesnú situáciu, keď

národný súd rozhoduje o uplatnenom nároku v sporovom konaní ako nezávislý orgán súdnej

moci na základe úplne iného skutkového stavu veci, a to opísania rozhodujúcich skutočností

a označenia dôkazov, ktorých sa žalobca dovoláva, a následného dokazovania podľa

príslušných ustanovení . V konaní pred komisiou žalovaná

nemala postavenie účastníka tohto konania, aj keď komisia nepriamo rozhodovala o jej

povinnostiach vo vzťahu k Slovenskej republike, ktorej komisia okrem iného uložila

povinnosť Slovenskej republike neoprávnene poskytnutú štátnu pomoc od žalovanej

vymáhať. Základ právnej úpravy vrátenia protiprávnej pomoci je obsiahnutý v nariadení

Rady Európskych spoločenstiev č. 659/1999 z 22. marca 1999. Podľa čl. 14 ods. 3

citovaného nariadenia má členský štát povinnosť „vymáhanie realizovať bez meškania

a v súlade s postupmi vnútroštátneho práva daného členského štátu za predpokladu,

že umožnia okamžité vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento účel a v prípade konania

na národných súdoch dané členské štáty podniknú všetky potrebné kroky, ktoré

sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch bez dopadu na právo spoločenstva.“.

V danej veci rozhodnutím komisie nebolo žalovanej uložené žiadne plnenie a žalovaná ani

nemohla spochybniť toto rozhodnutie. Nebol preto dôvod, aby vnútroštátny sudca požiadal

Súdny dvor Európskej únie o prejudiciálne konanie o platnosti rozhodnutia komisie. V tejto

súvislosti treba poznamenať, že ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci je právnym

nezmyslom, pretože vnútroštátny sudca rozhoduje o žalobe poskytovateľa neoprávnene

poskytnutej štátnej pomoci voči jej príjemcovi o jej vrátenie, a nie o výkone cudzieho

správneho rozhodnutia postupom podľa .

Je nepochybné, že posúdenie, či v konkrétnom prípade je, alebo nie je poskytnutá štátna

pomoc zlučiteľná so spoločným trhom, prislúcha komisii. Slovenská republika sa od 1. mája

2004 stala členským štátom Európskej únie. K neoprávnenému poskytnutiu štátnej pomoci

malo dôjsť vo vyrovnacom konaní, ktoré bolo začaté 7. marca 2004, keď bol krajskému

súdu doručený návrh žalovanej na jeho začatie. Na konanie o podanom návrhu

na vyrovnanie sa tak vzťahuje zákon o konkurze a vyrovnaní v znení v čase začatia konania,

teda 7. marca 2004. K usporiadaniu majetkových pomerov dlžníka, ktorý sa dostal

do úpadku, môže dôjsť iba zákonom ustanoveným postupom, a to buď konaním

vyrovnacím, alebo konaním konkurzným. V konaní nebolo sporným, že žalovaná splnila

predpoklady na to, aby časť jej záväzku voči sťažovateľovi v dôsledku riadne

zrealizovaného vyrovnania zanikla. Preto inštančné súdy v súlade s ustanovením § 135

ods. 2 vychádzali z právoplatného rozhodnutia konkurzného

súdu.

12. Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd

zadovážil, vyplýva, že na základe návrhu generálneho prokurátora na vydanie opravného

uznesenia zo 6. augusta 2010 doručeného najvyššiemu súdu 10. augusta 2010 opravným

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2010 bola opravená

úvodná časť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. novembra 2009 tak,

že označenie žalobcu má správne znieť „Daňový úrad Košice IV, Južná trieda 8, 040 01

Košice“. V pôvodnom rozsudku bol žalobca označený ako „Slovenská republika,

Ministerstvo financií SR, Daňový úrad Košice IV“.

13. Zo spisu ústavného súdu sp. zn. vyplýva, že Slovenská republika

- Ministerstvo financií Slovenskej republiky, doručila 2. augusta 2010 ústavnému súdu

sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. .

Sťažnosť má v podstate identický obsah ako sťažnosť podaná sťažovateľom. Uznesením

ústavného súdu č. k. -36 z 25. novembra 2010 bola sťažnosť odmietnutá

ako podaná zjavne neoprávnenou osobou.

14. Z rozsudku všeobecného súdu sp. zn. T-11/07 zo 7. decembra 2010 vyplýva,

že jeho predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia komisie sp. zn. 2007/254/ES zo 7. júna

2006 týkajúceho sa štátnej pomoci poskytnutej Slovenskou republikou v prospech

žalovanej, pričom jeho výrok znie takto: „1. Žaloba sa zamieta. 2. F., a. s., je povinná

nahradiť trovy konania.“

15. Z rozsudku súdneho dvora sp. zn. C-507/08 z 22. decembra 2010 vyplýva,

že jeho predmetom je „žaloba o nesplnenie povinnosti podľa čl. 88 ods. 2 ES podaná

21. novembra 2008“ komisiou proti Slovenskej republike, pričom jeho výrok znie takto:

„1. Slovenská republika si tým, že neprijala v stanovenej lehote všetky opatrenia potrebné

na vymoženie nezákonnej pomoci od jej príjemcu, ktorá bola poskytnutá Slovenskou

republikou v prospech spoločnosti F., a. s., a uvedená v rozhodnutí Komisie 2007/254/ES

zo 7. júna 2006 o štátnej pomoci C 25/05 (ex NN 21/05), nesplnila povinnosti, ktoré jej

vyplývajú z článku 249 štvrtého odseku ES a článku 2 uvedeného rozhodnutia. 2. Slovenská

republika je povinná nahradiť trovy konania.“

Z odôvodnenia rozsudku súdneho dvora sú podstatné, resp. relevantné nasledovné

časti:

„52 Z práva Európskej únie teda vyplýva povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné

na zabezpečenie výkonu rozhodnutí Komisie stanovujúce vymáhanie protiprávnej pomoci,

pričom je však potrebné dodržať osobitosti rôznych konaní, ktoré sú v tejto súvislosti

v členských štátoch upravené. Treba uviesť, že práve v súlade s týmto právom v rámci

prejednávanej veci Komisia tvrdila, že nemala v úmysle príslušným orgánom Slovenskej

republiky nariadiť, akým konkrétnym spôsobom mali vymôcť štátnu pomoc protiprávne

poskytnutú F., iba sa domnievala, že spôsob použitý na tento účel nespĺňa požiadavku

okamžitého a účinného vymáhania danej pomoci.

53 Skutočnosť, že v dôsledku rozhodnutia 2007/254 daňový úrad začal vymáhať

protiprávnu štátnu pomoc súdnou cestou, nemožno ako takú kritizovať, pretože ako bolo

uvedené vyššie, členský štát má slobodu vo voľbe prostriedkov, ktorými si splní povinnosť

vymáhania.

54 V prejednávanej veci však opatrenia prijaté príslušnými slovenskými orgánmi

neviedli k vymoženiu protiprávnej pomoci a normálne podmienky hospodárskej súťaže

neboli obnovené. Hlavnou prekážkou tohto vymoženia bolo odmietnutie vyhovieť návrhu

na zaplatenie podanému daňovým úradom najskôr Okresným súdom Košice II a následne

v odvolaní Krajským súdom v Košiciach vzhľadom na to, že rozhodnutie príslušného súdu

zo 14. júla 2004 o potvrdení vyrovnania nadobudlo právoplatnosť.

55 V tejto veci sa teda vynára otázka, či konečná povaha rozhodnutia vnútroštátneho

súdu, ktorým sa schválilo v rámci vyrovnacieho konania pod dohľadom súdu vyrovnanie,

z ktorého vyplýva čiastočné vzdanie sa pohľadávky verejného rozpočtu, neskôr Komisiou

kvalifikované ako štátna pomoc, môže zmariť vymáhanie tejto pomoci.

56 V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, že sporná situácia v tejto veci

sa odlišuje od situácie vo veci, v ktorej bol vynesený už citovaný rozsudok Lucchini,

na ktorý poukazuje Komisia a v ktorom Súdny dvor rozhodol, že právo Únie bráni

uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého cieľom je stanoviť zásadu

právoplatne rozhodnutej veci, keď jeho uplatnenie predstavuje prekážku vymáhania štátnej

pomoci, ktorá bola poskytnutá v rozpore s právom Únie a ktorej nezlučiteľnosť

so spoločným trhom bola stanovená konečným rozhodnutím Komisie (pozri rozsudok

Lucchini, už citovaný, bod 63).

57 V prejednávanej veci však súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, na ktorú

sa Slovenská republika odvoláva, pred prijatím rozhodnutia Komisie nariaďujúceho

vymáhanie spornej pomoci.

58 V dôsledku toho nemôže byť už citovaný rozsudok Lucchini priamo relevantný

v tejto veci.

59 Po druhé treba pripomenúť dôležitosť zásady právoplatne rozhodnutej

veci v právnom poriadku Únie i vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Na to, aby

sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti,

je totiž dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými

po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov (rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler,

C-224/01, Zb. s. I-10239, bod 38; zo 16. marca 2006, Kapferer, C-234/04, Zb. s. I-2585,

bod 20, a z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, Zb. s. I-7501, bod 22).

60 Právo Únie teda neukladá vo všetkých prípadoch vnútroštátnemu súdu povinnosť

neuplatniť vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých nadobúda súdne rozhodnutie

právoplatnosť, napriek tomu, že by sa tým umožnilo zjednať nápravu pri porušení

ustanovenia práva Únie, ku ktorému došlo vydaním predmetného rozhodnutia (pozri v

tomto zmysle rozsudky Kapferer, už citovaný, bod 21, a Fallimento Olimpiclub, už citovaný,

bod 23).

61 Ako zdôraznil generálny advokát vo svojich návrhoch, zo spisu i z ústnych

pripomienok Slovenskej republiky prednesených na pojednávaní vyplýva, že vnútroštátne

orgány tohto členského štátu mali podľa vnútroštátneho práva k dispozícii procesné

prostriedky, ktorých dôsledné uplatnenie by umožnilo tomuto členskému štátu vymoženie

spornej pomoci.

62 Slovenská vláda však nepredložila konkrétne skutočnosti týkajúce sa podmienok,

za akých by jej štátne orgány použili prostriedky, ktoré majú k dispozícii.

63 Ako bolo uvedené v bode 14 tohto rozsudku uvedený členský štát jednoznačne

nespresnil, aký postup nasledoval v súvislosti s podnetom daňového úradu na podanie

mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. apríla 2008.

64 So zreteľom na výhrady Komisie nemá Súdny dvor inú možnosť, ako konštatovať,

že Slovenská republika nepredložila dostatočné dôkazy, na základe ktorých by sa bolo

možné domnievať, že v stanovenej lehote podnikla všetky kroky, ktoré mohla vykonať,

na získanie vrátenia spornej pomoci.“

III.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (…).

Ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, ako sa vysporiadal v uznesení o prijatí

danej veci na ďalšie konanie s otázkou prípustnosti veci rationae personae, keď je

sťažovateľom vo veci štátny orgán. Ústavný súd už uviedol, že zmyslom konania

o sťažnosti podľa je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických

a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany

a rešpektu k ľudským slobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc je teda

povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený

charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto

determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú

základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len

štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým

osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby. Štát,

ani keď vystupuje v pozícii právnickej osoby, tak v zásade nie je nositeľom základných práv

(, ). Ústavný súd vykladá jeho prípadné postavenie ako sťažovateľa

prísne reštriktívne. V prejednávanej veci však vystupuje štát ako nositeľ procesného

základného práva, ktorého porušenie namieta a ktorého môže byť v okolnostiach danej veci

nositeľom, a preto ústavný súd vec prijal na ďalšie konanie (porovnaj tiež rozhodnutia

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. a sp. zn. ).

17. Podľa názoru sťažovateľa ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci

je hmotnoprávnym ustanovením, ktoré spolu s rozhodnutím komisie predstavuje právnu

skutočnosť, s ktorou je spojený vznik novej právnej povinnosti, a to povinnosti zaplatiť

do rozpočtu, z ktorého bola poskytnutá, sumu zodpovedajúcu neoprávnene poskytnutej

pomoci vrátane úroku. Tento právny vzťah je novým právnym vzťahom odlišným

od pôvodného daňovoprávneho vzťahu, ktorý zanikol na základe právoplatného uznesenia

o vyrovnaní a zodpovedajúceho plnenia dlžníka. Najvyšší súd však na túto skutočnosť

vôbec neprihliadal a vychádzal iba z toho, že daňovoprávny vzťah zanikol. Zároveň bez

relevantných argumentov skonštatoval, že ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci

je právnym nezmyslom. Postup súdu, ktorý ignoruje ustanovenie zákona bez relevantných

dôvodov, pričom ho označí za právny nezmysel, treba považovať za arbitrárny postup

popierajúci účel a zmysel účinného právneho predpisu.

18. Predseda najvyššieho súdu považuje argumentáciu uvedenú v rozsudku

najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľnú a zodpovedajúcu ustanoveniu § 157 ods. 2

. O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie by

mohlo ísť iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení

zo štandardov výkladu práva, pričom by išlo o nepredvídateľnú interpretačnú svojvôľu.

19. Žalovaná zastáva stanovisko, podľa ktorého rozsudok najvyššieho súdu je

v plnom súlade s právom. Akceptovanie právnej argumentácie sťažovateľa by bolo

popretím ústavného princípu nezávislého a nestranného súdnictva, ktorý je nadradený

európskemu právu. Ak by totiž súd mal mať povinnosť automaticky rešpektovať

rozhodnutie komisie a rozhodnúť vždy zásadne a nemenne v súlade s ním, potom by už

nebol nezávislým a nestranným súdom.

20. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že rozhodovanie

o sporných prípadoch štátnej pomoci patrí do právomoci európskych orgánov,

a to predovšetkým komisie. K tomu treba uviesť, že rozhodnutie komisie o tom, že štátna

pomoc bola poskytnutá neoprávnene, je preskúmateľné v rámci európskeho súdneho

systému všeobecným súdom ako súdom prvého stupňa. Príslušnú žalobu môže podať jednak

štát, ktorý v zmysle rozhodnutia komisie mal neoprávnenú pomoc poskytnúť, ale aj subjekt,

ktorému bola neoprávnená štátna pomoc poskytnutá, keďže je rozhodnutím komisie

dotknutý vzhľadom na následnú povinnosť pomoc vrátiť. Hoci na rozdiel od štátu, ktorý

je účastníkom konania vedeného komisiou, subjekt, ktorému bola štátna pomoc poskytnutá,

účastníkom konania nie je, neznamená to, že by rozhodnutie komisie nebolo pre tento

subjekt záväzné, resp. že by mal možnosť domáhať sa odlišného posúdenia oprávnenosti

poskytnutia štátnej pomoci vo vnútroštátnom konaní. Skutočnosť, že subjekt, ktorému bola

štátna pomoc poskytnutá, nie je účastníkom konania vedeného komisiou, je vyvážená jeho

možnosťou obrátiť sa na všeobecný súd a požadovať preskúmanie rozhodnutia komisie.

V rámci takejto žaloby má tiež možnosť požiadať všeobecný súd, aby odložil

vykonateľnosť rozhodnutia komisie až do skončenia súdneho preskúmania rozhodnutia

komisie. Napokon treba uviesť, že proti rozhodnutiu všeobecného súdu je možné podať

odvolanie, o ktorom rozhoduje v druhom stupni súdny dvor.

Dosiaľ uvedené možno zhrnúť tak, že právoplatné rozhodnutie komisie, proti

ktorému žiaden oprávnený subjekt nepodal žalobu všeobecnému súdu, resp. rozhodnutie

komisie potvrdené rozsudkom všeobecného súdu a prípadne aj súdneho dvora s konečnou

platnosťou rieši otázku, či išlo o štátnu pomoc a či táto bola oprávnená. Takto prijatý záver

o oprávnenosti, resp. neoprávnenosti poskytnutej štátnej pomoci už nie je možné

vo vnútroštátnom konaní opätovne skúmať, nota bene dospieť k odlišnému záveru.

Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že aj v prerokovávanej veci zreteľne vníma,

že jeho prvoradou úlohou je ochrana slobôd jednotlivcov. Z toho pohľadu vníma aj pozíciu

žalovanej ako dotknutého účastníka. Ústavný súd konštatuje, že akceptuje ochranu, ktorú

pred európskou mocou poskytuje všeobecný súd. Ako už bolo uvedené, subjekt, ktorému

bola neoprávnená štátna pomoc poskytnutá, môže podať žalobu proti rozhodnutiu komisie

o tom, že štátna pomoc bola poskytnutá neoprávnene, keďže je rozhodnutím komisie

dotknutý vzhľadom na následnú povinnosť pomoc vrátiť. Dotknutý účastník danú možnosť

aj využil.

Možno v tejto súvislosti poukázať na inšpiratívnu judikatúru iných ústavných súdov,

pričom zásadné je hlavne rozhodnutie nemeckého Spolkového ústavného súdu 2 BvR

197/83, tzv. Solange II („pokiaľ II“) z 22. októbra 1986. V danom rozhodnutí Spolkový

ústavný súd v podstate vyslovil, že úroveň ochrany ľudských práv poskytovaná európskymi

orgánmi je porovnateľná s ochranou, ktorú by mohli poskytovať orgány nemecké. Spolkový

ústavný súd konštatoval, že nebude viac preskúmavať zlučiteľnosť noriem a aktov

Spoločenstva, ak Európske spoločenstvo a zvlášť Súdny dvor Spoločenstva zabezpečia

efektívnu ochranu základných práv voči aktom Spoločenstva, pričom táto ochrana musí

v zásade korešpondovať ochrane základných práv poskytovanej Základným zákonom

(porovnaj tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , body 116

a nasl.; ako aj sp. zn. ).

Ústavný súd všeobecne uznáva funkčnosť inštitucionálneho rámca Európskej únie

pre zaistenie kontroly rozsahu výkonu prenesených právomocí.

Vnútroštátne súdy tak nemajú právomoc ani na preskúmavanie platnosti rozhodnutia

komisie a ani na posúdenie, či zvýhodňujúce opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle

európskeho práva, ak by sa mali odchýliť od rozhodnutia komisie. Je preto otázne, či pri

posudzovaní existencie štátnej pomoci nerozhodoval súd arbitrárne alebo neodôvodnene.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym

posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy

zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo

ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo

popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ), pričom právnou normou, ktorej aplikácia zo strany

súdu môže viesť k zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia,

je aj nesporne aplikovateľná norma práva Európskej únie vrátane noriem, ktoré rozhraničujú

právomoc medzi orgánmi Slovenskej republiky (vrátane slovenských súdov) a orgánmi

Európskej únie. O takýto prípad pôjde preto aj vtedy, ak vnútroštátny súd zjavne prekročí

rozsah právomocí, ktorý mu je priznaný pôsobením európskeho práva v rámci

vnútroštátneho ústavného poriadku najmä tým, že si prisvojí právomoc, ktorá je zverená

iným orgánom Európskej únie, napríklad právomoc posúdiť zlučiteľnosť štátnej pomoci

s právom Európskej únie (napríklad rozsudok súdneho dvora z 18. júla 2007 vo veci

Lucchini, C-119/05, Zb. s. I-6199).

21. V posudzovanej veci je nesporné, že komisia rozhodla o neoprávnenosti štátnej

pomoci poskytnutej žalovanej tým, že vo vyrovnacom konaní jej bola odpustená časť

daňového dlhu voči sťažovateľovi. Štát nevyužil právo podať žalobu proti rozhodnutiu

komisie. Naproti tomu žalovaná takúto žalobu podala, avšak bez toho, aby zároveň

požiadala o odklad vykonateľnosti rozhodnutia komisie. Rozsudkom všeobecného súdu

sp. zn. T-11/07 zo 7. decembra 2010 bola jej žaloba zamietnutá, keďže podľa názoru

všeobecného súdu rozhodnutie komisie bolo správne. Žalovaná podľa vlastného tvrdenia

podala proti rozsudku všeobecného súdu odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ súdnym

dvorom rozhodnuté.

22. Možno urobiť predbežný záver o neakceptovateľnosti názoru najvyššieho súdu,

podľa ktorého žalovaná nemohla spochybniť rozhodnutie komisie. Pritom tento názor

najvyššieho súdu tvorí základ argumentácie, podľa ktorej najvyšší súd považoval za možné,

aby slovenské súdy samostatne skúmali otázku, či išlo o štátnu pomoc a či bola oprávnená.

23. Tak sťažovateľ v podanej žalobe, ako aj generálny prokurátor v podanom

mimoriadnom dovolaní odôvodňovali opodstatnenosť žaloby sťažovateľa s poukazom

na ustanovenie § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci, ktoré v súčasnosti znie takto:

1) Na základe rozhodnutia komisie o neoprávnenej pomoci je poskytovateľ povinný

vymáhať od príjemcu sumu zodpovedajúcu neoprávnenej pomoci vrátane úroku podľa

príslušnej sadzby určenej komisiou.

2) Príjemca, ktorému sa podľa rozhodnutia komisie poskytla neoprávnená pomoc,

je povinný zaplatiť do rozpočtu, z ktorého bola poskytnutá, sumu zodpovedajúcu

neoprávnene poskytnutej pomoci, vrátane úroku podľa príslušnej sadzby určenej komisiou.

24. Najvyšší súd sa s ustanovením § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci

vysporiadal tak, že ho označil za právny nezmysel, pretože vnútroštátny sudca rozhoduje

o žalobe poskytovateľa neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci voči jej príjemcovi o jej

vrátenie, a nie o výkone cudzieho správneho rozhodnutia postupom podľa § 250w

.

25. Ako sa zdá, najvyšší súd popritom, že sa vyjadril neobvykle emocionálne,

zároveň podľa všetkého vychádzal z odlišného znenia ustanovenia § 26 ods. 1 a 2 zákona

o štátnej pomoci, a to zo znenia uvedeného v , ktorým sa mení

a dopĺňa o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a o zmene

niektorých zákonov. Išlo o nasledovné znenie:

1) Podnikateľ, ktorému sa poskytla štátna pomoc neoprávnene, je povinný na základe

rozhodnutia komisie vrátiť poskytnutú štátnu pomoc do rozpočtu, z ktorého bola

poskytnutá. Poskytovateľ vymáha vrátenie neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci vrátane

úroku podľa sadzby určenej komisiou.

2) Pri vymáhaní neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci sa postupuje podľa

osobitného predpisu. 24b)

Poznámka pod čiarou k odkazu 24b znie:

24b) až 250y

Ustanovenia , na ktoré odkaz 24b poukazuje,

predstavujú piatu časť šiestej hlavy (správne súdnictvo) pod

názvom „Vykonateľnosť rozhodnutí cudzích správnych orgánov“. Upravujú sa tu

podmienky vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov a rozhodnutí cudzích

súdov vo veciach, o ktorých rozhodujú správne orgány (cudzie správne rozhodnutia), a to

v prípadoch, keď medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, obsahuje

záväzok vykonávať cudzie správne rozhodnutia a krajský súd na návrh osoby, o ktorej

právo v cudzom správnom rozhodnutí ide, rozhodol, že cudzie správne rozhodnutie

je vykonateľné.

Uvedené znenie § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci bolo účinné iba

do 31. decembra 2005, pretože , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo s účinnosťou od 1. januára

2006 zavedené súčasné znenie tohto ustanovenia.

Vzhľadom na to, že ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci v znení, ktorého

sa dovoláva najvyšší súd, malo jednoznačne procesnoprávny charakter, mohlo byť

aplikovateľné iba v čase trvania jeho účinnosti. V čase podania žaloby (21. júla 2006)

a rozhodovania súdov o žalobe sťažovateľa však už bolo účinné súčasné znenie § 26 zákona

o štátnej pomoci. Vyslovenie priamej vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia

v rámci správneho súdnictva a zrejme potom ani následná exekúcia, v ktorej by bolo

exekučným titulom cudzie správne rozhodnutie, vôbec neprichádzalo do úvahy aj preto,

že rozhodnutie komisie ako cudzie správne rozhodnutie neukladalo žalovanej žiadnu

povinnosť, a preto vo vzťahu voči nej nemohlo byť ani exekučným titulom. Sťažovateľ

preto v inkriminovanom čase vôbec nemohol uvažovať o postupe podľa 250w a nasl.

a musel podať riadnu žalobu pre ten účel, aby získal

exekučný titul potrebný na vymoženie uplatňovaného nároku.

Keďže najvyšší súd zaujal v otázke aplikácie § 26 zákona o štátnej pomoci odlišný

právny názor vychádzajúci zo staršieho, už neplatného a neúčinného znenia zákona,

nevysporiadal sa so žalobným (a tiež dovolacím) tvrdením o hmotnoprávnej povahe tohto

ustanovenia, ktoré v spojení s rozhodnutím komisie má predstavovať právnu skutočnosť

znamenajúcu vznik novej právnej povinnosti.

Možno urobiť konečný záver, že najvyšší súd nesprávnym hodnotením záväznosti

rozhodnutia komisie vo vzťahu voči žalovanej a nevyhodnotením právnych účinkov

ustanovenia § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci v znení účinnom v čase podania žaloby

a v čase rozhodovania súdov porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

(bod 1 výroku nálezu).

26. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. novembra 2009 v spojení s opravným uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2

výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom

ústavného súdu.

27. Ústavný súd kvôli úplnosti považuje za potrebné ešte poznamenať, že zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, došlo s účinnosťou

od 1. júna 2011 k zásadnej novelizácii ustanovenia § 26 zákona o štátnej pomoci. Podľa

nového znenia § 26 ods. 2 rozhodnutie komisie o neoprávnenej štátnej pomoci je priamo

vykonateľné voči príjemcovi dňom doručenia takéhoto rozhodnutia Slovenskej republike.

V prípadoch podľa odseku 4 je súčasťou exekučného titulu aj rozhodnutie ústredného

orgánu štátnej správy. Z ustanovenia § 26 ods. 3 vyplýva, že na základe rozhodnutia

komisie o poskytnutí neoprávnenej štátnej pomoci a na základe podnetu ministerstva

financií je poskytovateľ povinný podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného

predpisu do 30 dní od doručenia podnetu ministerstvu financií, pričom poskytovateľ určený

v podnete je oprávneným v exekučnom konaní. Napokon podľa § 26 ods. 4 ak z rozhodnutia

komisie nevyplýva výška neoprávnenej štátnej pomoci alebo označenie osoby, ktorej

sa takáto neoprávnená štátna pomoc poskytla, poskytovateľ, ktorý je ústredným orgánom

štátnej správy, vydá rozhodnutie, v ktorom určí výšku vymáhanej neoprávnenej štátnej

pomoci alebo osobu, ktorej sa poskytla. Súčasťou takéhoto rozhodnutia môže byť aj určenie

výšky úrokov podľa osobitného predpisu.

V uvedenej súvislosti treba ešte uviesť, že ústavný súd danú vec z pohľadu

novelizovaného znenia § 26 zákona o štátnej pomoci neskúmal.

28. K niektorým námietkam žalovanej majúcim procesnoprávny charakter považuje

ústavný súd za potrebné uviesť nasledovné:

Nezodpovedá skutočnosti, aby ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť osoby,

ktorá sťažnosť nepodala. Žalovaná uplatnila túto námietku v súvislosti s jej tvrdením, podľa

ktorej sťažnosť podal subjekt označený ako „Slovenská republika, zastúpená Daňovým

úradom Košice IV“, hoci v uznesení ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

je už sťažovateľ označený ako „Daňový úrad Košice IV“. Ústavný súd v uznesení

č. k. -39 z 25. novembra 2010 už konštatoval, že podľa záznamu

z podateľne ústavného súdu z 29. júla 2010 sťažovateľ doručil do podateľne uvedeného dňa

dve verzie svojej sťažnosti líšiace sa v označení sťažovateľa, keďže v jednej verzii

je označený ako „Daňový úrad Košice IV“ a v druhej verzii ako „Slovenská republika,

zastúpená Daňovým úradom Košice IV“. Osoba doručujúca podania uviedla, že ide o tú istú

sťažnosť, a keďže nevedno, ako treba sťažovateľa správne označiť, podáva sťažnosť

v dvoch verziách. Ústavný súd posúdil uvedené podania podľa ich obsahu ako jednu

sťažnosť s tým, že sťažovateľ má byť správne označený ako „Daňový úrad Košice IV“.

29. Neobstojí ani námietka žalovanej, podľa ktorej tým, že sťažovateľ požiadal

o obnovu konania, získal možnosť na ďalšie uplatňovanie svojho práva pred všeobecnými

súdmi, čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu. Pri riešení

tejto otázky je podstatné, že podaná sťažnosť smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu

vydanému v dovolacom konaní na základe mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora. Dovolacie konanie nemožno napadnúť návrhom na obnovu konania,

čo zároveň znamená, že rozhodnutie vydané v dovolacom konaní nemožno

z procesnoprávneho hľadiska zrušiť povolením obnovy konania. Námietka žalovanej by

sa eventuálne mohla javiť v odlišnom svetle v prípade, keby sťažnosť podaná ústavnému

súdu smerovala proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

30. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011